Veľká hora

Uprostred noci sa prebudí a lapá po dychu. Myslí si, že je na základni a klesol mu prívod kyslíka, ako keď bol malý chlapec. Nikdy na to nezabudne. No teraz je na skutočnej planéte, so skutočnými stromami, ktoré dávajú každému toľko kyslíka, že ho nemusia mať na prídel. Čo by za to dali osadníci P344? Muž vie, čo je jeho misiou. Rozhodol sa ju splniť za každých okolností.
Filmová história scifi
V lese je kľud ako obvykle. Neznalý človek by povedal, že je úplné ticho, ale nie je. Dievča vníma jemný dupot maličkých nôh, šuchorenie vtákov v korunách stromov a v neposlednom rade Daghunove dychčanie.
„Pst, kamarát! Všetkých vyplašíš,“ šepne mu priamo do ucha, ktoré vytŕča spod veľkého zahnutého rohu.
Ide z neho obrovské teplo, jeho kožušina je tak hustá a dlhá, že ho jej brat volá chlpáčik, i keď veľkosťou pripomína skôr obrochlpáča. Pri pomyslení naňho ju zaplaví skľučujúci pocit. Jej malý brat leží v horúčke doma. Je chorí a ona mu nedokáže pomôcť.
S Daghunom sú krytí v tieni stromov, uprostred hviezdnej noci a čakajú na Pidiglov. Každú chvíľu by sa mali ukázať.
Fazia hladká zviera po hlave a spoza jeho chrbta sa zvedavo obzerá.
Napokon vykukne jedna biela hlávka, potom druhá, urobia pár krokov a zastanú pred veľkým kameňom. Sú opatrní, neskutočne tichí a ... plachí. Nazývajú ich aj duchovia lesa, pretože sú všade, ale takmer nik ich nevidí. Ihneď sa skryjú.
Babička raz Fazii rozprávala príbeh o zvláštnych malých bytostiach žijúcich v lese, ktoré sa starajú o stromy.
Raz uprostred noci, keď si aj gangury spokojne odfukovali vo svojich brlohoch, Pidigli vyliezali jeden po druhom na okolité konáre, skaly, či huby. Drobné stvorenia vo veľkosti dlane, boli bieli ako duchovia. V tme temer žiarili. Nežne preskakovali vytŕčajúce korene stromov, až kým sa nezastavili pred Jakunom, obrím stromom s fialovými plodmi.
Obkolesili jeho kmeň, jeden vedľa druhého tvorili svetelnú reťaz, ktorá dievčaťu hneď vyrazila dych. Keď svietil celý kmeň, vyšplhali sa jeden po druhom aj na konáre. Keď už nebolo takmer žiadne miesto prázdne, pritúlili sa k nemu a objali ho.
Prisahala by, že sa vôkol nich zaleskli malé hviezdy. Nikdy nezabudne na ten pocit šťastia. Toto ešte nik pred ňou nevidel. Od radosti v to ráno pozbierala všetky popadané plody a doniesla ich Nuliovi. Vtedy mal za sebou ešte len prvú zimu, teta Murien ho nevedela nakŕmiť. Odkedy zomrela ich matka, Nuli nechcel takmer nič jesť. Prežíval len na mlieku zikúv, ale už bol priveľký na tekutú stravu. Fazia mu preto ponúkla toto fialové ovocie a povedala rozprávku o dobrých duchoch lesa, ktorí mu chcú pomôcť. Nikdy nezabudne, ako v to ráno vypleštil žiarivé očká a s nadšením sa pustil do šťavnatého ovocia. Odvtedy nebol deň, kedy ho aspoň jeden Jakun nečakal na stole.
A preto sú tu. Raz týždenne chodievajú s Daghunom do lesa, ďaleko od Útočiska a čakajú, kým im Pidigli vyberú pre túto noc správny strom Jakuna.
Prejde dlhá chvíľa, kým sa ukáže prvý odvážlivec. Pidigli sa vždy uisťujú, že sú v lese sami. Daghun preto zatvorí papuľu, funí potichu cez nozdry a poslušne stojí. Keď sa prvý duch lesa ubezpečí, že nič neprichádza, vyjdú ďalší a postupne prechádzajú lesom alejou Jakunov. Fazia pokorne sleduje ich pochod. Vždy to v nej vyvolá pocit malosti a vďaky. Kútiky úst sa jej jemne dvihnú a v očiach sa jej odráža vďaka.
V tom sa Pidigli akoby zháčia, na okamih zastanú a kým sa dievča stihne spamätať, stratia sa v podzemných uličkách. Les opäť stmavne a dievča so zatajeným dychom očakáva divokú zver. Pidigli sa ľahko vyplašia, určite počuli nejaké zviera. Zvedavo sa rozhliada z Daghunovho chrbta, ale nič nevidí.
Zase budeme musieť čakať, kým vylezú, znudene si pomyslí, keď v tom zazrie siluetu. Je ďaleko a snaží sa kráčať potichu, no sem tam šliapne na konár a tak vie, že sa blíži smerom k nim.
Chlpáč spozornie. Nastraží uši a mimovoľne vycerí zubiská. Dievča ho hladí po hlave, aby ho upokojilo. Čo ak to je niekto z Útočiska? Za celých dvadsaťšesť zím čo prežila, je jediná, kto šiel tak ďaleko od domova, ale nechce riskovať.
Silueta sa vyostruje a po chvíli je jasné, že je to muž. V jednej ruke drží žiariacu guľu, sťaby súkromné slnko a v tej druhej čudo, čo vydáva zvuk. Možno nejaké zviera? Preblesne dievčaťu hlavou.
„Jedlé.“ Zaznie.
„Neodporúča sa.“ Prístroj opäť prehovorí ženským hlasom, na ktorý však muž odpovie: „To je škoda, vyzerá to šťavnato.“
Faziu premohne zvedavosť. Muž nevyzerá nebezpečne. Rozhodne sa preto pristúpiť.
Z bezpečia tieňa sa vynorí zvláštna bytosť s dlhou sivou srsťou, štyrmi labami a dvomi zahnutými rohmi.
Hugh cúvne a snaží sa zakryť strach. Nikdy nič podobné nevidel. No neprišiel na túto planétu zomrieť. Má dôležitú misiu. Rátal s tým, že môže nastať táto situácia, preto pomaly vyberá zbraň, presne tak ako to cvičil v nespočetnom množstve simulácií a namieri ju zvieraťu medzi oči. V tom si však uvedomí, že ho spoza huňatej hrivy sleduje pár vystrašených očí. Na zvierati sedí akési žieňa a drží ho za rohy. V tej tme jej šedá pokožka temer zanikla. Len oči jej svietia zvedavosťou.
Netušil, že na tejto planéte žije rasa podobná ľudskej. Z modulu ju sleduje už dlhú dobu a až doteraz neprišiel na náznak civilizácie.
„Ó Veľká hora, daj mi silu a ochraňuj ma.“ zašomre žena pre seba a zhlboka sa nadýchne.
Zoskočí zo zvieraťa a urobí pár krokov pred. Muž okamžite skladá zbraň, ktorá sa Fazii zdá ako smiešna palička bez dôležitého ostria.
„Nie som nepriateľ.“
Žena si muža premeriava, mimovoľne pohladí chlpáča po pysku a ten skryje vycerené zuby.
„Odkiaľ si prišiel?“ prezrie si zvláštnu bledú tvár, takú bielu ešte nikdy nevidela.
„Ty nie si z Útočiska.“ Hlesne.
Hugh pokrúti hlavou. Žena je odetá do jednoduchých tenkých kožušín. Zakryté má len prsia a šikmá sukňa odkrýva svalnaté nohy. Tupý výraz v tvári nie je tiež nič moc. Zdá sa, že sa stretol s primitívnym kmeňom. To obsadenie tejto planéty trochu komplikuje.
„Som z ďaleka.“ Povie napokon.
Fazia vypleští oči a pribehne k mužovi: „Ako ďaleko? Ako dlho si na ceste?“ vzrušene si prehliada jeho technické náčinie, ktoré okamžite prirovnáva k lesklým kamienkom, či paličkám. Malé žiariace slnko medzi nimi ju však láka najviac. Pomaly sa k nemu blíži, prstom sa ho temer dotkne, ale bojí sa popálenia. Ani Daghunovi sa svietiaca guľa nepáči.
Muž ju napokon jedným hmatom zhasne a vloží do vaku.
„Cestujem už veľmi dlhý čas.“
„Koľko dní?“ preruší ho žieňa.
„Toľko, koľko ani neviem spočítať.“ Rozhodne sa pre diplomatickú odpoveď. Veď pre tento kmeň to môže byť aj desať. Zdá sa, že ona sama nebola ďalej ako deň cesty z domova.
A dievča onemie.
„Som Hugh. Aké je tvoje meno?“
„Ja som Fazia. A toto je Daghun.“ Ukáže na štvornohého spoločníka, ktorý dychčí nad jej hlavou.
Už je neskoro. Dnes už na zbieranie Jakunov nemá energiu. Muž sa jej zdá unavený a vystrašený. Možno by teta Murien spravila výnimku a pustila k stolu tohto zvláštneho cudzinca.
„Poď so mnou, dovediem ťa do bezpečia.“
Muž s jej nápadom súhlasil. Ani vo sne by mu nenapadlo, že bude mať také šťastie a stretne domorodcov, ktorí mu o tejto neprebádanej planéte sami porozprávajú. To bude mať na základni v P344 veľký úspech.
Keď prišli k okraju lesa, už takmer svitalo. Prvé slnečné lúče sa predierali cez zelené stromy podobné tým, ktoré mali kedysi na Zemi. Veľká beštia sa mu natiahne priamo pred nohy a unavene zívne.
„Toto je Útočisko. Je to náš domov. Bývala tu moja babička, jej babička a mnoho našich predkov dávno pred tým, než som narodila,“ povie dievča hrdo, „zostaň tu. Spýtam sa tety, či môžeš vojsť.“
Fazia sa stratí v jednom z chabých prístreškov.
Hugh sa obzerá a snaží sa všetko zdokumentovať nenápadnou kamerou v kombinéze. Hlinené domy, slamené prístrešky, dymiaca sa kopa dohorievajúceho ohňa uprostred malého námestia. Čo ho však zaujalo, boli vychádzajúci ľudia, ktorí si to s prvými lúčmi zamierili pred pahrebu a kľakli si na kolená.
Fazia vojde do príbytku a nachádza utrápenú tetu.
„Už je to vážne, nechce už takmer nič jesť. Ak prestane piť, bude s ním koniec.“
Dievča sa zháči. Pri pomyslení, že by stratila svojho jediného súrodenca jej prejde mráz po chrbte.
„Pôjdem pre čerstvý Jakun. Alebo mám priniesť z lesa liečivé byliny?“ vraví žieňa, ale v kútiku srdca vie, že tentokrát to nepomôže. Už len pohľad na spotené detské telíčko ležiace v tetinom náručí hovorí za všetko.
Horší sa to. Vedela, že sa to horší, ale až doteraz si nepripúšťala, že by sa to zvrtlo tak rýchlo.
„Čo mám urobiť? Musí byť niečo, čo ...“ teta krúti hlavou.
„Hora!“ odpovie si.
„Fazia, čo ak je to len povedačka? Už len cesta tam je nebezpečná.“
„Veľká hora nás ochráni! Odvrátila veľkú búrku! Berie na seba blesky, ktoré by náš domov zničili! Ľudia v nej veria. Aj ty v nej veríš,“ povie umiernene, „len si to nechceš pripustiť.“
Murien len mlčky sleduje ako jej neter v rýchlosti balí veci na cestu. Keby mala čo i len o štipku viac odvahy, išla by s ňou. No keby ju mala, mohla by nazrieť za okraj Útočiska. No sama dobre vie, že je rovnaká ako zvyšok osady. Jej noha nikdy nevkročí na územie lesa za hranicou domova. Toto je chránené územie. Hora ich chráni. Kým sú tu, nič sa im nestane.
Fazia chytí do dlaní bratovu tvár a šepne: „Pamätáš sa čo nám rozprávala babička? Ten príbeh o Veľkej hore?“
Chlapec pomaly prikývne a nechá sa vziať do náručia.
Zaznie hlasný piskot. Daghun vystrelí na nohy a pribehne pred vchod. Ihneď sa prikrčí, Fazia naň posadí malého brata a vkladá zásoby do koženého sedla. Chce vyraziť skôr, ako začne ranná modlitba. Nemá rada tunajšie pohľady ľudí, ktorí nechápu, ako môže tak riskovať a odchádzať každý deň z Útočiska. Keby ju videli s bratom na Daghunovom chrbte, mohli by k pohoršeným pohľadom pridať i tie vystrašené, či vyhrážajúce sa.
„Si si tým istá?“ vybehne teta Murien.
Fazia sa zastaví na unavenej tvári jej malého brata. Čelo má pokropené potom a pery desivo bledé.
„Je len jedna možnosť, ako to zistiť.“
Nechce strácať drahocenný čas. Vyskočí na chlpáča a zakričí: „Bež!“
Na tajomného návštevníka by takmer zabudla, keby doňho pri odchode z osady skoro nenarazila.
„Je mi to ľúto, dnes nie je tvoj šťastný deň. Bezo mňa ťa do Útočiska nik nepustí.“
Muž vyzerá v jeden okamžik sklamane, no v druhý odhodlane: „Kam ideš? Môžem ísť s tebou?“
Faziu tento návrh prekvapil. Myslela si, že je Hugh unavený a netúži po ďalšom dobrodružstve.
„Nie, s Daghunom budem rýchlejšia. Budeš ma len zdržovať.“ Povie a temer zatlačí päty do slabín zvieraťa.
„Môžem ti pomôcť. Mám veľa skúseností.“
Dievča si spomenie, že muž so strhanou tvárou trávil nespočetne veľa dní cestovaním touto divokou planétou a tak chtiac i nechtiac privolí.
„Tak dobre, ale kým nájdeme chianice musíš bežať.“
Mľaskne na chlpáča a pustí sa do cvalu.
„Čo sú to chianice?“
...
„Pozri na ich chvosty. Ak sú spustené popri tele, sú v kľude. Vtedy je čas sa spriateliť.“
Fazia ukazuje na tmavofialové stvorenia, ktoré na prvý pohľad Hughovi pripomínali kone, až na oranžové fľaky, výraznú fialovú srsť a tri chvosty.
„Ale ako to mám urobiť? Ja som ešte...“
Fazia ho potľapká po chrbte: „Na chianiciach som jazdila ako päťročná. Aj Nuli by to zvládol, keby bol vo forme. Tak nezdržuj a choď!“
Vytlačí ho z kríkov a on doslova vpadne medzi dve zvieratá. Okamžite si spomenie na výcvik. Nesmie ukazovať strach. Opráši sa a pohľadom sa stretne s najväčším zvieraťom.
„Ššš! Kamarát, neboj sa.“ Ponúkne mu svoju ruku a zviera váha, či má zaútočiť.
V tej chvíli Fazii napadne, že sa možno pripravila o skúseného spoločníka. Už traja zo stáda dvihli chvosty. To nie je dobré znamenie. Zaryje nechty do práchnivého kmeňu o ktorý sa opiera a dychtivo sleduje toto drásajúce predstavenie. Dokonca aj Daghun sa mlčky prizerá so zatvorenou tlamou.
Vyvolené zviera urobí krok pred. Hugh temer nedýcha. Očarený krásou nežného stvorenia, či posmelený nadnesenou odvahou, prebehne dva kroky vpred a vyskočí chianice na chrbát. S jej hlasným zaerdžaním si ju pritisne bližšie k sebe a už spolu cválajú von z lesa.
Fazia to všetko sleduje ako pozorovateľ, s úsmevom na tvári a s jemným zahriatím ega.
Vyskočí na chlpáča, pohladí spiaceho brata po čele a pätami stisne slabiny zvieraťu.
„Dobrodružstvo sa môže začať!“
...
Zlatisté slnko zapadá za ružové oblaky sľubujúce kľudnú noc. Hugh svoju skrotenú chianicu napája z blízkeho jazera. Zdá sa, že si padli do oka. Možno napokon bude na niečo dobrý, pomyslí si dievča.
„Čoskoro bude noc, mám zo sebou pár kúskov Jakuna, ale tie by som rada odložila Nuliovi. Môžem uloviť zver, ale museli by sme ju vláčiť a na to nemáme čas. Takže skúsim nájsť nejaké vajcia. Myslím, že som tu videla čapty.“
Hugh len blikne očami. Polovicu z toho, čo povedala nerozumel. Potom sa však spamätá a povie: „Ja mám nejaké jedlo, ak chceš.“ Povie a podá dievčaťu vrecúško s dehydrovanou stravou.
„Kura na paprike.“
Dievča sa začuduje na strieborný obal. Hlad je však silnejší, ako ona a tak sa s vervou pustí do žuvania.
Okamžite však vrecko odhodí do ohňa.
„Fuj! To je skazené!“ dvihne sa zo zeme.
„Už žiadne kura!“ a nahnevane odchádza zbierať byliny.
Hugh si len plesne dlaň o čelo.
...
„Horší sa to. Musíme pridať. Môjmu bratovi už neostáva veľa času.“ Povie pri pohľade na kropaje na jeho čele.
Nuli sa budí zo sna každú hodinu. Prehýba ho v páse a horúčka mu berie poslednú energiu.
Už nemá takmer čo vracať.
„Čo sa mu stalo?“ Hugh sa spýta opatrne.
Žieňa krčí plecami, kýva žalostne hlavou: „Ja neviem. Keby som len vedela, čo mu je, ako mu pomôcť...“ očami prejde po periférii divočiny.
„Ale Veľká hora nám pomôže.“
Muž prehltne. Čím viac spoznáva tunajších domorodcov, tým viac si je istý, že by im vzdelanie pomohlo. Uctievanie hory? Toľká hlúposť!
...
Hugh sa zobudí na zvuk ostria. Oštep pristane tesne vedľa jeho hlavy a pred očami sa mu skrúca umierajúca bytosť pripomínajúca škorpióna.
Vydesene cúvne a očami poďakuje dievčaťu.
Fazia mu cestou rozprávala, že sa dostávajú na nebezpečné územie, ktoré nemá prebádané. Z každej strany na nich číha smrť.
Pobalia si veci päťročné dieťa naložia Daghunovi na chrbát.
Vo vysokej tráve zašumí. Hugh sa obráti a zdesene cúvne. Pred ním stojí zviera so šiestimi nohami a krátkou zelenou srsťou. Nikdy nič podobné nevidel.
„Zostaň stáť. Kiliopy sú mierumilovní. Žerú len trávu.“ Povie dievča a v duchu sa baví na výraze v tvári svojho spoločníka.
Spoza kiliopa sa však zjaví obrí tvor, ktorému z nozdier kvapká sopeľ a jeho desivo ostré zuby s fľakmi od krvi nič dobré nenasvedčujú.
„A čo tento? Stále mám stáť na mieste? Aj ten je mierumilovný?“
Fazia sa obráti na tvora a v tvári sa jej zrkadlí zdesenie: „Bež! Rozhodne bež!“
Vyskočia na zvery a cválajú fialovou prériou najrýchlejšie ako sa dá. Obor ich nasleduje, ale napokon sa nechá zlákať šťavnatým stádom kiliopov, na ktoré narazí.
...
Prešli už tri dni. Cválajú, kráčajú, i bežia. Fazia je čoraz neúprosnejšia, čo sa týka času. Ráno sa skoro vyberú na cesty a zastavia, až keď slnko zapadne. S malým Nuliom je to tiež horšie.
Hugh vie, čo by mu pomohlo. Má so sebou nejaké lieky, ale Fazia nechce počuť o ničom, čo nevyrastá zo zeme, alebo po nej nechodí. Verí vo Veľkú horu. Každé ráno sa k nej modlieva. Občas ju počuje aj Hugh. Vtedy sa tvári že spí. Nemihne ani brvou, aby ju nevyrušil. V tme svojej mysle si pamätá všetky slová, ktoré dievča odrieka.
...
Uprostred noci sa prebudí a lapá po dychu. Myslí si, že je na základni a klesol mu prívod kyslíka, ako keď bol malý chlapec. Nikdy na to nezabudne.
No teraz je na skutočnej planéte, so skutočnými stromami, ktoré dávajú každému toľko kyslíka, že ho nemusia mať na prídel. Čo by za to dali osadníci P344?
Muž vie, čo je jeho misiou. Rozhodol sa ju splniť za každých okolností.
...
Bledo fialové more vejúcich bylín vo vetre v to ráno vyzeralo vznešene. Hughovi pripomína to skutočné, ktoré na Zemi otrávili odpadom. Aj stromy šumia ako v tých šedivých videách, ktoré mu púšťal jeho starý otec. No až tu cíti ich sviežosť. Až tu cíti ich energiu.
„Môžeme vyraziť?“ ozve sa spoza neho.
Fazia pozbierala všetko jedlé naokolo. Dobre pozná všetky byliny, kvety, či stromy. Čaká nás posledný deň cesty. Najťažší výstup.
Vietor sa schladil. Chianica začína vzdorovať. Ani jej toto podnebie nevyhovuje. Pred pár dňami pobehovala teplým údolím a dnes jej oči bičuje ľadový vietor a prvýkrát sa stretla aj so snehom, ktorý jemne poletuje vo vzduchu.
„Si si istá, že tam chceš vyjsť?“ Hugh ukazuje na majestátnu horu pred nimi.
„Som.“ Fazia odpovie odhodlane a pridá do klusu.
Mužovi preblesne hlavou, že sa ešte nestretol s odvážnejšou ženou. Dobre vie, že tunajší kmeň pripisuje Veľkej hore priveľkú moc. Hora predsa nedokáže uzdravovať.
Ale vie aj to, že je na cudzej planéte. To, čo tu videl a zažil boli tiež pred pár mesiacmi len odvážne predstavy.
Nastal čas ísť pešo. Chianicu priviaže o posledný strom cestou a Daghun sa vedľa nej spokojne natiahne.
„Ďakujem chlpáč. Ďalej musíme ísť sami.“ Dievča ho poškrabká za uchom a prehodí na seba nosič. Nuli len ticho zastoná. Už odmieta aj piť. Včera večer Hugh počul, ako Fazia svoj žiaľ dusí v tichom plači. Chcel jej niečo povedať. Niečo, čo by jej zlepšilo náladu, dodalo vieru, ale sám nevedel čo.
Štipľavý vietor bičuje ich tváre. Hustý sneh im vo viditeľnosti príliš nepomáha. Dvakrát sa uisťujú, za ktorú skalu sa zavesia, ale i tak sa neraz stane, že sa vytrhne. Dolu potom padá dlho. Hugh sa začína pýtať sám seba, prečo sa nechal nahovoriť na takú sebe vražednú misiu.
Siahajú na dno svojich síl. Šplhajú pomaly ale každý nesprávne zvolený krok môže byť koniec.
Nuli sa v nosiči nepríjemne mrví. Fazia vie, že toto nie je práve najlepšia cesta pre choré dieťa. Ale verí vo Veľkú horu. Už sú skoro na mieste.
„Len vydrž bráško.“ Pošepne mu a odhodlane sa chytí vyčnievajúcej skaly. Tá sa však okamžite zlomí a Fazii sa podlomia nohy. Strach jej zatemní myseľ, už si je takmer istá, že zomrie. No o chvíľu na to si uvedomí, že jej ruku istí Hugh, ktorý ju drží zo všetkých síl. Preberie sa do reality a opäť sa pokúsi šplhať.
Vietor je vo výškach ešte silnejší. Ruky majú skrehnuté ako dva kúsky ľadu. Nohy ich prestávajú poslúchať. Už šplhajú celé hodiny. Stále hľadia vyššie. Už len kúsok, zdá sa. Pri pohľade na zem, sú stromy ako maličké zelené kríky a ich chlpatí spoločníci ako dve bodky.
Nuli vyzerá hrozne. Akoby sa z neho vytrácal život. V jeden okamih sa Hugh vydesene pozrie dieťaťu do očí. Hlavou mu preblysne, že asi zamrzol. No po chvíli sa rozklipká a zadíva sa na neho.
Tieto oči chcú žiť. On bojuje. Chudák chlapec, pomyslí si muž a smútok sa mu zakorení v srdci.
Keď sa napokon dostanú na vrchol, Fazia vďačne zaplače. Odtiahne svojho brata do jaskyne na samom vrchu Veľkej hory.
„Konečne sme tu bráško. Dokázali sme to!“ vyzlieka ho z mokrého oblečenia a balí do suchej deky.
„Všetko bude v poriadku. Všetko dobre dopadne. Hora sa o nás postará. Uzdraví ťa.“ Hladí ho po vlasoch a dieťa unavene zaspáva.
Hugh sa rozhliadne. Do jaskyne trochu sneží, ale je tu pripravené drevo na oheň, tak snáď jednu noc vydrží.
...
Za zvuku pukajúceho ohňa dievča odrieka modlitbu. Hugh si pomyslí, že je s chlapcom ešte horšie, preto je dievča stále viac zúfalejšie.
„Fazia,“ prehovorí k nej opatrne, „ty naozaj veríš, že je táto hora liečivá?“
Dievča sa otočí so slzami v očiach: „Ty tomu nerozumieš! Táto hora je zázračná! Moja babička...“
„Čo ti povedala tvoja babička, môže byť výmysel.“
„Nie, nepoznal si ju. Tento príbeh sa traduje v Útočisku stovky zím.“
Muž si sadne k ohňu a ponúkne dievčaťu vodu. Tá ju napokon prijme a sadne si vedľa neho tak, aby videla na spiace dieťa.
„Kedysi dávno žil jeden veľmi chorí človek. Nikto mu nevedel pomôcť. Liečitelia skúšali všetky masti, všetky liečivé byliny, ktoré poznali, ale márne. Jeho rodina sa už pripravovala na rituál lúčenia, keď sa na sklonku svojho života rozhodol opustiť Útočisko a ako prvý človek vyliezol na Veľkú horu, ktorá ho uzdravila. Na druhé ráno zišiel horu zdravý a plný života.“ Dievča sa napije z vody a podá ju mužovi.
„Ver si čomu chceš, cudzinec, ale toto je naozaj sväté miesto.“
Hugh sa pozrie dievčine do očí. Zdá sa, že ona tej rozprávke verí. Nechce jej zobrať posledné ilúzie. Rozhodne sa počkať do rána a keď sa jej bratovi nepolepší, ponúkne mu rozpustený liek vo vode. I to nemusí zabrať.
...
Nastane mrazivá noc. Dievča zaspalo tvrdým spánkom schúlené vedľa svojho brata, ktorý už ťažko dýcha.
Hugh sa prehadzuje na zemi, strach o tieto deti im nedá spať. Vie, že im musí pomôcť. Ale ako? Sám nie je lekár, nevie čo chlapcovi je.
V tom ho napadne, že jediné, čo môže skúsiť, je skontrolovať jeho vodu a jedlo. Schytí prístroj, ktorý Fazia pomenovala „lesklý kamienok“ a zapne hlavné funkcie. Priloží ho k vode a prístroj zaznamená jeho štruktúru: „Voda, vhodná na pitie.“ Odľahlo mu.
Z nosiča vyberie jeden fialový plod Jakunu a zamieri naň prístroj: „Ovocie. Obsahuje veľké množstvo terylchloridu. Nejedlé!“ zabliká na červeno.
Muž ihneď spustí ovocie na zem, na čo sa Fazia zobudí a mračí sa: „To je Nuliove ovocie!“
„Ja som ho nechcel jesť. Len som ho preskúmal a zistil som, že ...“ Fazia si sadne a čaká čo muž povie, „ že je skazené.“
Žieňa sa začuduje a neveriacky krúti hlavou.
„Nie, to nie je pravda!“
„Prečo by nebola? Sama si vravela, že duchovia lesa liečia stromy. Čo ak ich liečili, zatiaľ čo ty si si myslela, že vám len chcú vybrať vhodný Jakun?“ muž sa v duchu pousmeje nad naivitou ženy a dopovie: „Sama si vravela, že toto ovocie nik iný nechcel jesť. Tvoj brat ho jedol, len preto, že mu ich vybrali duchovia lesa. Nejedol nič iné, nemal z čoho iného ochorieť.“
Žena krúti zaryto hlavou. Tak to určite nebude. Znamenalo by to, že za chorobu svojho brata môže ona. Vydesene cúvne.
„Dovoľ mi mu podať liek. Rozpustím ho vo vode, nebude nič tušiť. Možno to ešte stihne zabrať.“
„Nie! Veľká hora nás počuje! Ona ho vylieči! Už čoskoro...“ pribehne k bratovi, ktorý pobledol v tvári.
„Ty ho nechceš zachrániť?“
„Pravdaže chcem! Ale neverím ti! Od prvého momentu, čo som ťa uvidela som vedela, že sem nepatríš! Nepoznáš žiadne liečivé rastliny, žiadne tvory, ani byliny. Rozprávaš slová, ktorým nerozumiem! Odkiaľ vlastne si? Ale pravdu!“ vytiahne dýku a namieri ju naňho.
Mužovi je jasné, že pravda sa dievčaťu nebude páčiť, ale klamať už nemá zmysel.
„Prišiel som z P344. Som prieskumník, ako tisíc iných, ktorí hľadajú vo vesmíre planétu vhodnú pre život môjho druhu.“
Dievča onemie a roztrasenou rukou ešte pevnejšie stisne nôž.
„Mal som zistiť, či tu sú vhodné podmienky pre život. Doteraz som bol na desiatkach planét, ale žiadna neprekypovala toľkým životom. Je tu priezračná pitná voda. Krištáľovo čistý vzduch. Máte tu rastliny, zvery na mäso, všetko, čo je pre nás len vzdialená fantázia.“
Žena vníma každé jeho slovo a neverí vlastným ušiam. Pohltená novými informáciami si nevšimne, že muž za chrbtom otvára fľašu s vodou a sadá si pred svoj batoh s liekmi.
„Naša planéta bola krásna. Volali ju modrá planéta. Nikdy nekončiace more, ryby, hory, zelené lesy...“ odzipsuje vak a jednou rukou nachádza lieky.
„No ľudia ju zničili. Lesy vyhoreli, vodu a zem otrávili a tak nám nezostalo nič iné, ako hľadať si nový domov.“
Fazii pri predstave vyhoreného lesa vyhŕkne slza a v hrdle jej narastá guča bolesti.
Hugh premieša vodu vo fľaši a pri pohľade na umierajúce dieťa vie, že musí zakročiť hneď.
V okamihu má dieťa vodu pri ústach a hltá. Všetko sa deje spomalene. Fazia sa k nemu rozbehne s dýkou v ruke a kričí: „Ty si ma oklamal!“
Hugh sa ju snaží odtlačiť, aby dieťa vypilo liek, ale žena sa oháňa ostrím na všetky strany.
„Nechaj ho tak! Hora nám pomôže!“ tvrdohlavo bojuje za svoju vieru a Hugh sa rozhodne zniesť pár rán, dokým dieťa nevypije celú vodu.
Keď je po všetkom, Fazia hladí svojho brata a s plačom odrieka slová: „Ô Veľká hora, daj mu silu a ochraňuj ho! Uzdrav ho! Pomôž mu!“
Muž ich sleduje a svoje dorezané ruky spustí popri tele.
„Prosím, nech to zaberie.“ Povie si pre seba a nespustí oči z chlapca.
...
Bola to dlhá noc. Padlo veľa pichľavých slov, odrieklo sa mnoho modlitieb, ale keď vyšlo slnko a sneh v okolí jaskyne sa začal rozpúšťať, až vtedy bol osud chlapca jasný.
Prežil. Oči mal žiarivejšie ako kedykoľvek predtým, smäd zapíjal čistou vodou a dokonca cestou dolu zjedol zopár korienkov.
Fazia mlčala. Bola vďačná, ale komu? Veľkej hore, alebo mužovi a jeho lieku?
Kým prišli do Útočiska mala čas premýšľať.
Pred hranicou domova však muž zastane: „Ďalej nepôjdem s tebou. Musím sa vrátiť.“
Dievča nevie čo má povedať. Cíti úzkosť, smútok i strach.
„Nemusíš sa báť. Na základňu pošlem hlásenie, že táto planéta nie je vhodná pre život,“ dievča sa začuduje, „ nechcem, aby sme zničili ďalší raj. Tento je len váš. Vážite si ho, zaslúžite si vlastný domov a ja nebudem ten, ktorý vám ho zoberie.“
Na to už dievča muža objíme. Zaplaví ju smútok: „Ja nechcem, aby si odišiel.“
„Ja tiež nie, ale musím. A niečo tu zo mňa zostane.“ Podáva jej techniku, ktorá odhalila skazené ovocie.
„Je to tvoje. Už vieš, ako sa to používa. To ona odhalila príčiny choroby tvojho brata. Možno vám bude nápomocná.“
Dievča sa usmeje, vezme dar a ešte raz muža poriadne objíme.
„Ďakujem.“
...
Útočisko prekypovalo ľuďmi. Všetci boli zvedaví na chlapca, ktorý sa vrátil zdravý. Fazia všetkým rozpovedala čo sa stalo. Ku koncu osláv podvihli mužov dar uprostred davu a všetci si naraz kľakli so slovami:
„Ó lesklý kamienok! Daj nám silu a ochraňuj nás!“

WriterInTheDark

WriterInTheDark
Milujem sci-fi, horor, fantasy, pretože nie je krajší únik z reality, ako na krídlach fantázie :)

Diskusia

Lukáš Polák
Veľmi krásna, optimistická a slnečná poviedka. Celá dýchala pozitívnou energiou a optimizmom, na mňa až moc, aj záver až naivne pekný. Zároveň som mal pocit, že som na prehliadke výnimočnej ZOO, veľké plus za opisy tvorov, parádne! Nie som opäť cieľovka, ale výborná práca, chválim.
16.01.2022
Pospíšilová.luca
Přišlo mi, jako bych se ocitla v Avatarovi. Nápad byl super a příběh, boj o život, mě taky oslovil. Jen mi to celé přišlo dost zkratkovité a osekané. Vím, že je tu limit a někdy je těžké ho nepřekročit, ale zasloužilo by si to propracovanější děj.
16.01.2022
WriterInTheDark
Máš pravdu Luca, myslím, že autor/ka musela veľa vyškrtať...
16.01.2022
Veles
Ale vyškrtal dosť Writer? Nechcem byť zlý, ale všimli ste si to? Toto nie je Fantastická poviedka, je zaradená medzi NESÚŤAŽNÉ. Čo sa stalo? Obsahuje príliš veľa znakov, a redakcia jucna poslednú chvíľu vyradila zo súťaže? Niečo iné? Naozaj by som rád vedel čo sa stalo. Inak je to celkom dobrá poviedka, má aj svoje muchy ale je celkom okej. Páčil sa mi začiatok, tí duchovia mi pripomínajú duchov lesa z Princezny Mononoke.
16.01.2022
WriterInTheDark
Možno mal autor problém s prekročením znakov, ale aj po skresaní mali problém na stránke. Tak to poslal ako nesúťažnú, aby ju zaradili do tohto kola fantastickej poviedky, tak ako je to spomenuté v pravidlách súťaže.
16.01.2022
Veles
Môže byť Writer, v pravidlách sa až tak nevyznám :) Len mi to proste hneď zo začiatku udrelo do očí, a potom som sa nevedel na nič iné sústrediť.
16.01.2022
Terry Chrapúňzel
Toto bola veľmi pekná zmeska motívov – medicínska záhada ako z epizódy Doktora Housa zasadená do malebného mimozemského prostredia ako z filmu Avatar, do toho tí svetielkujúci Pidigli ako z princezny Mononoke…
Atmosférou mi to trochu pripomínalo aj film Medicine man so Seanom Connerym, kde sa hlavný hrdina márne snažil izolovať liek z pralesnej rastliny, ktorou miestny šaman vyliečil chlapca s rakovinou, až nakoniec v závere filmu zistil, že liečivý účinok nemá samotná rastlina, ale mravce, ktoré v nej žijú.
Text ale vyzerá, že bol zbúchaný na poslednú chvíľu a zišlo by sa ho ešte poriadne učesať. Vypichnem napríklad tieto nedostatky:
- „jeho kožušina je TAK hustá“
Pred prídavným menom sa používa tvar ukazovacieho zámena „taký“, čiže správne je to „taká hustá“. Slovo „tak“ je príslovkové ukazovacie zámeno a mohlo by sa použiť v spojení slov „tak husto“ alebo „tak veľmi hustá“.
- čechizmy, subštandardné výrazy, preklepy:
„nič moc“ (nič extra), „bráško“ (braček), „drásajúce“ (jazykovedec, ktorý vyškrtol slovo drásať zo spisovnej slovenčiny si zaslúži umrieť nervy trhajúcou smrťou), „kľud/kľudný“ (pokoj/pokojný), „premohne“ (premôže), „do práchnivého kmeňu“ (do práchnivého kmeňa), „sebe vražednú“ (samovražednú)
- hrúbky:
„Je chorí a ona mu nedokáže pomôcť.“ (Je chorý)
„Kedysi dávno žil jeden veľmi chorí človek.“ (chorý človek)
„Kiliopy sú mierumilovní.“ (tu sú dve možnosti – ak to skloňujeme ako životné podstatné meno, tak je to „Kiliopi sú mierumilovní.“ Ak to pojmeme ako neživotné podstatné meno, tak to musí byť „Kiliopy sú mierumilovné.“
- čiarky
„Chce vyraziť skôr, ako začne ranná modlitba.“ Podraďovacie spojky skôr ako, skôr než a hneď ako tvoria jeden celok, čiarku preto tuším treba dávať takto: „Chce vyraziť, skôr ako začne ranná modlitba.“
„Len vydrž bráško.“ Je to oslovenie, takže takto: „Len vydrž, braček.“
„Konečne sme tu bráško.“ Opäť oslovenie, čiže: „Konečne sme tu, braček.“
- opakujúce sa výrazy – tých tam je viac, napríklad:
„Chcel jej NIEČO povedať. NIEČO, ČO by jej zlepšilo náladu, dodalo vieru, ale sám nevedel ČO.“
To sa dá prepísať napríklad takto: „Chcel jej NIEČO povedať. NIEČO, čím by jej zlepšil náladu a dodal vieru. Vhodné slová mu ale neprichádzali na um.“
16.01.2022
Aleš Horváth
pekný príbeh. mne to okrem spomínaných filmov pripomenulo aj film "Sheena, kráľovná džungle" , v podstate podobná pointa.
škoda tých chýb a nedokonalosti, čo viacmenej vypísal Terry.
Okrem škrtania na jednej strane, by sa to mohlo aj rozšíriť a spraviť z toho dobrodružný príbeh. verím že je to len pravidlami sútaže, že sa to osekalo o nejaké podrobnejšie opissy, či už predmetov, zvierat ,situácii a spolu s ďalšími príhodami by to bol vhodný námet pre román.
samozrejme za podpory korektora a viacerých betareaderov.
16.01.2022
ama_rilla
Pekný príbeh, pútavé opisy mimozemskej planéty a jej tvorov. Bolo to zaujímavé dobrodružstvo, ale, ako bolo spomínané už vyššie, budí to dojem, že autor to zbúchal na poslednú chvíľu, čo je škoda, lebo je to veľmi pekný materiál, ktorý by ale potreboval učesať :) Dúfam, že je to len chybička a poviedka súťaží :) Aj keď zrejme nevyhrá, lebo sú tu aj lepšie, no byť autorom, tak sa s ňou pohrám a prepracujem ju, lebo z toho môže byť pekné dielko :)
16.01.2022
Goran
Pre nádhernú myšlienku a úžasnú atmosféru (a skvelý záver so skvelou pointou, ono to má aj dosť religiózny a sociálny presah), som dal tomu väčšie ohodnotenie než by si to podľa spracovania zaslúžilo. Nie je to zle napísané a je to pútavé, ale je skutočne pravda, že to pôsobí napísané prirýchlo a aj dej odsýpa až prirýchlo a od istého momentu veľkými skokmi. Môže za to pozoruhodné fragmentárne zapisovanie udalostí, ale v tomto prípade to, podľa mňa, nie je najšťastnejšie riešenie; ako veľa diania vtesnať na menší poviedkový priestor. Žiadalo by sa niečo vynechať a iné zas detailnejšie opísať. Reálie planéty sú mimoriadne príťažlivé, ale vidím v príbehu viacero "dier" a nelogickostí či aspoň nepravdepodobností. Poetika textu, ale aj tvrdky :) jednoznačne ukazujú na autorstvo Writera. Keby si si dala na prózu viac času, väčšmi sa zamyslela na jej koncepciou a našiel by sa niekto, kto by Ti to opravil, mohlo to byť senzačné. Množstvo chýb a nešikovne sformulovaných viet ale zrážajú dojem z inak veľmi fajn, veľmi pekného príbehu. Tak či tak bude poviedka v tej prvej, kvalitnejšej polovici. Snáď bude zaradená medzi súťažné, zaslúži si to.
Potom musím poznamenať, nech nie som obvinený z plagiátorstva tiež preto, lebo to potvrdzuje moju okultno-ezoternú teóriu o tom, že spisovateľ je väčšmi sprostredkovateľ príbehu než jeho tvorca, že v novembri (kedy si to napísala Ty?) som napísal poviedku s názvom "Vidieť ohňovtáka a zomrieť" s podobnou tematikou a premisou! a podľa môjho poviedkového plánu vychádza na letné/jesenné kolo FP. Je to zvláštne, a spomenul som si na to, že viacero diel s podobným nápadom vzniká nezávisle na sebe v tom istom čase... Ja si smrteľne vážne myslím, že sa v astrálnom svete objavuje nejaká idea, ktorú tvoriví ľudia potom uchopia a spracujú... spracovanie už závisí od ich naturelu a povahových daností a zvláštností. Viem, že to bude znieť smiešne, ale ja celkom vážne verím v nadprirodzeno a metafyziku (metapsychiku).
17.01.2022
ama_rilla
Goran, asi máš pravdu, ako si tak čítam komentáre od Writer, zrejme to bude jej poviedka :D
A čo sa týka toho konca, tak mne prišiel horší ako zvyšok poviedky. Neviem si predstaviť, že by ktosi, kto zúfalo hľadá domov pre svojich ľudí len tak pustil túto šancu ... Osobne neverím na astrálny priestor :D Skôr si myslím, že keď ľudia žijúci v podobných podmienkach (SVK a CZ), s minimálne dvoma totožnými záujmami (čítanie a písanie sci fi a fantasy literatúry) sa stretnú na jednom mieste, tak ich nápady sa zákonite v nejakom bode pretnú a skôr by bolo čudné, keby to tak nebolo.
17.01.2022
Veles
Tak buď to bude táto poviedka alebo Slávka, všetky ostatné poviedky okomentovala, tu sa len vyjadrila ku dĺžke a skracovaní. Ten koniec sa ani mne príliš nepáčil, tiež by som bol radšej keby sa to končí pohľadom na zostupujúce vesmíre lode, ktoré si začínajú "upravovať" krajinu podľa seba :D Ja by som sa asi v tomto postavil medzi Vás dvoch čo sa týka nápadov, ale tak každý máme svoje vysvetlenie a studnicu nápadov.
17.01.2022
Goran
Nuž, pravdepodobný ten koniec nie je... ale je nádherný, aspoň teda mňa dosť zasiahol.
Tak... ja som starý okultista :D a som dosť duchovne založený, na nadprirodzeno naozaj verím, ale nikoho nemienim na svoje osobné dogmy presviedčať, nějsu faňaťik! :D A poviem to takto: ak by si hneď aj mala pravdu (čo pravdepodobne máš :D), tak ja si v týchto nudných a šedivých časoch budem straniť svojej romanticko-iracionálnej línii, je totižto oveľa dobrodružnejšie a vzrušujúcejšie žiť vo svete, v ktorom funguje mágia :D, ako v takom, kde rozmýšľaš ako vyjsť s výplatou, kedy umyť okná, že sa zvyšuje nájom a treba vymaľovať steny... :)
17.01.2022
Goran
Nuž, pravdepodobný ten koniec nie je... ale je nádherný, aspoň teda mňa dosť zasiahol.
Tak... ja som starý okultista :D a som dosť duchovne založený, na nadprirodzeno naozaj verím, ale nikoho nemienim na svoje osobné dogmy presviedčať, nějsu faňaťik! :D A poviem to takto: ak by si hneď aj mala pravdu (čo pravdepodobne máš :D), tak ja si v týchto nudných a šedivých časoch budem straniť svojej romanticko-iracionálnej línii, je totižto oveľa dobrodružnejšie a vzrušujúcejšie žiť vo svete, v ktorom funguje mágia :D, ako v takom, kde rozmýšľaš ako vyjsť s výplatou, kedy umyť okná, že sa zvyšuje nájom a treba vymaľovať steny... :)
17.01.2022
ama_rilla
Ja tiež nikomu neberiem jeho presvedčenie, a už vôbec nie také, čo drží človeka nad vodou. Ale myslím si, že aj reálny svet bez mágie má svoje čaro - závisí od toho, ako sa človek vie k životu postaviť a čo si z neho vie zobrať :)
17.01.2022
Goran
No boli chvíle, a nebolo ich málo, kedy by som radšej nebol, a v takých dobách môže fantastika - to snívanie o nedotknuteľnej nádhere, naozaj pomôcť. Bohvie, koľkým ľuďom priniesli do života svetlo také knihy ako Kroniky Narnie, Pán Prsteňov či Nekonečný príbeh? Aj v tom spočíva veľkosť veľkých príbehov...
17.01.2022
WriterInTheDark
Goran presne viem o čom hovoríš :)
17.01.2022
ama_rilla
To je možné a vždy je dobre, keď sa má človek čoho chytiť. Len nie som fanúšikom zatracovania reality bežného života, akoby tá musela byť len nejakou zbytočnosťou, s ktorou sa musíme obťažovať :)
17.01.2022
WriterInTheDark
Je mnoho autorov, ktorí sa "zapodievajú" realitou. Nechajme ich robiť ich prácu a my - snílkovia, ktorím je realita občas nedostačujúca a chceme, ba priam túžime utiecť pred týmto svetom, fantazírujeme o nereálnych veciach. Pre nás je to východisko, let (alebo úlet) na krídlach fantázie, ktorú si sami vytvoríme :)
17.01.2022
ama_rilla
Myslela som život vo všeobecnosti, nie písanie ;)
17.01.2022
Goran
Krásne napísané, Writer, krásne. Nie je to len eskapizmus, teda snaha unikať - je aj, ale určite nie iba. Mne dáva fantastika, ale aj poézia a iné druhy umení silu vôbec žiť... nebyť nich, žiť by som ani nechcel. Preto veľká a večná vďaka sneniu a nám, pútnikom po krajinách snov, nech je sprievodcom imaginácia.
17.01.2022
Anitram
Naozaj pekné, mne to trochu pripomínalo aj Atlas mrakov, putovanie na horu a stret civilizácií. Len škoda tých chýb. A neviem pochopiť ako sa dokázali dorozumievať.
18.01.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.