Divný deň

PNP
Podporte scifi.sk
Silvia hľadela na oblohu a utierala si ruky do obrúska. Už od rána mala taký akýsi zvláštny pocit. Akoby... ťažko to písať. Akoby ju niekto sledoval. Ale nie cez okno alebo poza plece, skôr akoby na ňu hľadela akási večná entita priamo z vesmíru, akoby sa každú chvíľu malo roztvoriť nebo a čosi veľké malo zdvihnúť celú Zem do náruče vyniesť ju preč. A ak nie celú Zem, tak aspoň jej šmykňu, kde robila automechaničku.
Alebo to možno bol len stalker, ktorý si ju našiel na mutantskej zoznamke. Bol to menič, hajzel jeden, ale ani nie ktovieako dobrý. Raz sa nezáväzne stretli v kaviarni, no nebolo to nič moc, lebo vždy, keď otvoril ústa, sa od nervozity zmenil na niečo iné. Trošku trapas. A akoby to nestačilo, vyvŕbil sa z neho úplne nudný týpek, totálne zabudnuteľné rande. Nechápala, prečo sa na ňu lepia takéto typy, veď si do profilu jasne napísala, že o meničov nemá záujem.
Dnes bola v robote úplne sama, mestečko sa topilo v tridsiatich ôsmich stupňoch Celzia v tieni a to posledné, čo sa ľuďom a mutantom chcelo, bolo voziť svoje štvorkolesové pýchy do servisu. Silvia rozmýšľala, ako je možné, že sa v takom teple autá nekazia. A možno, že sa aj kazili, len to bolo každému jedno.
A vtedy sa vzduch v diaľke trošku zatetelil a ona si všimla, že na konci ulice ktosi stojí.
Bol to on.
Nemala to ako vedieť, pretože sa predsa mohol zmeniť ,do akejkoľvek podoby chcel, ale nepríjemný pocit kdesi v žalúdku jej nahováral, že to naozaj bol on.
Odrazu sa rozhodla. Kašle na to! Neposerie si kvôli nemu deň! A obchody dnes aj tak nešli.
Oboma rukami schytila mrežu a potiahla ju dole, aby sa do servisnej garáže nikto nedostal.
Lenže mreža sa zasekla.
Ešte raz silno potiahla, no nič sa nestalo. Dlane sa jej za tú malú chvíľku spotili a jej ďalšie pokusy boli už len márne a márnejšie.
Ťažko identifikovateľná postava bola stále bližšie.
Silvia niekoľkými trasľavými krokmi cúvla od pokazenej mreže, potom sa obrátila a rozbehla sa do kancelárie, ktorú od garáže delili len polopriehľadné dvere. Pripadalo jej to ako celá večnosť, počas ktorej sa všetko okolo nej vrátane jej prenasledovateľa pohybovalo dvakrát rýchlejšie ako ona. Priam ako v sne za sebou zabuchla dvere, klzkými prstami nešikovne pootočila kľúčom, raz, druhýkrát, až napokon začula vytúžené cvaknutie.
Na opačnej strane dverí, celkom blízko, sa už dala jasne rozoznať silueta muža.
„Slečna Silvia!“ ozval sa známy hlas.
Ach, dokelu, naozaj to bol on! Od ich otravného stretnutia ho vídala stále, na zastávke, na ceste do práce, dokonca pri bloku, kde bývala. No nikdy ju priamo neoslovil, až teraz.
Proste divný týpek.
Znovu zacúvala. Za kanceláriou bola kuchyňa. V rýchlosti tam prehrabala zásuvky v snahe nájsť niečo, čo si tu pred časom odložila a čo, ako dúfala, nebude musieť nikdy použiť. Dosť dobre to vtedy skryla, no zároveň chcela, aby mala svoju záchranu v momente, keď dôjde k najhoršiemu, po ruke. V toľkom strese si všaknevedela spomenúť, kam to nakoniec dala.
Stojac na špičkách zúfalo habkala rukou po chladničke, až konečne narazila na niečo podlhovasté, čo okamžite spadlo na zem.
Hodila sa na kolená a o chvíľu už v rukách zvierala jedinú zbraň, ktorá jej kuchyňa proti momentálnemu nepriateľovi mohla ponúknuť.
Tyčinku Mars.
A to sa zaprisahala, že sa sladkostí už v živote nedotkne! Ale bez nej sa toho odporného stresu nezbaví.
Čo ste si mysleli, že odtiaľ vytiahne príborový nožík a toho chlapíka len tak zareže? Prosím vás, o tom táto poviedka nie je.
S ústami plnými čokolády sa svet zdal zrazu krajší. A nie len svet. Búchanie ustalo, tak sa odvážila vrátiť do kancelárie, kde sa už na dverách nerysovala žiadna silueta. Pootvorila ich teda a sledovala, ako stalker odchádza. Jeho momentálne podoba mala široké plecia, dlhé blonďavé vlasy a štýlové sako. Možno by nebol úplne na zahodenie, pomyslela si. Možno keby mu dala druhú šancu, mohlo by byť ich ďalšie rande nezabudnuteľné!
Lenže k tomu nikdy nedošlo a toto nie je ďalšie romantická poviedka o kdeako úžasnom rande.
Tak o čom som to vlastne písala?
Ó, áno, roztvorilo sa nebo a ruka akejsi večnej entity priamo z vesmíru zdvihla celú Zem do náruče vyniesla ju kamsi preč. A spolu s ňou aj šmykňu, kde Silvia robila automechaničku.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

Veles
Mám z toho taký rozpačitý dojem :D Ako nehovorím, tá poviedka je perfektne napísaná, aj témy sú tam... no niečo mi tam asi chýba. Alebo mi len tá poviedka proste nesadla, aj to je jedna z možností :)
23.07.2022

Olex
Ahoj,
aj keď bol príbeh pekne podaný, čo sa týka obsahu, tentokrát autorka varila z vody. Pri čítaní záveru som mala pocit, že autorka baví hlavne seba, a tak čitateľovi nezostáva nič iného, len rozpačito zízať do prázdna.
24.07.2022

8HitBoy
Akože klobúk dole za skombinovanie tak odveci tém do jednéjo textu. Humor fungoval tak ako mal, aspoň v kľúčových momentoch (Marska), ale myslím že by menej rušivo a nasilu pôsobilo, keby trebárs skombinuješ len dve témy a nedávaš do textu ešte aj obrázok.
24.07.2022

Milan "Miňo" Tichý
Heh, mám pocit, že na konci utekal čas trochu rýchlejšie ako mal. Napchať tam všetky témy bolo odvážne, najmä ak medzi nimi bolo len ťažko nájsť nejaký spojovací nosný prvok. Napísané každopádne perfektne, tak ako vždy. Humor fungoval správne, ale nakoniec sa celý príbeh aj zápletka tak trochu rozpadla a vyšumela do prázdna.
24.07.2022

YaYa
Ako môžeš s tvojím profilom napísať do poviedky: "nič moc"? :D
24.07.2022

xius
"Nic moc" mi vyrazilo dych! ...potom mi doslo, ze to hovori rozpravac s charakterom. :P "Šmykňa" je ocarujuce slovo. A zvysok je freefall idei, ktore nam dovoluju hlbsie pochopit autorku a jej vztah k cukru. :)
27.07.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.