Tri zrnká piesku

PnP
Podporte scifi.sk
Koľko škody dokáže narobiť zrnko piesku?
***
„Stále nad tým sedíš?“ povedal Ektor miesto pozdravu, keď vošiel do zdieľaného laboratória.
„Neprovokuj ma ešte aj ty,“ odvetil Marpo, snažiac sa potlačiť zívnutie. Zároveň sa snažil aj nepriznať si to, že kamarát má pravdu. Nad najnovším experimentom strávil už viac desaní ako na všetkých predchádzajúcich vynálezoch dokopy. A stále sa mu nepodarilo zostrojiť ani len funkčný prototyp.
„Každý sa občas stratíme v slepej uličke vášne, vlastnej nadradenosti a nepraktickosti našich vynálezov, to sa proste stáva. Vtedy je ale dôležité si priznať chybu, nie babrať sa s...“ Ektor sa odmlčal a prezrel si súčiastky, ktoré ležali pred Marpom, „.... čo to vlastne má byť?“
„Počuj,“ Marpo jedovato odvetil, „venuj sa vlastným veciam, dobre? Ja neotravujem teba, tak by som poprosil, aby si mi to opätoval, jasné?“
Ektor len mlčky zdvihol ruky a pobral sa ku svojmu stolu, na čo sa miestnosťou opäť rozľahlo ticho, prerušované iba občasným zívnutím.
„Bodaj ťa Kyros skáral!“ vykríkol zrazu unavený mladík a začal okolo seba divoko mlátiť malým medeným kladivkom, nedbajúc čo zasiahne.
Jeho kamarát ho chvíľu pobavene pozoroval, nie však zo škodoradosti. Niečo podobné zažil minulý rok, keď sa popálil na svojom experimente, Astrálnom luku. Ešte aj doteraz mu z lakťa vyrastali prsty, ktoré bol problém odstrániť.
„Už si skončil?“ Ektor povedal, keď kamarát v poslednom návale zlosti odhodil kladivko do sklenenej vitráže a bezmocne sa posadil na stoličku. „Čo sa stalo?“
Marpo sa na neho obrátil, oči plné sĺz.
„Zrnko, skurvené zrnko!“ vykríkol nahnevane.
„Prosím?“
„Ten slepý debil, u ktorého som kúpil šošovky, ich leštil obyčajným pieskom! A jedno zrnko zanechalo ryhu po celej dĺžke najväčšej šošovky. Ako môžem s takou chybou dosiahnuť maximálnu koncentráciu lunárnej energie?!“
Ektor nevedel čo na to povedať. Po chvíli len rozhodil rukami a potľapkal kamaráta po pleci.
„Takéto veci sa stávajú, nič s tým nenarobíš. Už si nad tým nelám hlavu. Poď, pozývam ťa na jedno chladené, určite ti dobre padne. Však?“
Marpo len prikývol a potiahol nosom.
***
Koľko škody dokáže narobiť zrniečko prachu?
***
„Bodaj by vás čierne diery vysali cez riť! Čo je s tými Gaussovými makrokanónmi?“ reval veliteľ Zúfalca, najmodernejšej lode, ktorú mala von Zaaradská flotila k dispozícii.
Tak tomu teda bolo aspoň na papieri. Realita bola trochu iná.
V medzihviezdnom priestore boli zatiaľ len niečo cez dva mesiace, no už sa stihlo pokaziť asi všetko, čo sa dalo. Len čo opustili domovský prístav, prestali fungovať magnetické vložky, pripevnené ku podlahám. Vyše týždňa tak všetci lietali sem a ta, o život prišla takmer celá kuchynská brigáda. Potom sa pokazili radiačné štíty, následkom čoho celá posádka získala nezdravý červený odtieň, vyrojilo sa aj niekoľko prípadov rakoviny a veliteľ musel zriadiť nové oddelenie, ktorého jedinou úlohou bolo vyrábať parochne. A vrcholom bol kompletný výpadok energie v celej lodi, tú mal však na starosti pripitý údržbár, ktorý si omylom zavesil svoju montérkovú blúzu na hlavný vypínač reaktora. Bola to nechcená nehoda, veliteľ ho však aj tak dal vystreliť do vesmíru. Vraj aby sa poučil.
A teraz, keď konečne natrafili na Laérov, im prestali fungovať zbrane.
„Čo sa chcete nalogať vákua či čo?“ zreval veliteľ, keď loďou otriasli nové nárazy nepriateľských torpéd a striel. „Už sa konečne spamätajte, do vesmíru!“ Nech sa však snažil akokoľvek, poriadok a morálku nastoliť nedokázal, posádka okolo neho bežala ako splašené kurence.
„Pá... teľ... án vel...“ zrazu zapraskal komunikátor, ktorý mu visel z krku. Okamžite po ňom chňapol a priložil si ho ku ústam.
„Príjem, tu veliteľ. Čo sa to doriti deje?!“
„...ko pies... knuté v komor...“ statická elektrika prehlušovala hlas, nepomáhalo tomu ani pandemónium, šíriace sa z každého kúska mostíka.
„DRŽTE HUBY!“ zreval veliteľ hlasom tak mocným, až praskli poháre v bufete, ktorý stál pri stene. To konečne zabralo, a väčšina posádky utíchla, zamrznutá v pohybe. „Opakujte, čo sa to deje s delami?“
„V komore makrokanónu sa nachádza zrniečko piesku. Žiadame povolenie na jeho odstránenie!“ ozval sa zúfalý hlas delostrelca.
Než však stihol veliteľ čokoľvek odvetiť, presne mierené nepriateľské torpédo konečne preniklo cez štíty Zúfalca.
***
Koľko škody dokáže narobiť zrniečko prachu?
***
18.11.1923
Konečne sme uzreli ľadové polia. Ich spektrálna krása sa priam nedá popísať. Všade okolo nás sa rozprestierajú belostné, krištáľové bludiská, pripravené zovrieť nás vo svojich mrazivých uličkách, nedoprajúc nám cesty späť. Už sa viac nedivím, že v týchto končinách dokážu prežiť iba hrubé, barbarské kmene, väčšmi podobné zverom než ľudom.
Ak nám počasie dopraje, nemalo by trvať viac než týždeň či dva, než sa dostaneme na pevnú zem. Tam založíme prvý tábor, z ktorého budeme podnikať jednotlivé expedície.
2.12.1923
Konečne na pevnej zemi! Už som ani nedúfal, že nohami spočiniem na tvrdej zemi, ktorá sa podo mnou nebude neustále dvíhať a klesať. Vylodenie nám trvalo dlhšie, ako sme predpokladali, keďže tretinu námorníkov sme stratili počas tej ohromnej búrky, ktorá nami lomcovala sem a ta. Priznám sa, už-už som bol pripravený na potupnú smrť uprostred tohto oceánu mrazu a ničoty. Nakoniec však búrka ustúpila, a kapitán dokázal získať kontrolu nad loďou. V týchto momentoch ho počujem lamentovať nad stavom kýlu, kormidla a lanovia.
To ma však netrápi, istotne si s tým nejako poradí, za to predsa dostal zaplatené. Medzitým sa ja, Christfoot a de Mourann vyberieme na prvú expedíciu. Zoberieme si so sebou všetko vybavenie, veď ktovie, čo všetko na nás čaká v týchto tajuplných končinách.
7.12.1923
Konečne sme natrafili na známky života. Konkrétne sme našli dedinu miestnych domorodcov, ktorí sa prezývajú Na´zgu Úl. Žijú primitívnym nomádskym životom, ich chatrče sú úbohé, len o stupienok vyššie než zvieracie nory. Aj tak sme sa v nich usadili, výmenou za zopár úplných zbytočností, najmä nožov a ponožiek.
Ich reč je neuveriteľne barbarská. Znie viac ako brechot psa, či krochkanie prasaťa. Na naše veľké prekvapenie sa medzi nimi ale nachádza jeden, ktorý dokonale ovláda angličtinu. Hovorí si James, jeho pôvodné meno sa nedá ani len vysloviť. Večer sa s nami má podeliť o svoje vedomosti. Neviem presne, čo tým myslí. V pár obydliach som však zahliadol podivuhodné modly, zobrazujúce akési atavistické božstvo.
10.1.19XX
Klamstvo, všetko klamstvo. Christfoot mŕtvy, de Mourann pravdepodobne tiež. James nás prekabátil, prekliaty podradný domorodec! Vedel som, že nemám veriť takému podradnému ničomníkovi. Jasne som videl, ako tým šupinatým monštrám pomáha porciovať Christfoota. A tie monštrá... Zrak sa mi zahmlieva, len čo si na ne spomeniem. Netvory, ktoré nemohla stvoriť Zem. Nechcel som mu veriť, no teraz už nepochybujem o tom, že sem prišli z chladného priestoru medzi hviezdami.
Tie oči, OČI!!! Človeka prebodnú skrz-naskrz, skrýva sa v nich zlo vekov. Prečo som ho len poslúchol, a do tej diabolskej neeuklidovskej mozaiky strčil aj posledný kúsok, nie väčší ako zrnko piesku?
Zhyniem tu, teraz už o tom nepochybujem. Z posledných síl som sa dostal ku nášmu kotvisku, lode však niet. Ten prekliaty kapitán akiste utiekol, prašivý námornícky pes! Ktovie, či nebol do toho celého zapletený.
Cítim, ako ma opúšťa život, už len z posledných síl udržím v rukách pero. Smrť však bude pre mňa vykúpením po tom, čo som videl. Slušný človek si nedokáže predstaviť horory, ktoré sa ukrývajú v hlbinách Zeme a čakajú na svoj čas. Ja teraz zomieram, no ak sa niekomu dostane tento denník do rúk, odkazujem Vám: Nepúšťajte sa ďalej! Nenasledujte moje stopy, inak Vás stihne taký istý osud ako mňa!!!

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

ama_rilla
Škoda, že jednotlivé príbehy na seba nenadvazuju...inak sa mi najviac páčil prvý, ten by podľa mňa stalo za to rozvinúť:)
30.12.2023
Nebuzardar
Nuž, dakto stihne za hodinu a štvrť ledva napísať jednu a niekto hneď tri poviedky😃 Prezraď, Veles, ako sa to dá?
30.12.2023
Veles
Chvíľu som rozmýšľal nad tým, že len jednému sa budem venovať, ale nenapadlo mi v tej chvíli ako a kam ho ďalej posunúť :) Nebuzardar, treba len trénovať, trénovať a trénovať, je to o cviku :)
30.12.2023
BlackTom
Neskutočne ma bavia tie mená a názvy 😀
30.12.2023
Ray Janonoff
Divné čosi, ale dajme tomu. Atmosférou sa mi najviac páčila posledná, aj keď práve vyššie spomínané mená a názvy ma rušili. Pripomenulo mi to tú poviedku zo svadby, čo tam bol vtip na vtipe, až to nebolo vtipné.
Ale čo je Gaussov makrokanón a ako ním chcú strieľať na vzdialenosť z akej ich trafilo torpédo... no nič, na tom určite nezáleží:)
31.12.2023
YaYa
Súhlasím, že posledná lovecraftovina mala najväčšie čaro, v tej druhej mi napríklad dosť nesedel humor. Bolo by asi lepšie, keby fakt mali viac spojenia. Takto je to tri v jednom, ale nejako rozlietane. Ale obdiv za množstvo textu, samozrejme.
31.12.2023
Veles
Aj som rozmýšľal, či ich nejako neprepojiť, ale neprišiel som na to ako :) Tie mená hlavne zo začiatku sú nič moc, priznávam, ale v PnPčke používam prvé čo mi napadne, nie je čas strácať čas :) A rozmýšľam že tú poslednú skúsim prepracovať a rozšíriť, aj keď forma denníka nebude ľahká.
Ďakujem za komentáre :)
31.12.2023
Hieronymus
Mne sa to páčilo. Pripomenulo mi to jednu knihu mikropoviedok, ktoré boli niekedy jasne, niekedy nejasne poprepájané a hlavne, každá bola úplne iná. Takže veľmi fajn, vyprodukovať niečo takéto za hodinu nie je jednoduché a ty si to zvládol naozaj pekne.
31.12.2023
Lucika
Obdivuhodné množstvo textu :) tiež som čakala, že budú príbehy nejako prepojené, ale v podstate to až tak nevadí. Posledný sa aj mne páčil najviac
31.12.2023
Damon Dark
Ja osobne ocenujem časť v strede kde sa vyskytol humor v duchu Red Dwarf, normálne som si vybavil začiatok serialu a mám chuť si niečo v tom duchu prečítať.
Pekná ukážka menenia literárných štýlov písania.
31.12.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.