Popol, oriešky a nevyrovnané účty

Na zamrznutej kamennej dlažbe zazvonili podkovy, keď sa na malé nádvorie vrútil ušľachtilý čierny vraník nesúci vysokého jazdca zahaleného v tmavom plášti. Erdžanie vyčerpaného koňa prerušilo volanie z druhej strany dvora: „Podarilo sa? Našli ste to?“ volal zadýchaný postarší gróf utekajúci priamo cez zasnežený trávnik. „Áno, pane!“ hrdo hlásil mladý jazdec, ktorý medzitým elegantne zosadol z koňa, „mám celý zvitok, je neporušený.“ Grófovi sa na tvári objavila zmes radosti a obrovskej úľavy. „To je úžasné! Konečne sa dozvieme, ako to v skutočnosti bolo.“
Filmová história scifi
Kukurica so šošovicou hlasno cinkali o zaprášenú drevenú podlahu, ako si ich Popoluška naberala do dlane a v dlhých vodopádoch spúšťala na zem. Do rána to nemá šancu roztriediť. Vo svetle sviečok boli dva druhy zosušených bobuliek od seba takmer na nerozoznanie. Skvelé. Takže keď sa macocha s Dorou vrátia z kráľovského plesu, dostane ďalší výprask palicou. Dnes už tretí. Ale na druhej strane, zamyslela sa, keď s chuťou zahryzla do opečeného holubieho stehna a horúca masť jej stekala po brade, takto dobre sa už dlho nenajedla. Musela sa v duchu zasmiať, keď si spomenula, ako jej tie malé potvory vleteli rovno do rúk. Neuveriteľné. Ani táto pochúťka však nebola dostatočnou náplasťou na to, čo si musela od smrti otca prežiť. Psychicky bola úplne na dne. Len spomienka naňho a ich spoločný čas v panstve dokázali v jej mysli ešte rozdúchať drobný plamienok vôle zostať tu. Ono to vlastne začalo už keď si len rok po smrti mamičky priviedol domov tie dve odporné fuchtle. Áno, to bol počiatok. Vtedy okolo nej začali rásť pomyselné múry väzenia, ktoré obmedzovali jej telo i dušu. Nemohla sa baviť, jazdiť na koni ani slobodne debatovať s kamarátmi. Prišla o všetko, čo milovala. Od toho dňa nemohla ani len voľne dýchať.
„To on ich priviedol...,“ zašepkala odrazu sama pre seba a masírovala si boľavé rebrá. Ráno tam pristál presne mierený kopanec od drahej nevlastnej sestričky. „On ich sem natrepal, do nášho domova, bez toho, aby sa ma čo i len spýtal na názor a nechával ma tu trpieť celé týždne!“ pokračovala a zlosť v nej začínala vrieť. Skľučujúca myšlienka neustála tancujúca na okraji jej mysle, ten podivný pocit, ktorý ju posledné týždne nahlodával, sa konečne predral na povrch. Postavila sa a celou silou hodila nedojedené stehno do protiľahlej steny. S hlasným odfukovaním sledovala mastný fľak, ktorý sa teraz vynímal na bielej omietke.
„Už stačilo!“ zakričala z plných pľúc. Náhle to oľutovala. Snáď ju nikto nepočul. Nastražila uši, ale odpoveďou jej bolo tiché praskanie dreva v piecke. Vyhliadla z okna. Na prázdnom zasneženom dvore ponorenom do hustej tmy neskorého večera bolo ľudoprázdno. Fajn. Musela odtiaľto vypadnúť, a to dnes. Ale ako?
„Sústreď sa,“ zamrmlala a rozhliadala sa. Jedlo zbalí rýchlo. Koňa takisto má. Bola to snáď jediná hodnotná vec, ktorú vlastnila. Šaty. To by tiež nemal byť problém. Stále mala lovecký odev z orieška. Tie plesové šaty jej teraz budú síce na hovno, ale možno vypadne niečo užitočné z toho tretieho. Peniaze. „Do riti,“ zakliala. Keby tak vedela, kde má stará šperky. Strážila si ich ako kráľovské klenoty.
Zamyslela sa. Možno by jej pomohol princ. Na plese nad ňou slintal ako psisko, čo tri dni nežralo. Navyše tie jeho smiešne obtiahnuté nohavice nenechávali o jeho záujme žiadne pochybnosti. Ale predstava, že sa má uprosovať tomu do seba zahľadenému prerastenému decku ju zdesila. V hlave sa jej vynoril jeho pripečený výraz, keď sledoval, ako zostrelila šišku z najvyššej borovice. Navyše, ktovie, čo by on nej ten debil chcel na oplátku. Musí to ísť aj inak. Sadla si k piecke a skúsila sa trochu ukľudniť. Potrebovala hlavne premýšľať.
Prudko ňou trhlo. V predsieni začula kroky. „Do prdele,“ zasyčala. V teple ohňa musela zaspať. Čo teraz?
Do miestnosti vplávala s povýšeneckým úsmevom na tvári Dora. Stále na sebe mala drahé hodvábne šaty, ktorých cena by vystačila na zásobu jedla na pol zimy. „Hahaha, veď ty si nepohla ani prstom, toto sa mamičke nebude páčiť,“ zaškerila sa. Vyžívala sa v tých chvíľach, keď obe vedeli, že Popolušku čaká trest. A veľmi rada jej to dala pocítiť. Dnes ale mala niečo, o čom predpokladala, že jej poslúži ešte lepšie.
„Škoda, že si dnes nebola na zámku, sestrička,“ zaštebotala, akoby sa Popoluška rozhodla plesu nezúčastniť dobrovoľne a nie preto, že ju s matkou skopali a zamkli doma. Pohľad na nevlastnú sestru zatínajúcu zuby Doru ešte viac vyhecoval. „A vieš ty, koľkokrát som tancovala s princom?“ pokračovala a neohrabane naznačila piruetu.
„Vyzerá to tak, že tvoje brady s ním tancujú doteraz,“ precedila Popoluška pomedzi zuby.
Dora zamrzla s otvorenými ústami. Jej malé prasacie očká poskakovali, ako keby sa v hlave snažila vydeliť stoštyridsaťdva päťdesiatimi tromi.
„Čo si to povedala?“ zrúkla, keď k nej konečne doľahol význam tých slov.
„Povedala som,“ zvýšila Popoluška hlas, „že všetky tri tvoje nechutné, masťou zamazané brady sa trasú, akoby stále počuli divokú hudbu, ty vypasená mangalica.“ Posledné slová už kričala. Opäť v nej rástol hnev a každý úderom srdca naberal na intenzite. Zdalo sa jej, akoby za ňu tie slová vyriekol niekto iný, no bol to pocit neuveriteľnej úľavy.
„Mamaaaa, Popola....“
„Počula som to.“ Do miestnosti v rytme dunivých krokov vstúpila macocha. Vypúlené oči upierala na Popolušku. Pery mala stiahnuté do tenkej čiarky, nad ktorou sa ako mačacia srsť ježili čierne fúziky. Sršala z nej nenávisť tak spaľujúca, až sa vzduch pred jej tvárou zlovestne chvel.
„Tak nám to vyzerá, že sa niekomu vrátila puberta,“ predniesla dunivým hlasom. Bradu mala síce len jednu, ale zato siahala až na mohutnú hruď a pri každom slove sa rytmicky zavlnila.
„Ale veď my ťa naučíme,“ zasyčala, ako kráčala k Popoluške, ktorá, na rozdiel od predchádzajúcich konfrontácií, stále vzpriamene a macoche hľadela priamo do očí. To starú vyprovokovalo ešte viac. Hneď, ako mala nevlastnú dcéru na dosah, ohnala sa po nej mohutnou rukou. Množstvo vína, ktoré na plese vypila, urobilo svoju robotu. Jej pohyb bol pomalý a neohrabaný, a Popoluška poľahky uskočila. Následne urobila prvú vec, ktorá jej v panike prišla na rozum. Schytila metlu vyrobenú zo zviazaných drevených vetvičiek a švihla macochu po tvári. Tá zajačala od bolesti a na lícach, nose i čele sa jej objavili krvavé šrámy. Nozdry sa jej hrozivo rozšírili. Červenou pavučinou pretkané očí vyzerali, že už-už vylezú z jamiek. Ako rozzúrený bujak vyrazila smerom k Popoluške. Tá už nestihla uskočiť a obrovské telo do nej plnou váhou vrazilo.
„Mama, pozor!“ zrevala Dora, ktorá stála ako prirastená do podlahy a celý ten neuveriteľný výjav sledovala.
Popolušku prudký náraz odhodil do stola a metla, ktorú stále zvierala, sa po náraze zlomila na dva kusy. Macocha opäť so zafučaním priskočila pripravená zaútočiť. Ale Popoluška bola rýchlejšia. Zlomený kus metly jej ostrým koncom zarazila rovno pod bradu. Alebo niekde do tých miest, kde sa bežnému človeku brada napája na krk. Žena zachrčala a vyprskla na Popolušku spŕšku krvavých slín. Tá z diaľky, akoby spod vodnej hladiny, začula Dorin krik. Následne zo všetkých síl do macochy sotila a zvalila ju na kopu naštiepaného dreva.
„Čo si to...?“ Dora nedokončila a začala zvracať.
Popoluška bola ako v tranze. Miesil sa v nej šok s nevídanou eufóriou. Rozpínajúci sa pocit slobody v nej prevládol. Teraz nastal jej čas.
Strhla macoche z krku náhrdelník a pristúpila k stále dáviacej sestre. „Retiazku!“ zrúkla na ňu. Tá smerom k nej vrhla nechápavý vyplašený výraz. Tekala pohľadom ako hraboš vytiahnutý z nory. Popoluška jej na vysvetlenie uštedrila poriadny kopanec do brucha.
„Ty netvor!“ škriekala Dora váľajúc sa vo vlastných zvratkoch.
„Ja že som netvor?!“ šialene sa rozrehotala Popoluška. „Ja, čo ste ma ako psa priväzovali k plotu? Ja, čo som aj týždeň nevidela denné svetlo, lebo sa vám nepáčilo, ako sa vraj uškŕňam? Ale ak chceš netvora, dám ti netvora.“ Schmatla Doru za hrubý vrkoč a pritiahla ku ju k rozpálenej peci.
„Keďže sme vlastne sestry, dám ti ešte možnosť ospravedlniť sa mi,“ povedala pokojným hlasom Popoluška. „Ale musíš byť kurva presvedčivá.“
„Ty suka, ty...,“ nedokončila. Miestnosť naplnil neľudský škrekot a zvuk škvariaceho sa mäsa.
Dora, ktorej z pravej časti tváre ostala len krvavá kaša, upadla do šoku a zviezla sa na podlahu. Popoluška jej spod brady vyhrabala zlatú retiazku a prudkým trhnutím sa jej zmocnila. Všimla si, že obe ruky jej nevlastnej sestry zdobia masívne prstene, no páčiť jej ich z tých opuchnutých prstov by zabralo najmenej hodinu. Odrazu jej však zrak padol na malú sekeru ležiacu pri kôpke dreva, na ktorom ešte v posledných zášklboch dožívala macocha.
Keď vybiehala z domu vedela, že musí z panstva vypadnúť čo najskôr. Na jedlo a šaty nebol čas. Vystačí si s loveckou kamizolou a možno sa jej pošťastí aj s tretím orieškom. Potom len nasadnúť na koňa a zmiznúť do tmy.
„Popoluška!“ volal na ňu zadýchaný Ficko, ktorý si to šinul cez zasnežený dvor. „Počul som krik, je všetko v poriadku?“
„Áno, Ficko, to len...,“ chlácholila ho Popoluška.
„Panebože, to máš na sebe krv?“ zhrozil sa čeľadník. Po vyplašenej tvári mu stekali potoky potu.
„Počúvaj ma, Ficko, veci sa trochu zvrtli a ja potrebujem zmeniť vzduch. A bude to asi na dlhšiu dobu,“ vysvetľovala vyvalenému sluhovi.
„Tu máš,“ povedala a hodila mu dva drobné predmety. Ficko ich pohotovo chytil, ale keď si uvedomil, že v ruke drží kýpte dvoch tučných prstov, so zaručaním ich pustil na zem.
„Predaj tie prstene a vypadni odtiaľto,“ pokračovala Popoluška. „Mám pocit, že spojitosť so mnou ti bude v najbližších dňoch na príťaž.“ Priateľsky ho plesla po líci a bledého, nehybného, s vyjaveným výrazom ho nechala stáť na priedomí.
Vzápätí vbehla do šopy, kde ukrývala oriešky a aj ich rozbalený obsah. Obliekla si lovecké šaty, cez plece prehodila tulec so šípmi a s nádejou vzala do ruky tretí oriešok.
„To si snáď robí prdel!“ zakliala, keď sa v štrbine orieška objavila biela čipka. „Do riti!“ Zo všetkých možností bola táto snáď najhoršia. Aj rolka toaletného papiera by jej v súčasnej situácií bola užitočnejšia. Celou silou na oriešok dupla. Pod jej podrážkou to zapraskalo. Spod topánky sa vyvalil kúdoľ hustého štipľavého dymu. Z čarovného orieška ostala na zemi ležať len malá kôpka popola.
Vtom sa z dvora ozval zvuk cválajúcich koní. Do prdele. Potrebovala sa okamžite dostať k Juráškovi. Skôr, ako niekto v dome nájde zvyšok jej milovanej rodiny.
„Si to ty! Takže som ťa našiel!“ volal na ňu princ, ktorý ju zahliadol zakrádať sa smerom k stajniam. „Konečne!“ dodal a s blaženým úsmevom utekal rovno k nej.
„Tak toto nie,“ zavrčala Popoluška. Opäť sa jej začínalo zahmlievať pred očami a hnev, ktorý sa jej podarilo aspoň čiastočne skrotiť, bublal na povrch.
Princ dobehol k nej. „Kto si, spanilá panna?“ spýtal sa s úsmevom od ucha k uchu.
„Karma,“ precedila Popoluška pomedzi zuby.
„Vraveli ale, že sa voláš Popolu...“ Princov priblblý výraz, v ktorom sa miesilo šťastie, zmätok a zdesenie z kvapiek krvi na jej tvári, bol poslednou vecou, ktorú Popoluška uvidela predtým, ako mu celou silou vrazila hlavičku rovno medzi oči. Princov nos sa hlasným prasknutím zlomil a ostal komicky vytočený do strany. Tvár jeho ochromeného majiteľa zaliala krv.
„Tešilo ma,“ rozlúčila sa mierne omráčená s ležiacim princom. Hneď sa však musela zaraziť, pretože priamo na ňu rútila päťčlenná princova ochranka. Okamžite vytiahla luk a v rýchlom slede prevŕtala kolená prvým dvom vojakom. Tí sa s hrozným revom zvalili na zem. Zvyšná trojica ostala zmätene stáť. Popoluška viac nepotrebovala a vbehla do stajne.
„Si pripravený na divokú jazdu, kamarát?“ prihovorila sa Juráškovi, keď sa vyšvihla na jeho neosedlaný chrbát. „Musíš podať životný výkon.“ Kôň nervózne zafŕkal. Kakofónia kriku, konského erdžania a tasených zbraní, ktorá znela spred stajne, ho desila. Alebo možno len vnímal ten podivný kokteil hormónov, ktorý teraz jeho jazdkyni prúdil v žilách.
V okamihu, keď vybiehali z brány, sa do nich oprel mohutný vietor. Ako tisíce drobných ihličiek bodal Popolušku do tváre, no ona ho nevnímala. Jazdu si neskutočne užívala. Konečne po dlhej dobe sa cítila slobodná.
Hlasy za nimi jej ale prezradili, že o tú slobodu bude ešte musieť tvrdo zabojovať. Jurášek sa v harmónii s Popoluškiným želaním hnal dlhou lúkou takým tempom, že to z diaľky vyzeralo, akoby sa ani nedotýkal zeme. Z vycerenej tlamy mu odlietavali spenené sliny. Spod kopýt fŕkal zľadovatený sneh.
Popoluška mala pocit, že sa prenasledujúcim jazdcom vzďaľujú. Rozhodla sa obísť drobný háj rozprestierajúci sa pred nimi, aby na jeho druhej strane vbehli do lesa. Mesiac bol dnes neuveriteľne jasný a okolie priam až magicky ožaroval, no ona verila, že v temnom šere lesa sa vojakov hravo strasie. Spolu s Juráškom v ňom poznali každý koreň, každú jamu, a ak by sa tam princova družina za ňou odvážila, bola by v náročnom teréne aj tak bez šance.
Jurášek zafŕkal. Ako duchovia sa pred nimi zjavili dvaja jazdci. Museli háj obísť zozadu a obkľúčiť ich tak. Rútili sa priamo na nich. Popoluška chcela koňa prudko strhnúť do strany, no bez uzdy nemala dostatočnú kontrolu.
Náraz dvoch šípov z kuše, ktoré ju takmer v tom istom momente zasiahli do hrude, bol taký silný, že ju vymrštil zo sedla. Dopadla chrbtom na cestu a prudký úder zamrznutej hliny jej vyrazil dych.
Prerývane oddychovala. Nevnímala splašeného Juráška, ktorý sa hnal k lesu. Nepočula ani zvuk približujúcich sa kopýt a oslavné volanie vojakov. Nad ňou sa ako modro-zlatý závoj rozprestierala očarujúca nočná obloha. Chladný decembrový vzduch ju príjemne štípal na tvári. Ach, ten opojný pocit slobody.
Poslednou myšlienkou, ktorá Popoluške skrsla v mysli, tesne predtým, ako z nej v poslednom výdychu unikol život, bola „stálo to za to.“

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

ama_rilla
Táto poviedka sa mi páčila, aj ma pobavila. Záver ma prekvapil, čakala by som niečo veselšie vzhľadom k žánru. Niektore časti boli veľmi vydarené napr. V hlave sa jej vynoril jeho pripevnený výraz, keď zostrelila šišku z borovice; scéna a Fickom a prstami Dory a pod. :D trochu mi príde ale zvláštne, ako sa odrazu stala taká zmena, prišli to tak trochu z ničoho nič. Ale inak super za mňa :D
04.05.2022

Veles
Táto verzia Popolušky sa mi páči, to by som si hádam aj v televízore pozrel :D So záverom som ja osobne spokojný, happy ending mi sem príliš nepasuje. Nadávky mi tu sedeli viac ako v minulej poviedke, ale dialógy boli na mňa trošku moc moderné. Inak môžem len chváliť.
04.05.2022

Ray Janonoff
Rozhodne to stálo za to.
Nech by tu bol koniec akýkoľvek, myslím, že by pasoval - aj skutočný nádych slobody, aj zajatie v princovom plne vybavenom žalári.
Za mňa výborné.
04.05.2022

Marco Ottra
Tarantino vzal Grimmovcov na pivo a takto to dopadlo. Super zábava, najviac ma bavil súboj v kuchyni. :)
04.05.2022

Smrtislav Pierko
Osobne mi táto vianočná klasika už trocha lezie na nervy(hoc uznávam, že je to veľmi dobrý film). Prečo nemôžu Vianočnú koledu dávať rok čo rok s takým nasadením? A asi aj preto som si túto vtipne napísanú zvrhlosť veľmi užil :D
13.05.2022

Marco Ottra
Ja vám ďakujem za príjemné komentáre, som veľmi rád, že ste sa pri čítaní zabavili. :) Ja som tu tiež prihodil taký kvázi neutrálny komentár, aby som trochu zamiešal tipovaním. :)
18.05.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.