Úmrtiny

For she´s a jolly good fellow...
Podporte scifi.sk
„Ocko, kam to vlastne ideme?“ spýtal sa malý Georgie, vyobliekaný do sviatočných šiat, špeciálne ušitých pre túto príležitosť. Maličká žltá kravata svietila ako kanárik počas temnej noci v kontraste s jeho čiernou košeľou a sakom tej istej farby. Na rukávoch mal krásne manžetové gombíky, ozdobené prapodivnými znakmi. Napriek tomu že už rok vedel čítať, nevedel čo znamenajú. Za ruku držal svojho ocka a premýšľal, prečo má tak spotené dlane. William, jeho ocko, sa na neho akosi zvláštne pozrel, kľakol si aby mu hľadel priamo do očí, a povedal, „Za tvojou prababkou, dnes má špeciálnu oslavu,“ a snažil sa povzbudzujúco sa usmiať, no tenký pramienok potu čo mu pri tom stiekol dole po tvári a nervózny tik v očiach mu príliš nepomáhal. Georgiem náhle prebehla nepríjemná triaška, akoby sa ním prehnal chladný, mrazivý vietor. Nechcel však vyzerať pred ockom ako slaboch a strachopud, tak sa na neho usmial a povedal, „Dobre ocko, už sa teším“. Ale stále sa čudoval tomu, prečo musia ísť za prababkou po starých opustených tuneloch pod jej domom a nie po tých krásnych chodbách?
„Tak tu ste! Ešte chvíľku dlhšie a už by som sa vás ani nedočkala,“ povedala Georgieho prababka a veselo sa zasmiala. Georgie sa zasmial s ňou, chcel ju potešiť, no jeho ockovi to ktovie prečo neprišlo vtipné a miesto toho mu len silnejšie zovrel ruku, zatiaľ čo kráčali ku nej. Prababka sedela za vrchstolom dlhokánskeho stola, za ktorý by sa snáď zmestila celá ich rodina. No momentálne sa v miestnosti nachádzali len oni traja. Ako sa ku nej blížili tak si Georgie všimol že je oblečená podobne ako on, takmer celá v čiernom, s pár žltastými ozdobami, takže z diaľky vyzerala ako nočná obloha, kde-tu posiata hviezdami. No keď podišiel bližšie všimol si že tak ako jeho manžetové gombíky, aj jej náhrdelník a prstene sú pokryté podobnými znakmi. Chcel sa jej na ne spýtať, no to ho už ocko usádzal po jej ľavici, a sám si sadol oproti nemu po jej pravici. Počkala kým sa usadia a potom sa hlasom sladkým ako med spýtala, „Georgie, pripomenieš svojej prababke koľko máš rokov?“
„Šesť, prababka. Nepamätáš si? Oslavovali sme ich minulý mesiac, darovala si mi poníka,“ najprv smutne, potom veselo odpovedal Georgie, a hneď si spomenul na Edwarda, darček od jeho prababky. Ocko mu ešte nedovolil na ňom jazdiť, ale skúsi ho znova poprosiť keď odtiaľto budú odchádzať. Prababka nad jeho odpoveďou len mávla rukou, zasmiala sa a povedala, „Mala by som ťa teda poprosiť o odpustenie, v mojom veku už človek ľahko zabúda na to čo sa deje vôkol neho. Odpustíš svojej starej prababke Georgie?“ a nežne sa na neho usmiala, no Georgiemu vŕtalo v hlave prečo tak zdôraznila slovo „človek“. Ale len čo sa znova pozrel na prababku zabudol na to a povedal, „Neboj sa, odpúšťam ti,“ a veselo sa zasmial. K jeho smiechu sa pridala i prababka, dokonca aj jeho ockovi pár krát zašklbalo tvárou v snahe zakryť úsmev. Boli by sa tak smiali veľmi dlho, ale prababku začalo z ničoho nič nepredstaviteľne dusiť, až sa Georgie zľakol. Rýchlo si zakryla ústa vyšívanou vreckovkou (na ktorej boli tie isté znaky) a úsmevom sa snažila zakryť tieň bolesti čo jej prebehol tvárou. Georgieho to však neupokojilo a tak prehovorila, „Máš ma rád Georgie? Máš rád svoju prababku?“
„Samozrejme prababka, prečo sa pýtaš?“
„Vieš Georgie, som na tomto svete už pridlho, a každý deň cítim ako ma ohlodáva zub času. Je to únavné niesť na pleciach toľkú zodpovednosť. Potrebovala by som niekoho, kto by mi pomohol, koho by som mohla zasvätiť do tajov mojej práce, ukázať mu nejaké tie tipy a triky,“ a Georgie priam videl ako mu pred očami starne, pokožka nadobúda matnú žltú farbu zvädnutých púpav, a oči sa pomaly zakaľujú. Nestihol sa však ani vyjadriť a už pokračovala, „Čo by som len dala za to, mať tvoje roky, byť znova mladá a vitálna, s celým životom pred sebou, ako máš ty“ a nežne ho pohladila na líce, ale už nemala tie jemné a hebké prsty ako kedysi. Teraz ich mala tvrdé a neohybné, len s ťažkosťami s nimi dokázala hýbať.
„Mám ťa rád prababka,“ bolo jediné čo zo seba dokázal dostať, no videl že jej to stačilo. Zavrela pomaly oči a zaklonila hlavu, akoby nad niečím tuho premýšľala. Po chvíľke znova otvorila oči a ohlásila čašníka, ktorý ihneď pribehol spoza dverí. „Môžeš servírovať čaj,“ povedala prababka prísne. Ten sa zaraz stratil vo dverách a Georgie počul ako sa jeho topánky duto ozývajú po prázdnych chodbách tam a späť. Netrvalo to ani minútu a už bol nazad s podnosom. Na ňom niesol prekrásny, aj keď krehko vyzerajúci čajník s dvoma šálkami, všetko v zlato-žltej farbe. Zručne všetko pred Georgieho a prababku rozložil, a keď odchádzal venoval Georgiemu ľútostivý pohľad. Nechápal prečo, no viacej ho zaujímalo prečo ocko nič nedostal. Prababka akoby mu čítala myšlienky a hneď mu odpovedala. „Tvojmu ockovi tento čaj nechutí, však?“ a pozrela sa mu priamo do očí, akoby v nich niečo hľadala a pokračovala, „Ale to neznamená že nás nemôže obslúžiť, však William?“ Ten sa radšej odvrátil od jej pohľadu a bez slova, s trasúcimi rukami im obom nalial čaj. „Toto je špeciálny čaj Georgie, treba ho vypiť naraz, rozumieš?“ a nečakala na odpoveď a priložila si šálku ku ústam. Georgie bol celý nesvoj, tak sa pozrel na ocka, no ten mu len prikývol s hlavou a snažil sa pousmiať, keď v tom mu začali slziť oči. Zľakol sa že ocka sklamal, tak si Georgie okamžite priložil šálku ku ústam a začal piť. Zaplavila ho celá plejáda chutí, ale len málo z nich bolo dobrých. Chutilo to ako prepečený syr a zlatisté fondue, citrónová limonáda a prípravok na riad. Navyše aj vôňu to malo akúsi podivnú, raz príjemnú, potom zase odpudzujúcu. Premohol sa však a vypil to do dna, a keď pokladal šálku na stôl v jeho ušiach to znelo ako úder obrovitánskeho zvonu. Cítil sa ako by sa niečo zmenilo. Mal problémy zaostriť zrak na ocka, ktorý teraz usedavo plakal a držal si hlavu v rukách. Zato jeho prababka vyzerala že je v poriadku, zdalo sa mu že dokonca omladla.
„Ako ti je Georgie, čajík ti chutil?“ spýtala sa ho posmešne, v hlasne už nemala ani náznak prívetivosti alebo lásky. „Tento čaj pijem len raz za čas, len na moje úmrtiny, a tie sú práve dnes. Vieš koľko mám rokov?“ spýtala sa ho, no nečakala na jeho odpoveď a pokračovala. „Mám 96 rokov, či skôr táto odporná schránka má toľko rokov. Svoje pravé roky som už dávno prestala počítať, niekedy počas Napoleónovej vlády som sa na to už vykašľala. Beztak som sa stále držala Juliánskeho kalendáru a ten nebol nič extra po prvých sto, dvesto rokoch používania. Asi premýšľaš či žartujem, však? Nuž, veru nie, vyvediem ťa z tohto omylu. Pravé meno ti nebudem hovoriť, také veci sa hovoria len seberovným a nie takým bezvýznamným červom ako si ty. Prestaň už revať!“ skríkla zrazu na Williama, ktorý sa snažil márne potlačiť nárek, a Georgie mal čo robiť aby sa nezbláznil. Sledoval totiž ako sa jeho prababka počas jej monológu mení. Šaty spľasli, nemali ich čo už vypĺňať, vypadali aj vlasy, len kde tu sa udržal odporný chumáč hnilobne žltých chlpov, ničím nepripomínajúcich jej niekdajšie vlasy. Zuby sa jej predlžovali a zaostrovali, boli ako odporné ihly nenávisti. Oči sa jej zužovali a farbili do červena. Ruky aj telo boli pokryté ohyzdnými škvrnami a mokvajúcimi ranami, z ktorých kvapkal akýsi nechutný sliz čo pri dopade na zem prskal a sám od seba sa hýbal, smerom ku Georgiemu. Monštrum sa zrazu postavilo a natiahlo ruky ku nemu, zatiaľ čo jasne cítil ako sa mu sliz šplhá po nohách a jeho ocko teraz už na plné ústa vzlykal a plakal. „A vieš prečo si tu, ty zasran? Keď nadíde čas, a už nemôžem používať predošlú schránku, prevtelím sa do tela najideálnejšieho člena tejto rodiny. A dnes si to ty,“ povedalo monštrum a vrhlo sa to na Georgieho. Posledné čo počul bolo ako ocko šepká jeho meno.
Po dlhočizných hodinách ktoré William strávil v kúte plačúc prosiac Boha o odpustenie, otočený aby sa na to všetko nemusel pozerať, sa mu za chrbtom ozval tenký vystrašený hlások. „Ocko? Pomôžeš mi?“ Nádej v ňom prudko vzplanula ako Fawkesove vatry, a celý šťastný sa otočil. No len čo zazrel ten krvilačný pohľad v očiach a rýchlo sa rozkladajúce predchádzajúce telo, vedel že premena sa podarila, a srdce mu zamrelo.
„Daj vedieť parlamentu že Alžbeta II. je mŕtva. Spojené kráľovstvo má nového dediča trónu.“

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

ama_rilla
Povedala by som, že toto by mohla byť poviedka Lukáša Poláka (súdiac podľa tej minulej). Aj keď zradu som šípila pomerne skoro, bolo to vcelku milé čítanie. Niektoré vety sú nadbytočné (príliš veľa vysvetľovania zrejmých veci). Chýba mi tam ale viac deja (nejaká som zaťažená na dej v poslednej dobe :D), čosi viac, čo by sa stalo, nejaká zápletka, nejaký príbeh. A nakoniec, prečo sa to vlastne deje? Prečo otec obetuje syna? Prečo otec nebol vhodná obeť? Čo vlastne robí prababka so svojimi novými telami ? Žije miesto nich ich životy? Bolo to napísané pomerne príjemne, zaujalo ma to, ale príde mi to také neúplné.
05.01.2022

Veles
Tiež by som povedal že mi tam v závere niečo chýba. Autor, alebo autorka, sa ponáhľal a nedomyslel to. Ale konečne je tu po všetkých tých sladkostiach aj nejaký horor :D Na Lukáša mi to nesedí, ten má lepší štýl podľa mňa, ale možno experimentoval?
05.01.2022

Zlodejisnov
Veles, podľa mňa táto poviedka patrí tebe. Sedel by štýl písania aj rozsah :D Samotná poviedka bola veľmi krátka a preto bola pointa zrejma už veľmi skoro. Ako napísala ama_rilla, zostalo veľa nevypovedaného a pritom to tak nemuselo byť. Pointa a zasadenie boli ale zaujímavé, ale tie dlhé bloky textu ma rozčuľovali.
05.01.2022

Aleš Horváth
prosím, lepšie členiť text.
malo to napätie, gradovalo to, všetko super. ale prehľadnosť nula bodov.
k deju: čakal som skôr, že duše sa vymenia. a tiež ma napadlo, že ako otec by som nedopustil, aby moje dieťa "zahynulo" či trpelo. skôr by sa mi zdalo logické, keď už, šmajznuť z porodnice cudzie bábätko a do neho sa prevteliť. alebo šlohnuť cudzie dieťa v primeranom veku. prakticky starkej mohlo byť jedno kam sa prevteli.
podľa štylistiky a témy tipujem na Velesa. aj keď ten by formátovanie textu mohol ovládať.
05.01.2022

WriterInTheDark
Za obyčajných okolností som celkom chladnokrvý tvor, ktorý sa pri cválaní barančeka smial, keď zapaľoval celé kráľovstvá, ale dnes sa ti to, Veles, nepodarilo. Nepríjemný pocit, sa ti ale vytvoriť podaril . Pre mňa, ako matku malého dieťaťa je to ťažko čítať....
Poviedka ma však ničím neprekvapila, nepobavila, ale za to ma zaujali niektoré výrazy, no i sklamali chýbajúce čiarky. Ale na to sa ja nemôžem sťažovať, sama mávam veľa chýb :)
05.01.2022

WriterInTheDark
A myslím, že je z toho textu cítiť Velesa, ako v nákupnom centre pracovníčku parfumérie :)
05.01.2022

Goran
hm, naozaj? Podľa mňa je to Lukášova poviedka :D uvidíme na Valentína :D Nesmierne mi to v niečom pripomenulo jeho minulú poviedku, hoci i Veles sa mi natískal :) Opäť mám rozpačité pocity z poviedky. Zlá nie je, ale môžem ju označiť za dobrú? Tiež nie. Z priemeru ju vytiahol koniec, ktorý považujem za skvelý a nápaditý. Áno, má hustú, nepríjemnú atmosféru, čo je na horor dobre. Idea ako taká je už fúzatá, záleží teda na tom, ako je podaná. Autor sa snaží, miestami mu to ide, miestami nie - tu už je naozaj najdôležitejšia prácu so slovami a jazykom; mnohé vety mi jednoducho škrípu v ušiach, príde mi to spichnuté horúcou ihlou.
Pri takýchto krátkych poviedkach záleží všetko na pointe a tom prevedení. Pointa áno, ale prevedenie kríva. Ja osobne mám "short short stories" naozaj rád, ale, aj keď ide iba o takú momentku, výsek deja, akosi by sa mi žiadalo to predsa len trochu viac rozviesť. A aj v prípade, že by poviedka bola naozaj majstrovsky štylisticky zvládnutá, žiaľ, nedobre obstojí v zápolení s "ťažšími váhami". Viem si, samozrejme, predstaviť, že dobrá poviedka na dve strany hravo porazí priemernú osemstranovú. Ale väčšina čitateľov dá prednosť, pri porovnateľnej kvalite, trochu dlhšiemu textu, lebo sa tam jednoducho toho viac stane a príbeh je viac rozvinutý a postavy majú väčší priestor. Je to ako pri džude - pri dvoch technicky rovnako dobrých borcoch zvíťazí skrátka ten, čo má väčšiu hmotnosť.
05.01.2022

Terry Chrapúňzel
Haha. Dobrá pointa! Ako anarchistu ma predstava, že kráľovná Alžbeta je niekoľkostoročná mŕtvola, ktorá sa prevtelí do princa Georga normálne rozosmiala :D
05.01.2022

Terry Chrapúňzel
Lukáš Polák toto určite nepísal. Ten by sa nevyflákol na používanie čiarok.
Je pravda, že Veles má k čiarkam trochu liberálnejší postoj, ale nezvykne písať takéto dlhé monobloky textu a určite nedáva do jedného odseku repliky dvoch rôznych postáv.
A všimnite si ten zvláštnu chybu, ktorú robí opakovane pri písaní priamej reči.
- autor píše uvádzaciu vetu - čiarku - priamu reč
Kľakol si aby mu hľadel priamo do očí, a povedal, „Za tvojou prababkou, dnes má špeciálnu oslavu.“
- správne to má byť: uvádzacia veta - dvojbodka - priama reč
Kľakol si, aby mu hľadel priamo do očí, a povedal: „Za tvojou prababkou, dnes má špeciálnu oslavu.“
Podľa tohto špecifického zlozvyku by sa autor mohol dať identifikovať, ale nepamätám sa, že by tu niekto takú chybu robil.
05.01.2022

Veles
Ja zvyčajne preferujem zase kratšie poviedky Goran, rýchlejšie to prečítam a občas veru nemám čas na siahodlhé poviedky, ktoré pôsobia ako začiatok knihy :D Tým som samozrejme nechcel nikoho uraziť, každý máme vlastný štýl ktorý preferujeme.
05.01.2022

Goran
Takto, Veles, ja mám poviedky veľmi rád, preferujem ich pre románmi, ale dám asi prednosť stredne dlhej poviedke pred krátkou, a to mám veľmi rád aj vyložene mikropoviedky a miniatúry, je to ale niečo špecifické, naozaj si myslím, že dobrá krátka poviedka ťahá za kratší koniec oproti dobrej stredne dlhej či dlhšej poviedke len pre to, lebo na trošku väčšej ploche sa môže rozohrať väčšia šou. Ale ok, je to vec vkusu. Len si myslím, že konkrétne táto poviedka by lepšie vynikla v PnP alebo v Ohnivom pere, ale to je môj osobný názor.
05.01.2022

Veles
Na PnP je myslím si táto poviedka príliš dlhá, ale chápem ťa, neboj sa. A musím sa spýtať, čo je to Ohnivé pero, nejaká súťaž ako FP?
05.01.2022

Goran
jos, jos, je to súťaž na Fandome.sk, prebieha dvakrát do roka a je to súťaž krátkej poviedky, cca dve strany. Prvé tohtoročné kolo by malo byť vyhlásené niekedy teraz koncom januára.
06.01.2022

Anitram
Chápem zámer poviedky, aj vtipné aj prekvapivé konce mám rada, ale celú dobu som sa tam snažila napojiť na nejakú empatickú niť, ktorá ale neprišla. Možno by bolo fajn nejak popísať aj Williamov pohľad na vec, ako s tým trochu viac bojuje, možno vymyslieť niečo, čo ho tlačí do takého činu.
18.01.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.