Šarlátové oči

Prečo rodičia vraveli Teodorovi nech nechodí do lesa?
Podporte scifi.sk
Teodor miloval prechádzky počas nocí, keď na oblohe ako slnko svietil mesiac. Miloval jemné šumenie vetra medzi listami stromov, občasné zahúkanie sovy ktorá sa práve vydávala na lov, a najmä vzdialené zavýjanie svorky vlkov, ktorí mali svoj brloh v srdci lesa. Rád sa prechádzal po lúke ktorá obklopovala les a pretekal ňou potôčik, ktorý pramenil na okraji lesa. Občas sa vybral i na krátku potulku do lesa, no nikdy nezašiel priďaleko. Sľúbil to svojim rodičom a svoj sľub aj dodržiaval. Tí sa o chlapca spočiatku báli, strachovali sa aby sa mu nič nestalo. No spln prichádzal a odchádzal a chlapec sa spolu s ním odkrádal von, no vždy sa vracal na druhý deň ráno a v poriadku. Postupom času z nich strach opadol a stala sa z toho bežná rutina. Trvali však na jednom pravidle: aby nikdy nechodil hlboko do lesa, pretože by sa mu mohlo niečo stať. Teodor s pravidlom súhlasil a dodržiaval ho. Občas nakrátko vošiel do lesa, no vždy mal lúku na dohľad. Až doteraz.
Ten večer nebo priam žiarilo. Teodor ešte nikdy nevidel tak farebné a prekrásne nebo, hviezdy sa mihali sem a tam ako splašené srnky a nad nimi sa ako nebeský zelený hodváb vlnila akási nadpozemská žiara. Bol tak uchvátený nebeským divadlom, že si takmer nevšimol malé vĺča, ktoré sa ku nemu túlilo. Najprv pocítil jemný dotyk niečoho chlpatého na nohe, no nevenoval tomu veľkú pozornosť, pretože miestne zvieratá, a najmä zajace, si zvykli na jeho prechádzky a často chodili k nemu, pretože im občas priniesol nejakú maškrtu. Až keď pocítil studený ňufák na svojom členku, sa pozrel dole a zamrel od strachu. Nebál sa ani tak neškodného vĺčaťa, no pri pomyslení že by sa nablízku mohla potulovať vlčica ktorá hľadá svoje mláďa, mu tuhla krv v žilách. Chcel sa čo najrýchlejšie rozbehnúť domov, no nevládal sa pohnúť, ani hlások zo seba vydať. Strach ho prikoval, nasadil mu svoje reťaze a nedovolil mu odísť, no v tom mláďa zdvihlo pohľad a pozrelo sa mu priamo do očí. Mal pocit akoby mu so svojimi zlatistými očami prenikalo a prepaľovalo dušu a myseľ. Pohľad trval len moment, no stačilo to. Razom z neho opadol všetok strach a obavy, nemyslel ani na možnú prítomnosť dospelého vlka, ani na reči rodičov ktorí mu vraveli aby sa nepribližoval ku vlkom. Jediné čo chcel urobiť, bolo poškrabkať vĺča za ušami. A to mu to dovolilo.
Teodor nevedel koľko času mohlo uplynúť. Mohli to byť minúty, hodiny, ba i sekunda, no na tom nezáležalo. Ten moment bol taký dokonalý, nebo tak nádherné, lúka tak prekrásna, vĺča tak pokojné a priateľské, že ostatné veci stratili význam a váhu. Teodor si užíval ten moment, ktorý ho napĺňal nadpozemským pokojom. Preto, keď si všimol že mláďa zmizlo, ho zachvátila hrôza a des. Celý bez seba vyskočil na nohy a začal po ňom pátrať, prečesával lúku od jedného konca ku druhému, nedbal na zvieratá ku ktorým sa inokedy správal priateľsky, duril ich zo svojich nôr. Pátral po vĺčati, no nebolo po ňom ani stopy, akoby sa pod zem prepadlo. Teodor, zúfalý a znechutený, si sadol na zem a začal potichu nariekať, no v tom začul slabé mrnčanie z kraja lesa, a na jeho veľkú radosť ho zbadal. Rozbehol sa za ním, no vĺča nečakalo a vnorilo sa do lesa. Teodor sa zháčil, pretože si pamätal na varovania jeho rodičov a na sľub ktorý im dal, no túžba vidieť a znovu ho pohladiť bola silnejšia, a tak sa predsa len odvážil vstúpiť do lesa.
Les bol prekrásny, tajomný, plný života a radosti. Zelené svetlo, rinúce sa z neba dodávalo všetkému naokolo nádych nadprirodzena. Všade kam sa pozrel videl nové divy a prekrásne scenérie. Mladé zajace sa preháňali sem a ta, na čistinke sa pásli lane so svojimi mladými, ktoré neobratne stáli na vlastných nohách. V korunách počul šelest listov a spev vtákov, pomedzi ne s dych vyrážajúcou eleganciou skákali veveričky z jedného konára na druhý. V diaľke počul jemný zurkot potôčika ktorý pramenil kdesi v srdci lesa. Zazrel dokonca i mladé líšky, nevinne sa klbčiace pri svojej nore. A uprostred toho všetkého na neho čakalo vĺča, ktoré ako keby mu naznačovalo nech ho nasleduje. Teodor, nadšený z toľkej krásy a nádhery, sa za ním ochotne vydal.
Teodor čoskoro stratil prehľad o čase. Netušil či prešli minúty či hodiny, nevedel ako ďaleko zašli, ani nevedel kde vôbec sú. Malá časť z neho s bála hnevu rodičov keď zistia že bol sám v lese, no len čo sa mu vĺča pozrelo do očí, tento strach zmizol. Miesto neho sa v ňom rozhostil pokoj a túžba nasledovať ho hoci aj na kraj sveta. No všimol si že jeho oči sa menia. Na začiatku mali teplú zlatistú farbu, ako slnko alebo slnečnice v rozkvete, no teraz tá zlatistá farba bledla a miesto nej nastupovala sýta šarlátová, ako krv z čerstvej rany, ako šaty kardinála ktorého videl pri jedinej návšteve mesta. Trochu ho to znepokojilo, no mláďa ako by to vycítilo. Prišlo ku nemu, jemne sa mu obtrelo o nohy a nakoniec mu oblizlo obe ruky. Nadšený Teodor vĺča jemne poškrabkal za ušami a opäť sa vydali na cestu.
Les sa menil. Svetla už bolo pomenej, a miesto magického zeleného im na cestu svietili už len obyčajné hviezdy. Takisto i zvierat bolo pomenej, a pri najmenšom zašuchotaní utekali. Vĺča taktiež zmenilo chôdzu, našľapovalo opatrnejšie a kradmejšie. Teodorovi sa do mysle začal vkrádať strach. Najradšej by sa otočil, no nešlo to. Ako keby ho nejaká sila stále ťahala vpred. Už sa ani neobzeral okolo seba ako predtým. Tam kde boli na začiatku lesa známe stromy rastliny, sa tu týčili naopak úplne cudzie. Ich tvar ho znepokojoval a desil, tak sa radšej pozeral len pred seba. Kútikom oka zachytával i nejasné tvary zvierat, ktoré sa schovávali za cudzími stromami. Vyzerali ako tiene, tmavé a neurčité. Jediné čo mali spoločné boli šarlátovo planúce oči, také aké malo i vĺča.
Ich cesta sa náhle skončila. Z ničoho nič prišli na čistinku, ohraničenú mohutnými kmeňmi pradávnych stromov. Hore na oblohe nebolo vidno ani jednu hviezdu, celú ju vypĺňal obrovský mesiac aký Teodor v živote nevidel. Čistinku zalieval šarlátovým svetlom, až sa zdalo ako keby sa celá kúpala v krvi. V jej strede sa týčil akýsi prapodivný kamenný oltár, ktorý sa šialene skrúcal a kľukatil. Pred ním stála vysoká zahalená postava, ktorá bola otočená Teodorovi chrbtom. Vĺča sa ku nej hneď rozbehlo, Teodor ho nasledoval až po hodnej chvíli premýšľania. K pohybu mu pomohli aj tieňové zvieratá ktoré sa pohybovali tesne za ním, a zo strachu z nich sa radšej dal do pohybu. Kráčal čoraz ťažšie a pomalšie ako sa ho hrôza a des pomaly zmocňovali. Nakoniec prišiel až ku tajomnej postave asi na vzdialenosť piatich metrov a tam ho definitívne prikovala neskutočná hrôza ku zemi. Tieňové zvieratá teraz stáli tesne za ním, no ako keby si ho ani nevšímali, všetky sa pozerali na postavu ktorá im stále bola otočená chrbtom. Jediné mláďa sa pozeralo na Teodora, no už ani ono nemalo hravý a milý výraz. Vyzeralo ako keby sa nevedelo dočkať kedy sa do Teodora bude môcť zahryznúť.
V tom postava prehovorila. Znelo to ako jemný šelest listov, ako stromy lámuce sa počas búrky, ako tiché vŕzganie konárov pod ťarchou snehu. Znelo to krásne i desivo, lahodne i strašidelne. V tom momente ako stíchla aj posledná ozvena sa na Teodora vrhlo vĺča. Zahryzlo sa mu do pravej nohy, zuby mu zaťalo hlboko až do kostí. Postupne sa pridali i ostatné zvieratá. Hrýzli ho po celom tele, škrabali ho svojimi pazúrmi, kde-tu si z neho i kúsok odtrhli. Teodor kričal hlasom plným bolesti a strachu, kričal o pomoc svojich rodičov, kamarátov, prosil samotného Boha nech ho zachráni, no bol tam sám. Nakoniec sa z posledných síl obrátil s prosbou o pomoc i na tajomnú postavu, ktorá ako keby ani nevnímala dianie za sebou. Prosil ho o pomoc, sľuboval mu možné i nemožné, len nech ho zachráni. To muselo nejako preniknúť až ku postave, pretože sa zaraz otočil a všetky zvieratá sa stiahli a začali vyť, len mláďa zostalo sedieť pri Teodorových nohách, ako keby sa nič nestalo. Keď sa postava zahľadela Teodorovi do očí, cítil ako ho opúšťa príčetnosť a miesto nej nastupuje zvieracia podstata ktorá sa ho pomaly zmocňovala. Jeho telo sa hojilo, rany sa celili, no zároveň cítil že sa aj mení. Celé to netrvalo ani minútu, a keď bolo po všetkom, ku vytiu sa pridal nový tenký hlások.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

8HitBoy
Čau!
Pekný mini príbeh, ktorý ma bavil aj napriek tomu, že približná pointa mi bola zrejmá už pomerne skoro. To však nie je nutne mínusový bod, ak je príbeh podaný pekne. Používaš naozaj čarovné opisy, ale občas som mal dojem, akoby nie vždy nutne slúžili na posúvanie príbehu, ale len sme sa s nimi motkali na jednom mieste. Možno by bolo dobrým nápadom do budúcna skúsiť nájsť lepší balans medzi opismi a dynamickým posúvaním deja? Ber to, samozrejme, len ako návrh.
Inak sa mi to čítalo naozaj príjemne, talent na písanie máš a určite pokračuj, píš, čítaj, dávaj texty na betaready a zverejňuj svoje poviedky. Pozerám, že je to tvoja prvá poviedka zverejnená na našom portáli. Budeme veľmi radi, ak budeš v publikovaní na scifi.sk pokračovať aj naďalej, má to určite zmysel :)
Drž sa!
03.03.2021

Amaterius
Bolo to veľmi pekne napísané, naozaj krásne opisy. Ja patrím k čitateľom, ktorí majú opisy radi, takže toto bola presne moja šálka kávy. Len 1 taký detail, lebo rovnako, ako mám rád opisy, tak si aj potrpím na logiku v príbehu a tu máš jednu takú zvláštnosť, keď najskôr Teodor vstupuje do lesa, aby chytil vĺča, ale potom sa zľakne zastaví sa a vĺča k nemu pribehne on sa upokojí a spolu pokračujú ďalej...to už veľmi zmysel nedáva, prečo pokračujú ďalej do lesa, keďže Teodor tam vstúpil, aby vĺča dohnal :D až potom neskôr píšeš, že už ho začala priťahovať nejaká ďalšia moc. Ale to je len taká prkotinka, inak je to naozaj veľmi čarovne napísane :)
03.03.2021

Goran
Mám rád vlkov a milujem vlkolakov, milujem i tajuplnú, ba hrôzostrašnú atmosféru, zbožňujem opisný štýl. A naozaj si sa pokúsil o pekný, kvalitný knižný sloh. Ale iba pokúsil. Pokus to je (na začiatočníka? - zrejme) pozoruhodný. Máš talent, určite píš a ja si rád prečítam od teba niečo ďalšie a budem sa spolu s tebou tešiť, ako budeš rásť. Nižšie uvediem, prečo to vnímam iba ako "pokus", aj keď miestami pôsobivý.
Technické hľadisko: tiež mám problém s čiarkami, ale chyby si daj (i iného druhu), pokiaľ je to možné pred publikovaním, opraviť. To je však "technika", to nechajme teraz bokom. Horšie je, že trošku "hapruje" slovosled a napriek pekným obrazom a poetickosti nemôžem povedať, že štylistika by bola doladená. Sem-tam je dokonca vyložene neučesaná. Vytýkam opakujúce sa slová, pritom to nie je účelné opakovanie, ale používanie tých istých slov v dvoch vetách idúcich po sebe, alebo aj v jednej a tej istej vete. Nešťastným a nemilým spôsobom spájaš vety do súvetí. Ktorá, ktoré, ktorý, pretože... je toho priveľa a je to používané ako barlička a častica "no" je tak nadužívaná, že som si mal tendenciu zlomyseľne počítať koľkokrát sa v texte objaví.
Najviac ale zamrzela jednoduchosť poviedky. Myslím vyústenia, rozuzlenia. Nič proti jednoduchosti a priamočiarosti nemám. Ale príbeh o tom, ako niekto neuposlúchol radu a vošiel do zlého lesa... a "prekvapivo" na to doplatil, je doslova banálny...
Kritizujem? Aj to treba, buď za to rád. Ber to aj tak, že na rozdiel do mnohých iných poviedok, a to aj v tejto súťaži, vidno, že autor má skutočne rád slovo a prácu so slovom, budovanie atmosféry a pokúša sa o naozajstnú beletriu (krásnu literatúru). A to nie je málo, práve naopak! Držím palce a prajem veľa úspechu, verím, že s trochou (možno hodnou trochou :)) ho ale dosiahneš! Budeš mať potom vo mne čitateľa, ktorý sa bude tešiť na tvoje texty. Už teraz tam vidím potenciál.
04.03.2021

Lukáš Polák
Vidím to podobne ako kolegovia hore - opisy sú fakt vydarené a štartujú motory obrazotvornosti, len v tomto prípade možno až na úkor deja, ktorý sa veľmi nepohne a ešte rýchlo skončí. Skôr by som hľadal cestu za nájdením vhodného kompromisu, aby to nebol opis voči deju kontraproduktívny. Technickú stránku tiež treba vylepšiť a hlavne pred "ktorý/ktorá/ktoré" sa vždy píše čiarka.
04.03.2021

xius
Opisy ti uz pochvalili a naozaj ti idu. Netrapis nas raz privelkou davkou detailov a inokedy zase nulovou. Malujes scenu a vidim ju. Ale to je ozaj tak vsetko. Poviedka je len taky nahodny napad. Skus postupovat od napadu k textu tak, ze sa sam seba pytas ''preco?'' a hladas odpovede, ktore bud rozvijaju pozadie deja alebo ho posuvaju vpred.
Preco Teodor miloval prechadzky a prirodu? Mozno mu rodicia nikdy nechceli kupit psa a to ho zlomilo s vlcatom? Kto je tajomna postava v hlbinach lesa? Prastary mag, ktory povazuje ludi za podradne bytosti? Alebo mozno Teodora privolal nechtiac, co sa proste stava, ked pracuje na novom kuzle... A potom musel zahladit stopy. Zase.
31.03.2021

Veles
Ďakujem za všetky postrehy, vezmem si ich ku srdcu a budem sa snažiť priniesť nové výtvory. Tento text bol naozaj taký "free-style" jeden večer som si sadol ku počítaču a začal som proste písať, preto je to také plytké a nemá to hĺbku. A Xius, o tej postave sa dozvieš viac v mojej novej poviedke ktorú sem dám snáď čo najskôr.
01.04.2021

xius
@Veles: Parada! :)
01.04.2021

B.T. Niromwell
S mnohým povedaným sa stotožňujem. Vidno, že si sčítaný/á, ale nájdu sa v tvojom texte nejaké začiatočnícke neduhy. Teraz pôjdem trošku do detailov. Opakujú sa ti slová, najmä spojky no alebo ktorý, čož je najobľúbenejšia spojka mladých autorov: „...zahúkanie sovy ktorá sa práve vydávala na lov, a najmä vzdialené zavýjanie svorky vlkov, ktorí mali svoj brloh v srdci lesa. Rád sa prechádzal po lúke ktorá obklopovala les a pretekal ňou potôčik, ktorý pramenil na okraji lesa.“ Tiež ti občas ujde čiarka pred spojkami a čím ďalej v texte, tým máš akosi menej tých čiarok. Ak nevieš kde a ako, skús sa riadiť pravidlom, že každý prísudok, čiže sloveso, musí byť oddelený od ďalšieho čiarkou. Výnimkou sú spojky a, i, aj, ani, tam sa čiarka nedáva.
„...pretože si pamätal na varovania jeho rodičov...“ Malo by byť svojich. Aby sme to zbytočne nekomplikovali, pravidlo znie: Vždy, keď sa dá použiť svoj namiesto jej, jeho, ich, môj..., má sa použiť.
„Svetla už bolo pomenej, a miesto magického zeleného im na cestu svietili už len obyčajné hviezdy.“ Magického zeleného čoho? Vieme, že svetla, ale v tej vete pocitovo niečo chýba.
Pozor na dávkovanie informácií – kým sa dostaneme na koniec prvého odseku, tak to, že rodičom sľúbil, že nepôjde do lesa, sa dozvieme trikrát, ak rátam aj notičku.
Miestami máš naozaj krásne výrazy: „hviezdy sa mihali sem a tam ako splašené srnky“ alebo „Strach ho prikoval, nasadil mu svoje reťaze a nedovolil mu odísť.“ Pekne je opísaný aj kontrast hlasu tajomnej postavy, kde ani sám hrdina nevie, či je jemný alebo buráca.
Čo sa týka samotného príbehu, je ladený hororovo, čím ašpiruje na možno zrelšie publikum, ale dej má príliš jednoduchý. Ten by nemusel vôbec vadiť, ak to vieš atmosfericky obkecať, čo sa ti do veľkej miery darilo, takže ani mi nevadí, že je to o chlapcovi, čo vyšiel do lesa a už viac nevyšiel, dobrému hororu viac netreba. Problémom je, prečo do toho lesa vošiel. Hlavný hrdina a la Disney princess ide do lesa, lebo proste musí podrbať toho vlka za ušami. Možno som už priveľký cynik, ale táto pasáž na mňa pôsobila píliš naivne. Veľmi by som od teba chcela vidieť príbeh s dialógmi a dejovou linkou, čo by sa v zmysle uveriteľnosti trošku viac držala pri zemi, lebo ako tu veľakrát odznelo, tvoje písanie nie je márne. Teším sa teda na sľúbenú ďalšiu poviedku!
02.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.