Jurinko a zakliata pani z Branču
Juraja Jánošíka oživila víla Krasava. No miesto pokojného života, ktoré malo naznačovať trochu pozmenené meno, bokom od ľudí mu osud prichystal úlohu vyriešiť záhadu zakliatej hradnej panej.
Pred kolibou na úbočí terchovského kopca zaštekal Bubo, avšak nevšedným štekotom na nočnú dobu, skôr radostná ária ako keby vítal niekoho známeho. Valach Mišo, ležiac na lavici, sa strhol zo spánku a chvíľu načúval, či štekanie neutíchne. Lenže o vonkajšiu stenu pastierskej chatrče žuchlo telo. Valach odhrnul kožušinu, zobral kabát i valašku a pobral sa k dverám.
„Čo je?“ ospalým hlasom sa ozval bača z pece.
„Bubo brechá, idem skontrolovať ovce,“ zašeptal Mišo.
Valach pootvoril dvierka na peci, aby priložil polienko, vartáľom rozhrnul žeravé uhlíky a dýchol do pahreby. Potom si chvíľu zohrieval ruky, vonku už bývalo chladno, nepomohli ani modlitby neďalekého Mnícha, ktorý skamenelý vzpínal ruky ponad úzky priechod terchovskej tiesňavy.
Mišo pootvoril dvere. Bubo sedel neďaleko, vrtiac radostne chvostom.
„Bubo, ty chumaj starý, čo tu robíš kriky? Zalez!“ priškrteným hlasom posielal psa preč, ale ten neposlúchol, iba nemo prehadzoval pohľad z valacha na niečo za dverami.
Mišo sa prešuchol medzerou a pritlačil dvere. V mesačnom svite rozpestrel svoj pohľad naokolo. Ovce v košiari zazvonili zvoncami, studený vánok mu podfukoval popod kabát. Miša striaslo, veru, na lavici by sa mu viac páčilo. Konáre na stromoch pospevovali pomalú pieseň, sem tam im do taktu zahral cvrček. Na priedomí, tam kde pred chvíľou hľadel Bubo, sedel mladý otrhaný chlap.
„Čo tu chceš? Pakuj sa odtiaľto! Ovce mi tu plašíš!“ skríkol Mišo na neznámu postavu.
„Vodu,“ potichu vyriekol cudzinec.
Rozpustené vlasy ani zarastená brada Mišovi nikoho nepripomínali. Plátenná košeľa roztrhaná na handry ukazovala takmer celé brucho, cez ošúchané súkenné nohavice presvitala pokožka, bosé nohy sa drali na povrch cez rozodraté krpce. Určite nejaký žobrák, čo utiekol pred pánmi, prebleslo Mišovi. Muž pôsobil statne a keď mu Mišo pozrel do očí, zbadal známy pohľad, pevný a spaľujúci až do špiku kostí.
„Juraj Jánošík!“ skríkol polohlasne valach a už sa k nemu skláňal, aby ho podvihol.
„Jurinko! Len Jurinko!“ zahlesol pocestný.
Mišo opatrne viedol Jurinka dovnútra, kde ho zložil na lavicu pri peci, vyzul mu krpce, na nohy mu ovinul onuce a celého ho prikryl starými ovčími kožušinami ako malé bábätko. Črpákom nabral žincice zo suda, priložil k ústam pocestnému a podvihol mu hlavu, aby sa mu dalo piť. Jurinko pil hltavo, pomedzi glgy ešte ťažko dýchal.
„Myslel som, že si mŕtvy. Ľudia vraveli, že ťa na hák zavesili,“ začal Mišo, keď si pritiahol malý vyrezávaný stolček k Jurinkovej hlave.
„Ba!“ dostal zo seba pocestný, „víly ma na kopce odniesli.“
„Víly?“
„Víla Krasava a jej spoločníčky… Starali sa o mňa… tancovali celé noci okolo mňa… nad ránom mi ruky na brucho prikladali… Daj ruku…,“ Jurinko nahmatal Mišovu ruku a priložil si ju na jazvy.
Mišo ucítil zocelené spoje tesne pod rebrami. Koľko ľudia nariekali, keď sa chýry doniesli, že Juraja na háku v Mikuláši zavesili. Všetci za ním smútili ako za najlepším kamarátom, veď mnohým v ich núdzi pomohol. Veru, aj sem Juraj neraz chodieval, žincicu spoločne popíjali, či po večeroch s kumpánmi na salaši lesné zvery opekali.
„Namojdušu,“ skríkol polohlasne Mišo.
Obaja mĺkvo pozerali do tmy. Ľudská blízkosť liečila Jurinkovu dušu, ako len dokáže uzdravovať prítomnosť blízkeho človeka, nečujne a pritom hojne, že pocestný sa necítil bezradný a stratený ako tam hore, tam kde opäť precitol do života a kde mu dlhé chvíle v bezmocnosti krátili všelijaké myšlienky.
„Nepotrebujú niekde valacha? Nechcem už zbojníčiť,“ ozval sa Jurinko.
„Honeľníka od Ďuriškov medveď roztrhal. Išiel do pálenice a cestou naspäť si uhol z pálenky, že miesto kopcom k Marunom zavítal do hôr. Vieš, tam pri Šparengovie domoch, čo sa úžľabinou ide do kopcov. Zaspal a ráno ho našli dotrhaného.“
„Ráno sa tam vyberiem,“ odvetil Jurinko a privrel oči.
Mišo chvíľu na neho pozeral, v myšlienkach zavítal k spomienkam, keď sa Jurinko tešil plnému zdraviu.
***
Hneď ako hajdúch Gregor vkročil do hostinca, zamieril k hostinskému. Nevšímal si furmanov, ani zeman sediaci v rohu si nezaslúžil viac ako bežný pohľad. V nose zacítil štipľavý dym i nežnú vôňu kuraťa, ktorá mu pohladila žalúdok.
„Jó napót, jedna pivo, tešik!“ zahlásil a obzrel sa po voľnom mieste. „Vy nevedela, kde bývať Juraj Jánošík?“
„Juraj je mŕtvy! Na jar ho obesili,“ odvetil hostinský skleslo.
„Azanďalát, veď Myjavatoll pána ma poslala po neho. Bajunk van. Problém mať,“ Gregor sklonil hlavu, so zaťatými zubami hýbal sánkou doľava-doprava a po chvíli sa ozval, „biztosan, vy nerobiť žarta tollem?“
„Opýtaj sa ľudí, keď mi neveríš.“
Gregor si pritiahol pivo, priložil k ústam a plnými dúškami ho vylial do seba.
„Barátok, vy poznať Juraj Janošík, igazan ho popraviť?“ obrátil sa hajdúch k furmanom.
„Zalez, ty uhorský pes,“ ktosi od vzdialeného stolu ho zahriakol po nemecky, „aspoň tu nám dopraj slovenského domova.“
„Vy nerobila problém, moja mama bol tiež butatót,“ s vážnou tvárou a vypnutou hruďou pôsobil vysoký, no už trochu šedovlasý, Gregor komicky.
V hostinci sa zdvihla vlna nadávok v rôznych jazykoch. Jeden chlap blízko hajdúcha sa rázne postavil, až taniere s pohármi skončili na zemi. Chytil Gregora za ozdobený kabát a pritiahol si ho k sebe.
„Ty sviňa jedna! Ešte raz povieš butatót a takú ti lajbnem, že budeš po uhorsky kotkodákať. Ty prašivý pes…“
Avšak chlapík prestal, lebo na hrudi ucítil palicu, ktorá ho silno odtláčala od hajdúcha. Obzrel sa tým smerom. Kúsok od neho stál mladý pastier s valaškou opretou o jeho prsia a s klobúkom zasadeným až na oči. Statný muž zamietavo krútil hlavou ozdobenou dvomi plavými vrkočmi.
„Pokoj, bratku! On nevie dobre po slovensky,“ pastier kývol chlapovi, aby si sadol.
„Zapredanec to je!“ pár nadávok v slovenčine sa zosypalo na hajdúchovu hlavu.
„Čo tu porábaš, brat môj? Myjava je veľmi ďaleko,“ vyzvedal pastier, nevšímajúc si nahnevaných furmanov.
„Hľadám Juraj Jánošík. Hostinský mondta nekem, že je mŕtva,“ odvetil Gregor, hľadiac pastierovi priamo do očí.
„To som ja,“ pastier si posunul vyššie klobúk, aby mu chlapi videli lepšie do tváre. „Ale zbojníčenie som zavesil so svojim telom na hák. Práve idem na jeden salaš, vraj honeľníka im roztrhalo.“
„A-a-a-le…, “ brblal hostinský.
„Pred pár splnmi som sa zobudil na vrchu Sokolie. Víly okolo mňa tancovali a liečili ma,“ odvetil Juraj pokojným hlasom, striedajúc pohľady z hostinského na hajdúcha. „Volajte ma všetci Jurinko. Juraj Jánošík zomrel na šibenici.“
Pastier si vytiahol krátku fajku a pripálil trieskou z pece. Potom sa obrátil na hajdúcha. Valaškou mu kývol, následne sa obaja vybrali na priedomie, kde si sadli na lavičku. Jurinko nenáhlivo bafkal pozerajúc na neďalekého Mnícha.
„Pokojne hovor uhorsky, kedysi som pánom ako vojak v Trenčíne slúžil,“ ozval sa Jurinko.
„Myjavský richtár mi kázal, že ťa mám priviesť, lebo si odvážny,“ hajdúch prešiel rovno k veci.
„Nebudem už zbojníčiť…“
„Nepotrebujeme zbojníka. Blízko Myjavy je hrad Branč. Straší na ňom a traja mladí muži tam zomreli. Vraj pyšná pani, zakliata pred mnohými vekmi, tam poblázni hlavy chlapom až skočia dolu priekopou.“
„Nie som strigôň,“ odvetil Jurinko.
„Richtár sto dukátov sľúbil, ak to dokážeš.“
„A keď nie?“
„Pôjdeš do temnice! Teda ak ťa samotná prekliata panna nezabije!“
***
Nad hlavou Šimona trónil trenčiansky hrad. Hlavný pĺtnik sa opieral o dlhú palicu, držiac plť na mieste, kým ju priviazali. Zvykli síce odpočívať kúsok za Trenčínom, aby cez zradnú vodu nešli v noci, ale Šimonovi sa po udalostiach spred Skalky zdalo rozumné odpočinúť si skôr.
Ej, veru, nebyť pastiera, polovica chlapov by skončila navždy vo vode. Voda krútila plťami, niektoré cúgy, narážali do seba a keď nabehli na plytčinu, počul krik. Ešteže pastier odložil svoju fajku, chytil svoju valašku a ukázal svoju vratkosť. Šľachovité telo mladého muža sa v tom virvare ohýbalo a ťalo ľahkou valaškou ako ťažkou drevorubačskou sekerou. Sekal nielen konáre, ale keď sa nechceli utopiť, presekol niektoré spoje a rozpojil tak jeden cúg na jednotlivé plte.
Šimon sa poobzeral po chlapoch. Z pĺtnikov nechýbal ani jeden, pastier na brehu pripravoval oheň a hajdúch, čo ich sprevádzal, sa v tej chvíli blížil na koni. Chýbal však drotár Jano a jeho kamarát Martin, obaja chlapi z Kysúc, čo takto na jeseň nastupovali v Žiline a viezli sa spolu s nimi do Prešporku, aby sa do Vianoc vrátili naspäť.
„Kde sú drotári?“
„Pred Skalkou ich vykotilo,“ ozval sa jeden z chlapov. „Prve Jana a potom Martina, keď ho išél ratovať.“
„Ech, to bude mať jeho žena radosť,“ ozval sa ďalší.
„Hej, zase by ho s ďalším deckom čakala,“ iný sa pridal.
Za iných okolnosti by sa im chlapi smiali, vedeli, že drotár Jano chodí nielen hrnce drotovať, ale aj nespokojným gazdinám zadrôtuje problémy v manželstve. Ale nikoho z nich netešilo, že obaja kysúčania skončili na dne Váhu.
„Do šľaka!“ zahrešil Šimon na plné ústa.
Nebolo síce bežné, že mu chlapi vo vode odplávali, no stávalo sa občas aj to. Hadovito sa točiaci Váh vedel prekvapiť aj skúsených pĺtnikov, nie raz aj on sám sa ocitol vo vode.
„Neboj, dobre im už je,“ chlácholil ho jeden z chlapov. „Jano obletuje zosnulé paničky a Martin si vyspevuje v nebeskom chóre.“
„Áméééén!“ zborovo zanôtili všetci pĺtnici ako na povel.
„Hej, bača!“ skríkol Šimon na pastiera.
Jurinko sa obrátil. Z ohňa sa už dymilo, nechcelo horieť.
„No!“ zakričal Jurinko naspäť.
„Vytiahni píšťalu a nejakú pohrebnú zanôť. Dvoch chlapov nám utopilo,“ zavelil Šimon.
„A kde?“
„Tam, v tej krúťnave. Ako narazili prvé cúgy.“
„Kedy vyrážate?“ opýtal sa Jurinko nečakane.
„Hneď ráno. Prečo?“
„Idem po drotárov! Snáď mi víla Krasava pomôže!“
Jurinko sa vyšvihol na koňa za hajdúcha a obaja vyrazili proti prúdu k miestu, kde sa predtým zasekli plte.
***
Jurinko iba v nohaviciach si húdol na píšťalke. Po dlhej chvíli sa objavila víla Krasava. Bosé žieňa v dlhej košeli s dlhými zlatistými vlasy učesanými dozadu sa milo usmievalo a ako duch sa vznášalo nad zemou.
„Zatancuj si so mnou, dievča modrooké,“ spevavo sa ozval pastier, „V tej tráve vysokej.“
„Zahrajú nám svrčky, zaspievajú vtáci,“ zanôtila jemne Krasava.
„Prekrásna víla, pomôž ľuďom, ktorí sa dnes utopili. Sú to chudobní drotári, doma ich čakajú žienky s malými deťmi.“
„A čo za to?“
„Budem tvojim veľkým dlžníkom!“
„To už si teraz,“ víla sa pousmiala. „Pozdravuj strýka vodníka v mojom mene. Možno kvôli mne sa nad nimi zľutuje.“
„Ďakujem ti, dobrá víla.“
„Zober si valašku so sebou, vodník nemá vždy dobrú náladu. Možno bude chcieť aj tvoju dušu do hrnčeka schovať.“
Objavilo sa obrovské svetlo. Víla zmizla a Jurinko schmatnúc valašku si zakrepčil odzemok, než sa strmhlav vrhol do studených vôd Váhu.
***
Jurinko zbadal vodníka. Vysoký, chudý muž s plutvami miesto nôh a so slizkou zelenou pokožkou držal za uška dve šálky. Hladil obidve, široko sa usmievajúc.
„Hej, vodník!“ skríkol Jurinko, no pod vodou reč vyznela ako niekoľko hlasnejších glgov.
„Kto si?“ v Jurinkovej hlave sa ozvali vodníkove slová.
„Som pastier Jurinko. Posiela ma víla Krasava,“ Jurinko si slová pomyslel. „Prišiel som si vypýtať tie dve duše, čo teraz v ruke držíš.“
„To som si mohol myslieť, že Krasava mi problémy chce robiť,“ vodník položil šálky na kameň, natiahol ruky s vystretými prstami za Jurinkom. Následne prudko zatvoril ruky v päsť a oboma mykol k sebe.
Zo dna sa vynorili dlhé steblá tráv. Tie sa obtočili Jurinkovi okolo nôh, aj okolo rúk sa snažili obmotať, no Jurinko ich valaškou rúbal. Stačilo, že ostrie valašky sa dotklo porastu, aby následne zhorel čudnou žiarou. Aj jednu nohu si uvoľnil, keď sa mu do rúk pustili zubáče a hrýzli ho, kým nepustil valašku.
Jurinkovi dochádzal dych, až ho nakoniec obchádzali mdloby.
„Hehe, už si môj,“ zasmial sa vodník.
„Mýliš sa, strýko, veľmi dobre poznám tvoje triky,“ objavila sa žiara a víla čarami ovládala valašku, aby preťala Jurinkovi putá z trávy. „Jurinko je môj chránenec a neopúšťam ho v ťažkej chvíli.
Pastier rýchlo vyplával na hladinu a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Následne sa vrátil pod vodu. Kým sa Krasava a vodník naťahovali pomocou kúzel, Jurinko ich oboplával, od chrbta vodníka zobral šálky a opatrne s nimi vyplával na povrch.
Podal ich Gregorovi, aby ich strážil. Potom pohľadal telá oboch drotárov, vytiahol ich na breh a v tichosti čakal na Krasavu, ktorá za chvíľu v podobe žiary opustila Váh a čarami prinavrátila správnu dušu každému telu.
***
V diaľke, smerom od pĺtnikov, sa ozvali hlasy a konský dupot. Jurinko rýchlo spoznal cisárskych vojakov.
„Na!“ každému drotárovi hodil po dukáte. „Keby dačo, išli sme tamtým smerom.“
Jurinko natiahol ruku smerom k spustnutému kláštoru na Skalke. Gregorovi kývol, obaja sadli na koňa a odcválali iným smerom.
„Pomedzi dedinky prejdeme na hradskú a potom na Újhely,“ kričal Jurinko.
„Kôň je unavený, dlho vojakom utekať nebudeme.“
„Aspoň po Turecký vrch, tam sú jaskyne.“
Vonku sa zmrákalo a na krajinu zasadla tma. Cestou Jurinko odťal borovicový konár nasiaknutý živicou, odtrhol si rukáv z košele, omotal ho okolo konára a v najbližšej dedine im hlásnik ohňom pripálil fakľu.
Lenže kôň spomaľoval, až celkom vysilený zastal.
„Spútaj ma! Keď dôjdu vojaci, tak im povedz, že si ma zatkol na richtárov príkaz,“ vyhŕkol Jurinko, valašku si zastrčil za opasok poza chrbát, prikryl ju kabátom, a spojené päste natiahol k hajdúchovi.
Gregor vytiahol zo sedlového vrecka železné putá a voľne ich nasadil pastierovi. Sotva mu ich dal, pricválala k ním skupinka piatich jazdcov.
„Stojte! Kto ste a kam idete?“ ozval sa veliteľ skupinky.
„Som hajdúch Gregor a nesiem tohto butatóta k nášmu richtárovi, lebo jednému mešťanostovi sprznil dcéru.“
„Kam ideš?“
„Do Myjavy!“
„Fúha, tak to máš ďaleku cestu.“
„Áno, a keďže som ho až pri Púchove lapil, tak kôň je unavený.“
„Hans! Svetlo! Posvietim si na tvojho vtáčika. Ušli nám nejakí kuruckí psi, aby si nás náhodou neoklamal.“
K Jurinkovi pristúpil vojak s fakľou. Osvietil mu tvár.
„Kuruc! Juraj Janošík!“ skríkol jeden z vojakov, možno Jurajov kumpán, čo vymenil kurucký kabát za cisársky.
Jurinko mykol putami, švihom vytiahol valašku a poriskom pretiahol chrbát svetlonošovi, zobral mu fakľu, skočil na koňa za veliteľa a priložil mu ostrie valašky ku krku.
„Prikáž vojakom, nech sa navzájom spútajú. Nechcem nikomu ublížiť, ale nemám inú možnosť.“
Vojaci poslúchli a veliteľa potom tiež spútali. Následne si hajdúch preložil veci na druhého koňa a spolu s Jurinkom popchli každý svojho koňa, aby rýchlo zmizli hundrajúcim vojakom z dohľadu.
***
„Choď a ubytuj sa v hostinci, ráno za tebou dôjdem,“ zneli Jurinkovi v ušiach hajdúchove slová, ktoré mu hovoril, keď sa lúčili na kopčekoch pred Myjavou a v diaľke sa črtali kontúry spustnutého hradu Branč. „Potom spolu pôjdeme na hrad.“
Pastier ho neposlúchol, na hrad sa vybral hneď. Stmievalo sa a na dolnom nádvorí sa uvelebil v rozpadnutej strážnej veži.Z tašky si vytiahol kúsok chleba a bryndzu, posledné kúsky od pastiera Miša. Pomaly ujedal a vychutnával si každé sústo.
„Kvák! Kvák!“ doskákala čierna ropucha k Jurinkovi, na jej slizkom tele sa odrážalo mesačné svetlo, okolo sa šíril nevábny puch.
„Vitaj, žabulienka! Ideš na večeru? Na!“ ozval sa Jurinko.
Následne jej pastier odlomil neveľký kúsok chleba a spolu s bryndzou jej ho hodil k nohám. Ropucha rozďavila ústa a postupne si dlhým jazykom vyzbierala jedlo do poslednej omrvinky.
„Ale si bola hladná! Moc často asi nechodíš medzi ľudí, že? Ani ja som moc nechcel ísť medzi ľudí, ale tam u nás doma sú väčšie kopce ako tu a cez zimu nepotrebujú pastiera navyše. Preto som sem prišiel, aby som zistil, prečo tu straší. Nevieš niečo? Škoda, že tu nie je víla Krasava. Ona by ti rozviazala jazyk a mohla by si hovoriť ľudskou rečou. Ale vieš čo? Je mi tu akosi otupno, čo keby sme si zahrali na píšťalke?“
Ropucha sledovala pastierovu tvár. Z času na čas zakŕkala, či prikývla hlavou, ako keby rozumela Jurinkovej reči. A keď videla, že pastier vyťahuje píšťalku spoza širokého opaska, roztiahla ústa do úsmevu.
Po pár tónoch píšťalkou si Jurinko zaspieval pesničky z rodného kraja. Ropucha načúvala a rytmicky kývala hlavou z boka na bok. Nakoniec sa pastier zdvihol, pokrčil v kolenách a keď ich striedavo vystieral i ropucha naraz s ním skákala.
A až keď sa brieždilo, Jurinko sa zvalil o stenu strážnice a tvrdo zaspal.
***
Nasledujúci večer si pastier zapálil ohník. V noci mu zima nebola, veď sa hýbal a tancoval, ale pred obedom, keď sa zobudil, striasalo ho od chladu. Ani starý bačovský kabát ho neochránil pred dotieravým mrázikom, ktorý sa mu schovával až pod nechty.
Poobede si pozbieral konáre a čarovná valaška si poradila i s hrubším stromčekom. Len čo si zakúril v strážnici, prišla k nemu ďalšia návšteva. Syčala už zďaleka, po chvíli sa objavila trojhranná hlava a biela čiara na dlhom haďom tele.
„Vitaj, kamarát, ideš sa zohriať? Poď, dvom nám bude spolu lepšie. Včera som tu mal kamarátku ropuchu, spievali a tancoval sme ostošesť, až do rána bieleho. Dnes sa mi nechce krepčiť, ale môžeme sa porozprávať.“
Jurinko rozprával o sebe, ako prežil celý svoj život, až kým ho na hák nezavesili.
„A potom ma víla Krasava oživila, ani neviem ako. Išiel som za kamarátom na Oravcové a cestou odtiaľ som stretol hajdúcha Gregora. Vraj tu straší, nevieš o tom niečo? Škoda, že tu nie je víla Krasava. Ona by ti rozviazala jazyk a mohol by si hovoriť ľudskou rečou.“
Pastier opatrne natiahol ruku a pohladkal hada. Potom Jurinko priložil do ohňa dreva, oprel sa o stenu strážnice, prikryl sa kabátom, zazíval a zatvoril oči.
***
Tretí deň Jurinko blúdil po hrade, cez obranný dvor prešiel okolo priekopy a potom sa pustil na hlavné nádvorie. Odtiaľ sa kochal pohľadom do širokého okolia. Následne vyšiel kľukatou cestou k rozpadnutej hradnej veži.
Tam začul tiché kvílenie a vzápätí ho rozbolela hlava, až sa Jurinko chytal za hlavu. Bolesť silnela i slabla, spánkami mu pulzovala krv, že terchovský pastier chcel kričať na plné ústa. Do nôh mu vchádzal nepokoj, nútil jeho nohy kráčať, no Jurinko si zakliesnil nohy medzi kamene a hlavu si chladil o rozpadnutý múr hradnej veže.
V mysli si predstavil vílu, jej úsmev, jej hrejivé ruky, keď mu ich spolu s inými vílami na rany prikladala. A presne tak ako vtedy na vrchu Sokolie, aj tu teraz zaspával s hrejivým pocitom na duši.
Nad ránom sa mu prisnil krásny sen.
Čierna pani, navlas rovnaká ako víla Krasava, ho prišla pozdraviť.
„Ďakujem, Jurinko! Ďakujem, že si ma odklial.“
„Odklial?“
„Áno,“ prikývla čierna pani, „mojej matke sa narodili naraz dve dcéry. Ja a Krasava. Ale Krasava sa narodila mŕtva. Víly ju pri pôrode zobrali so sebou a stala sa ich prvou vílou. Ja som vyrástla v pyšnú devu a odmietala som každého ženícha. Jeden pytač ma v hneve preklial, aby som dovtedy blúdila hradom, kým sa nájde junák, ktorý sa ma nebude báť. Ropucha, had i bolesť, to som bola všetko ja.“
V tom sa pri nich objavila Krasava.
„Jurinko, už nie si viac mojim dlžníkom. Svoj dlh si splatil tým, že si mi odklial sestru.“
Všetkých troch zalialo veľké svetlo.
Jurinko sa zobudil. Do očí mu pražilo slnko a zo zdola začul krik hajdúcha. S ťažkosťami sa postavil, nohy mu v kameňoch stŕpli. Opierajúc sa o valašku, išiel Gregorovi naproti.
„Tu si? Bál som sa, že idem neskoro. Žena ma zdržala, i pred cisárskymi vojakmi som sa musel skrývať,“ Gregor sa ospravedlňoval so sklopeným zrakom.
„Áno, tu som. Tri noci som sa s čiernou paňou rozprával,“ Jurinko potiahol perami do núteného úsmevu, s námahou ovládal zachrípnutý hlas.
„A už dá pokoj?“
„Hej, tí chlapi ju sem prišli vyslobodiť, no neboli dosť silní, aby jej pomohli. Poď!“ Jurinko veselo tľapol Gregora po chrbte, „už sa teším na richtárkinu polievku. Aj na teplú vodu, aj na ruky jeho slúžok na mojom chrbte.“
Pastier sa zahľadel do diaľky nad kopce. Krasava s Čiernou pani sa sestersky držali za ruky a obidve mu zakývali.
„Juhuhú,“ zakýval im Jurinko valaškou naspäť a zakričal: „A my budeme tancovať, až do samého rána…“
Aleš Horváth
Memento vivere!
Diskusia
Veles
Celkom dobré. Trochu predvídateľné, ale dobré. Nejaké gramatické chybičky by sa tam našli, ale myslím si že nič vážne. Zatiaľ asi najlepšia poviedka ktorú som čítal od teba.
09.03.2022
Celkom dobré. Trochu predvídateľné, ale dobré. Nejaké gramatické chybičky by sa tam našli, ale myslím si že nič vážne. Zatiaľ asi najlepšia poviedka ktorú som čítal od teba.
09.03.2022
Goran
Tiež sa pridám - veľmi sa mi to páčilo. Zatiaľ Tvoja najlepšia aj najkrajšia poviedka (aspoň z tých, čo som čítal). Milá, ľudská, huncútska, veľmi podarene napodobňujúca štýl povestí a reč ľudových rozprávaní. Skutočne dokázala preniesť do dávnych dôb, je to verné, no pritom nejde o otrocký, hoci i pekne napísaný pastiš podľa vzoru takejto literatúry; vôbec nie, je to autentická umelá povesť a zároveň dobrá fantazijná poviedka a je tam cítiť kus z Teba. Je tam taká tá neha a milučkosť :), ale aj láska k dobrodružstvu - nevraviac o tom, že presne tieto veci mi imponujú - bez toho, že by to bolo hoc len trošičku gýčové. Naozaj žasnem, lebo som nečakal ani takýto druh prózy a ani tak podarene spracovaný, a to nieže by som Ťa podceňoval, ale rozprávku/povesť nie je vôbec ľahké napísať tak, aby nepôsobila strojene. Hlavný hrdina je sympaťák (ako ináč v jeho prípade :)), nápad i zápletka je umne spracovaná. Je pravda, že záver som čakal trochu "epickejší", zvládol to na môj vkus priľahko, navyše podstatnú časť poviedky zaberali eskapády, ktoré vôbec s paňou nesúviseli (trvalo azda pridlho, kým sa k nej konečne dostali) epizóda s vodníkom bola oveľa väčšou prekážkou a je tiež pravda, že sa tam vyskytujú nejaké gramatické a štylistické chyby, aj chyba v deji - Jurinko hovorí, že ho nevzali do práce, no pritom, keď ho Gregor zverboval pre túto úlohu, tak sa do novej práce hotoval, tiež si akosi neviem predstaviť, že by páni brali na takúto misiu zbojníka, asi by hľadali hrdinu skôr v radoch medzi sebou. Nie je to teda dokonalé, ale všetky negatíva sú vlastne také taľafatky - nič podstatné, nič, čo by škodilo textu, takže určite bude táto poviedka v prvej polovici, ba možno i vyššie v hodnotení.
09.03.2022
Tiež sa pridám - veľmi sa mi to páčilo. Zatiaľ Tvoja najlepšia aj najkrajšia poviedka (aspoň z tých, čo som čítal). Milá, ľudská, huncútska, veľmi podarene napodobňujúca štýl povestí a reč ľudových rozprávaní. Skutočne dokázala preniesť do dávnych dôb, je to verné, no pritom nejde o otrocký, hoci i pekne napísaný pastiš podľa vzoru takejto literatúry; vôbec nie, je to autentická umelá povesť a zároveň dobrá fantazijná poviedka a je tam cítiť kus z Teba. Je tam taká tá neha a milučkosť :), ale aj láska k dobrodružstvu - nevraviac o tom, že presne tieto veci mi imponujú - bez toho, že by to bolo hoc len trošičku gýčové. Naozaj žasnem, lebo som nečakal ani takýto druh prózy a ani tak podarene spracovaný, a to nieže by som Ťa podceňoval, ale rozprávku/povesť nie je vôbec ľahké napísať tak, aby nepôsobila strojene. Hlavný hrdina je sympaťák (ako ináč v jeho prípade :)), nápad i zápletka je umne spracovaná. Je pravda, že záver som čakal trochu "epickejší", zvládol to na môj vkus priľahko, navyše podstatnú časť poviedky zaberali eskapády, ktoré vôbec s paňou nesúviseli (trvalo azda pridlho, kým sa k nej konečne dostali) epizóda s vodníkom bola oveľa väčšou prekážkou a je tiež pravda, že sa tam vyskytujú nejaké gramatické a štylistické chyby, aj chyba v deji - Jurinko hovorí, že ho nevzali do práce, no pritom, keď ho Gregor zverboval pre túto úlohu, tak sa do novej práce hotoval, tiež si akosi neviem predstaviť, že by páni brali na takúto misiu zbojníka, asi by hľadali hrdinu skôr v radoch medzi sebou. Nie je to teda dokonalé, ale všetky negatíva sú vlastne také taľafatky - nič podstatné, nič, čo by škodilo textu, takže určite bude táto poviedka v prvej polovici, ba možno i vyššie v hodnotení.
09.03.2022
Marco Ottra
Pre mňa je to prvá poviedka, ktorú som od teba čítal, takže neviem porovnať, ale bolo to celkom podarené. Pekný nápad. Predvídateľnosť by som ako slabinu nebral, pre tieto literárne útvary nie sú typické šokujúce zvraty a budovanie napätia. Bolo to ľahké, príjemné a rozprávkové, ale tiež by som v závere ocenil trochu viac, neviem ako to povedať, lesku?
Čo mi vadilo (lebo veď nebudeme si tu len med okolo huby mastiť), bola na niektorých miestach kostrbatá štylistika, napríklad:
-Tam začul tiché kvílenie a vzápätí ho rozbolela hlava, až sa Jurinko chytal za hlavu - "Jurinko" by som vynechal
-Moc často asi nechodíš medzi ľudí, že? Ani ja som moc nechcel ísť medzi ľudí - "medzi ľudí" by som vynechal
Ale popri ostatných, zatiaľ uverejnených poviedkach, to je fajn oživenie.
09.03.2022
Pre mňa je to prvá poviedka, ktorú som od teba čítal, takže neviem porovnať, ale bolo to celkom podarené. Pekný nápad. Predvídateľnosť by som ako slabinu nebral, pre tieto literárne útvary nie sú typické šokujúce zvraty a budovanie napätia. Bolo to ľahké, príjemné a rozprávkové, ale tiež by som v závere ocenil trochu viac, neviem ako to povedať, lesku?
Čo mi vadilo (lebo veď nebudeme si tu len med okolo huby mastiť), bola na niektorých miestach kostrbatá štylistika, napríklad:
-Tam začul tiché kvílenie a vzápätí ho rozbolela hlava, až sa Jurinko chytal za hlavu - "Jurinko" by som vynechal
-Moc často asi nechodíš medzi ľudí, že? Ani ja som moc nechcel ísť medzi ľudí - "medzi ľudí" by som vynechal
Ale popri ostatných, zatiaľ uverejnených poviedkach, to je fajn oživenie.
09.03.2022
Goran
Tiež sa pridám - veľmi sa mi to páčilo. Zatiaľ Tvoja najlepšia aj najkrajšia poviedka (aspoň z tých, čo som čítal). Milá, ľudská, huncútska, veľmi podarene napodobňujúca štýl povestí a reč ľudových rozprávaní. Skutočne dokázala preniesť do dávnych dôb, je to verné, no pritom nejde o otrocký, hoci i pekne napísaný pastiš podľa vzoru takejto literatúry; vôbec nie, je to autentická umelá povesť a zároveň dobrá fantazijná poviedka a je tam cítiť kus z Teba. Je tam taká tá neha a milučkosť :), ale aj láska k dobrodružstvu - nevraviac o tom, že presne tieto veci mi imponujú - bez toho, že by to bolo hoc len trošičku gýčové. Naozaj žasnem, lebo som nečakal ani takýto druh prózy a ani tak podarene spracovaný, a to nieže by som Ťa podceňoval, ale rozprávku/povesť nie je vôbec ľahké napísať tak, aby nepôsobila strojene. Hlavný hrdina je sympaťák (ako ináč v jeho prípade :)), nápad i zápletka je umne spracovaná. Je pravda, že záver som čakal trochu "epickejší", zvládol to na môj vkus priľahko, navyše podstatnú časť poviedky zaberali eskapády, ktoré vôbec s paňou nesúviseli (trvalo azda pridlho, kým sa k nej konečne dostali) epizóda s vodníkom bola oveľa väčšou prekážkou a je tiež pravda, že sa tam vyskytujú nejaké gramatické a štylistické chyby, aj chyba v deji - Jurinko hovorí, že ho nevzali do práce, no pritom, keď ho Gregor zverboval pre túto úlohu, tak sa do novej práce hotoval, tiež si akosi neviem predstaviť, že by páni brali na takúto misiu zbojníka, asi by hľadali hrdinu skôr v radoch medzi sebou. Nie je to teda dokonalé, ale všetky negatíva sú vlastne také taľafatky - nič podstatné, nič, čo by škodilo textu, takže určite bude táto poviedka v prvej polovici, ba možno i vyššie v hodnotení.
09.03.2022
Tiež sa pridám - veľmi sa mi to páčilo. Zatiaľ Tvoja najlepšia aj najkrajšia poviedka (aspoň z tých, čo som čítal). Milá, ľudská, huncútska, veľmi podarene napodobňujúca štýl povestí a reč ľudových rozprávaní. Skutočne dokázala preniesť do dávnych dôb, je to verné, no pritom nejde o otrocký, hoci i pekne napísaný pastiš podľa vzoru takejto literatúry; vôbec nie, je to autentická umelá povesť a zároveň dobrá fantazijná poviedka a je tam cítiť kus z Teba. Je tam taká tá neha a milučkosť :), ale aj láska k dobrodružstvu - nevraviac o tom, že presne tieto veci mi imponujú - bez toho, že by to bolo hoc len trošičku gýčové. Naozaj žasnem, lebo som nečakal ani takýto druh prózy a ani tak podarene spracovaný, a to nieže by som Ťa podceňoval, ale rozprávku/povesť nie je vôbec ľahké napísať tak, aby nepôsobila strojene. Hlavný hrdina je sympaťák (ako ináč v jeho prípade :)), nápad i zápletka je umne spracovaná. Je pravda, že záver som čakal trochu "epickejší", zvládol to na môj vkus priľahko, navyše podstatnú časť poviedky zaberali eskapády, ktoré vôbec s paňou nesúviseli (trvalo azda pridlho, kým sa k nej konečne dostali) epizóda s vodníkom bola oveľa väčšou prekážkou a je tiež pravda, že sa tam vyskytujú nejaké gramatické a štylistické chyby, aj chyba v deji - Jurinko hovorí, že ho nevzali do práce, no pritom, keď ho Gregor zverboval pre túto úlohu, tak sa do novej práce hotoval, tiež si akosi neviem predstaviť, že by páni brali na takúto misiu zbojníka, asi by hľadali hrdinu skôr v radoch medzi sebou. Nie je to teda dokonalé, ale všetky negatíva sú vlastne také taľafatky - nič podstatné, nič, čo by škodilo textu, takže určite bude táto poviedka v prvej polovici, ba možno i vyššie v hodnotení.
09.03.2022
Marco Ottra
Pre mňa je to prvá poviedka, ktorú som od teba čítal, takže neviem porovnať, ale bolo to celkom podarené. Pekný nápad. Predvídateľnosť by som ako slabinu nebral, pre tieto literárne útvary nie sú typické šokujúce zvraty a budovanie napätia. Bolo to ľahké, príjemné a rozprávkové, ale tiež by som v závere ocenil trochu viac, neviem ako to povedať, lesku?
Čo mi vadilo (lebo veď nebudeme si tu len med okolo huby mastiť), bola na niektorých miestach kostrbatá štylistika, napríklad:
-Tam začul tiché kvílenie a vzápätí ho rozbolela hlava, až sa Jurinko chytal za hlavu - "Jurinko" by som vynechal
-Moc často asi nechodíš medzi ľudí, že? Ani ja som moc nechcel ísť medzi ľudí - "medzi ľudí" by som vynechal
Ale popri ostatných, zatiaľ uverejnených poviedkach, to je fajn oživenie.
09.03.2022
Pre mňa je to prvá poviedka, ktorú som od teba čítal, takže neviem porovnať, ale bolo to celkom podarené. Pekný nápad. Predvídateľnosť by som ako slabinu nebral, pre tieto literárne útvary nie sú typické šokujúce zvraty a budovanie napätia. Bolo to ľahké, príjemné a rozprávkové, ale tiež by som v závere ocenil trochu viac, neviem ako to povedať, lesku?
Čo mi vadilo (lebo veď nebudeme si tu len med okolo huby mastiť), bola na niektorých miestach kostrbatá štylistika, napríklad:
-Tam začul tiché kvílenie a vzápätí ho rozbolela hlava, až sa Jurinko chytal za hlavu - "Jurinko" by som vynechal
-Moc často asi nechodíš medzi ľudí, že? Ani ja som moc nechcel ísť medzi ľudí - "medzi ľudí" by som vynechal
Ale popri ostatných, zatiaľ uverejnených poviedkach, to je fajn oživenie.
09.03.2022
Goran
Marco, áno, štylistika tam miestami škrípe, ale nie je toho, našťastie, veľa. A v tej vete by som vynechal aj hlavu, nielen Jurinka ;) - lebo by to znelo: vzápätí ho rozbolela hlava, až sa chytal za hlavu :D Skôr Vzápätí ho tak rozbolela hlava, že sa za ňu musel chytiť.
09.03.2022
Marco, áno, štylistika tam miestami škrípe, ale nie je toho, našťastie, veľa. A v tej vete by som vynechal aj hlavu, nielen Jurinka ;) - lebo by to znelo: vzápätí ho rozbolela hlava, až sa chytal za hlavu :D Skôr Vzápätí ho tak rozbolela hlava, že sa za ňu musel chytiť.
09.03.2022
Marco Ottra
No jasné, tak som to myslel. Inak by to bola odomňa dosť debilná rada. :D Niekto by ma dokonca mohol obviniť z pokusu o sabotáž. :)))
09.03.2022
No jasné, tak som to myslel. Inak by to bola odomňa dosť debilná rada. :D Niekto by ma dokonca mohol obviniť z pokusu o sabotáž. :)))
09.03.2022
Aleš Horváth
Veles, Marco, Goran ďakujem
Veles, dosť som pri písaní myslel na teba. Lebo ako ty si si obľúbil Hergerta, tak ja zase Jurinka, teda moju postavu, nie Jurinka zo scifi.sk po ktorom som Jánošíkovi skrátil meno.
Marco, sabotovať by si nezrúfol ani Goran 🙂 a to som mu pár dôvodov na to dal 😂😂😂 a dosť silných 🤣🤣🤣ale ja mu verím že to neurobí 😇😇😇
Goran, budeš prekvapený ale sám som s tým nespokojný. chýbal mi priestor, prvopis mal 30k znakov a to som sa už krotil. myslím si že trochu lyriky by tam tiež nezaškodilo, ale tej si užiješ v lyrizovanej scifi čo som špeciálne kvôli tebe písal, snáď ma za verše nezdrbeš veľmi.
a takisto mi chýba v Jurinkovi také pátranie na spôsob Mŕtveho na Pekelnom vrchu. myslím si že pri troche hrania by to vydalo aj na 20 strán.
Nešlo mi o povesť, skôr o klasickú beletriu(historickú fantasy) so vším všudy.
Takže som viac z toho nahnevaný.
jaj, a čo sa týka predvidateľnosti, v detektívke vie tiež človek dopredu, že prípad sa vyrieši, takže predvidateľnosť by som až tak neriešil. išlo mi skôr o cestu ani nie tak o cieľ aj keď, Pojinko, máš pravdu v tom, že som ho mohol lepšie spracovať, ako aj dotiahnuť tu verbovačku.
09.03.2022
Veles, Marco, Goran ďakujem
Veles, dosť som pri písaní myslel na teba. Lebo ako ty si si obľúbil Hergerta, tak ja zase Jurinka, teda moju postavu, nie Jurinka zo scifi.sk po ktorom som Jánošíkovi skrátil meno.
Marco, sabotovať by si nezrúfol ani Goran 🙂 a to som mu pár dôvodov na to dal 😂😂😂 a dosť silných 🤣🤣🤣ale ja mu verím že to neurobí 😇😇😇
Goran, budeš prekvapený ale sám som s tým nespokojný. chýbal mi priestor, prvopis mal 30k znakov a to som sa už krotil. myslím si že trochu lyriky by tam tiež nezaškodilo, ale tej si užiješ v lyrizovanej scifi čo som špeciálne kvôli tebe písal, snáď ma za verše nezdrbeš veľmi.
a takisto mi chýba v Jurinkovi také pátranie na spôsob Mŕtveho na Pekelnom vrchu. myslím si že pri troche hrania by to vydalo aj na 20 strán.
Nešlo mi o povesť, skôr o klasickú beletriu(historickú fantasy) so vším všudy.
Takže som viac z toho nahnevaný.
jaj, a čo sa týka predvidateľnosti, v detektívke vie tiež človek dopredu, že prípad sa vyrieši, takže predvidateľnosť by som až tak neriešil. išlo mi skôr o cestu ani nie tak o cieľ aj keď, Pojinko, máš pravdu v tom, že som ho mohol lepšie spracovať, ako aj dotiahnuť tu verbovačku.
09.03.2022
ama_rilla
Bolo to vcelku podarené. Niektoré časti sa mi páčili - začiatok a scéna vo Váhu s Krasavou. Ale troška je tam priveľa postranných informácií a potom mi to prišlo tak, že už nebol priestor, tak si to rýchlo ukončil. Páčil sa mi veľmi aj jazyk, ktorý si zvolil - na mňa to pôsobilo autenticky. Takisto záver prišiel tak z ničoho - mohli tam byť nejaké náznaky súvisu Krasavy s pani z Branču.
09.03.2022
Bolo to vcelku podarené. Niektoré časti sa mi páčili - začiatok a scéna vo Váhu s Krasavou. Ale troška je tam priveľa postranných informácií a potom mi to prišlo tak, že už nebol priestor, tak si to rýchlo ukončil. Páčil sa mi veľmi aj jazyk, ktorý si zvolil - na mňa to pôsobilo autenticky. Takisto záver prišiel tak z ničoho - mohli tam byť nejaké náznaky súvisu Krasavy s pani z Branču.
09.03.2022
Terry Chrapúňzel
Pri tej vete, keď sa bača ozval z pece, ma trhlo, že čo robí bača v peci. Až potom ma trklo, že on asi spí na peci :D
A "popchli každý svojho koňa" asi spadá do rovnakej kategórie ako "lízal som ju mojím jazykom". Predstava, že si jeden druhému navzájom popchávajú kone, ma pobavila takmer rovnako, ako že Jarik líže prostitútku cudzím jazykom.
A pri príslovke "moc" asi Niromwell vyskočí z kože :D
Ale myšlienka, že Jánošíka vzkriesili víly, sa mi fakt páči.
09.03.2022
Pri tej vete, keď sa bača ozval z pece, ma trhlo, že čo robí bača v peci. Až potom ma trklo, že on asi spí na peci :D
A "popchli každý svojho koňa" asi spadá do rovnakej kategórie ako "lízal som ju mojím jazykom". Predstava, že si jeden druhému navzájom popchávajú kone, ma pobavila takmer rovnako, ako že Jarik líže prostitútku cudzím jazykom.
A pri príslovke "moc" asi Niromwell vyskočí z kože :D
Ale myšlienka, že Jánošíka vzkriesili víly, sa mi fakt páči.
09.03.2022
Aleš Horváth
Terry, "svojho" som použil zámerne aby Niromwell 🙂 videla že ju počúvam. ale hutal som nad tým, že či bez toho by to nevyznelo, že zase sedeli na jednom koni. Niekedy by som mal fakt menej rozmýšľať(ako pri Ňuňovi tie privlastňovacie prídavné mená kde som to asi veľmô overthinkol).
10.03.2022
Terry, "svojho" som použil zámerne aby Niromwell 🙂 videla že ju počúvam. ale hutal som nad tým, že či bez toho by to nevyznelo, že zase sedeli na jednom koni. Niekedy by som mal fakt menej rozmýšľať(ako pri Ňuňovi tie privlastňovacie prídavné mená kde som to asi veľmô overthinkol).
10.03.2022
Goran
Áno, Terry, to som si aj ja všimol, tie príklady, čo menuješ, ale na obhajobu Aleša - moc použil v rozhovore a ja tiež bežne (a asi všetci) hovoríme vety typu: moc som sa napapal/moc je to pekné a pod. v dialógoch to nevadí, je to skrátka "mluva". Aleš, prepána, nič by som nesabotoval, zase nie som taký satan :D A áno, viaceré nedôslednosti či nedokonalosti v plynutí príbehu budú vyplývať z toho, že si poviedku skracoval, neublížilo jej to, ale zrejme by naozaj viac vynikla na väčšom priestore, tu by sa trošku hodilo sa rozpísať, dej je na to dosť bohatý a košatý, beriem aj to, že samotná Jurinkova perepúť je cieľom v zmysle - cieľ je cesta a stretnutie so zakliatou paňou je vlastne taká záverečná čerešnička putovania. Určite sa to dá vnímať aj ako historická fantasy, ono to vlastne je historická fantasy, ale mne to väčšmi svojím jazykom i atmosférou evokuje modernú autorskú povesť, čo, podľa mňa, vôbec nie je na škodu. S Jurinkom si viem doslova predstaviť nejaký roganovsko-zaklínačský cyklus dlhších poviedok, priam sa to pýta; mimoriadne sympatický hrdina a dôkaz toho, že Jurino stále žije :), mýtus nezaniká, len sa transformuje. Mňa to priam fascinuje. A predvídateľnosť ma v takomto type príbehov vôbec nezaujíma. Dnes je vyložene móda robiť dvojité či trojité zvraty a prekvapenia a odhalenia v závere a áno... niekedy je to super, ale do mnohých príbehov sa to proste nehodí, nehovoriac o tom, že takáto hra na mačku a myš s čitateľom môže vypáliť aj veľmi nepríjemne, aj tu na scifi.sk som sa niekedy chytal za hlavu, čo povymýšľal autor, len aby čitateľa v závere "dostal".
10.03.2022
Áno, Terry, to som si aj ja všimol, tie príklady, čo menuješ, ale na obhajobu Aleša - moc použil v rozhovore a ja tiež bežne (a asi všetci) hovoríme vety typu: moc som sa napapal/moc je to pekné a pod. v dialógoch to nevadí, je to skrátka "mluva". Aleš, prepána, nič by som nesabotoval, zase nie som taký satan :D A áno, viaceré nedôslednosti či nedokonalosti v plynutí príbehu budú vyplývať z toho, že si poviedku skracoval, neublížilo jej to, ale zrejme by naozaj viac vynikla na väčšom priestore, tu by sa trošku hodilo sa rozpísať, dej je na to dosť bohatý a košatý, beriem aj to, že samotná Jurinkova perepúť je cieľom v zmysle - cieľ je cesta a stretnutie so zakliatou paňou je vlastne taká záverečná čerešnička putovania. Určite sa to dá vnímať aj ako historická fantasy, ono to vlastne je historická fantasy, ale mne to väčšmi svojím jazykom i atmosférou evokuje modernú autorskú povesť, čo, podľa mňa, vôbec nie je na škodu. S Jurinkom si viem doslova predstaviť nejaký roganovsko-zaklínačský cyklus dlhších poviedok, priam sa to pýta; mimoriadne sympatický hrdina a dôkaz toho, že Jurino stále žije :), mýtus nezaniká, len sa transformuje. Mňa to priam fascinuje. A predvídateľnosť ma v takomto type príbehov vôbec nezaujíma. Dnes je vyložene móda robiť dvojité či trojité zvraty a prekvapenia a odhalenia v závere a áno... niekedy je to super, ale do mnohých príbehov sa to proste nehodí, nehovoriac o tom, že takáto hra na mačku a myš s čitateľom môže vypáliť aj veľmi nepríjemne, aj tu na scifi.sk som sa niekedy chytal za hlavu, čo povymýšľal autor, len aby čitateľa v závere "dostal".
10.03.2022
Goran
Jos, spomínam si, a určite nie preto, aby som len rýpal, alebo čo... tam sa, podľa mňa, (do takého druhu zábavnej, humoristickej poviedky) naozaj pýtalo niečo, čím by si to potvrdil, "zaklincoval", nejaký ten twist či odhalenie, myslím si, že nielen ja som sa tešil na dajaký ňuňov výstup, bolo zaujímavé, že ňuňo ostal taký záhadný, bolo by ale väčšmi fajn, keby sme sa napr. v závere dozvedeli, že ňuňo... a to už nechávam na Teba, že čo :D, iste by čitateľa odmenil a potešil aj ňuňov opis, prípadne nejaká jeho nejaká myšlienočka na záver, čo si o pachtení sa elfa s trpaslíkom vlastne myslí a ako to vníma on, dačo také som čakal...
10.03.2022
Jos, spomínam si, a určite nie preto, aby som len rýpal, alebo čo... tam sa, podľa mňa, (do takého druhu zábavnej, humoristickej poviedky) naozaj pýtalo niečo, čím by si to potvrdil, "zaklincoval", nejaký ten twist či odhalenie, myslím si, že nielen ja som sa tešil na dajaký ňuňov výstup, bolo zaujímavé, že ňuňo ostal taký záhadný, bolo by ale väčšmi fajn, keby sme sa napr. v závere dozvedeli, že ňuňo... a to už nechávam na Teba, že čo :D, iste by čitateľa odmenil a potešil aj ňuňov opis, prípadne nejaká jeho nejaká myšlienočka na záver, čo si o pachtení sa elfa s trpaslíkom vlastne myslí a ako to vníma on, dačo také som čakal...
10.03.2022
Aleš Horváth
lenže ňuňo bol zajac, ktorý sa snažil ujsť trpaslíkovi, takže to sa mu aj podarilo. a priznám sa, že ani neviem aký zvrat by sa tam hodil
10.03.2022
lenže ňuňo bol zajac, ktorý sa snažil ujsť trpaslíkovi, takže to sa mu aj podarilo. a priznám sa, že ani neviem aký zvrat by sa tam hodil
10.03.2022
Veles
Ja by som tam dal zvrat že Ňuňo je vlastne lovec, nejaký krvilačný, ale to už by asi bolo trošku moc :D
10.03.2022
Ja by som tam dal zvrat že Ňuňo je vlastne lovec, nejaký krvilačný, ale to už by asi bolo trošku moc :D
10.03.2022
Aleš Horváth
no veď on sa o to aj snažil, ale tým že si zavolal na pomoc tie mangusty. len nie z dôvodu, že by si ich ugriloval alebo urobil z nich guláš.
10.03.2022
no veď on sa o to aj snažil, ale tým že si zavolal na pomoc tie mangusty. len nie z dôvodu, že by si ich ugriloval alebo urobil z nich guláš.
10.03.2022
Goran
Každopádne, mangusty sú moje milované zvieratká, som nimi už dlhodobo posadnuté, tiež sa vyskytuje jedna v mojej poviedke... chcel by som ju mať ako peta :D
10.03.2022
Každopádne, mangusty sú moje milované zvieratká, som nimi už dlhodobo posadnuté, tiež sa vyskytuje jedna v mojej poviedke... chcel by som ju mať ako peta :D
10.03.2022
B.T. Niromwell
Lenže o vonkajšiu stenu pastierskej chatrče žuchlo telo. – ako vie, že to je telo?
Ešteže pastier odložil svoju fajku, chytil svoju valašku a ukázal svoju vratkosť. – čiu inú fajku a valašku, ak nie svoju? Zmazať.
Inak to musel drotárov, ktorým práve zachránil zivot ešte aj podplácať, aby ho neprezradili? Svine nevďačné :D
Jánošík je Blavák, že hovorí “Moc často“
vzápätí ho rozbolela hlava, až sa Jurinko chytal za hlavu - veľa hlavy
Toto ti naozaj sadlo, čítalo sa to ľahko, možno to bolo občas rozvláčne, nejaké nespisovné výrazy, ale v zásade ma to veľmi bavilo. Takýto ľudový jazyk ti asi sedí najviac. Príbeh bol síce príjemne košatý, ale pomerne jednoduchý, čo sa týka hlavnej dejovej linky. Dá sa povedať, že si veľmi verne a kvalitne zreprodukoval ľudové rozprávky a legendy, ešte by sa tam žiadalo dať trochu viac toho tvojho vlastného. Na začiatku tam toho bolo viac, originalita Jánošikovho príbehu, nové postavy chlapov, to vytváralo dosť dobrý svet, pri hlavnom rozuzlen si už ale išiel takou predvídateľnou cestičkou istoty.
25.04.2022
Lenže o vonkajšiu stenu pastierskej chatrče žuchlo telo. – ako vie, že to je telo?
Ešteže pastier odložil svoju fajku, chytil svoju valašku a ukázal svoju vratkosť. – čiu inú fajku a valašku, ak nie svoju? Zmazať.
Inak to musel drotárov, ktorým práve zachránil zivot ešte aj podplácať, aby ho neprezradili? Svine nevďačné :D
Jánošík je Blavák, že hovorí “Moc často“
vzápätí ho rozbolela hlava, až sa Jurinko chytal za hlavu - veľa hlavy
Toto ti naozaj sadlo, čítalo sa to ľahko, možno to bolo občas rozvláčne, nejaké nespisovné výrazy, ale v zásade ma to veľmi bavilo. Takýto ľudový jazyk ti asi sedí najviac. Príbeh bol síce príjemne košatý, ale pomerne jednoduchý, čo sa týka hlavnej dejovej linky. Dá sa povedať, že si veľmi verne a kvalitne zreprodukoval ľudové rozprávky a legendy, ešte by sa tam žiadalo dať trochu viac toho tvojho vlastného. Na začiatku tam toho bolo viac, originalita Jánošikovho príbehu, nové postavy chlapov, to vytváralo dosť dobrý svet, pri hlavnom rozuzlen si už ale išiel takou predvídateľnou cestičkou istoty.
25.04.2022