Ležala na jeho posteli. Nohy preložené cez seba, náruživosť lesknúca sa v očiach, župan lascívne rozhalený. Keby jej spomedzi hustých ryšavých vlasov netrčali zakrútené rožky a jej jazyk nepripomínal skôr hadí, než ľudský, Viktor by asi mal v krvi dostatočné promile alkoholu, aby si dokázal nahovoriť, že jeho dnešný úlovok z baru je len obyčajná nadržaná slečinka.

„Neblbni, musíme použiť ochranu,“ povedal, zatiaľ čo nedočkavo hľadal v peňaženke mince do automatu na kondómy, ktorý im nainštalovali v intrákovom vestibule približne pred dvoma rokmi.

„Nie, to odmietam,“ zasipela nahá žena z jeho rozheganej postele. Zdalo sa mu to, alebo jej na chvíľku okolo nosných dierok zatancovali drobné iskričky? „Buď ochrana, alebo plodenie, vyber si.“

„Plo-plodenie, hehe,“ ozval sa. „Ja že len tak poblbneme a užijeme si.“

Žena si sadla. Teraz už rozhodne videl v jej očiach plamene hnevu a zrazu sa mu zdal odtieň jej pokožky akýsi nezdravo červený. Prehovorila, avšak jej doposiaľ medový hlások zrazu pripomínal škrabanie nechtami po tabuli.

„Decko. Spravíš mi decko. Inak ty vieš čo,“ zavrčala. Okolo zaťatých pästí sa jej začali tvoriť modrasté plamienky. „Ja si teraz ľahnem a ty vykonáš oplodnenie. Naša rasa potrebuje potomstvo. Ber to ako poctu, že si mi dnes prišiel do cesty práve ty... Rozumieme si?“

Viktor sa vyplašene uchechtol, ale v očiach svojej známosti videl smrtiace odhodlanie. Prikývol.

„Tak teda dobre... dobre.“

Žena prikývla a plamene z jej rúk naraz zmizli. Na jej tvári sa znovu roztiahol široký úsmev. „Ďakujem,“ šepla hláskom, opäť pripomínajúcim zamat. Postavila sa a župan spustila k členkom. Potom si znovu ľahla na posteľ a roztiahla nohy. „Začni,“ usmiala sa na Viktora.

Ten siahol po jednom z dvoch nedopitých pohárov vína a exol zvyšky červeného moku.

„Ach, známosti na jednu noc vedia byť skutočná mačka vo vreci,“ zašomral a začal si rozopínať nohavice.