Česť a sláva cisárovi!

Počas noci pred veľkými cirkevnými oslavami v hlavnom meste Severskej ríše sa záhadný muž vydal so svojim vozom naprieč nebezpečnými ulicami Húštin, zatiaľ čo veliteľ mestskej gardy trávi čas vo vychýrenom bordeli U rohatých sestier. Na pozadí všetkých udalostí sa však deje niečo, čo všetkým uniká a niekto si potajme spriada svoje plány.
Filmová história scifi
Keď zapadne slnko, svetu vládne tma. A v Húštinách to platí dvojnásobne. Nekonečné spletité bludisko úzkych uličiek medzi nízkymi drevenými príbytkami bolo presiaknuté tým najnechutenejším smradom, aký len ľudské telá dokážu vyprodukovať. Ale Zjazvenému smrad nevadil, ten bol na hnilobu zvyknutý. Jeho duša a telo predsa hnili už odvtedy, čo sa zakrvavený predral maternicou svojej mŕtvej matky na tento svet. A krv smrti sa z neho už nikdy nezmyla.
Zatiahol za opraty a nasmeroval svoj naložený koč smerom k soche kráľa Bjornena. Kopytá jeho čierneho ajnonského žrebca len ticho čvachtali bahnistou uličkou, rozmočenou nedávnou búrkou a nechutnými splaškami, ktorých sa mnohopočetné rodiny žijúce v tejto časti mesta zbavovali tak, že ich jednoducho vylievali vedrami cez okná. Ako Zjazvený predpokladal, ulice boli takmer prázdne.
Nie odvážny, ale totálne hlúpy by bol ten, čo zakráda sa v tme Húštinami a nemá nič zlé za lubom. Prinajlepšom by vás tu len okradli, či znásilnili. Pri najhoršom by to spravili niekoľkokrát po sebe pred tým, než by vás zabili tým najzvrátenejším spôsobom, aký si dokážete predstaviť. Lenže to neboli jediné dôvody, prečo boli túto noc ulice takmer prázdne. Zajtrajšia sviatosť v tom hrala významnú úlohu.
„Hej!“ zakričal na Zjazveného jeden z dvojice mestskej stráže, ktorá sa znenazdajky zjavila na ceste a donútila ho zastaviť voz.
„Čo tu robíš s tým vozom? Nepočul si o predsviatočnom zákaze vychádzania?“ pokračoval a priblížil sa ku kozlíku, na ktorom sedel neznámy nočný pohonič, zahalený čiernym plášťom s kapucňou.
„Čo nepočuješ?! Ihneď odpovedz mestskej garde!“ zvýšil svoj hlas a zodvihol na muža svoj jednoručný palcát.
„Nič tu nerobím, pretože tu nikto nie je,“ odpovedal Zjazvený s chladným pokojom.
„Uťahuješ si zo mňa? Zlez z toho voza!“ vyzval ho mladý strážca, zatiaľ čo jeho partner spozornel a rovnako aj on vytiahol svoj palcát.
„Vy sa teraz otočíte a odídete,“ pokračoval však Zjazvený tichým chrapľavým hlasom, ignorujúc výzvy gardistu. „Dokončite v pokoji túto službu, ráno nahlásite, že ste nič nepodozrivé nevideli a celá noc prebehla v pokoji. Potom sa vrátite za svojou ženou, matkou, alebo kurvou, pobozkáte ju na líce a budete sami sebe vďační, že ste túto noc nestretli žiadneho muža, ktorý tu nikdy nebol, s vozom, ktorý ste nikdy nevideli.“
Na tvári mladého gardistu sa zjavil široký úškrnok, ktorý mal naznačovať, ako veľmi sa teší na to, čo príde. Vo svojej lesklej zbroji a bielom plášti so symbol ríše sa cítil nedotknuteľný. Jeho nerozvážna túžba použiť svoj palcát pri každej možnej príležitosti a mladícka krv, ktorá mu už rozpaľovala žily, ho prinútila napriahnuť svoju zbraň k útoku, strhnúť drzého pocestného z voza a naučiť ho, ako sa má správať voči mestskej garde niekoľkými silnými údermi do chrbtice. Jeho partner to však videl inak.
Druhý člen stráže si totiž vďaka krátkemu svitu neďalekej lucerny na poslednú chvíľu všimol spálenú kožu, tiahnucu sa ľavou polovicou tváre neznámeho pohoniča a chýbajúce oko v prázdnom laloku. Nezaváhal a okamžite sa zahnal palcátom po hlavne svojho spolugardistu. Lebka mu praskla ako drobný oriešok a ukázala časť svojho vnútra. Mladík sa zosypal na zem a zaboril to, čo ostalo z jeho hlavy do nálože fekálií, ktoré boli na zemi pri voze.
„Odpustite, pane, nespoznal som vás.“ Sklonil hlavu a jediné na čo myslel bolo, že ráno pobozká svoju matku tak, ako to ešte pred chvíľou pocestný navrhoval. Voz sa pohol a jemu spadol kameň zo srdca ako hovno do nohavíc. Doslova.
***
Ani nie tisíc krokov od Bjornenovej sochy, na druhom brehu Kráľovskej rieky, vrchný veliteľ bielych plášťov a veľmajster vojny vstupoval do hostinca U rohatých sestier. Najvychýrenejší podnik v Starom meste si získal svoju slávu nie len vďaka priestorom zodpovedajúcimi štandardom najvyššej šľachty hlavného mesta, ale najmä najluxusnejším bordelom na celom zmapovanom svete.
Eamon Dungan, besný medveď, hrdina bojov o Bielu zem, legenda Zúrivých hôr, veľmajster vojny a hlavný veliteľ mestskej gardy hlavného mesta, tu bol stálym zákazníkom. Majiteľ hostinca Zigmundrich jeho návštevu vždy srdečne vítal, keďže v bordeli nechával bezmála polovicu svojej ročnej pláce. Už menej sa jeho prítomnosti tešili samotné poskytovateľky najhorúcejších hostinských služieb, keďže Eamon Dungan nezískal svoju prezývku besný medveď len vďaka svojim výkonom na bojisku, ale rovnako si ju vyslúžil aj v posteli. Legendy o jeho bojoch proti zlobrom zo Zúrivých skál prebíjajú už iba legendy o tom, čo sa mu ukrýva medzi nohami. A každá služobníčka v hostinci by dokázala vyrozprávať príbehy o tom, akú bolesť to dokáže spôsobovať.
Prípravy na božie slávnosti Znovuvzkriesenia boli ukončené, mesto bolo zabezpečené najviac ako sa dá a celý zajtrajší program bol do posledného detailu premyslený a naplánovaný. Eamon Dungan mal ako vrchný veliteľ mestskej gardy na pleciach obrovskú ťažobu zodpovednosti a rovnako ako vedel, že by v túto noc nezaspal, tak aj vedel, že nervózne sa prechádzať po paláci a očakávať svitanie nemalo žiaden zmysel. Preto sa rozhodol odreagovať a dúfať, že po posteľnom desaťboji sa dostatočne vyšťaví k aspoň krátkemu spánku. A nahradiť ťažobné myšlienky pohľadom na bujaré kozy nahých vyholených krások bol už iba bonus.
Zigmundrichovi zaplatil za obvyklú službu. Šesť mladých pekných žien, umyté a voňavé, so všetkými telesnými otvormi k dispozícii, a naviac bez pohlavnej choroby za príplatok. Majiteľ hostinca mu pod váhou ťažkého mešca s radosťou vyhovel a napočudovanie, neobvykle rýchlo našiel aj šesť svojich služobníčok, ktoré sa dobrovoľne prihlásili. Zigmundrich len nechápavo zakrútil hlavou, keďže zo skúsenosti vedel, že jeho ženy sa Dunganovej kopiji snažia za každú cenu vyhnúť, aj keď nakoniec nemajú na výber. Pokrčil plecami a poslal ich do jednej zo spálni.
Povrávalo sa, že Eamon Dungan si svoju plátovú zbroj vyzliekal len pri dvoch príležitostiach. Keď sa raz za rok umýval v rieke a keď súložil. Veliteľ bielych plášťov bol najvyšším mužom na celom kontinente a pod zbrojou ukrýval neuveriteľne vypracované svalstvo tvrdé ako kameň. Keď ho Služobníčky uvideli nahého, nedokázali uveriť vlastným rozžiareným očiam. Tieto ženy už videli mnohých nahých mužov, ale žiaden nebol ako Eamon Dungan.
Všetkých šesť rýchlo zistilo, že toto však nie je žiaden lenivý maco, ktorý sa bude prevaľovať a nechá všetku prácu na nich. Jeho rýchlosť a obratnosť bola rovnako prekvapivá, ako jeho mohutný vzrast. Besný medveď si rýchlo bral jednu po druhej a striedal si ich ako jablká, z ktorých si trochu odhrýzol a ihneď si vybral z košíku ďalšie. Nevedel sa ich nabažiť a ony sa na vlastnom tele presvedčili, že legendy o ňom neklamali. Zatiaľ však stále netušili, že výdrž a apetít toho muža neutíchne ešte celé hodiny.
Keď sa už zdalo, že Dunganovi konečne dochádza dych, služobníčky si ho posadili na drevenú stoličku a na striedačku po ňom začali skákať. Eamon si to náramne užíval a od rozkoše a únavy prižmúril oči. Jedna z nich ho chytila dlaňou pod bradu, zaklonila mu hlavu a odzadu ho začala bozkávať, zatiaľ čo druhá po ňom skákala a ďalšie štyri sa ho všade nežne dotýkali. V tom mu čosi studené prešlo po krku a on ucítil drobné zaštípanie.
Keď otvoril oči, žena, čo na ňom sedela už držala v ruke kovový bodák a opakovane mu ním prepichovala hrudník. Tá, čo ho ešte pred chvíľou zozadu bozkávala, mu do chrbta vrážala ostrú dýku, ktorou ho pred chvíľou podrezala. Aj zvyšné štyri služobníčky využili jeho chvíľu nepozornosti a miernej únavy a vytiahli si z tajných úkrytov drobné ostré zbrane. V sekunde sa doňho pustilo šesť agresívnych kuriev s oceľovými bodákmi, nadržaných na to, aby ich ostriekal krvou. A to presne v momente, keď už ich bol pripravený ostriekať niečím iným.
Takto nie! Pomyslel si a rozzúrený vyskočil zo stoličky, pričom dve z útočníčok odhodil cez celú miestnosť.
***
„Čo sa to tu…“ veľmajster liečiteľ Mord Tatman na tento pohľad nenachádzal slov.
Do spálne hostinca nemusel merať dlhú cestu, keďže sa túto noc nachádzal o poschodie vyššie. Keď ho privolala mestská stráž, len veľmi neochotne opúšťal mladú blondínku, ktorá ho vábila naspäť do postele. Spomenul si na desivé výkriky, ktoré nedávno započul, ale v hostinci U rohatých sestier to nebolo nič nezvyčajné. Myslel si, že sa nejaký šľachtic priveľmi vyriadil na miestnych služobníčkach. Na to, čo ho čakalo, by však nikdy byť pripravený ani nemohol.
Po prvotnom šoku ho zaplavil prúd chaotických myšlienok. Nevedel sa rozhodnúť, či z tejto udalosti jedného dňa vznikne temný hrôzostrašný príbeh, alebo absolútne absurdný vtip. V spálni sa už nachádzal Dorthmund Kane, zástupca vrchného veliteľa mestskej gardy a v rohu pri dverách sa triasol spútaný a na smrť vydesený majiteľ hostinca. Zigmundrich dobre vedel, že za svoje služobníčky ponesie zodpovednosť a odpyká si trest, aký nemá v hlavnom meste žiaden precedens. To ale nebolo to najdôležitejšie, čo si upútalo veľmajstrovu pozornosť. Boli to nemysliteľné jatky všade navôkol.
Miestnosť bola čerstvo vymaľovaná bordovou. Krvou neboli nasiaknuté len hodvábne závesy, či posteľná bielizeň, ale do obrovských kaluží po podlahe sa nedalo nestúpiť. Veľmajster napočítal celkovo šesť žien, aj keď rátanie mu chvíľu trvalo, keďže nie všetky boli v jednom kuse. Väčšina mala dolámané končatiny, ale niektorým zas úplne chýbali, akoby ich niekto vytrhol a šmaril na druhý koniec miestnosti. Iné zas mali odhryznuté uši, vypučené oči, neprirodzene vykrútené kĺby, cez kožu vytŕčajúce kosti, vybité zuby, či vykrútené krky o stoosemdesiat stupňov. A uprostred tohto masakru ležal dobodaný, podrezaný, doškrabaný, dohryzený a celý zakrvavený Eamon Dungan.
„Veľmajster, čo máme robiť?“ spýtal sa zúfalý Dorthmund Kane.
Mord Tatman, jeden z najvyšších vzdelancov v celej Severskej ríši, vysokopostavený člen cisárskej rady, jeden z predstaviteľov svätej arcidiecézy a v neposlednom rade veľmajster liečiteľ, sa pre túto noc zmohol už len na pár slov: „No do pi…“
***
Hradby Nebovzdoru, takmer pol miliónového hlavného mesta Severskej ríše, ukrývali dva úplne rôznorodé svety. Ulice Starého mesta, kamenného domova významných šľachticov, filozofov, veľmajstrov a obchodníkov, delila od drevených Húštin len jediná rieka. Doslova len pár mostov tvorilo hranicu medzi hladomorom a hojnosťou, násilím a pokojom, poriadkom a chaosom, zdravým a chorobami, či kultúrou a ľudskou zberbou. Najstarší z týchto mostov, týčiaci sa nad Kráľovskou riekou, niesol meno svojho staviteľa – most veľmajstra Oskara Zotta. A len málokto tušil, že komnata hlboko pod ním, vybudovaná niekdajšou cirkvou Praotca viery, keď ešte slobodným severským mestám vládli ich králi, nebola až taká zaplavená ako mala byť.
„Časy, keď sme sa ukrývali v kanáloch, budú už čoskoro minulosťou, ctení bratia,“ otvoril tajnú poradu vrchný knieža Razmor, zahalený v čiernom talári. V chladnej podzemnej miestnosti osvetlenej niekoľkými svietnikmi sedelo pri okrúhlom kamennom stole desať mužov, zahalených v rovnako čiernych rúchach s kapucňami ukrývajúcimi ich tváre.
„Brat Viktor, navrhujem, aby ste našim spoločníkom podali hlásenie z tejto noci.“ Jeden z prítomných si na výzvu od kniežaťa zložil svoju kapucňu a odhalil spálenú tvár a chýbajúce ľavé oko.
„Všetky vozy sú pripravené na miestach,“ začal Zjazvený. „Moji muži za posledné tri mesiace rozdali v Húštinách viac ako stotisíc kusov kvalitnej ocele, nerátajúc množstvo kuší, lukov, či ďalších podomácky vyrobených zbraní. Okrem toho sme vysoko pod cenu dodávali kožené kusy brnenia, drevené štíty, dokonca aj desiatky krúžkoviek. Spravili sme, čo sa dalo. V meste sa momentálne asi nenachádza roľník, krčmár, či pokojne aj hrobár, ktorý by doma nemal celú výzbroj.“
„Blahoželám k vytvoreniu sedliackej armády,“ ironicky poznamenal jeden z prítomných a aj on si zložil kapucňu, ukrývajúcu husté kučeravené blond vlasy a nebesky modré oči. „Tak sem tieklo naše zlato? Do výzbroje úbohej spodiny?“
„Len pokoj, Salan di Saman, syn slnečného pobrežia a zástupca Morského trojzubca,“ pokúsil sa zmierniť jeho obavy knieža Razmor. „Nikdy nepodceňuj silu obyčajného ľudu. Mágia je mágia, tituly sú tituly, ale moc je moc. A skutočnú moc má ten, čo si ju vie vydobyť. Daj dokopy dostatok idiotov so sekerou a môžeš všetko.“
„Nepotrebujem, aby ste ma poúčali o moci, ctený knieža Razmor. Stále však nerozumiem prečo sa tu všetci skladáme na výzbroj obyčajných poddaných, poslušných voči ríši.“
„Poslušnosť je vrtkavá. Najmä u obyvateľstva, ktoré už niekoľko rokov hladuje a žije v úplnej biede – a to, samozrejme, aj vďaka nášmu pričineniu.“ Knieža sa usmial a Salan len prikývol.
„Ospravedlňujem sa, ctení lordi, ale nedokončil som hlásenie,“ upozornil Zjazvený.
„Samozrejme, priateľu, len pokračuj.“
„Pred hodinou ku mne dorazila správa. Eamon Dungan je mŕtvy.“
Miestnosťou sa ihneď ozval rušivý šepot, ktorý prerástol do rozvášnenej diskusie.
„To nie je možné!“ vykríkol jeden z prítomných.
„Dokáž to!“ vyzval Zjazveného ďalší z nich.
Situáciu upokojil až vrchný knieža, pozdvihnutím pravej ruky. Všetci sa do niekoľkých sekúnd utíšili.
„Ak náš brat Viktor tvrdí, že Eamon Dungan je mŕtvy, potom je Eamon Dungan mŕtvy. A to znamená, že naše prípravy na zajtrajšiu slávnosť sú u konca.“
„Čo keby ste nás konečne zasvätili do vašich plánov?“ dopytoval sa vysvetlenia Salan di Saman.
„Samozrejme, teraz je už čas. Ospravedlňujem sa vám všetkým, ctení lordi severských zemí, že som svoj plán držal pod neprelomeným zámkom tajomstva. Rovnako som vám mimoriadne vďačný a nadosmrti zaviazaný, že ste do našej Praotcovej cirkvi vložili tak veľkú dôveru a…“
„Vložili sme do nej hlavne veľké financie,“ skočil mu do reči vyslanec z Morského trojzubca.
„…áno, samozrejme, a veľké financie. Už zajtra sa vám to však všetko zúročí. Už zajtra totiž započne nová éra a všetko čo vám bolo sľúbené, vám bude aj dané. Všetko, čo vám minulosť vzala, vám budúcnosť prinavráti. Ríša sa rozpadne a vaša krv bude opäť vládnuť severským mestám v nezávislých kráľovstvách ako kedysi.“
„A ako to chcete dokázať? Ak padne cisár, jednoducho na trón zasadne ďalší,“ ozval sa opäť Salan.
„Áno. Ak však padne Nebovzdor, padne aj ríša.“
Miestnosť opäť ožila nepokojnými hlasmi.
„Čo máte v pláne? Vypáliť mesto?“ ozval sa jeden z prítomných so smiechom v hlase, ktorý ho ale veľmi rýchlo prešiel, keď zbadal kamenný výraz na tvári kniežaťa.
„V meste je takmer pol milióna ľudí!“ zareagoval ďalší a ďalší sa len pridávali:
„Chce vyvolať vzburu!“
„Šialenstvo!“
„Toto je nemysliteľné!“
Zdanlivá hádka chvíľu trvala. Opäť ju však utíšila jediná zdvihnutá ruka.
„Jeden čierny deň v predlhej histórii nášho sveta, ktorý zmení chod dejín na celé stáročia. Len malá cena obety za večnú slávu, bohatstvo a najmä slobodu vašich rodov, vašich veľkomiest, vašich zemí a vášho ľudu. Je snáď niekto proti?“
Pohľady sa vymenili. No viac sa už nik neozval.
***
Eamon Dungan je mŕtvy. Muž, ktorý holými rukami umlátil dospelého zlobra a za jediný mesiac dobyl celé Zúrivé hory, nezvládol svoju poslednú bitku proti zúrivým kurvám. Besný medveď bol symbolom bezpečia Nebovzdoru, žijúca legenda nezlomnej sily Severskej ríše. Smrť veľmajstra vojny a veliteľa gardy by vyvolala v meste zbytočné nepokoje. Aspoň pre tento deň musela byť táto skutočnosť utajená a okrem cisára sa o nej dozvedela len hŕstka najpovolanejších ľudí.
Dnes bol predsa deň najdôležitejších cirkevných osláv v celom lunárnom desaťtočí. Deň Znovuvzkriesenia, kedy nové božstvo povstalo nad starým, aby na kontinente zavládol poriadok a kráľovstvá mohli byť zjednotené pod cisárskym trónom. A na ňom práve vládol najmladší cisár v histórii, pätnásťročný Brent Daerienys, čierny vlk, pán Nebovzdoru a strážca poriadku.
A slávnosti boli zahájené.
Celá arcidiecéza spolu s najvyššou šľachtou, na čele s veľmajstrom Mordom Tatmanom započala obrat v chráme svätého Yzri, ktorý bol zároveň najväčšou vysvätenou budovou v celej ríši. V túto sviatosť vyšli do ulíc ľudia po celom Nebovzdore, ako v Starom meste, tak aj v Húštinách. Ríša do týchto osláv vždy zainvestovala nemalú sumu peňazí. O zábavu sa staralo stovky platených hudobníkov, tanečníkov, divadelníkov, či artistov. Kým v Starom meste sa na každom rohu zadarmo ponúkalo najkvalitnejšie víno, na druhej strane Kráľovskej rieky sa chudobným rozhadzoval chlieb a nalievalo pivo. A všetci obyvatelia mesta boli vo vytržení.
Hneď po obrade vysadol cisár Brent Daerienys na svoju bielu laxaskú kobylu, najrýchlejšieho koňa na kontinente a vycválal na svoj tradičný pochod celým Nebovzdorom, obklopený desiatkami najlepších jazdcov gardy, na čele s Dorthmundom Kaneom, ich novým veliteľom.
Pochod prebiehal bez komplikácii a stráže mali všetky ulice počas plánovej cesty pod úplnou kontrolou. Počas cesty celým Starým mestom sa mohol cisár tešiť ováciám natešeného davu, ktorý pred jazdcov hádzal lupene čerstvo nazbieraných kvetov. Dorthmund Kane bol celý čas napätý, aj keď skutočne znervóznel, až pri prechode ponad Kráľovskú rieku. V Húštinách to už totiž bola iná pieseň.
„Nie je tu našich mužov akosi priveľa?“ spýtal sa cisár Dorthmunda.
„Opatrnosti nie je nikdy dosť, prevelil som sem väčšinu stráží zo Starého mesta. Ak zvládneme Húštiny, zvyšok osláv vám už nič nehrozí,“ vysvetlil novopečený veliteľ gardy.
Niektorí obyvatelia Húštin vítali cisára pozitívne, jasali a tlieskali mu. Boli však aj takí, ktorí radosťou a úctou neprekypovali.
„Nechal si nás hladovať!“ ozývalo sa. „Cisár na nás serie!“ kričali ďalší, z ktorých zopár sa pokúsilo po jazdcoch hodiť zhnité ovocie. Niekoľkých z výtržníkov vyvliekla garda z davu a dala im trpkú príučku palcátmi, na čo zvyšok okolostojacich rozhodne nereagoval pozitívne.
Čím viac sa blížili do centra Húštin, tým viac zovieralo veliteľovi gardy žalúdok. Tradične obišli sochu kráľa Bjornena, zakladateľa Nebovzdoru, panovníka z ľudu. A v tom sa ozval výbuch.
Dorthmund sa spoločne s mladým cisárom zvrtli smerom k hlasnej explózii a uvideli tmavé šľahajúce plamene. Hneď na to sa ozvalo niekoľko ďalších výbuchov a nad domami sa zjavili mračná hustého dymu a rozvíreného popola.
„Skurvená alchýmia! Do riti aj s mágmi!“ zanadával si Kane. „Gardisti! Vyhláste poplach! Útok na cisára!“
Armáda strážcov obklopila cisára Daerienysa, avšak útok neprichádzal. Len panika, výkriky a hrôza. Drevené príbytky vzbĺkli ako slama a tisíce potkanov, ktoré sa odvšadiaľ vynorili, šíriacu skazu len urýchľovali. Húštiny zachvátil masívny požiar.
Kane zavelil na ústup, avšak márne. Viac ako tristotisíc obyvateľov Húštin zaplavilo ulice a v totálnej panike sa snažili prebojovať do bezpečia, ktoré hľadali len márne. Dorthmund Kane však svoju únikovú cestu poznal. Ostávalo sa k nej len prebojovať.
Plamene sa blížili a veliteľ gardy nemal na výber. Vydal rozkaz zabíjať ľudí natlačených v uliciach, aby po chrbtoch ich mŕtvol dostal cisára do bezpečia.
***
Justus Angel bol gardistom už viac ako desať rokov. V deň osláv Znovuvzkriesenia velil jednotke zabezpečujúcej most veľmajstra Oskara Zotta. Keď uvidel oblaky čierneho dymu nesúceho sa nad Húštinami a následne započul zvony mesta bijúce na poplach, vedel, že tento deň sa stane jeho osudným. Buď o ňom bude rozprávať svojim deťom, alebo sa ich nedožije.
Východná časť Húštin, ktorá lemovala Kráľovskú rieku bola plameňmi zasiahnutá najmenej. Nekonečné davy ľudí sa zrazu vyrojili zo všetkých ulíc a v húfoch utekali smerom cez mosty. Justus mal dobrý výhľad na niekoľko z nich po oboch stranách a na všetkých sa dialo to isté. Zúfalí obyvatelia Húštin narazili na odpor mestskej gardy, ktorá ich odmietala vpustiť do Starého mesta. Rozkaz Dorthmunda Kanea znel jasne. Nech sa deje čokoľvek, tieto mosty žiaden rozbúrený dav neprekročí. Staré mesto udrží garda v bezpečí za každú cenu.
Tento rozkaz sa ale bohužiaľ nestretol s pochopením obyvateľov Húštin. Na prechodoch cez rieku zavládli masívne bitky. Akoby zázrakom, na moste kde stál Justus sa objavilo len zopár vydesených mužov a žien s deťmi, ktoré pod hrozbou ostrých kopijí s ľahkosťou vrátili naspäť na druhú stranu.
Justus len bezradne sledoval ako jeden most po druhom padol. Gardisti sa preskupovali a niekoľko z nich prebehlo na nové pozície.
„Toto nie sú obyčajní sedliaci!“ oznámil mu jeden z preskupených gardistov, ktorý dobehol k jeho mostu. „Majú skurvenú výzbroj, pália po nás kušami, videl som roľníka s krúžkovým brnením do riti!“
„Videli ste cisára? Aké sú rozkazy?“ dopytoval sa Justus.
„Cisár sa nevrátil! Eamona Dungana dnes nikto ešte nevidel a Kane uviazol v tom pekle spolu s cisárom! Cisár je pravdepodobne mŕtvy! Cisár je mŕtvy!“ spanikáril.
„Angel!“ zakričal na Justusa ďalší z gardistov. Na druhej strane ich mosta sa totiž práve zoskupilo niekoľko ozbrojencov, ktorí sa ním chystali prejsť. A na ich čele stál muž s čierno čiernym brnením a mečom z tmavej ocele.
Sám kráčal po moste desiatky krokov pred zvyškom nebezpečnej skupiny. Keď gardisti zbadali o koho ide, od strachu o krok ustúpili.
„Gardisti! Držte pozície!“ upozornil ich Justus. Márne. Spálená tvár Zjazveného budila v mestských strážcoch skľučujúcu bázeň. Každý poznal príbeh o mužovi, čo sa pazúrmi predral z brucha vlastnej matky na tento svet. Viktor Seyvik, zjazvený temný smrtonos, ktorého z pekiel vyvrhla najstrašnejšia temnota, len aby sa ho zbavila. Najznámejší násilník, zabijak a lovec odmien, ktorého bývalý cisár omilostil za jeho služby ríši počas vojen. Najhrôzostrašnejšia zo všetkých najhrôzostrašnejších legiend Severu.
„Ja to seriem!“ zakričal jeden z gardistov a rozutekal sa do Starého mesta. Väčšina ho rýchlo nasledovala.
„Držte, kurva, pozície! Ste gardou Nebovzdoru! Štítom tejto ríše! Zostaňte verní svojej prísahe!“ márne sa ich snažil zastaviť Justus Angel, ktorý nakoniec ako jediný ostal brániť svoj most. A svojich detí sa už nedožil.
***
„Kane?! Kde to sme?!“ skríkol cisár na Dorthmunda, keď vošli do tmavej chladnej miestnosti.
Dorthmund Kane vedel o jedinej ceste, ktorá vedia z ohnivého pekla v Húštinách. Do útrob starej kanalizácie pod mestom sa vydal len s cisárom a tromi ďalšími strážcami. Ostatným prikázal zapečatiť a strážiť za nimi vchod, aby tadiaľ nik viac neprešiel. Podľa plánu a zapamätanej mapy zaviedol cisára až pod most veľmajstra Oskara Zotta.
„Vitajte na našej skromnej oslave Znovuvzkriesenia,“ oslovil cisára hlas vychádzajúci odniekiaľ z tmy. Sviece sa zrazu samé zapálili a Brent Daerienys zistil, komu ten hlas patril. Stál zoči voči vyhnanému temnému kniežaťu Razmorovi, ktorý vyznával starých bohov.
„Kane! Čo to má...,“ skôr, než stihol dokončiť svoju vetu, veliteľ jeho gardistov vytiahol dýku a jedným ladným pohybom podrezal naraz všetkých troch zvyšných gardistov. Cisár ostal bez slov ako zarazený na mieste.
„Ctený priateľ Dorthmund, ide hore všetko podľa plánov?“ spýtal sa ho Razmor.
„Húštiny sú v plameňoch a gardisti podľa rozkazov blokujú mosty, čo by malo dav dostatočne rozzúriť. Podľa plánov som naviac väčšinu gardy prevelil do Húštin, čo znamená, že mesto zostalo takmer bez obrany.“
Razmor sa usmial a cisár sa zmohol len na nechápavý a bezradný výraz. Do miestnosti zrazu ktosi vstúpil. Obe postavy cisár Daerienys spoznával. Neslávne známy Viktor Seyvik a najvyšší z lordov Morského trojzubca Salan di Saman.
„Viktor! Práve včas,“ privítal ho. „Tak, a kde máme ostatných hostí?“
„Bohužiaľ, Razmor, nik viac nepríde.“
Knieža sa nechápavo zahľadel na Viktora. „Čo tým myslíš?! Kde sú ostatní lordi?“ zúrivo zvýšil hlas smerom k Zjazvenému a Salanovi.
„Zabil som ich,“ odpovedal Viktor chladne. Následne vytiahol svoj meč a než sa Dorthmund Kane stihol spamätať, jeho hlava už bola vertikálne predelená na dve polovice.
„Prečo…?“ nechápavo sa spýtal knieža.
„Biznis. Som proste na strane víťazov,“ odpovedal tradične pokojným, chrapľavým hlasom.
„Víťazov…?“ Razmor konečne pochopil a s hnevom sa pozrel na Salana. Ten ho ignoroval a svoje slová zamieril k cisárovi Brentovi Daerienysovi: „Moje vojská práve vstúpili do Nebovzdoru a nastoľujú poriadok v Starom meste. Situácia bude za pár hodín pod kontrolou.“
Brent Daerienys sa len pousmial. Salan di Saman sa následne otočil k Razmorovi: „A skutočnú moc má ten, čo si ju vie vydobyť. Daj dokopy dostatok idiotov so sekerou a môžeš všetko.“ Zaškeril sa.
Razmor sa rozčertil a v jeho očiach sa neskrývala obrovská nenávisť.
„Ďakujem vám,“ cisár prekvapivo adresoval svoju vďaku kniežaťu, „za jediný deň ste mi pomohli odstrániť všetkých nepriateľov môjho otca, zredukovať populáciu hlavného mesta a vyriešiť zdanlivo neriešiteľný problém s Húštinami. Z ich popola povstane Nové mesto, ktoré bude spomínať na deň, keď temné knieža Razmor spriadal svoje plány s nepriateľmi Severskej ríše a upálil desaťtisíce nevinných ľudí. A ľud si bude pamätať, ako ich cisár zachránil a vybudoval im nový domov. Ľudia si vďaka tebe zapamätajú, že ríša ich vždy ochráni.“
Razmor sa chystal čosi zakliať, no hlavu mu od krku oddelila čepeľ Viktorovho meča.
Daerienys kývol hlavou na Salana a riekol tradičnú frázu: „Česť a sláva, nový pobočník cisára a veľmajster pokladne Severskej ríše.“
„Česť a sláva cisárovi!“ odpovedal.
„Česť a sláva aj tebe, nový vrchný veliteľ mestskej gardy a veľmajster vojny,“ tentokrát tieto slová smeroval Viktorovi.
„Česť a sláva cisárovi!“ odpovedal Zjazvený.

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

Veles
Cisárom sme začínali, Cisárom aj končíme :)
Ako prvé si dovolím citovať z Jména Větru (slovenskú verziu nemám doma) : Věci nazývej pravými jmény. Rýč nazývej rýčem, sochor sochorem, ale děvce vždy říkej dámo. Beztak mají těžkej život, a trochu slušnosti tě nezabije. (Nie je to dokonalá citácia, ale snáď to pochopí každý). Nevadia mi nadávky, sám ich používam či už pri písaní alebo aj v živote (a keď zrevem dokážem človeku spôsobiť nočné mory), ale tu mi väčšina nadávok prišla že slúžila len ako WOW efekt, a to sa mi nepáči. Inak po gramatickej stránke asi nemám čo vytknúť.
Zasadenie toho príbehu mi dosť pripomínalo Arcane (Piltover/Zaun vs Nebovzdor/Húštiny, obidve mestá rozdelené riekou...). Koniec bol celkom dobrý, ale tých zvratov tam bolo na mňa veľa, pokojne by som to nechal pri konšpirátoroch.
Na autora tipujem buď Grimbura alebo Smrtialava Pierka (ale skôr Grimbura)
10.09.2022

Martin Chabada
Zaujímavé, aj keď fantasy veľmi nemusím. Štylisticky by som asi zopár viet skrátil. Na môj vkus je tam veľa postáv, občas som sa strácal.
10.09.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.