Midasov dotyk

Ten deň bol pre Michala prelomový. Nikdy poriadne nechápal, čo sa ho ľudia vlastne pýtajú. Aké tajomstvo úspechu? Len raz, už strašne dávno, odpovedať skúsil: "Treba si lepšie vyberať budúcnosť." Ale jeho učiteľka matematiky sa potom strašne urazila. A on si už radšej "drzé reči" nechával pre seba. Myslel si, že nie každý dostáva na výber ozaj dobrú budúcnosť, a že poukazovať na to, že je nepekné. Ako na smrad z úst.
Fantastická poviedka
6.
kolo
Sedeli v bare, boli štyria a hádali sa. Náhodný okoloidúci by však nesúhlasil, lebo jeden z nich chýbal. Bol práve na vécé.
"Akože... Mišo cestuje v čase?" púlil oči Ivan, najzmätenejší z trojice. Mierne neistý jazyk len hral, veď od rána sedel nad malou hroznovkou.
"Podľa mňa nie, to by predsa povedal rovno," hundral ďalší, tiež Ivan, ktorého volali Ivo, aby sa to príliš neplietlo. Mal v sebe takmer šesť pív, ale dianie posledných minút mu hlavu nezdravo rýchlo vyčistilo. Ale aj keby nie, mal povesť triezvej mysle vždy a všade.
Obaja Ivanovia súhlasne prikývli a odovzdane si odpili zo svojich nápojov.
"Ale no! Vám je jasné, že bohapusto trepe?" zasmial sa najväčší zo skupiny, zároveň barman a majiteľ v jednej osobe, Teo. Poznal všetkých od malička a mal tieto sedenia v sobotu ráno, v jeho podniku, rád. Pivo a reči. Ale tentokrát ho rozhovor zneisťoval. Primálo spomínania a priveľa nezmyslov, akokoľvek zaujímavých. Mal takmer chuť im pivo účtovať. "Náhodou mu to vyšlo a robí z nás blbcov teraz, nič viac."
"...zas nemáš uterák čistý!" kričal mu vracajúci sa Mišo a zúrivo mával mokrými rukami okolo seba. Práve on bol zdrojom barmanovho podráždenia. Alebo skôr to, čo tvrdil.
* * *
Michal mal dar, všetko mu až nechutne vychádzalo. Už v škôlke ho všetci zbožňovali. Mal vždy najkrajšie pieskové bábovky, najprecítenejší prednes na besiedkach pre rodičov, vyhrával súťaže, nádherne kreslil, spieval a tancoval! Dokonca aj jeho pracovný zošit mal nádych pútavej individuality. A napriek všetkým očakávaniam, úspech malého Miška opustením škôlky neskončil.
V škole vyhrával všetky súťaže, rozumel si aj s najkrutejšími deckami a prešlo mu aj fajčenie na záchode. Dievčenskom! Pani kuchárky mu vždy na tácke vyčarili ešte jeden puding a knedľu, učitelia mu s úsmevom písali čisté jednotky a bez zaváhania ho vysielali reprezentovať všetko a všade. Po príchode na gymnázium si, prirodzene, potykal s vedením a spolu vypracovali individuálny študijný plán. "Michalovým potenciálom neslobodno mrhať!" bolo heslom školy nasledujúce štyri roky. Protivný telocvikár si vďaka jeho výkonom prestal vybíjať frustráciu na hodinách. Zjavili sa investori, vyrástla nová počítačová učebňa, rozbehol sa intenzívny kurz španielčiny a...
Dobre, nie všetko to bola len Mišova zásluha, ale vplyv mal. Lebo keď si rodičia vyberali školu pre svoje dieťa, šanca, že by bol spolužiak s Michalom bola zaujímavá. Veď nebol len výnimočným študentom, ale aj biznismenom! Už ako druhák dizajnoval weby pre miestnych podnikateľov a to s ľahkosťou a citom profesionála. Všetci mu prorokovali žiarivú budúcnosť.
Až z výšky ho vyhodili. Celkom nečakane a na všeobecné pobúrenie rodného mesta. "Nepochopili ho," šírilo sa vysvetlenie ako plameň. "Niekto si naňho určite zasadol!" dopĺňali iní. Dodnes je tam nerozumné spomenúť VŠMÚ. Hrozí opľutie a pár precítených fráz na tému profesorov a nespravodlivosti akademickej pôdy. Lenže Mišo aj tento kopanec do priedušnice rozchodil s prehľadom. Nadchol pár ľudí, získal priestory a deň po dni rozbehol malú firmu na digitálne triky. Starší chvíľu hundrali, že mal byť doktorom alebo právnikom, ale to len po prvú objednávku z Hollywoodu. Kino v okresnom meste vtedy praskalo vo švíkoch. A to všetko kvôli jednej krátkej, kratučkej scénke v záverečných titulkoch. Odvtedy si zvykli a mestu stačí ich najnovší prínos do svetovej kinematografie pretriasť na autobusových zastávkach a nad pivom. Mišov úspech bežal ďalej na plné obrátky a nezdalo sa, že by spomaľoval. Vyhýbal sa mu len vo vzťahoch.
Nikto ho nikdy nevidel na rande, prehnane niekoho lajkovať na sociálnych sieťach alebo vyvesiť profil na zoznamke. Táto časť jeho života bola o to väčším hlavolamom, že sa mu niekto stále hádzal okolo krku. Michal odolával s rozpačitým úsmevom a ľudia ďalej túžobne vzdychali nad jeho životom z diaľky. Lebo zatiaľ, čo konvencie okolo vzťahov, svadby a detí statočne ignoroval, tie ostatné spĺňal s nadšením. Veľa cestoval, aj v Jordánsku bol. Aj na Islande stanoval. Odfotil sa na Times Square, aj v Grand Canyone. Skákal s padákom, aj na bungee lane. Absolvoval púť do Santiaga, prebehol Japonskom, potápal sa pri koraloch... Skrátka, jeho „social presence“ deprimovala davy. Ale len, kým ho nestretli naživo. Potom mu hneď všetko odpustili. Lebo Mišo bol fajn. Len na otázku ako to robí, sa vždy záhadne usmieval a menil tému. Až na jednu osudnú sobotu doobeda v Teovom bare.
* * *
"Normálne. Pozriem si možnosti a vyberiem si tú najlepšiu."
Ivan sa zachmúril. Teo prestal čapovať. Ivovi zabehlo.
"Čo na mňa tak zízate?"
"Lebo si povedal hovno. Ako najlepšiu? Rozveď to," poprosil Ivo vykašliavajúc pivo. Tip k úspechu by sa mu hodil. Posledné roky mal pocit, že stojí na mieste, ba cúva. Že chlastal dôležité nebolo, chcel skratku.
Mišo si odpil, utrel penu a chvíľu premýšľal. Teo vypol rádio a prisadol si. Aura niečoho výnimočného vyplnila priestor okolo nich, aj vzduch sa chvel s napätím.
"Vy to nerobíte?" uistil sa ešte a trojica zmätene sa krútiacich hláv odpovedala. "No," rozbiehal sa Michal konečne, "v hlave sa mi zjavia rôzne verzie ako veci môžu dopadnúť. A jednu si vždy vyberiem. Je to asi ako mať spomienky na budúcnosť? Hej... A niekedy sú nejasné, ani neviem, čo si vlastne vyberám. Inokedy je to krátky film s hudbou a všetkými detailami. Aj vôňou. Asi, keď je to niečo dôležité? Dôležité pre mňa, myslím."
"Napríklad! Šípky!" navrhol v sebaobrane proti prázdnym pohľadom. Chytil jednu zabudnutú na pulte baru a hodil ju.
Minul terč. Šípka sa zabodla do reproduktora pod ním a trojica vybuchla smiechom.
"Dobre, Mišo. Veď nemusíš nám nič vysvetľovať. Ja ti rozumiem, že to nejde len tak povedať, že to je milión vecí dokopy, odriekanie, drina, trochu šťastia... a ja som aj tak neveril, že to z teba tu a teraz vypadne. Ale nemusíš byť aspoň hovado," mierne podráždene uzavrel Ivo. Čaro výnimočnosti sa vyparilo a s ňou aj sľúbená skratka.
"Ja som ale netrafil naschvál! Keby ste sa nerehotali..." hundral a vzal si ďalšie šípky. Postavil sa za čiaru a hodil. A znova. A ešte. Päťkrát!
Batéria umývadla hlučne kvapla.
"Píčovina..." zahučal Ivan a udrel pohárom o stôl. "No vysvetli toto!!" otočil sa na Iva s ústami dokorán. "Odriekanie?!" preskočil mu hlas ešte a nechápavo zízal na šesť šípok zabodnutých do malého reproduktora elektronického terča. "A prečo do repráka?!"
Mišo akoby chvíľu otázke nerozumel. "A kam by mali letieť?"
"Do stredu terča, ty hovado!" napoly zúril, napoly sa bavil Teo. Tušil, že terč je v háji, ale za ten výkon to možno stálo.
"Taká možnosť tam proste nebola," vysvetľoval Mišo trpezlivo. "Vyberám si len z tých, ktoré vidím. Ako keď listujete v knihe. Predsa sa nedá ísť na stranu, ktorá tam nie je, nie? Vybral som tú najzaujímavejšiu," mykol plecom a odbehol na vécé.
* * *
"Na uterák teraz ser, sadaj a vysvetľuj!" vyzýval poskakujúceho Miša Teo. "Vieš to zopakovať? Bez rozbíjania vecí?"
Mišo prikývol, vzal do ruky podpivník a-
Krik z baru bolo počuť o tri ulice vedľa.
* * *
Ten deň bol pre Michala prelomový. Nikdy poriadne nechápal, čo sa ho ľudia vlastne pýtajú. Aké tajomstvo úspechu? Len raz, už strašne dávno, odpovedať skúsil: "Treba si lepšie vyberať budúcnosť." Ale jeho učiteľka matematiky sa potom strašne urazila. A on si už radšej "drzé reči" nechával pre seba. Myslel si, že nie každý dostáva na výber ozaj dobrú budúcnosť, a že poukazovať na to, že je nepekné. Ako na smrad z úst.
Zvyšok sobotného rána strávili analýzou Mišovho odhalenia. Sklamane odhalili, že nikdy nevidel žiadne víťazné čísla.
"Nie, nemyslím si, že to robím od narodenia. Aspoň si to nepamätám," snažil sa odpovedať na príval otázok. "V škole už hej. Testy s možnosťami som musel začať schválne kaziť. Aspoň trochu."
"Takže výsledok výberu nemusíš vidieť hneď? Testy niekedy opravovali aj týždeň predsa!" hádal sa Ivo. "A ako si vlastne vedel, ktorá z možností je správna? Sa ti rozžiarili na papieri?"
"Nie," vrtel Michal hlavou, "videl som ako ohodnotený test držím v ruke a vybral som si ten s najlepšou známkou."
"Číže... si si bleskovo zapamätal tote správne odpovede? To by som nedal...!" držal si hlavu Ivan.
"Nie, vy si to predstavujete zle! Videli ste ma s tými šípkami mieriť? Hľadať správny uhol lakťa a šúchať nohami, kým nestojím správny počet centimetrov od čiary? Ja si len vyberiem, ostatné sa proste... stane."
Tea striaslo: "To znie ako dobrý šit. Slobodná vôľa von ok-"
"Ty skáčes medzi alternatívnymi realitami, vole!" vpadol mu do reči Ivo víťazoslávne. "Preto si stačí vybrať! Proste hop a test si natipoval správne. Skok vedľa a nezlomil si si nohu na lyžovačke! Ďalšia voľba neskôr a zbalil si tú paradnu cicu na akcii... Akurát! Och," stratil nadšenie a pomaly sa spustil nazad na stoličku. "Pamätáš si tie verzie, ktoré si si nevybral?"
"Trochu. Málo. Asi ako sen? Ale len chvíľu, nie sú dôležité."
"Nie sú," súhlasil Ivo. "Aspoň pre teba nie. Ale vezmi si, že skáčeš do úplne iného sveta a to len preto, že chceš, aby nejaký detail nejako dopadol. Mrňavý! Nehovoríme len o meste, ani planéte! Ty proste vlezieš do úplne iného vesmíru! Tam musí byť oveľa viac zmien. Alebo nie, nemusí, ale môže! Ktovie? Možno v nejakom si mal deti? Alebo sa mne darilo…"
"Nehádž naňho svoje sračky," odtušil Teo, "ale dáva to zmysel."
"Dáva, niekedy si to všimnem. Že sedím a predtým som stál. Alebo mám mokré ruky a chvíľu neviem prečo. Alebo sa posunul čas o pár sekúnd…"
"Tajm trevel!" pripil si Ivan hroznovkou.
"...ale je to také mikro dèja-vu. Malá chyba. Spomienka, ktorá nesedí, nič viac. Pochybujem, že sa niekedy zmenilo niečo väčšie."
"Takže som skoro určite nemal čajovňu, že?" uzavrel Teo a posunul každému ďalší pohár. Čas na ich sobotné vysedávanie pomaly končil. A on mal ešte toľko otázok! Nevedel sa zbaviť pocitu, že toto je prvý a poslednýkrát, čo sa o tom rozprávajú.
"Keď ťa vtedy vyrazili z výšky, to bolo naschvál?"
"Bolo. Ale neviem prečo. Cítil som to tak? Vyberám si aj zlé veci. Vraciam sa večer k zaparkovanému auto a môže ma tam normálne čakať. Môže byť poškriabané alebo ho niekto ukradol. Raz mi ho niekto ukradol."
"Boháca, ty si taký blb," zakrýval si tvár Ivan a zviezol sa hlboko do stoličky.
"...lebo som veril, že nemôže byť všetko super? Myslel som, že si všetci vyberáte aj to zlé, lebo dokonalý život je zlý. A že to časom pochopím. Že ten balans je dôležitý."
Trojica ticho hodnotila Mišovo vyhlásenie. Bolo ťažké sa vcítiť do jeho sveta. Hocijako sa snažil viesť normálny život, miera jeho úspechu bola vysoko, nedosiahnuteľne vysoko nad ostatnými.
"A vieš si vybrať aj realitu s ohľadom na niekoho iného?" pokračoval Teo. "Pomôcť tuto Ivovi, aby nebol taký kus hovna a odsťahoval sa od rodičov napríklad?"
"Som skúsil, nevyšlo, daj pokoj," hučal urazene cieľ otázky.
"To záleží. Musí sa to nejako prekrývať so mnou," vysvetľoval ďalej Michal.
* * *
Bol začiatok marca, pár stupňov nad nulou, bezvetrie. Po dlhej a nechutne studenej zime priam vykúpenie. Michal obliekal psa do hlinou zababraných popruhov. Krátkosrstý Goméz nedočkavo tancoval a ktokoľvek iný by už jeho obliekanie dávno vzdal. Ale Michal ho mal ozaj rád, vlieval doňho všetky city, ktoré mu evolúcia rezervovala pre potomkov. Deti však nemal a evolúcia aj pánboh si mohli ísť tak akurát trhnúť nohou, ak by to chceli kritizovať.
"Tešíš? Tešíš? Ňuňu!" rozohňoval nemú tvár šťastne bežiacu v kruhoch pred výťahom. Ich tradičný prechádzkový okruh začal, ako vždy, ocikaním koša na psie výkaly. Potom nadšený cval k chodníku a trpezlivosť skúšajúce sun-krok-ňuch-krok tempo ďalej. Lebo jazero bolo vzrušujúcim miestom. S labuťami, kačkami a občasným bordelom okolo. Novinkou bol iba pomaly praskajúci ľad na jeho povrchu. Michal naňho skúsil opatrne šliapnuť a kým sa poriadne nezaprel, ľad držal, hoci sieť prasklín sa rozbehla na všetky strany. "Blbá zima," zahundral a kopol do smutného snehového zvyšku na brehu. Goméz ho vďačne označkoval a za odmenu bol pustený z vôdzky. Veď, čo? Takto blízko pri vode sa nikto nemotal. Len oni dvaja a stádo kačiek.
Niekedy, ale len niekedy, sa Michalove vízie budúcnosti spustili ako facka. Vtedy sa zdalo, že svet sa na chvíľu prestal krútiť, aby mu daroval pár cenných okamihov na to jedno jediné správne rozhodnutie.
Facka dopadla a Goméz sa rozbehol vynadať driemajúcim labutiam hlboko v strede jazera.
Michal vykríkol.
Skupinky ľudí okolo sa zasekli.
Ľad pod Gomézom praskol.
Nepamätal si ako sa ocitol po krk vo vode. Predtým zo seba aspoň zhodil ťažkú zimnú bundu, lebo už pri druhom kroku nedosiahol na dno. Ale od Goméza ho stále delilo pár metrov súvislého ľadu. A ten sa odrazu rozbíjal veľmi zle. Úder rukou nemal vôbec žiadny efekt. Michal do mrazivej dosky zatínal nechty a škriabal sa na jej povrch. Pod jeho váhou konečne praskla. „Skoro ako tuleň,“ napadlo mu zbytočne. Vzdialenosť medzi ním a Gomézom vyzerala nekonečná, pomalý postup vpred vyčerpával. Adrenalín a pološialený pohľad očí psa ho však hnali vpred. Goméz sa zatiaľ držal. Divoko špliechal, ale vyliezť z vody nedokázal. Nikdy nepatril k dobrým plavcom. Miloval gauč, nie vodu. Zostávalo možno pár momentov, kým sa nad ním kalná hladina úplne zavrie.
Michal sa naposledy vytiahol z vody, ľad sa pod ním ešte raz zlomil a konečne držal Goméza za beznádejne premočenú srsť.
"Ty somár ušatý!" vypľúval vodu unavene. Pes sa mu pokúšal vyliezť na hlavu v ťažko ovládateľnom mixe radosti a strachu. Ale to bolo v poriadku. Už stačilo len divoko kopať nohami a nepustiť ho, už mali čas.
Na brehu sa Goméz vytieral do jeho bundy pohodenej na zemi. Chcel sa osušiť, len mierne podráždený, že vesmír si dovolil ho namočiť. Z jeho pohľadu sa vlastne nič veľké nestalo.
Michal sa rozkašľal a všimol si svoje ruky. Boli fialové a pokryté škvrnami od zaschnutej krvi. Konce nechtov pripomínali rozstrapkaný okraj starej deky. Boleli ho rebrá a začal sa triasť. Vybral si dobre. Ani labute nezobudil.
* * *
"Veď si ho vtedy vytiahol. Akurát jazeru si sa potom už vyhýbal," nechápal Teo.
"No. Nechcel by som," zapojil sa Ivo. "Je super, že to vtedy obaja prežili, ale vezmi si, aké svinstvo to je na psychiku! Máš svoj život pod kontrolou a odrazu si si hodil kockou jednotku. Ibaže!" pridal dramatickú pauzu. "Na rozdiel od ostatných, ty o tom vieš."
Michal napoly prikývol. "Na to si zvykneš. Lenže... ja som si musel vybrať či prežije Goméz alebo môj telefón. To bolo ľahké."
"Akože raz možeš mať Sophiinu voľbu?" premýšľal Ivan.
"Hej," súhlasil Mišo.
"A budeš s tým musieť žiť," odtušil Teo.
"Hej."
"A všetci ti budú hovoriť, že to nebola tvoja vina," uzavrel Ivo.
Dopili vyvetrané zvyšky z pohárov a rozišli sa bez slova domov. Už nezávideli.

xius

xius
Milovnik dun, bullet-time a ery videohier, ked este neboli graficke karty.

Diskusia

HB
Mám rád tvoj štýl poviedok, táto má taktiež bavila. Často sa zaoberáš veľmi zaujímavými konceptami, veľmi z tvojich textov cítiť že si hĺbavý, premýšľací typ. Je to super, veľmi to oceňujem.
07.11.2020

Tomáš Staviteľ
Máš u mňa veľké plus za to, ako to je napísané. Takýto štýl ja môžem. Ešte väčšie plus máš u mňa za myšlienky v texte. Popravde by ma aj zaujímalo, či máš niečo "akademické" s filozofiou, alebo len si prirodzene uvažujúci a "hĺbavý" človek, ako to už pomenoval HB. Občas som mal totižto pocit, že v textoch celkom pekne skrýváš dosť známe (napr. gnozeologické) koncepty a problémy, pritom to robiš celkom okato, aby ich pochopil a zamyslel sa nad nimi aj bežný čitateľ, čo je super. Ako príklad by som uviedol snahu Mišových kamarátov raciom vysvetliť jeho spôsob rozhodovania/uvažovania/, ktorý on ale chápe intuitivisticky. Občas som mal fakt pocit že je priamo tvoj zámer to takto podávať, akoby si mal k štúdiu týchto vecí blízko, potom ale občas prišla veta-dve, ktoré ti to trochu rozvracali, akoby si sám celkom nevedel, ako to vlastne uchopiť, čo ma zas prikľáňa k názoru, že si jednoducho len taký svojský "myšlienkar" (neber vôbec v zlom toto pomenovanie, práve naopak, nenašiel som lepšie slovné spojenie a momentálne nie som schopný ho nájsť :D). Ja mam takéto texty veľmi rád, do svojich príbehov vždy skrývam odkazy na rôzne smery, avšak nie tak nápadne ako ty (to tu ale nieje podstatne :D). Každopádne, veľmi dobrá práca, celkový dojem výnimočný :) Veľmi rád si od teba prečítam aj ďalšie takéto poviedky ;)
11.11.2020

YaYa
Veľmi vydarené. Spočiatku som si spomenula na FAQ about Time Travel, potom na jednu poviedku o dvoch veštcoch, čo som nedávno čítala. Ale nakoniec to dopadlo úplne inak. Páči sa mi záverečný zvrat. Nie je nasilu, ako to niekedy býva, len proste spočiatku odľahčenú poviedku posúva k vážnejším veciam a čitateľ má po dočítaní o čom premýšľať. Naozaj ti to vyšlo.
13.11.2020

Magda Medvecká
Pripomína mi to film Frequently ask question about time travel a ako vidím, nie som jediná :) Veľmi pekný nápad s netradičnými spracovaním myšlienok. Hoci, mám z toho trochu zmätený pocit. Bolo to také odľahčené, potom sa tam začala rozvíjať nejaká dráma a nakoniec to skončilo tiež tak odľahčene, až taká tragédia sa nakoniec nestala (myslím tú stratu mobilu). A ja fakt neviem, či sa mi to páči alebo nie. Je to také nečakané, že sa to obráti na vtip (čo je ako literárny postup dobré), ale zároveň tam bolo to očakávanie ťažkej drámy, ktorá neprišla... aj keď koniec naznačuje, že by mohla, čo tiež môže byť dobre, lebo to núti čitateľa ďalej o tom rozmýšľať. Takže fakt neviem, čo s tým koncom, aj keď celkovo sa mi to páčilo. (A čo sa mi páčilo najviac, bola tá scéna so psom, ako sa chystali na prechádzku. Bolo to strašne ňuňu, až ma to zahrialo pri srdiečku a zlepšilo ťažký deň :D )
13.11.2020

cyberstorm
Z mna fajn. Trocha mi to v principe pripomenulo Dickovho Zlateho muza. Trosku mi nesedela logika druhej vety ale to je malickost. Na konci som cakal nejaky zvrat, mozno to ze prave teraz aplikoval Sofiinu volbu. Skoda, mozno nabuduce. Na zaver otazka - preco Midas? Kvoli usiam (?) alebo zlate? Ake to ma prepojenie s Misom?
15.11.2020

Dzany
Krčmový pozerač do alternatívnych realít a odľahčený štýl sa mi náramne páčili! :) A koniec s posolstvom ma naozaj dostal. Aj keď som si ho musela prečítať zodvakrát, lebo som sa najprv hrozne zľakla, že pointa je vlastne o tom, ako Mišo obetoval svojho psa, lebo nechcel prísť o telefón, sociálne siete sú smrť a podobné veci. Ale to som len ja zase príliš premýšľala dopredu a našťastie to bolo len o Sofiinej voľbe. :D Veľmi dobré.
15.11.2020

HB
Gratulujem človeče!!! A pomyselne predávam žezlo 😁 snáď si na tvoje víťazstvo čoskoro pripijeme!
16.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.