Štetiny a iné chápadlá

Život na inej planéte bol pre hlavnú hrdinku splneným snom, no jej kardiovaskulárna pumpa ju naďalej volá domov.
Podporte scifi.sk
Prebudila som sa v malej kovovej klietke, z ktorej sálal chlad. Ústa mi vykrivila typická chuť kovu. Pozrela som sa na skrinku pri dverách a vysvetlenie bolo jasné. V klietke bolo zabudované zariadenie, ktoré malo monitorovať moje životné funkcie. Očividne mi železo kleslo na hraničnú hodnotu, pretože mi ho malý robot, bez otvorov na oči, vpichol priamo do žily. Tým sa teda vysvetľovala pachuť v ústach.
Vzala som si bombičku s kyslíkom a opatrne sa nadýchla tej zázračnej látky, ktorá mi vzpružila všetky krvinky. Pochodovali mi po celom tele ako splašené mrchy. Prsty sa mi roztriasli, to bol jasný signál, dosť bolo fetovania. Stačil mi aj kyslík s prímesou dymu a sladkého oleja, ktorý koloval po celom mestečku Niromvel. Pýtate sa, prečo je olej sladký? Hlúpa otázka, tiež by ste ho považovali za niečo nadpozemské, keby ste ho necítili dobrých šesť rokov. Ja som totižto olej zbožňovala a nebolo pre mňa jednoduché len tak sa ho vzdať.
Otvorila som dvere zo svojej klietky a pozrela sa na môjho nového priateľa. Bol to ten najnechutnejší tvor na celej šírej planéte. Nebudem povrchná a nepoviem, že som skočila medzi jeho chápadlá kvôli rozbúšenému srdcu. Som príliš chudobná, nemôžem si dovoliť takú drahú slabosť, akou je láska.
„Ako sa ti spalo?“ Pozrel sa na mňa a jeho slizká spodná pera sa zvlnila. Vrchnú nemal, bol tam iba kúsok zošúverenej kože, z ktorej by sa dal ušúľať joint.
Sladko som sa na neho usmiala a prehodila som moje suché ruky cez dve chápadlá, ktoré sa od toľkého oxitocínu roztriasli. „Každý deň po tvojom boku je úžasný, Awful.“
Všetky výrastky, ktoré mal na hlave sa náhle nadvihli. Určite si neviete predstaviť, aké to je, keď sa vášmu chlapovi zježí každý a jeden článok týchto hnedých, nechutných útvarov, ktoré ešte pred minútou voľne padali pozdĺž pásu. Jednoducho odporné.
Awful sa na mňa prosebne pozrel. „Vieš, čo by ma dnes potešilo?“
Nemusela som trikrát hádať. „Mám ti pomôcť s raňajkami?“ Bol to jeho tradičný rituál a Awful sa chvel, keď ma do neho mohol zatiahnuť.
Prichystala som mu misu plnú sivo-zelenej gebuziny, ktorá v sebe mala dostatok škrobu na prežitie. Podala som mu jedlo, no on sa ho ani nedotkol.
„Niečo nie je podľa tvojich prianí?“ Pozrela som sa neho s mierne hraným úsmevom a on prikývol.
„Vieš, sme spolu už dobré tri dni, myslím si, že nastal ten správny čas nato, aby si ma nakŕmila ty.“ Nemyslite si, že Awful je horlivý. Tri dni trvajú totižto na planéte Xius celú večnosť. Jeden deň je rovnako dlhý ako polrok na Zemi.
Vedela som, že nemám na výber, Awful bol pre mňa príliš cenný nato, aby som ho jednoducho odmietla. „Rada to pre teba urobím.“ Zaklamala som. Potom som sa dotkla jeho vlhkej hlavy. Opatrne som mu ju zodvihla z krku, počula som jemné cvaknutie. Hlava sa mu oddelila od tela a ja som držala v rukách čosi ťažké plné výrastkov. Priložila som jeho hlavu k mise s jedlom. Spod krku sa zrazu vynorili drobné červy, ktoré sa neprestajne vlnili, a pomaly si odjedali zo smradľavej hmoty. Teraz už chápete, prečo je to ten najnechutnejší tvor na planéte? A verte mi, ležať s ním v jednej posteli, tiež nie je výhra.
Trvalo to dobrú polhodinu, Awful konečne zhltol, čo som mu nachystala a ja som mu pripevnila červy opäť k telu.
Pozrel sa na mňa tým zaľúbeným pohľadom, ktorý neveštil nič dobré. „To bolo neuveriteľné, HB.“ Inak, celkom mimochodom zabudla som sa predstaviť, volám som Hayley Brown, pre kamarátov som jednoducho HB.
Raňajky sme mali za sebou, a kým môj skvelý chlap sa chystal do továrne na spracovanie azurínu, ja som sa mohla jednoducho flákať. „Dávaj si na seba pozor, nech ti tá chémia nerozožerie oblek a nespáli ti chápadlá.“
Usmial sa. „Si taká starostlivá.“ To som teda bola, kto by potom nosil domov štetiny? Prachy sú prachy a za štetiny sa na Xiuse dali nakúpiť hotové zázraky. Naposledy som sa takto dostala k vznášadlu, bez ktorého som po vlastných neprešla ani meter.
Keď Awful konečne vypadol, naštartovala som svoju plechovú mašinku, kopla do vrtule a preháňala sa uličkami mestečka Niromvel ako splašené kurča. Cítila som výkaly, pretože kanalizačný systém začal presakovať, ale hneď tam nabehli roboty a všetko poctivo zaplátali. Pýtate sa, prečo v továrni na azurín nepoužili rovnako roboty? Ľahká odpoveď. Pri zlej manipulácii by ich to jednoducho odpálilo a život ľudí predsa len nemal hodnotu plechu.
Zaparkovala som vznášadlo pri diere so svietiacim nápisom JJ 37. Bola to moja obľúbená krčma. Zdobil ju preblikávajúci modrý nápis JJ, ktorý sa striedal s červeným 37. Majiteľ si zrejme povedal, že niečo pokojné je nedostačujúce a nadpis s možnosťou vyvolať epileptický záchvat je vhodnejší. Avšak lacný mok tam tiekol potokom a vždy som tam vedela naraziť na pár zaujímavých bláznov, ktorí tu hľadali svoj pokoj rovnako ako ja.
Za pultom stál môj obľúbený barman. Volal sa Veles a vyzeral ako jeden z tých temných prievozníkov, ktorí si vás počkajú v predpeklí. Ich otázka je vždy rovnaká. „Čím budeš platiť?“ Povedal to s mrazivým chladom v hlase, sťažka som prehltla, dobre som si totižto pamätala, ako ma raz vyhnal na ulicu, keď som mala prázdne vrecká.
„Mám svoje štetiny.“ Ukázala som mu platidlo, ktoré určite pred miliónmi rokov spôsobilo veľký tresk a on chladne prikývol.
„Ešteže sa vždy nájde nejaký somár, ktorý ti skočí na tie tvoje lacné triky. Keby si nemala peknú tváričku, dávno by si zoškrabovala azurín z použitých skafandrov.“
Zaškľabila som sa naňho. „Sú to lacné triky, ale v rukách skúseného kúzelníka sa razom menia na dokonalé kúzlo.“ Potvrdila som to tým, že mi štetiny v ruke náhle zmizli. V takýchto srandičkách som bola naozaj dobrá.
Veles zaťal zuby. „Nezabudni, že v tejto krčme sa pri odchode platí štetinami alebo krvou. Na tvojom mieste by som mal štetiny pri odchode pekne v rukách.“ Opäť som raz prehltla a posadila sa do odľahlého kúta diery.
V miestnosti sa vznášali všetky tie nádherné vône, vďaka ktorým ma začali štípať oči. Bola to zmes spáleného oleja, zvratky, smradľavé pazušné chlpy a chladný kov, ktorý sa mi práve v tejto chvíli omotal okolo krku. Vedela som, koho kovové hnáty zato mohli. Stisk náhle povolil a pred mojimi očami sa zjavila Yaya. Jej mechanické ruky boli jednoducho dokonalý počin modernej technológie. Raz som konečne nabrala odvahu a spýtala sa jej, ako k ním prišla.
Pamätám si, ako si v tej chvíli dopriala poriadnu dávku tabaku, ktorý si priniesla zo Zeme. „Vieš, stalo sa to počas poslednej vojny so Staviteľmi. Krv, modrá, zelená či žltá, tiekla potokom.“
„To vážne?“ Moje oči sa rozsvietili silou tisíc wattovej žiarovky.
Yaya sa začala smiať. „Si taká naivná HB. Som pašerák nie bojovník za mier. Na takéto veci nemám svedomie. Aj zlo si predsa zaslúži žiť. Moje ruky som nechala v akváriu s geneticky modifikovanými rybami, aby mi narástli svaly. Potrvá to aspoň pol dňa na Xiuse. Zatiaľ mám tieto kovové kladivá.“
Príbeh o jej rukách už poznáte, k ostatným orgánom sa nemienim vyjadrovať, mohlo by ma to stáť život. Objednala som pre Yayu mok a milo som sa usmiala. „Bola si na Zemi?“
„Stále máš v hlave tú zelenú lúku?“ Znechutene odfrkla.
„Domov je domov. Vyrastala som tam v čase, keď bolo všetko normálne.“ Moje pery sa skrútili do úsmevu a v mysli sa mi zjavila potlačená spomienka. Videla som moju strapatú hlavu v rukách starého-dobrého robota, ktorý mi ju opatrne česal. Otvorila som ústa a robot, presne podľa nastaveného algoritmu, začal s čistením zubov.
Yaya zbadala môj nostalgický pohľad. „Už to nie je to, čo to bývalo. Je tam toľko kyslíka, že by ti to roztrhalo pľúca na milióny kúskov.“
„Ja viem. Celé to tam zalesnia. Neprestanú s tými somarinami ani keď sa vôňa borovice preseká cez celú Mliečnu dráhu. Ako ja nenávidím chlorofyl!!“
Keď som bola malá, chlorofyl bol vzácnou komoditou. Vtedy bolo všetko normálne. Vyrastala som spoločne so starou mamou, ktorá zoškrabovala olej z dlažby, len aby sme si večer mali na čom pražiť rádioaktívne potkany. Dodnes si pamätám na chuť jedného, tuším mi po ňom začali žiariť vlasy. Stará mama mi povedala, že kým po večeri nevypľúvam krv, nie som dostatočne sýta.
Yaya neznášala, keď som vedľa nej pila mok a mlčala, vedela, že smútim za starým domovom. „Tak po stýkrát. Tie tvoje grimasy a povzdychy mi lezú na nervy. Ak chceš, pokojne si vylej tú svoju kardiovaskulárnu pumpu.“ To bola celá Yaya, vždy vedela povedať niečo natoľko múdre, že tomu nikto nerozumel. Počula môj príbeh toľkokrát, že sa to nedalo spočítať, no aj tak opäť raz prejavila svoju veľkorysosť.
„Tak teda dobre. Žili sme v spoločnej komunite s robotmi, ktorí si nás híčkali. Možno som nemala, čo do huby, možno som dýchala viac kysličníka ako bolo zlučiteľné so životom, ale tak to jednoducho na Zemi chodilo. Jedni umierali, aby ich vystriedali druhí. Jedinou istotou boli roboty. Ich chladná dokonalosť je taká obdivuhodná.“
Yaya sa na mňa pozrela napoly chápavo, napoly znudene. Moje spomienky ju dávno prestali baviť, ale ja som si jednoducho nemohla pomôcť. „No tak pokús sa aspoň trochu predstierať záujem.“ Povedala som sklamane.
Odfrkla si. „Dobre. Čo sa stalo s tvojou dokonale znečistenou Zemou?“
Nachvíľu som stratila slová. Ešte stále to bola veľmi citlivá téma. „Všetko sa zmenilo, keď sa vytvorila prvá organizovaná skupina za ochranu životného prostredia. Volali sa Silvaeni, z latinského silva, čiže les. Označenie Lesníci im nebolo dosť dobré, a tak svoje nekalé úmysly zaobalili do pekne znejúceho cudzieho slova. Stará dobrá klasika, ale na plebs to dokonale zabralo. Stačili sľuby o čistom vzduchu a buuum, zrazu vládli celej tej hlúpej planéte.“
Yaya zazívala. „Mám sa opýtať, čo bolo ďalej alebo ti to na dnes stačilo.“ Cítila som z jej hlasu nudu, možno z večného opakovania spomienok, ale niekde som svoj ventil jednoducho musela uvoľniť. Inak mi hrozil výbuch.
„Samozrejme, že mi to nestačilo. Som vďačná za tvoj nekonečný záujem.“ Povedala som s iróniou v hlase a pokračovala: „Silvaeni si podmanili každého, ale ja som im nato neskočila.“
„Ale svoje sľuby predsa splnili.“
Nechápala som, že ma Yaya nepodporí. Odpila som si z moku a nahnevane si odpľula. „Áno, všetky svoje sľuby naplnili do poslednej bodky. Avšak nikde nespomenuli robotov, a to bol celý ten kameň úrazu. Od začiatku vedeli, že roboti znečisťujú planétu a že s nimi budú musieť skoncovať, keď budú chcieť obnoviť zelenú trávu a modré nebo. No napriek tomu o nich nepadlo ani jedno-jediné slovko.“
Yaya dobre vedela, že moje emócie dosiahli svoj bod varu, a tak šmahom ruky dokončila moju reč. „Takže ich jednoducho rozobrali do poslednej súčiastky...“ Jej chladné konštatovanie ma nedokázalo umlčať. Bola som len krôčik od toho, že vstanem, postavím sa na stôl a dokončím môj srdcervúci prejav krikom z plných pľúc. Som si istá, že by to nasledovalo, ale zamrazil ma Velesov pohľad.
Poslušne som stíšila hlas o dobrú oktávu. „Rozobrali... Ich zadky dnes slúžia ako pisoáre. Nechcem si ani len pomyslieť nato, čo urobili z ich predkov.“
Yaya zazívala a položila mi ďalšiu ironickú otázku. „Ako to ďalej pokračovalo? Čo sa stalo malej, znechutenej HB, ktorá mala rádioaktívne vlasy a pľúca ako ementál?“
„Pokúsila som sa zachrániť svet, ktorý som poznala v detstve, a tak veľmi ho milovala. Založila som skupinu Reditoriánov.“ Nostalgicky som si zívla. Inštinktívne som si prešla rukou po vrecku na džínsoch. V peňaženke som ešte stále nosila kartu člena. Spomenula som si na ten veľký deň, keď vznikol prvý a zároveň posledný spolok Reditoriánov. Tiež som chcela pekný názov, a tak dal môj mozog pokyn ruke, a tá stlačila enter. Stačil jeden online latinský slovník a názov mojej sekty uzrel svetlo sveta. Slovo reditus znamenalo návrat. To my sme mali priviesť Zem k jej pôvodným hodnotám. Ani som nevedela ako a prvé zasadnutie ma zvolilo za predsedu tejto ušľachtilej myšlienky. V okamihu som mala aj úlohu hlavného pokladníka, podpredsedu a mnoho iných. Škoda len, že som bola jediným členom... Koľké nepochopenie.
„Vycapila som letáky na každom strome, ktorý Silvaeni vysadili. Ale namiesto podporovateľov som získala stovky pokút za znečisťovanie prostredia. Papier bol zo stromov... Aké jednoduché, takto ľahko mi moju kampaň zakázali, vraj sa papierom nesmie mrhať iba tak pre nič za nič. Vtedy mi nervy skutočne praskli. Povedala som si, že vyhrali a Zem je ich. A tak som si našla dokonalú planétu, kde sú súčiastky robota cennejšie ako ľudský život.“
„Starý dobrý Xius. Nenájdeš tu kúsok zelene. Domy sú postavené tak tesne vedľa seba, že keby sa zrútil jeden, padnú všetky.“ Yaya spokojne poklepkala svojou mechanickou rukou po stole a usmiala sa.
Moje spomienky sa poslednýkrát zatúlali k Silvaeanom. „Nezabudnem na tie skysnuté tváre... Keď som Silvaenom povedala, že sa sťahujem na Xius, vysmiali ma. Vraj je to zaprdená diera. Ale v tom sa teda poriadne mýlili, zaprdená diera je Xius 2.“
Zdalo sa, že Yaya ma už hodnú chvíľu nepočúvala. Vypila zvyšok svojho moku na ex a pošúchala si nos. „Na Xiuse sa tradujú všelijaké rozprávky. Málokto vie, či je v nich kúsok pravdy alebo sú všetky vymyslené.“
Iba som zdvihla pobavene obočie. Vyliala som si svoje srdce a ona ma mala úplne na háku. „Tvoja schopnosť prepájať témy je rovnako úbohá ako nápad zaútočiť na Rusko v zime.“
Yaya si však išla svoje. „Ach, ty hlúpa. Počkaj, kým sa dopracujem k pointe.“ Zdvihla svoju kovovú ruku a Veles jej už dolieval mok. „Na mojej poslednej pašeráckej výprave som sa dozvedela zaujímavú rozprávku. Vraj aj Xius bol nádhernou planétou plnou zelene a čistého kyslíka. Potom tu však dopadol asteroid, ktorý zničil časť planéty. To však nebolo to najhoršie. Na jeho povrchu sa nachádzali červy, ktoré úplne znečistili vzduch. Vraj všetko naokolo otrávili.“
Oči mi takmer vyskočili z jamôk. „Červy? To naozaj?“
Zdalo sa mi, že Yaya na chvíľu zaváhala. „Nalož s touto informáciou, ako len chceš. Traduje sa, že červy sa vyvinuli a začali spoločne koexistovať v jednej osobe. Možno je to pravda a možno je to výplod fantázie nejakej hlavy s prísunom dostatočne znečisteného kyslíka.“
V očiach sa mi zračili šialené myšlienky. Dobre som vedela, že mi ich Yaya priam čítala z očí. Iba sa sarkasticky zasmiala. „Za tie tvoje rádioaktívne krysy by si zapredala dušu.“
Yaya sa so mnou rozlúčila, práca pašeráka nebola až taká jednoduchá. Čakala ju náročná výprava a mok ju už nebavil. Vytiahla svoje čerstvo nakradnuté štetiny a zaplatila aj za mňa. Opäť som raz kopla do vrtule a na vznášadle prišla domov. Znudene som si sadla na robota, ktorý bol nastavený na polohu sedačky a čakala na Awfula. Prišiel domov o dobré tri hodiny. Na tvári sa mu zjavili mierne vrásky. Možno ich spôsobila únava a možno mu nejaký ten azurín predsa len rozožral oblek.
„Ako si sa mal, láska?“ Povedala som cez zaťaté zuby a začala môjmu priateľovi chystať gebuzinu.
„Nebol to pekný deň. Jeden z chlapov si dobre neutesnil rukavice a prišiel o pravú ruku. Niektorí chceli ísť štrajkovať. Vraj by to mali robiť roboty.“
Po tejto vete som sa utvrdila v mojom pláne. Aj na Xiuse to začalo zaváňať ekológiou. „Keby roboty pracovali s azurínom, čo by si robil ty, Awful?“
„Ach, nemám ani potuchy. Si veľmi chytrá, moja drahá. Nakŕmiš ma ako ráno?“
Prvýkrát mi jeho kŕmenie pripadalo krásne. Na tvári sa mi objavil úsmev. „Ani netušíš, s akou radosťou to pre teba urobím.“
Opatrne som sa dotkla jeho hlavy, a tá cvakla. Ocitla sa v mojich rukách so všetkými tými cennými červami. Videla som, ako sa jemne natriasali do rytmu hudby, ktorú nikto nikdy nepočul. Usmiala som sa na nich. „Moji miláčikovia.“ Zašepkala som a opatrne uložila hlavu do tašky, ktorá obsah dokonale zakonzervovala. Videla som, že telo sa ku mne nespokojne približovalo, ale nemalo žiadnu šancu. Stačilo sa iba o krok uhnúť a zmätené ruky len smiešne mávali v prázdnom priestore. Bola toto vlastne krádež? Veď mi svoju hlavu zveril sám...
Bez ďalšieho čakania som bežala na prvý let na Zem. Verte mi, moje vznášadlo nikdy nešlo rýchlejšie. Pri termináli som si musela kúpiť lístok. Všade bola najnovšia technológia, ale tu stál drobný mužíček. Nikdy nepochopím, prečo tam jednoducho nepostavili robota.
„Jeden na Zem poprosím, cestujem s batožinou.“ Ukázala som na hlavu plnú červov.
Predajcova menovka sa akosi zvláštne zaleskla. Prečítala som si meno: Goran. Na to len tak ľahko nezabudnem. „Tvoja cesta ďaleká je. Za poslednou hviezdou vzdialenejšou ako vzdialená je Kalipso sama. Pýtaš sa kde? Tam, kde kyslík nie je kyslíkom, kde duša stretáva sa s človekom, tam, kam len láska prichádza.“
Vydesene som na neho vytreštila svoje oči. Bolo toho moku priveľa? Nerozumela som mu ani pol slova. Snažila som sa mu nejako múdro odpovedať, ale moja mozgová kapacita klesla pod rozumnú normu, a tak môj mozog vyslal iba signál k miernemu koktaniu. V praxi to vyzeralo asi ako otvorenie úst a rýchle mľasknutie jazykom. To Gorana povzbudilo ešte viac.
„Z ďalekého miesta volá ťa hlas tvojej rodnej planéty, a ty chtiac či nechtiac túžiš poslúchnuť ho. No varovanie moje ako výstrahu ber, domov, hoc len nejaký nesieš si v srdci. Obraz je len obrazom...“
Neberte ma ako hulváta, ale takéto múdre reči som jednoducho nedokázala počúvať. Predstavujem si, že v mojom mozgu to funguje ako v dokonale nastavených mechanických hodinkách. Jedno ozubené koliesko sa krúti do rytmu a ostatné sa postupne pridávajú, až synchronizácia vytvorí dokonalú hudbu. Proste to do seba zapasuje a ja dokážem rozprávať, avšak v tej chvíli sa všetky tie moje kolieska v hlave zrazu zastavali a môj jazyk iba zmätene mľaskol na prázdno. Avšak zastavenie nebolo to najhoršie, bola som si istá, že sa moje kolieska na pár sekúnd rozutekali po celej galaxii. Poznáte ten pocit? Viete, že ste zamrzli a iba čakáte na reštart?
Ten prišiel a hneď potom nasledovalo toto. „Dáš mi už, kurva, ten lístok na Zem?“ Šokovaný Goran mi podal jeden a ja som sa konečne upokojila. Bola som si istá, že toto básnické črevo nemohlo patriť človeku a moja domnienka bola potvrdená na palube. Jeden z cestujúcich prisahal, že to bol kyborg, do ktorého narazilo vznášadlo.
„Prisahám, že odvtedy je takýto. Niečo sa mu prestavilo v systéme a dáva jednu báseň za druhou.“ Hm, ktovie ako to bolo v skutočnosti so Shakespearom, ale možno tomu stačil starý dobrý chľast.
Na lodi to šlo rýchlo. Kapitán Grimbur mal na starosti našu malú kovovú plechovku, ktorá síce nevyzerala vhodná na let, ale pravidlá sú predsa nato, aby sa porušovali. Grimbur sa tváril tak, akoby bol prevoz z bodu A do bodu B niečo výnimočné. Stačilo iba stlačiť pár gombíkov a plechovka letela sama. Grimbur vraj na mostíku vykrikoval to svoje. „Ideme do boja proti naším najväčším démonom!“
Šuškalo sa o ňom, že jeho fantázia hrala dôležitejšiu úlohu počas cesty ako samotná letová dráha. Neraz ju úplne do bodky nedodržal, len aby sa mohol bližšie pozrieť na jeden z asteroidov, ktorý vraj označoval za posledného draka v celej galaxii. Som si istá, že si zato zaslúžil degradovanie, ale kto som, aby som ho súdila?
A nakoniec jeho slová o démonoch neboli úplne z cesty. Skoky hyper-priestorom nepôsobili tlmene, ako to býva zvykom pri modernejších plavidlách, a tak kvílenie presúvajúceho sa vesmíru a nefiltrované sklá privádzali mnohých do zúfalstva. Musela som uznať, že to tak trochu pripomínalo škrekot démonov. Ale napokon sme to zvládli.
Bola som si istá, že dejiny mojej planéty sa začnú písať, keď tam dorazím. Nový začiatok, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. To napätie by sa dalo krájať. Nebolo to teda vôbec jednoduché. Gravitácia ma poriadne tlačila k zemi, už som nebola na niečo také zvyknutá. Istotne sa mi zrolovali plecia a ruky vyzerali ako dve kyvadlá, ktoré som vliekla za sebou. Avšak Silvaeni ma hneď nadopovali nejakou zelenou zmesou, ktorá utíšila moju bolesť. Ktovie čo už to len bolo, však?
Prešla som zdĺhavou dekontamináciou a modlila sa, aby moje červy všetko pekne zvládli so mnou. Najradšej by som ich vkuse hladila. „Zlatíčka...“ Keď som sa však pozrela na červy, zľakla som sa. Vyzerali ako bez života, ich rytmus bol jednoducho fuč. Žiaden tanec na neexistujúcu melódiu. Takmer som si oči vyplakala. „Čo sa to, dopekla, deje!“ Ako sa ukázalo gravitácia nezrolovala len moje plecia, robila zle aj im. Avšak pre nich žiaden liek nebol...
Čo som mala robiť? Peniaze na lístok na Xius som nemala. Silvaeni by ma tam za úsmev neposlali, no namiesto toho mi pre moje pekné zelené oči darovali ekologický drevodom. Je toto vôbec normálne? Ktorá vláda vám iba tak daruje dom?? Vravím, že sú to blázni.
Ale biznis je biznis a ja som potrebovala prachy na cestu za mojou adoptívnou planétou. Pozrela som sa na červy, oni sa pozreli na mňa a vedela som, čo príde. Plán s červami mi nešťastnou zhodou náhod nevyšiel, ale moje podnikateľské schopnosti boli už iný level. Čakal ma ťažký (ne)život, ale verila som, že sa na Xius vrátim. Otvorila som si obchod s rybárskymi potrebami. Napriek tomu, že nedokázali zničiť atmosféru, ich takmer mŕtve telíčka sa dali dokonale napichnúť na háčik. Pre ryby sa stali akousi zvláštnou drogou. Hltali ich ako bláznivé a ľudia?? Rovnakí šialenci. Boli ekologickí až na smrť. Chytali tie ryby, a potom ich celkom nadšení pustili naspäť do rieky. Dáva vám to zmysel? Mne nie.
Raz sa ma jeden chlapík spýtal, ako to vlastne robím.
„O vynikajúcu kvalitu sa stará tento tu.“. Ukázala som mu Awfulovu hlavu, ktorá sa vynímala vo výklade. „Volám ho hlava pána botanika.“ Bola som rada, že som mala Awfula po ruke, vďaka nemu totiž červy nielenže neumreli, ale ešte sa aj množili. Síce v sebe nemali svoju dravosť, ale aj to mi stačilo. Dokonalý príjem sa predsa len nedal odmietnuť.

Zlodejisnov

Zlodejisnov
"Kreativita je inteligencia, ktorá sa zabáva." Albert Einstein

Diskusia

Aleš Horváth
Miestami to trochu nudilo, ale myslím si že je to opačný extrém ako writerka.
Pointa i príbeh v pohode, chyby som si nevšimol, výhradu mam skôr voči začiatku. chvíľku trvalo, než som sa zorientoval.
v podstate taký šedý priemer, ako sa hovorí o pive, neurazí no nič extra.
10.11.2021

Zlodejisnov
Na úvod chceme povedať, že táto poviedka má potešiť a nie uraziť. Za ten takmer rok, čo tu pridávame poviedky a zúčastňujeme sa súťaži sme mali to potešenie spoznať zaujímavé druhy človekov :D Tie nás inšpirovali k napísaniu tejto poviedky. Snažili sme sa do nej zakomponovať čo možno najviac mien, ale aj názvov diel a Vašich príbehov. Dúfame, že si poviedku užijete rovnako, ako my pri jej písanie 😊
PS: Za hlavnú postavu sme si zvolili nášho najobľúbenejšieho porotcu a pridali sme mu ženskú postavu, nakoľko sme si vďaka jeho profilovým gifkami veľmi dlho mysleli, že je to dievča :D
10.11.2021

Zlodejisnov
Hups, omylom som poslal komentar pred opravou :D :D
10.11.2021

Aleš Horváth
zlodeji nemyslel som to tak že cieľom je urážať. skôr to neurazí ber "nie je to zlé", len metaforou povedané.
mňa naopak ako pivovarníka potešila zmienka tých nefiltrovaných skiel a ten mok.
10.11.2021

Zlodejisnov
Ehm, môj komentár mal byť prvý, čiže nenarážam na teba, len sa mi to nechcelo už meniť, keď som to ako prvý nestihol :)
10.11.2021

Lukáš Polák
Hej, pekný funservis scifi.sk :D Tie mená a poviedky ma najviac bavili z tejto poviedky, čo neviem či je dobré. Príbeh bol síce zaujímavý, no zase mi to prišlo ako len malý úsek z deja nejakého románu. Scifi svet scifi.sk vyzerá fakt dobre a zaujímavo, bavilo ma byť v ňom.
10.11.2021

Veles
Normálne som poctený, že som sa tam dostal aj ja :D Poviedka sa mi páčila, nebola síce to najlepšie z tohto kola, ale určite by som ju zaradil do prvej polovice. Nemám ani čo veľmi vyčítať, nevšimol som si tam nejaké gramatické chyby, len mi trochu haproval rozhovor medzi HB a YaYou.
10.11.2021

Goran
Tu sadol ako riť na šerbeľ ten výrok, ktorý máš pod prezývkou: "Kreativita je inteligencia, ktorá sa zabáva." Bolo to naozaj veľmi kreatívne a mimoriadne zábavné. Mám však problém, ako to hodnotiť, išiel som si oči vyočiť pri čítaní, krútil som hlavou, neveriacky a priblblo sa uškŕňal a párkrát som skoro vyprskol. Štýl je ľahučký, číta sa to samé, ani chvíľku nenudí. Napísané je to s gráciou a prehľadom. Na jednej strane bláznivá drsná sci-fi paródia, akých sú tu mraky, ale to, ako si všetko nastavil(a) - ozaj, kto z vás to písal, či spoločne? - naozaj výborne fungovalo. Sympatizovať s nostalgikom, ktorý chce v upomienke na staré dobré časy znečistiť planétu? Perfektné! :D Jednotlivé fórky a nápady boli mimoriadne sofistikované a hravé a pútavé, za to klobúk dolu! Koniec ma síce neuspokojil, ale je vlastne dobre, že to tak dopadlo :)
Už druhýkrát počas tejto súťaže som sa stretol so samým sebou, ako jednou z postáv, tu nás však bola celá plejáda a mimoriadne veselo a jadrne vykreslených. Za nápaditosť a roztomilosť máš obrovský bodisko, ktorý však vzápätí uberám, lebo hoci mi to veľmi lichotí a naozaj ma to pobavilo, vzniká tu problém, ktorý nebol prítomný u Velesovej poviedky: je to súvzťažnosť na konkrétnych ľudí a naše pôsobenie na tomto portáli. Pre nás má táto poviedka pridanú hodnotu, ale dobrá fantastika bola pre mňa vždy nadčasová a vždy aktuálna, nemyslím si, že je táto próza prenosná v čase a priestore. Pre čitateľa zvonka by to bola síce podarená a bláznivá poviedka plná divných mien a podivných postavičiek, ale nič špeciálne. My to však vnímame inak, lebo je to písané s vtipom a láskou - k žánru, k nám, k tejto stránke - ale nakoľko je to integrálna, organická súčasť príbehu? Pre poviedku ako takú to môže byť na jednej strane nadstavba, na druhej strane príťaž. Je mi veľmi ťažké ju hodnotiť. Ale bavil som sa a potešila ma.
10.11.2021

Zlodejisnov
Väčšinu práce mala na starosti manželka. Ja som v tomto príbehu hral úlohu veľmi veľmi veľmi prísneho betareadera, za čo som si vyslúžil mnoho škaredých pohľadov a občas aj nejaký ten úder alebo tichý večer :D No natrápili sme sa na tom viac ako na iných poviedkach 😊 Jediné čo ma tak trochu štve, že ani jednému z nás nenapadol pojem „Goranština“ ešte pred uzávierkou :D Čo sa týka toho, že by táto poviedka nebola taká dobrá ak by nezasahovala danú skupinu, tak s tým veľmi nesúhlasím. Snažili sme sa vytvoriť postavy a atmosféru tak, aby to bolo dobré aj pre osoby, ktoré Vás nepoznajú. Okrem toho aj napríklad Satamaranga odkazuje na situáciu na Slovensku aj keď s inými postavami. Bola podobne ako táto poviedka označená knihu, ktorá je dobrá práve kvôli aktuálnej problematike a že v budúcnosti by už mnoho veci nedávalo zmysel. Aj napriek tomu získala ocenenie najlepšia scifi kniha od slovenského autora za rok 2020. Čiže jednoducho povedané, literatúra písaná pre túto generáciu/komunitu možno nezaujme ľudí budúcnosti, no my to píšeme pre ľudí prítomnosti 😊Čiže som rád, že sa niekto bavil a že to niekomu sadlo.
10.11.2021

Goran
:D vidíš, práve preto, že ste na tom "zamákli", tak sa to číta tak hladko. Správne by malo byť "gorančina" :D, a nemám na to ochrannú známku, takže spokojne kedykoľvek v budúcnosti sa to môže využiť... ;). Myslím, že je naozaj dosť adresná (tá poviedka) - viazaná na konkrétnych ľudí, na časové obdobie či úsek ani nie, ale to nevadí, nech rozhodne čitateľ, a nech to je spokojne aj čitateľ mimo náš okruh.
Akurát skúsim ešte poukázať na názov. Štetiny a iné chápadlá evokujú, že štetiny patria pod chápadlá... ale nie. Chápeš - Tigre a iné mačkovité šelmy by bolo v poriadku. Ale toto je zle použité, zdá sa mi. V zmysle Medvede a iné mačkovité šelmy. Skrátka mi to tam nesedí.
10.11.2021

Zlodejisnov
Ten názov je matafora, je to myslené tak, že štetiny sú platidlo, to je typ chápadla, niečo zlé, možno slizské, pre niekoho teda určite áno, preto taký názov, hlavná hrdinka šla po peniazoch, štetinách a tie mal jej chlap s chápadlami, ťahali ju k nemu peniaze a on mal chápadlá, takže aj chápadlá sú symbolom peňazí 😃
10.11.2021

Goran
Uf, ok :D a ani ja nemám rád všakovaké chlpy :D... ale keď ich mám, tak sa hodia, eee, teda nie tie chlpy, však mi rozumiete, to bola tiež metaforaaa. :D
11.11.2021

Pospíšilová.luca
Neskutečně jsem se bavila, ale jak uvedli ostatní přede mnou, z poloviny proto, že jsi (nebo spíš manželka) zakomponoval do povídky známá jména. Děkuji, že jsem byla zahrnuta také 😄. Bodování je složité, nedokážu si moc odmyslet známé členy této soutěže, ale i tak to bylo velice nápadité a lehce napsané 🙂.
18.11.2021

WriterInTheDark
Musím povedať, že ma to bavilo :D Som rada, že ste zakomponovali aj názov mojej prvej poviedky na tomto servery a Gorana ste "zabili" :D na tom sa musel peckovať aj on sám :D Jedoznačne zaujímavé, i keď zdá sa, že len pre pobavenie, pretože dej je veľmi roztržitý, je tam na môj vkus príliš postáv a celé to vyznie skôr ako recesia :D Ale ako vravím, nápad zapojiť mnohé tu známe mená je úžasný, škoda len, že to bolo na úkor príbehu.
18.11.2021

Smrtislav Pierko
Zabavil som sa na dve doby :D Vo chvíli, keď sme sa ocitli vo Velesovom bare, mi bolo už úplne jasné, že toto je teda ten smer, ktorým sa budeme uberať. Ale aj tak som sa snažil tieto hravé odkazy čo najlepšie potlačiť, lebo ma zaujal ten špinavý sci-fi svet a bol som naň zvedavý. Podľa mňa to fungovalo dosť dobre aj samostatne a bol to veľmi úsmevný príbeh vypočítavej eko-teroristky, ktorá svoje plány nedotiahla úplne do konca a potom na to doplatila.
Čo sa týka tej druhej(a v tomto prípade hlavnej) časti, tak je to teda ušité na mieru ako oblek od pánskeho krajčíra a môže to stratiť do budúcna šmrnc, to hej. Nadčasovosť vychádza z výrazných tém a myšlienok a ja som tu jednu našiel :) Toto je už desiata poviedka z dvanástich na portály s názvom sci-fi a je to iba druhé sci-fi v tomto kole. Jednoducho to tu tí fantasmagori zadrbali tými svojimi zelenými stromami :D
19.11.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.