Ich príchod

Krátka poviedka na druhú inšpiráciu v PnP.
Podporte scifi.sk
Bolo poludnie, keď sa zotmelo. Správa o úkaze na oblohe sa v našej jaskyni šírila ako purpurové jazyky povrchových ohňov, keď sa výpary z dier kamenistej púšte samovznietia a začnú sa zbesilo plaziť po nehostinnej pustatine všade navôkol. Krátko na to som sa vytratil a zamieril do nepoužívaných bočných šácht. Mojim komínom sa navrch dostanem oveľa skôr, ako oficiálnym previsom v domovskej trhline. Okolitý kameň bol v aj tejto hĺbke prepálený skrz-naskrz. Horúčava sa rýchlo dostávala cez zbytky ochranných rukavíc, ktoré som zdedil po strýkovi. Niektorí pomätenci vykrikovali, že je to mrak. Samozrejme, týmto pochabým bludom som neveril, ale ak by to naozaj mrak bol, chcel som ho vidieť ako jeden z prvých!
V bezpečí posledného závitu komínovej šachty som si nasadil vízor a ponatieral si nezakryté miesta kože ochrannou pastou. Jej modrá metalická farba sa po vyšplhaní na povrch bežne ostro zaleskla. Nie však teraz. Okolie bolo ponorené do šera. Prepol som vízor na jemnejšie nastavenie a zrakom ostal zameraný na oblohu. Temné obrysy gigantickej kruhovej matérie s nespočetnými jemnými výrastkami sa zostrili, vystúpili do popredia. Zakrývala slnko! Mrak mal ale podľa rozprávaní starých materí vyzerať inak… Nemal mať pevné hrany. Nemal byť pravidelný! Srdce v hrudi mi odrazu začalo šialene biť na poplach. Ozveny jeho dunenia sa mi prenášali do uší pod helmou. Šuch-šuch! Šuch-šuch! Mal som pocit, že vybuchnem…
No vybuchol kruh na oblohe. Zablysol sa tisícmi malými bodmi a ja – zatiaľ, čo moja myseľ vrešťala uteč – som ostával stáť ako prikovaný na mieste s hlavou stočenou nahor. Doširoka otvorené oči som nespúšťal z tisícov hviezdičiek, ktoré sa následne začali rozosievať po oblohe a žiariť jasným stále silnejúcim svetlom.
Dopadli všade na vôkol. Na tisíce. Obrovské, mohutné, nekonečné. S rozptýlenými nohami vrazili do skalnatej pôdy a zaryli sa do nej. Úzke telá im obliepala drsná rozpukaná hneď, ktorá sa v nekonečnej výške rozdeľovala, vetvila. Vo svojich rukách držali pračudesné zelenkasté chuchvalce.
Vŕzgali a voňali vodou. Vodou. Na povrchu! Môj vízor niečo zahmlilo. Až o chvíľu som si uvedomil, že dôvodom som bol ja sám, moje slzy…
Hoci nám povedali svoje meno, nazvali sme ich ako tie v legendách.
Stromy.
Vyslovovalo sa to jednoduchšie.

Alexander Schneider

Alexander Schneider
Knižný a filmový recenzent, bývalý porotca súťaže Martinus Cena Fantázie, propagátor a predseda Združenia fanúšikov Babylonu 5 na Slovensku. Scifi, fantasy, horor: Herbert, Holdstock a Lumley.

Diskusia

Arcey
Parádná postapokalyptická poviedočka. Zo začiatku mi vadili tie priehrštia dlhých viet, ale inak celkový fíling skvelý. Bolo to krátke, ale dobré.
25.11.2022
Monika Kandriková
Invázia tých stromových tvorov z Pána Prsteňov. :D :D Nemusia ich volať Ent, môžu aj strom. Ale sú vedľa, jak tá jedľa. :D :D Celkom príjemné počítaníčko na piatok večer. :D :D
25.11.2022
Lucika
Velmi zaujimavy napad :)
26.11.2022
Olex
Ahoj,
ako zo starej školy, to sa vtedy od umelcov čakalo, že poskladajú kvetnaté súvetia. Poviedka sa mi páčila, hlavne záver oslovil:)
26.11.2022
Veles
Napísané je to krásne, to je bez debaty. Koniec je tiež zaujímavý, vedel by som si predstaviť rozpísané do dlhšej poviedky :)
26.11.2022
Magda Medvecká
veľmi pekná poviedka. páči sa mi, keď sa ľudia tešia z takých maličkostí ako že by prišiel mrak a aj to, keď sa apokalyptický svet začne meniť a ten mrak by reálne mohol prísť. ale vlastne sa mi páčilo ešte viac, že prišli stromy. ostal po tom veľmi dobrý pocit :)
26.11.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.