Hello Anxiety sa prezentuje ako naratívna hra o duševnom zdraví, ktorá chce hráčovi sprostredkovať skúsenosť s úzkosťou prostredníctvom symbolikej atmosféry. V skutočnosti však ide o krátky nezávislý titul postavený na veľmi jednoduchom princípe: blúdenie tmavou knižnicou, niekoľko nepriateľov a stále rovnaká logická minihra pri každej zamknutej bráne. Zaujímavá téma tu síce je, ale hra s ňou pracuje len povrchne a veľmi rýchlo sa vyčerpá. Bez úzkosti si to ale rozoberme na "paisy" (indické drobné)...

Hello Anxiety je malý indický indie projekt od štúdia Aleph Echo v produkcii GameEon Studios, ktorý sa pokúša pracovať s témou úzkosti prostredníctvom symbolického hororového prostredia. Hráč ovláda postavu zahalenú v čiernej plachte, ktorá pripomína skôr anonymný tieň, ducha než konkrétneho človeka. Postava sa vyhýba ostatným ľuďom a drží sa v bezpečí vlastnej izolácie. Počas návštevy knižnice však dôjde k blekautu, budova zostane uzamknutá - jedinou možnosťou je prejsť temnými chodbami medzi regálmi a nájsť cestu von.

Samotná hrateľnosť je veľmi jednoduchá

Pohybujete sa tmavými chodbami, svietite si baterkou (ktorá sa vybíja a pomaly nabíja) a snažíte sa nájsť ďalšie dvere vedúce hlbšie do knižnice. Posvietiť si môžete aj stacionárnymi lampášmi, ktoré nachádzate po knižnici. Tma, úzke priestory a oči objavujúce sa na stenách majú vytvárať pocit neustáleho sledovania. Popri tom sa musíte vyhýbať niekoľkým nepriateľom. Jedného z nich môžete zahnať svetlom baterky, druhý po svojom výbuchu vráti postup späť a hráč musí danú časť prejsť znova. Nepriateľov je teda veľmi málo (až 2) a ich správanie sa prakticky nemení, takže po krátkom čase prestávajú predstavovať skutočnú hrozbu. Najväčšou hrozbou je tu tma samotná, z ktorej môže váš avatar - černodušiak - chytiť panický atak... preto je dobré rozumne pracovať zo zdrojmi svetla.

Každé zamknuté dvere zároveň vyžadujú vyriešenie logickej minihry

Tá sa odohráva na štvorcovej mriežke, po ktorej sa pohybujú symbolické „oči“. Úlohou hráča je postupne ich dostať do pasce tak, aby nemali kam uniknúť. Po odstránení oka dané políčko zmizne a zvyšné oči treba navigovať na miesto, kde sa zaseknú. Princíp je jednoduchý a prvé pokusy môžu byť zaujímavé, no hra túto mechaniku opakuje očividne bez väčších zmien. Obtiažnosť sa síce mierne zvyšuje, ale základ zostáva stále rovnaký - a musím povedať, že dlhším klikaním sa tieto "na oko" puzzle vyriešia prakticky samé...

Celá hra je navyše veľmi krátka

Väčšina hráčov ju dokončí "baj'd'očko" približne za jednu až dve hodiny. Samotná dĺžka by nebola problémom, keby hra dokázala počas tohto času trošku výraznejšie rozvinúť atmosféru či príbeh. Namiesto toho pôsobí skôr ako úvod k niečomu väčšiemu. V momente, keď by sa mohli objaviť nové nápady alebo výraznejší posun v rozprávaní, hra jednoducho skončí.

Po vizuálnej stránke ide o pomerne vydarený pixelart. Prostredie knižnice je spracované celkom detailne a motív očí sledujúcich hráča z rôznych miest dokáže vytvoriť nepríjemnú atmosféru. Hudobný sprievod však pracuje s krátkymi slučkami, ktoré sa rýchlo začnú opakovať. Spočiatku podporujú napätie, ale po čase skôr pôsobia monotónne, až nudne.

Hra sa pokúša pracovať aj s príbehom prostredníctvom krátkych textov, rozhovorov s postavami a rôznych poznámok roztrúsených v knižnici. Niektoré z nich naznačujú tému samoty, strachu alebo vyhýbania sa ľuďom. Problém je, že tieto myšlienky zostávajú len v náznakoch a často ich prerušujú nepodstatné detaily a "meta-kontext". Keďže text nesie veľkú časť významu, jeho jazyková úroveň je dôležitá. V hre (v anglickej verzii) sa však miestami objavujú nepresnosti, zvláštne formulácie alebo chyby, ktoré rušia celkový dojem.

Najväčším problémom Hello Anxiety je rozpor medzi ambíciou (autorského tímu) a samotnou hrateľnosťou. Úzkosť je zložitý psychický stav, ktorý zahŕňa strach, napätie, neustále premýšľanie či fyzické prejavy stresu. Hra sa ho snaží znázorniť tmavými chodbami, očami sledujúcimi hráča a jednoduchými nepriateľmi.

Hello Anxiety preto pôsobí skôr ako krátky experiment, než hra. Má niekoľko dobrých nápadov a slušnú vizuálnu stránku, no rýchlo sa vyčerpá a po dohraní zanechá pocit - našťastie nie úzkosti- ale že zvolenej téme sa dalo venovať oveľa dôslednejšie.