Tichá noc. Čerstvá snehová pokrývka už stihla zahladiť všetky nedokonalosti krajiny, padajúce vločky sa ligocú vo svetle hviezd. Ako na pohľadnici. Pomedzi inovaťou pokryté jedle cupká srnka rovno ku kŕmidlu bohato naplnenému senom. Okolo Vianoc sú ľudia štedrí aj k obyvateľom lesa.

Idylku zrazu naruší približujúce sa dunenie. Srna ledva stihne dožuť steblo a uskočiť, keď celé kŕmidlo zrovná zo zemou tank. Zo sena ostane len kaša, stále plná vlákniny, no so stopami tankových pásov.

V obrnenom vozidle je kosa. Maruške drkocú všetky kosti v tele, a keby nemala zapchaté ústa, pri každom výdychu by z nich utekal obláčik pary. Maruškiným únoscom to neprekáža. Sami sú deti zimy, dokonca si poskladali z hláv klobúky. Sústredia sa na riadenie, len z času si niektorý z nich poškriabe dlhý mrkvový nos.

„Ešte ďaleko?“ obráti zrazu veliteľ snehuliakov pichľavo čierne uhlíkové oči na Marušku. Dievčina pokrúti hlavou. „Humpfhmuhm,“ povie. Ľadová ruka jej vyberie z úst zaslintanú handru.

„Už sme takmer tam,“ zopakuje chrapľavo a niekoľkokrát naprázdno preglgne, aby do vyschnutých úst vohnala aspoň trochu slín. „Schádzajú sa pri jaskyni…“

„Dobre.“ Handra ide naspäť, Maruška sa ledva stihne nadýchnuť. „Ale ak nám klameš, tak uvidíš!“

„Sme tu!“ preruší ho parťák, ktorý priezorom kontroluje krajinu. „Všetci dvanásti sedia okolo ohňa.“

„Vypáľ, Mrázko,“ odvetí veliteľ. „Ale len do skaly, nechceme ich zabiť, teda nie všetkých.“

Veľký rachot potvrdí, že rozkaz bol splnený. Všetci traja snehuliaci sa chopia samopalov, jeden z nich chytí pod pazuchu Marušku a už lezú von. Rukojemníčku pre istotu vytisnú ako prvú, aby nepriatelia nedostali nejaké blbé nápady.

Všetci dvanásti mesiačikovia sú už na nohách. Máj, ktorý sedel ku skale najbližšie, sa drží za ucho, inak vyzerajú nezranení. December už stihol namieriť žezlo na hlavne tanku a zmraziť ich do jednej kocky, ale veliteľ snehuliakov to prejde bez povšimnutia. Má iné eso v rukáve.

„Odhoď to, lebo odbachnem vašu kamošku,“ hlesne a Mária sa už pozerá do čiernej hlavne. Cup! Žezlo premien padne do snehu, December zdvihne ruky nad hlavu. „Čo chcete?“ opýta sa.

„Večnú zimu!“ odvrkne snehuliak, „čo iné? Aby sa už žiadny z nás nikdy neroztopil a nezahynul z rozmaru krutej jari. Len to a nič iné. Vy traja…“ kývol k najbradatejším bratom, Decembrovi, Januárovi a Februárovi, „sa nehýbte. Ostatní do radu tamto.“ Ukáže k skalnej stene. „A pomaly sa môžete lúčiť so životom.

„Ale tak to predsa nemôže byť,“ namieta Október. „Obdobia sa musia striedať, aby svet fungoval, ako má. Večná zima všetko zabije…“

Odpoveďou mu je hlaveň zbrane medzi rebrá. „Presne tak,“ odvetí veliteľ. „Všetko umrie a celá zem bude patriť snehuliakom.“ Diabolsky sa rozosmeje a kumpáni sa k nemu pridajú.

„A odkiaľ budete brať mrkvy?“ opýta December pokojne, len čo ten mrazivý rehot doznie.

Veliaci snehuliak sa zasekne. „Hm, dobrá poznámka,“ zhodnotí. „Kedy sa to zbierajú mrkvy?“ Otázku adresuje Maruške.

„Hmupfhmbrm.“ Handra ide von.

„V polovici leta,“ zopakuje.

„Dobre! Ktorý z vás je August?“ Ani jeden z nastúpených jarných, letných a jesenných bratov sa neozýva.

„No ktorý! Nezatĺkajte.“

„Šéfe?“ šťuchne mu do boku snehuliak-kolega. „Nechýba nám jeden?“

„Nemožné. Raz, dva, tri, štyri… osem! Osem a tri je jedenásť! Do riti zmrznutej!“

Keď sa snehuliaci začnú zmätene obzerať okolo seba, spoza stromu vyskočí August so Žezlom premien v ruke. „Prosím ťa, lúč letného slnka, daj, nech je z nich mláka!“ Zaklínadlo sa veľmi nerýmuje, August nemal priveľa času, aby ho lepšie premyslel, ale účinkuje. Zo žezla vyvrie prudká horúca žiara a snehuliaci sa so strašidelným Nieeeeeeeee roztopia. Zostanú po nich len mláčky, v každej mrkva, uhlíky a kalašnikov.

August priskočí k Maruške, rozviaže ju. Vzápätí jej na pleciach pristane Decembrov kabát. „Mne zima aj tak nevadí,“ žmurkne.

„Č-čo to malo byť?“ vykokce dievčina.

„Neviem,“ odvetí Január. „Ale prisahám, že tú Elsu raz zabijem!“