V moci diabla

Hledání pravdy je někdy smrtelně nebezpečné.
Filmová história scifi
Dážď bubnoval do okenných tabúľ a temnú oblohu každú chvíľu preťala žltá žiara blesku. Ozvalo sa zaklopanie. Kapitán Tristan Peridin zdvihol hlavu od písacieho stola, plného rozložených pergamenov.
„Ďalej,“ preniesol unaveným hlasom.
Dvere sa pootvorili a v medzere sa objavila vychudnutá tvár.
„Dúfam, že ide o niečo dôležité, Isac“ zamračil sa kapitán. „vieš dobre, že v túto dobu pracujem a nechcem byť rušený.“
Isacove veľké oči v šere sa akoby ešte viac zväčšili.
„Odpusťte, pane,“ šepol chlapík spoza dverí. „Prišiel nejaký mládenec. Myslím, že je trochu zmätený,“ povedal a zakrúžil si ukazovákom vedľa spánku. „ale je dosť neodbytný a trvá na tom, že s vami chce hovoriť.“
Kapitán Peridin na chvíľu zavrel oči a premasíroval si čelo.
„Dobre,“ súhlasil nakoniec. „Povedz mu, že má päť minút, viac nie.“
Do miestnosti sa pretlačil sotva pätnásťročný chlapec. Bol chudý a na kosť premočený. Pri pohľade na vysokého muža vo vyšívanom kabáte, sediaceho za masívnym dubovým stolom, padol na kolená so zopnutými rukami.
„Boh vám to zaplať, pane,“ zvolal roztraseným hlasom.
Kapitán vstal, uchopil ho za ruku a dvihol na nohy.
„Zatiaľ mi nemá za čo platiť. Nepovedal som, že ti pomôžem, ale že ťa vypočujem. V tom je rozdiel. A buď stručný, môj čas je drahý.“
Chlapec sa chvíľu díval ohromene, ale potom sa spamätal, zhlboka sa nadýchol a prehovoril: „Pred pár dňami šiel otec na lov. Je lovec a stopár, takže keď sa hneď nevrátil, nepripadalo mi to divné. Ale dni ubiehali a on stále nikde. Tak sme sa ho vydali hľadať. Našli sme ho až pri jazere ako tam...“ hlas sa mu zlomil.
„V poriadku, chlapče,“ kapitán sa k nemu naklonil a jemne ho uchopil za rameno. „pokračuj.“
„...ležal. Lenže to už nebol on. Teda, bol...ale...vyzeral tak,“ chlapec sa znovu zhlboka nadýchol. „Spoznali sme ho iba podľa jeho luku.“
Kapitán zvraštil obočie.
„A čo chceš odo mňa?“ opýtal sa.
Chlapec k nemu zdvihol začervenané oči.
„Náš kňaz tvrdí, že je to boží trest, ale otec bol dobrý človek. Naučil ma všetko, čo vedel. Prečo by ho boh trestal? Kňaz nechcel, aby sa o tom niekto dozvedel. Lenže otca niečo roztrhalo na kusy. Niečo veľké. Čo ak to príde až do dediny? Prosím vás, musíte mi pomôcť!“
Naliehavosť v chlapcovom hlase a strach v jeho očiach, boli vodou na mlynské koleso kapitánovho súcitu.
„Osobne to preverím,“ sľúbil.
***
Lesná cesta sa pomaly menila na cestičku. Za hradbou urastených smrekov sa týčila polorozpadnutá palisáda dediny. Na prvý pohľad pôsobila staro, až takmer opustene. Drevené domčeky boli zarastené machom a popínavým brečtanom.
„To je ono?“ opýtal sa rozpačito kapitán Peridin, keď v sprievode chlapca a dvoch svojich mužov prešiel bránou.
Než stačil chlapec čokoľvek povedať, vybehol im v ústrety vychudnutý kňaz s dlhými sivými vlasmi.
„Čo si to urobil!“ oboril sa na chlapca a vzápätí šľahol nenávistným pohľadom po troch mužoch v zbroji.
„Čo tu chcete?“ opýtal sa zastretým hlasom. „Tu zbrane nemajú čo robiť, bezverci! Berte sa odtiaľto!“
Kapitán zoskočil z koňa a s kľudnou tvárou podišiel ku kňazovi.
„Jeden z vašich ľudí vraj prišiel o život veľmi podivným spôsobom,“ pristúpil k nemu tak blízko, až kňaz cúvol, z kapsy vytiahol drevený kríž a zdvihol ho nad hlavu.
„Nerešpektoval pánovu vôľu, za to ho postihol trest!“ vyštekol kňaz rozčúlene.
„Brat, Vazkal, prosím,“ ozvalo sa spoza nich a z lesa sa vynoril postarší muž, oblečený do kňazského rúcha. „Nevraživosť nie je potrebná. Títo rytieri iste neprišli so zlým úmyslom, je to tak?“ s milým úsmevom sa zadíval na kapitána, počkal, až prikývne ako odpoveď, potom pokračoval. „Som brat Dester,“ predstavil sa. „Ak budete niečo potrebovať, som vám k službám.“
Sivovlasý kňaz mávol rukou a rázne odkráčal preč. Chlapca odtiahol so sebou.
„Nesmiete sa na neho hnevať, vážení páni „povedal brat Dester, keď sa zabuchli dvere a malé námestie opäť utíchlo. „Snaží sa nás iba chrániť. Žijeme tu kľudný život. Ľudia tu nemajú radi cudzincov. Stránime sa od okolitého sveta.“
Kapitán preletel dedinu pohľadom. V oknách bolo sem tam vidieť ľudskú tvár, ale nikto sa neodvážil vyjsť von.
„Možno až príliš, nemyslíte?“ prehlásil.
„Jedni majú radi hluk mesta, druhí zas kľud prírody,“ zarecitoval kňaz. „Nám nie je určené súdiť, ale prijať takúto voľbu.“
Kapitán pokýval hlavou.
„Zrejme máte pravdu. Čo to ten kňaz vravel o zbraniach?“
Brat Dester sa pousmial.
„Ó, áno, Brat Vazkal učí ľudí, že zbrane sú nástroj diabla. Netoleruje ich.“
„Takže vy nepoužívate zbrane? Ako lovíte? Ako zabíjate zvieratá?“
„Ste bystrý muž,“ povedal brat Dester a zdvihol ukazovák. „Iste ste si teda všimli, že tu žiadne zvieratá nemáme. Tunajší ľudia sa živia výhradne rastlinnou potravou. Máme tu nože na zeleninu, kosáky i kosy, pokiaľ vás zaujíma toto, ale vedzte, že to nie sú nástroje primárne určené k zabíjaniu, i keď s nimi možno zabiť, ale to i s kameňom alebo kusom dreva,“ pousmial sa. „Ide teda výhradne o meče, dýky, kopije a tak ďalej. O tom vás iste poučovať nemusím.“
„Ale ten chlapec tvrdil, že jeho otec, ten mŕtvy, bol lovcom,“ konštatoval kapitán podozrievavo.
Brat Dester sa zachmúril.
„Áno,“ priznal. „Práve preto brat Vazkal označil jeho smrť za boží trest. Odlúčil sa od nášho spoločenstva už dávno.“
„A čo si myslíte vy?“
Kňaz znovu nasadil svoj milý úsmev.
„Myslím, že cesta každého z nás sa uberá spletitými chodbami osudu a stret so smrťou je trestom za zle zvolený smer.“
„Dobre, dobre,“ ukončil debatu kapitán. „Mohli by ste nás zaviesť k miestu, kde bol ten muž usmrtený?“
***
Dážď už stihol zmyť väčšinu stôp, ale aj napriek tomu bolo na brehu jazera evidentné, že tu došlo k útoku. Na kmeni stromu, nakláňajúcemu sa nad vodnú hladinu, bolo niekoľko hlbokých zárezov, vyplnených zaschnutou krvou, tráva i rákosie boli udusené, alebo vytrhané i s koreňmi.
„Kde je telo?“ obrátil sa kapitán Peridin na kňaza.
„Pochované.“
Kapitán si povzdychol.
„Naša viera nám prikazuje pochovať mŕtve,“ prehovoril brat Dester kľudným hlasom. „To viete sám, ste templár. Ale i keby tomu tak nebolo, obávam sa, že obhliadka tela toho nešťastníka by nič nepriniesla. Žije tu veľa dravej zvery, ktorej sa podarilo nájsť telo skôr ako nám.“
„Chlapec mi povedal, že telo jeho otca bolo roztrhané na kusy.“ Povedal kapitán a kriticky si prehliadal poranený strom.
Brat Dester prešiel k brehu a ukázal prstom cez jazero na skalnatý výbežok, vyčnievajúci nad čiernou škvrnou.
„Tam, v tej jaskyni,“ pozrel na kapitána, „je medvedí brloh. Medvede sú vraj schopné vycítiť korisť až na vzdialenosť deviatich kilometrov. Videli ste niekedy, čo urobia s telom dva súperiace medvede?“
Kapitán sa odvrátil od stromu a zadíval sa cez jazero.
„Takže toho muža roztrhali medvede?“
„Viem, že ten chlapec je zasiahnutý veľkým smútkom. A chápem jeho správanie. Pred rokmi prišiel o matku a teraz o otca. Ale veci sú niekedy jednoduchšie, než sa zdajú. Boh je milostivý a necháva svoje deti hrať si pred tvárou sveta svoje vlastné hry. Niekedy sa mu ale naša hra prestane páčiť a vezme nás späť do svojej náruče, alebo nás postaví do kúta pekelnej večnosti.“ odpovedal kňaz a zbožne zopäl ruky.
„Všetky stopy tomu napovedajú,“ uznal kapitán Peridin. „Toho chlapca je mi ľúto. Chcel by som pomôcť viac.“
„Už len to, že ste sem merali cestu, je šľachetný čin, rytier. Boh s vami,“ poklonil sa kňaz a pravou rukou vo vzduchu nakreslil malý kríž.
***
Tri kone kráčali po lesnej ceste a lenivo prežúvali prerastenú trávu, ktorú im jazdci dovoľovali utrhnúť.
Peridin premýšľal nad udalosťami predošlých dní. Nemohol sa zbaviť pocitu, že tvár brata Destera pozná.
Ozvalo sa dupanie kopýt. Kapitán siahol po rukoväti meča a pritiahol opraty. Zo zákruty vyklusal ťažký hnedák, v sedle s vychudnutým, nezdravo vyzerajúcim mužom.
„Isac,“ oslovil kapitán prichádzajúceho.
Mužovi nejakú dobu trvalo, kým svojimi vychudnutými rukami donútil obrovskú horu konskej sily k poslušnosti.
„Pane,“ kývol na kapitána, keď jeho kôň konečne zastavil. „Chceli ste nejaké informácie o tej dedine. Vybral som sa teda za vami, aby som vám ich povedal.“
„Dobre, Isac, hovor.“
Muž siahol do sedlovej brašny a vytiahol zvitok pergamenu.
„Našiel som spis o vyšetrovaní, ktoré vykonal váš predchodca, sir Aduc Henterom. Popisuje proces, ktorý sa stal pred ôsmymi rokmi. Píše, že jednu z žien obvinili z čarodejníctva a nechali upáliť na hranici. To by samo o sebe nebolo nijako zvláštne, keby udavačom nebol jej vlastný manžel. A viete kto to bol? Ten mŕtvy lovec.“
Kapitán iba mávol rukou.
„To je síce zaujímavé, ale pochybujem, že by to súviselo s jeho úmrtím. Stalo sa to pred ôsmymi rokmi, keby sa chcel niekto pomstiť, urobil by to už dávno.“
„To neviem, pane, ja iba hľadám informácie,“ zazubil sa Isac, ale potom zvážnel. „Ale je tu ešte jedna vec. Sir Henterom bol niekoľko dní po procese nájdený blízko svojho sídla roztrhaný na kusy. Rovnako, ako ten lovec.“
Kapitán sa zamračil, potom kývol na svojich mužov.
„Niečo mi tu nesedí, radšej sa vrátime do dediny.“
***
V tme sa ozýval hluk a medzi stromami blikalo purpurové svetlo. Kapitán vytiahol meč z pošvy, zabodol päty do konských bokov a vyrazil vpred.
V strede dediny stála hromada dreva so vztýčeným kolom na vrchole. Dedinčania s pochodňami stáli okolo a opakovali modlitbu po bratovi Vazkalovi, zatiaľ čo dvaja muži ťahali po zemi vzpierajúceho sa a plačúceho chlapca.
„Tak dosť!“ zreval kapitán Peridin.
Tvár brata Vazkala skrivila hrozivá grimasa.
„Choďte do pekla, neveriaci!“ vrieskal a mávol pochodňou pred nozdrami kapitánovho koňa.
Kôň sa vzopäl a zhodil svojho pána na zem. Hnevom zaslepený kňaz šmaril pochodeň po kapitánovi Peridinovi, ale ten sa stihol odvaliť na stranu a vyskočiť na nohy. Po jeho bokoch stáli dvaja templári, s mečmi pripravenými na útok.
„Okamžite toho chlapca pusťte!“ nariadil.
Brat Vazkal odpľul jeho smerom a zjačal: „Nemáte právo! Ten chlapec je čarodej, rovnako ako jeho matka. Musí byť upálený!“
Ostatní dedinčania vyjadrili kňazovi podporu zborovým krikom a pozdvihnutím pochodní.
„To vy nemáte právo!“ zamračil sa kapitán Peridin. „Na to sú zákony. Pokiaľ tento chlapec niečo spáchal, musí mu byť poskytnutá možnosť obhájiť svoje činy pred súdom.“
Kňazova tvár sa ešte viac zvraštila.
„Sem vaše zákony nesiahajú. Odíďte a neodvažujte sa nám brániť v konaní božej spravodlivosti, inak...,“ brat Vazkal si prešiel ukazovákom cez hrdlo.
„Vyhrážate sa mi?“ zavrčal kapitán čiastočne rozzúrene a sčasti prekvapene. „Ak si myslíte, že sa nechám tak ľahko zastrašiť, tak ste na omyle.“
Dav s pochodňami sa pomaly sťahoval okolo rytierov.
„Potom nám nedávate na výber,“ povedal kňaz pomaly.
Dedinčania vyrazili vpred. S pochodňami, natiahnutými pred sebou, tlačili rytierov k palisáde. Dvaja muži medzitým vyvliekli chlapca na vrchol hranice a priviazali ho ku kolu.
Templári vedeli, že nemajú inú možnosť. Pozdvihli meče a vrhli sa v ústrety ohnivej hradbe.
Kapitán sekol mečom a jedna z pochodní dopadla na zem. Bez zaváhania sa vtlačil medzi dedinčanov a roztočil meč nad hlavou. V dave sa vytvorila medzera, ktorú využili obaja kapitánovi muži. To dedinčanov rozhnevalo ešte viac. Dve pochodne sa zrazili vo vzduchu, aby následne zasypali mladšieho z templárov spŕškou žeravých iskier. Rytier sa chytil za tvár, zaúpel bolesťou a padol na kolená. Niekoľko dedinčanov využilo jeho slabosť a vrhli sa na neho ako supy.
Kapitánov meč zasvišťal vzduchom. Ozval sa výkrik, za okamih na to jeho zbroj pokropili kvapky krvi. Dedinčania sa zarazili.
„Len smelo do nich, deti moje!“ preťal vzniknuté ticho hlas brata Vazkala. „Sú to služobníci diabla!“
Vytrhol najbližšie stojacej žene pochodeň z ruky a obrátil sa k hranici. So šialeným smiechom zabodol plápolajúcu časť dreva medzi suché raždie. Hranica okamžite vzplanula. Chlapec vytreštil oči, jačal a kopal bosými nohami proti plameňom.
Krik mučeného dieťaťa akoby v dave znovu prebudila krvilačnosť. Mávali pochodňami proti rytierom a opäť ich pritlačili k palisáde.
Chlapcov vydesený pohľad sa na okamžik stretol s Peridinovým. Kapitán sa rozohnal mečom, znovu a znovu, kým ho nepokropila ďalšia krv. Ktosi z davu dedinčanov zachrčal a zosunul sa k zemi. Výpad, úkrok, úder na plocho. Ďalšia krv a pád.
V tom sa ozvalo dunenie kopýt a preriedenú hradbu dedinčanov prerazilo mohutné plece. Štyria ľudia preleteli vzduchom a dopadli vedľa hranice.
Kapitán na Isaca ďakovne kývol, potom sa rozbehol, vyšvihol sa na zadnú časť koňa a preskočil na vrchol hranice.
„Uteč!“ prikázal chlapcovi, keď mu preťal povrazy, ktoré ho pútali ku kolu a spolu zoskočili na zem.
„Čo ste to urobili! Vy potomok satana!“ zakvičal zbesilo kňaz a vyrútil sa na kapitána.
Hnedák, popudený nečakaným krikom a rýchlim pohybom zareagoval bleskovo. Jeho obrovské kované kopytá sa vymrštili hore. Telo brata Vazkala vrazilo do drevenej konštrukcie a tá sa s ohlušujúcim rachotom zrútila.
Ozvali sa výkriky hrôzy a preživší dedinčania sa rozutekali do svojich domovov.
„Ďakujem, Isac,“ pousmial sa na chudého muža kapitán a potľapkal jeho koňa po krku. „Tebe tiež, Bellus.“
Prehľadal trosky tlejúcej hranice a niekoľko mŕtvych tiel, medzi ktorými sa belelo krvou pokvapkané templárske rúcho. Pevne zovrel čeľuste a zaklial. Za to sa budete zodpovedať, pomyslel si. Zhlboka sa nadýchol, aby zahnal zlosť, ktorá ním zmietala a vbehol do lesa, nájsť mladého chlapca a odviesť ho do bezpečia.
„Chlapče?“ zavolal do tmy. „Môžeš vyliezť, už ti nikto neublíži.“
Zaprašťala zlomená vetva. Kapitán zažmúril tým smerom, ale temnotou lesa jeho zrak preniknúť nedokázal.
„Chlapče, si to ty?“ prehovoril znovu, ale tentokrát tichšie.
Ozvalo sa zašušťanie lístia, niekto prebehol okolo neho a zamieril k jazeru. Kapitán sa rozbehol za zvukom krokov.
„Stoj! Vyštekol, odrazil sa a mohutným skokom prekonal vzdialenosť, ktorá ho delila od utekajúceho človeka.
Niekoľkokrát sa prevalili, než ich zastavil poranený kmeň, skláňajúci sa nad vodnou hladinou. Mesiac osvietil mužskú tvár.
„Vy?“ začudoval sa kapitán Peridin a užasnuto hľadel na červený kríž s rozšírenými koncami, vykreslený na mužovej hrudi. „Ale to nie je možne! Takže vy ste...“
„Viem, čo si myslíte, kapitán,“ prerušil ho muž. „Ale na vysvetľovanie teraz nie je čas. Ak chcete odpovede, poďte so mnou,“ zdvihol sa na lakte a zahľadel sa kapitánovi do očí. „Máme málo času!“
Peridin zaváhal, ale nakoniec ustúpil a nechal muža vstať.
„Čo to má znamenať?“ netrpezlivo sa opýtal, ale muž na neho sykol a započúval sa do zvukov noci.
„Niekde tu je. Buďte opatrný!“
Kapitán nechápavo zavrtel hlavou.
V tom sa ozvalo ostré zasvišťanie. Tesne nad ich hlavami sa prehnal obrovský temný tieň.
„Čo to...“ kapitánovu otázku prerušilo ďalšie zasvišťanie.
Muž vytiahol meč a švihol ním do vzduchu. Stvorenie zapišťalo a zrútilo sa do temnoty medzi stromy.
„Čo je to?“ zopakoval nedopovedanú otázku kapitán Peridin.
„Kambion!“
„Kambion? Nikdy som o niečom takom nepočul.“
Muž sa počas chôdze prudko otočil.
„Kambion je netvor, spolovice človek, spolovice démon. Vzniká odporným smilstvom medzi sukubom, inkubom a človekom. Démoni sami nemôžu plodiť deti, pretože život vychádza z duše a tu oni nemajú. Využívajú tak mužské semeno, ktoré skazia a inkubus ho prenesie do tela ľudskej ženy. Zrodí sa pokrivené a zvrátené monštrum, ktoré na seba dokáže brať ľudskú podobu.“
„Kde sa tu vzal? Čo chce?“
„Máte veľa otázok, na ktoré teraz nemôžem odpovedať,“ povedal za behu muž. „Pohnite si!“
Obaja muži sa opatrne predrali malinoviskom až k miestu, kam kambion dopadol. Mdlé mesačné svetlo odhalilo rozrytú zem, postriekanú krvou.
„Je preč,“ zamračil sa muž. „Pôjdeme v jeho stopách. Nemôže byť ďaleko, je ranený.“
Krv ich doviedla až k ústiu jaskyne na druhej stane jazera.
„Pôjdem dnu,“ obrátil sa na kapitána muž a zdvihol meč pred seba. „Keby sa snažil utiecť, je to na vás, kapitán.“
„Nebolo by bezpečnejšie, keby sme šli obaja?“
Muž rázne zavrtel hlavou.
„Ten netvor nesmie utiecť, rozumiete?“
„Rozumiem, ale nesúhlasím s vašim rozhodnutím.“
„Dôverujte mi, áno?“
Muž sa naposledy obzrel. Potom zmizol v jaskyni.
***
Zavial chladný vietor a rozvíril vodnú hladinu. Kapitán Peridin sa nervózne prechádzal po brehu jazera. Nežné tóny lesa zrazu preťal výkrik, vychádzajúci z vnútra jaskyne. Peridin pevne zovrel svoj meč a vtrhol do vnútra. Jaskyňa bola temná, ale jemné zelenkavé žilky fosforeskujúcich húb vydávali aspoň chabé svetlo. Chodba viedla strmo dolu. Kapitán sa pridržiaval stien, aby sa nešmykol. Zoskočil z kaskádovitých skál a jeho nohu zaplavila ľadová voda. Ozvalo sa slabé vzdychnutie.
„Bože!“ vydýchol kapitán a prebrodil sa vodou až k malému kamennému ostrovčeku, na ktorom ležalo telo s červeným krížom na prsiach.
„Zlyhal som,“ zastonal muž.
Kapitán prešiel prstami po templárskom symbole, vyrytom do mužovej hrude.
„Dostanem vás odtiaľto, Alter“ povedal.
„Spoznali ste ma,“
„Áno,“ prikývol kapitán. „Ste Alter Henterom, syn Aduca Henteroma. Prečo ste sa vydávali za brata Destera mi vysvetlíte inokedy.“
Kapitán sa pokúsil muža zdvihnúť, ale ten ho chytil za rameno a pritiahol ho k sebe.
„Nie,“ vyhŕkol Henterom. „Pre mňa je už neskoro,“ nakrátko stíchol, aby nabral dych a potom pokračoval: „Vypočujte ma! Ten kambion kedysi zabil môjho otca. Prisahal som, že ho pomstím. Pátral som po ňom a po rokoch som ho konečne našiel. Vydával som sa za kňaza, aby som si získal dôveru tunajších ľudí.“ Rozkašľal sa a znovu sa odmlčal.
Bolo poznať, že ho každé slovo stojí veľa síl.
„Už viem, kto to je,“ vyvalil oči. „Je to ten...ten,“ silne sa rozkašľal a z jeho úst sa vyvalila kopa krvi. Ešte otočil hlavu a otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, ale potom ustrnul. Jeho telo ochablo a hlava bezvládne dopadla na tvrdý kameň.
„Alter, kto je to?“ skúsil to ešte kapitán a jemne s mužom zatriasol, ale už bolo neskoro.
Sklonil hlavu a pevne stisol mužovo rameno.
„Boh s tebou, brat môj,“ povedal ticho.
Potom sa otočil a vrátil sa k brehu jazera.
„Pane?“ ozvalo sa tiché oslovenie.
Kapitán sa rýchlo otočil.
„Už je preč?“ zaznela otázka a z tieňa sa vynorila drobná postava.
„Chlapče?“
„Je preč? Ten netvor?“
„To neviem, chlapče. Ale ty sa už báť nemusíš. Nedovolím, aby ti niekto ublížil. Poď, odvediem ťa odtiaľto.“
Peridin zasunul meč späť do pošvy. Za ruku vzal chlapca, ktorý k sebe kŕčovito tlačil zmotané zbytky roztrhanej košele a viedol ho okolo jazera.
V tom im ktosi skrížil cestu.
„Vedel som, že všetko pokazíte,“ zaškriekal hlas a z tieňa vystúpil brat Vazkal.
Kapitán zalapal po dychu. Vazkalova tvár bola zohavená plameňmi a cez brucho sa mu tiahla krvavá rana.
„Vy,“ prskol pohŕdavo. „Samozvaní zástancovia práva, ktorí sa hráte na božích služobníkov, pritom nemáte poňatia o tom, čo je dobro a čo zlo,“ zdvihol popálenú ruku a ukázal prstom na chlapca, krčiaceho sa za kapitánovým chrbtom. „On musí zomrieť. A vy mi v tom tentokrát nezabránite.“
Kapitán Peridin pomaly siahol po meči.
„To sa mýlite,“ odvetil.
Vazkal vyceril zuby ako vlk.
„Ste hlupák. Nič nevidíte. A preto budete musieť zomrieť aj vy.“
Brat Vazkal sa prikrčil, zdvihol kutňu a vytiahol dlhú dýku, pripevnenú k lýtku. Niekoľkokrát ňou rýchlo sekol kapitánovi pred tvárou. Peridin zdvihol meč a rozohnal sa, ale Vazkal uskočil nabok ako lasička. Šikovne prehodil dýku z pravej ruky do ľavej a bodol kapitána do krku. Okamžite vytryskol prúd krvi. Kapitán sa chytil za krk, zatackal sa a oprel sa chrbtom o kmeň stromu.
Brat Vazkal sa vrhol na chlapca. Presný pohyb presunul chladné ostrie dýky oblúkom k chlapcovej paži a zanechal na nej dlhý tenký šrám. Chlapec vykríkol a pustil košeľu.
Kapitánov zrak spočinul na rane, tiahnucou sa cez štíhly hrudník. V tom sa rozopäli veľké kožené krídla. Kozlia papuľa sa roztvorila a odhalila radu ostrých zubov. Brat Vazkal o krok ustúpil, ale potom sa napriahol a celou silou vrhol dýku proti kambionovi. Minul. Tvor sa odrazil a jedným skokom pribil kňaza k zemi. Kapitán Peridin počul iba úzkostné zakvílenie a praskanie kostí.
Kambion natiahol dlhý krk a zadíval sa zblízka do vyhasínajúcich kapitánových očí.
„Ohavné stvory, títo kňazi,“ prehovoril kambion hlbokým hlasom. „Sú ako hmyz. Jeden zomrie a objavia sa ďalší dvaja.“
Lenivo potriasol hlavou a potom pokračoval: „Vo vašich očiach vidím veľa otázok, ale málo času na ich zodpovedanie. Ale i tak si myslím, že si za vašu pomoc zaslúžite poznať celý príbeh,“ povedal a zadíval sa na jazero. „Pred ôsmymi rokmi pristihol otec matku, ako maľuje na zem starobylé runy a polieva ich krvou. Okamžite to nahlásil kňazovi a ten zas templárom. Prišli, označili ju za čarodejnicu a odsúdili na smrť upálením. Kňaz im síce navrhoval najskôr vyháňanie diabla, ale keď mu pohrozili, že keď sa zastane čarodejnice, mohlo by to byť brané ako spolčovanie, stiahol sa a nechal ich urobiť, čo chceli. Za svoj zločin ich postihol trest. Matka nebola čarodejnica. Bola iba obeťou inkuba. Keď zistila, čo som, snažila sa ma vymaniť z moci diabla. Ale bolo to márne.“
„A ten lovec?“ opýtal sa kapitán s námahou.
Kambion zahundral.
„Aj keď ma nesplodil, vychoval ma. Nechcel som ho zabiť, ale videl ma v tejto podobe. Nemohol som dovoliť, aby to niekomu povedal, ale zrejme to urobil,“ znovu obrátil hlavu ku kapitánovi. „I tak som sa pokúsil toto tvrdenie vyvrátiť. Potreboval som niekoho, kto mi uverí, že som iba nevinná obeť. Mal by som sa vám za to poďakovať. Vďaka vám je teraz spravodlivosti učinené zadosť.“
Kapitán pozbieral zbytok síl, napol svaly a jeho ruka vystrelila hore. Ostrie jeho meča prešlo svalovinou a zahryzlo sa do krčných stavcov. Kambion otvoril papuľu a zapišťal. Jeho telo sa ešte dlhú chvíľu zvíjalo na brehu jazera, než sa konečne zrútilo do chladnej vody.
„Teraz je spravodlivosti učinené zadosť,“ povedal kapitán, zavrel oči a pohltila ho temnota.

Pospíšilová.luca

Pospíšilová.luca
Fantasy je můj život

Diskusia

Veles
Páčilo sa mi to, ale mám zopár výhrad. Ja osobne by som privítal tvoje poviedky v originálnom znení, lebo občas mi tam tá gramatika škrípala, hlavne na začiatku. Dej bol svižný, ale trochu vuac nás uviesť do deja by nebolo na škodu. A úprimne som dúfal v temnejší koniec, ale to už je asi len moja deformácia😀 Inak nemám čo vytknúť.
04.11.2021
Goran
Veľmi som sa tešil na Tvoju poviedku, píšeš dobre a Tvoje texty sú svižné a pútavé a čítajú sa samé. Hlavne sa nechám unášať rozprávaním a nie som nastavený tak, že od začiatku hodnotím a hľadám chyby, ako sa mi občas stáva u iných príspevkov. Napriek tomu, aj keď je voľba nechať si preložiť prózy do slovenčiny chvályhodná (keďže milujem svoj rodný jazyk :)), možno predsa len čosi prekladom strácajú, a ja osobne v češtine mimoriadne rád čítam. Veles mal dobrú pripomienku, ktorú by som možno ani nevyslovil nebyť jeho komentára. Je to na Tebe, ale myslím, že nik z čítajúcich by nefrflal, keby boli príbehy v Tvojej materčine. Veď azda všetci tu hojne čítame fantastiku z Čiech či v českom preklade, takže sme zvyknutí. Potom totiž môžu vzniknúť také komické prešľapy, ako je napr. "udusená" tráva. Určite malo byť udusaná/udupaná.
K príbehu nemám, čo by som vytkol, zbožňujem fantastiku okorenenú detektívnymi prvkami. Sú tu ale nejaké nezrovnalosti, ktoré mi vŕtajú v hlave, a prečo nedávam poviedke až také vysoké hodnotenie (ale je aj tak jednoznačne nemalé a pozitívne). V prvom rade - myslíš, že démon by mal takýto charakter? Zmysel pre spravodlivosť, dokonca aj istú zhovievavosť k otcovi? Je možné, že otec by pravú podobu svojho syna odhalil až tak neskoro? Že by nikto v dedine nezistil skôr, že s chlapcom je čosi v neporiadku? A technicko-biologická otázka: čo pôrod? Píšeš, že démon môže na seba brať ľudskú podobu, ale to sa teda už narodil s ľudským výzorom, a plne si vedomý svojich schopností a síl? Určite nie je možné, že Alter by démonovu totožnosť zistil v záverečnej fáze svojho vyšetrovania, už keď bolo takmer neskoro, veď nebol hlúpy, vedel, že to je kambion a spojil by si indície dovedna. Takisto by sa určite chlapec-démon bránil sám a nečakal by na pomoc zvonka, veď nevedel, že príde. Keď bojoval s Altarom v jaskyni, ako mohol odtiaľ potom ujsť, veď kapitán sa tam hneď prihnal a strážil okolie. Prípadne, prečo kapitán neprehľadával jaskyňu, aby čelil kambionovi, ale len sa tak zvesela pobral preč?
A nakoniec, príde mi veľmi nepravdepodobné, aby kňaz ozbrojený dýkou premohol vo férovom súboji cvičeného rytiera s mečom, navyše ten kňaz narábal dýkou ako nejaký trénovaný fantasy zlodej či asasín.
04.11.2021
ama_rilla
Tvoja poviedka sa mi veľmi dobre čítala, závidím Ti štýl písania :D príbeh ma zo začiatku veľmi zaujal, atmosféra bola skvelá, no pokazil to podivný záver. Jednak to nebolo veľmi prekvapivé, ale ok, to nemusí byť vždy, ale celkovo si myslím, že si tá poviedka zaslúžila záver lepší než "krvák" a polopatisticke vysvetlenie. Takisto by mi vôbec nevadilo, keby si poviedky písala v češtine :)
04.11.2021
Lukáš Polák
Tvoja poviedka má veľkú prednosť - ťah na bránu. Príbeh sa čítal sám, celý čas sa tam niečo dialo a nebolo tam ani jedna veta, ktorá by ma vyradila z tempa. Za to máš veľkú pochvalu. Nelogickosti skvelo vypísal Goran, a mne ten "tradičný" záver vôbec nevadil, síce som čakal, že to tak dopadne, ale prečo nie. Čo sa týka jazyka a autenticity, tiež som za to, aby si ostala doma vo svojom jazyku, čeština nie je pre nás žiadny problém.
04.11.2021
Zlodejisnov
Väčšina tu už bola povedaná, tak len v skratke. Tvoj štýl je fajn a dá sa pekne čítať bez rušenia. Čo ale chválim je príbeh. Mal kostru a záver. Nebolo to len také jednoduché niečo, čiže v tomto ohľade sa veľmi posúvaš, čím si si aj vyslúžila veľmi dobré bodové hodnotenie. Časom verím, že sa k príbehu pridajú aj zvraty a koniec, ktorý vytvorí wow efekt. Mňa záver trochu sklamal, no len subjektívne. Som fanúšik nepochopených dobrých démonov, a tak ma jeho smrť ranila :D ale toto nemalo žiaden vplyv na hodnotenie 😊 tak si to chcela a je to fajn. Čo sa týka češtiny, ako už povedali ostatní, každý z nás vie čítať po česky :D Problém je len v tom, že so slovenskou gramatikou a štylistikou ti vie pomôcť/poradiť takmer každý z ľudí na tomto blogu. No z českou štylistikou nie. Pochybujem, že by tu bol niekto, kto by ti s týmto vedel poradiť, a tak sa hodnotenie zameria len na príbeh a jeho dojem. Čiže pokiaľ chceš písať v slovenčine, tu nájdeš veľa námetov a rád. No pokiaľ chceš písať v češtine, tak štylistické chyby by museli byť obrovské, aby sme si ich my Slováci všimli a už podľa tvojej prvej poviedky viem, že takéto chyby tam neboli. No je to tvoja voľba a mala by si písať v tom, v čom sa cítiš ako doma 😊
04.11.2021
Aleš Horváth
Asi budem za divného, ale budem sa snažiť o konštruktívnu kritiku: medzi prvou a druhou vetou mi chýbal popis, či ako to Veles napísal, uvedenie do deja alebo vysvetlenie, kde sa to odohráva.(doba, miesto).
v prvej tretine ma to prestalo baviť a išiel som rovno na komentáre preto som to radšej číselne nehodnotil.
prišlo mi to až moc strojené a tá prvá scéna sa dala celá predvídať akoby som ju už videl/čítal niekde inde.
možno je to tvojou schopnosťou písať po slovensky(ako som sa dozvedel z komentárov), ale ozaj, skus svoj rodný jazyk a rozpìš sa v ňom aby text nebol taký strohý.
napriek všetkému, držím palce nech sa ti darí.
05.11.2021
Aleš Horváth
zlodeji snov, ak môžem odporučiť, Juraj Červenák má výborné knihy v češtine. Lepšie sa mi tam čítali ako v originál slovenčine. Neviem prečo, mne začína čeština pripadať bohstšia na výrazy a zo slovenčiny sa stáva skôr funkčný jazyk. Netvrdím ze pre Slovákov sa nedá umelecky vyziť, no prekladať z češtiny do slovenčiny sa mi zdá nerozumné a kvôli súťaži aj krokom späť.
05.11.2021
Zlodejisnov
Aleš, nepochopil si ma. Je mi jedno, či je text v slovenčine, češtine, angličtine, nemčine alebo ruštine, ja to viem prečítať, pochopiť a ohodnotiť. No jedine v slovenčine si viem okrem príbehu pozrieť aj štýl. V ostatných jazykoch mi zostane len dojem z príbehu. Čo sa týka českej literatúre, tej sa vyhýbam už len preto, lebo potom používam čechizmi. Stačí, že je veľmi veľa filmov v češtine. No mám aj pár českých kníh. Sú to ale gamebooky, ktoré do slovenčiny nie sú preložené, a tak nemám na výber. No môžem povedať, že ak porovnám Verax s Rytierom temného slnka, tak viem že Verax je napísaný ľahko a pekne sa to číta. Rytier temného slnka je ale úplne iný. Ako keby to písal český Goran. Čiže zaujímavé plné metafor a niekedy aj slov, ktoré podľa mňa ani neexistujú, no zároveň po prečítaní pár strán príde bolehlav. Čiže viem odlíšiť, ktorá česká literatúra je písaná naozaj literárnou češtinou, ale nájsť v bežnom českom texte to, čo by z neho urobilo literárny text, neviem a pochybujem, že niekto tu to vie.
05.11.2021
Goran
Ja mimoriadne rád čítam v češtine, dokonca, kebyže to porovnám, asi som prečítal viac kníh v českom ako v slovenskom jazyku. Je to určite spôsobené aj tým, že keď som s fantastikou začínal, v ČR už existovala silná scéna, zatiaľ čo na Slovensku to bolo len v plienkach, teda mi ani neostávalo nič iné, ako čítať v češtine. Aleš má pravdu, lebo aj keď mám svoj rodný jazyk naozaj rád, čeština je bohatšia. Myslím, že ja by som si trúfol posúdiť i štylistickú stránku textu v poviedke v českom znení. Ale tým sa nemienim "vyťahovať", aj tak tu už máte všetci zo mňa žarty :D
Ja sa, každopádne, teším zas na ďalšiu Luckinu poviedku, veľmi ma bavia.
05.11.2021
Aleš Horváth
zlodeji, myslel som to ako doplnok k tvojmu komentáru pre Lucku.
inak suhlas, keď čítam anglicky tak to nie je tak hrozné ako po česky. ale zas na druhej strane ak vieš dobre česky tak vieš rozlíšiť čo je čisto česky(klidne), čo je čechizmus(kľudne) a čo slovensky(pokojne).
Podobne ako Goran, trúfam si tiež na češtinu aj z umeleckého pohľadu. Raz som tu, tuším HB-čkovi čosi vytkol v češtine(že používa hovorové slová mimo priamej reči). u mňa je totiž na úrovni rodného jazyka a posledný rok sa snažím dovzdelať. Gramatika mi robí problém.
05.11.2021
Pospíšilová.luca
Všem děkuji za komentáře. V psaní jsem zatím, řekněme, nováček a i když Goran uvádí, že česká scéna vplula do světa fantasy mnohem dříve, stránky, kdy by se konala soutěž co dva měsíce, navíc s tak bohatou zpětnou vazbou, nemáme, což mě dost mrzí. Sama vidím, že čeština je slovně bohatší, tedy se pro příště vrátím ke svému rodnému jazyku. Ale teď k povídce. Nepřikláním se k tvrzení, že démoni jsou čisté zlo, jak to vykresluje Malleus maleficarum, navíc kambion je v podstatě napůl člověk, tedy něm mohlo zbýt něco lidského? Mytologie moc informací neposkytuje, takže jak je to s porodem, o tom jsem Gorane nepřemýšlela, ale je to zajímavý postřeh :), děkuji. Jako autorce, přiznávám, mi některé věci dávaly smysl, ale když to zhodnotí někdo jiný...najednou ty nesrovnalosti vyjdou na povrch. V tom je zpětná vazba tak důležitá. Navíc, můj problém je v tom, že když se rozepíšu, najednou je z toho 40 000 znaků a vejít se do 25 000 a při tom objasnit vše potřebné a vmáčknout nějaký zvrat nebo obrat, jak píše Zlodějisnov, je téměž nadlidský výkon :) Děkuji, že si najdete chvilku pro postřehy a kritiku a budu se těšit příště :)
06.11.2021
Terry Chrapúňzel
Inak, neviete niekto, ako došlo k tomu, že slovo "kľud" je považované za nespisovné? Spolu s fúrou iných slov, vďaka ktorým bola slovenčina jazykom bohatým na nádherné synonymá? Mali sme spiknutie aj sprisahanie, krajku aj čipku, cop aj vrkoč, mlsanie aj maškrtenie, sklenicu aj pohár, rajdu aj fľandru, stoletie aj storočie... Všetko bolo OK až do roku 1968 a potom, akoby niekto uťal a zrazu koniec. Slová, ktoré v pohode používali Hviezdoslav, Kukučín a mnohí ďalší boli naraz diskvalifikované a v neskorších slovníkoch už nie sú vôbec, alebo je pri nich poznámka, že ide o nesprávny výraz.
Mne to príde ako snaha o arteficiálne prehĺbenie rozdielu medzi slovenčinou a češtinou, akoby sa dostali k slovu nejakí puristi, ktorým bol čechoslovakizmus strašným tŕňom v oku alebo čo. Nenájde sa tu náhodou nejaký slovenčinár, ktorý by poznal historické pozadie tejto zmeny? Celkom by ma to zaujímalo :3
06.11.2021
Terry Chrapúňzel
Čo sa týka poviedky, spočiatku mi robilo problém sa zorientovať, v akej dobe sa asi pohybujeme a či ide o úplne imaginárny svet alebo historickú fantasy zasadenú do skutočných dejín. A potom prišlo slovo "kilometer" použité v priamej reči a to mi pri čítaní doslova strelilo facku :D Ale inak super poviedka.
Pripájam sa ale k fanúšikom nepochopených dobrých démonov, ktorých smrť kambiona ranila :(
06.11.2021
Goran
Nevadí, Luci, stále je to dobré a ja sa vždy teším na Tvoje poviedky, a nie iba ja! Tiež ich musím niekedy veľmi "osekávať."
Terry, netuším, ale posnorím, tiež by ma to veľmi zaujímalo, a áno, myslím si, že obsesívna snaha o očistenie jazyka súvisí len a len s národnou hr. ... teda ješitnosťou. Podaktoré výrazy sú jasné čechizmy, iné však, podľa mňa, sú dvojdomé :), kľud isto patrí medzi ne!!! Tiež za to budem bojovať! :) Keď čítam starých autorov, žasnem nad bohatosťou nášho slovníka. Veľmi sa odvtedy oklieštil. Je v poriadku, že preberáme zahraničné slová, keď pre ne nemáme ekvivalent, ale načo prevziať nejaký anglický výraz, keď sa to dá povedať v slovenčine? A krajšie... A tak ako sa urbanizuje a modernizuje život, tak sa zjednodušuje, až primitivizuje jazyk. Eskymáci majú vraj dvadsať výrazov pre sneh a jeho kvalitu (ak to teda nie je nadsadené), my sme boli roľnícky národ, mali sme desiatky slov, ktoré pomenovávali veci a javy, s ktorými sa dedinský človek bežne stretal, všetko to ostalo zabudnuté v čase. Keď som čítal jednu novelu (napísanú v súčasnosti), ktorá sa odohrávala na Slovensku dvadsiateho storočia, a autor používal autentický jazyk, skoro som to vzdal, po pár stranách som mal chuť knižku odložiť, - každú chvíľu som si musel hľadať významy nárečových a archaických slov a ujo gúgeľ nepomohol, našťastie som vytrval a kniha sa mi odmenila svojimi literárnymi kvalitami. Je normálne, že jazyk sa vyvíja, ale mám pocit, že tu ide skôr o regres.
06.11.2021
Anitram
Až na konci som si uvedomila, že to nie je v pôvodom znení :D Poviedka je super, len na konci som sa nejak v tom deji stratila, aj keď to je možno kvôli nepozornému čítaniu. To neosvetlenie doby by mi na začiatku ani tak nevadilo, keby to bolo niekde neskôr vysvetlené alebo pomocou viacerých nápovied ozrejmené, aby sme si nemuseli dávať dokopy historické súvislosti.
08.11.2021
Goran
Prišlo mi to ako historická fantasy, ale to je vlastne jedno, mohlo sa to KĽUDNE :) odohrávať aj v nejakom imaginárnom pseudostredovekom svete alternatívnej reality :D. Ale Terryho pripomienka o kilometroch bola zaujímavá. Určite je dobre použiť v takomto príbehu staré miery. (Ja som to vo svojom sparodoval, keď sa kocúr s kuchárom snažili premietnuť stopy a míle na modernú európsku metrickú sústavu.)
08.11.2021
Pospíšilová.luca
Terry, omlouvám se za pomyslnou facku kilometrem 😄. Příště si dám pozor a načtu víc historie. Jinak si beru k srdci to osvětlení doby a místa. Děkuji všem za postřehy.
14.11.2021
Smrtislav Pierko
Ten koniec bol úžasný... ale to ako sme sa k nemu dostali už nebolo také dobré. Goran vo svojom prvom príspevku niektoré tie nezrovnalosti už vymenoval a tak len dodám, že viem aké to je. Človeku príde na um priam epický námet na temný fantasy príbeh a netrvá dlho(v mojom prípade tak okolo druhej tretej normostrany) a zistí, že sa nevmestí do vymedzeného priestoru. Potom už nestačí škrtať text, treba povykrúcať aj samotný dej. Človeka to zabolí, ale občas treba vypustiť jednu drsnú scénu, aby sa urobil priestor pre podstatnejšie časti príbehu. Ešte budú iné príbehy kde sa budú dať tie scény použiť ;) Trošku to pokazilo celkovo dobrú chuť keď sa na konci démon vyslovene musel vysvetliť. Ale ja som v podstate jednoduchý človek. Vidím nadšenie pre fantasy, tak som spokojný a tento námet bol naozaj dobrý.
Čo sa týka tej diskusie k nášmu malebnému jazyku, tak tiež mám pocit, že sa skôr nezmyselne ochudobňujeme, namiesto toho aby sme podporovali prirodzené kultúrne a umelecké obohacovanie.
16.11.2021
Pospíšilová.luca
Smrtislav Pierko, máš naprostou pravdu. Dalo by se to rozepsat lépe, ale je tu omezený počet znaků...já neumím nacpat příběh do 5000 znaků a udělat z něj něco waw. Ale zkusila jsem něco složitějšího a vyšlo to tak na půl 😄. Vždycky bude co zlepšovat.
18.11.2021
Aleš Horváth
fp je od 6000 do 25000 znakov.
hlavne píš v rodnej reči. lebo aj to dosť zrazí kvalitu.
18.11.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.