Casa de Creativo

Skutočným umelcom sa stávate až vtedy, keď ste pripravený posúvať hranice.
2% 2021
Casa de Creativo
Súčasnosť
Viete, aký to je pocit, keď sa vyše päťtisíc ľudí tlačí pred najväčším kníhkupectvom v obchodnom centre a to len preto aby vás videli? Samozrejme, že to neviete. Lebo nie ste spisovateľská hviezda ako ja!
„Stephen King strednej Európy“, tak ma prezývajú. Hoci ja sa cítim skôr ako Bukowski. Ale sral to pes, to sú iba slovné hračky bulvárnych novinárov. Dôležitejšie je, že žijem svoj sen a v Kristových rokoch som na vrchole!
Päťtisíc nímandov žijúcich si svoje všedné životy sa dostáva na vrchol blaha, ak si so mnou môže potriasť rukou. Ale musím si ich vážiť, lebo bez nich by som nebol tým, čím som. Alebo sa musím aspoň tváriť, že si ich vážim.
Útrpnú besedu, trvajúcu vyše hodiny mám už za sebou. Predstieraný záujem, trocha šarmu, občas vtipná hláška a úprimný smiech publika. Nasleduje podpisovačka mojej novej knihy, štvrtej v poradí.
Ak pretrpíte tucty slintošov, prídu na rad zaujímavé vnadné kusy. Vďaka ním si žijem svoje bratislavské Californication. Postup sa opakuje pri každej autogramiáde: pozdrav, podpis, kompliment ako obdivuje vaše knihy, vy jej poďakujete a poviete, že spomedzi tých zástupov žien, ktoré tu dnes prišli je výnimočná, pozvete ju na kávu a nasleduje návšteva vášho apartmánu. Viete ako to chodí, prehliadka zbierky motýľov…
Nie je to inak ani dnes. Pre podpis si prišla sympatická dvadsiatka Katka. O chvíľu s ňou vyrazím do nočných ulíc Bratislavy, len rozdám posledné tri podpisy nadržaným dámam v preddôchodkovom veku.
Ak si však myslíte, že úspech svetového umelca vám padne len tak do lona, ste na omyle. Aj za mojim vzostupom stál príbeh. Dovoľte mi vám ho vyrozprávať.
Pred siedmimi rokmi
Starožitná brána do obrovskej rezidencie sa konečne otvorila. S Karolom sme sedeli v retro taxíku typu Hackney Carriage TXII, aké môžete poznať z londýnskych ulíc. Nemohol som sa tohto víkendu dočkať, bola to pre mňa životná šanca. Už dva roky som bol po výške a po premrhanom čase v reklamke som chcel písať aj o niečom zmysluplnejšom ako sú vložky, kosačky či krbové kachle.
Karola som bral vždy ako veľkého brata, hoci bol odo mňa len o dva roky starší. No keď sa s niekym poznáte od útleho detstva, tento vekový rozdiel sa vám zdá akosi väčší. Pravidelne sme sa stretávali na základnej či strednej, ale po Karčiho maturite sa naše cesty rozdelili. Na univerzitu sa vykašľal a namiesto toho išiel zarábať ťažké prachy do Blavy, kým ja som zostal študovať v Košiciach. Bola to však pre neho lepšia cesta – od svojich devätnástich na sebe tvrdo makal a stal sa uznávaným umeleckým agentom. Ja som naproti tomu prišiel pred dvoma rokmi do Prešporku síce titulovaný, no začať som musel od nuly.
Aj preto som si na Karolovi veľmi cenil, že na mňa po tých rokoch nezabudol. Hoci som nedávno získal Zlatý klinec za najlepší PR text, on veľmi dobre vedel, že moje srdce prahne skôr po literárnych úspechoch a preto mi dohovoril tento víkend.
Bola to od neho veľká láskavosť, no aby som mohol vyplatiť svoj vstup sem, musel som predať všetok svoj majetok, do posledných gatí. Naozaj, verte mi, na celé tri dni mi zostali len tieto jedny. Avšak veril som, že to bude stáť za to.
Taxík prechádzal dlhočiznou príjazdovou cestou, ktorú lemovali majstrovské diela vytvarované zo zelených kríkov. Pri pohľade vpravo stála podobizeň Mickeyho Mousa, za ktorým sme míňali Budhu a keď sme sa pozreli doprava, zočili sme Eiffelovku stojacu vedľa kamaráta Big Bena. No naozaj, Nožnicovoruký Johnny Depp sa môže schovať.
Po ďalšom asi kilometri prehliadky záhradníckeho majstrovstva sme ju konečne uvideli. Rezidenciu, kvôli ktorej sme sa trepali na Žitný ostrov. Casa de Creativo.
Secesná stavba, ktorá je naozajstnou továrničkou na zábavu. A peniaze. Najúžasnejšie umelecké diela v nej vznikajú už od neskorého devätnásteho storočia. Tvorili v nej géniovia po celom svete.
Čudujete sa, ako je to možné a čo robí na Slovensku, na posratom Žitnom ostrove? Aj táto záhada prispieva k puncu Casa de Creativo. Celých šesťdesiatjeden árov ťažkej stavby priviezlo na Slovensko viac ako dvetisíc kamiónov. A to len preto, aby u nás obrovská budova pobudla len tri dni. Potom ju opäť rozoberú a odvezú do Rakúska. A do Nemecka. A do Francúzska. A tak ďalej.
Na jednom mieste sa stretnú nádejné vychádzajúce hviezdy slovenského kreatívneho biznisu. Mladí herci, speváci, hudobníci, tanečníci, maliari, moderátori, marketéri, režiséri, scenáristi a… Spisovatelia. Agenti a producenti svetového mena pripravení po nich siahnuť.
Zastavili sme pred mramorovým schodiskom samotnej Casy, keď nám taxikár v slušivej čiapočke s námorníckym šiltom otvoril dvere. Pikolík sa ihneď chopil môjho kufra a mieril s nim do izby, ktorá čakala len na mňa.
Karol ma uviedol do spoločnosti a zoznámil s niekoľkými známymi vo vestibule. Po pár zdvorilostných frázach sa však musel ospravedlniť, práca agenta je neúprosná a ak tento talent neuloví on...
Majordomus Richard mi ešte pred odchodom na izbu pripravil krátku prehliadku tohto sídla. Ak ma ohromil exteriér Casa de Creativo, tak to nebolo nič proti vnútornému vybaveniu. Vstupná hala bola monumentálna. Na strope viseli starožitné lustre, pod nimi sa skvela nádherná fontána v podobe šťastných slonov. Steny boli vyzdobené obrazmi a gobelínmi.
Vrcholom vizuálneho zážitku boli kreatívne miestnosti, ktoré mali inšpirovať nádejných umelcov. Tá muzikantská bola okrášlená podobizňami Mozarta či Verdiho, na stenu laserová projekcia premietala noty a husľové kľúče. Hneď vedľa bola miestnosť určená hudobníkom hrajúcim modernú hudbu. Estetika sa líšila na prvý pohľad – vyobrazení tu boli rockoví umelci počas koncertov v časoch ich najväčšej slávy. Mick Jagger, Jimi Hendrix, Bruce Springsteen… Hoci Richard ma previedol aj miestnosťami pre tanečníkov, hercov či maliarov, pochopiteľne som sa najviac tešil na tú spisovateľskú. Ak by ste tu čakali bohatú knižnicu s dielami od uznávaných klasikov, ste na omyle. Obdivovať som mohol fotografie Bukowskeho, Hemingwaya či Ginsberga v obkolesení krásnych dám. Ide predsa o motiváciu pre vašu ďalšiu tvorbu a ak príde na to, spisovatelia sú niekedy väčšími rockermi ako Rolling Stones.
Hoci som prišiel v dostatočnom predstihu, asi štyri hodiny pred otváracím ceremoniálom, na moje prekvapenie som v Case nebol sám. Zadným východom som sa dostal do záhrady, kde sa v bazéne máčali moji budúci kolegovia. Mnohí z nich sa už stihli celkom dobre zoznámiť, ako sa na umelcov patrí. Najslušnejšou bola partia piatich mladých ľudí, troch chalanov a dvoch dievčat, ktorí si v strede bazéna hádzali loptu a chichúňali sa. V ľavom rohu sa olizoval namakaný čiernovlasý žrebec s prsnatou blondínou. V pravom rohu sa vášnivo šantil bradatý hipster s dvomi dievčatami tak nápadne podobnými, že isto museli byť dvojičky. Na opačnej strane bazéna sa hladili dvaja chalani, jeden z nich vyzeral statnejšie a dominantnejšie, kým druhý bol skôr krehkejší typ.
Na ležadlách však posedávali aj ďalší kolegovci, ktorí sa zatiaľ nehrnuli do neviazanej zábavy a vystačili si s jednoduchou konverzáciou. Konečne si ma niekto z nich začal všímať, keď ku mne vykročila sympatická ryšavka.
„Ahoj, ja som Romana,“ predstavila sa mi s úsmevom. Nebolo to ani potrebné, keďže ako aj všetci ostatní mala na krku visačku, na ktorej bolo napísané: „Romana, maliarka“. Jej štítok bol fialový, čo bola farba príslušná jej povolaniu. Postupne som sa zoznámil so spevákom Martinom, ktorý mal červený štítok, s režisérkou Sárou s modrým štítkom či moderátorom Paľom s žltou visačkou.
Práve sme dojedali večeru, keď vyšší šedivý muž zacinkal lyžičkou na pohár, aby zaujal našu pozornosť.
„Dobrý deň, som váš hostiteľ Ladislav“, oznámil nám.
„Dovoľte mi, aby som vám na úvod povedal pár slov. V prvom rade by som vás chcel privítať v Casa de Creativo. Asi nikomu z vás nemusím pripomínať, aký významný môže byť nastávajúci víkend vo vašej začínajúcej kariére. Vy všetci ste požehnaní už len tým, že sa môžete niečoho podobného vôbec zúčastniť. Veľmi sme bojovali aby táto inštitúcia aspoň na chvíľu zavítala do našej krajiny. Celý vyspelý svet už mohol pocítiť výsledky práce našich absolventov. Očakáva sa od nich nielen tvorivosť, nápaditosť, ale aj drzosť! Schopnosť nebáť sa ísť za dané hranice. Umenie nie je o neustálom vykrádaní, ale práve o posúvaní mantinelov. Naši lektori sa vás budú snažiť posunúť na správnu cestu, ale tu musíte nájsť najmä vy sami. Ste najlepšie kreatívne mozgy na Slovensku!. Inšpirujte sa navzájom a využite nasledujúce dni spoločnej k spolupráci, ktorá, ktovie, môže prerásť do spolupráce celoživotnej. Pevne verím, že o pár rokov z vás budú najlepší umelci vo svojom fachu. Na vaše zdravie!,“ zakončil hostiteľ Ladislav.
Program piatkového večera tak bol viac menej neformálny, určený slávnemu „networkovaniu“. Mozgy, nemozgy, aj medzi najlepšími kreatívcami Slovenska sa nájdu úplní idioti či ľudia, ktorí vás proste neoslovujú. Našťastie som medzi tým množstvom asi stopäťdesiatich hláv našiel tie, s ktorými som si porozumel. Boli to prirodzene ľudia z môjho fachu, teda spisovatelia, scenáristi, textári.
Najviac času som však strávil s maliarkou Romanou, ktorá ma ako prvá privítala pri bazéne. Po hodine spoločnej reči som mal pocit, že ju poznám celý život. Avšak vtedy som ešte nebol takým slávnym spisovateľom ako teraz. V ženskej spoločnosti som sa preto cítil nie veľmi sebavedome a nemal som odvahu posunúť našu konverzáciu ďalej ako do kamarátskej roviny. Keď Romana tesne pred polnocou ohlásila, že ide spať, o chvíľu som sa na svoju izbu vytratil aj ja.
Sobota sa niesla v znamení jednotlivých prednášok a už od prvej lekcie som začínal pochybovať či cveng slávneho mena Casa de Creativo nie je predsa len prehnaný. No keďže som kvôli zaplateniu vstupného musel predať všetko, čo som mal, rozhodol som sa zostať a pretrpieť to. Čo vieš, možno motyka vystrelí.
Prednášky však boli absolútne nezáživné, plné všeobecných kecov. Pri prvom bloku by som obšírne zameranie ešte ako tak chápal, keďže sme boli spojení všetci, naprieč našimi jobmi a prednáška sa týkala základných princípov umeleckej tvorby.
Poobede boli pripravené už špeciálne semináre, pre nás spisovateľov. Avšak praxe sa týkali pramálo. Jediným obzvláštnením bolo striedanie interiérov a exteriérov, inak stále ten istý teoretický shit.
Na večeru som sa ani netešil, hoci som mal hlad. Nočný program opäť patril netwokovaniu a mňa zarazili reakcie ľudí z iných skupín. Režiséri či hudobní klasicisti si nevedeli práve ubehnutý deň vynachváliť. Jednotliví spíkri ich nadupali radami do praktickej tvorby a všetci sa už videli ako budúce superhviezdy.
Z môjho znechutenia ma vytrhol pohľad na krásnu Romaninu tvár, ktorú som dnes videl prvý raz. Sadol som si k jej stolu a opätoval jej úsmev. Chcel som sa jej spýtať, aký mala deň, keď si k nám sadol gitarista Paťo:
„Dnes to bol riadny bullshit. Samé omáčky,“ sťažoval sa.
„Bola to strata času,“ pridala sa Romana.
„Ojebali nás, čo ti poviem,“ súhlasil herec Filip, ktorý sedel po mojej pravici.
S istým zadosťučinením som sa dozvedel, že všetci šiesti, ktorí sme sedeli pri stole, sme z programu v Casa de Creativo neboli nadšení. Našu partičku dopĺňal ešte tanečník Jano a moderátor Sašo. Spolu sme sa pozerali na tých plesajúcich idiotov, ktorí si dnešný deň užili. Nerozumeli sme im, či to je iba póza a chcú byť len chrumkaví, alebo sú naozaj takí retardovaní.
Mohli sme sa k pózerom pridať a viesť s nimi pseudointelektuálne kecy, no akosi sme všetci tušili, že to nebude pre nás to pravé orechové. Po približne hodinke strávenej spolu bola z nás už dobrá partia. Z času na čas ma Romana pod stolom nenápadne pohladila po stehne a ja posilnený alkoholom som už nebol taký hanblivý ako prvý večer.
„Viete čo?,“ ozval sa Filip. „Počuli ste o tých pivničných priestoroch, kde skladujú fajnové vína z devätnásteho storočia? Čo keby sme sa vytratili ich trochu okoštovať?,“ žmurkol na nás.
V dobrej nálade nikto z nás menšej rebélii nenamietal. Cestou dolu schodiskom som rozmýšľal, ako je možné, že v dome, ktorý každú chvíľu rozoberú a postavia niekde inde, sú aj pivničné priestory.
Nachádzali sme sa pred starobylou podzemnou bránou, ktorá bola na naše šťastie otvorená. Prenikli sme do komnaty a dvere za sebou rýchlo zabuchli. Pivnica veru nebola taká monumentálna ako zvyšok interiéru v tejto slávnej budove. Hoci aj tieto priestory boli pomerne rozľahlé a spočívali vo viacerých miestnostiach, predsa len žiadna sláva.
Po krátkom sondovaní sme napokon našli debničky s archívnymi vínami. Filip sa chopil iniciatívy a každému podal fľašu podľa vlastného uváženia. Romana dostala do rúka Crémant do Loire Brut, Paťo ihneď načal Casillero de Diablo Carmenere a na mňa zvýšilo Chateau de Beaucastel. Nikto z nás nebol taký odborník na víno aby sme vedeli, čo pijeme. Jedno bolo isté – bolo to pekne drahé.
Popíjajúc náš ročný plat sme sa vydali na prieskum ponurého suterénu. Po miestnostiach so samými haraburdami sme narazili na poriadne úchylnú mučiareň. Popri štandardnom škripci či bodákoch sme objavili zariadenie určené evidentne pre ženy. Bolo to sedadlo s otvoreným dnom ako záchod, avšak v jej strede bol obrovský papek, na ktorý si mala mučená žena nasadnúť.
„No čo, chcela by si mať takého macka medzi nohami?,“ doťahoval si Filip Romanu.
„A čo ty vieš, či som nemala?,“ nedala sa.
Takto ovíneným sa nám aj takéto blbosti zdali náramne smiešne a ešte chvíľku sme sa doberali. Naše vtipkovanie však prerušil hlasitý výkrik vychádzajúci z vedľajšej miestnosti: „Nieeeeeeee!“.
Vystrašene sme sa na seba pozreli. Celkom sme aj zabudli, že moderátor Sašo sa vydal na súkromnú prehliadku podzemia. Prebehli sme dve ďalšie miestnosti, kým sa nám naskytol strašný pohľad. Sašo visel so slučkou okolo krku a iba chrčal. Hoci som vedel, že mu niet pomoci, chcel som ho aj tak zvesiť dole. V tom sa však začali ozývať dunivé kroky. Pomalé, ale isté. Bolo mi jasné, že sa Sašo neobesil sám. Nebola pod ním žiadna stolička a tak odvisol rukou niekoho iného. A ten niekto sa k nám blížil.
„Utekajme!,“ rýchlo som zakričal. Rozbehli sme sa k vstupnej bráne. Filip dobehol ako prvý a rýchlo schmatol kľučku, ale na naše zdesenie bola brána zamknutá. Blížiace sa kroky sa ozývali čoraz silnejšie a nám bolo jasné, že pri bráne nemôžeme zostať. Kričať o pomoc by nemalo zmysel, nikto nás hlboko pod zemou nebude počuť. Navyše k dverám viedla dlhá ulička a tak sme tu boli ako v pasci. Nech to v našich hlavách znelo akokoľvek strašne, museli sme sa vrátiť nazad, hlboko do komnát, kde ležala mŕtvola nášho kamaráta. Ak by sme ale našli podzemné okno či šachtu, bola by to naša jediná nádej na záchranu.
Boli sme opäť v miestnosti, kde sme len pred chvíľou odcudzili nesmierne vzácne víno. Romana sa začala v panike prehrabávať medzi haraburdami, či náhodou nenájde nejaký otvor. Bolo mi jasné, že to je márne, naše životy sa isto chýlili ku koncu.
„Pozrite! Tam hore!,“ ukazoval tanečník Jano. „Tam je šachta! Rýchlo pomôžte mi, zdvihnite ma tam!“.
S Filipom sme sa chopili Janovýchh nôh a posunuli ho vyššie k šachte. Otvoril na nej dvierka, keď odtiaľ vyleteli netopiere. Od úľaku sme ho pustili, a on pristál na našich hlavách.
„Kurva, ako je možné, že sú tam netopiere!“, čertil som sa. „Veď to tu postavili pred dvoma dňami“.
Jano sa rýchlo oprášil a opäť nás vyzval: „Zdvihnite ma ešte raz, už tam nič nebude. Všetky vyleteli von“.
Ja a Filip sme opäť urobili Janovi pánsku stolicu a dvihli ho k šachte. „Och, nič tu nevidím. Nemáte niekto baterku, alebo niečo?,“ pýtal sa Jano. Romana mu podala telefón s už otvorenou aplikáciou na svietenie. Jano si telefón prevzal do ľavej ruky a tým smerom aj začal šachtu skúmať.
„Nič tu nevidím,“ oznamoval. Pozrel sa vpravo, keď zakričal: „Kurvaaa, doleee!“. Ani sme nestihli zareagovať, keď sme začuli zvuk čepele a obliala nás teplá Janova krv. O sekundu, či dve, k nám dopadla jeho hlava. Niekto ho sťal sťa Čubírková.
Až teraz sa nás zmocnila pravá panika, keď sme s vreskom utekali. Nielen Romana, všetci, ktorí sme zostávali živí sme bol vtedy babami. A posledné, čo nám vtedy napadlo bolo hanbiť sa za to. Tu už išlo o holý život. Sústrediac sa na otvorenie šachty sme zabudli, že blížiace sa hrozivé kroky utíchli. Ten, tá, alebo tí sa nachádzali priamo v šachte, cez ktorú sme chceli uniknúť. Teraz sme bežali, hoci sme sami nevedeli kam.
V tom však Romana ukazuje: „Tam! Tam sme ešte neboli!“. Natrafila tak na jedinú komnatu v podzemí, ktorá nebola priechodná a mala dvere. Hoci nám pomoc nepríde, ale aspoň sa môžeme zabarikádovať a premýšľať, čo ďalej.
Do desiatich sekúnd boli dvere tak zapratané, že by cez ne neprekĺzla ani myš. Nekonečnú chvíľu nikto z nás necekol ani hlásku, vydýchavali sme sa. Snažil som sa pomedzi dvere načúvať, či sa kroky náhodou nepribližujú. No ktovie či by to bola výhra po tom, čo sme práve videli. Posledným márnym pokusom bola kontrola našich mobilov. Samozrejme, niekoľko metrov pod zemou nie je žiadny signál.
Povedať, že napätie sa tu dalo krájať by bolo patetické klišé. Avšak naozaj všetci sme boli na pokraji svojich síl a nervov. Posledný zúfalý nápad dostal gitarista Paťo. V kumbáli uvidel rúry z radiátorov, ktoré určite viedli až do vrchných poschodí a teda aj do sály, kde sa teraz všetci účastníci motivačného seminára veselili. Ak nájdeme tvrdý predmet a budeme ním trieskať na tepelné rúry v tónoch S.O.S., isto nás niekto začuje.
„Aha, tam na zemi je kovové ťažítko,“ ukazoval Paťo na nástroj, s ktorým privolá morzeovkou pomoc. Prechádzal z jedného konca zabarikádovanej miestnosti na druhý, keď v jej strede sa pod ním otvorili dvierka v podlahe a Paťo sa za ohlušujúceho kriku prepadol ešte nižšie. Neskutočne kričal aj po dopade, musel si zlomiť nohu. No o poschodie pod nami sa opäť začali ozývať strašidelné kroky.
„Nieee, bež do riti! Nechaj maa!,“ márne kričal Paťo. Zrazu zazvučalo prudké puknutie a Paťov krik ustal. Nikto z nás sa ani nemusel pozrieť dole, aby sme vedeli, že mu tá sviňa zlomila väz. V zápätí na to sa dvierka v zemi zabuchli. Zostávali sme už len ja, Romana a Filip a bolo nám jasné, že v tejto miestnosti sme v pasci. Čakáme tu ako dobytok na jatky.
„Do piče. Do pičeee!“, začne vykrikovať Filip. „Takto to nemôže byť. Nemôžeme len tak čakať. Nemôžeme sa len tak nechať!“.
V poslednej nádeji prehľadával komnatu. Otváral skriňu, či tam nenájde nejaký nôž či čokoľvek, čím by sa mohol brániť. Ako tak zbesilo prehľadával a buchotal, narážal na dutý zvuk v zadnej časti skrine.
„Niečo tam je! Kurva, niečo tam je!“. Začal do zadnej doštičky búchať čoraz viac, pridal aj pár kopancov. Doska povolila a Filip do nej vyhĺbil malú dieru, ale stačilo mu to, aby videl.
„Aha! Tam je ďalšia chodba. Za skriňou je ďalšia chodba. Rýchlo, Jonáš, pomôž mi rozbiť tu dosku celú, nech tade môžeme ujsť!“, vyzýval ma.
Rozbehol som sa Filipovi na pomoc, kým on medzitým cez malú uvoľnenú dierku šmátral rukou vo vnútri tajnej chodby, či tam náhodou nebude vypínač.
„Au, do piče!,“ vykríkol Filip. Vytiahol ruku zo skrine, avšak aj so zahryznutou kobrou. Neuroticky mával rukou, až kým hada nestriasol. Ja som zobral stoličku, ktorá dovtedy slúžila ako súčasť barikády a jedovatého plaza som umlátil na smrť. Filip sa bohužiaľ zmietal v smrteľnej agónii a z úst mu išla pena. Zostal som tu už iba ja s Romanou. Pár hodín dozadu by som za to vymenil celý svet, toto predsa len nebola vysnívaná romantická chvíľka.
Aby toho nebola málo, na zabarikádované dvere niekto začal silno búchať. Vratká zátarasa sa otriasala čoraz viac a mne bolo jasné, že nebude trvať dlho a agresor sa dostane dnu. Pochopil som, že jediná cesta von teraz vedie cez chodbu za skriňou. Možno sa tam nachádza ďalší tucet jedovatých hadov, ale za druhými dverami nás čaká istá smrť. Nemal som nad čím premýšľať, schmatol som Romanu za ruku, jedným kopom som rozrazil zadnú časť skrine a utekal von tajnou chodbou. Utekali sme dlho, celú večnosť, ale s Romanou ruka v ruke mala aj táto vypätá situácia zvláštny sladkastý nádych. Ak z tohto celého vyviazneme živí, nepochybujem, že bude budúcou matkou mojich detí.
Z tajnej chodby sme nakoniec vybehli a utekali ďalej, nepozerajúc sa, kade vlastne bežíme. Prebehli sme snáď celé podzemie, až sme sa opäť dostali pred vstupnú bránu do pivnice. Ta sa za hlasitého zvuku otvorila a náš ožiarilo svetlo. Je to snáď pasca? Veru, tá žiara a vidina záchrany nás láka až príliš okato. No nie je čo riešiť. Ak nevyjdeme tade von, tak sa tu budeme s maniakom naháňať celú večnosť, až nás nakoniec dostane. Pomalými krokmi sme sa začali približovať k vytúženej záchrane. Ja ako pravý gentleman som išiel o tri kroky pred Romanou, aby som ju mohol chrániť a zabijaka zneškodniť. Bol som už asi desať metrov od východu, keď sa nad nami začal ozývať rachot, Romana sa pozrela hore a následne ju zavalili kachle.
„Nieeee! Čo ti jebe?! Prečo aj ju? Prečo si zabil aj ju?!,“ vychádzalo mi z úst.
* * *
V nedeľu nadránom sme boli s kamarátom Karolom v člne v močariskách neďaleko dočasného sídla Casa de Creativo. Väčšina účastníkov už určite spala, avšak pár vytrvalcov žúrovalo do rána. Vedľa nás v člne ležalo päť veľkých igelitových vriec. Boli v nich moderátor, herec, tanečník, gitarista a maliarka. Každý jeden z nich sa neskôr stal svetovou hviezdou, legendou, avšak nie vo svojom odbore.
Ak mám pravdu povedať, asi ani jeden z nich by sa nepresadil. A tak sa stali slávnymi ako hrdinovia môjho knižného debutu Kroky v podzemí. Nikdy by som sa nestal tým, čím som, keby nebolo víkendu v Casa de Creativo. Nie kvôli blbým prednáškam a všeobecným žvástom. Nie, tie si užili ďalší účastníci, po ktorých však teraz ani pes neštekne.
Moja návšteva v Casa de Creativo bola predsa len iného charakteru. Bol som VIP účastníkom a preto to bolo také drahé. Neľutujem však, investícia sa mnohonásobne vyplatila. Jednu všeobecnú vetu zo seminára som si predsa len zobral k srdcu a to posúvanie hraníc v umení. Som odjakživa presvedčený, že ak chcete posunúť umenie na vyššiu úroveň, musí sa stať realitou.
Moji piati kolegovia boli súčasťou môjho umeleckého diela a bolo mi naozaj cťou. S láskavým dovolením generality Casa de Creativo sa stalo ich podzemie dejiskom môjho knižného debutu. Podmienky boli naozaj veľmi prijateľné. Musím im poslať dvadsať percent z každej predanej knihy a po vykonaní „umenia“ musím po sebe odpratať telá. Predsa len, polícia nemá také pochopenie, pre ehm, literárne novátorstvo.
Preto sme v nedeľu nadránom boli s Karolom v člne na močariskách a chystali sa hodiť igelitové vrecia na najhlbšie dno. Ja som však vedel, prečo si musím zobrať ešte jedno vrece. Kým Karol priväzoval závažie na igelit s Filipom, ja som využil príležitosť, keď bol otočený chrbtom. Schmatol som loveckú dýku a bodol mu ju do krku. A naďalej som ňou točil a točil, schválne som si ju predtým nenabrúsil. Karol len chrčal a nechápal, čo sa deje.
Myslíte si, že to bola z mojej strany podlosť a nevďačnosť? Áno, Karol naozaj odviedol všetku špinavú robotu a vďaka nemu sme mali čím vrecia naplniť. Ale zabudli ste, že zamordoval aj Romanu? Tá mi za dva dni prirástla naozaj k srdcu a ja som v nej videl matku svojich detí. A na jej smrti sme s mojim komplicom veru nedohodli.
Ak si však myslíte, že som sentimentálny, tiež ste na omyle. Romana nebola pravým dôvodom, prečo som Karola zabil. Muž takých budúcich matiek svojich detí stretne za život neúrekom. A keď sa jednej nabaží, príde ďalšia. Preto som nenechal svoju čistú myseľ zatieniť chvíľkovým pobláznením.
Karola som zabil preto, lebo on, sviňa jedna, chcel spoluautorstvo na knihe! Áno, v pivnici sa naozaj činil, ale ten debil nevedel dať dokopy ani jednu súvislú vetu a ja si knihu naozaj napíšem sám. Nieto, že sa delím o zisk s Casa de Creativo, ešte tu budem hrdlačiť na ďalšiu pijavicu.
Súčasnosť
Pýtam si od čašníka účet a spolu s fanúšičkou Katkou opúšťam kaviareň. Vo VIP taxíku sa bavíme o mojich knihách. Katka spomenie, že sa teší na sfilmovanie Krokov v podzemí, ktorého sa chopil sám veľký Hollywood. Pôjde to do kín už o dva mesiace. Áno, na to sa teším aj ja. Hrdinovia môjho knižného debutu opäť ožijú a to na striebornom plátne. Predo mnou teraz ožíva Romana, keďže Katka mi ju svojou ryšavou hrivou veľmi pripomína.
Opäť vás však upozorňujem, nemyslíte si, že som sentimentálny. Žiadna budúca matka… Ja som celou svojou dušou umelec a moje umenie povyšujem na realitu. Tou boli nielen Kroky v podzemí, ale Vlny večerného kúpaliska, Smiech cirkusového klauna či Tretie zvonenie poštára.
Katku si nevediem k sebe aby som si naplnil svoje chlipné sexuálne túžby. Nie, na to mám naozaj iné devy. Katka je mojou veľkou fanúšičkou. A čo môže byť väčším darčekom spisovateľa svojej obdivovateľke než to, že sa stane hrdinkou jeho novej knihy?
Ozaj, aký názov titulu by ste mi radili?

jakeerko

jakeerko
Duša pištiaca po tvorení! Predovšetkým filmový fanúšik. Láka ma napísanie vlastného scenára, rozmýšľam skôr vo filmovom jazyku. (No keďže filmy rád konzumujem v kine - či už artovom alebo popcornovom - to mi teraz počas pandémie chýba a tak som sa upol na literatúru). Po blogovaní, recenzovaní, novinárčine či copywriterstve som sa pred šiestimi rokmi odhodlal aj na literárny text. Skúsil som hneď šťastie v MCF a nie neúspešne. Práve táto súťaž ma priviedla k fantastike a tie neobmedzené možnosti ma už nepustili.

Diskusia

Zlodejisnov
Skvelá poviedka. Aj keď priam neznášam takýto typ pointy, čiže pointa, pri ktorej môžeš dať nálepku "Podľa skutočných udalosti", tak napriek tomu ma tento príbeh zaujal. A to je už čo povedať, keďže po prečítaní pár riadkov som tušil, že to bude takýto typ pointy a mal som chuť vykašľať sa na to. Som ale rád, že som to dočítal dokonca. Naozaj palec hore. Dokonca, ak nerátam pointu, neodradilo ma ani množstvo cudzojazyčných slov, ktoré taktiež veľmi nemusím v slovenskom texte (nemyslím názvy vín, to je samozrejmosť, ale skôr slová ako networkovanie, bullshit,...). Príbehu to ale dodalo dobrý spád a hodili sa na miesta, kde boli. Možno by ma viac potešila trochu dlhšia pasáž v podzemnom bludisku, no neviem, či by som poviedku nazval hororom. Viem ale, že táto poviedka ma takmer 25 000 znakov, čiže na obmedzený rozsah to bolo výborné. Ďakujem, že si niečo také napísal a podelil sa o to :)
10.03.2021

HB
Hodnotím takmer plným počtom. Poviedka sa mi čítala výborne, najmä vykreslenie atmosféry v prvej polovici/tretine je excelentné. Rozprávač v prvej osobe je tricky, ale zhostil si sa tejto úlohy podľa mňa so cťou. Osobne pre mňa ale trošku vyprchalo to gatsbyovské krásne kúzlo tým prechodom do hororu, nesedeli mi tie behačky a nadávačky - čakal som niečo také... snovejšie, menej explicitné? Viac by sa mi možno páčilo také postupné budovanie napätia, kedy by hrdinovia fakt len krôčik po krôčiku zisťovali, že niečo nie je v poriadku. Takýto slow burn štýl rozpovedania hororu by sa mi k tej krásne artovej a štýlovej prvej časti náramne hodil.
Ale ty si autor, ja len drístam v komentároch - ak chceš, niečo si z toho vezmi do budúcna, ak nie, kašli na to :)
Celkový dojem je veľmi dobrý a rovnako (ako aj u včerajšieho textu) aj u tejto poviedky si viem v pohode predstaviť, že sa stane absolútnym víťazom. Držím palce.
10.03.2021

jakeerko
Ďakujem zatiaľ za tieto dva komentáre. Priznám sa, že som chcel do Fantastickej poviedky napísať nový text, ale vo februári som to nestihol a tak som musel siahnuť po tejto staršej poviedke (ktorá ale nebola doteraz nikde publikovaná). Je to samozrejme fiktívny text, ale obohatený o niečo, čo som v tom období pred 4-5 rokmi zažíval. Podobne, ako v predošlej poviedke Jedna sekunda (jeden z tých príbehov, keď žena - zdravotná sestra zvrátila umieranie svojej mamy na rakoviny) aj v tomto texte sa nájde napríklad uťahovanie si z "networkovania". V tom čase som bol na oslave narodenín môjho známeho - mladého podnikateľa a ten bol nafrčaný tými spoločensko-motivačnými kravinami a uprostred oslavy sa obrátil na nás, hostí a vyzval nás: "Keďže sa tu viacerí z vás venujete zaujímavej práci a nie všetci sa poznáte, tak nech sa páči - networkujte sa!". Bol to pre mňa hlboký zážitok trápna a keď som na to slovo začal narážať častejšie, rád som ho využil v tejto poviedke :) Samozrejme viem, že to nie je plnokrvný horor. Pod ním si asi predstavíme mysteriózny príbeh, s postupným no neustálym budovaním napätia, ktorý nás prinúti sa báť. Čítam si teraz pre inšpiráciu zbierku hororových poviedok Nočná zmena od Stephena Kinga. Musím priznať, že on tam takýchto príbehov má asi iba tretinu. Inak sú tam aj klasické vyvražďovačky či skôr humornejšie texty, pri ktorých sa samozrejme nebojíte (hoci po jazykovej stránke sú skvelé všetky). No naozaj som sa bál asi iba pri troch textoch a takúto atmosféru by som chcel vo svojej ďalšej poviedke navodiť aj ja. Som inak rád, že som v tomto pandemickom období vrátil k literatúre, aj ako čitateľ, aj ako autor a mám už v poznámkach námet na asi dvadsať textov (zďaleka nielen hororrových), tak budem rád, ak väčšinu z nich aj pretavím do hotovej poviedky a podelím sa o ne s vami.
10.03.2021

Goran
Dobrá poviedka, to je bez debaty. Ale poviem to na rovinu: Tvoja minulá súťažná bola lepšia. Navyše - uvidíme s čím prídeš do tretice, a ja dúfam, že prídeš, vždy si rád prečítam Tvoje prózy - už si sa mi ale trošku opozeral. Výstavba a i spôsob akým podávaš fabulu je veľmi podobný. Máš suverénny, ľahký a istý štýl. Ale práve v hororovej časti bola tá odľahčenosť až prílišná. Áno, bolo to napínavé, ale bola to aj do istej miery pomerne trápna a konvenčná vyvražďovačka. Ak to i bol úmysel, predsa len by tu lepšie pasovalo niečo "vážnejšie" - aspoň v tej hororovej časti! Nech to je už teda naozaj horor. Nebolo to ani tak štylisticky čisté, dokonca aj nejaké chyby sa našli. Napríklad sa v priamej reči nepíše za výkričníkom či otáznikom čiarka. Vadili mi i isté logické nedostatky. To, že celá poviedka má bizarno-absurdné dahlovské vyznenie a tón, je v poriadku, ale trebárs, ako sa za tak krátky čas mohol dohodnúť s vedením na tom pláne? Ako, že na to vôbec pristúpili, keď výsledok bol neistý? A ak to naplánoval hl. protagonista, prečo ich do podzemia nezaviedol on, ale jeden z jeho partie... Sám hlavný hrdina sa podivuje nad tým, že Casa má podzemie, pritom to už mal mať naplánové a celé v merku atď. Niekto si môže pomyslieť, že na tom predsa nezáleží, nie je to ruský psychologický román z 19. stotoročia - ale nie, záleží na tom.
Ináč je nápad skvelý, skvelý je úvod i záver, stred ale trochu pokrivkáva. Premisa je super, hrdinov cynizmus a jeho egomaniactvo je osviežujúce - čisté Americké psycho. Dejové zvraty a následná motivácia tiež stoja za to.
Dobrá poviedka, ale minulá bola lepšia. Táto poviedka sa mi páčila, ale neohúrila ma.
10.03.2021

Lukáš Polák
Súhlasim s kolegami, že ide o veľmi vydarený text a mne ako milovníkovi hororu tiež vadilo to zľahčovanie toho stredu, možno kebyže je to viac drsnejšie, možno kus krvy alebo niečo tajomné do toho zamiešaš, bolo by to lepšie. Čo sa týka S. Kinga, to je môj obľúbenec, od neho si skôr prečítaj To - to je rozhodne najstrašidelnejšia jeho kniha alebo Prekliatie Salemu, Osvietenie či Cintroín domácich zvierat, to ti pomôže viac ako jeho poviedky, tie majú veľmi kolísavú kvalitu. Ale keď sa chceš dozvedieť ako sa buduje napätie a hrôza, tak najväčší majster je v tom H. P. Lovecraft - jeho diela sú až hypnotické.
11.03.2021

YaYa
Nápad by to bol dobrý, ale neubral sa príliš originálnym smerom. Na rozdiel od ostatných tam ale jeden desivý moment vidím. Nespočíva však v naháňačke, kobrách za skriňou, ale v prostej prítomnosti toho mučiaceho nástroja. To, že ho opíšeš len zbežne a necháš na fantázii čitateľa, je dosť dobrý hororový prvok. Také nie celkom vysvetlené veci podľa mňa utkvejú viac, ako keby tam si tam nalial vedrá krvi. Inak máš ako autor svoje kvality, ale táto poviedka mi príliš nesadla. Nie, nemám veľmi rada vyvražďovačky, ale tu mi prekážalo niečo iné. Iritovalo ma, ako nás rozprávač celý čas ťahá za nos. Radšej odhaľujem tajomstvá spolu s niekým. V tomto prípade mi ten niekto účelovo veci tajil, a keby len to - výslovne klamal (a nie veľmi dobre - viď nelogickosti, na ktoré poukázali chalani). Podľa mňa by pointou nemalo byť niečo, čo rozprávač vie od začiatku a iba tají. Také diela mi pripadajú len na efekt.
11.03.2021

YaYa
Ešte dodám, že možno keby mal na to utajovanie nejaký lepší dôvod. Neviem, hanbu, niekoho chráni. Ale keď tají len preto, aby nás neskôr mohol ohúriť. Nie, to na mňa nefunguje.
11.03.2021

xius
Prepekne. Ako pisal HB, prva osoba je riadna vyzva a myslim, ze bez vyrazneho rozpravaca by to neslo a ten sa ti podaril. Prirovnanie s Americkym Psychom je velmi fajn. Uzival som si tu zjavnu nerealnost celeho projektu a pritom, ozaj? Preco by taka Casa nemohla existovat? Pekne absurdne spojenie s totalne nudnou realitou. (hlupe motivacne prednasky)
Tahanie za nos ma az tak nedrazdi, ja som nejaku zradu cakal, takze vopred odpustene. Ale myslim, ze s trochou snahy to slo bud bez tych logickych prehreskov alebo to rozpracovat dokonca tak, ze by sa ziadne klamanie nekonalo. Nevadi, stale celkom parada.
31.03.2021

Amaterius
v tomto sa skoro úplne zhodujem s Goranovým komentárom s 1 rozdielom v tom, že podľa mňa je táto poviedka lepšia ako tá v predchádzajúcej FP, pretože tá o tom Gabrielovi ma nejako nezaujala, táto sa mi páčila oveľa viac, aj keď áno bolo tam veľa nepremyslených vecí, ako bolo spomenuté
31.03.2021

B.T. Niromwell
Po jazykovej stránke je to takmer čistý text, vyrušilo ma len niekoľko vecí.
„Ak by ste tu čakali bohatú knižnicu s dielami od uznávaných klasikov, ste na omyle.“ – boli by ste na omyle
Mám pocit, akoby ti vypadol kus textu. Sú pri fontáne, príde Romana, predstavia sa mu nejakí ľudia a zrazu sú po večeri. Scéna, kde sa predstavujú, mi príde ako neukončená, obzvlášť preto, že predstavovanie je väčšinou začiatkom niečoho a tu to bolo že... všetko. Je to akosi zbytočne dlhá expozícia a keď sa ide konečne niečo stať, skočíme na večeru.
„Po hodine spoločnej reči som mal pocit, že ju poznám celý život. Avšak vtedy som ešte nebol takým slávnym spisovateľom ako teraz.“ – keď som sa dostala za túto vetu, mala som dosť wtf pocit, že ako to súvisí, až ďalšia veta to vysvetlila. Možno by bolo fajn spojiť vety „Po hodine spoločnej reči som mal pocit, že ju poznám celý život. Avšak vtedy som ešte nebol takým slávnym spisovateľom ako teraz. V ženskej spoločnosti som sa preto cítil nie veľmi...“ aby tam nebol ten zmätený pocit.
„Romana sa začala v panike prehrabávať medzi haraburdami, či náhodou nenájde nejaký otvor.“ Toto znie tak vtipne, akoby chcela z kabelky vytiahnuť náhradné dvere.
„Až teraz sa nás zmocnila pravá panika, keď sme s vreskom utekali.“ – čiže najprv začali utekať a až potom začali panikáriť? Neutekali náhodou preto, lebo začali panikáriť?
„Nielen Romana, všetci, ktorí sme zostávali živí sme bol vtedy babami.“ – Toto je skvelý bonmot a la dad joke level po druhom pive. Chýba ti čiarka za živí.
„Snažil som sa pomedzi dvere načúvať, či sa kroky náhodou nepribližujú. No ktovie či by to bola výhra po tom, čo sme práve videli.“ – toto je ďalšie zvláštne spojenie viet. Čiže ak by sa kroky približovali, bola by to výhra?
Avšak je knižný výraz a v takýchto moderných textoch sa im je lepšie vyhnúť.
Job sa píše džob a generalita nie je slovo a ani nepatrí do office žargónu.
„Vytiahol ruku zo skrine, avšak aj so zahryznutou kobrou.“ – tuto sa nám žáner zmenil z hororu na paródiu.
02.04.2021

B.T. Niromwell
SPOILER ALERT:
„Niečo tam je! Kurva, niečo tam je!“ – áno! Konečne, takto by mali ľudia reagovať a takto by si nám mal servírovať bezradnosť hrdinovia, nie opismi typu: „Neskutočne kričal aj po dopade, musel si zlomiť nohu.“ Takto nejako opisuješ veľmi dramatické udalosti, takže na mňa väčšina poviedky pôsobí, akoby si opisoval nejaký film, napätie je budované len málo, väčšinou iba vidíme postavy pobehovať a čakáme, kedy skončí táto povinná jazda. Lebo veď keď sa v horore stretne 6 ľudí v pivnici, neostáva nám iné ako čakať, kým sa zredukuje ich počet na hlavných hrdinov. Postavy, o ktorých vieme len meno a povolanie, by mohli mať na svojich menovkách rovno napísané „na odstrel“. Bohužiaľ, to zďaleka nie je jediné klišé, celá poviedka je na klišé vybudovaná od začiatku až po plottwist. Slizký, cynický autor spávajúci s fanúšičkami, pohŕdajúci fandomom. Generické postavy, ktoré spomeniem nižšie. Londýnsky (z nejakého dôvodu) taxík si ide Bratislavou do vily. Casa je najskvelejšou vecou na tomto príbehu – tajomný dom s tajomným účelom, riadne nastajlovaný, obrovský, so služobníctvom, vzbudzuje u hostí chuť odviazať sa, čitateľ očakáva, čo sa bude diať. Bohužiaľ to na konci odchádza do stratena s tým, že niekto niekoho podplatil. Nádych erotiky sa tiež rýchlo vyparí pri generickom opise stereotypných postáv: nabúchanec s plastikovou blondínou, hipster v blave musí byť, gay dvojica, kde jeden je ten dominantnejší a druhý krehkejší, asi aby sme nevynechali fakt žiaden stereotyp. Pomerne dlhou expozíciou sa dostávame k skupine outsiderov, ktorí sa opijú a idú umrieť do pivnice. Proste, tri štvrtiny poviedky sa brodíme v niečom, čo sme videli už mnoho, mnohokrát.
Pri plottwiste na konci som si povedala, že máš dvoch rozprávačov, jedného obeť a jedného, čo to zosnoval. Páčilo by sa mi to viac. Lebo tu na mnohých miestach píšeš, ako hlavná postava panikári, bojí sa a hanbí sa za to, čím klameš čitateľa a kvôli tomu mi to vysvetlenie na konci veľmi nereže.
Zostáva tam veľmi veľa otvorených otázok. Akože je fajn, že sám v poviedke priznáš, aké je divné mať pivnicu pod domom, ktorý je putovný, ale to, že to stále nevyrieši problém, že je to fakt divné. Predpoklad asi je, že ho vystavali vopred a podplatili Casu, aby ju postavili nad pivnicou? A čo je vlastne ta Casa, lebo niekde sa píše, že je to dom, kde tvorili géniovia, ale z príbehu skôr vyplýva, že tam tvoria začínajúci umelci, ktorých jedinou nádejou na úspech je utratiť mrte peňazí na nejaký motivačný rýchlokurz, čo neznie tak, že by mali byť práve nádejní. Inak prečo sa 5, dobre, 4 ľudia tak strašne boja jedného vraha? Obkľúčia ho, traja ho schytia, jeden ho húkne fľašou do hlavy a majú po probléme. A ako to vlastne vraždil? Prečo raz krokuje v jednej chodbe aby vzápätí útočil cez šachtu? Celé to pôsobí ako nadľudský prvok, úplne najviac by sa mi páčilo, že skutočným vrahom bol dom, napr. aj v spolupráci s človekom, ale nie. Pri hurá momente, že toto ste určite nečakali, sa dozvedáme, kto je vrah, ale akosi zabúdaš vysvetliť aj to, ako by vôbec mohol logisticky čosi také dosiahnuť. Odbavíš to tajomným podplatením, čiže niekto v Case asi nejako pomohol. To ale nie je príliš presvedčivý koniec. Povedal si, že ide o starší text, podľa mňa teraz dokážeš napísať niečo oveľa lepšie. No na druhej strane, možno len nie som cieľovka.
02.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.