Poriadna zlodejina

PNP
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Aneta sledovala chlapíka v tmavom plášti s kapucňou až do krčmy. Prečo sa všetky pochybné obchody uzatvárajú práve v krčme? pomyslela si. Na mieste, kde je veľmi ťažké nestratiť daný predmet obchodu z dohľadu a kde môže prejsť z rúčky do rúčky aj miliónkrát?
Nuž, pravdepodobne práve preto.
Postava v plášti zmizla za dverami hostinca a mladá zlodejka viac nemala na výber. Okná boli zatreté, aby do osvetlenej miestnosti nebolo zvonka vôbec vidieť – ak nechcela stratiť cenný artikel z dohľadu, musela do vnútra.
Aj jej plášť zakrýval tvár a vysoké, štíhle telíčko. Samozrejme, každé miesto sa hrdí vlastnou etiketou a do pochybných krčiem sa v tmavých kapucniach jednoducho musí. Stačí urobiť jeden chybný krok, ukázať jediný náznak ľudskosti a...
„Dobrý deň, slečna, môžem vám ponúknuť tento zázračný krém proti všiam?“ opýtal sa jej gnóm a už jej aj strkal pod nos niečo farby čerstvého hnoja na zelenej lúke a vône trojtýždňového vajca v smaltovanom kotlíku.
Doriti!
„Nie, nič nechcem!“ odhrnula ho ako záclonu a pohľadom rýchlo prešla po ostatných hosťoch. Jej obeť sa rozprávala s kýmsi pri zadnom stole. Dokelu, nie, už aj našiel kupca!
Bola to však chyba. Nemala sa s gnómom vôbec púšťať do reči, mala ho odignorovať a vôbec neodpovedať na jeho otázku. Takto sa na ňu prisal a bolo to celé v čudu.
„A čo tak čarovný náhrdelník?“
„Strč sa do riti!“ zakrákorala a odkopla ho pod bar. Muži pri zadnom stole si už potriasli pravicami.
„Mám aj sirup proti škriabaniu v hrdle!“ štveral sa gnóm znovu na nohy.
Schytila ho a hodila do najbližšieho kotlíka. Kuchár ho len zamračene primiešal do jedla.
Avšak muž, ktorého tu sledovala, sa za ten čas vyparil. Najradšej by z plných pľúc zrevala a ešte raz si hodila gnómom, ale našťastie si všimla, že jeho spoločníkovi, s ktorým si podali ruky, sa čosi neveľmi nenápadne vydúva pod plášťom. Pod zlatom vyšívaným plášťom. Isteže, musel si nájsť bohatého kupca. A zjavne potrundženého, pomyslela si, keď videla, s akými ťažkosťami smeruje jeho ruka s poldecákom k mäsitým perám.
...
Loren prstami paranoidne ohmatkával vajce skryté v záhyboch svojho plášťa. No, bol to skôr štýlový kabátik ako poriadny zlodušský baloňák a mal pocit, že každý jeden hosť v tejto špinavej diere mu už na špičke nosa vidí, ako veľmi tu nepatrí. Nemohol si však pomôcť. Túžil po dobrodružstvách, aj keď po ich započatí dosť často ľutoval, že sa vôbec vydal na cestu, túžil po drahých cetkách a zo všetkého najviac túžil po cetkách, aké nemal nikto iný. Dodávalo mu to pocit výnimočnosti. A teraz mal čosi, čo sa s ničím nedalo porovať. Čosi, za čo by zaplatil aj dvojnásobok. Nebolo mu síce úplne jasné, čo sa stane, až sa z dračieho vajca vyliahne jeho najnovší miláčik, ale takéto riziko hodlal podstúpiť. Prinajhoršom to bude ďalšie dobrodružstvo. A úplne prinajhoršom mu drak vypáli kaštieľ a on bude musieť odísť bývať na svoj zimný zámok a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ale aj takéto riziko hodlal podstúpiť. V konečnom dôsledku nebolo dobrodružstva, na aké by s dostatočným množstvom alkoholu a s nohami vyloženými na stole nemohol šťastlivo zabudnúť. Keď mal človek peniaze, život bol malina.
Tak či tak, bol čas vypadnúť. Na odchod sa posmelil ešte troma poldecákmi, táto putika bola šialene lacná, a tackavo sa vydal von k svojmu koču. Teda, najprv sa vycikať a potom k svojmu koču. Teda, povedal si do tretice, najprv hodiť vajce do koča, nech ho pri cikaní neovalí nejaký zúfalý zlodej po hlave a nevezme mu ho, a potom cikať.
...
Aneta bola zúfalá. Nemala už zhola nič. Naposledy sa jej podarilo ukradnúť niečo cenné pred troma mesiacmi, zopár týždňov si žila ako kráľovná a potom ju vykopli z hostinca, kde prespával, a musela znovu obrážať krčmy a striehnuť na obchodníkov pri cestách.
Až kým sa nedopočula o dračom vajci. A tie boli nesmierne cenné, priam neoceniteľné! Aneta však dúfala, že nájde niekoho, kto by tú cenu dokázal určiť a ideálne jej ju aj vyplatil. Samozrejme, najprv sa však k vajcu musela dostať.
Sledovala, ako sa Loren vytrepal von, hodil vajce cez okno na druhý pokus do koča a rozviazal si šnúrky na gatiach skôr, ako sa stihol otočiť. Potom odcupital do tieňa.
Anete sa podarilo vliezť do koča cez okno tiež na druhý pokus. Vajce bolo obrovské. Vykúkalo spod sedadla, hoci badala isté snahy zakryť ho závesom. Dobre, je to okrúhle, klzké, divne slizké, je dosť možné, že ešte pred štvrť hodinu bolo vajce v dračej... Okej, nebude sa nad tým zamýšľať, skúsi ho znovu zodvihnúť. Hopá, to bolo tesné, ale má ho! Šmýka sa to, šmýka sa to, šmýka sa to! Hopá! Toto už nebolo tesné!
Žĺtok vajca pokryl skoro celú dlážku. Aneta neverila vlastným očiam, držiac neuveriteľne veľký kus škrupinky v ruke, neverila, ako si posrala život, neverila, ako sa jej mohol rozbiť na márne kúsky pred jej vlastnými očami, ako to mohla dovoliť, ako...
„Šmária, za mojich mladých čias sa zem ta nekývala...“ počula Lorena šomrať si popod nos, ako sa približoval ku kočiaru.
Padla na kolená skôr v totálnom záchvate paniky a zúfalstvá než v snahe ukryť sa, no vtedy jej mozog akosi znovu začal fungovať, a tak v poslednej chvíli zakryla závesom nie len seba, ale aj zvyšky rozbitého vajca.
Dvere sa otvorili a ona uvidela Lorenove kožené čižmičky, ktoré mu po celú cestu ku kaštieľu otvorene závidela. Potom zbohatlík zrúkol na svojho kočiša, ten sa naveľa zobudil a vzal do rúk opraty. Po dlhých hodinách, počas ktorých Anetine čelo udrelo o sedadlo na každom kameni a Loren neprestával chrápať, ich ráno zastihlo pri jeho nablýskanom, nezaslúžene zdedenom, bola si istá, kaštieli.
Kočiš zastal a po niekoľkých neúspešných pokusoch zobudiť svojho pána len mávol rukou a odkráčal. Asi to nebol zriedkavý jav.
Aneta pomaly vstala, ako prvé zo seba zhodila od dračieho vajca zasvinený plášť a vyhodila ho cez okno von. Potom opatrne prekračovala pomedzi drahé čižmičky kaštieľa-pána, no ten zakrochkal práve v momente, keď chcela preliezť oknom, otočil sa a stiahol ju zo sebou. Capla znovu naspäť priamo na škrupiny. Pod zadkom jej to nepríjemne chruplo.
Loren sa zľakol ako nikdy v živote. Očami ako taniere hľadel na zamazané žieňa pred sebou, ktoré sa práve vyliahlo z jeho predrahého vajca.
Zlodejka panikárila. Nemala žiaden záložný plán, čo mohol byť jeden z dôvodov, prečo ako zlodejka pomerne často zlyhávala na plnej čiare. Lenže tentoraz s hrôzou sledovala, ako sa k nej Loren nahol a nadšene s cudzím prízvukom sa opýtal: „Odkiaľ si sa tu vzala?“
Aneta panikárila aj naďalej. Priblblo sa obzerala okolo seba a príliš neskoro zdvihla pred seba dračiu črepinu, akoby na obranu.
Loren nadšene zatlieskal. Nemal najmenšie pochybnosti.
„Vyliahla si sa!“
Niežeby tomu veril. Ale... Chcel tomu veriť. Chcel, lebo to bolo možné akceptovať jednoduchšie, ako fakt, že dal tretinu svojho imania za vajce, čo sa mu rozbilo v koči.
A Aneta prikývla, lebo to bolo lepšie ako odvisnúť alebo tridsať palíc za vlámanie sa do koča.
A tak o chvíľu obaja sedeli s pohárikom v ruke a nohami vyloženými na stole a ak sa ktokoľvek pýtal, Aneta bola stratená dračia princezná a Loren jej nadšený záchranca pretože niekedy jednoducho nie je správne, aby pravda pokazila dobrý príbeh.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

8HitBoy
Bláznivý rozsah, hravé rozuzlenie, super napísané. Na rozdiel od Janky, tu by som niektoré veci zmenil/vypichol (tu/sem).
Inak klobúk dole pred komplexnosťou, humornosťou a dĺžkou tejto poviedky, keď zvážime hodinový časový limit.
26.06.2022
Nietzscrates Seeker of Arts
Skvelé. Humorné fantasy, obdivujem tvoje writer s prosthetics ruky xD Mikrodetail, že si čitateľ musí pár minút lámať hlavu ktorá téma to je, ale to čason docvakne.
26.06.2022
Martin Hlavňa
Parádne rozuzlenie :) Páči sa mi odbočka, ktorou vysvetľuješ Lorenovu motiváciu.
26.06.2022
Olex
Ahoj,
príbeh bol milý a dôvtipný. Sú tam miesta, ktoré by mali byť upravené.
27.06.2022
xius
Bez odbocky k Lorenovi by to bol "len" pribeh o nesikovnej zlodejke. S Lorenovym uhlom sa to stalo hrdinskym duetom opradenym legendami! :) Sok z rozbitia bol paradne vyuzity a posledna tretina mala tu spravnu sviznost autora, ktory sa bez hanby bavi s vlastnymi postavami.
A gnom! Nezabudajme na gnoma! Gnomia populacia asi bude nevelka. :)
27.06.2022
YaYa
Zo začiatku som sa ťažšie začítavala, ale potom: "Kuchár ho len zamračene primiešal do jedla." :D Asi od tohto momentu som sa do poviedky definitívne zaľúbila. A koniec bol super, posledná veta mi úplne vyčarila úsmev na tvári.
29.06.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.