Häleaji mu! [helaja mi] Häleaji mu! Pomôž mi! Tie slová mi doteraz znejú v hlave. Jediné slová, ktoré viem preložiť zo shindariny. Pomôž mi! Miloval som ju ale nedokázal som sa vzoprieť sám sebe a vojsť tam. Je to už 12 rokov, no nemôžem na to zabudnúť.
Pravdepodobne sa to nikomu z pravidelných návšetvnikov tejto stránky páčit nebude, a este k tomu tá gramatika... No má mi to sánď zabranit ďat to sem? :D
Ten výstrel bol nečakaný, jeden z tých, ktoré sa nepatrí prežiť, a predsa...
Kdesi ďaleko, v dávno zabudnutom svete, existuje legenda. Legenda tak stará, že nikto nevie, kedy sa odohrala a či sa vôbec zakladá na pravde. Mená tých, ktorí v nej zohrali svoje role dávno pohltil čas, no napriek tomu sa rozpráva po generácie medzi elfmi aj ľuďmi. Legenda o poslednom príslušníkovi prastarého rodu...
Babka Paprčivá začínala mať pomaly, ale isto práce v chalupe plné zuby. Nie že by to už nechcela robiť, to nie. Bola čarodejnica, takže sa takéto veci od nej očakávali. Ibaže už bola stará; telo ju už neposlúchalo ako za mlada a značné problémy jej spôsobovalo už len vstávanie z postele.
Sedela som v parku na lavičke ako každý piatok. Rovnako ako každý piatok som pozdravila Mirku, 50-ročnú pani, bývalú spolužiačku mojej mamy. Mala prefarbené blond vlasy, neprítomný pohľad, vpadnuté vodnaté oči, úzke pery, bordový sveter a čierne rifle. Už roky som ju zdravila a ona mňa ani raz.
Deti sa pousádzali okolo jej širokej sukne. Natŕčali uši, nechceli si nechať ujsť čo i len slovko jej rozprávania. Stará mater mala tvár počmáranú vráskami, ruky zošúverené ako pokrčený papier. Pomaly, slávnostne, začala odvíjať svoj príbeh.
UŽ BY SME TO MOHLI SKONČIŤ, NIE? MÁM EŠTE NEJAKÚ ROBOTU.
Ani za svet! ohradila sa. Nemienim zomrieť. Nie teraz! Nie takto!!!
Smrť bol trochu zaskočený.
VIEŠ, AKO ZOMRIEŠ?
Blížia sa najkrajšie sviatky v roku a preto som sa rozhodol,že pošlem krátky sci-fi príbeh... Už ako vieme, že na vianočné sviatky by sme mali byť pri štedrovečernom stole všetci pokope a tak isto to chcú aj Zagulinoví i napriek tragickej havárii ich dcéry a nevesty. Najmladšia sestra vynašla stroj času, s ktorým mohla vrátiť čas a tým zachrániť svoju sestru dvojičku. Ďalej už len si tento príbeh prečítajte...
- Daj mi päť stovák a pľuvneme si do dlaní, - ja hlupaňa som si však naozaj pľuvla, lenže nie do dlaní, ale rovno do masky. Vyrážka na chrbte, pľuvanec na zaparenej tvári, bože, daj mi do rúk termálny granát, nech sa odpálim!
Čaute som tu nový a dôvod prečo som sa prihlásil je ten, že písanie takýchto poviedok ma veľmi baví. Neviem či sa toto niekomu bude páčit ale potrebujem nejaký názor aby som si bol istý či to mám skúšať ďalej. Toto je len taký úvod, ktorý v podstate bude dávať zmysel až v ďalších kapitolách. Tie sem dám iba v tom prípade, že toto bude mať u vás aspoň trochu dobrý ohlas.
Proste fantasy poviedka. Nieje to žiadny úryvok ale kompletná kratšia poviedka. Zároveň je to môj prvý príspevok sem tak prosím o poriadnu kritiku (nešetrite ma, ja to prežijem, asi).
Myslím že na to, koho sú to spomienky by ste mali prísť sami. Najprv to malo byť po prvé 3 hviezdičky, ale myšlienky išli ďalej. Príbeh išiel nakoniec úplne inde ako som chcel na začiatku. Tato myšlienka má napadla asi o jednej ráno, a už o druhej bola napísaná. Je to o A.I., ale úplne inak ako ste kedy počuli. Aspoň dúfam, že som s touto myšlienkou originálny. Teším sa na Vaše názory.