Zrada

Nestihla som uzávierku, ale aj tak to sem posielam.

Bol to jeden z tých nechutných dní, keď sa z čista jasna chcelo počasie pomstiť ľuďom za ich zločiny voči prírode. Pršalo. Fakt hnuse pršalo. Samé nevýhody. Menej ľudí na uliciach, voda vo vzduchu aj voda valiaca sa z temných kútov a kanalizácií, množstvo policajných áut. Keď sa nad tým unikajúci muž zamyslel, tak si uvedomil aj nejaké výhody. Kedy inokedy by bol menej nápadný ako pri prietrži mračien? Nikto z tých, čo sa kamsi presúvali nešli pokojným krokom. V podstate každý sa čímsi kryl, či už kapucňou, vetrovkou, dáždnikom. Ani policajtom sa nechcelo bez jasnej príčiny vychádzať z pred počasím bezpečných vozidiel.

Bežal už viac ako hodinu, míňal známe miesta, presúval sa do menej lukratívnej štvrte mesta. Vlastne až na jej okraj. Možno mu nešlo o život, možno len o slobodu, možno len o nejaké orgány. Predstava toho, čo všetko sa mu môže stať bola silná, no viac ho hnalo dopredu, ako za jeho previnenie budú pykať blízki.

Konečne sa mu v zornom poli ukázal trojposchodový dom zo starou železnou bránou namiesto dverí. Zabúchal na ňu z celých zvyšných síl. No hromobitie mu robilo konkurenciu. Až po chvíli sa v pootvorenej bráne ukázala známa hlava.

„Ach, Karl,“ povedala s úškrnom. „Teba sme tu už nečakali. Nehovoril si, že sa tu nikdy neukážeš?“

Do nitky premočený Karl nervózne odvrkol: „Tak som tu, John. No a? Pustíš ma?“

„Nech sa páči. Je nám potešením ťa tu privítať,“ odpovedal mu John zatvárajúc za nimi a niekoľko zámkov. „Dovediem ťa k šéfovi, ale najskôr ti dáme niečo suché. Nechceme predsa, aby si prechladol.“

„Prestaň, fakt na to nemám náladu. Chcem ísť okamžite k nemu!“

Poskok John sa znova usmial, pokrčil plecami a prehodil: „Ako chceš, ale takto dobrý dojem nevzbudíš.“

Karl na neho len zazrel a nechal sa sprevádzať do zvyčajných pivničných priestorov, zaplnených krámami, nepojazdnými bicyklami a aj modernejšími presúvatkami, iných krámov tam tiež bolo neúrekom. Vo vzduchu bolo cítiť plesne. Keď prišli do miestnosti so stenou zaplnenou konzervami a zaváraninami, tak Karl nechápal. Podľa všetkého tu mal dom končiť.

„Daj si toto na hlavu,“ podal mu sprievodca niečo ako kuklu bez očných výrezov.

Karl si bez slova dal na hlavu a neostávalo mu nič iné, iba sa spoľahnúť na sluch. Podľa všetkého sa časť poličiek premenila na dvere, ktoré sprevádzané nepríjemným cinkaním a hrkotom otvorili. Asi John mu sa mu dotkol ramena a viedol ho ešte dosť dlho. Karl prestal kroky počítať pri päťstovke. Občas sa rukou chytil vlhkej steny z obyčajnej hliny. Vzduch tam bol chladný, no príjemný na dýchanie. Takmer ako v jaskyni.

Zrazu zastali, nasledovalo škrípanie pántov, veľa svetla a bolesť. John nie práve najšetrnejšie odstránil kuklu z Karlovej hlavy.

„Pozri, kto k nám zavítal na návštevu,“ zaznel do svetla, na ktoré si oči ešte neprivykli Johnov hlas.

„Ďakujem, môžeš ísť,“ sucho povedala neostrá vysoká mužská postava. Dvere sa zavreli.

Karl si musel pošúchať oči. Myslel si, že mu preskakuje. Kto by si pomyslel, že kriminálne dúpä bude vyzerať práve takto? Luxusne? Supermoderne? Samý počítač, obrazovka, dokonalá centrála.

„Doniesol som to,“ povedal šéfovi toho všetkého. Potom natiahol ruku a vybral z vrecka miniatúrnu externú pamäť a podal ju mužovi. „Heslo vám poviem, až keď mi sľúbite, že mne a mojej rodine zmeníte identitu a zabezpečíte presun na bezpečné miesto.“

„Ak je tam to, čo potrebujem, viem ti to zariadiť. To heslo!“ odpovedal nedočkavý muž.

Karl si vzdychol, pripojil pamäť do počítača, napísal heslo a len sledoval výraz v tváre človeka, do ktorého rúk vložil seba aj svoju rodinu. Už pre neho nebolo cesty späť.

Na obrazovke sa ukázala mapa sveta s miestami, kde bude vírus rozšírený. Ich mesto bolo v epicentre jedného z nich. Čísla dole odratúvali hodiny a minúty. Veľa ich už nebolo...


Veronika Valent

Diskusia

B.T. Niromwell
Skvelý atmosferický začiatok, njamä vzhľadom an dnešné počasie aj dosť aktuálny, škoda len, že potom toho deja vela nebolo. Viac by mi to pasovalo ako scena z dlhšieho úseku, kde by bolo viac miesta na rozvoj postáv a deja.
28.07.2019

Marek Páperíčko Brenišin
No, začiatok nebol zlý, ale mohol byť lepší, keby si tú vetu rozdelila: "Bol to jeden z tých nechutných dní, keď sa z čista jasna chcelo počasie pomstiť. Ľuďom za ich zločiny voči prírode." Vygradovalo by to napätie, ktoré si dala v úvode. Mohla to byť skvelá rezonančná poviedka, takto to skĺzlo do nejakého deja. Lenže v ňom sa v podstate nič neudialo. Pre mňa priemer, 5.
PS: Chyby ako časté používanie slova "bol" nerátam, to by odstránil pozorný betaríd.
28.07.2019

Kei
Atmosféru to má, čítalo sa to fajn, ale pripadá mi to len ako scéna z väčšieho celku, možno aj preto, že akosi nechápem o čo tu vlastne ide. Ako chápem že HP podsunul zločincom nejaké info, ale čo to má znamenať? to odrátavanie? ak je to odpočet do konca sveta, tak prečo by mu malo záležať na nejakej novej identite? Asi si sedím na kábli, ale niečo mi uniká.
28.07.2019

YaYa
Úvod bol super, ale ďalej to pokračovalo tak nejako nemastno-neslano. Proste automatické písanie, keď začnem písať príbeh, či dokonca vetu bez toho, aby som vedela, ako ju idem ukončiť, no však definícia PNP. Niekdy to vypáli lepšie, inokedy nie. Tá minulý mesiac sa mi páčila viac.
28.07.2019

Milan "Miňo" Tichý
Ako som čítal, rozmýšľal som stále, k čomu to všetko bude smerovať. Napísané je to fajn, atmosféra je tiež obstojná...len neviem, ten záver...viem, hodina je proste len hodina, ale bolo by fajn trochu v priebehu textu naznačiť čosi viac o podstate príbehu, takto to vyšumelo do prázdna, lebo sme sa vlastne nič nedozvedeli...má dôjsť k rozšíreniu nejakej epidémie skrz vírus, to je vše...kto to spraví, prečo to zaujíma mafiánskeho bosa a hlavne ak hlavný hrdina vie o čo ide (a to zjavne vie, veď sa do toho súboru vie dostať skrz heslo) prečo nezbalil rodinu a nevypadol, keď vedel, že času je málo...ok, ten boss mu vedel zrejme vybaviť veci čo od neho chcel, ale bolo to ozaj také dôležité?
03.08.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.