Zlodej duší

Ocitnúť sa bez varovania na križovatke medzi dimenziami nie je žiadna sranda. Alebo žeby? :)
2% 2021
„Vstávaj! Hej!“
Zdalo sa mu, že na líci cíti jemnú, teplú dlaň. Klára...
„No tak, vstávaj!“
Plesk!
Prudko otvoril oči. Na mieste, kam dopadla facka, cítil pálenie.
„Dýchaš! Fantastické!“
Ženu, ktorej patril hlas, nepoznal. Mala svetlú pleť, vlnité gaštanové vlasy a pery natreté rúžom koralovočervenej farby, roztiahnuté v širokom úsmeve. Najviac ho však upútali jej oči. Olivovozelené, podmanivé. Nebola to... kto vlastne? Už si nespomínal.
Podala mu ruku a pomohla mu vstať. Svet sa s ním krútil, akoby práve vystúpil z kolotoča. Z posledných síl potlačil nutkanie zvracať a rozhliadol sa okolo seba. Stál v temnej chodbe, vykladanej tmavým mramorom, lemovanej množstvom zrkadiel. Jej konce sa na oboch stranách rozplývali v hmle. Čo je to za miesto? Ako som sa sem dostal? A... pohľadom skĺzol po postave, oblečenej v staromódnom, svetlozelenom kostýmčeku. Kto je ona?
„Na chvíľu som sa bála, že je po tebe.“ zazubila sa. „Ako sa voláš?“
Čosi zamrmlal a uhol pohľadom. Cítil sa trápne.
„Ešte raz, nepočula som.“
„Valentín,“ povedal teraz už hlasnejšie. Hlúpe meno.
„Budeš Tino,“ vyhlásila rozhodne. „Ako si sa sem dostal, Tino? Skús si spomenúť! Je to dôležité.“
Pokrútil hlavou. Spomienky z posledných pár dní akoby zastrela hmla. Napriek snahe si nedokázal vybaviť, kde je, ani čo predtým robil.
„Dobre, skúsime to inak,“ odniekiaľ vytiahla prsteň s perlou, zavesený na retiazke. „Odkiaľ si?“
„Z Dúbravky.“
„Pekné meno.“
Otočila sa. S pohľadom upretým na kyvadielko sa od neho pomaly vzďaľovala. Sledoval, ako neznáma ukazuje kyvadlom raz na jednu, potom na druhú stranu. Zažmurkal. Zdalo sa mu, akoby sa chodba medzi nimi odrazu predĺžila. Vstal a rozbehol sa za ňou.
„Kde to sme?“
„Na Rázcestí. Tino,“ zvrtla sa a vážne mu pozrela do očí. „TU nemáš čo robiť. Musíme ťa čo najrýchlejšie dostať späť domov.“
Otočila sa a natiahla ruku s retiazkou k ďalšiemu zrkadlu. Prsteň zmenil svoju trajektóriu. Teraz na retiazke opisoval kruh.
„Toto vyzerá sľubne.“
„Ako sa vlastne voláš?“ opýtal sa, kým sledoval, ako si neznáma so záujmom obzerá jedno zo zrkadiel. Chytila ho za zápästie.
„Volaj ma napríklad... Maggie.“
S tými slovami ho stiahla za sebou do zrkadla.
***
Jasné svetlo osvetľovalo malú miestnosť, obloženú púdrovoružovými kachličkami. Ešte sa nespamätal z prechodu do inej dimenzie a už ho Maggie ťahala preč.
„Pohni Tino! Tu nesmieš byť!“
„Prečo? Ďalšie rázcestie?“
Vliekla ho za sebou chodbou, lemovanou radmi kovových dverí. V nose ho šteklila vôňa plsteného koberca.
„Nie,“ uškrnula sa. „Dámske toalety.“
Mladík si odfrkol. Udalosti posledných desiatich minút boli čistý bizár. Bizár na druhú.
„Počuj, ty, ako sa...“
„Maggie.“
Zvrtla sa a teraz stála k nemu čelom. Na tvári jej pohrával nevyspytateľný úsmev blížiacej sa živelnej katastrofy.
„Práve sme prešli dverami do jedného z teoreticky nekonečného počtu alternatívnych vesmírov a mám dôvod sa domnievať, že je to ten tvoj.“
„Počkaj, čo?“
„No, existuje teória, podľa ktorej každý elektrón má v danom momente...“
„Jasné, nie som debil,“ skočil jej do reči. Bol dostatočný geek na to, aby sa v podobných veciach ako-tak orientoval. „Chceš povedať, že tá chodba...“ Prstami si prehrabol vlasy.
Vyšli do obrovského krytého átria, lemovaného obchodmi so suvenírmi a prevádzkami s občerstvením. Uprostred sa vynímal pult s nápisom informácie. Zo skrytých reproduktorov znela klasická hudba.
„Á, už viem, kde sme!“ Maggie sa celá rozžiarila. „Tino, vitaj na Labuťom jazere! U vás je známe pod menom Kepler 22b. Vodný svet. Stala sa z neho obľúbená turistická atrakcia vďaka úžasným živočíchom, ktoré ho obývajú. Takže som trafila vesmír. Juchú! Je to síce trocha od ruky...“
„Ako veľmi od ruky?“
„Nejakých päťsto svetelných rokov. Ale to nie je tá správna otázka.“
Stála k nemu chrbtom, preto si dovolil otrávene pretočiť očami.
„A ktorá otázka je správna?“
Rozhliadla sa. Hlas stíšila do šepotu.
„Kde sú všetci?“
***
Plakala.
Bola sama. Hladná. Kde je mama? Musí ju nakŕmiť! Mama!
***
Našli ich na poschodí. Ľudia – a iné humanoidné tvory – stáli nepohnute pred presklenými stenami. Všetci do jedného zízali do modrej hlbiny. Za sklom sa preháňali mračná striebristých rybiek. Tvory s dlhým, hadovitým telom sa ladne kĺzali oceánom. Fosforeskujúce krúžky na ich holej tmavej pokožke matne svetielkovali. Tino so zatajeným dychom pozoroval úchvatné prírodné divadlo.
„Haló! Počujete ma?“ Maggie mávala rukou pred tvárou postaršieho pána v klobúku.
„Šibe ti? Nechaj ho, nech sa pozerá...“
„Oni sa nepozerajú, Tino,“ šepla. „Sú paralyzovaní. Akoby im niekto, alebo niečo doslova ukradlo dušu.“
Zahľadel sa do tváre pána v klobúku. Bola strnulá, ako vytesaná z kameňa. Oči mal doširoka otvorené.
„A na to si prišla ako? Pokojne ich mohlo- “
„Pst!“ položila mu prst na pery. „Počuješ to?“
Striasol jej ruku.
„Čo mám počuť?“
„Znie to ako... detský plač.“
Keď sa pozornejšie započúval, musel jej dať za pravdu. Zvuk k nim doliehal z diaľky, takmer splýval s Čajkovského Labutím jazerom, ktoré neodbytne plynulo zo skrytých reproduktorov.
Zbehli po schodoch do haly. Nárek silnel. Viedol ich do časti pre personál. Dvere do servisnej chodby našťastie neboli dovreté. Maggie prudko trhla kľučkou a vbehla dnu. Tino sa oneskoril len o pár sekúnd, no stačilo to. Ťažké protipožiarne dvere sa mu zabuchli priamo pred nosom. Ostal sám.
Potiahol za kľučku. Dvere sa ani nehli. Skúsil ju stlačiť. Zamknuté. Zrejme sa bez kľúča dali otvoriť len zvnútra. Zabúchal na ne päsťou.
„Maggie! Počuješ ma?“
Ticho.
„Maggie!“
Bez odpovede. Rukami si zúfalo prešiel po tvári. Obchádzala ho panika. Radšej si nepredstavoval, čo všetko môže byť za tými dverami. Tá šialená ženská bude určite v poriadku. V opačnom prípade by totiž bol úplne sám bohvie kde, s bandou nie-tak-úplne-živých ľudí a čímkoľvek, čo im to urobilo.
Dvere sa otvorili a vyšla z nich Maggie, akoby sa nechumelilo.
„Kde sa flákaš? A nerev tak!“ zašepkala vyčítavo. „Vystrašíš ju.“
V náručí niesla pôvodcu kriku. Bola ním mačka s vypúlenými jantárovými očami a ušami ako netopier. Jej súdkovité telo s tenkými nohami pokrývala čokoládovohnedá, bezsrstá koža.
„Mňaaaau!“ zamňaukala hlasom nápadne pripomínajúcim detský plač.
„Fíha...“ Tino si zviera obzeral so zmesou fascinácie a znechutenia. Bola to bezpečne najškaredšia mačka, akú kedy videl.
„Poď, cicuška, nájdeme ti niečo pod zub,“ Hrkútala Maggie nežne. So zvieraťom v náručí zamierila ku stánkom s občerstvením. Tino musel pobehnúť, aby za ňou stíhal.
„Kde si ju vôbec našla?“
Vošla do ľudoprázdnej pizzérie. V kuchyni prešacovala skrinky a odniekiaľ vytiahla konzervu tuniaka.
„Bola v jednej z izieb pre personál. Pravdepodobne je tu načierno. Pokiaľ si dobre spomínam, zamestnancom nie je dovolené držať tu domácich miláčikov. Musela som vylomiť zámok, aby som sa k nej dostala. Myslím, že som prekonala vlastný rekord.“
„Videl som, ako si vyštartovala, keď si ju počula,“ poznamenal.
„Úžasné, sledovať materinský pud v praxi, však?“ uškrnula sa. „Tebe zrejme nedochádza, čo je tá mačka zač.“
Sledoval, ako sa zviera pahltne napcháva rybacou konzervou.
„Čo je podľa teba?“
Oči jej zažiarili vzrušením.
„Je to svedok! Jediný tvor v celom komplexe, ktorý je v poriadku!“
„Ale veľa nám toho asi nepovie. Jedine, že by si vedela po mačaco.“
„Uvidíme,“ zvrtla sa a nanovo sa pustila do prehľadávania skriniek. „Teraz potrebujem... Kapary! Perfektné!“
Otvorila sklený pohár a nasypala si časť jeho obsahu rovno do úst. Blažene zagúľala očami. Chytila mačku, oblizujúcu sa po dobrom jedle a vystrelila z kuchyne.
***
Prechádzala sa pomedzi ľudí, zhromaždených pred sklom. Boli ich desiatky, možno stovky. Rovnako turisti, ako personál. Všetci sa prišli na niečo pozrieť a potom – zmrzli.
Stála chrbtom ku sklu a študovala tvár mladej čašníčky, keď vycítila, že zviera v jej náručí stuhlo. Mačka zízala ponad jej plece na sklo a ticho, výhražne vrčala.
„Čo je, cica? Vidíš tam niečo?“ Maggie sa ani nepohla, len pomaly pohladila mačku po lysej hlávke. Tá sa pritúlila k jej ruke a začala priasť. Celé jej smiešne telíčko sa rozvibrovalo tým hlbokým, upokojujúcim zvukom.
„Bola si dlho sama, však?“ šepla Maggie. „Chýbalo ti to.“
„Páni! To bolo obrovské!“ Tino bežal hore na plošinu a schody bral po dvoch. „Videla si to?“
„Nie, čo tam bolo?“
„Ja... vlastne neviem. Plávalo to preč ako o život. Len som to tak zachytil. Takmer akoby sa to niečoho zľaklo. Čoho sa môže báť také monštrum? Maggie, mne sa to nepáči. Mali by sme vypadnúť, inak tu skysneme aj my.“
„Monštrum...“ opakovala po ňom zamyslene. „Nie, nevidela som ho...“
Prerušil ju akýsi zvuk. Z prízemia sa ozývalo praskanie statickej elektriny. Vymenili si pohľady: ona opatrný, on vystrašený. Prešla k zábradliu a nazrela do átria.
„Teleport,“ šepla. „Niekto prichádza.“
***
Z teleportačného panelu zostúpil muž. Bol oblečený v čiernom, mal na sebe nepriestrelnú vestu a v puzdre pri páse si Tino všimol zbraň. Neznámy si priložil k ústam vysielačku.
„Som na mieste, Charlie. Prepínam.“
Z vysielačky sa ozval praskot a šum. Neznámy krátko počúval a nadýchol sa k odpovedi, keď sa obzrel cez rameno a z ničoho nič strnul na mieste.
„Džejdžej!“ Maggie sa ponáhľala novopríchodziemu v ústrety. Tino bežal za ňou.
„Greta!“ Odložil vysielačku. Po tvári sa mu rozlial široký úsmev. „Mohol som si myslieť, že tu budeš. Že by si si ty nechala ujsť nejakú lotrovinu?“
Maggie mu uštedrila priateľský štuchanec pod rebrá.
„Greta?“ Tino sa tváril nechápavo. „Nehovorila si, že si Maggie?“
Neznámy ho ignoroval.
„Vôbec si sa nezmenila. Krásna ako vždy. A máš nového psa?“
„To je mačka.“ Zamrmlal Tino.
„Ja nehovorím o tom zvierati,“ žmurkol naňho Džejdžej.
„Tino, toto je agent Jason Jacquerel z Intergalaktickej polície.“ Maggie sa usmievala od ucha k uchu. Jason pevne stisol Tinovu pravicu.
„A táto malá jašterica,“ kývol hlavou smerom k ich spoločníčke, „Je na zozname desiatich najhľadanejších osôb na svete. Byť tebou, dával by som si na ňu pozor.“
***
Zo skrytých reproduktorov znela klasika od Čajkovského.
„Toto je zaujímavé.“
Jason skenoval ľudí, stojacich pri skle malým prístrojom, pripomínajúcim platobný terminál. Maggie skackala za ním a nazízala mu cez plece. Na úzkom displeji riadok po riadku nabiehali dáta. Tina poslali na prízemie po kávu a niečo pod zub. Mačku vzal so sebou, aby im neprekážala pri práci.
„Vyzerá to takmer, akoby vysielali svoje vlastné vedomie pomocou vĺn s nízkou frekvenciou. Niečo také som v živote nevidel,“ zamrmlal si pre seba.
„Ako ide život?“ vyzvedala Maggie, zatiaľ čo skúmala ďalšiu zo stojacich postáv.
„Nič nové, samá práca,“ mykol plecom. „Greta, dúfam, že je ti jasné, čo bude nasledovať, keď tu skončíme. Je na teba vydaný medzigalaktický zatykač.“
„No Džejdžej...! Hádam by si ma neposadil do basy?“ smiala sa.
„Staviaš ma do ťažkej situácie,“ rozhodil rukami. „Nemôžem si dovoliť riskovať svoju kariéru, aj keď...“
„Aj keď čo?“
Otočil sa a pozrel jej priamo do očí. Stála chrbtom ku sklu, na pozadí hlbokého modrého oceánu vyzerala priam étericky. Z reproduktorov znel Tanec mladých labutí.
„Aj keď musím uznať, že mám pre teba slabosť,“ priznal neochotne.
„Jason!“ zatvárila sa šokovane. „Si ženatý!“
Uškrnul sa.
„Odkedy ti to prekáža?“
Jej pery sa roztiahli v úsmeve a odhalili rad bielych zubov.
„Neprekáža. Ale tvoja manželka je fajn baba. Kvôli nej spravím výnimku.“
Chcel niečo povedať, no zasekol sa uprostred nádychu.
„Mňau!“ mačka klusala smerom k nim.
„Ešte ste hore?“ ozval sa zdola Tinov hlas.
„Áno, tu sme!“ sklonila sa a vzala mačku do náručia. „Čo čušíš, Jason? Stratil si reč? Teda poviem ti...bývala s tebou väčšia sranda. Čo si vôbec...?“ zarazila sa. Jason zízal stále na jedno miesto, akoby... za ňu. Pomaly sa otočila.
V modrej diaľke hlbokého oceánu mizol tieň. Mačka v jej objatí blažene priadla.
***
„Zaujímavé,“ zamrmlal Tino. Študoval dáta na displeji Jasonovho prístroja. Maggie sa oproti nemu napchávala sendvičom a snažila sa čítať z obrazovky hore nohami.
Utáborili sa za pultom s nápisom informácie. To, čo sa stalo na poschodí, ich oboch vyviedlo z rovnováhy. Rozhodli sa, že sa stiahnu niekam do bezpečia. Teraz sedeli na tvrdom koberci za pultom a snažili sa vymyslieť, čo ďalej. Mačka sa stočila do klbka vedľa nich a zaspala.
„Jason hovoril niečo o vysielaní na nízkej frekvencii.“
„Hej, vidím,“ prikývol pomaly. „Možno preto sa to monštrum vyhýba mačke. Možno jej pradenie interferuje s frekvenciou tej veci... Niečo skúsim.“
Sadol si za počítač a zapraskal hánkami. Päťsto svetelných rokov vzdialený od Zeme sa Tino zrazu cítil ako doma.
***
„Tino pohni!“ Maggie netrpezlivo skackala vedľa stola.
„Rýchlejšie to nejde.“
„Musí. Pozri,“ strčila pred neho ruku. Na prste mala povedome vyzerajúci prsteň s jedinou perlou, ktorá vydávala slabé, mliečne svetlo. „Portál sa otvára. Teraz je čas, musíme zmiznúť!“
Povzdychol si.
„Daj mi minútku.“
Sadla si na kraj stola. Z kabelky vytiahla zrkadielko a rúž. Narúžovala si pery a chvíľu ich špúlila na svoj odraz, nepokojne hompáľajúc nohami. Potom zoskočila zo stola.
„Idem hore. Hneď som späť.“
Tino len niečo zabručal. Bol ponorený vo vlastnom svete jednotiek a núl.
Vybehla nahor po schodoch. Otočila sa chrbtom ku sklu a pozrela sa do zrkadielka. Vzduch čistý. Blížila sa k zamrznutému agentovi. Srdce jej búšilo od vzrušenia a pery sa samé od seba roztiahli do širokého úsmevu. Toto miluje.
Vytiahla rúž. Postavila sa pred neho, zažmúrila oči a pomaly písala na sklo. Keď bola hotová, zvrtla sa tvárou k agentovi. V zrkadielku skontrolovala svoj výtvor – vyzeral celkom čitateľne. Zaklapla zrkadielko, vtisla paralyzovanému Jasonovi pusu na líce a rozbehla sa ku schodom.
„Mám to,“ vítal ju Tino. „Pridal som k hudbe stopu mačacieho pradenia. Malo by to prerušiť frekvenciu toho... čohokoľvek, čo to je. Ak mám pravdu, každú chvíľu sa začnú preberať.“
„To je super,“ chytila ho za zápästie. „Teraz bež!“
Trhnutím ho vytiahla z kancelárskej stoličky a zamierila krížom cez átrium.
„Počkaj,“ snažil sa vykrútiť si ruku z jej zovretia. Márne. „Čo ak sa mýlim?“
Zasmiala sa.
„Aj tak to nie je náš problém. Pohni!“
***
Jason pomaly prichádzal k sebe. Čo sa vlastne stalo? rozmýšľal. Mal pocit, akoby sa len na chvíľu zamyslel. Z reproduktorov znelo Labutie jazero. Za sklom preplávala skupinka prapodivných tvorov s veslovitými končatinami a zmizla v modrej hĺbke. Okolo neho sa začal ozývať šum. Desiatky, možno stovky ľudí precitali zo zvláštneho omámenia.
„Mami, som hladný!“ pišťal akýsi chlapec.
Vtedy si všimol odkaz, napísaný na skle koralovočerveným rúžom. Kostrbatými písanými písmenami tam stálo: Nehľadaj ma! Tvoja Greta

Myrmarach

Myrmarach
Tvorivá Jack-of-all-trades, toho času na materskej dovolenke.

Diskusia

Lukáš Polák
Chválim spôsob akčného a dyniamického písania, ktoré ma hneď pohltilo a čítal som to bez zaváhania a rušivých miest. Škoda ale, že mi to prišlo ako jedna scéna vytrhnutá z nejakého diela. Taktiež sme sa toho veľa nedozvedeli - ani o postavách a motiváciach, prostredí a celom "svete", kde sa dej odohrával. Taktiež mi záver neprišiel až tak vypointovaný ako by sa takémuto príbehu zišlo. Rozhovory ti idú, ale občas treba zamakať aj na opise, aby sa čitateľ toho dozvedel viacej, čo je veľké plus, keďže ma to zaujíma, ale cítim sa neuskopojený.
09.03.2021

Zlodejisnov
Rozhovory boli rýchle a niekedy až príliš rýchle. Celé to tak trochu budilo dojem, ako keby sa autor niekam ponáhľal. Čo sa týka opisov, tie mi veľmi vyhovovali. Mám rád jednoduché opisy, pretože to mi stačí na to, aby som si predstavil, ako to tam asi vyzeralo. V príbehu zostalo ale priveľa nevysvetleného. Týkalo sa to hlavne pointy. Akoby si preskočil to záhadné, čiže to, ako sa dostal do zrkadlovej miestnosti, kto bola Greta a podobne. Namiesto toho si skočil do dobrodružstva, ktoré nevysvetlilo nič z príbehu postáv. Občas mi to ale pripomenulo seriál Rick a Morty. Rick (teda Greta) vedel všetko a mal pri sebe akéhosi ťuťka Mortyho (Valentín). Len tu nebolo toľko grgania a nadávok :D
09.03.2021

HB
Výborné! Prvá poviedka tohto kola, ktorá si zaslúži splniť výzvu FP a potencionálne vyhrať (aj keď verím že ešte aspoň jedna sa k nej pridá).
Zaujímavý, hravý nápad podávaný cez sakra dobré dialógy. Viem, minule si sa tomu označeniu bránila, ale podľa mňa si už ozaj autorka, ktorá vie čo chce písať a vie ako to písať dobre. Je to dobrý text, ktorý sa číta plynule - absolútne pri tebe netreba rozoberať formálnu stránku a môžeme sa ako komentujúci venovať už len obsahu (a veru, tak by to aj malo byť).
Ešte raz, držím palce. Ešte som nečítal posledné dve poviedky (a mám od nich podľa mien autorov vysoké očakávania), ale myslím si, že budeš oprávne topfavorit tohto kola a bol by som naozaj rád, ak by si vyhrala.
09.03.2021

YaYa
Má to taký nádych Doctora Who. Takže me likey :D Vlastne takáto Maggie by ako nová doktorka bola lepšia ako doktorka z posledných sérií ;) Oproti epizódam tohto seriálu mi ale chýba odpoveď na najzaujímavejšie otázky: prečo a kto a odkiaľ boli tie tvory, takže na 10 bodov spokojná nie som. Ono istý náznak je v názve, ale pýta si to viac. A zaujímalo by ma aj pozadie postáv. Takýto pocit, že mi chýbajú informácie, som mala z viacerých tvojich poviedok. Vlastne je to taká kritika, ktorá sa dá brať ako kompliment, čitatelia pýtajú viac. Možno by si mala skúsiť dlhší útvar, kde by sa to všetko zmestilo.
09.03.2021

Goran
Och, tak toto bolo zlaté! Radosť čítať! Dosiaľ najlepšie napísaná poviedka v tomto kole súťaže. Takmer bez chýb, hladučko plynúce, pekne gradujúce, ba povedal by som, že ako dej plynul, tempo sa zvoľňovalo, ale nebolo to na škodu. Začiatok, typické in medias res, kedy sme vhodený do deja bohatého na udalosti, cez nejaké tie zauzlenia a zvraty, až na koniec, ktorý bol pekným, ale nie lacným happyendom. To je všetko ohromne fajn! Dobrá štylistika, zvládnuté dialógy, správne načrtnuté charaktery - trochu klišé - neodolateľná šikovná "zločinka", cool agent, milý nerd, ktorý rozrieši problém nie silou, ale vlastnou hlavou. Ale dobre! - to je u mňa pocta žánru, nie jeho zneužívanie. Celá poviedka je maximálne roztomilá a ja som si ju užíval ako malý chlapec. Má presne takú tú dobrodružnú chlapčenskú mentalitu a prekvapilo ma, že ju napísala žena, ale prečo nie? :) Ženy majú tiež veľký zmysel pre dobrodružstvo a dobrodružno, pokiaľ sa nenechajú uniesť opisom vzťahov medzi postavami a Ty jednoznačne vieš písať. A to dobre. Máš talent, ja budem doslova očakávať ďalšie poviedky od Teba! Týmto dielkom si si u mňa spravila vďačného fanúšika.
Povedal som, že je to (zatiaľ) najlepšie napísaná poviedka v súťaži, ale netvrdím, že je aj najlepšia - v tomto je veľmi ťažké rozhodnúť... Poviem Ti, čo mi na nej trochu vadilo: stále opakujem, že nemusia byť isté reálie vysvetlené, ale niečo mi pôsobilo nedomyslene: spôsob prenosu medzi dimenziami si mohla aspoň nadhodiť, predsa len sa nejedná o čisté fantasy, rozhodne inklinuje text k science fiction. Hodí sa tu aj rozuzlenie, prípadne rozťatie goridckého uzlu záplety - vnímam ako objektívnu chybu, že nebolo ani len letmo spomenuté, čo alebo kto spôsobil(o) paralýzu. Sama si sa pripravila o dôležitý prvok. Pocit, čo som mal z poviedky bol akoby som čítal len jeden diel série či seriálu poviedok zasadený do jedného univerza, kde figurujú tí istí protagonisti. To nie je nutne chyba, skôr taký podnet pre Teba, či v tom nechceš pokračovať - mala by si minimálne u mňa spokojného čitateľa.
Vytknem niečo iné. Je otázne, či je to negatívum, ale mne osobne to vadilo. Pocit, ktorý som mal z poviedky, čo vyplýva z jej konceptu, obsahu a námetu je istá detskosť - čo mám inak veľmi rád - ale tak trochu aj naivita. Pripomenulo mi to niektoré poviedky zo staručkej éry science fiction... Niekomu to môže vadiť. Mne by nemalo, lebo ja preferujem práve takéto retro príbehy starej školy, ale istá naivnosť z poviedky dýchala.
09.03.2021

xius
That was the sheet! Strasne ma bavila interakcia hrdinov, ale strasne! Namakane a hrozne som sa tesil na rozuzlenie a nejaky radikalny vtip z odkazu ruzom na skle...
Nestalo sa, co je jediny problem textu a ostatni to uz spominali. Ako vravela aj Yaya: My chceme viac!! A ak toto bol plan a teraz pomaly zacnes vydavat dalsie kapitoly... tak sa sklanam, lebo to by bol dotyk geniality na vecnu otazku: "Ako donutit scifi.sk citat moju prvu kapitolu?" :D
Ale ozaj, toto ma potencial dobrodruznej serie pre deti, ktora ich vobec neuraza a aj dospely si ju naramne uzije.
31.03.2021

Amaterius
už to bolo spomenuté, takže len zopakujem: dynamické, zábavné a pripomínajúce 1. epizódu scifi seriálu :) našlo sa aj pár zvláštnych a asi nedomyslených vecí: chalan z Dúbravky ovláda pc techniku z inej planéty, alebo na tú planétu expandoval Microsoft? ako to, že si hneďrozumeli? a pod. :D čiže typické problémy scifi seriálov :D
31.03.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.