Prekliati bohovia - VI. Kto seje vietor, žne búrku

Az Lima vedie armádu proti inkvizícii, Cadus si zvyká na existenciu bez tela, cisárovná sa trasie o svoju moc a Otec sa prebúdza... Prečítajte si novú kapitolu románu na pokračovanie.

Predchádzajúce časti:

cyberstorm - Prekliati bohovia - I. Súmrak (7,25)

kAnYs - Prekliati bohovia - II. Rieky krvi a hnisu (7,63)

YaYa - Prekliati bohovia – III. Jeden, ktorý je mnohým (7,83)

B.T. Niromwell - Prekliati bohovia – IV. Machinostra (7,83)

Slav Orim - Prekliati bohovia – V. Cisár nie je nahý (7,00)

***

Puzdro s poverovacími listinami ležalo na stole, pečať stále neprelomená.

Iarim az Teuten si sťažka vzdychol. Aj bez nahliadnutia do zvitkov vedel, že z tohto len tak ľahko nevyviazne. Takto si teda koniec svojej kariéry nepredstavoval.

Od svojho vstupu do armády sa vyhýbal sprisahaniam a mocenským bojom. Niežeby z toho nevedel vyťažiť, len skrátka nechcel. Možno navonok pôsobil ako tajomný a nebezpečný človek, ale v srdci ostával vojakom. Tak len plnil rozkazy, využíval svoj um, až to jedného dňa dotiahol na poľného maršala.

„Pri krvavej Morii,“ zahromžil už po niekoľkýkrát a pritom udrel päsťou do stola.

On ako vrchný maršal.

Musel sa zasmiať svojej niekdajšej naivite. Ako malý chlapec totiž vyvaľoval oči na prehliadkach oddielov, užasnuto zízal na veliteľa vojsk v nablýskanom brnení. Túžil po mohutnom chochole z pier na maršalovej prilbe, predstavoval si, ako za ním veje plášť. Vtedy videl v osobe veliteľa cisárskej armády boha. Dnes si pripadal ako ten najposlednejší chudák. Pri Strome bolesti, aj odsúdený na smrť má viac slobody ako on!

„No tak, mysli, Iarim!“ napomenul sa v snahe upokojiť rozbúrenú myseľ. Si predsa vojak! Vojak, Iarim! A tí nepanikária!!!

Nie, toto zvládne. Je to len ďalšia bitka, ktorú musí vybojovať. Len sa musí adekvátne pripraviť.

Otvoril dvere a vyšiel von. Poobzeral sa, potom dvakrát cmukol perami.

Pár okamihov sa nič nedialo. Náhle sa ozvalo zašuchotanie, z kríkov sa vynoril králik. Pokojne pricupkal k Iarimovi a postavil sa na zadné labky. Ňufáčik mu zastal, natočené ušká prezrádzali, že tvor venuje maršalovi plnú pozornosť.

Novopečený veliteľ cisárskej armády sa sotva badateľne usmial a vzal chlpáča na ruky. Pravou rukou ho pohladil po chrbte. Králik spokojne zaufkal.

„Prepáč, priateľu, že ťa žiadam o pomoc, ale toto sám nezvládnem,“ predniesol Iarim svoju požiadavku. „Poviem ti rovno, pôjde nám o krk, ale stále z toho môžeme vyviaznuť. Teda, ak neodmietneš moju prosbu.“

„Uf.“

„Matiere az Lima.“

„Uf?“

„Oblieha Astarion, presne tak. Potrebujem, aby si jej doručil môj odkaz... a ešte niečo, zburcuj az Minariho. Vzdušná prevaha sa bude hodiť.“

„Uf?!“

„Nie, ty hnida, nechcem prevziať moc! Čo ťa to vôbec napadlo?“ az Teutena odpoveď jeho spoločníka rozzúrila. „Prečo by som chcel prevziať moc? Chcem len v pokoji dožiť svoje dni a to sa mi na pozícii vrchného maršala asi nepodarí!“

Králiček mykol hlavou v nevyslovenej otázke. Kto teda?

„Niekoho nájdeme. Niekoho rozumného.“

„Uf!“

„Nie, to je všetko,“ odvetil Iarim. „Choď a splň rozkazy!“

Králiček zoskočil z rúk, zastrihal ušami a už ho nebolo.

Iarim opäť po dlhšej dobe pocítil nádej. Možno to nakoniec predsa prežije.

***

To si dojebal, kamoško.

Cadus hľadel na pokrútený svet, kam sa už nikdy nechcel vrátiť. Strom bolesti, visiace kadávre trpiacich, rieky mágie a hnisu. Lenže oproti jeho poslednej návšteve pribudlo ešte niečo. Mocná entita, ktorú niekto vyrušil z odpočinku. Otec.

To si fakt dojebal... zaúpel Tieň

Cadusovo zmučené vedomia zakvílilo, prisaté na energii svojho spoločníka. Keby sa to stalo niekomu inému, možno by sa aj zasmial. Ale takto? Ostali z nich dve navzájom na sebe parazitujúce existencie. Zvrátené perpetuum mobile, ktoré sa jedného dňa skončí. Teda, ak dovtedy nevymyslia spôsob, ako z toho vyviaznuť.

Keby si si aspoň nechal telo!

Dobre vieš, že to nie je moja vina! Tá mágia... teraz sme to asi prepískli.

Asi?! Cucáme energiu zo seba navzájom. Ako dlho si myslíš, že takto vydržíme, Cadusko?!

Ja niečo vymyslím...

Ty už radšej nič nevymýšľaj, starký. Nechaj to teraz na mne.

Cadus začínal panikáriť. Takže takto sa cíti Tieň, ktorý k sebe pripútal pred rokmi. Každou sekundou dúfa, že jeho hostiteľ v sebe nájde dostatok energie, aby utiahol dve existencie. Presne v to teraz dúfal aj bývalý mág. Že táto pokrútená realita bude vyživovať jeho spoločníka dostatočne dlho, aby vymysleli riešenie a unikli.

Počuj, Tieň.

No?

Otec...

Čo s ním?

Cadus sa v mysli zhlboka nadýchol. Potreboval si dodať odvahy, aby sformuloval nasledujúcu myšlienku.

Prečo za ním nejdeš? Veď k nemu patríš. Teraz ťa už nedokážem ovládať.

Tieň sa len zasmial. Lebo by si umrel, kamoško.

Nesnaž sa mi nahovoriť, že sa mi nechceš pomstiť. U krvavého Moriinho zadku, ja by som sa pomstil, byť na tvojom mieste.

Lenže nie si, haha. Takže, hmm, asi mi ešte ostaneš na okamih vydaný na milosť a nemilosť.

Super.

Tieň si to zjavne užíval. No cez jeho suverénne vystupovanie prenikali odtiene strachu. Takže ani ty tu nie si všemocný, uškrnul sa Cadus v duchu.

Jasné, že nie som, ty starý impotentný tĺk!

To s tým impotentom si prehnal...

Prestaň si klamať, Cadus. Kedy si pretiahol naposledy ženskú bez toho, aby si si pomáhal mágiou? No, ale k veci... Otec... ma nechce.

Prečo?

Lebo si ma poškvrnil, ty mamľas!

Aha. To som si neuvedomil. Prepáč, Tieň.

Oslovený neodpovedal. Zdalo sa, že nad niečím silno premýšľa. Vidina skorej smrti sa pre Cadusa stávala čoraz naliehavejšou. Až to nedokázal vydržať a prerušil ticho.

Tieň... teraz ma zabiješ?

Už som ti povedal, že nemôžem. Stále som závislý od tvojej energie.

A čo potom? Až sa oslobodíš odo mňa?

Cadus nepochyboval, že v tomto svete by sa Tieň mohol úspešne oddeliť. Potom by sa jeho spoločník konečne mohol pomstiť mágovi za to, čo mu raz dávno urobil.

Tieň sa s odpoveďou neponáhľal. Dokonca sa zdalo, že sa usmieva. Teda, ak je možné počuť niečí úškrn.

Neboj sa, Cadusko. Ani potom ťa nezabijem.

Prečo? Ja na tvojom mieste...

Lenže ty nie si ja, starký. Tieň znel náhle nežne, až láskavo. Zvykol som si na teba, kamoško.

Počuj, Tieň. Vážim si tvoju náklonnosť ku mne, ale keď mi hovoríš takéto veci a takto, nemohol by si sa premeniť na ženu? Vyzerá to potom divne, keď si tu hrkútame ako dvaja chlapi.

Keď ti vadí len to... Lepšie?

Cadus prikývol. Lepšie... Nuž, čo teraz?

Teraz potrebujeme telo.

***

Martiere az Lima zachmúrene sledovala hrdé hradby Astarionu.

Síce dokázala mesto hermeticky uzavrieť, ale tá najťažšia časť ich ešte stále čakala. Dobyť mesto, nastoliť svojho panovníka a pritom sa vyhnúť zbytočným stratám na životoch obyvateľov.

Iní generáli by sa možno nerozpakovali a mesto zrovnali so zemou. Veď ak dokázali cisárski remeselníci vybudovať Astarion, dokážu to s hocijakým iným mestom. A ľudia? Tí by prišli dobrovoľne alebo by ich priviezli nasilu. Niektorí sa dokonca chválili krvavými riekami, ktoré za nimi ostávali. Ale az Lima taká nebola.

Iste, za múrmi sa nachádzalo niekoľko osôb, ktorým kedysi dávno prisahala pomstu. Ale preto nemusia zomierať nevinní. Poráta sa len s tými, ktorí si to zaslúžia.

Zo zamyslenia ju vytrhol hlas pobočníka: „Generálka, naše oddiely dokončili zhromažďovanie zásob. Čakajú na vaše rozkazy.“

Zhromažďovanie zásob bolo eufemizmom pre plienenie okolia mesta. Aj keď sa to Martiere tak úplne nepáčilo, jej armáda musela z niečoho žiť. Okrem toho, ľudí mimo Astarionu jej armáda už chránila. Takže vlastne len zaplatili za svoje bezpečie.

Otočila sa k dôstojníkovi čakajúcemu na jej odpoveď: „Jazda nech stráži cesty okolo mesta. Žoldnieri a pešiaci sa pripravia na podkopanie hradieb. Ale za žiadnych okolností nesmú zaútočiť.“

„Vykonám, madam!“

Prepustila ho mávnutím ruky. Po pár okamihoch si všimla, že pobočník s odchodom váha.

„Ešte niečo?“

„Prepáčte, generálka. Môžem sa spýtať, kedy zaútočíme?“

„Najprv musia doraziť parotanky a vzdušná podpora,“ vysvetľovala trpezlivo. „Az Minari otáľa s odpoveďou, takže je pokojne možné, že tu stvrdneme až do momentu, kým v Aastarione neumrie posledná živá duša.“

Jej podriadený viac nepotreboval počuť. Predpisovo zrazil päty k sebe a vyšiel z veliteľského stanu.

Martiere sa pri poslednej myšlienke pousmiala. Predstavovala si, ako sa jej nepriatelia zvíjajú v agónii, Trhajú si údy, aby to menej bolelo. Zachytávajú posledné zvyšky krvi, aby z nich vyžmýkali aspoň trošku éteru v snahe predĺžiť si život. Teda, umieranie, poopravila sa.

Az Minari volil opatrný prístup. Jeho flotila vzducholodí síce utrpela pri Al Alderthe ťažké straty, no v hangároch ríše sa už budovali nové stroje. Lepšie a rýchlejšie.

Modernizácia niečo stojí, tvrdil s obľubou najvyšší veliteľ vzdušných síl ríše. Martiere ho preto podozrievala, že tie staré rachotiny poslal nad rebelujúce mesto schválne.

On a az Teuten.

Novo menovaný veliteľ ríšskych síl by sa tiež mohol pridať na ich stranu. Ona sa už postará, aby ho presvedčila. Ak to nepôjde po dobrom, tak sa postará, aby na jeho miesto zasadol ochotnejší veliteľ.

Astarion.

Miesto, kde ju znásilnili pred zrakom rodičov a ich po tomto ohavnom čine zabili. Tu jej nanútili vojenskú kariéru. Tu spoznala priateľov, ktorí jej pomohli a ktorých neskôr Inkvizícia jedného po druhom pozabíjala. Na tomto mieste prisahala, že vytrvá, až kým nenastane čas na pomstu.

Generálka az Lima si v zamyslení ani nevšimla pohyb pri svojich nohách. Upozornilo ju až dupnutie vedľa jej čižiem.

Strhla sa a vyjavene hľadela na zviera, ktoré ju hypnotizovalo očami.

Králik jej pokynul, aby sa k nemu sklonila. Keď ho počúvla, dotkol sa jej ňufáčikom.

Vykríkla, skôr od prekvapenia než od bolesti. Keď sa spamätala z ohromujúceho zážitku, musela sa usmiať.

Takže az Teuten chce vyjednávať. Výborne!

***

Az Grúl pomaly kráčal na zasadanie rady.

Mechaskelet fungoval na dobré slovo, inkvizítorovo telo držalo hádam len silou vôle a parou poháňaného brnenia. Na toto jednanie by sa navyše neponáhľal ani pri plnom zdraví. Určite nie s dvojicou krvavých stráží za chrbtom.

Čo im len povie?

Počas relatívne krátkeho obdobia umrel ďalší cisár. Ríša je už tak na pokraji chaosu. Sprisahanci mocnejú každým okamihom a jednotliví velitelia armády menia svoju lojalitu podľa toho, kto im viac ponúkne.

Nie. Toto musí prestať.

Vrchný inkvizítor odrazu vedel, čo navrhne radcom. Určite budú súhlasiť.

Mechaskelet zaškrípal, keď Az Grúl pridal do kroku.

***

Ilia sledovala zničenú protézu ruky. Darček od bratstva si ani veľmi nestihla užiť, ampulka s éterom ho roztrhala na kusy.

Azira pokojne sedela pri nej, trpezlivo čakala, kým sa bývalá inkvizítorka rozhovorí.

„Celé som to vnímala spomalene,“ začala váhavo Ilia. „Čas sa ako keby zastavil.“

„Mágia?“

Ilia prikývla. „Éter... Vybuchol...“

„To muselo byť niečo nesmierne silné, keď to roztrhlo naše najlepšie sklo.“

„Aj bolo... Videla som totiž ešte niečo. Postavu.“

Azira nadvihla obočie. „Sprisahanec?“

„Nemyslím,“ zavrtela hlavou Ilia. „Dokonca pochybujem, že to bol človek. Vyzeral tak cudzo. Ako nejaký démon. Možno efi...“

„To nie je možné!“ skočila jej do reči jej spoločníčka. Hoci podľa toho, čo počula, pripúšťala aj túto možnosť. Len sa ju bála vysloviť nahlas.

„Prisal sa na...“ hlas sa jej zlomil. „Môjho syna. On sa potom zmenil... Ja, neviem... Ako matka dúfam, že je tam niekde ukrytý. Hlboko vo svojom vnútri. Že sa tam chúli, ako keď prišla búrka a on utekal po prikrývku.“ Krátko sa odmlčala a potom dodala. „Ako inkvizítorka ale viem, že asi dúfam márne.“

Azira pozorne počúvala. Potom položila Ilii ruku na rameno a povzbudzujúco jej ho stisla.

„Ak je čo i len mizivá nádej, že tvoj syn je ešte niekde vo svojom tele, Bratstvo ti pomôže.“

„Ďakujem...“

Ilia sledovala, ako sa jej spoločníčka postavila, kývla a odišla dverami.

Opäť zovrela pahýľ. Urobí čokoľvek, aby získala svoje chlapča naspäť. S Bratstvom alebo bez neho.

***

Parotanky sa rozostavili do ukážkovej línie.

Hrôzu obrancov mesta cítila generálka az Lima až na svojom stanovišti, odkiaľ sledovala bitku.

„Stroje sú už na miestach, madam!“ hlásil jej pobočník.

„Začnite s ostreľovaním!“

Rozkaz rýchlo dorazil k posádkam strojov.

Hlavne sa zdvihli v jemnom náklone. Motory sa rozbehli, nad prednou líniou sa vznášala zmes pary a dymu.

Na okamih všetko stíchlo.

A potom sa začalo peklo.

Parotanky spustili zbesilú kanonádu. Každá salva otriasala hradbami, každý zásah sprevádzal mrak kameňov a prachu.

Mechanici kŕmili svoje stroje, velitelia koordinovali paľbu. Obrana Astarionu práve podstupovala svoju najťažšiu skúšku.

„Prerušte paľbu,“ prikázala az Lima, keď hradby zmizli za závojmi prachu a dymu. Kakofónia zvukov okamžite utíchla. „Hlásenie!“

Nikto nič hlásiť nemusel. Hradby stáli na svojom mieste.

Martiere si sťažka vzdychla. Ešte počas výcviku im ich nadriadený dôstojník prízvukoval, že obranu mesta vybudovali tí najlepší inžinieri. Tá sa len tak nezlomí, hovorieval vtedy s pýchou. Vtedy dúfala, že ten uniformovaný pajác iba preháňa. No pred ňou stál dôkaz, že hovoril pravdu.

„Máme pokračovať?“ spýtal sa pobočník, čakajúci na ďalšie pokyny.

„S tým, čo máme, to asi nemá zmysel,“ zhrnula zamyslene, „ale pokračujte. Nech si tam vnútri nemyslia, že to vzdávame.“

Oslovený sa usmial. Zjavne zdieľal rovnaké presvedčenie ako ona.

Trvalo len pár okamihov, kým na múry mesta opäť začali dopadať ťažké projektily.

***

Az Grúl sa povedome prikrčil, keď pocítil slabý záchvev.

Už je to tu. Sprisahanci začali s obliehaním mesta. Ak niečo rýchlo nepodniknú, tak ho už ani mechaskelet nezachráni. Rozzúrený dav si ho podá tak, ako každého, kto stelesňuje moc nad ríšou. Príliš dlho živili atmosféru strachu. Tá teraz prinášala svoje plody.

Vtrhol do miestnosti, kde už sedeli radcovia. Čas vydať ďalšie rozkazy. Všetci na vrchného inkvizítora upreli pohľady plné očakávania.

„Máme na krku vzburu?“ spýtal sa muž s dlhou bradou sediaci za vrchstolom.

„Niečo také,“ pritakal az Grúl. „A ak niečo nepodnikneme, tak úspešnú.“

„Aká je situácia za hradbami?“

Vrchný inkvizítor dopodrobna opísal situáciu pred Astarionom. „Naša obrana vydrží nejaký čas. Obávam sa, že by mohli dostať posily.“

„A čo na to cisár?“

Az Grúl zaváhal. Má im povedať pravdu?

„Vrchný radca sa niečo pýtal, vrchný inkvizítor!“ zdôraznil muž po radcovej ľavici, tajomník rady.

„Atentát.“

V sále to len tak zašumelo.

„Ale nebojte sa, cisár pre tieto prípady zanechal podrobné inštrukcie. Takže korunujeme nového dediča. To by nám mohlo získať čas a prostriedky, ktoré teraz nemáme.“

Muži sa k sebe naklonili a chvíľku si niečo šepkali.

Vrchnému inkvizítorovi po čele stekali kvapky potu. Náhle mu bolo v mechaskelete až príliš horúco. Nakoniec na seba radcovia pozreli a kývli.

„Vrchný inkvizítor, potrebujeme koordinovať obranu mesta. Zároveň musíme zabezpečiť, aby odovzdanie moci nástupcovi prebehlo čo najhladšie. Ľud potrebuje mať svojho panovníka.“

„Kto vlastne velí našim vojskám?“ spýtal sa tajomník.

„Taran az Lyss.“

„Je k nám lojálny?“

„Postarám sa, aby bol,“ odvetil az Grúl odhodlane. Zvrtol sa na päte a vyšiel z miestnosti.

Az Grúl kráčal chodbami paláca. Teraz potreboval zabezpečiť, aby v obliehanom meste niekto korunoval ďalšie dieťa. Ďalšiu bábku, ktorá upokojí davy. Zároveň netrpezlivo očakával správy o použití Machinostry.

Úkosom sa zahľadel na krvavých strážcov za sebou. Monštrá ho čiastočne desili, ale zároveň ho fascinovali. Perfektná ukážka toho, čo dokáže krvavá mágia.

Pred bránami paláca ho už čakali dvaja inkvizítori. Jeden z nich mu podal správu.

Otvoril ju a rýchlo preletel úhľadne napísané riadky textu. Spokojne prikývol.

Rozhodnutie prijal už predtým, údaje na pergamene ho iba utvrdili. Podal zvitok naspäť vojakovi.

„Zburcujte celú inkvizíciu. Nech zhromaždí dav na námestí.“

„Rozkaz, vrchný inkvizítor!“

Az Grúl sledoval, ako zmizli v uličkách mesta.

Možno majú povstalci mnoho prívržencov, ale on má k dispozícii väčší tromf. Vraj takmer všetci sprisahanci tvrdili, že za svoje presvedčenie sú ochotní aj zomrieť. V poriadku. Splní im ich želanie.

Opäť použije Machinostru.

***

Az Teuten sa vo svojom stane usmial. Obával sa požiadaviek generálky, ale napokon sa ukázali jeho obavy ako prehnané. Spokojne pohladil králička a šepol mu do uška: „Prijímam.“

Chlpáč viac nepotreboval počuť. Zoskočil z maršalovych kolien a už ho nebolo.

***

Na námestí stál zhromaždený dav. Ale atmosféra sa oproti korunovácii zmenila. Radosť a očakávanie vystriedal strach a beznádej.

Az Grúl ich chápal.

Inkvizícia sa veľmi nezaťažovala diplomaciou a ohľaduplnosťou, keď ľuďom vtrhla do domov. Hnali pred sebou nešťastných obyvateľov mesta ako zvieratá na porážku. Nevynechali jediné obydlie, nerobili výnimky. Dieťa, žena či starec, všetci museli pred palác.

Vrchný inkvizítor predstúpil pred dav a zdvihol ruky. Všetky oči sa upreli naňho. Zbadal v nich nádej, že ak sa podriadia jeho príkazom, možno to prežijú. Niektorí áno, niektorí nie, uškrnul sa.

„Ľud Astarionu!“ zvolal mocným hlasom. „Zradcovia a sprisahanci obliehajú mesto. Každým okamihom očakávajú posily!“

Medzi zhromaždenými to len tak zašumelo.

„Ja viem, bojíte sa,“ pokračoval az Grúl, rukou pritom opísal polkruh. „A máte sa čoho. Títo zradcovia neušetria nikoho! Chcú zrovnať toto veľkolepé mesto so zemou! A každého v ňom zabiť alebo zotročiť!“

Napätie v dave narastalo každým jeho slovom. Výborne.

„Naše sily sú malé a oklieštené. Ale nebojte sa! Dostaneme sa z toho!“

„Ako?“ zaznelo z davu.

„Radšej sa vzdajme!“

„Zlynčujte inkvizítora, on za to môže!“

Vrchnému inkvizítorovi neušlo, kto mu prial smrť. Ale nehneval sa na toho nešťastníka. Veď mu uľahčil výber.

„Ja viem. Ja viem!“ tíšil az Grúl rozvášnené davy. „Ale spoločne ich porazíme. Máme totiž na svojej strane mocný triumf. Silnejší, než všetky ich oddiely dohromady! Potrebujeme len obetu pár statočných, ktorí sa neboja položiť život pri záchrane mesta.“ Krátko sa odmlčal, aby dodal svojim slovám väčšiu váhu. „Ich rodiny budú bohato odmenené a do konca svojich dní ich členovia nebudú trieť núdzu!“

„Tu máme dobrovoľníka!“ dvojica inkvizítorov zvierala muža, ktorý navrhol zlynčovať az Grúla.

„Výborne! K Machinostre s ním!“

Chlapík sa darmo vzpieral. Prosil, sľuboval, preklínal. Nič mu nepomohlo. Ostrie dýky mu prerezalo hrdlo a životodarná tekutina opúšťala jeho žily. Jej novým domovom sa stali útroby Machinostry. Tá začala potichučky získavať éter a zhromažďovať ho.

Az Grúl si uvedomoval, že teraz sedem životov stačiť nebude. Ale sľúbil cisárskej rade, že Astarion obráni. Nikdy v živote neporušil daný sľub a nehodlal s tým začínať práve teraz. Najmä, keď za hradbami sa tiesnia davy, ktoré by ho rady videli mŕtveho.

Krvavé divadlo pokračovalo. Ďalšia obeť vypustila dušu, ďalšia krv sa premieňala na éter.

Vzduch sa nasycoval zvláštnym pachom. Mágia. Vrchný inkvizítor by prisahal, že okolo seba počuje slabé praskanie. Dokonca sa mu zdalo, že sa nad mestom vznáša slabo opaleskujúci závoj hmly.

Rýchlo stratil prehľad, koľko obyvateľov hlavného mesta ríše už jeho pomocníci odkrvili. Teraz už nemohol prestať. Dúfal len, že stihne kúzlo spustiť skôr, ako obrana mesta definitívne kapituluje.

„Pane, pozor!“

Az Grúl sa musel chytiť zábradlia. Zem pod jeho nohami sa opäť zachvela. No teraz určite nie kvôli paľbe obliehajúcich vojsk.

„Pri krvavej Morii,“ vzdychol udivene.

Zo stroja začali vyrastať akési výhonky. Skrúcali sa, pomaly trhali Machinostru na kusy. Na koncoch konárikov sa formovali púčiky. Ale keď sa pozornejšie prizrel, skoro zamdlel. To neboli puky. Hľadel na miniatúrne kadávre, ktoré rástli a rástli.

„Efirim,“ šepol az Grúl, „prichádzajú...“

Na okamih ho premkol strach, či sa rozhodol správne. No rýchlo tieto obavy zavrhol.

Teraz sa musia porátať s povstalcami.

***

Ilia spadla z nôh, keď pocítila záchvev zeme.

„Prerazili do mesta?“ čudovala sa Azira.

Bývalá inkvizítorka zavrtela hlavou. „Niečo horšie. Neviem čo to je, ale cítim v kostiach, že nám pôjde o krk.“

„V tom prípade, ak chceme zachrániť tvojho syna, je to naša jediná šanca.“

Ilia prikývla.

Chystali sa na miesto, kde chlapca videli naposledy. K spálenisku masthausu.

Naposledy si skontrolovali výstroj a vyrazili.

***

Dravec krúžil na oblohe. Sledoval rastúcu skazu s úprimnou radosťou.

Ten blázon v mechaskelete si myslel, že ovládne jeho rasu? Že prastarí a vznešení efirim budú nasadzovať svoje životy pre nejakých biednych ľudí?

Pche.

Až sa Strom bolesti preklopí do tohto sveta a hordy lačných bytostí jeho druhu doň vstúpia, on ich povedie. Len on, Stopár efirimov.

Už len nájsť vhodné telo. Hlavne nesmie zopakovať chybu s tým chlapcom. Deti sú krehké a ľahko ich zničiť.

Pohľad mu padol na gestikulujúceho az Grúla v mechaskelete. Ak by sa dravce vedeli usmievať, tento sokol by sa škeril od ucha k uchu

***

Už len nájsť vhodné telo...

Ja viem, Tieň. Robím, čo môžem... Naozaj nie je iná možnosť?

Cadusko, keby bola, povedal by som ti o tom. Musíš skočiť do rieky a dúfať, že z nej vylezieme skôr, než nás Otec pohltí.

Dobre teda...

Cadus zberal odvahu pred skokom. Presnejšie, ich vedomia sa načahovali k rieke hnisu a mágie, vďaka ktorej by získali moc prevziať niečie telo v skutočnom svete. Bývalý mág prisahal, že v tejto chvíli by sa radšej nechal mučiť inkvizíciou.

Už-už sa chystal na skok, keď ho Tieň zarazil. V hlase sa mu zaznela nefalšovaná panika.

Cadus, Strom!

Aký strom, Tieň?

Ten Strom!

Ich mysle otočili svoju pozornosť k Stromu s trpiacimi telami.

Prehýbal sa, bublal, kôra sa z neho odlupovala. Namiesto miazgy z trhlín v kmeni prýštila krv a hnis. Magická energia nasycovala vzduch až na prasknutie. Vzduchom sa šíril pach ako po veľmi silnej búrke.

Aj tok riek sa zmenil. Korytá začali náhle vysychať.

Nestihneme to, starký.

Ja viem. Prepáč.

To nič, Cadusko. Aspoň sme to skúsili.

Cadus už dlhšie tušil, že umrie veľmi netradičnou smrťou. Len dúfal, že sa to nestane tak skoro. Nuž, snáď bude k nemu smrť milostivá.

Kvílenie.

Plač.

Ticho.

Takže takto sa cítia tí, z ktorých vyprcháva život. Bál sa umierania, ale napočudovanie sa necítil nepríjemne. Len mu to celé prišlo ľúto. Chcel stihnúť ešte veľa vecí, okúsiť mnoho dobrodružstiev. Čo už. Mohol ho stihnúť aj horší koniec. Bolestivejší, menej dôstojný.

Cadus!

Tak už je to tu. Božstvá ho volajú medzi seba.

Cadus!

Veď už ide. Snáď s ním vzali aj Tieň.

Cadus!!!

Strhol sa. Čo sa deje, veď už som...

Nie, ešte nie si mŕtvy. A ja som nám práve našiel cestu von.

Kadiaľ?

Tieň upriamil Cadusovu pozornosť na miesto, kde predtým stál Strom. Presne tak. Pred pár okamihmi tam bol, no teraz na jeho mieste zívala diera. Uprostred nej sa krútil vír.

Si si istý?

Je to naša jediná šanca, starký.

Do riti, aspoň raz by som chcel mať na výber.

Možno nabudúce. Teraz si ale švihnime, nech nepremrháme našu šancu.

Tak teda dobre, Tieň.

Nádych a výdych. Dobre, už niet cesty späť.

Cadus?

No?

Sústreď sa na telo. Niečo mi hovorí, že by sa nám mohlo zadariť.

Dobre.

Dve pokrútené vedomia, tiene existencií človeka a bytosti sa vrhlo v ústrety magickému víru.

Cadus aj Tieň otvorili ústa v nemom výkriku. Ich vedomia sa trhali na kusy a prepájali v bizarnej mozaike. Fragmenty spomienok sa spájali a vytvárali nové vzory. Ich mysle sa snažili nestratiť v prúdoch magickej esencie. Objímali sa ako milenci pri konci sveta.

Ďalší záchvev. Ďalšie trhanie mysle.

Vír nevyjednával.

Strhol ich so sebou a definitívne pohltil.

***

Az Grúlovi až teraz došlo, že sa prerátal.

Ohromený hľadel na vyrastajúci Strom a na bytosti s dvojitým radom špicatých zubov. Potichu zaklial. Pocítil, ako mu po chrbte steká studený pot.

Náhle úkosom zachytil, ako sa k nemu čosi vrhá. Žiaľ, zareagoval príliš neskoro.

Vrchný inkvizítor zreval od bolesti.

Zdesený dav sa vrhol oproti bojovníkom inkvizície.

Prepukol chaos.

Každý sa snažil zachrániť si holý život. A tak sa sácali, šliapali po tých, ktorí sa potkli. Vrhali sa oproti mečom inkvizítorov. Nakoniec sa ľudské masy preliali cez vojakov ako vlna cez hrádzu.

V celom tom zmätku si nikto nevšímal muža, ktorý prial az Grúlovi smrť.

Nebožtík zašklbal prstami. Potom sa zhlboka nadýchol a otvoril oči.

***

Martiere az Lima sa neradovala dlho. Šťastie z vývoja situácie vystriedala hrôza.

Nad mestom sa vznášal karmínový mrak. Šíril sa z neho pach skazy a smrti. Znepokojene sledovala, ako rastie. Ako vystrkuje svoje panôžky nad jednotlivé časti mesta.

Dokonca aj posádky parotankov zastavili paľbu a zdesene hľadeli na výjav za chrbtom obrancov Astarionu.

Bojisko náhle pôsobilo dojmom, ako keby ho niekto zmrazil v čase. Jednotlivé oddiely pripomínali figúrky, s akými sa kedysi hrával cisár. Az Lima potlačila spomienku na ľudský šach, pri ktorom umierali otroci. Cítila sa, ako keby sa práve uprostred takejto hry ocitli. V úlohe figúrok.

Zo zamyslenia ju vyrušil až hlas pobočníka.

„Generálka, nesiem správy!“

Uprela naňho pohľad a kývla hlavou.

„Generál az Minari! Prilietajú vzducholode!“

Namiesto odpovede stisla pery do tenkej čiarky.

Pred pár okamihmi by túto správu privítala s úprimným nadšením. Lenže teraz pochybovala, či im flotila vzducholodí pomôže. Vlastne, môžu vôbec hovoriť o nejakej vzdušnej prevahe?

„Odvolajte útok!“ vykríkla náhle.

„Madam?!“

„Počuli ste dobre, pobočník!“ štekla po prekvapenom dôstojníkovi. „Parotanky sa stiahnu na obranné pozície. Pechota a jazda dohliadnu na to, aby z mesta neunikla ani noha! A, u krvavej Morie, signalizujte az Minarimu, nech nad mesto neposiela vzducholode, ale zaistí krytie našim oddielom!“

Oslovený pomaly kývol hlavou. Zdalo sa, že rozhodnutie az Limy víta. S ochotou sa vydal odovzdať rozkazy poslom pre jednotlivé oddiely.

Martiere s napätím sledovala, ako parotanky naštartovali motory a pomaly cúvali na určené pozície. Pechota váhavo ustupovala, jazdci upokojovali nervózne kone.

Napokon ale celá povstalecká armáda ustúpila a pripravila sa na obranu. Stiahli sa ako olejová škvrna, doprostred ktorej niekto kvapol vodu.

***

Deti s napätím sledovali strážcov v červených brneniach.

„Ak niečo nepodnikneme, nebudeme mať čomu vládnuť,“ prehovoril chlapec.

„Máme pravdu,“ pritakalo dievčatko.

„Ale čo oni?“ mykol k nim hlavou ďalší ich súrodenec.

„Aj oni majú slabinu,“ odvetilo dievčatko.

Cisárovná v ich hlavách horúčkovito premýšľala, ako z tejto situácie vybŕdnuť. Zachytila, že chcú korunovať ďalšie z detí. Potešila sa tejto šanci, no radosť trvala len do okamihu, keď sa dozvedela, že prípravy na prevzatie moci zmenili udalosti na námestí pred palácom.

„Silná mágia,“ zašepkal chlapec a mykol očami k az Lyssovi. „Myslíte, že ho to zahubí?“

„Nesmie,“ odvetilo dievčatko. „Ešte ho potrebujeme.“

„Tak ho poďme chrániť!“

„Poďme!“ odvetili zborovo všetky deti.

Krvaví gardisti sledovali celé divadlo bez akéhokoľvek záujmu. Ktokoľvek im velil, nevydal príkaz, aby ich zastavili.

Cisárovná sa v osobách svojich detí rozostavila okolo dychčiaceho maršala. Jej vedomie okolo neho utvorilo kruh. Tetovania na jeho hrudi pomaly prestávali žiariť.

Naopak, na mysle detí narazila energia ako príboj. Trieštila sa o ich mysle, no cisárovná nehodlala ustúpiť.

Po čase, ktorý im prišiel ako večnosť, nápor poľavil.

„Zobuďte ho,“ šepol chlapec.

Deti prikývli a sklonili sa nad bezvládneho Tarana.

***

Iarim az Teutena hľadel na karmínový mrak nad mestom.

Králiček sedel na koni pred ním a znepokojene vetril. Nakoniec frkol a otočil sa k svojmu pánovi.

„Uf?“

„Nie, drahý priateľu. Myslím, že prichádzame práve včas.“

***

U Moriinho hnisavého zadku! Veď sme sa mali objaviť v Astarione! Tak, čo dofrasa je toto?

Drahý Tieň, sklamem ťa, ale my sme v hlavnom meste. Akurát, že vyzerá, ako keď sme si vtedy dali z tých hríbov. Myslel som, že ten obraz už nikdy neuvidím.

Tak prečo je tu ten Strom, Cadus?

Niekto niečo posral... Čo urobíme?

Hlavne teraz ležme, ty tĺk. Nevidíš, čo sa deje vedľa nás?

Mechaskelet dopadol na zem s kovovým zarinčaním.

Pár okamihov sa z neho ozývalo iba chrčanie. Postava vo vnútri prerývane dýchala, rukami aj nohami jej šklbalo. Potom sa ozval hlboký nádych a zavŕzganie spojov brnenia.

Cadus v novom tele držal oči privreté, celú scénu sledoval len cez uzučkú štrbinu medzi viečkami.

Nech už telo ovládal ktokoľvek, az Grúl to nebol. Vrchný inkvizítor v tejto chvíli patril minulosti.

***

Ada sedela v kúte komnaty. Objímala si kolená a neustále drmolila.

„Príšery... už prichádzajú. Teraz ich ale už nič nezastaví.“

Pokračovanie je naplánované na prelom júla a augusta.


Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.

Diskusia

YaYa
Ada žije! A niekto sa konečne odhodlal vystreliť nielen magicky, ale aj z nejakého dela. Časť dobre nadväzuje na detaily z predchádzajúcej - až na jeden. Na konci vznikla fajná príšera a zajac na koni ma dostal. Som zvedavá, čo sa stane ďalej :)
11.07.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Som rád, že králik potešil :-D Veľa vecí v tejto časti išlo "zen-písaním" (pozdravujeme Bradburyho). A čo sa týka tých parotankov, Sajby ich spomenul v prvej časti, bola škoda nechať ich hrdzavieť :-D Okrem toho, keď si môžem splniť sen, prečo to nevyužiť?
Ten detail, jo, ušlo. Ale dá sa to fixnúť :-) Dik za pochvalu.
12.07.2019

jurinko
Co tam nesedi? Ja som uplne strateny. A pritom to obliehanie bolo celkom fajn, citalo sa to lahko, celkovo prijemny diel. Ale proste uz neviem, kto je kto... Chyba mi tam taka ta jednoznacnost postav, ktora sa objavuje, ked su pisane jednym autorom, spoznatelni su pre mna iba Cadus s Tienom, inkvizitor v mechaskelete a ten Stopar (ozaj, preco ma byt Stopar vladcom, ked je stoparom? :-) ). Ostatni mi splyvaju, vsetci sa volaju az Nieco a nemaju signifikantnu crtu. Kralik bol ale fasa :-)
19.07.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Diky za komentár, Jurinko. Hej, občas som mal čo robiť, aby som sa v tom vyznal a to som si robil načrty línií. Nesedí, že vyrástol Strom a zabudol som na Semeno.
Ináč som rád, že sa dobre čítalo, aj že potešil králik. :)
20.07.2019

Aldeberan
Stotožňujem sa s Jurinkom. Príjemný diel, dobre obliehania (aj keď mam radšej viac dnove/viac týždňové obliehania, ale chápem, že píšeš poviedku). Príliš veľa Azov a stále sa neviem stotožniť s tým znásilnením Az Limovej.
20.07.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Dik, Alde.
Njn, človek je limitovaný rozsahom poviedky, ale som rád, že sa páčilo.
S tými azmi... Nuž rástlo to a priznávam, že ani mne sa ich veľmi nechcelo čistiť.
S až Línií, nuž, chcel som jej dať nejakú hĺbku. Dik za feedback:)
20.07.2019

Kei
čítalo sa to dobre, ale už to čítam len ako sekvencie, lebo len veľmi málo postáv si viem zaradiť - Cadusa s Tieňom, cisárske deti, Az grúla.
Tí ostatní mi splývajú... netuším kto je Ada, ktorou poviedka končí. A ani s dejom nie som si istá, že o čo presne ide, skôr mám dojem, že každá postava má tú svoju bublinu v ktorej pôsobí.
23.07.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Som rád, že sa čítalo dobre.
Problémom bolo, že nám to trochu nakyslo, zároveň som chcel využiť a prepojiť niektoré námety, ktoré ležali ladom už niekoľko častí. Tak, snažil som sa :-)
Adu použila Yaya, je to jedno z cisárskych detí, ktoré sa oslobodilo od kolektívneho vedomia. Páčila sa mi a chcel som ju tam dať. Ale nevedel som ako. Nuž, škrty cez rozpočet mi urobila posledná časť, musel som improvizovať.
Ďakujem za feedback a hodnotenie. :-)
23.07.2019

draculin
Tak zatial OK a som zvedavy, kam sa to posunie v dalsich dvoch kapitolach, kym to skonci u mna... Ale pokial mi nieco chyba, tak to je nejaka zakladna kostra. Nemyslim 10 000 rokov historie ako u Tolkiena a Martina, ani opis kazdeho jedla a kvietkov na luke :-) Skor nejaky celkovy obraz, v ktorom sa to odohrava. Takto mame vlastne vsetko "akcne" sceny - vidime stromy, ale nie les. A tym padom tomu trosku aj chyba urcity pocit osudovosti, velkosti toho zapasu o magiu/proti magii, vnimanie postav ako sucasti niecoho vacsieho, nez su oni sami.
V kratkych poviedkach to neprekaza, skor naopak, ale pri novele/romane by to malo byt.
Uznavam, ze teraz je uz asi neskoro menit celkove vyznenie, ale proste skoda. Pretoze kapitoly same o sebe su viac nez dobre, ale chyba tomu amalgam, ktory by to drzal pohromade a tahal od bodu A do Z.
01.08.2019

draculin
(co moze byt vlastne napad na "verziu 2.0" - teda ze ked to bude dopisane, vziat to este raz od zaciatku, pouzit to ako zakladnu kostru pribehu a z tych postav, zapletiek a napadov, vybudovat rozsirenejsi a kosatejsi pribeh. )
01.08.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Draculin, ty žiješ! :-D
Súhlasím, čo si napísal. Verzia 2.0 bude určite o dve triedy lepšia, hlaven po kvalitnom betaríde.
03.08.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Astarion, hlavné mesto Assarskej ríše, je na pokraji kolapsu. V jeho strede rastie Strom bolesti, magicko-mechanický artefakt obrovských rozmerov, ktorý rozosieva smrť všade navôkol, zatiaľ čo pred bránami stojí armáda povstalcov. Začítajte sa do siedmeho dielu Prekliatych bohov, nášho románu na pokračovanie!

Az Lima vedie armádu proti inkvizícii, Cadus si zvyká na existenciu bez tela, cisárovná sa trasie o svoju moc a Otec sa prebúdza... Prečítajte si novú kapitolu románu na pokračovanie.

Už piaty diel Prekliatych bohov! Ako dopadne Cisárovná, Cadus, vrchný inkvizítor az Grúl, maršál az Lyss, efirimský Stopár a ďalší hrdinovia hrajúci nebezpečnú šachovú partiu o moc, svoje životy a osud celého sveta?

Vzducholoď Víťazstvo sa blíži k Astarionu s drahocenným nákladom, Ilia si zvyká na život vo vyhnanstve a Cadusa opäť chytá smäd. Ďalšia časť Prekliatych bohov.

Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!

Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.

Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.