Tri dni v raji

Tri dni v raji? Ako pre koho. Omiročanky by istotne nesúhlasili.
Panteón majstrov hrôzy
Deň prvý:
„Konečne!“ Any sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu. „Toto mi chýbalo.“ Usmiala sa na svojho manžela, ktorý práve nosil ťažké krabice do domu. „Nie je to raj?“ Roztiahla ruky doširoka a začala sa krútiť dookola. Už od malička snívala o tom, že sa presťahuje na Marion, jeden z mesiacov Krola.
„To teda je!“ Odfrkol udýchaný Rope. Vláčil jednu krabicu za druhou z auta do domu. Bol na to sám. Najbližší susedia bývali viac ako kilometer od nich. Nebolo to preto, že by tu nik nechcel bývať, práve naopak. Mesiac Marion bol miestnom luxusných víl s obrovskými pozemkami, kde žili len boháči, a každý si chcel chrániť svoje súkromie. Zrejme ani keby bývali bližšie, neboli by ochotní pomôcť mu.
„Nebuď taký mrzutý!“ Any k nemu šikovne priskočila a vyskočila mu na chrbát. Väčšina chlapov by sa pod jej váhou a výškou stodeväťdesiat centimetrov zlomila, no on nie. Rope meral cez dva a pol metra a nejaké pidi dievča s len stodeväťdesiatimi centimetrami a asi osemdesiatimi kilami by ho nezdolalo. Aj keď váhou si nebol istý. Ženy o váhe neradi rozprávali, a tak bol tento údaj starý viac ako päť rokov. Stalo sa to tak, že vošiel do kúpeľne a omylom ju zazrel na váhe. Aj keď to bol len zlomok sekundy, po ktorom nasledoval krik a nadávky, stihol si všimnúť jej váhu.
„Som šťastný! Naozaj!“ Odvetil mrzutým tónom. Jej rubínovo-červené vlasy mu padali do očí a on zakopol do prahu dverí. Udržal sa, ale na nohách. Miloval Any a aj to mu dodalo sily udržať nielen ju, ale aj ťažkú krabicu.
„To vidím!“ Odfrkla Any a zoskočila na zem. „Budem musieť ísť!“ Zadívala sa na svoje zápästie. „Zvládneš to tu?“ Rope bez slova prikývol. „Ty moja tichá beštia.“ Chytila ho za líca a silno ich stískala. Rope nevedel, či viac neznášal to stískanie alebo tú prezývku, ktorú si vyslúžil v práci. „Nezabudni dať tie Omiročanky do kobky, aby trochu schladli!“ Prísne naňho namierila ukazovák. „Nechcem, aby ich náhodou niekto zbadal!“
„Ale veď...“
„Žiadne veď! Vieš, že by mohli upútať pozornosť a museli by sme sa stratiť!“ Na čele sa jej objavili vrásky. „Ja svoj raj neopustím! Je ti to jasné?!“
„Samozrejme lovkyňa.“ Pokúsil sa jej vrátiť prezývku, no ona na tú svoju bola nesmierne hrdá. Mala aj prečo. Veď samotná vláda využívala jej služby.
„Ľúbim ťa.“ Pobozkala ho a rozbehla sa preč. Stále len behala. Rope ju takmer ani nevidel chodiť pokojne. Jedine vtedy, keď niesla jedlo na tanieri, tak kráčala opatrne.
Z prahu dverí sledoval, ako nastúpila do prázdna. Pred ich domom parkovala jej ďalšia láska. Neviditeľná loď, na ktorej podnikala svoje výpravy za Urgotskými obrami. Bola to poriadna mašina. Rope jej ju trochu závidel. Vláda jej poskytla najmodernejšiu loď a hlavne vďaka jej platu si mohli dovoliť toto sídlo. Rope videl vnútro lode len dvestoosemdesiat osemkrát. Z tohto počtu bolo dvestoosemdesiatkrát hneď prvý týždeň. Any mu neustále pílila uši a on musel ísť do lode vždy, keď našla čo i len novú poličku na odkladanie vecí.
„Parkovať ale nevie.“ Povzdychol si Rope. Pri ceste z auta do domu si dvakrát narazil rozkrok o jednu z lyžín a trikrát hlavu o trup, než našiel cestu, kde už tá loď nebola.
Vzduch sa jemne zvíril a on vedel, že loď sa vzniesla. Bola tichá aj keď štartovala a vo vesmíre ju nedokázalo nič odhaliť. „Nečakaj ma. Prídem až v noci.“ Začul jej hlas skrz prepojené komunikátory.
Deň druhý:
„Preboha!“ Vykríkla Any. „Čo si to urobil?!“ Dívala sa na spúšť, ktorú spôsobil Rope. S robustným nožom sekal už tretiu Omiročanku na kusy.
„Veď si vravela, aby som sa o to postaral.“ Nechápavo zodvihol obočie.
„Ale takto?!“
„Prepáč, no nebudem sa s nimi rozprávať, aby som zmiernil ich utrpenie či strach.“ Odvetil pokojným chladným hlasom, a pri tom naznačil gestom úvodzovky.
„Mohol si aspoň trošku.“ Smutne špúlila pery a vyvaľovala oči.
„Som beštia! Na mňa to neplatí!“ Odvrátil zrak, pretože opak bol pravdou. Jeho ľadové srdce dokázala obmäkčiť len ona.
„Beštia rozhodne si!“ Urazene prekrížila ruky. „No to, že dokážeš skoliť statného Triora jedným úderom päste, neznamená, že by si pri Omiročankách nemohol byť trochu nežnejší.“ Postavila sa vedľa neho. „Úplne si ich zničil.“ Vzala kúsok, ktorý vyzeral ako trhanec a nie pekný čistý rez.
„Veď ich máme ešte dosť!“ Protestoval Rope. „A keď dôjdu, zbehneš do mesta a od priekupníka dostaneš ďalšie.“
„No neviem.“ Pokývala hlavou. „Začal sa priveľa vypytovať.“ Rope sa na ňu zadíval modrými očami, ktoré pripomínali skôr zamrznutý mesiac Gorus ako belaso-modré oceány Harisu.
„Tak nájdeme iného a priplatíme mu, aby sa nevypytoval!“ Zahnal sa nožom a z výšky viac ako troch metrov udrel. Kus Omiročanky doslova odletel do rohu miestnosti.
„Takto to nejde!“ Pokývala hlavou a prešla prstom po riedkej červenkastej tekutine, ktorá bola všade. „Tak počkať!“ Ochutnala ju. „Je o tri stupne teplejšia, ako by mala byť!“ Takmer vykríkla. „Ty si ich nedal do kobky!“ Vyštekla.
„Prepáč!“ Obrovský chlap stiahol hlavu medzi ramená. „Zabudol som.“
„Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, ak by ich niekto nejakou náhodou zazrel!“ Karhavo pokrútila hlavou. Vedela, že ich ale nik nevidel. Inak by už mali problém. „Kde sú teraz?“
„V kobke. Dal som ich tam nad ránom. Snívalo sa mi o tebe, a tak som si na to spomenul.“ Snažil sa udobriť si ju. Vedel, že pri jeho práci často naráža na dievčatá a ženy, ktoré lákal jeho robustný zjav ako aj sila, ktorá sa spájala s jeho prácou. Chcel jej tak ukázať, že je jediná a ani vo sne nebude iná.
„Lichôtky si nechaj!“ Jemne sa začervenala. „Ukážem ti, ako sa to robí!“ Zbehla do kobky a vytrhla jednu Omiročanku zo zovretia ostatných. Dotiahla ju k Ropemu a cestou sa jej prihovárala. Robila to tak vždy. „Teraz sa pozeraj.“ Vzala si od neho nôž a pustila sa do práce. Pri love Urgotských obrov musela byť šikovná a veľmi rýchla. Švihla niekoľkokrát tak rýchlo, že to Rope nestíhal sledovať.
„Trafila si?“ Nedôverčivo sa díval na Omiročanku, ktorá stála v jednom kuse.
„Len počkaj.“ Vyškerila sa Any. Po pár sekundách sa objavili tenké pásiky, z ktorých vytekala teplá červená tekutina. V zapätí na to sa Omirončanka rozpadla na tucty malých hladkých kúskov. „Takto to má vyzerať!“ Any hrdo vypla hruď. Aj keď zarábala viac ako Rope. Bola šikovnejšia ako on a dokonca aj oveľa chytrejšia, najviac mu na nej však vadilo niečo iné. Vadila mu jej práca. Vystopovať a uloviť Urgotského obra nebolo nič jednoduché. Práve naopak. Bolo to veľmi nebezpečné. Dokonca tak nebezpečné, že máloktorý z lovcov vôbec prežil stretnutie s ním, nie to, aby ho ešte pokoril. Any to ale šlo od ruky. Bola ohybná a rýchla, čím sa vyhla všetkému, čo proti nej mohol obor poslať. Navyše bola chytrá, a ak to bolo nutné, prešla mu cez rozum bez boja. Poklady, ktoré sa z takého obra dali získať, mali hodnotu miliárd.
„Chválenkárka!“ Vytrhol jej nôž z ruky. „Je to moja práca!“ Prísne sa na ňu zadíval.
„No dobre, dobre!“ Obranne zodvihla ruky. „Len nezabudni zliať šťavičku,“ naznačila úvodzovky, „Do džbánu a poriadne ju nechaj vychladiť. Zvyšok ulož späť do kobky, a keď prídu hostia, vynesieš to von, aby svetlo mesiaca dodalo kúskom tú správnu vôňu a chuť.“ Oblizla si pery a spokojne odkráčala preč. Rope neváhal ani sekundu. Rozbehol sa do kobky, mohutnými rukami zdrapol Omiročanku a vybehol s ňou naspäť. Vzal obrovský nôž, a takmer rovnako rýchlo ako Any ním zamávol niekoľkokrát. Po chvíľke prestal a díval sa, čo sa stane. Keď sa ani po piatich sekundách nič nestalo, doslova cítil uštipačný pohľad Omiročanky, ktorá sa vyhla jeho seknutiam. „Došľaka!“ Precedil medzi zuby a obzrel sa ponad rameno. Videl Any, ako si skladala uniformu. Takmer obrátený chrbtom k Omiročanke sekol mohutným sekáčom a rozpolil ju na polovicu aj bez toho, aby ju videl.
Deň tretí:
„Vitajte,“ Any vítala prvých hostí z okolia. Bol to starší pár, ktorý si sem chodil oddýchnuť. Podľa toho, čo o nich zistila, zbohatli na predaji vzácnych kovov z asteroidových pásov.
„Ďakujeme za pozvanie.“ Usmiala sa staršia pani. „Nebýva zvykom, aby niekto pozýval susedov na večierok.“ Any sa jemne začervenala. Na rozdiel do Ropeho, Any na večierku záležalo. Prvé fopá tak prišlo skôr, ako večierok vôbec začal.
Jeden za druhým prichádzali rôzne páry, ale aj jednotlivci. Zanedlho sa zotmelo a dom bol plný hostí. Any robila všetko preto, aby sa bavili. Keďže mala talent nielen na lov obrov, ale aj na komunikáciu, rýchlo si získala ich priazeň. Vyzeralo to tak, že každý sa dobre bavil. Hneď, ako vyšiel mesiac, Rope šiel dať kúsky Omiročaniek na svetlo. Stačila im len pol hodinka. Kúsky sa rozžiarili a vôňa sa šírila skrz otvorené okno do domu.
„Hm, čo to tak rozvoniava?“ Začudoval sa jeden z hostí.
„Prekvapenie večera.“ Any sa usmievala od ucha k uchu, pričom kútikom oka sledovala jedného z mužov. Neustále sa na ňu díval. Najskôr si myslela, že sa mu páči a chcela mu naznačiť, že nemá záujem. Potom si ale všimla, že to nebol tento typ pohľadu. Skôr to vyzeralo, akoby si nevedel rozpomenúť, kde ju videl. Z myšlienok ju doslova vytrhol výkrik jedného z hostí.
„Už viem, odkiaľ vás poznám!“ Ukázal prstom na Ropeho. „Vy ste Beštia. Však?!“
„Ale miláčik.“ Jeho žena takmer zbordovela. „Nie je slušné, niekoho takto nazývať.“
„Nie, má pravdu!“ Vysoký chlap s dlhou bradou sa pridal do rozhovoru. „Tiež som si vravel, odkiaľ ho poznám.“ Pošúchal si bradu. „Vy ste Beštia.“ Aj jeho žena sa naňho škaredo pozrela. „Je to zápasník z arény, ktorého prezývka je Beštia.“ Vysvetľoval.
„Presne tak.“ Prvý muž sa zmierlivo pozrel na svoju ženu. „On zápasí s tými najsilnejšími zvermi v aréne. Videl som naživo váš zápas s asi päťtonovým triorom. To zviera sa naňho rozbehlo, no on stál pevne ako skala.“ Rozprával to s ohromným obdivom v očiach. „Poviem ti drahá, ten chlap mu vrazil jednu ranu a zviera bolo tuhé. Nevymýšľam si.“ Zodvihol ruku s dvomi vystretými prstami na znak čestného slova. Jeho manželka bola mladá, a keď počula, čoho je schopný, na chvíľku sa akoby roztriasla, no zároveň jej tvár pohltil rumenec. Any si to všimla. Takmer sa jej podarilo rozbiť v dlani sklenený pohár, no ovládla sa.
„No je to môj chlapík.“ Objala ho a pritisla sa k nemu. Pri tom pohľadom prebodla dievčinu, ktorej tvár zažívala doslova muky pod neustálymi zmenami farieb z bordovej cez červenú, až k mŕtvolne bielej. Any síce uspela, no večer sa zvrtol. Všetci teraz chceli počúvať historky z arény a Rope im neochotne vyhovel. Jeho suchý monotónny hlas nebol najvhodnejší na rozprávania, no aj tak to všetci hltali. Muži preto, že chceli byť ním a ženy preto, že nemali na výber. Drsné súboje so zvieratami im pripadali často kruté a zbytočne nebezpečné. No aspoň sa mali na koho pozerať, aj keď pohľad Any dával jasne najavo, aby si držali odstup. „Láska, prinesieš prekvapenie?“ Rope bez slova vstal a vybral sa ku chladničke. Vytiahol odtiaľ džbán červenkastej tekutiny a rozlial ho každému do pohára. Potom vybehol na terasu a vzal aj na drobno nakrájané kúsky Omiročaniek a položil ich na stôl.
„Zaujímavé.“ Všetci sa zadívali na jedlo pred nimi. „Čo to je?“
„Šťava z Omiročaniek, a k tomu kúsky dužiny vyhriaté v mesačnom svetle.“ V miestnosti nastalo hrobové ticho.
„Páni!“ Poznamenal jeden z hostí. „Ako ste k niečomu takému vôbec prišli? Je to to najvzácnejšie ovocie, aké existuje. Rastie len na jednom jedinom mieste...“
„Uprostred Urgotského obra.“ Doplnil chlapík, ktorý si až doteraz prezeral Any.
„Mám svoje zdroje.“ Usmiala sa Any. „Len sa ponúknite. Posunula mysu s ovocím bližšie k hosťom. „Mesačné svetlo ich donútilo dozrieť a vraj ich chuť je božská.“ Každý z nich si vzal kúsok. Aj Any a Rope si jeden vzali. Any síce pátrala po Urgotských obroch, no pracovala pre vládu. Všetko, čo z nich získala, im aj odovzdávala. Mala ale kontakty a vedela, kto predáva „zmiznuté“ cennosti z obrov.
„Hm, to je dobrota.“ Povedali všetci zborovo.
„Zdá sa, že to, čo sme o nich počuli, bola pravda!“ Poznamenala Any s plnými ústami.
„Museli byť poriadne drahé.“ Najmladšia zo žien si prezerala na drobno pokrájane Omiročanky.
„To je isté.“ S plnými ústami pokračoval chlapík s dlhou bradou. „Urgotských obrov je veľmi ťažké nájsť, a ak sa nejaký nájde, je náročne dostať sa dnu.“
„To teda áno.“ Pridal sa ten, ktorého pohľad sledoval Any. „Urgotovia, nie väčší ako tento stôl,“ ukázal na konferenčný stolík s misami jedla. „Boli to majstri v budovaní svojich pokladníc. Je to doslova zmes bludísk so skrytými nástrahami, pascami, hádankami, a ktovie akými ďalšími záhadami. No stojí to zato. Okrem ich vyspelej technológie sa tam veľmi často nájdu aj dávno vyhynuté rastliny či stromy ako Omiročanka.“ Obdivuhodne prikývol smerom k Any. „Tí, ktorí sa rozhodnú vydať do útrob úzkych chodieb, musia byť nesmierne odvážni, ale aj zruční. Okrem toho, ich lode musia byť rýchle alebo extrémne vyzbrojené, aby sa cenný náklad nestal úlovkom pirátov.“ Pokračoval v dopĺňaní informácií. Any prekvapilo, koľko toho vie o obroch. Horela túžbou, aby sa s niekým mohla porozprávať o tom, čo robí. Mala to ale zakázané. Robila nebezpečnú prácu a bola pravda, že ak by sa o nej dozvedeli piráti alebo len nejaká konkurenčná planéta, mohli by ju chytiť a Ropeho použiť ako páku, aby im pomohla. Preto jediný, s kým sa o tejto vzrušujúcej práci mohla porozprávať, bol jej manžel.
Večierok pokračoval skvelo. Okrem úžasného jedla naďalej rozoberali Ropeho kariéru. Any si nervózne hrýzla nechty. Aj ona by sa chcela pochváliť, no nešlo to. Po polnoci sa poslední hostia pobrali domov. Ako posledný ale odchádzal práve ten, ktorý si ju celý večer premeriaval pohľadom. „Bol to skvelý večer.“ Poďakoval a jemne sa uklonil. „Som rád, že neporušujete pravidlá!“ Prísne sa pozrel na Any, a tá stuhla. „Viete, niekoľko Omiročaniek zmizlo zo skladu. Ak by ste ich vzala priamo vy, museli by sme zakročiť a nepáčilo by sa vám to.“ Any sa zakoktala. Chcela niečo povedať, ale nešlo to. „Keďže,“ odrazu sa chlapík usmial, „Ste ich kúpili od priekupníka, čo som si overil, myslím si, že sa vám da veriť.“ Pokojne sa usmieval. „Čiže vy nie ste ten, kto ich vynáša z trezorov.“ Jemne sa uklonil. „Ešte raz ďakujem za príjemný večer.“ Odkráčal preč. Any zabuchla dvere a naštvane sa pozrela na Ropeho.
„Ja som ti vravela, aby si ich dal do kobky!“ Prskala na všetky strany. „Istotne si ich nechal na kuchynskej linke, a keď v noci vydávali žiarenie, zachytil ich niektorý z krížnikov na orbite! Takmer som kvôli tebe prišla o prácu!“ Rozčuľovala sa ako dračica.
„Neprišla,“ odvetil pokojne Rope. „Na to si pre nich príliš vzácna.“
„To nemôžeš vedieť!“ Urazene skrížila ruky. Vedela, že mal pravdu. Ak by aj tie Omiročanky ukradla, zrejme by ju čakala len nejaká pokuta a napomenutie. „Tak poď. Ukryl som pár kusov len pre nás.“ Rope mykol veľkou hlavou a Any sa naňho nepatrne usmiala. Keď vytiahol plný podnos Omiročaniek, mávla rukou a hodila sa na gauč k nemu. Spoločne si užívali najchutnejšie a najvzácnejšie ovocie vesmíru získané z útrob veľkého bludiska postaveného rasou miniatúrnych tvorov.

Zlodejisnov

Zlodejisnov
"Kreativita je inteligencia, ktorá sa zabáva." Albert Einstein

Diskusia

Zlodejisnov
So všetkou skromnosťou dal by som tejto poviedke prinajmenšom 10 bodov. Nejde o to, že by to bolo ktovieaké majstrovské dielo, no zastávam názor, že keď autor sám nie je hrdý na to, čo napísal a patrične si to neužil, nemal by to zverejňovať :)
07.03.2021

HB
Ahoj a vitaj u nás!
Čo chcem spomenúť ako prvé, sú odstrániteľné chyby, ktorých máš v texte, bohužiaľ, celkom dosť. Sám nie som odborník na čiarky, ale u teba mi niektoré chýbajúce čiarky naozaj pichali oči.
"„Samozrejme lovkyňa.“"
Ďalej farby sa určite nepíšu cez pomlčku.
"...rubínovo-červené vlasy..."
"...belaso-modré oceány..."
Ďalej toto je dosť rušivé a zaslúžilo by si to prepísať:
"Any hrdo vypla hruď. Aj keď zarábala viac ako Rope." nerozumiem totižto celkom tomu, ako mali tieto dve vety spolu fungovať.
Námet je fajn! Aj keď sa jedná o obrovský vysnívaný svet, dej je v podstate minimalistický a nestane sa toho veľa. To mne osobne práve celkom vyhovuje a je to lepšie než snaha narvať do poviedky komplet lore sveta a potom ešte aj obrovský epický príbeh. Aj tak si však myslím, že tomuto príbehu by svedčila akási údernejšia pointa. Nie nutne nasilu plottwist na konci, ale niečo silnejšie, niečo, čo by v čitateľovi ostalo rezonovať ešte nejakú tú chvíľku.
Nie je to vyslovene zlý text a nechcem aby tak pôsobil môj komentár, ale zároveň si nemyslím, že toto je víťazná poviedka FP. Ber to ale tak, že si na začiatku svojej autorskej cesty na tomto portáli a ak budeš sám chcieť, pôjdeš len a len vyššie. Opäť zdôrazním PnP, sú to fajn cvičenia, kde si potrénuješ prácu s textom a pointou na minime priestoru, či už z hľadiska rozsahu, ale aj času. Pomáha to, fakt.
Snáď sa tam čoskoro stretneme! Držím palce v ďalšom písaní.
07.03.2021

Alexander
Tiež mi to príde ako časť niečoho väčšieho. Možno tá neznalosť "vecí" nerobí pre mňa príbeh až tak zaujímavý. No gramatika (kto píšete bez chyby, hodnote prvý...:)inak tiež slušne napísane, ako som spomínal v celkovom kontexte asi zaujímavé-teda fajn .
07.03.2021

Goran
No... napísané to bolo dobre. Nieže nie. No nie, že by sa nedalo i lepšie :) Ale bolo to fajn a bolo to dostačujúce na to, aby sa to dobre a hladko čítalo. Chyby tam boli, na niektoré z nich správne poukázal Martin, ale zrejme zatiaľ aj tak najmenej zo všetkých ostatných poviedok, čo som doteraz v tejto súťaži čítal, rozhodne nie tak, aby to bilo to očí a kazilo dojem z čítania, takže tým sa zase až tak neznepokojuj (ale áno, Martin má pravdu, tak či tak, vždy, treba dať pred publikovaním mrknúť šikovnému betareaderovi, aby ste vychytali nedostatky, čím menej chýb, tým lepšie!). Páčil sa mi nápad, páčilo sa mi, že to bolo postavené na šikovne spracovaných dialógoch, veľmi sa mi páčilo špičkovanie medzi dvojicou. Nevadilo mi, že sme sa vlastne nič nedozvedeli o bezpochyby zaujímavom univerze, v ktorom sa to odohráva, tu sa tie nevypovedané a utajené skutočnosti hodili. Trochu ma zamrzela scéna s porcovaním, vo svojej naturalistickosti mi prišla už samoúčelná, v štýle, há, teraz šokujem čitateľa. Isté veci by ale bolo treba dovysvetliť - ako to, že boli tak veľkí (tá dvojica) ako to, že boli tak ubernamakaní? Pôsobí to až komiksovo... Alebo zistenie, že obri boli skôr krpci a vzťahuje sa to i na ich bludiská - tu je ale logická chyba, urgotský obor je tvor či názov pre ich labyrinty??? Zdá sa, že sám v tom nemáš jasno, v texte je to zmätočné a akoby sa to zamieňalo. Tam by sa vyložene hodila scéna, ako sa Any prediera bludiskom, hľadá Omiročanky a čelí nástrahám... Nič z toho, čo som neoval, ale poviedke príliš neblíži. To, čo jej blíži veľmi a to, prečo som jej dal nižšie hodnotenie, čo ma veľmi mrzí, lebo sa mi zdá, že dokážeš napísať pritom naozaj schopný text, je skutočnosť, že to bolo, prepáč, o NIČOM.
Záver je len tak do stratena. Čitateľ sa nič nedozvedel, nič ho neprekvapilo, o nič v podstate nešlo. Nič si z toho neodniesol, lebo... k ničomu poriadnemu nedošlo a vlastne sa absolútne nič nestalo. Takto by poviedka nemala vyzerať. Aj to najchutnejšie šampanské, bez bubliniek a odstáte, vyšumené, je potom len tieňom samého seba. Povedz mi, čo si z tejto prózy má čitateľ vziať? Nič... a ak mu vôbec niečo po čase ostane v pamäti, bude to azda len podivná scéna krájania podivného živého ovocia... To nie je to, čo čitateľ chce a potrebuje.
Škoda, preškoda, lebo potenciál tam bol.
07.03.2021

Zlodejisnov
Táto súťaž sa mi páči, čím ďalej, tým viac. Ani nie tak kvôli cenám, pretože tie sú skôr symbolické, ale hlavne kvôli týmto komentárom. Spätná väzba a pocit, že si niekto poviedku naozaj prečítal, je to, prečo sa plánujem zúčastniť či už FP alebo PNP znovu. Takže ďakujem za všetky komentáre a určite si niečo z nich vezmem k srdcu :)
08.03.2021

Lukáš Polák
Všetko to, čo si myslím, je už vlastne spomenuté vyššie. Hlavne ma mrzelo, že dej tam v podstate nebol žiadny, iba akási konverzačka. Napísané to bolo dobre aj zaujímavo, no nič sa tam nestalo. Mňa by osobne zaujímala taká výprava cez bludisko a lov tých obrov. O tom by mohla byť parádna poviedka.
08.03.2021

Amaterius
Bolo to zaujímavé :) Napísal si to tak, že som myslel, že Omiročanky sú ľudia, nejaký iný inteligentný živočíšny druh a oni ich jedia :D a keď tam bolo to o tej šťave tak mi to prišlo, že hovoria o krvi :D a potom sa to pekne vyskladalo a zistil som, že je to ovocie a Urgotskí obri sú pokladnice :D po objektívnej stránke mi nenapadá nič, čo by som mohol vytknúť. Po subjektívnej sa prikladám k vyššie uvedeným komentárom, že dej bol v podstate veľmi riedky.
09.03.2021

xius
Mysu! :D
...ale bavil som sa! Chcel som vediet viac a to nedbale "ale daj pokoj" od autora bola taka necakana meta-hra. :) Ze je dej riedky mi nevadilo, bolo to proste par dni zo zivota neuveritelnych bytosti. A davka fantazie okolo bola tak akurat, aby som uveril a nekladol privela otazok. Cim viac takych! Ma to nadsenie a spravnu davku hravosti, ktoru spravidla nejde textu vnutit.
Problemy som citil len v realnych prvkoch, vykresleni postav a ich interakcii. Spravaju sa ako deti, ktorym rodicia nechali prazdny byt na tyzden... Ale! Ono to tak vyznieva, pretoze zvysok tvojho textu je dalej, lepsi. Potom vznika taky zvlastny kontrast v kvalite. Skus viac tazit z reality? Z vlastnych zazitkov a pribehov okolo seba. Nech su tvoje postavy o cosi ozajstnejsie. To fantasticke uz mas.
31.03.2021

B.T. Niromwell
Začnem nejakými jazykovými vecami a potom prejdem k deju.
Oslovenie má byť oddelené čiarkami: „Samozrejme, lovkyňa.“
Uvádzacia veta v priamej reči sa píše cez čiarku, nie cez bodku: „„Parkovať ale nevie,“ povzdychol si Rope.“ Toto si pozri, lebo to máš tak v celkom texte.
„Zahnal sa nožom a z výšky viac ako troch metrov udrel.“ Takže ich krájal na dlážke?
Niektoré vety by bolo treba prečesať, pozor na opakovanie ktorý: „Vedel, že pri jeho práci často naráža na dievčatá a ženy, ktoré lákal jeho robustný zjav ako aj sila, ktorá sa spájala s jeho prácou.“
Fopá sa píše faux pas
Napadlo mi, prečo sa rasa miniatúrnych tvorov nazýva obrami?
Čo sa týka negatív, zaoberáš sa banalitami. Ten pridlhý odsek o jej váhe sa mal odbaviť jednou vetou. Nebolo to ani vtipné, ani informačné, ani nič.
Princíp „show, dont tell“ by mal byť tvoj kamarát pri písaní. V texte by malo byť čo najmenej sucho vyrozprávaných, zrejmých faktov: „Miloval Any a aj to mu dodalo sily udržať nielen ju, ale aj ťažkú krabicu.“ Čím viac ich tam dáš, tým viac bude mať čitateľ pocit, že ho máš za blbca. Často sa ti stane, že odbehneš od témy k takým zvláštnym detailom, ktoré sú dosť samozrejmé, a pre dej či opis postavy nemajú žiaden význam: „Rope ju takmer ani nevidel chodiť pokojne. Jedine vtedy, keď niesla jedlo na tanieri, tak kráčala opatrne.“ Na čo to spomínať? Možno ešte kráčal opatrne, keď mala v ruke vajcia alebo vázu. A pravdepodobne, ak bola unavená. Ale prečo by sme to potrebovali menovať? A takej vaty je tu celkom dosť.
Rope je sympoš, Any je vrcholne nesympatická, človek až nechápe, prečo by s ňou Rope vôbec bol, ale nejako sa to trochu ku koncu uchlácholí, hoci by bolo možno fajn dať tam nejaké mini detaily na začiatok, ktoré by vysvetľovali, čo má na nej rád. Lebo, naopak, celý odsek máš venovaný tomu, ako mu vadí jej práca. Človek zaľúbený po uši do niekoho, na kom mu všetko len vadí, nepôsobí uveriteľne. Ale inak je ich vzťah cute. Omiročanky a ich údel vyvoláva zvedavosť a chuť do ďalšieho čítania. Po celý čas som si inak predstavovala, že sú to cítiace bytosti a odrazu to bolo cítiace ovocie! Celkom zaujímavý element. Ovocie sa ale neodšťavuje tak, že ho rozrežeš na malé kúsky, pritom predsa strácaš šťavu. Obzvlášť v takej hightech pôsobiacej domácnosti by človek čakal, že budú mať nejaký mega odšťavovač. Scény s nešťastným Ropeom majú šťavu, to, ako nepasuje do raja, je dobre vykreslené. Pobavilo ma najmä: „...no aj tak to všetci hltali. Muži preto, že chceli byť ním a ženy preto, že nemali na výber.“
Inak som si po celý čas myslela, že chce všetkých susedov otráviť.
Na konci si si podkopol nohy tým, že si priznal, že aj keby ju chytili, nijaké následky by z toho nevyviedli. Čiže, o čom to všetko potom bolo? Ale ako slice of life to celkom funguje, ale ak to s písaním myslíš vážne, treba popracovať na štylistike a stavbe viet, tu nepomôže iné ako veľa, veľa čítať.
02.04.2021

Zlodejisnov
Ďakujem za všetky komentáre. Určite si z nich veľa vezmem aj keď gramatika a štylistika bude poriadny oriešok pre matikára :)
08.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.