Rodinné tajomstvo

Každá rodina má svoje tajomstvo, malé či veľké, no rodina Hladných skrýva niečo hrôzostrašné.
Filmová história scifi
„Dnes sa ti obed mimoriadne podaril. Uff, ale som plný,“ chválil Ignác svoju manželku.
„Takéto výborné špagety si už dlho nepamätám,“ pridal sa ku chválam aj syn Matúš a súhlasne prikývli aj dvojčatá Hanka a Anka. „Čo si do nich dnes dala?“ syn sa zvedavo opýtal.
„To je tajomstvo mojej kuchyne,“ odpovedala mama Júlia s úsmevom na perách.
„Ak ste všetko zjedli, ako pozerám do posledného sústa,“ pousmial sa otec, „šup do kúpeľne a začať sa chystať na návštevu,“ prehovoril milým tónom otec rodiny.
„Slávnostné oblečenie už máte pripravené na posteliach,“ dodala večne vysmiata Júlia.
Deti sa s piskotom ich vlastným presunuli do kúpeľne. Ignáca však niečo trápilo. Počas obeda to úspešne zakryl, nechcel aby deti niečo tušili, no keď v miestnosti ostal sám s manželkou, už to v sebe neudržal.
„Myslíš, že všetko dobre dopadne?“ opýtal sa a pomalým krokom sa vydal za svojou zákonitou ženou.
„Neboj, drahý. Všetko dopadne skvelo. Trápil si sa s tým mesiace a ako ťa poznám, dobre vieš, že lepšie ako ty sám seba, všetko si pripravil do posledného detailu. Nemusíš mať obavy,“ povedala matka rodiny a nežným pohladením po tvári pokúsila svojho drahého upokojiť.
„Ale oni nás nepoznajú. Nepochopia nás,“ Ignác objal svoju manželku.
„Však práve preto prídu, všetko im vysvetlíš a uvidia, neboj nič, drahý môj. Pozri sa na mňa,“ chytila jeho hlavu a ladným pohybom namierila jeho tvár na svoju, „si ten najpracovitejší a najlepší človek, akého poznám. Som pyšná, že som tvoja manželka a všetko spolu zvládneme,“ povedala a následne ho pobozkala. Už dlho lepší a sladší bozk nedostal. Pripomínalo mu to medové týždne, kedy každý bozk chutil ako sladké ovocie. Zároveň to nebol len bozk, ale aj akási injekcia odvahy, ktorá prešla celým jeho telom ako elektrický náboj. Zimomriavky nastúpili v momente do boja.
„Máš pravdu. Koľko je hodín?“ Pre Ignáca to bola rečnícka otázka, nečakal na ňu žiadnu odpoveď. Pozrel sa na hodiny, ktoré viseli nad kuchynským stolom, „o hodinu sú teda tu. Idem sa obliecť,“ po dopovedaní pobozkal ženu svojho života a odišiel z miestnosti.
CŔŔŔŔ...ozval sa zvuk po hodine od nabitia Ignácových zásobníkov guráže.
„Dobrý deň, ja som Júlia Hladná, poďte dnu,“ privítala dvojicu chlapov vo svojom dome. Boli elegantne oblečení, pôsobili prísne a používali intenzívnu korenistú voňavku. Júlii to podráždilo nos, nebola na podobnú arómu zvyknutá. Ignác nemal rád voňavky, zdali sa mu zbytočné, preto žiadne ani nepoužíval.
„Zdravím, moje meno je Klaus Kimlička a toto je môj kameraman Ivo Tokár,“ podal ruku domácej a nečakane prudko s ňou zatriasol. Júlii na sekundu zmizol úsmev z tváre, no keď jej pustil ruku, rýchlo úsmev vrátila na pôvodné miesto. Na chvíľu predsa aj ona zapochybovala a v hlave jej prebehla nevhodná myšlienka. „Bolo to správne rozhodnutie?“ Rovno si aj v duchu odpovedala. „Áno, všetko dopadne podľa plánu. Ignác to má premyslené.“
„Nech sa páči, sadnite si do obývačky,“ ukázala smerom do miestnosti vpravo od mieste kde stála, „ponúknem vám kávu alebo čaj?“
„To nebude nutné, my sa do desať minút pripravíme na rozhovor a môžeme ísť na to. Vyhovuje?“ povedal redaktor Kimlička nepríjemným tónom.
„Odkážem manželovi,“ dopovedala a odišla opačným smerom akou poslala dvojicu z televízie.
„Vítam vás u nás doma,“ povedal Ignác počas sadania do gauča. Televízna dvojka už bola pár minút pripravená a tak rozhovor otvorili bez zbytočného čakania.
„Ďakujeme,“ pohol hlavou smerom dole ako znak vďaky a ďalej pokračoval, „mohli by ste nám povedať vašu životnú, teda vo vašom prípade, náboženskú filozofiu?“ hodil otázku priamo do Ignácovej tváre. Takýto rýchly úvod nečakal, čo ho na dobré dve sekundy zastavilo, no na otázky podobného typu, rozhodne aj na horšie, bol pripravený.
„Je to veľmi prosté. Veríme, že náš život na zemi má jasný účel a deje sa podľa plánu vyššieho dobra. Celý svoj život som zasvätil plánu nášho pána a snažím sa, aby aj moja manželka a naše deti boli toho súčasťou...“ v tom mu skočil do reči redaktor.
„...vám nevadí, že vaše deti vôbec nechodia do školy a takýmto spôsobom ich okrádate o budúcnosť?“
Ignác bol pripravený na túto otázku. „Nemáte pravdu, pán Kimlička, moje deti dostávajú tú najlepšiu výchovu, čo im môžem ponúknuť. Priamo z knihy od nášho pána. Vonkajší svet by ich skôr dokázal skaziť a odkloniť od cesty nášho pána.“
„Pre zaujímavosť mi teda vysvetlite, čo ich všetko učíte? Máte seriózny rozvrh hodín?“ opýtal sa sarkastickým tónom Klaus.
„Toho sa nemusíte báť,“ sebadôvera v Ignácovom hlase sa zvýšila, „náš pán nám zanechal jasný rozvrh hodín, keď to tak chcete volať. Vieme presne čo máme robiť a čo nie. Aké informácie máme predať svojim deťom a čo je pre nich zbytočné či nebodaj nebezpečné. Ako sami budete vidieť, našim deťom nič nechýba a voči rovesníkom v ničom nemeškajú. Dokonca môžem tvrdiť, že ich prekonávajú míľovými skokmi. To čo oni už teraz vedia, iní nezistia nikdy.“
Klaus pokrútil očami, prehltol slinu a pokračoval na inú tému.
„Podľa mojich informácií ste obidvaja s manželkou nezamestnaní. Odkiaľ beriete peniaze na chod domácnosti? Nebojíte sa, že jedného dňa vám na dvere zaklope sociálka?“ Klaus pritvrdil.
„Toto nie je vaša starosť, ale keď to chcete vedieť,“ preložil si nohu a na sekundu sa zamyslel, „svet, ktorý vy vnímate je v mojich očiach hnijúca stoka. To čo skutočne potrebujeme k tomuto životu na zemi stačí o veľa menej a zvyšok sú len pomyje pre konzumné prasatá, tým vás nechcem samozrejme uraziť. Chcem len povedať, že mi veľa k životu nepotrebujeme a ten dôležitý kúsok, nevyhnutnosti, si vieme ľahko zabezpečiť.“
„Tipujem, že vravíte o strave či oblečení, no na svete existujú aj iné veci, ako napríklad – šport, kultúra, zábava či socializácia. Nikdy ste nemali chuť ísť s priateľmi na pivo?“ V tej sekunde Klausovi došlo, že zrejme nemá žiadnych známych. „Alebo dať deti na šport? Však vám tu musia po hlave skákať,“ redaktor Kimlička sa nedal.
„Nechcem byť nezdvorilý, ale nechcel by som byť v koži vašich detí. Zrejme nepoznajú dobrú výchovu.“ Ignác pokračoval s protiútokom.
„Zase prrr! Žiadne deti síce nemám, no nemusíte mať obavy o moje znalosti o dobrej výchove, vráťme sa späť k odpovedi na moju otázku,“ Klaus sa snažil byť profesionálny.
„Samozrejme. Ako som spomínal, od nás dostávajú všetko, čo od života na zemi potrebujú. Nepotrebujú ani o štipku viacej. My si šport a zábavu predstavuje úplne inak ako vy a na to nepotrebujeme ani jedno euro navyše,“ pousmial sa Ignác.
„Poďme k tomu hlavnému, čo zrejme zaujíma každého naviac. Hovoríte o vyššom dobre, vlastnom životnom učení či o dôležitosti náboženstva vo vašej rodine, no ako vás má spoločnosť brať vážne, keď sa to celé točí okolo...“
...v tom sa prudko otvorili dvere a v nich stála pani domu. „Všetko je pripravené,“ vyčarila snáď najväčší úsmev na svete.
„Výborne. Lepšie bude, keď o tom nebudeme už toľko rozprávať, ale rovno vám to ukážem. Zoberte si kameru a mikrofón a poďte za mnou,“ vyslovil Ignác a zdvihol sa z kresla.
Klaus Kimlička ostal šokovaný, takýto scenár fakt nečakal. Síce bol vnútorne presvedčený o nezmyselnosti ich náboženstva, no na druhú stranu bol zvedavý, čo mu len môžu ukázať. Nejakú trápnu sochu alebo zahrajú divadlo? Nebodaj budú veriť, že vykonávajú nejaký smiešny rituál? Zvedavosť bola je motorom a tak sa vydal za pánom tejto rodiny.
Na chodbe boli otvorené dvere, ktoré si predtým nevšimol. Boli niečím zakryté? Nešlo mu to do hlavy. Z priestoru dverí vyžarovalo zvláštne priame svetlo, ktoré bolo v kontraste s tmavou chodbou. Rozplývalo sa ako žiara, ktorá ako keby ukazovala smer.
Za dverami sa nachádzala veľká miestnosť obalená kachličkami, no nie len tak obyčajnými, ale žiarivo bielymi. Vyrážala z nich až neprirodzená čistota a zapáchali po ostrej dezinfekcii. Klausov nos hneď prešiel do červenej farby a začal nepríjemne štípať, no rodina Hladných vstúpila do miestnosti bez povšimnutia, ako keby nič necítili. Prišli oblečení celí v bielom. Ignác mal na sebe bielu, jagotavú košeľu a precízne vyžehlené nohavice (v tmavej miestnosti si to neuvedomil, ako bol jednotne oblečený). Jeho pani bola oblečená ako zimná kráľovná. Jej telo bolo odeté do bielych, až snehových šiat a dvojičky Hanka a Anka pôsobili ako doslovné kópie ich matky len v zmenšenej verzii. Matúš Hladný šiel v rovnakých módnych šľapajach po otcovi. Celé rodinka doslova splývala s miestnosťou. Boli to chameleóni čistoty.
Uprostred miestnosti bol veľký jedálny stôl, na ktorom bol až geometricky presne uložený príbor pre päť osôb. Ligotavý strieborný príbor bol uložený na vyžehlenom bielom obruse. Rozhodne musel byť nový, kúpený len pre túto príležitosť. O tom bol presvedčený jednak Klaus ale aj Ivo Tokár.
Deti sa milo pozdravili redaktorovi a kameramanovi a usadili okolo veľkého jedálenského stola. Otec Ignác ukázal každému, kde má svoje miesto a prehovoril na svojich hostí.
„Vítam vás oficiálne v našej rodinnej jedálni a zároveň by som vás rád poprosil o chvíľu strpenia a ticha,“ priložil si prst k ústam. Hostia prikývli ako znak porozumenia.
Následne sa pozrel na každého člena svojej rodiny a opäť prehovoril, „nadišiel čas, na ktorý sme tak dlho čakali a títo páni budú našimi svedkami, ako sa to píše v našej knihe. Kým prídeme k hlavnému chodu, pomodlíme sa,“ spojil si ruky do zvláštnej pózy a následne si začal niečo mrmlať. Zvyšok rodiny Hladných sa k nemu pripojil.
Klaus buchol ramenom do svojho kameramana, „točíš tú komédiu?“
„Jasne, som zvedavý, čo budú jesť, keď na stole je len príbor,“ podotkol Ivo.
„Tuším, čo to bude, no viac ma zaujíma, čo si to mrmlú. Rozumieš im niečo?“
„Ani slovo a buď tichšie, doma to zanalyzujem na počítači a zistím to,“ kameraman Tokár utíšil zhovorčivého kolegu.
Po troch minútach podivné modlenie ustalo a Júlia sa chopila príboru, do pravej ruky zobrala nôž a do ľavej vidličku a zdvihla ich pred hlavu. Vyzeralo to ako nejaké gesto, časť rituálu, ktorý hosťom nedával žiadny zmysel. Rovnakú nepochopiteľnú vec spravili aj deti s Ignácom.
„Dobrú chuť, rodina moja,“ povedala Júlia s vypleštenými očami a prudko sa pustila do imaginárneho jedla ako zver. Rodinka Hladných sa zmenila na vyhladovanú vlčiu svorku, ktorá ulovila korisť. V ich tvárach bola až fanatická radosť z jedla, ktoré tam nebolo. Ako keby jedli niečo, čo redakčný tím nemohol vidieť, pochopiť a spoznať. Bolo to ich rodinné tajomstvo.
Beštiálne pojedanie ničoho trvalo dobrých päť minút, Klaus a Imro ostali po celú dobu prikovaní k čistej dlážke, ako keby ich držali neviditeľné ruky. Ivo celý čas natáčal a Klaus pozeral bez slov a v hlave sa mu odohrával súboj medzi tým, či má ostať alebo rýchlo odísť. Zvedavosť zatiaľ mala navrch, no však potom prišiel okamih, ktorý im nabúral presvedčenie o racionalite ich konania a ich srdcia mali chuť prebiť hrudný kôš a vyskočiť.
Rodina Hladných harmonicky prestala jesť, tváre obrátili na strop miestnosti a ich telá sa zdvihli do vzduchu. Nemalo to žiadne logické vysvetlenie, bolo to niečo za hranicou pochopenia. Ivovi sa začali triasť ruky a Ignácovi tak rýchlo bilo srdce až mal pocit, že mu ujde z tela. Skutočná hrôza však prišla až teraz.
Ruky každého člena rodiny sa jednotne zdvihli, ako keby boli riadené neviditeľným dirigentom a fungovali podľa jasných pokynov. Príbor zvierali v rukách až nepochopiteľne dôrazne sťaby záležal na tom ich život. Postupne sa dvíhali, zarovno presne, bez váhania až ostali vo vzduchu rozpažené a na pár sekúnd nastalo hrobové ticho. Následne až beštiálnou silou zaútočili na vlastné telo, priamo do brucha. Nikto z rodiny nevydal ani jeden hlások, ako keby šlo o normálnu vec, nie o akt hodný nepochopiteľného šialenstva. Príbory sa brodili a párali v žalúdkoch svojich vykonávateľov, pokým sa otvory do ich tiel naplno neotvorili. Na stôl sa začala liať krv, hustá a čierna, hneď po nej vnútornosti, no čo bolo najzvláštnejšie, tak na stôl sa začali valiť obrovské množstvá špagiet. Ako keby telá rodiny Hladných boli schránkou, dózou pre zásoby jedla na mesiac. Špagety sa valili z otvorov až kým kompletne neobalili jedálenský stôl. Pohľad na krvavé a nechutné pohostenie bol pre pozorovateľov šialeného činu hrôzy nepríjemný. Ich žalúdok okamžite zareagoval a vyprázdnil sa čo najrýchlejšie. Bolo to také divoké, že Ivovi okamžite spadla kamera a podlomili sa mu kolená, Klaus to zvládal lepšie a pri vypúšťaní obsahu žalúdka sa udržal na nohách.
Keď z vykonávateľov rituálu vypadla posledná škvrna z neľudsky vytvoreného otvoru v bruchu, tak ich telá klesli k zemi ako keby stratili svoje opodstatnenie. Ich existencia bola naplnená.
Zmes špagiet, vnútorností a krvi, ktorá by sa len ťažko dala nazvať slávnostným stolovaním, sa pohla. Bol to zo začiatku iba akési trhnutie, no postupne gradovalo. Ako prvý si to všimol Klaus, ktorý bol viacej pri zmysloch. Do toho okamžiku si myslel, že už ho nič nemôže prekvapiť. Mýlil sa. Postupne sa spájajúca zmes vyvrhnutá z tiel rodiny Hladných nadobúdala guľatý tvar a začala sa odpájať od jedálenského stola. Ivove chápanie reality dostalo tvrdý úder, ktorý jeho myseľ nedokázala spracovať. Ostal bezhybne ležať a brány jeho videnia sa zatvorili. Klaus sa na pomätenú scénu pozeral vo veľkom šoku, už ani nevnímal, že jeho srdce bije neprirodzene rýchlo a pot mu zalial celé telo.
Machuľa špagiet v guľatom tvare zastala dva metre nad stolom a zo svojho vnútra vyvrhla obrovské špagetové chápadlá a zarevala zvukom, ktorý nemohol pochádzať z nášho sveta. Klaus sa zmohol už len na dve veci. Prvá - uznal, že viera v špagetové monštrum je opodstatnená, pastafariánstvo je realita, no zároveň dúfal, že je to len nočná mora z ktorej sa každú chvíľu prebudí. Druhá - zvyšok jeho racionálneho myslenia ho donútilo pohnúť sa. Musel utiecť. Nebolo inej cesty.
Špagetový boh sa pohol smerom k nim. To bola posledná príležitosť na útek a Klaus ju využil. Vedel, že ďaleko neprejde, no musel to skúsiť. Sebazáchova je často najsilnejší pud človeka. Odrazil sa od zeme a pomalými pohybmi sa uberal k dverám. Medzitým špagetové monštrum chápadlami uchopilo jeho kolegu a začalo ho vťahovať do svojich mazľavých útrob. Otvor, či ústa, bolo to ťažké definovať, boli nepochopiteľne veľké a bezvládne telo Ivana Tokára sa šmykľavým pohybom stávalo súčasťou tohto nadprirodzeného stvorenia.
Klausovi sa podarilo prejsť dverami na chodbu, no jeho útek stroskotal uprostred chodby, kedy ho lepkavé chápadlá dohnali a chopili sa jeho nohy. Z posledných síl zaprotestoval a snažil sa vytrhnúť, no jeho sily neboli nič s porovnaním toho, čo dokáže boh stvorený z lásky a oddanosti rodiny Hladných. Životná sila Klausa ukončila svoju činnosť a pomaly sa jeho telo vsúvalo do nového božstva, ktoré svet bude uctievať tak ako zatiaľ žiadneho iného boha.

Lukáš Polák

Lukáš Polák
Fanúšik hororu, či už po knižnej, filmovej alebo hudobnej stránke.

Diskusia

Aleš Horváth
Hrubé fajn. Aspoň 50x som si povedal, že sa to moc vlečie, že dosť , ale zakaždým akoby som počul text "ešte kúsok, ešte odstavec" až som sa neviem ako ocitol na konci. Ale tempo je primerané, ani rýchlo, ani pomaly, tak akurát.
Záver mi napadol už pri prvom odstavci, ale i napriek tomu to malo super atmosféru, a prakticky všetko to malo a bolo ako má byť.
Jednu vetu som si musel precitať viackrát, aby som pochopil čo ňou chceš povedať. ale inak všetko v pohode.
08.11.2021

Veles
Podľa mňa zatiaľ najlepšia poviedka tohto kola. Nenudil som sa, dĺžka mi prišla ideálna, nevidel som tam nejaké zásadné gramatické chyby. Mne sa páčila. Koniec som iný tipoval ale to nevadí.
08.11.2021

Goran
Bombaaa!!! Myslel som si, že Tvoje dosiaľ dve najlepšie (Hlava pána botanika a Výkrik v Močiarnom) touto neprekonáš, ale myslím, že sa im vyrovnala. Už je len vecou osobného vkusu nakoľko takáto delikatesa čitateľovi sadne, ale kvality musí uznať každý.
Veľmi Ti idú tieto čudesné, nadsadené, absurdné, dahlovské (naozaj mi pripomínajú Roalda Dahla) horory, najviac to asi vynikne, keď sa tam spája násilie, či až ultranásilie s čiernym humorom a nadprirodzenom. Tu aj trošku satirou. Spomenul som si na niektoré deti, čo vyrastajú v jehovistických rodinách. Ale ide to ďalej, než že by to pranierovalo náboženský fanatizmus; keď sa ukázalo špagetové monštrum, hovoril som si, že tu už nadsádzka vystrelila naozaj až k plafónu a je to skôr na škodu, ale nie, vzápätí som musel uznať ten drsný vtip - čo keby aj ten najväčší nonsens bol nakoniec pravdivý? Ja sa priznám, že toto som nečakal, namiesto toho som očakával konvenčnú kanibalistickú tematiku - ani to by nebolo zlé - ale tu ide naozaj o originálnu nadstavbu. Dve veci Ti nikto nikdy nemôže odškriepiť a je to Tvoja silná stránka: nápady a námety.
So spracovaním to je u Teba tak, že keď si dáš pozor, je to na úrovni, keď nie... Tu si si dal pozor, ale napriek tomu tam vzniklo dosť zbytočných chýb, čo trochu rušia čítanie. Nehovorím o gramatike - pravopise, ale o chybách z nepozornosti, tu by vážne pomohol beta(alfa)reader, priznajme si, že ako autori to zanedbávame. Občas ma zarazila zvláštna vetná štruktúra alebo zle použité výrazy, pár ich vypichnem, nech sa všetci poučíme, napriek tomu tieto veci nezrážajú moje hodnotenie, neblížia príbehu ani jeho vypracovaniu.
Slovko "jagotavý", pokiaľ viem neexistuje, ale ak by si to použil v poézii, bola by to paráda :), je len jagavý, prípadne trblietavý, ligotavý, atď.
Obalená kachličkami je už metafora - keď, tak obložená. A sú dlaždice, prípadne obklady, myslím si, že kachličky by boli malé kachle, teda kozubček, krbík, sporáčik :) nie obkladačky.
Bezhybne - nehybne, bez pohybu. Opäť, ak by si to použil v básni, a úmyselne, vedome, je to krásny novotvar, takto je to ale chyba.
A podobne... ale už by som bol naozaj hnidopich, čo sa zbytočne rýpe paličkou v... špagetovom monštre! :D
08.11.2021

ama_rilla
Uf :D čakala som, že na večeru budú kameraman a reportér, no toto ma prekvapilo :D zo scény premeny členov domácnosti na spagetove monštrum mi bolo značne nepríjemne, takže to asi splnilo účel. Takže veľké plus za pointu. Inak mi to ale prišlo, že to malo rýchly spád, možno trošku viac by sa dalo budovať atmosféru príbehu..
08.11.2021

Zlodejisnov
Prečítal som si poviedku. Potom som si prečítal komentáre a povedal som si, že som asi urobil chybu a klikol na nesprávne komentáre. Potom som si znova prečítal poviedku a všetko ešte raz overil. Musím povedať, že tu sa pekne ukazuje, aká je literatúra subjektívna. U mňa totižto zanechala takmer opačné dojmy, ako u Velesa alebo Gorana. Nechcem povedať, že je to pre mňa najhoršia poviedka zatiaľ v tomto kole, no je k tomu veľmi blízko. Po poviedke Výkrik v Močiarnom, ktorá sa mi páčila, je tu toto spracovanie, ktoré mi príde horšie a menej prepracované ako Hlava pána botanika. Vieš, Výkrik v Močiarnom mal príbeh, zápletku a zaujímavú atmosféru aj keď isté logické podivnosti tam boli. Hlava pána botanika vynikala nápadom, no potápali ju nelogickosti. Pri tomto ani neviem, či to bol horor alebo paródia. Okrem podivného monštra a celej zápletky ma asi najviac zabila veta: „Klaus sa snažil byť profesionálny“. Pri nej som takmer vybuchol do smiechu. Po celý čas sa totižto ten profesionálny reportér choval ako gadžo z dediny. Respektíve, takto si predstavujem nejakého desaťročného chlapca, ktorý chce natočiť reportáž s otcom. Mňa to sklamalo. Tešil som sa na niečo zaujímavé a záživné, no jediné, čo môžem pochváliť, sú opisy stvorenia beštie. Tie sú také nechutné a presné, že si to viem živo predstaviť.
08.11.2021

WriterInTheDark
Musím sa pridať k Zlodejisnov, tiež som sa čudovala pozitívnym komentárom, ale sto ľudí, sto chutí. Mne osobne sa nepáčil ani štýl, ani nápad. Neprišla ku mne žiadna emócia, občas som dokonca krútila hlavou, čo je škoda :(
09.11.2021

Goran
Tu snáď naozaj platí, že s gusťom rastie dišpút :D:D:D, podľa mňa to má objektívne kvality, ale je pochopiteľné, že to určite nesadne každému. Ak píšem horor a vznikne z toho (nechcená) paródia, tak je to prieser jak hrom, tu je tá skurilnosť ale úmyslom. Aspoň tak to vnímam ja.
Z formálneho hľadiska sa iste dalo lepšie, hovorím, zrejme poviedka utrpela uponáhľaným poslaním bez svojho skúšobného prvočitateľa, ale o nič zásadné sa nejedná, kebyže hodnotím iba spis. remeslo, tak je to OK.
No som zvedavý ako ešte ostatné poviedky zamiešajú toto kolo. Veľmi ma zaujíma hodnotenie a konečné poradie.
09.11.2021

Aleš Horváth
Goran, práveže po tej technickej stránke je to ok. Len to nemá ten drajv. Také to emocionálne vytrhnutie zo stoličky. Votrelec takto napísaný by vyznel ako rozprávka pre pubertiakov. Také nenásilné/pohodové rozprávanie o hrôzostrašnej veci a lá Lovercraft.
Kedysi tu publikovala Adhara a ta tiež písala technicky/umelecky v pohode, no i napriek tomu ze je publikovanou a važenou scifi autorkou, tak je to také, neviem ako to politicky korektne povedať, nemalo to proste tú šťavu. Po literárnej stránke všetko sedelo, mala dobré nápady, všetko eňo-ňuňo až na ten drajv. A Lukáš to ma podobne. na mňa tá príšera už nefunguje, lebo je to niečo, čo človek čaká a je už oblbnutý prišerami, že táto mi potom príde ako jedna z xy. Hoci originálne vymyslená.
09.11.2021

Baška
Ach :D Ten koniec ma prekvapil, čakala o ktorom "náboženstve" bude, ale pastafariánstvo mi nenapadlo :D. Musím povedať, že mi prišla lepšia ku koncu ako na začiatku, čo ja celkom obdivujem. Mne viac idú začiatky :).
13.11.2021

Pospíšilová.luca
Píšeš poutavě a hladce. Nicméně to, podle mě, není tvoje nejlepší povídka, co jsem četla. I tak byla dobrá a líbí se mi, že do poslední chvíle nevím, jak skončí. Konec překvapil, jako u všech tvých prací 🙂. Přišlo mi to už trochu jako bizzaro. Nápaditost ti opravdu nechybí.
14.11.2021

Smrtislav Pierko
Pridám sa tu k tej negatívnej strane. Technicky je to dobre napísaná poviedka. Opisy ti veľmi dobre idú ako si dokázal vo svojej predošlej tvorbe. Aj som bol celú dobu zvedavý čo alebo koho rodinka Hladných zje. Pri zmienke špagiet ma okamžite napadlo lietajúce špagetové monštrum, pri čom som sa uškrnul, ale keď som dočítal a zistil, že to naozaj boli LEN pastafariáni, tak som pocítil mierne sklamanie. Osobne som čakal troška viac než len elokventný vtip.
18.11.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.