Raketová Rýchlosť
Štyrom mladým ľuďom na Marse sa podarí odhaliť podstatu projektu, ktorý spočíva v prekročení takzvanej "raketovej" rýchlosti. Na testovacej púšti Caravan ich čaká neuveriteľné prekvapenie...
NIKOMU TO NEODPORÚČAM ZAŽIŤ.
NEJDE O STAV TELA PRI PREKROČENÍ TEJ RÝCHLOSTI;
IDE SKôR O TO, ČO SA ZA „ŇOU“ NACHÁDZA...
(VEDECKÝ POZNATOK DAVIDA SIMONA STARŠIEHO;
PROJEKT „RAKETOVÁ RÝCHLOSŤ“)
Plagát s týmto oznamom bol rovnako provokujúci ako je pre chlapa provokujúci pohľad na nahú ženu. Tento plagát však (na rozdiel od zvodnej ženy) vyvolával až príliš veľkú zvedavosť a určité zdesenie.
Jeho autorom bol David Simon senior; vedec, ktorý dostal šancu presťahovať sa i s rodinou na Mars. Vlastne ho k tomu prinútili okolnosti: práca. Skupina asi štyristo vedcov sa so svojimi rodinami presťahovala na Mars, aby ako „priekopníci vedy“ pokračovali v kolonizácii planéty po iných generáciách a zároveň pripravili živnú pôdu pre ďalšie a ďalšie generácie. A zrovna táto generácia bola v poradí piata. Hovorili si „Pionieri 30. storočia“, pretože práve v tomto časovom úseku sa stali ďalšími pokračovateľmi výstavby planéty. Jedným z takýchto ľudí bol i päťdesiatpäťročný David Simon starší s manželkou Andreou (obaja prišli na planétu Mars ako vedci).
Pionieri iných generácií to na Marse dotiahli dosť ďaleko: v centrálnej časti sa im podarilo založiť kolóniu Nová Zem, z ktorej sa neskôr stalo i hlavné mesto planéty. Ďalej sa im podarilo vystavať kyslíkové stacionárne kupoly; zvýšiť gravitáciu a upraviť ju na zhodnú so zemskou; na niektorých miestach sa im dokonca podarilo vybudovať sústavu vodných skleníkov, kde sa ujalo zopár rastlín, privezených zo Zeme.
Na Marse však naďalej zostali miesta, kde človek nezasiahol ... boli to najmä pohoria, pri ktorých sa musela dodržať pôvodná nízka gravitácia, inak by sa mnohé, takmer dvadsať kilometrov vysoké štíty nemilosrdne zosypali ako domčeky z kariet. Takisto sa tam nachádzali i „neupravené“ územia, kde nebol kyslík ; pri výpravách do týchto miest museli vedci používať drahé kyslíkové výstroje.
Nad hlavným mestom Nová Zem bola umelo vytvorená stacionárna kupola, ktorá siahala do výšky niekoľkých kilometrov a vytvárala kyslík v okruhu niekoľkých tisíc kilometrov, pričom zásobovala kyslíkom celé mesto. Na nekonečnej, tehlovočerveným pieskom pokrytej púšti za mestom, bol asi stočlennou skupinou vedcov vystavaný testovací areál, na ktorý mali prístup len povolané osoby. Všetci obyvatelia Marsu vedeli, že sa jedná o testovanie vysokorýchlostných pozemných vozidiel, fungujúcich na princípe elektromotoru. Hovorilo sa im „raketové autá“.
Každý takýto voz bol asi desať metrov dlhou konštrukciou s duralovým, aerodynamickým povrchom. Každý voz mal dve špeciálne krátke nápravy a úzke, diskovité kolesá zo špeciálneho kovu, ktorých trecia časť pripomínala kotúče činky. Čo sa týka dizajnu, vozy boli úzke a do kabíny, chránenej zvonka nepriehľadným sklom, sa vošli štyria pasažieri: dvaja vpredu a dvaja vzadu.
Na zadnej časti vozidla bol vyvýšený dvojchvost, ktorý pomáhal pri zrýchlení. Pod ním (ukrytý v konštrukcii vozidla) bol namontovaný pomocný brzdný padák.
Jedným z hlavných konštruktérov takýchto vozov bol i David Simon starší. Hoci sa verejne tvrdilo, že na púšti Caravan sa testujú vozidlá s rýchlosťou cez 500 kilometrov za hodinu, v skutočnosti tu išlo o niečo viac. O tom však mnohí ľudia netušili.
David Simon junior hľadel na plagát a na slogan, ktorý vymyslel jeho otec. Neustále premýšľal nad významom prvej vety: NIKOMU TO NEODPORÚČAM ZAŽIŤ. Ale čo zažiť?
I keď mal junior už dvadsať rokov a bol v podstate dospelý človek, jeho otec mu nechcel prezradiť nič bližšie. Junior zasa nevedel pochopiť jeho dôvod. Bol už svojím spôsobom samostatný a na Akadémii inštruktáží sa naučil nielen základné znalosti opravy a údržby raketových áut, ale naučil sa také auto i viesť a v devätnástich rokoch získal vodičské oprávnenie. Od otca k devätnástim narodeninám dostal i raketové auto, hoci „jeho“ vozidlo bolo upravené obmedzovačom rýchlosti do 250 kilometrov v hodine, aby bola jazda bezpečná. Junior sa zo začiatku tomuto daru nesmierne potešil; neskôr začal mať výhrady proti obmedzovačom. V jedno popoludnie (podľa zemských prepočtov to bola júnová sobota) stál junior v autoparku ich kopulovitého domu a pomáhal otcovi, seniorovi, s opravou elektromotora na jednom z vozov.
„Nechápem, otec, prečo do áut pre nás, mladých, montujete obmedzovače,“ povedal mu a sklamane mykol plecami. David Simon mal svojho syna – jedináčika – rád, ale občas boli chvíle, kedy mu liezol na nervy. Zdalo sa, že puberta sa na Marse prejavuje o čosi neskôr než na Zemi: kedysi si myslel, že v dvadsiatich rokoch bude jeho syn rozumný dospelý muž. Teraz zistil, že sa mýli.
„Musíme ich tam montovať, Dave,“ odpovedal mu pokojne a bez obzretia k nemu posunul pravú ruku. „Podaj mi kľúč trinástku.“ Junior sa načiahol k sade kľúčov a vybral odtiaľ pochrómovaný nástroj. Podal ho otcovi a kým senior demontoval pákovým pohybom elektromotor, junior mu ďalej kládol hlúpe otázky.
„Nedali by sa aspoň raz za čas obísť predpisy?“
Senior prestal pracovať a hodil na syna zamračený pohľad. „Nie, Dave, nedali! O čo ti ide?!“
„O to, že už som dospelý!“ odpovedal syn trocha impulzívne. Otec položil kľúč na lesklú kovovú podlahu, poutieral si ruky do tmavomodrého overalu a otočil sa k stroju chrbátom, aby sa porozprával so synom.
„Pozri, si už dospelý, ale sú určité veci, ktoré sa jednoducho nemôžu meniť. Nie pre vrtochy mladého človeka. Obmedzovače v autách sú z logického dôvodu: kvôli bezpečnosti. Napokon, to všetko by si mal vedieť z Akadémie.“
„Ale otec ... vysvetli mi, prečo raketové vozy dospelých jazdia rýchlosťou viac než päťsto kilometrov za hodinu, a naše len do dvestopäťdesiat? Nie je to nespravodlivé?“
Senior si povzdychol a v duchu sa zamračil nad inteligenciou vlastného syna.
„Pozri ... Vozy s vyššou rýchlosťou sú testovacie, určené špeciálne pre testy na púšti Caravan. Tvoje auto je však určené výlučne pre úžitkovú jazdu. I ja používam pre jazdu po meste pomalšie vozy. Už to teda pochop.“
Junior sa zamyslel. „Prečo teda oba typy vozidiel voláme ‘raketové’?“
Otec bol skutočne zo svojho syna sklamaný. Nečakal od neho až takúto neschopnosť logického úsudku.
„Myslel som, Dave,“ povedal mu unavene, „že berieš učenie trocha vážnejšie. Všetko ste to tam predsa mali! Vieš, ‘raketové’ ich voláme preto, že sú svojím spôsobom rýchle. Ale je to i vďaka konštrukcii: nebyť obmedzovačov, i tvoje auto by bolo rýchlejšie.“
Junior naňho pozrel zamysleným pohľadom. „Myslíš, otec, že keby som poznal deaktivujúci kód, mohol by som odblokovať obmedzovač?“
Senior sa najskôr milo usmial; náhle si uvedomil zámer svojho syna.
„Počkaj, Dave. Prečo si myslíš, že deaktivujúci kód by mal byť účinný i pre úžitkové vozy? Nie, nie – tak to teda nie je. Keby sa demontovali obmedzovače, úžitkové vozidlá by nemohli aj tak dosiahnuť päťstokilometrovú rýchlosť-”
Syn ho netrpezlivo prerušil. „Potom nechápem, načo sú tie kódy vám, vedcom!“
Senior sa preľakol. ‘A to som mal názor, že môj syn je neschopný!’ pomyslel si s obavami.
„Určite ste sa na Akadémii učili,“ začal s vysvetľovaním, „že raketové autá začali vyrábať už v dvadsiatom storočí na Zemi, kde ich testovali na rozľahlých púšťach. A ak si pozorne počúval inštruktážne prednášky, isto si pochopil, že raketové vozy idú v skutočnosti oveľa rýchlejšie ako päťstokilometrovou rýchlosťou.“
„Konečne sa dostávame k jadru veci,“ oznámil mu syn a v jeho obličaji sa zjavil neodpustiteľný výraz. David senior jeho narážku nepochopil.
„A čo chceš ešte vedieť?“
Jeho syn bol nekompromisný.
„Pokiaľ viem, na Zemi neboli raketové autá vládou ani vedeckými inštitúciami zakázané ani utajované – snáď v začiatkoch, ale to sa dalo skôr vysvetliť obavou z neúspechu projektu. Čo sa však týka prítomnosti, súčasné raketové vozy sú dnes už úspešným a na Marse i na Zemi uznávaným projektom. Snáď preto nechápem, otec, načo sú vám tie blbé kódy. Veď predsa i dnešné malé deti vedia, že v skutočnosti testujete na vedeckých vozoch vyššiu rýchlosť. K čomu sú tie kódy, otec? Čo sa nachádza za TOU rýchlosťou?“
Senior naňho hľadel s bledou tvárou a zároveň sa karhal. ‘Čo si si myslel, že sa stane, keď nalepíš ten plagát na stenu?’ hovoril si v duchu. ‘Bije to predsa do očí ako laser!’
Uvedomil si, že je možno najvyšší čas povedať mu o dôležitosti utajenia ich projektu. Vedel, že jeho manželka Andrea bde o tom tajomstve mlčať; obaja mali v pláne to synovi povedať, ale chceli ešte počkať. ‘Dokedy ho ale chceš nechať čakať?!’ nedala sa odbiť racionálnejšia časť jeho mozgu.
Senior nemal chuť na takýto rozhovor v prítmí autoparkovej haly.
„Mám nápad, Dave. Čo keby sme si šli niečo zajesť? Mám hlad ako vlk!“
„Som za!“ odpovedal junior.
Presunuli sa do kuchyne – priestrannej miestnosti s pochrómovaným zariadením a veľkými presklenými oknami. Za automatickými, posuvnými dverami sa nachádzala svetlá terasa, na ktorú sa obaja premiestnili. Za pätami sa im ťahal domáci minirobot DINO.
„Čo vám pri-ne-siem?“ spýtal sa ich elektronickým hlasom, keď sa usadili za okrúhly, otáčajúci sa stôl – v jeho strednej časti bola inštalovaná gejzírovitá fontánka.
„Nechaj to na Andreu,“ odpísal ho senior. DINO sa vrátil k domácim prácam. Andrea Simonová, doposiaľ stojaca nablízku, sa priblížila k stolu a rázne vyhlásila: „Obed ešte nie je hotový.“
„To nevadí,“ odpovedal jej manžel a dodal: „Stačí nám zatiaľ plastikonový zákusok.“
Andrea i vo svojich päťdesiatichdvoch rokoch vyzerala sympaticky. Tvár mala síce trocha prepadnutú, ale krásne a prenikavé smaragdové oči dodávali jej obličaju nevšednú krásu. Senior sa neraz prinútil k myšlienke, že vyzerajú ako dva šperky. Keď sa usmiala, dokonca mal pocit, že omladla.
Milo naňho pozrela a krásne sa rozosmiala.
„Drahý, s tým plastikonovým zákuskom to nemyslíš vážne, však? Nedovolím predsa dvom chlapom, o ktorých sa starám sama, aby si ničili žalúdky industriálnymi náhradami! Pekne počkajte a čoskoro bude obed. Nechajte sa obaja prekvapiť...“
Na rozlúčku ich obdarila úsmevom a presunula sa späť k digitálnemu sporáku. Otec so synom cítili všade príjemnú vôňu mäsa; nedokázali však presne uhádnuť, čo pre nich chystá. Andrea bola – a toho si boli obaja vedomí – skvelá kuchárka.
Keď boli opäť sami, sediac’ za stolom tvárou v tvár oproti sebe, junior sa vrátil k pôvodnej téme.
„Otec, neodpovedal si mi na otázku, ktorú som ti vonku položil,“ začal prudentne. Senior sa cítil ako pred policajným výsluchom. Cestou zvonka do domu uvažoval, či mu má ovedať niečo viac o tajnom projekte – teraz si bol opäť istý, že ten výskum je „tajný“ a vyžaduje si i stopercentné utajenie.
„Pozri, Dave,“ povedal ešte opatrnejšie než jeho syn. „Viem, že už si dospelý človek, ale túžba vedieť viac je niekedy ako droga, ktorá nás ovláda. Tvoji spolužiaci a spolužiačky majú rovnaké nároky na svojich rodičov – vedcov, lenže to, čo sa deje na púšti Caravan, je v podstate tajné. Sľubujem, že sa to isto dozvieš, ale ešte je čas. Pozri, stále študuješ a neviem, či by si úplne dokázal pochopiť to, čo sa nachádza za raketovou rýchlosťou. Dave, necháme to zatiaľ tak, dobre?“
Junior sa zamračil. Na jeho neopálenej, Marsom poznačenej tvári sa nečakane zjavila červeň a otec nedokázal vzápätí pochopiť, akým spôsobom sa jeho albínová pokožka tváre dokáže zmeniť tak prudko na šarlátovú. Napokon sa junior postavil; jeho tvár začala získavať svoj pôvodný odtieň, a nahnevane povedal: „Stále tá istá pesnička! To isté počúvajú od svojich rodičov i moji spolužiaci. Ale vieš čo ti poviem? Keď ste nás už odsúdili žiť život na tejto prekliatej planéte-”
Senior vybuchol. „Dave! O poslaní nás, pionierov kozmu, by si nemal pochybovať! Znie to kruto, ja viem, ale lepšie je žiť tu na Marse, ako na nešťastnej Zemi. Vieš, že tam vinou ľudí zúria samé vojny. A práve preto budujeme na Marse lepšie podmienky pre ľudí, aby v prípade núdze mohlo dôjsť k ich migrácii...“
„Povedz mi jednu vec,“ prerušil ho junior, pričom sa dlaňami zaprel o kraj stola. „Ako je to s ‘pôvodnými’ obyvateľmi Marsu?“
Otec sa snažil upokojiť, hoci to bolo náročné.
„Vieš, že sa nenašli žiadne stopy, ktoré-”
„Si si istý?!“ prerušil ho opäť syn. Senior sa v duchu preľakol. ‘Žeby vedel viac?’ Rozhodol sa predstierať dokonalého hlupáka.
„Keď sa Mars začal kolonizovať po prvýkrát, vedci si mysleli, že tu možno jestvovala jednoduchá forma života, avšak neskôr sa to poprelo. Boli to vlastne dedukcie, vytvorené na základe poznatku, že na Marse sú štíty so snehovou, či skôr ľadovou pokrývkou. A ako vieš, Dave, voda je základ života.“
Junior sa opäť posadil. „Nemusíš mi opakovať to, čo som už počul na Akadémii. Nezaujímajú ma vedecké poznatky, ale čisto tvoj názor.“
Senior sa pokúsil ukončiť tento rozhovor. „V podstate som toho istého názoru.“
Vtom sa junior znova postavil (tentokrát definitívne) a na záver dodal: „Myslím si, že vaše projekty sú tajné preto, lebo odhaľujú pravdu, ktorú prostí ľudia nesmú vedieť. To je môj názor.“
Potom sa otočil na päte a opustil terasu. Keď prechádzal okolo matky, nasilu sa usmial a dodal: „Mami, dnes budem obedovať vonku.“
Potom vyšiel z budovy a obaja po ňom nechápavo pozerali. DINO ho prenasledoval ako strážny pes.
Sedeli na terase ich obľúbeného baru RED PLANET v centre Novej Zeme a na stole mali práškové flavorizované pivá a syntetické hamburgery. David Simon junior vedel, že obed od mamy by bol oveľa chutnejší, ale to ho teraz až tak netrápilo. Mal pred sebou dôležitý rozhovor.
Spolu s ním tam sedeli dvaja spolužiaci – Peter Ravon a Clark Donatell, a spolužiačka Tina Cabatierová. Jeho vzťah s Tinou bol viac než len kamarátsky; očividne sa mu jej štíhla, červenými vlasmi lemovaná tvár páčila. A všetci študenti v triede vedeli, že i on sa páči jej.
Keďže mali voľno, ostal im čas na vysedávanie v bare a „analyzovanie“ pre nich dôležitých vecí. Junior sa stal v partii Petra, Clarka a Tiny jasným vodcom; vlastne ho všetci rešpektovali a hoci boli samostatní, občas od neho očakávali riešenia situácií.
I teraz ich zavolal do baru práve on. Medzi sebou tomu hovorili „tlačová konferencia“.
Junior si s istou dávkou zvyku odhryzol z nepravej žemle a veľké sústo zapil falošným pivom.
„S rodičmi to asi ďaleko nedotiahnem,“ povedal namrzene a dodal: „Otec je ako stádo somárov. Len naznačuje a pravda zatiaľ uniká zadnými dverami von z miestnosti.“
Peter Ravon, vlastne mohutný mladík kulturistickej postavy, sa nahlas zasmial. „Pekne povedané, Dave.“ Nato si logol mohutný dúšok penivého piva. Clark Donatell, chudý študent s nápadnými kučerami, si povzdychol.
„Majú nás stále za akési deti. Ale my s nimi vybabreme.“
Slova sa ujala i Tina Cabatierová.
„Máš pravdu. Dave, kedy je to sympózium?“
Junior nadšene odpovedal. „Naisto ďalšiu sobotu. Mám to všetko zistené. Ako ste postúpili s kódmi?“
Táto otázka patrila Petrovi a Clarkovi. Prvý sa ujal slova Clark.
„Kódy máme. Máme aj kódy na deaktiváciu strážnych robotov v areáli Caravan, a máme aj prístupový kód na spustenie raketovej rýchlosti. Dúfajme, že všetko pôjde podľa plánu.“
Peter si slastne odgrgol po bublinkách v pive a doplnil Clarka.
„Musí to ísť podľa plánu! Kódy sú pripravené a takisto návnada na strážnych robotov. Kým budú zisťovať totožnosť a pravdivosť falošných legitimácií, stihneme im vyťukať do zdroja deaktivačné kódy. Tri roboty – traja ľudia. Všetko musí do seba zapadnúť ako skladačka.“
„Sú tie kódy autentické?“ uisťoval sa junior.
„Musia byť!“ odpovedal pyšne Clark. „Pracovali sme na nich celého pol roka. Dave, tvoj otec ako hlavný dozor projektu to urobil navonok nenápadne, ale pritom podcenil kvality študentov. Zostaviť kód z iniciálov rodinných príslušníkov a rodných čísiel bolo ... povedal by som, že nerozumné.“
Junior sa nad tým zamyslel, pričom si s nepatrným odporom odpil z piva a napokon pokojne povedal: „Keď tak nad tým uvažujem, môj otec neurobil až takú banálnu chybu pri zostavovaní kódov. Ide len o to, že predtým sa nenašiel nikto, kto by sa pokúsil na tie kódy prísť. Skôr si myslím, že ľudia pred nami boli apatickí voči pokusom na púšti Caravan.“
Na terase baru sa nečakane zjavil DINO, ktorého kolieskové nohy pripomínali zvukom batériou poháňanú hračku.
„Pre-páč-te,“ slabikoval robot, pričom sa na juniora zahľadel kobaltovomodrými kovovými očami (Dave naňho hľadel z výšky – robot nesiahal ani po výšku stola).
„Va-ša mat-ka od-ka-zu-je, že o-bed je ho-to-vý,“ dokončil vetu robot. Peter Ravon predbehol juniora, ktorý sa chystal odpovedať. „Počúvaj, ty plechová krabica! Nevidíš, že máme teraz dôležité stretnutie?“
„Počkaj, nechaj ho,“ zareagoval konečne Dave. „Vieš, že tieto miniroboty sú ako malé deti: úprimné a nevyspytateľné. Nepotrebujem, aby doma žaloval alebo sa sťažoval, že sme ho urážali. Dino,“ otočil sa na robota, „odkáž, že o desať minút prídem.“
„Á-no, pa-ne,“ odpovedal DINO a odišiel.
Junior ukončil rozhovor. „Idem domov. Napadlo mi, že by som nemal budiť v rodičoch podozrenie, že sa čosi deje. Stačí, že dnes som sa otca pýtal na veci, ktoré by ma podľa jeho názoru nemali priveľmi trápiť. Ale napokon, to je jedno. Náš plán ku koncu presne dohodneme – mám na to predsa týždeň! Ešte sa vám ozvem. Zatiaľ sa majte.“
Keď zaplatil čašníkovi-robotovi za pivo a hamburger a opustil terasu baru, mlčky za ním pozerali.
Keďže „ich“ čas ubiehal, stretli sa v priebehu týždňa viackrát, aby ešte upresnili svoj plán a dohodli ďalšie stretnutie. Aj keď junior mohol vzbudiť u otca určité podozrenie, mal napokon pocit, že nič netuší. Bolo dôležité, aby sa nijakým spôsobom neprezradili. Museli ostať utajení všetci štyria: junior, Ravon, Donatell i Cabatierová. Všetci ich rodičia boli úzko spätí s utajovaným projektom a preto bolo dôležité, aby sa pred rodičmi nesprávali podozrivo. Samotný junior dosť riskoval, keď „spovedal“ svojho otca, ale napokon sa zdalo, že ich zámer neodhalil.
Teraz opäť sedeli na terase baru RED PLANET a keďže bol piatkový večer, bar bol plný študentov a miniroboty pobehovali neustále hore-dole – mali zjavne práce vyše hlavy.
Tentokrát sa rozhodli pre víno (na Marse sa podarilo umelo vypestovať sortu hrozna, ktorá sa ujala a neuveriteľne rýchlo priniesla plody). Víno bolo síce menej kvalitné a menej chutné ako pozemské, ale zato oveľa drahšie.
Všetci štyria poukladali na stôl množstvo purpurovosfarbených marťanských minerálov, nazývaných „kužele“, ktoré nahrádzali klasické peniaze a stali sa platobnou jednotkou v Novej Zemi.
„Platím vopred,“ vyhlásil rezolútne Peter Ravon. „Dones nám karafu Merlotu, a to rýchlo,“ zavelil minirobotovi, podobnému Dinovi. Robot natiahol mechanickú ruku a necitlivými prstami odrátal kužele. Vložil ich do kovovej dlane a otočiac’ sa na Ravona, chladne oznámil: „Da-li ste šty-rid-sať ku-že-lov. Má-te ná-rok na dve ka-ra-fy. Bu-de-te si ich priať?“
Pozreli na seba. Ich pohľady hovorili za všetko.
„Zatiaľ stačí tá jedna,“ odpovedal napokon Ravon. „Keď dopijeme, donesieš nám aj tú druhú.“
Robot mierne uklonil hlavu a odišiel. Z interiéru baru zaznievala elektronická hudba a neďaleko terasy na plátne bol premietaný holografický film. Oni však nemali chuť na tanec; museli sa dohodnúť na svojom pláne.
„Takže zajtra večer pred naším domom,“ začal junior. „Naši odchádzajú na vedecké sympózium o ôsmej časomiere a Dinovi prikázali, aby strážil dom – vraj prídu ráno, takže ... musíme stihnúť prísť pred nimi a reaktivovať Dinovu batériu tak, aby naši nezistili, že bol celú noc vypnutý. I záznamová časomiera v jeho pamäti musí sedieť. Najťažšie bude vypnúť strážnych robotov, ale verím tomu, že to zvládneme.“
Práve sa zjavil robot i s karafou vína. Na pochrómovanej tácke mal položené i štyri goblety – úzke poháre na víno z ružového krištáľového skla. Keď im do nich nalial krvavočervený mok, opäť sa vzdialil. Každý z nich si dolial víno doplna, a keď si s pôžitkom odpili, junior upresnil čas ich dohody.
„Takže najlepšie bude, ak zajtra večer prídete v polovici ôsmej a deviatej časomiery. Dúfam, že nikto z vašich rodičov nemá žiadne podozrenie. Tina, čo tvoj mladší brat?“ otočil sa na ňu so zvedavým pohľadom. Tina pokojne odpovedala.
„Kvôli nemu ma rodičia nechceli pustiť na „fiktívnu“ zábavu. Nechcel ostať doma sám s robotom a hoci ma matka prosila, aby som cez ich sympózium bola radšej doma, rázne som protestovala. Malý Jason skoro prekazil náš plán...“
Juniorovi takáto odpoveď stačila. Teraz sa obrátil na Clarka Donatella.
„Čo tvoje dve mladšie sestry?“
Clark letargicky poznamenal: „Úplne skvelé! Vlastne sa tešili, že vypadnem z domu. Ešteže máme doma strážneho robota!“
Junior vedel, že poslednú vetu myslel Clark ako iróniu: na Marse, kde v podstate v porovnaní so Zemou žilo minimálne množstvo ľudí, bola takmer nulová zločinnosť. Ľudia nepotrebovali ani strážne roboty; používali ich skôr na prácu.
Pri tejto myšlienke si spomenul na strážne roboty púšte Caravan; to bol však celkom iný prípad.
Junior a Peter Ravon boli jedináčikovia; pýtať sa ďalej na súrodencov preto nemalo význam.
Dave Simon sa zamyslel a keď mu nič duchaplné neprišlo na um, veselo povedal: „Zdá sa, že sme prebrali všetky možné detaily, takže ... začíname so zábavou!“
Povedal to dosť rázne a všetci vedeli, že teraz, keď mali všetko vopred naplánované, zábava mohla skutočne začať. Bola to zábava pred dôležitým poslaním.
Junior bol celú sobotu nervózny a neustále pobehoval sem a tam. V duchu si prial, aby deň ubehol čo najrýchlejšie; nevedel sa dočkať večera. Rodičov prekvapil tým, že poupratoval celý autopark, dôkladne vyčistil domácnosť a robil množstvo činností, len aby si skrátil čas, ktorý sa náhle vliekol ako korytnačka po pieskovej pláži. Rodičia naňho hľadeli skôr nechápavo než s obdivom: junior v podstate ukradol prácu Dinovi.
Po nekonečnej nude sa jeho čas konečne naplnil: rodičia sa vyobliekali do noblesných kostýmov a oznámili, že už musia odísť na sympózium. Dave čakal len na to.
Keď opustili modernú vilu v malom, dvojmiestnom elektromobile, pocítil v žalúdku čosi zvláštne. Bolo to vzrušenie z prichádzajúcej akcie.
V polovici ôsmej a deviatej časomiery DINO oznámil, že vonku čaká návšteva. Opýtal sa, či ich má vpustiť dnu. Dave mu vzrušene odpovedal: „Áno.“
Bolo to, ako sa vopred dohodli. Všetci štyria si obliekli čierne kombinézy, aby boli čo najnenápadnejší, a to i napriek tme (krátke marťanské dni im v túto chvíľu nesmierne vyhovovali).
DINO sa okolo nich motal ako mačka okolo nôh. „Bu-de-te si priať nie-čo k plaz-mo-ví-zi-i?“ opýtal sa otravne.
Junior ho chladne odbil. „Nebudeme pozerať plazmovíziu.“ DINO chcel klásť ďalšie otravné otázky, ale Dave niečo naznačil ukazovákom a ostatní rýchlo pochopili jeho signál. Peter Ravon pristúpil k „chrbtovej“ časti robota a otvoril rýchloskrutkovačom malý kryt. DINO sa snažil nejako otočiť; ostatní ho pevne držali a Peter naťukal do malej klávesnice štvormiestny deaktivačný kód. DINO ešte zo seba vydal akýsi zvuk, ale vzápätí jeho malé kovové oči stmavli a jeho lesklé telo úplne znehybnelo. Zostal stáť vo zvislej polohe a juniorovi jeho chladný trup strašidelne pripomínal akúsi mŕtvu hračku. Radšej na to nemyslel – mali pred sebou ešte veľkú úlohu: dostať sa k púšti Caravan.
Z opusteného domu vyšli na prašnú ulicu. Vonku bolo už tma. Vzduch bol ťažký a plný prachu, ale protiprachové filtre, umiestnené vysoko v umelom, priesvitnom kyslíkovom obale nad povrchom planéty, ho každú chvíľu čistili. Daveovi a jeho kamarátom však ťažký vzduch neprekážal: boli zvyknutí a naviac, museli splniť svoju misiu.
Nenápadne sa juniorovým vozom odviezli štyridsať kilometrov za mesto, kde začínal niekoľkotisíc kilometrov dlhý areál púšte Caravan. Celý objekt bol vo vstupnej časti chránený desať metrov vysokým oplotením. Za plotom sa nachádzal rozsiahly autopark; niekoľko budov, ktoré slúžili ako hangáre a opravárenské dielne, a nachádzala sa tam i akási štartovacia rampa.
Vystúpili z auta a prešli k bráne. V rukách už mali nachystané falošné legitimácie. Výhodu mali v tom, že strážne roboty nemali ľudskú schopnosť nedôverčivosti. To im pri troch robotoch prišlo nesmierne vhod.
„Otvor bránu!“ rozkázal Dave suverénne prvému z robotov a klamlivo dodal: „Som syna Davida Simona staršieho a môj otec ma sem poslal, lebo si tu údajne zabudol nejaký spis.“
Robot sa tváril absolútne chladne.
„Kde je Váš o-tec? Ak sa ne-mý-lim, mal by byť na sym-pó-zi-u ved-cov.“
„Správne,“ uistil ho junior. Robot ho však schladil novou otázkou: „A čo tu hľa-da-jú os-tat-ní?“
Dave mal už pripravenú odpoveď. „Sú tu so mnou a majú platné legitimácie. Chceme sa nimi preukázať, len treba otvoriť tú bránu.“
Zo začiatku sa zdalo, akoby mal robot nejakým spôsobom zmenený program, lebo stál apaticky pri bráne, no nakoniec predsa len otvoril.
Keď prešli bránou, vzápätí sa pri nich zjavili ďalšie dva roboty, ktoré dovtedy stáli vzadu. Všetky tri roboty boli vysoké ako dospelí ľudia, a keď im podali svoje falošné preukazy, červené oči z nich nepustili zrak. Ostatné sa zvrtlo rýchlo: junior natiahol ruku, v ktorej mal preukazy, smerom k robotom; tí ho obkolesili, lebo každý z nich chcel „uchmatnúť“ nejaký ten preukaz, lenže práve týmto konaním sa roboty chytili do pasce. Išlo o to, že medzitým Peter, Clark a Tina prešli k chrbtom robotov a rýchlo naťukali deaktivačné kódy. Roboty sa snažili nejakým spôsobom zareagovať, ale v danej chvíli im nič nepomohlo – zostali tam napokon stáť ako soľné stĺpy.
Od robotov sa presunuli smerom k hangárom, kde boli umiestnené raketové vozy. Na ich prekvapenie veľké, elektronicky riadené dvere, neboli nijako zablokované, takže ich bez problémov otvorili. V obrovskej miestnosti stálo nehybne zo dvadsať raketových áut. Potme prechádzali okolo nich a miniatúrnou baterkou svietili na evidenčné značky áut, až kým nenašli to, ktoré patrilo juniorovmu otcovi. Na značke bolo veľkými svetelnými písmenami napísané:
DAVID SIMON SR.
NUMBER 35588
Kým ostatní otvorili obrovské dvere hangáru, Dave nadšene posunul dvíhacie dvere auta a usadil sa v pohodlnom gravitačnom kresle. Chvíľu zrakom obdivoval palubnú dosku, ale uvedomil si, že čas letí. Junior vedel, že špeciálny osemuholníkový kľúč jeho vlastného auta je univerzálny kľúč a na“pomalú“ jazdu ho bude môcť využiť i pri otcovom vozidle. Na rýchlosť, ktorej vedci hovorili raketová, však potreboval kódy, a tie mal. Najskôr však musel dostať auto z hangáru, preto neváhal a pomocou baterky vložil univerzálny kľúč do štartéra. V tom okamihu zalialo interiér auta príjemné svetlo. Palubná doska sa rozsvietila farebne ako vianočný stromček. Junior stlačil veľké tlačidlo POMALÝ ŠTART a MANUÁLNE RIADENIE. Tichý elektromotor naskočil a Dave navigoval auto smerom von. Keď prešiel za budovu, ostatní pribuchli veľké dvere hangáru a nastúpili.
Vedľa juniora sedel Peter Ravon; za juniorom Tina Cabatierová a vedľa nej Clark Donatell. Dave sa zatváril spokojne a s úsmevom dodal: „Mládež, pripútajte sa! Čoskoro prejdeme na raketovú rýchlosť!“
„Vau-vau-vaaau!“ zakričal nadšene Peter. Tým dal najavo, že sa ide na vec.
Dvojité pásy im dokonale priľnuli k telu a junior prepol na automatické riadenie. Vtedy auto postupne nabralo rýchlosť a rútilo sa aj so svojou bláznivou posádkou v ústrety neznámemu priestoru.
„Viac to nedá?“ spýtal sa sklamane Ravon. „Na tejto púšti sa tých päťsto kilometrov javí akosi málo!“
„Len pokoj,“ ozval sa junior. „Teraz je práve tá najvhodnejšia chvíľa na raketovú rýchlosť. Clark, môžeš mi nadiktovať kódy.“
V interiéri vozu nastalo absolútne ticho. Donatell sa významne nadýchol a plný očakávaní spustil: „D.A.D. SR. JR. SIMONS 29-30-10-6.“
Junior vyťukával údaje do malej klávesnice palubného počítača a po čele sa mu rinuli kvapky potu. Snažil sa ich však ignorovať. Keď vyťukal posledné číslo, na okamih zavládlo v interiéri akési neopísateľné napätie. Potom sa to stalo ... Vnútorný priestor auta sa sploštil a všetkým štyrom pasažierom sa zdalo, že im chcú vyletieť oči z jamiek. Vtedy snáď po prvýkrát vo svojom živote zakúsili neznesiteľnú agóniu, keď sa ich telá prispôsobovali raketovej rýchlosti. Ten okamih však trval len chvíľu – ich telá sa čoskoro prispôsobili. Rýchlosť auta prekročila tisícpäťsto kilometrov za hodinu.
Na sympóziu bolo množstvo otravných ľudí, ale senior i s manželkou Andreou to ignorovali. Jednalo sa viacmenej o priateľské stretnutie.
Práve sa k nim blížil akýsi vedec-kolega, keď vo vrecku seniorovho saka zapípal malý čierny pager. David Simon okamžite vedel, čo sa stalo.
„Zdravíčko,“ povedal vedec-kolega a zatackal sa pod vplyvom vína.
„Prepáčte,“ odbil ho slušne senior, nakloniac’ sa k manželke, pričom šepkal: „Poď na chvíľu nabok.“
Začudovane naňho pozrela, ale bez slov poslúchla a nasledovala ho do bočnej chodby hotela, kde sa konalo sympózium. Vedec-kolega pochopil, že sa mu nechcú venovať, a tak sa rozhodol otravovať iných „kolegov“.
„Čo sa deje?“ spýtala sa, keď stáli na dlhej chodbe.
„Moje podozrenie vyšlo na povrch,“ povedal potichu. „Práve mi zapípal vo vrecku pager. Vieš, čo to znamená?“
Andrea zbledla ako stena. „Ty myslíš...“
„Presne,“ dokončil jej myšlienku. „Náš milovaný syn práve prekročil raketovú rýchlosť.“
Pár sekúnd si hľadeli do očí, akoby v nich mohli nájsť strateného vinníka a volať ho na zodpovednosť. Napokon senior pozrel na hodinky a poznamenal: „Zo začiatku som si myslel, že náš syn je neschopný a naivný, ale teraz zisťujem, že som ho značne podcenil. Urobil však chybu, za ktorú vlastne ani nemôže: netušil, že mám nejaký pager. Andrea, v tomto okamihu musíme konať, a to rýchlo. Dúfajme, že sa nestane nič zlé.“
Nenápadne vybehli z luxusného hotela, nasadli do svojho elektromobilu a uháňali čo najrýchlejšie k púšti Caravan. Ich synovi mohlo hroziť smrteľné nebezpečenstvo.
„Robte niečo! Dave, počuješ?!“ jačala Tina.
„Dave, spomaľ!“ prekričal ju Clark. Junior vedel, čo má robiť.
„Upokojte sa vy dvaja! Nesmiete hľadieť von. Na tú rýchlosť sa dá zvyknúť, ale musíme byť v prvom rade rozvážni. Tak to skúste pochopiť...“
Vtom sa ozval Peter a informácia, ktorú povedal, bola viac než šokujúca. „Asi by sme sa predsa len mali pozrieť von. Niečo alebo niekto tam je...“
Aj keď stroj vibroval a ich telá boli zmučené bolesťou, Dave sa odvážil dvihnúť doposiaľ sklonenú hlavu a pozrieť von cez tmavé sklá. Po ňom sa na podobný čin odvážili i Clark s Tinou. Zistenie bolo šokujúce.
Okolitý svet púšte zmeravel následkom obrovskej rýchlosti a všetko sa javilo ako púha maľba na obraze... akoby ‘vhupli’ nohami rovno do nehybnej krajinomaľby. Niečo sa však vonku predsa len hýbalo – „bežalo“ to pred ich autom a vyzeralo ako neúplná hmota, ktorá menila tvar. Tá vec sa zvláštne otáčala okolo svojej osi. V jednom okamihu sa však niečo prihodilo: „hmota“ sa zmenila na akýsi otvor, ktorý sa náhle začal zväčšovať. Vtedy mali pocit, že na nich hľadia akési body – cudzie oči, pozorujúce uväznenú posádku.
„Čo to má znamenať?“ vyjachtala zo seba Tina.
„Mám hlúpy pocit,“ priznal sa Peter, „že máme pred sebou akúsi neznámu živú hmotu.“
„Tvor“ sa opäť pohol. Tentoraz pobehol dopredu a oni mohli pozorovať jeho skutočnú formu: bolo to obrovské monštrum hmlovej konzistencie, pohybujúce sa neuveriteľnou rýchlosťou a meniace svoj tvar i polohu. Čoskoro však v diaľke pozorovali celé stádo takýchto tvorov, ako sa navzájom predbiehajú a menia tvar. Vzápätí sa všetky tie tvory otočili a obkolesili raketové vozidlo.
„Mám zvláštnu predtuchu,“ poznamenal Dave. Ako to dopovedal, hmoty nejakou zvláštnou silou nadvihli celé vozidlo a posádka mala zrazu pocit, akoby ich akási abstraktná ruka chcela vziať i s vozidlom kamsi preč.
Prvý sa spamätal Clark. „Rýchlo vyťukaj kód, Dave!“
Bolo však už neskoro. Celé auto sa dostalo do časového víru a onedlho nastal v interiéri taký neuveriteľný tlak, až mali pocit, že im explodovali hlavy. Bolesť prekročila svoj prah a všetci štyria nečakane upadli do bezvedomia. O tom, čo sa vlastne večer stalo, sa dozvedeli až neskôr.
„Tam sú!“ vykríkol senior. Andrea len mlčky sledovala obrysy raketového vozidla, ktoré trčalo z pieskovej duny ako roh nejakého zvieraťa. Kým našli ich voz, svitlo ráno a obaja mali šťastie, že auto bolo pod stacionárnou kyslíkovou kupolou; nemali totiž so sebou skafandre.
Aerodynamický chvost auta trčal šikmo hore a predná časť bola zapichnutá do prachového piesku. Do kabíny sa však dalo dostať, čo bolo pre seniora dôležité.
Prešiel ku kabíne a z celej sily potlačil dvere smerom hore. Dalo mu to dosť zabrať, ale nakoniec uspel: krídlo dverí sa s rachotom otvorilo.
V interiéri auta ležali štyri bezvládne telá mladých ľudí a hneď vpredu senior spoznal svojho syna. Najskôr ho ovládla zlá predtucha, že nežije, no keď sa prizrel bližšie, zistil, že dýcha.
Otočil sa k manželke, ktorá stála vonku za ním a povedal: „Zdá sa, že sú v poriadku. Sú len v bezvedomí. Musíme okamžite zalarmovať záchranný tím.“
Andrea vedela, že má pravdu, ale i tak sa odvážila prejaviť svoj názor. „Nebojíš sa, že všetkých štyroch stihne trest za nedovolený vstup do areálu? Tým, že zavoláme pomoc, neudržíme mnoho vecí v tajnosti...“
Pozrel na ňu unaveným pohľadom a pokojne oznámil: „O to sa neboj. Dôležité sú teraz ich životy. Myslím, že rodičia tých mladých ľudí sú tiež vedci a majú veľa spoločného s týmto projektom. Verím tomu, že im to dokážu vysvetliť. Čo sa týka nášho syna, som presvedčený, že dokáže udržať jazyk za zubami. Ohľadom trestu, ten ich aj tak neminie. Prinajmenšom budú musieť zaplatiť vedeckej inštitúcii mastnú pokutu...“
Ešte ráno v ten deň boli všetci štyria prevezení do stacionárnej nemocnice v Novej Zemi (špeciálne lietadlo ich čoskoro našlo hlboko v púšti). Večer toho istého dňa sa prebrali z bezvedomia. Každý z nich bol umiestnený v samostatnej miestnosti nemocnice.
Keď sa junior prebral, zistil, leží na antigravitačnom lôžku, ktoré viselo nad dlážkou ako vznášadlo a pohybovalo sa podľa jeho pohybov. Pri jeho pravom spánku bzučal akýsi imobilný prístroj, kontrolujúci životné funkcie. Na chrbtovej strane pravej dlane cítil nepatrné chvenie. Keď otočil ruku a pozrel sa na ňu, zistil, že sa jedná o infúznu pásku. Vzápätí pochopil, že je v nemocnici.
Keď otočil hlavu na opačnú stranu, zbadal svojho otca i matku.
„Ahoj,“ ozval sa senior ako prvý.
„Ahoj,“ odpovedal junior, očividne prekvapený zo stretnutia s nimi. „Kde sú ostatní?“
Odpovede sa ujala Andrea. „Vo vedľajších miestnostiach. Sú v poriadku. Ako sa cítiš ty?“
Pochopil, že boli „odhalení“, ale zdalo sa, že rodičia sa naňho nehnevajú. Práve naopak: mal pocit, že by sa im mal poďakovať.
„Mám sa fajn,“ odpovedal pravdivo. „Vôbec nič ma nebolí. Cítim len únavu, ale to je všetko.“
Rodičia si vymenili pohľady. Senior vzápätí podišiel k synovi, pozrel mu do očí a vážne povedal: „Možno si myslíš, Dave, že sa na teba hneváme za to, že si s kamarátmi tajne vstúpil do zakázaného areálu. Ale vieš, ja by som na tvojom mieste konal asi podobne. Tiež som býval zvedavý ako ty; inak by dnes zo mňa nebol dobrý vedec. Keď sme sa raz o tomto bavili, zo začiatku som ťa podceňoval – myslel som, že ťa zaujímajú hlúposti. Neskôr som si však uvedomil, že ťa ženie vpred vlastná zvedavosť a začal som mať obavy. Práve preto som narýchlo aktivoval do testovacieho voza diaľkový tichý alarm, ktorý si ty síce nepočul, ale ktorý mňa informoval prostredníctvom pagera. Preto sme ťa i s mamou išli hľadať...“
Dave na nich nechápavo pozeral. Pochopil, že nemá dôvod vyhovárať sa a zatĺkať. Bol si istý, že vedia o jeho „zážitku“.
Keď už pravda vyšla najavo, rozhodol sa uistiť v tom, čo videl.
„Otec, povedz mi jednu vec,“ začal opatrne. „Sú vaše projekty tajné kvôli tomu, čo sa nachádza za raketovou rýchlosťou?“
Senior pozrel smutne na Andreu. Keď mierne kývla hlavou na súhlas, potichu (ako keby mal pocit, že steny majú uši) povedal: „Áno, presne to je ten dôvod. Vieš, Dave, keď si sa so mnou bavil o mimozemskej forme života tu, na Marse, snažil som sa tváriť ako hlupák, ktorý o ničom nevie. Lenže ... veci sa majú trocha inak.“
„Mami, aj ty o tom vieš, však?“ spýtal sa ich syn. Matka odpovedala. „Áno, viem. Dave, si už vlastne dospelý človek, takže si isto uvedomuješ dôležitosť utajenia nášho projektu.“
„Samozrejme,“ povedal. „Prezraďte mi o tých mimozemšťanoch. Čo sú vlastne zač’?“
Rozumného vysvetlenia sa ujal senior. „Vieš, nazval som ich správne: mimozemská forma života. Vie sa o nich už od začiatku kolonizovania planéty. Prišlo sa na nich vlastne náhodou: keď sa začali testovať prvé raketové autá na Marse. Bavím sa o skutočnej raketovej rýchlosti, ktorou sa prekročí istý prah vnímania – tá rýchlosť sa však dá za určitých podmienok tolerovať. Veď to chápeš, Dave – sám si tým prešiel. No a pri tej neuveriteľnej rýchlosti ich vedci po prvýkrát uvideli – obrie hmlové tvory, ktoré nahnali ľuďom pekný strach. Až do doby, keď sa zistilo, že nám vlastne nechcú ublížiť. Vieš, Dave, naučili sme sa ich navštevovať. Prostredníctvom raketovej rýchlosti, prirodzene.“
„Počkaj!“ ozval sa junior. „Vy s nimi aj komunikujete?“
„To nie. Len ich vidíme, ako sa pred nami naháňajú. Chvíľu nás nechajú a potom bum! Urobia s naším autom to, čo si zažil na vlastnej koži. Preto však robíme tie projekty; snažíme sa k nim dostať čo najbližšie. Myslím tým vytvoriť si s nimi lepší, bližší vzťah. Zatiaľ sme však neuspeli.“
„Prečo to s tým auto robia tak, že ho zanechajú v pieskovej dune i s posádkou v bezvedomí?“
Tentokrát sa ujala vysvetlenia Andrea. „Bezvedomie je následok ich vyčíňania. Ľudské telo jednoducho nevydrží až také podmienky neznámej sily. Tá rasa je však neškodná, pretože auto vždy umiestni do piesku tak, že posádke sa nič nestane. Prežije to...“
„Ale prečo to robia?“ nechápal junior. Vo vysvetľovaní pokračoval otec.
„Zrejme nechcú, aby sme videli priveľa. Dovolia nám sledovať ich určitý čas; potom urobia to, čo urobili aj vám. Ibaže my-vedci, máme vždy nablízku hliadku, ktorá ide pomalšie a zisťuje náš kurz.“
„Jasné,“ pochopil junior. „Bez raketovej rýchlosti sa ich jednoducho nedá vidieť. Ozaj, čo bude teraz so mnou?“
Senior sa usmial, aby ich rozhovor nebol až taký vážny. „Vedecký inštitút nie je z vášho malého výletu nadšený, ale všetci štyria máte šťastie: za odvahu vám odpustia pokutu za nepovolený vstup do nášho areálu.“
„A čo projekt?“ naliehal junior. „Bude sa v ňom i naďalej pokračovať?“
Senior ho potešil. „Samozrejme. A hneď, ako si ty a tvoji traja hrdinskí spolužiaci dokončíte vzdelanie, stanete sa našimi najmladšími vedeckými kolegami.“
Junior sa zatváril nadšene. Šťastne pozrel na otca a dodal: „Tak to je najlepšia správa v mojom živote!“
Vtedy obaja jeho rodičia vedeli, že to myslí úprimne.
(Marec 2006)
Spacer
Diskusia
jurinko
Nepises dobre. Pouzivas zle slova, nevhodne pre literarny styl (voz? preco nie auto? "razne som protestovala" - to opisuje nejakemu uradnikovi alebo sa bavi s kamaratmi?). Pises, akoby si pisal list na urad, nie poviedku. Pouzivas zle prirovnania, pises zbytocnosti a celkovo nevies skrtat. Odporucam nechat poviedku odlezat (je sice z roku 2006, ale vyzera, ako keby si ju od napisania necital), zeditovat a az potom ju publikovat. Inak, cely napad s "raketovou rychlostou" je paradna sprostost, hlavne tym, ze ide o rychlost cca 1,5 machu, co bezne lietaju lietadla uz dnes!! Nehovoriac o tom, ze samotna rychlost nic neznamena, problematicke moze byt jedine pretazenie (zrychlenie, spomalenie). No a pointa pribehu bola co? Ze chalan zisti, ze existuju mimozemstania, co vlastne polovica vedeckej obce uz davno vie, a este sa aj nic z toho nestane? WTF? Dal som 2
23.02.2011
Nepises dobre. Pouzivas zle slova, nevhodne pre literarny styl (voz? preco nie auto? "razne som protestovala" - to opisuje nejakemu uradnikovi alebo sa bavi s kamaratmi?). Pises, akoby si pisal list na urad, nie poviedku. Pouzivas zle prirovnania, pises zbytocnosti a celkovo nevies skrtat. Odporucam nechat poviedku odlezat (je sice z roku 2006, ale vyzera, ako keby si ju od napisania necital), zeditovat a az potom ju publikovat. Inak, cely napad s "raketovou rychlostou" je paradna sprostost, hlavne tym, ze ide o rychlost cca 1,5 machu, co bezne lietaju lietadla uz dnes!! Nehovoriac o tom, ze samotna rychlost nic neznamena, problematicke moze byt jedine pretazenie (zrychlenie, spomalenie). No a pointa pribehu bola co? Ze chalan zisti, ze existuju mimozemstania, co vlastne polovica vedeckej obce uz davno vie, a este sa aj nic z toho nestane? WTF? Dal som 2
23.02.2011
jurinko
Co ti mam odpisat? Si mi napisal, co si myslis, ja to spracujem, mozno ma to nejako ovplyvni, mozno nie, uvidis v Cene Fantazie alebo tu na stranke ;-)
23.02.2011
Co ti mam odpisat? Si mi napisal, co si myslis, ja to spracujem, mozno ma to nejako ovplyvni, mozno nie, uvidis v Cene Fantazie alebo tu na stranke ;-)
23.02.2011
Aldeberan
bolo to strašne formálne a neprirodzené. Neverím, že takto by niekto rozprával a tiež text mimo priamu reč bol veľmi suchý, niečo medzi slohovou prácou písanou pre veľmi prísnu a veľmi starú učiteľku bez štipky literárneho rozhľadu a (ako spomínal jurinko) hlásením na úrad. Ďalej, nezaujalo ma to, skoro ma to až nudilo, pretože sa ti nepodarilo vyvolať v čitateľovi pocit napätia, ktorý by ho motivoval dočítať poviedku dokonca. Snaha síce bola, ale hlavne kvôli nedobrému štýlu nevyšla. Taktiež, 30 storočí majú antigravitačné postele ale stále sa ešte trepú autami? Tomu tiež neverím :) No a to s tou raketou rýchlosťou je naozaj divné, ale budiž, proste je ich vidieť len keď sa ťlovek pohybuje rýchlo. Aj keď, keby za tým bola nejaká solídna veda tak by to bolo zaujímavejšie. Dávam 4, odporúčam písať ďalej.
23.02.2011
bolo to strašne formálne a neprirodzené. Neverím, že takto by niekto rozprával a tiež text mimo priamu reč bol veľmi suchý, niečo medzi slohovou prácou písanou pre veľmi prísnu a veľmi starú učiteľku bez štipky literárneho rozhľadu a (ako spomínal jurinko) hlásením na úrad. Ďalej, nezaujalo ma to, skoro ma to až nudilo, pretože sa ti nepodarilo vyvolať v čitateľovi pocit napätia, ktorý by ho motivoval dočítať poviedku dokonca. Snaha síce bola, ale hlavne kvôli nedobrému štýlu nevyšla. Taktiež, 30 storočí majú antigravitačné postele ale stále sa ešte trepú autami? Tomu tiež neverím :) No a to s tou raketou rýchlosťou je naozaj divné, ale budiž, proste je ich vidieť len keď sa ťlovek pohybuje rýchlo. Aj keď, keby za tým bola nejaká solídna veda tak by to bolo zaujímavejšie. Dávam 4, odporúčam písať ďalej.
23.02.2011
draculin
Chalani vyssie maju uplnu pravdu - podla moznosti si to vezmi k srdcu. Ja len pridam privelke opakovanie tych istych slov - pozri prvy odstavec napriklad. Samotna zapletka za vela tiez nestala, pretoze bola vlastne nezmyselna. Ked utajenie, nebolo by mozne ho takto amatersky prekonat. A preco vlastne utajenia? Aky zmysel ma zjavovanie sa emzakov len pri vysokych rychlostiach? Nebudem opakovat co uz bolo napisane. Tato poviedka nebola najhorsia tu na servri, ale nie je ani dobra. Pokial ta to taka k pisaniu, preslo od jej stvorenia 5 rokov - sadni za klavir znova a skusaj. Malo by to byt uz len lepsie :)
23.02.2011
Chalani vyssie maju uplnu pravdu - podla moznosti si to vezmi k srdcu. Ja len pridam privelke opakovanie tych istych slov - pozri prvy odstavec napriklad. Samotna zapletka za vela tiez nestala, pretoze bola vlastne nezmyselna. Ked utajenie, nebolo by mozne ho takto amatersky prekonat. A preco vlastne utajenia? Aky zmysel ma zjavovanie sa emzakov len pri vysokych rychlostiach? Nebudem opakovat co uz bolo napisane. Tato poviedka nebola najhorsia tu na servri, ale nie je ani dobra. Pokial ta to taka k pisaniu, preslo od jej stvorenia 5 rokov - sadni za klavir znova a skusaj. Malo by to byt uz len lepsie :)
23.02.2011
draculin
A to prirovnanie k Halovi Paberovi bolo myslene ako brutus kompliment, neee? :) Ved niekto aj tu moze robit toho "kata", ktory bude nadejnymi literatmi svorne nenavideny a bude dostavat vyhrazne listy, bombove balisky a zasielky bieleho prasku. Pripadne si niekto vezne priklad z Uwe Bolla a vyzve ho na pastny suboj. Kludne sa chop tejto prilezitosti s odvahou, ja som na to uz prilis stary a hlavne lenivy :)
23.02.2011
A to prirovnanie k Halovi Paberovi bolo myslene ako brutus kompliment, neee? :) Ved niekto aj tu moze robit toho "kata", ktory bude nadejnymi literatmi svorne nenavideny a bude dostavat vyhrazne listy, bombove balisky a zasielky bieleho prasku. Pripadne si niekto vezne priklad z Uwe Bolla a vyzve ho na pastny suboj. Kludne sa chop tejto prilezitosti s odvahou, ja som na to uz prilis stary a hlavne lenivy :)
23.02.2011
jurinko
Mne nevadi byt prisny (to som s chutou a rad, buhaha :-D ). Ale Halo je taky pozer, ze mi je z toho zle..
24.02.2011
Mne nevadi byt prisny (to som s chutou a rad, buhaha :-D ). Ale Halo je taky pozer, ze mi je z toho zle..
24.02.2011
Peter Molnár (Posledný vzdušný pirát Zemplína)
Toto by bolo sci-fi, keby ho napísal vedecký antitalent niekedy pred 100 rokmi. Inak je to z čisto odborno-zaujímavostného hľadiska totálny dríst, úplný brak. A čo sa týka deja, tiež nič moc.
24.02.2011
Toto by bolo sci-fi, keby ho napísal vedecký antitalent niekedy pred 100 rokmi. Inak je to z čisto odborno-zaujímavostného hľadiska totálny dríst, úplný brak. A čo sa týka deja, tiež nič moc.
24.02.2011
Spacer
Hotový súboj Titánov! Doslova sa pretekáte, kto napíše lepšiu kritiku. Táto stránka je asi súťaž absolútnych profesionálov, kde amatéri nemajú čo hľadať. Mrzí ma, že som na túto stránku poslal naraz viac poviedok - už prebehla ich aktualizácia a neviem ich vrátiť späť. Ale pre tých, čo kvôli takým amatérom, ako som ja, nemôžu spávať (alebo doslova chytajú alergiu pri čítaní), mám good news... po uverejnení mojej poslednej poviedky (myslím, že niekedy v apríli), sa z tejto stránky vytratím rovnako rýchlo ako som sa tu objavil. Aby ste sa vyhli zbytočnému hnevu pri kritike, odporúčam vám moje poviedky radšej vynechať (aj keď neviem, či sa to zvládnete).
Mimochodom, rád by som si prečítal nejaké diela od tých, čo tu píšu najväčšie kritiky...
25.02.2011
Hotový súboj Titánov! Doslova sa pretekáte, kto napíše lepšiu kritiku. Táto stránka je asi súťaž absolútnych profesionálov, kde amatéri nemajú čo hľadať. Mrzí ma, že som na túto stránku poslal naraz viac poviedok - už prebehla ich aktualizácia a neviem ich vrátiť späť. Ale pre tých, čo kvôli takým amatérom, ako som ja, nemôžu spávať (alebo doslova chytajú alergiu pri čítaní), mám good news... po uverejnení mojej poslednej poviedky (myslím, že niekedy v apríli), sa z tejto stránky vytratím rovnako rýchlo ako som sa tu objavil. Aby ste sa vyhli zbytočnému hnevu pri kritike, odporúčam vám moje poviedky radšej vynechať (aj keď neviem, či sa to zvládnete).
Mimochodom, rád by som si prečítal nejaké diela od tých, čo tu píšu najväčšie kritiky...
25.02.2011
draculin
Ved sa neurazaj - nijaka kritika nie je myslena osobne a vzdy ide o DIELO, nie o AUTORA. Ak je drsna bud rad - tu sa aspon mozes citit "nadradene", ze ta kritizuju amateri. Ak by sa vacsina z diel, ktore su tu na servri dostala do ruk profikom, boli by sprdnute este viac a este rezolutnejsie. A aj ti co pisu, vzdy ovela viac citaju ako pisu - cize to jedine co chcu, co chcem aj ja - su dobre diela. Toto je v nasom zaujme. Nie hladkat niekomu ego, len preto ze do pisania vlozil cas a dusu. To ocenujeme, ale hodnoti sa DIELO. Nic ine. A aj takato tvrda kritika ma jednu obrovsku chybu...aj keby si ju niekto zobral na 100% k srdcu, nepostaci to na fakt dobru poviedku. Ber to tak, ze kto neprejde sprdavanim (a kto nedokaze sprdnut sam seba!), sa tazko niekam dostane.
Nuz a mnohi co ta kritizuju maju poviedky aj tu na servri - lahko ich najdes a uvidis, ze casto to tiez schytali.
25.02.2011
Ved sa neurazaj - nijaka kritika nie je myslena osobne a vzdy ide o DIELO, nie o AUTORA. Ak je drsna bud rad - tu sa aspon mozes citit "nadradene", ze ta kritizuju amateri. Ak by sa vacsina z diel, ktore su tu na servri dostala do ruk profikom, boli by sprdnute este viac a este rezolutnejsie. A aj ti co pisu, vzdy ovela viac citaju ako pisu - cize to jedine co chcu, co chcem aj ja - su dobre diela. Toto je v nasom zaujme. Nie hladkat niekomu ego, len preto ze do pisania vlozil cas a dusu. To ocenujeme, ale hodnoti sa DIELO. Nic ine. A aj takato tvrda kritika ma jednu obrovsku chybu...aj keby si ju niekto zobral na 100% k srdcu, nepostaci to na fakt dobru poviedku. Ber to tak, ze kto neprejde sprdavanim (a kto nedokaze sprdnut sam seba!), sa tazko niekam dostane.
Nuz a mnohi co ta kritizuju maju poviedky aj tu na servri - lahko ich najdes a uvidis, ze casto to tiez schytali.
25.02.2011
draculin
Pricom ale nezabudaj, ze vzdy plati jedna vec - kvalifikacia na to aby niekto kritizoval nie je, aby on/ona pisali. Staci ak vedia citat a citaju. Ked nieco hodis na verejnost, nosis svoju kozu na trh, takze musis pocitat s tym, ze schytas aj velmi neprijemne reakcie :)
Mimochodom - podla reakcii na taku Myersovu ci Paoliniho...mas pocit ze ide o bestsellerovych autorov? Jedine co citam je kritika a vysmech. Neber si to teda osobne.
25.02.2011
Pricom ale nezabudaj, ze vzdy plati jedna vec - kvalifikacia na to aby niekto kritizoval nie je, aby on/ona pisali. Staci ak vedia citat a citaju. Ked nieco hodis na verejnost, nosis svoju kozu na trh, takze musis pocitat s tym, ze schytas aj velmi neprijemne reakcie :)
Mimochodom - podla reakcii na taku Myersovu ci Paoliniho...mas pocit ze ide o bestsellerovych autorov? Jedine co citam je kritika a vysmech. Neber si to teda osobne.
25.02.2011
Spacer
V pohode, ja nie som typ, ktorý sa na kritiku uráža, ale pravdou je, že s mojimi inými poviedkami to asi nebude lepšie, lebo nemám čo nové ponúknuť. Fantasy, strieľačky a akčné poviedky nepíšem - mňa skôr baví staršie sci-fi (klasika Aldiss, Silverberg, Asimov, Kornbluth a pod.) a poviedky, čo som sem poslal, sú staršieho dátumu a neupravené. Okrem pravopisu a slovných štruktúr však nie je nič, čo by som na nich chcel meniť. Dôvodom môže byť i to, že ma vždy bavila viac písať poézia než próza, a toto boli len také pokusy o písanie, ktoré hold nevyšli. To, že z tejto stránky "odídem" som myslel tak, že tu už nebudem posielať poviedky. To však neznamená, že si tu nič od nikoho neprečítam. Nebudem však nikoho kritizovať: mne sa buď poviedka páči alebo nie. Stupnica je, podľa mňa, blbosť... :-)
25.02.2011
V pohode, ja nie som typ, ktorý sa na kritiku uráža, ale pravdou je, že s mojimi inými poviedkami to asi nebude lepšie, lebo nemám čo nové ponúknuť. Fantasy, strieľačky a akčné poviedky nepíšem - mňa skôr baví staršie sci-fi (klasika Aldiss, Silverberg, Asimov, Kornbluth a pod.) a poviedky, čo som sem poslal, sú staršieho dátumu a neupravené. Okrem pravopisu a slovných štruktúr však nie je nič, čo by som na nich chcel meniť. Dôvodom môže byť i to, že ma vždy bavila viac písať poézia než próza, a toto boli len také pokusy o písanie, ktoré hold nevyšli. To, že z tejto stránky "odídem" som myslel tak, že tu už nebudem posielať poviedky. To však neznamená, že si tu nič od nikoho neprečítam. Nebudem však nikoho kritizovať: mne sa buď poviedka páči alebo nie. Stupnica je, podľa mňa, blbosť... :-)
25.02.2011
Stano Lacko
Martin: Ahoj, ozyvam sa ako "nestor" scifi.sk, takze skor ti teraz ponuknem niektore technicke veci. Ak chces zistit, ake poviedky pisali kritici tvojej poviedky, staci kliknut na meno autora prispevku a dostanes sa na uzivatelsky sumar, kde najdes aj zoznam poviedok, ktore boli publikovane na tejto stranke (je tam linka na vsetky autorove poviedky). Tu si mozes porovnat, ci dany autor vie/nevie pisat. Len pre zaujimavost to zhrniem: Jurinko - 10 poviedok (najnovsie su hodnotene okolo 8, ale stare poviedky hodnotenie hlboko dole, takze autor mal obrovsky progres smerom k lepsiemu), Janko Iša - 7 poviedok (aktualne poviedky hodnotene cca 7.5, starsie 6 - opat posun hore), Aldebaran - 6 poviedok (hodnotenie 6, starsie menej, najstarsia 7,4, aldebaran zamakat!!!, no a draculin - 9 poviedok, hodnotenie cca 7 hoci dve su menej.
25.02.2011
Martin: Ahoj, ozyvam sa ako "nestor" scifi.sk, takze skor ti teraz ponuknem niektore technicke veci. Ak chces zistit, ake poviedky pisali kritici tvojej poviedky, staci kliknut na meno autora prispevku a dostanes sa na uzivatelsky sumar, kde najdes aj zoznam poviedok, ktore boli publikovane na tejto stranke (je tam linka na vsetky autorove poviedky). Tu si mozes porovnat, ci dany autor vie/nevie pisat. Len pre zaujimavost to zhrniem: Jurinko - 10 poviedok (najnovsie su hodnotene okolo 8, ale stare poviedky hodnotenie hlboko dole, takze autor mal obrovsky progres smerom k lepsiemu), Janko Iša - 7 poviedok (aktualne poviedky hodnotene cca 7.5, starsie 6 - opat posun hore), Aldebaran - 6 poviedok (hodnotenie 6, starsie menej, najstarsia 7,4, aldebaran zamakat!!!, no a draculin - 9 poviedok, hodnotenie cca 7 hoci dve su menej.
25.02.2011
Stano Lacko
Martin: No takze je vidiet, ze ak clovek poduma, viac sa pripravi tak je vacsi predpoklad, ze to vypali lepsie. Ono, ako si pisal, ze sa viac citis doma v poezii, je to dobre. Co taky epos o ceste vesmirom a podobne. A co sa tyka uverejnenia, autorom si ty, takze ak povies, ze dalsie poviedky nechces zverejnit, zial budeme ti musiet vyhoviet (sorry chalani-kritici, musel som to napisat), ale mozno by som to na tvojom mieste skusil zvazit, pripadne ak chces nieco na poviedkach zmenit zmen to, napr. YaYa posielala nasledujuce kapitoly poviedky Rio a Mio vzdy az potom, ked vysla predchadzajuca, nakolko sa reagovat na pripomienky, ktore dostala prave od "kritikov" ;-)
25.02.2011
Martin: No takze je vidiet, ze ak clovek poduma, viac sa pripravi tak je vacsi predpoklad, ze to vypali lepsie. Ono, ako si pisal, ze sa viac citis doma v poezii, je to dobre. Co taky epos o ceste vesmirom a podobne. A co sa tyka uverejnenia, autorom si ty, takze ak povies, ze dalsie poviedky nechces zverejnit, zial budeme ti musiet vyhoviet (sorry chalani-kritici, musel som to napisat), ale mozno by som to na tvojom mieste skusil zvazit, pripadne ak chces nieco na poviedkach zmenit zmen to, napr. YaYa posielala nasledujuce kapitoly poviedky Rio a Mio vzdy az potom, ked vysla predchadzajuca, nakolko sa reagovat na pripomienky, ktore dostala prave od "kritikov" ;-)
25.02.2011
Spacer
Ďakujem za radu ohľadom technických záležitostí. Samozrejme, na vlastných dielach sa dá popracovať, ale to sa týka najmä "gramatickej" stránky, napr. odstránenie zátvoriek, zmena slovosledu, vynechanie čechizmov a podobne. Nedokážem však zmeniť dej, ktorý napíšem. Napr. Raketová Rýchlosť: Na konci čaká prekvapenie v podobe mimozemských tvorov, ale keby som chcel pokračovať, povedzme, že by ľudia viedli s nimi boj o prežitie, už by to bol román, a nie poviedka. Iste, dalo by sa to i prepísať i na román, ale to si vyžaduje nielen pevné nervy, ale i čas. Inak píšem pre zábavu, a nikdy nebudem zarábať na literatúre, ani vyhrávať súťaže, takže to beriem ako jednu veľkú FUN... :-)
26.02.2011
Ďakujem za radu ohľadom technických záležitostí. Samozrejme, na vlastných dielach sa dá popracovať, ale to sa týka najmä "gramatickej" stránky, napr. odstránenie zátvoriek, zmena slovosledu, vynechanie čechizmov a podobne. Nedokážem však zmeniť dej, ktorý napíšem. Napr. Raketová Rýchlosť: Na konci čaká prekvapenie v podobe mimozemských tvorov, ale keby som chcel pokračovať, povedzme, že by ľudia viedli s nimi boj o prežitie, už by to bol román, a nie poviedka. Iste, dalo by sa to i prepísať i na román, ale to si vyžaduje nielen pevné nervy, ale i čas. Inak píšem pre zábavu, a nikdy nebudem zarábať na literatúre, ani vyhrávať súťaže, takže to beriem ako jednu veľkú FUN... :-)
26.02.2011
jurinko
Martin, odporucam precitat si diskusiu k poviedke Zivi mrtvi, kde sa spomina aj tvoja poviedka (okrajovo, ale predsa) - a hlavne, ide tam o kritizovanie ako take. Dovolil by som si nesuhlasit s draculinom, ze kritizovat moze aj niekto, kto nikdy nic nenapisal - ak nevies, ako prebieha proces tvorby, ako si sa namakal (a vysledok je podla inych aj tak uplne na hovno), nemozes dobre kritizovat. Resp. mozes, ale chyba tam reciprocita - ked niekto napise totalny sprdung a nema ani vlastne dielo, ktore by naspat mohol sprdnut kritizovany, je to velmi nerovnovazny vztah (ja ta zjebem, uspokojim svoje sadisticke chutky, a este sa tvarim ako majster sveta, lebo viem, ze nikto nikde nenajde nic, za co by mohol zjebat mna). Moje poviedky si kludne precitaj a kludne ich znos pod ciernu zem (viem lepsie kritizovat, ako pisat, co ma sere, ale zatial je to tak :-) )..
26.02.2011
Martin, odporucam precitat si diskusiu k poviedke Zivi mrtvi, kde sa spomina aj tvoja poviedka (okrajovo, ale predsa) - a hlavne, ide tam o kritizovanie ako take. Dovolil by som si nesuhlasit s draculinom, ze kritizovat moze aj niekto, kto nikdy nic nenapisal - ak nevies, ako prebieha proces tvorby, ako si sa namakal (a vysledok je podla inych aj tak uplne na hovno), nemozes dobre kritizovat. Resp. mozes, ale chyba tam reciprocita - ked niekto napise totalny sprdung a nema ani vlastne dielo, ktore by naspat mohol sprdnut kritizovany, je to velmi nerovnovazny vztah (ja ta zjebem, uspokojim svoje sadisticke chutky, a este sa tvarim ako majster sveta, lebo viem, ze nikto nikde nenajde nic, za co by mohol zjebat mna). Moje poviedky si kludne precitaj a kludne ich znos pod ciernu zem (viem lepsie kritizovat, ako pisat, co ma sere, ale zatial je to tak :-) )..
26.02.2011
jurinko
[pokr.] Ale nemyslim si, ze by si sa mal vzdat. Ak mas aktualizovane znenia poviedok, posli mi ich, namiesto stareho tam pred publikovanim kludne nahodim nove (woodstock@inmail.sk). Co sa tyka deja, je dobre mat nieco, co je aspon trocha (ja to volam) "prinos pre svetovu literaturu" - nieco, co tu sice uz mozno bolo (nieco naozaj nove je fakt tazke vymysliet), ale spracovane netradicnym sposobom, zapamatatelne (co mimozemstania, ktorych je vidiet iba za urcitych podmienok su, ale tymi podmienkami by nemusela byt pomerne bezna rychlost ;-) ), nieco, cim sa odlisis od ostatnych.. No a poviedka ako taka (resp. literarne dielo) by mala byt hlavne dobre napisana, aby sa citala lahko tam, kde chces, aby bola lahka, a aby bola dusiva a tazka, ked ju taku chces mat - to je majstrovstvo pisania, ktore dufam niekedy tesne pred koncom zivota dosiahnem :-)
26.02.2011
[pokr.] Ale nemyslim si, ze by si sa mal vzdat. Ak mas aktualizovane znenia poviedok, posli mi ich, namiesto stareho tam pred publikovanim kludne nahodim nove (woodstock@inmail.sk). Co sa tyka deja, je dobre mat nieco, co je aspon trocha (ja to volam) "prinos pre svetovu literaturu" - nieco, co tu sice uz mozno bolo (nieco naozaj nove je fakt tazke vymysliet), ale spracovane netradicnym sposobom, zapamatatelne (co mimozemstania, ktorych je vidiet iba za urcitych podmienok su, ale tymi podmienkami by nemusela byt pomerne bezna rychlost ;-) ), nieco, cim sa odlisis od ostatnych.. No a poviedka ako taka (resp. literarne dielo) by mala byt hlavne dobre napisana, aby sa citala lahko tam, kde chces, aby bola lahka, a aby bola dusiva a tazka, ked ju taku chces mat - to je majstrovstvo pisania, ktore dufam niekedy tesne pred koncom zivota dosiahnem :-)
26.02.2011
jurinko
Este ma napadlo: Ak ides pisat poviedku, potrebujes "celkovu" inspiraciu. Nestaci vymysliet svet (lebo don nebudes mat pribeh), nestaci vymysliet pribeh (ak nemas svet, do ktoreho ho zasadis), nestaci vymysliet postavy, resp. postavu (lebo nebudes mat ani svet, ani pribeh), nestaci vymysliet pointu (lebo nebudes mat udalosti, ktore k nej vedu). Musis vymysliet vsetko, sklbit to a uvarit z toho zmysluplne dielo. V Raketovej rychlosti si vymyslel mimozemstanov, ktorych je vidiet za urcitych okolnosti (ale svet, pribeh, postavy a fyzikalne zakony krivaju), v poviedke Gawa si vymyslel mimozemstana (neoriginalne), ktory je chlpaty (tiez nestaci), nesmrtelny (stale malo) a dostane sa do konfliktu s ludstvom (nic moc). A chyba ti pribeh, svet, postavy, pointa... Zacni pisat dielo a zamysli sa nad jeho jednotlivymi atributmi - ked bude mat vsetky, je to dobre. Ked nie, nie je to hotove dielo.
26.02.2011
Este ma napadlo: Ak ides pisat poviedku, potrebujes "celkovu" inspiraciu. Nestaci vymysliet svet (lebo don nebudes mat pribeh), nestaci vymysliet pribeh (ak nemas svet, do ktoreho ho zasadis), nestaci vymysliet postavy, resp. postavu (lebo nebudes mat ani svet, ani pribeh), nestaci vymysliet pointu (lebo nebudes mat udalosti, ktore k nej vedu). Musis vymysliet vsetko, sklbit to a uvarit z toho zmysluplne dielo. V Raketovej rychlosti si vymyslel mimozemstanov, ktorych je vidiet za urcitych okolnosti (ale svet, pribeh, postavy a fyzikalne zakony krivaju), v poviedke Gawa si vymyslel mimozemstana (neoriginalne), ktory je chlpaty (tiez nestaci), nesmrtelny (stale malo) a dostane sa do konfliktu s ludstvom (nic moc). A chyba ti pribeh, svet, postavy, pointa... Zacni pisat dielo a zamysli sa nad jeho jednotlivymi atributmi - ked bude mat vsetky, je to dobre. Ked nie, nie je to hotove dielo.
26.02.2011