V ten deň bolo od rána pochmúrne upršané počasie, čo nebolo v tých časoch na južných hraniciach Walorodskej ríše vôbec nezvyčajné. Zvieratá boli od samého rána nervózne, asi cítili zlo, ktoré sa ticho blížilo do týchto končín. Škoda, že ľudia tomu nevenovali väčšiu pozornosť. Možno by si ho aj oni všimli skôr a všetko mohol skončiť úplne inak.

Rewodin sa v ten pochmúrny deň zobudil ešte pred východom slnka a keďže svet vyzeral z kasární ešte pochmúrnejší, bol jeden z mála ľudí, ktorí čakali, že tento deň prinesie niečo zlé. Rewodin na to, že nebol obdarený žiadnymi magickými schopnosťami a mal len dvadsať rokov, zastával vo Walorodskom vojsku neskutočne vysokú funkciu gedonera, čo bol vlastne veliteľ malého oddielu o sile asi šesťsto mužov. Jeho úloha bola veľmi jednoduchá - mal so svojím oddielom strážiť malý kus hraníc ríše, v blízkosti ktorého sa nenachádzalo nič okrem troch malých dediniek a jednej malej bezvýznamnej vojenskej pevnosti. Rewodin sa asi dve hodiny nekľudne prechádzal po okolí a keď potom konečne vyšlo slnko, vrátil sa ku kasárňam, kde na neho už čakal zoradený oddiel jazdcov o sile asi päťdesiat mužov. Následne vyrazili na svoju rannú obhliadku hraníc. Spočiatku všetko prebiehalo ako obvykle až kým neprišli na miesto, kde cez rieku Sedor prechádzal most. Na toto miesto mierili preto, aby vymenili dvadsať vojakov, ktorí v noci strážili most. Okolie mosta však bolo prázdne a ohnisko, pri ktorom v noci sedávali vojaci, bolo vyhasnuté. Po vojakoch a ich zvieratách nebolo nikde ani stopy a keďže sa tam nenachádzala ani krv, šípy, či iné známky boja, najpravdepodobnejšie bolo, že vojaci proste dezertovali. Vedel to aj Rewodin, no svojich mužov dobre poznal a aj keď to nedal najavo, niekde vo vnútri tušil, že stade neodišli dobrovoľne. Aj keď to nerobil rád, nechal pri moste tých dvadsať vojakov, ktorí tam mali strážiť cez deň a spolu zo zvyšnými tridsiatimi mužmi sa vydal do neďalekej dediny zvanej Teroda, kde chcel zistiť, či dedinčania náhodou nevedia niečo o tom, čo sa stalo. No keď prišli do dediny, naskytol sa im nepríjemný pohľad. V dedine, ktorá mala cez päťsto obyvateľov, nebolo ani živej duše. Nikde nebola ani známka po nejakom násilí alebo inom dôvode, pre ktorý by všetci dedinčania cez noc zrazu opustili dedinu. Rewodinovi sa nechcelo veriť, že by v celej dedine neostala ani jediná stopa, ktorá by ukazovala, čo sa vlastne v noci stalo a tak vojakom prikázal prehľadať dedinu. Spočiatku sa to zdalo zbytočné. Všetky domy boli v stave, akoby sa ich majitelia iba vybrali na prechádzku, skrátka nechýbalo v nich nič, dokonca ani veci, ktoré si ľudia zvyknú brať, keď narýchlo opúšťajú svoje domovy. Vyzeralo to, že nič nenájdu, no keď už Rewodin chcel vojakom prikázať, aby prestali s hľadaním, zrazu za ním prišiel jeden z jeho mužov s tým, že v jednej stodole niečo našiel. Šiel teda za ním, až kým ho nepriviedol do malej stodoly, kde sa mu naskytol nechutný pohľad. Na zemi ležalo zohavené telo muža, ktorý ešte v posmrtnom kŕči zvieral v ruke nôž. Z tela sa šíril odporný zápach, pretože muž mal rozpárané brucho. Rewodin bol však vojak, ktorý už poznal hrôzy vojny a naviac cítil, že je dôležité zistiť čo sa stalo a tak telo muža dôkladne prehľadal. Mŕtvy však mal u seba okrem oblečenia a noža, ktorým sa evidentne snažil brániť, len fľašu s vodou, ktorou sa asi osviežoval pri práci. Rewodin potom rýchlo prikázal mužom, aby prestali s hľadaním a rýchlo vyrazili do najbližšej dediny zvanej Goredod. Snažil sa tam dostať čo najrýchlejšie, pretože potom čo videl telo toho muža vedel, že nech sa stalo čokoľvek, určite to nebolo nič dobré. Keď prišli do dediny naskytol sa im navlas rovnaký obraz ako pred chvíľou. Rewodin sa chystal otočiť a dať vojakom rozkaz vyraziť preč, keď sa zrazu z bočnej uličky vyrútil chlap. Keď uvidel Rewodina otočil sa a bežal smerom k nemu. Tesne pred ním sa zrazu zrútil na zem, bolestivo zastonal, pozrel sa na Rewodina a s panikou v hlase spustil: „Pomôžte! Prosím! Pomôžte... niečo... niečo strašné sa tu stalo... voda!... voda!...pomôžte!...hlasy...hlasy...nie!!!“ Zrazu sa muž začal zvíjať a kvíliť v bolestiach. O chvíľu sa však prestal metať, postavil sa, pozrel na Rewodina takým divným, neskutočne chladným pohľadom, hodiacim sa viac pre mŕtveho ako živého. Chvíľu len ticho hľadel na Rewodina, no zrazu z plného hrdla zareval a bleskurýchlo skočil smerom naňho. Rewodin sa v poslednej chvíli uhoľ na stranu a vytasil meč. Muž sa otočil, nenávistne sa pozrel na Rewodina, zareval a následne mu prešiel meč vojaka stojaceho za ním skrz celú lebku. Keď padlo bezduché telo muža na zem, Rewodin sa na neho zmätene pozrel. Chvíľu len ticho stál, potom zrazu rýchlo vyskočil na koňa a prikázal vojakom vydať sa do poslednej a najväčšej dediny v okolí menom Zewerudu. Cesta ubehla rýchlo a keď boli už tesne pred dedinou, na chvíľu sa Rewodinove srdce naplnilo radosťou, pretože uvidel, že v dedine je kopa ľudí. Jeho radosť rýchlo upadla keď si všimol, že niektorí ľudia padajú na zem a iní z nej zasa vstávajú a všetci smerujú rovnako - na severný koniec dediny. Spočiatku ako sa k ľudom blížili sa zdalo, akoby ich vôbec nevnímali, no keď sa priblížili na určitú vzdialenosť, celá masa ľudí sa otočila a s rovnako nepríčetným výrazom ako mal ten muž, sa rozbehli proti nim. Rewodinovi muži boli síce ozbrojení, no masa dedinčanov ich počtom viac ako desaťnásobne prevyšovala. Strhol sa krutý boj. Nepríčetní dedinčania sa na nich vrhli ako divé zveri snažiac sa ich zabiť len s pomocou svojich rúk a zubov. Okolo každého z Rewodinových mužov za chvíľu ležalo niekoľko mŕtvych tiel. No keďže presila dedinčanov bola obrovská, pomaly začali jeden po druhom odpadávať. Rewodinových mužov dedinčania najprv stiahli z koňa a potom nemilosrdne roztrhali holými rukami. Počet Rewodinových spolubojovníkov sa neustále zmenšoval, Rewodin síce sám nemal problémy a darilo sa mu odrážať útoky dedinčanov, no vedel, že sám sa ubrániť nemôže a tak ako počet jeho spolubojovníkov klesal, začal si pomaly uvedomovať, že sa odtiaľto asi živý nedostane. Situácia sa zdala čím ďalej tým beznádejnejšia. Rewodin sa už bránil len asi s desiatimi vojakmi. Boli obkľúčení a kruh sa stále sťahoval. Rewodin začal vážne veriť tomu, že toto je koniec jeho života, ale z týchto myšlienok ho zrazu vytrhol hlasný zvuk patriaci blížiacej sa jazde. Rewodin nevedel, či jazda, ktorú počul, sa chystá im pomôcť alebo sa len prizerať ich záhube, ale v jeho srdci to rozdúchalo veľkú túžbu vytrvať aspoň kým to nezistí. Nemusel ani dlho čakať. Odpoveď prišla veľmi rýchlo, keď jazda v plnej rýchlosti prevalcovala zástupy dedinčanov. Dedinčanov za niekoľko desiatok sekúnd porazili a následne vysvitlo, že jazda, ktorá im prišla na pomoc, bolo poskladaná z vojakov, ktorí ostali v pevnosti. Rewodin sa po porazení dedinčanov domnieval, že dnes má to najhoršie už za sebou, no keď zistil, čomu vlastne vďačí za pomoc pochopil, že to tak ani zďaleka nie je. Pevnosť totiž napadlo asi šesťtisíc ľudí, ktorí sa všetci správajú rovnako ako dedinčania. Pevnosť za chvíľu dobili, pretože im pomáhal nejaký mág, ktorý kúzlom podpálil celú pevnosť. Asi dvesto vojakom sa podarilo zachrániť útekom cez tajný východ. Sto vojakov sa rozdelilo na skupiny a vydalo sa do najbližšieho vojenského tábora doniesť správu o tom, čo sa stalo a tá zvyšná stovka teraz stála pri Rewodinovi. Rewodin nevedel čo má v takejto situácii robiť, napadla ho len jedna jediná rozumná vec a to vrátiť sa k pevnosti a sledovať stopy mágovej armády a pokúsiť sa ju nájsť a potom už len ticho sledovať a keď prídu nejaké walorodské vojská bude im môcť pomôcť aspoň tým, že im povie, kde sa nepriateľ nachádza. Prišli teda k pevnosti, ktorú našli úplne zničenú a potom sledovali stopy útočníkov, ktoré ich zaviedli asi dva kilometre za hranice Walorodskej ríše blízko miesta, kde rieka Sedor vchádza do veľkého Malevonského lesa. Potom sa stopy náhle stratili a naokolo nebolo nič, len veľký skalný masív na juhu a obrovský temný les navôkol. Rewodin sa teda rozhodol, že sa schovajú v blízkosti posledných stôp a budú čakať, či tadiaľto útočníci znova nepôjdu. Tak teda čakali, no čas ubiehal a v okolí sa nič ani nepohlo, teda okrem všadeprítomných mravcov. Rewodin sa po dlhej dobre rozhodol, že vyjde z úkrytu a prehľadá miesto, kde sa stopy stratili, pozornejšie. Asi po hodine neúspešného hľadania hocijakej stopy to vzdal a sadol si na zem. S odporom hľadel na skalný masív. Ako tak sedel, zrazu mesiac vyšiel spoza oblakov a svetlo dopadlo práve na skalnú stenu tesne vedľa Rewodina. Z nejakého zvláštneho dôvodu Rewodin nedokázal z toho miesta odtrhnúť zrak a ako tak hľadel, zrazu si všimol, ako sa niekoľko mravcov z ničoho nič objavilo pod skalnou stenou. Rewodini dostal náhle vnuknutie a skúsil sa dotknúť steny nad miestom, kade prešli mravce, no jeho ruky prešli skrz stenu. Ohromený tým čo zistil sa náhle rozbehol k miestam, kde sa skrývali jeho vojaci a prikázal im, aby sa aj naďalej schovávali v lese. Potom sa vrátil na to miesto a vykročil do neznáma.

Rewodin sa ocitol vo veľkej zapáchajúcej jaskyni. Pomaly začal kráčať dopredu, snažiac sa nevnímať odporný hnilobný zápach, ktorého intenzita sa stupňovala s každým ďalším krokom. Jaskyňa bola slabo osvetlená, čo mu vyhovovalo, keďže nechcel, aby si ho niekto všimol, no ešte viac to spomaľovalo jeho tempo. Asi po dvoch minútach chôdze narazil na dvoch mužov, ktorí strážili miesto, kde sa jaskyňa zužovala a vytvárala akoby bránu, cez ktorú sa nedalo prejsť bez toho, aby si to tí dvaja všimli. Rewodin neváhal, najprv sa k nim prikradol čo najbližšie ako to išlo bez toho, aby si ho všimli. Potom rýchlo priskočil medzi nich, jednému bleskurýchlo odťal hlavu a druhého zatiaľ udrel z celej sily päsťou do tváre, aby nestihol kričať a následne usmrtil aj jeho. Potom pokračoval ďalej. Cesta bola jednoduchšia ako čakal, len občas natrafil na osamotené stráže, ktoré si ani nestihli všimnúť ako sa ich hlava zrazu ocitla na zemi. Jediný väčší problém bol, keď natrafil na vchod do obrovskej jasne osvetlenej sály, kde sa nachádzala hádam celá armáda, no Rewodinovi sa našťastie podarilo nájsť bočnú chodbu, ktorá viedla okolo nebezpečnej miestnosti a potom v bezpečnej vzdialenosti od obrovskej sály sa znova napájala na chodbu, ktorou šiel predtým. Krčal dopredu, až kým nenarazil na koniec chodby a keďže tam uvidel dvere (čo je v jaskyni dosť nezvyčajné), bolo mu okamžite jasné, že zvolil správny smer. Opatrne sa pozrel dnu do miestnosti cez kľúčovú dierku, no keďže tam nikoho nevidel a dvere boli odomknuté, vošiel dovnútra. Ocitol sa v miestnosti plnej rôznych kníh, kotlov a iných predmetov, ktoré nedokázal ani pomenovať. Rewodin si to všetko prezeral a snažil sa medzitým nájsť nejakú príčinu toho, čo sa stalo. Zrazu začul rýchlo sa blížiace kroky a tak s hľadaním prestal a skryl sa v rohu miestnosti za nejaké sudy. Dvere sa náhle otvorili a do miestnosti vošli dve postavy, ktoré však Rewodin zo svojej skrýše dobre nevidel. Jeden z mužov nervóznym hlasom prehovoril: „Akerod, ja neviem, čo ak si to všimnú? Asi by bolo lepšie, keby sme to nechali tak.“ „Nebuď hlúpy Gedored, ak na to aj prídu, bude už príliš neskoro. Nič nezmôžu. Videl si predsa tých všetkých, na ktorých sme to už použili. Nie je žiadny dôvod, prečo by to na nich nemalo fungovať. Stačí už len nakaziť rieku Daredon a za týždeň budú zo všetkých obyvateľov južného Walorodu otroci našej vôle.“ Rewodin sa pri týchto slovách nervózne zahmýril. Už nedokázal dlhšie čakať. Ak správne pochopil mágove slová, že keď ľudia vypijú nakazenú vodu stanú otrokmi jeho vôle, znamenalo to, že Walorod by sa nebol schopný tomuto ubrániť. No a keďže Rewodin usúdil, že otrok bez pána nemá komu slúžiť a teda nie je nebezpečný, rozhodol sa vyjsť zo svojho úkrytu a zabiť ich, kým má šancu. Potichu vytasil meč, následne vybehol spoza sudov, začal sa k nim rýchlo blížiť. Bol už asi dva kroky od nich. Zreteľne počul ako jeden z nich niečo šepká. Rewodin rýchlo zdvihol meč a chystal sa seknúť, no zrazu mu meč vyletel z rúk a pristál na opačnej strane miestnosti. Rewodin bol síce odzbrojený, no nezmenil svoj úmysel a keďže bol už celkom blízko pri jednom z mágov, napriahol sa a zasadil mu celou silou ranu do tváre. Mág to nečkal a tak okamžite padol na zem. Rewodin sa otočil smerom na ďalšieho mága, no ten len skríkol: „Colideron kedar!“ a Rewodina odhodila silná tlaková vlna asi dva metre dozadu. Rewodin len nehybne ležal a sledoval ako mág podišiel k druhému omráčenému mágovi a nejakým kúzlom ho prebral a následne ako sa obaja mágovia začali k nemu ticho blížiť. Rewodin vedľa seba nahmatal krátku kovovú tyč, nenápadne na ňu položil ruku a čakal. Obaja mágovia zastali v jeho blízkosti a jeden spustil: „Vidíš to Gedored, toto bol posledný človek, čo mal šancu prekaziť nám naše plány a teraz? Pozri, leží tu na zemi a o chvíľu sa stane len jedným z množstva našich otrokov.“ Rewodin náhle vyskočil na nohy a zahnal sa kovovou tyčou po mágovej hlave, no skôr ako stihla zasiahnuť jeho lebku, mág vyslovil nejaké zaklínadlo a tyč ostala visieť vo vzduchu. Rewodin ňou nebol schopný pohnúť. Následne sa Rewodin znova chystal udrieť mága, no skôr ako to stihol, znova ho odhodila tlaková vlna. Zastavila ho až stena. „Malý sa s nami chce hrať. Čo myslíš Gedored, zahráme sa s ním aj my?“ „Áno Akerod, poďme sa hrať!“ po týchto slovách jeden z nich zvolal: „Idarun borodun!“ Po týchto slovách sa však nič nestalo. Rewodin sa preto rýchlo postavil a rozbehol sa oproti mágom, no skôr ako k nim dobehol, doľahli do jeho uší slová: „Colideron kedar!“ Po týchto slovách Rewodina znova odhodila tlaková vlna, no asi po metri letu narazil vo vzduchu do neviditeľnej steny. Rewodin mal pocit, že má zlomené všetky kosti v tele a začal strácať aj poslednú nádej na záchranu, no potom si zrazu všimol, že dopadol vedľa stola, na ktorom ležala dýka. Rýchlo ju schmatol a dúfal, že si to mágovia nevšimli. Rewodin sa chcel postaviť a znova sa pokúsiť napadnúť mágov, no skôr ako to stihol, začu,l že mág sa chystá vysloviť ďalšie zaklínadlo a tak sa len sústredil na to, aby dýku udržal v rukách. A ďalšie zaklínadlo hneď aj prišlo. Rewodina znova odhodilo asi dva metre dozadu, na jeho veľké šťastie práve na miesto, kde predtým pristál jeho meč. Nemysliac na bolesť, hneď ako pristál, hodil dýku po jednom z mágov a dýka trafila svoj cieľ. Zasiahla Gedoreda rovno do hlavy a okamžite ho usmrtila. Akerod hrozne zreval. Rewdoin bleskurýchlo schytil meč a hodil ho i po ňom. Meč už bol v polovici cesty, keď Akerod zreval: „Zomri! Nemida...“ Kúzlo prerušil meč, ktorý zasiahol jeho hlavu. Akerod sa zrútil mŕtvy na zem ku Gedoredovi.

Rewodin sa s početnými zlomeninami vyplazil von z jaskyne. Cestou prešiel aj cez miestnosť, v ktorej sa nachádzalo celé Akerodove a Gedoredove vojsko. Ukázalo sa, že mal pravdu. Všetci ležali ako mŕtvi na zemi. Rewodin si všimol, že dýchajú, no ich vôľa bola už kúzlom nenávratne zničená. Boli to len prázdne telá bez duše, no takto aspoň neboli nebezpeční. Keď sa dostal z jaskyne, všimli si ho jeho vojaci a postarali sa o neho. A keď o týždeň prišlo vojsko, ktoré doviedla tá stovka vojakov, ktorá šla po posily, Rewodin im vysvetlil čo sa stalo a po ukážke jaskyne mu aj uverili. A ako sa správy o týchto udalostiach šírili, z Rewodina sa stal jeden z najväčších hrdinov ríše. Onedlho bol povýšený na generála, pridelili mu vojsko a poslali ho bojovať na západnú frontu s novým nepriateľom, ale to je už iný príbeh.