Kuvik

K Prisce privialo pach žlče, potu a smrti. Cítila sa špinavá na tele i na duši, v ktorej sa prebúdzalo čosi pradávne, ale pálčivé pocity zrady a hanby ju nezastavili. Roztrasenými prstami si rozotrela krv po lícach.
Podporte scifi.sk
Kuvik
Svadba sa konala chvíľu pred súmrakom.
Otrokyňa obúvala neveste Prisce topánky s výšivkou Junony Pronuby, v prípade tohto páru povážlivo biednej patrónky manželstva, keď sa vo dverách odsunula kožušina. Mladuchina matka Caelia, otrokyne aj slúžky sa obzreli. Vstup vyplnil jeden z poltucta nevestiných strážcov a kožušina opäť spadla na svoje miesto. Videli len odraz ohňa na jeho čepeli.
Kvádsky ženích Waldhar nedbal o Priscine pohodlie a bezpečnosť. Jeho muži nevestu strážili, pretože bola dcérou legáta Marca Valeria Maximiana, ktorý velil Legioni II Adiutrix. Dnešný sobáš bol výsledkom a podmienkou mierových rokovaní po jedenej z posledných zrážok medzi Kvádmi a Rímom. Waldhar musel legátovi zaplatiť takým množstvom striebra, ktoré Priscin otec dokázal naložiť na svoj víťazný štít.
Nevesta schmatla ihlicu, ktorá mala držať pokope svadobný účes. Takmer počula, ako sadá prach, zrnko po zrnku.
„Prisca,“ sykla Caelia, vždy prvá ako mäsiarka na zdochline.
Muž naklonil hlavu, čo malo asi vyjadrovať podozrenie, a pohol sa k svorke rímskych vlčíc.
„Ďakujem, že mi podávaš ozdoby do vlasov. Urýchľuje to prípravy,“ snažila sa ešte matka. Caelia by urobila všetko, aby splnila manželov príkaz vydať dcéru za Kváda. Prisca nikdy nevedela, či je poslušná ako matka, alebo bezohľadná ako otec. Obe vlastnosti si Rím cenil, nie však v prípade, že sa vyskytli u nesprávneho pohlavia.
Waldharov bojovník konečne vystúpil z tieňa. V ohnisku prasklo drevo a do vzduchu vyleteli iskry. Osvetlili fresku so bakchanálií, vtáčie hniezdo na krokve, podlahovú mozaiku s pávmi, ale aj bronzovú ihlicu v Priscinej pästi.
Nerozmýšľala a urobila to, čo plánovala od príchodu do Waldharovej vidieckej vily. Vrhla sa proti mužovi a celou silou bodla. Mierila na priehlbinu medzi hrdlom a kľúčnou kosťou, kam ihlica aj dopadla, ibaže nie hrotom.
Ohrozila toho muža asi ako zajac medveďa. Bojovník vyrazil, aby si pochutil na zajačích prsíčkach. Bolestivo skrútil Prisce ruku a prigniavil ju k zemi. Ako ju tlačil na mozaikové kamienky tvoriace páví chvost, tóga sa jej vysunula až k okraju subligacula. Táto spodná bielizeň, vo svadobný deň purpurová, lákala ženícha k vstupu do Venušinho chrámu. Aký chrám, prosím ťa? povedala by matka. V Panónii to nazývame podľa ich poslania rodidlá.
Prisca pustila ihlicu a uhla hlavou, pretože muž sa zahnal päsťou veľkou ako busta Faustiny mladšej, ktorá sa vo svetle ohniska Prisce posmievala. Chacha, milá Prisca, pozri na mňa, rímsku cisárovnu, myslíš, že som robila na svadbe s Marcom Aureliom také sprostosti ako ty?
Bojovník zdvihol tógu ešte vyššie.
Prisca mu vrazila ihlicu za ucho.
Muž zaryčal a odvalil sa z nej. Niekoľko tesserae sa uvoľnilo z pávieho oka a frklo do ohniska, vzduchom lietal trus a perie - zo strešných trámov vzlietli červienky. Aj oni túžili vykĺznuť na slobodu, preč z kvádskej zeme.
Vo dverách sa objavilo svetlo. „Audo,“ bolo všetko, čo Waldhar pri príchode povedal. Vytiahol Priscinu ihlicu z krku svojho bojovníka a postavil sa pred neho.
Audo fučal a klial, ale už nič nepodnikol. „Radšej by som sa oženil s pravou rukou, než s rímskou vlčicou,“ zasyčal.
*
O Waldharovi kolovali zvesti, že získal akýsi prastarý magický predmet, ktorý mu mal pomáhať proti nepriateľom, jeho prehra v poslednom ťažení však vierohodnosť tejto fámy oslabila. Legát sa napriek tomu rozhodol poslať na jeho dvorec zajatca, ktorý by existenciu artefaktu overil a prípadne ho získal. Tým zajatcom bola Prisca.
Ten manželský podvod spečatili odtlačkom kamey Waldharovho prsteňa na mierovom uznesení Marca Aurelia. Obrad v átriu Waldharovej rustikálnej vily bol skromný. Pri odriekavaní rituálu držal kňaz nad hlavou ošúchanú drevenú sochu sovy. Otvorom na unikanie dymu na ňu svietil slnečný lúč, v ktorom pôsobila ako živá. Prisce sa zdalo, že na ňu žmurkla.
O tom, ako si vážia mladuchu, svedčilo, že Godi obetoval iba jedného bieleho koňa. Krv z jeho rozrezaného hrdla skropila plochý oltárny kameň, potom mu kňazovi pomocníci odťali hlavu a nabodli ju na kôl. Mäso odvliekli ku kotlom s vriacou vodou a na oltári ostalo len srdce. Godi čakal, ktorý dravec sa k nemu spustí ako prvý. Hoci ešte nebola úplná tma, priletel kuvik; usadil sa na kopyte, z ktorého stále kvapkal nach.
Zo železitého pachu krvi a čvachtajúceho červeného blata jej prišlo zle.
Potom už všetko prebiehalo pokojne, až keď nevesta vychádzala portikom na nádvorie, spoza stĺpa vyletela sliepka. A vraj kniežacie sídlo. V kováčni na nádvorí zvonili nákovy a rozpálené železo syčalo vo vode, na potoku škrípal mlyn, podsvinčatá grúlili a kozy chrúmali čerstvú trávu. Sandálom stúpila do slepačinca, ktorý skončil na výšivke Junony Pronuby. Tak jej treba.
Miestnosti vily, ktorú bok po boku stavali rímski vojaci a kvádski muži, zdobili fresky z rímskej mytológie a mozaika z tesserae, strechu prikrývali teguly a imbrexy, ale rímskosť stavby narúšali detaily. Hoci na kamenných základoch, múry boli z vypletanej konštrukcie obhádzanej blatom, namiesto gorgony zdobila antefixy neznáma bohyňa so šípom zabodnutým v oku a z portika vyskakovali sliepky.
Waldhar dotiahol Priscu za vrch stola, ktorý sa prehýbal pod srnčími stehnami, kačacími prsami a pod amforami po okraj naplnenými galským vínom.
„Len sa poriadne napi,“ radila jej Caelia.
„Prečo?“
„Pretože v noci z teba Waldhar spraví ženu.“
Priscin žalúdok urobil kotrmelec. „Nemalo to byť len akože? Manželstvo ako súčasť mierovej dohody, nie?“ Pred odchodom z Brigetia jej matka tvrdila, že zväzok bude formálny a keď Waldharovi nedá syna, bude sa môcť vrátiť domov. Prisca teda rozhodne bola odhodlaná mu nedať. Syna ani nič iné.
„Tiež som si to myslela.“ Caelia naliala Prisce do skleného svadobného rohu v tvare jeleňa. „Na. Ktosi mi spomínal, že Kvádi robia z obilia dáke silné pitie. Skúsim ti to zohnať.“ Matka vstala a nechala ju za vrchom stola.
Opustenú. Vydesenú. Vydatú.
*
Prisca sa ocitla pred Waldharovými dverami. Opitá. Hútala, koľko toho vypil jej muž a či sa vôbec na niečo zmôže. Nikto by sa nedozvedel, že manželstvo nenaplnili. Spečatenie zväzku sledoval Rím len u rímskej nobility a Prisca nepredpokladala, že by sa miestny Godi alebo jej matka uchyľovali k nazeraniu na Waldharove lôžko.
Kľučku chytila až na druhýkrát (matka ten chľast zohnala), ale zarazila sa, pretože zvnútra začula stony. Naklonila hlavu ako zvedavé šteniatko, ale keď si uvedomila, čo tie vzdychy znamenajú, do rovnej polohy ju vrátila ako rímska vlčica.
Otvorila dvere a zbadala biely chrbát, ktorý sa vlnil nad jej manželom.
Chrbát vystriedal hrudník s poskakujúcimi plnými ňadrami a tvár Waldharovej prvej ženy Odily, ktorej pôvab donútil Priscu zaváhať.
„Bola som tu skôr,“ oznámila jej jednoducho. „Zavri dvere. Zvonka,“ dodala kráska a ďalej za Priscu zaskakovala.
Než Prisca dvere zavrela, Waldhar stihol ešte navrhnúť: „Alebo sa pridaj.“
*
Nasledujúce dni sa podobali jeden na druhý. Čas trávila s matkou vyšívaním a táraním. Robila všetko preto, aby sa vyhla Audovi, Odile i Waldharovi, ale každý deň s nimi musela zasadnúť k večeri. Matke sa vyhnúť nedalo.
Z čestného miesta za vrchom stola na ňu Odila vysielala priehrštia nenávisti. Prisca žiarlila. Nemalo to nič spoločné s jej citmi voči Waldharovi. Ako dcéra legáta druhej pomocnej légie len nebola zvyknutá, aby niekto bral, čo jej patrí. Čestné miesto pri stole. Postavenie. Manžela.
Okrem toho, Waldhar... Zahryzla si do pery a sklopila zrak, keď zdvihol hlavu od husaciny a zadíval sa na ňu. Prvá Waldharova manželka si to všimla a vrhla naňho pohľad ostrý ako nôž. Celý stôl stíchol. Odila pri vstávaní prevrátila stoličku a rozkričala sa. Z jej kvádštiny porozumela Prisca iba slová „rímska“, „oficiálny“ a „kurva“.
Odila zrazu vytiahla zo záňadria živú sliepku a v ruke sa jej zaleskol nôž. Jediným pohybom kure odrezala hlavu a hodila ju Prisciným smerom. Mršina k nej nedoletela, ale krv ju postriekala.
Odilin výstup s Waldharom ani nepohol. Usrkol si z rohu s vínom a zapichol ho medzi dosky stola, aby stál rovno. Stále pozeral na Priscu. Pod plášťom sa mu čosi pohlo a... zahúkalo?
Bezhlavá, ale stále ešte nie úplne mŕtva sliepka behala v nepravidelných kruhoch okolo ohniska.
*
Waldhar ju za ruku vyviedol zo sály a vysadil ju pred seba do sedla. Keď osadu okolo vidieckeho sídla stratili z dohľadu, kôň prešiel z klusu do kroku a kopytami prepletal rovnako lenivo, ako sa slnko kotúľalo z obzoru.
„Čo mám s tebou robiť?“
Prisca vydýchla. Chcela mu odseknúť čosi štipľavé, ale keď bol tak blízko, nešlo to. Rukami jej zvieral pás, obopínal ju stehnami.
„Pribalili mi ťa do mieru.“
K mieru, chcela opraviť jeho inak dobrú latinčinu, ale zahryzla si do jazyka.
„Si mojou odmenou alebo trestom?“
Neodpovedala, pretože to sama nevedela.
„Každopádne si teraz mojím majetkom.“
„Nie som!“ Otočila sa a urobila neurčitý pohyb, čosi medzi napriahnutím na úder a pokusom zoskočiť z koňa. Waldhar ju chytil za zápästie a rozosmial sa.
Prekvapilo ju, že strach z neho poľavil. „Som slobodná Rimanka a naše manželstvo je fraška. Len čo ťa môj otec zničí, vrátim sa do Brigetia.“
Waldhar na chvíľu stuhol, akoby ho udrela, ale potom sa rozosmial.
„Nie si slobodná, prestala si byť Rimankou, a tvoj otec ma už nikdy neporazí.“
„Určite áno.“
„A kde budeš v čase útoku na moju vilu ty, milá Prisca?“
„Ja... budem už v Brigetiu.“
„A čo ak sa tu légia ukáže zajtra? Myslíš, že tvoj otec bude riskovať prezradenie útoku, len aby ťa odtiaľto v predstihu odviedol?“
„Určite. Áno. Teda...“ opäť sa pokúsila uniknúť jeho zovretiu, ale to naopak zosilnelo.
Koňa ich dohadovanie nijako nevyrušilo, chvíľu uždiboval trávu a potom vošiel do lesa.
„Kam ideme?“
„Bojíš sa?“
„Nie,“ zaklamala.
Vynorili sa z nehybnej mäkkej smrečiny a obišli malú močarinu, ktorá mohla ukrývať čokoľvek od mŕtvol cez bohov až po démonov. Waldhar by sa ani nemusel príliš namáhať, aby z mladomanželky spravil Tiwazovu obeť.
„Chcem ti ukázať tú vašu rímsku vernosť.“
Athene noctua, ktorého Germáni nazývali jednoducho kuvik, preletel tak nízko, že prúd vzduchu nadvihol Prisce vlasy. Skríkla a ohnala sa, čo Waldhara rozosmialo.
Potešilo ju, že sa vzďaľujú od močiara, hoci les zhustol a slnko pripomínajúce bronzový disk sa už kotúľalo k horizontu. O chvíľu sa ale ukázalo, že močiar pokračuje ďalej a zväčšuje sa.
Hoci bol typický letný deň, počasie, teplota i svetelnosť sa mu tam vzopreli. Chumáče oparu sa prevaľovali v tráve, ovíjali ich členky a rákosie po obvode močiara. V prítmí pod stromami tancovali svetlušky. Prisca sa zahnala po vážke, ktorá prebzučala okolo a pristála na hladine. Vzápätí sa z hlbín vynoril had a stiahol ju pod vodu. Priscu premkol pocit, že močiar je hladný a dúfala, že nedostal chuť na rímsku krv.
Waldhar vytiahol z plášťa drevenú sochu kuvika, pod ktorou ich Godi zosobášil. „Poznáš príbeh o Argonautoch? Pred stovkami rokov tohto kuvika strhli z provy lode Argo. Môj Godi mi ho priniesol z Helady. Predstav si, že ani po toľkých storočiach nezhnil.“
Podľa legendy vsadil staviteľ do provy Arga kus dreva, ktorý v nebezpečenstve radil Jasonovi, vodcovi Argonautov. Pochádzal z posvätného dubu v Diovom chráme v Dodone. A teraz ho vlastnil Waldhar.
„Táto sovička robí zo svojich majiteľov víťazov.“
Tých kuvikov už bolo na Priscu priveľa. „Zmienila sa tá sova aj o mne?“ Prisahala by, že vták vo Waldharovom plášti skrútil hlavu a vytočil oči tak, aby na ňu videl.
„Zmienila,“ povedal Waldhar.
„A?“
„Poradila mi, aby som ťa vzal na posvätné miesto Kvádov.“
„Vy vzývate bohov tu? V močiari?“
Biele chuchvalce sa na chvíľu prestali prevaľovať a odkryli dubový háj. Keď prišli bližšie, Prisca zbadala za stromami akési neforemné, machom obrastené kopy.
Waldhar na ne ukázal. „Tiwaz si žiadal obetovať zbrane a výzbroj Rimanov, ale aj Kvádov, ktorí padli vo víťaznom boji proti légii.“ Rimania takéto pamätníky nepriateľov nazývali tropajonmi, a ukoristené zbrane z nich krátko po boji predávali do metalurgických dielní. Waldhar však na radu Godiho zakázal meče a štíty roztaviť, miesto toho ich bojovníci nahádzali do močiara a medzi posvätné duby, čím ich zasvätili bohom.
„Catamiti,“ uľavila si Prisca, keď zosadli.
Slnečný lúč sa prebojoval vetvami a oparom a dopadol na jeden z tropajonov. Osvetlil puklicu štítu zdobeného orlom. Do deravej kaloty prilby s preliačenou lícnicou vbehla salamandra. Nespokojne sa vrtela, až sa rozhodla preliezť po násade kopije obrastenej brečtanom a zhupla sa na lamely rímskeho brnenia. Lúč sa presúval smerom do stredu posvätného hája, kde sa medzi pomníkmi mŕtvych bojovníkov vypínal prastarý strom.
Jeho vráskavú kôru ovíjala zmija, sunula sa k rímskej zbroji pribodnutej kopijou k pňu. Dlhé kosti Rimana už vidno nebolo, ale pancier stále obsahoval zlovestne biele rebrá a medzi náplecníkmi kraľovala lebka. Posledné, čo tomu úbožiakovi prebehlo hlavou, bola dýka, pribodla ju k drevu. Štít s orlími krídlami pri nohách kostry mal na umbe nápis.
Prisca padla na kolená. Salamandra sa vynorila z machu a štyri žltočierne prsty vbehli do prvého písmena na puklici zavraždeného Rimana. Na ten nápis nebola Prisca absolútne pripravená.
FLAVIVS VALERIVS MAXIMIANVS
Legátov syn, jej brat.
Neudržala sa a ovracala mu kosti.
Aj Flavius sa ocitol v postavení podobnom Priscinmu. Po jednom zo stretov Kvádov s legátom bol na Waldharovom dvore zajatcom.
„Zabil si mi brata,“ sykla Prisca.
„S detailmi ťa otec neoboznámil, čo?“
Myslela na drevené meče, ktorými ako deti s Flaviom bojovali, na vôňu levanduľového oleja, ktorý si v dospelosti vtieral do vlasov a na obraz jeho konca, ktorý jej už nikdy nezmizne z pamäte.
„Druhá pomocná pritiahla ešte v tú jar, kedy sme uzavreli prvý mier. Myslíš, že legát sem armádu dovliekol, aby oslobodil tvojho brata?“ Odfrkol si. „Vieš, ako ti otec zabil brata? Vytiahol pred svoje šíky môjho Godiho, ktorý bol pár dní nezvestný, a podrezal mu hrdlo. Určite vieš, čo nasledovalo.“
Vedela. Waldharovi bojovníci na oplátku zabili všetkých rímskych zajatcov. Priscinho brata, legátovho jediného syna, si asi nechali na neskôr a zavraždili ho v tomto odpornom močiari.
Prisca ešte stále nevedela, či je poslušná Rímu ako matka, rozhodne už ale pochopila, že nechce byť ako otec.
„Aj tvoj brat tvrdil, že otec si poňho príde. Rozhodne aj o tvojom osude, Rimanka. Jedine, že by si už dovtedy Rimankou nebola.“
A kým budem? pýtala sa bezhlasne.
Waldhar pohladil drevenú sovu. „Miesto toho sa môžeš stať matkou môjho následníka.“
Vedela, že prvá žena mu zatiaľ dala len dcéry. Mal ten kuvik moc zvrhnúť Odilu a prisúdiť jej postavenie Prisce?
Sledovala pavúka, ktorý sa na bielej niti spúšťal z Flaviovej očnice a po tvári jej tiekli slzy. Zmija zasyčala, zliezla z pňa a schňapla salamandru. Odvalený chuchvalec hmly poskytol výhľad, ako vlečie korisť na plochý kameň pod akousi hrozivou modlou vysekanou do hrubého pňa. Stočila sa tam do klbka a začala žrať.
Močiar bol skutočne hladný.
Žiadny Venušin chrám, ani rodidlá. „Ak ma ale oklameš, rozpáram ťa od kundy až po bradu.“
*
Štíty z lipového dreva na seba narážali a klapali. Waldhar stál pod štandardou medveďa s rozďavenou papuľou. Rimania na opačnom svahu tiesňavy trúbili do rohov, stavali vlastnú štítovú hradbu a radili jazdcov za chrbát Marca Valeria Maximiana.
Legát pokynul prefektovi v pozlátenej prilbe a lamelovom brnení, na čo sa rímski jazdci rozostúpili. Jeden z centurionov dostrkal pred armádu ohnutú starú ženu v kvádskom peple. Legát vytiahol pugio a jediným pohybom rozpáral starene brucho. Z rany sa jej vyvalili modrobiele vnútornosti dlhé a hrubé ako lodný povraz. Telo padlo na zem.
Na opačnom zráze Prisca zložila šíp z tetivy a vložila ho naspäť do tulca. Predrala sa pomedzi vojakov dopredu a stúpla si vedľa svojho kvádskeho manžela. Waldhar na ňu pozrel so zaťatými zubami, pretože legát práve zabil jeho matku.
Takýmto počínaním legát už v minulosti odsúdil na smrť rímskych zajatcov.
Medzi ktorých tentoraz patrila aj Prisca.
Waldhar schytil amulet na zlatej reťazi a čosi šepkal. Potom zdvihol pohľad a jeho plášť sa pohol. Odokryl hrubú vlnenú látku, sklonil hlavu ku kuvičiemu zobáku a pohladil drevené perie. Athene noctua pozrel na Priscu, žmurkol, a otváral zobák, akoby Waldharovi čosi šepkal.
Prisca pomykala hlavou, netušila, či sa jej to len zdalo. Keď Waldhar sovu zasúval naspäť pod plášť, končeky peria sa jej hýbali vo vetre, hoci bola drevená.
Kvádski bojovníci dostrkali pred štítovú hrabu Caeliu. Waldhar sa poškrabal na jazve nad obočím, zatiahol Caeliine vlasy, zaklonil jej hlavu a podal Prisce spathu. Prisca zaryčala ako zviera a jediným prudkým pohybom otvorila svojej matke hrdlo.
Kvádi začali búchať o štíty. Tí, čo sa opíjali obilným nápojom, vybehli pred prvú líniu a odhadzovali meče, sekery, štíty, aj oblečenie. Tých, čo to s potúžením pred bitkou prehnali, sa bojové šialenstvo nezmocnilo; kdesi vzadu zvracali.
K Prisce privialo pach žlče, potu a smrti. Cítila sa špinavá na tele i na duši, v ktorej sa prebúdzalo čosi pradávne, ale pálčivé pocity zrady a hanby ju nezastavili. Roztrasenými prstami si rozotrela matkinu krv po lícach.
Už nebola poslušná ako matka. Bezohľadná ako legát, to áno. No už nie bezohľadná Rimanka, ale bezohľadná Kvádka.
Natiahla šíp a zamierila na svojho otca.
Z Waldharovho plášťa vyletel kuvik. Preletel tak nízko nad rímskom légiou, že na hrebeni prilby Marca Valeria Maximiana zaviali perá.
Waldhar dal povel do útoku.

Kristína Leonhard

Kristína Leonhard
Milovníčka hororu a histórie

Diskusia

HB
Je to dobre napísané, to bez pochýb! Formu som osobne ani toľko neriešil, členenie máš dobré, číta sa to príjemne. Gramatiku a preklepy som podrobnejšie ani neštudoval, považujem ťa za človeka, ktorý si tieto veci istotne skontroloval aj viackrát.
Čo ma ale trošku zamrzelo je to, že aj keď mi je (už od minulej FP) jasné, že archeológia a toto časové obdobie je tvoja srdcovka a ak si môžem tipnúť, asi aj živobytie, vlastne sme sa nikam dejovo neposunuli. Táto poviedka je štýlom, settingom aj všetkým (okrem deja samotného, samozrejme!) tak podobná tej minulej, že ma vlastne ničím neprekvapila. Ukáž sa nám aj z inej stránky, pokojne aj v PnP, kde vlastne o nič nejde, len o zábavu :) Skrátka veľmi rád by som si prečítal nejakú tvoju prácu, v ktorej by si trošku vystúpila zo svojej komfortnej zóny. Ale to neber ako kritiku, skôr ako návrh/nápad do budúcna.
Tvoj štýl rozprávania príbehu je košatý a pompézny, ľúbiš slová a rada sa s nimi hráš. To je skvelé, len občas to možno skĺzne za tú hranicu uveriteľnosti, niektoré scény pôsobia kúsok strojene a nasilu veľkolepé. Ale kto som aby som to súdil, možno to skrátka patrí k tomu obdobiu, história nikdy nebola moja šálka čaju s rumom. Pri pohľade na to, aký úspech má s historickými románmi napr. práve Ďuro Červenák mi je jasné, že podobné príbehy skrátka na Slovensku publikum majú a môžeš s nimi byť určite v budúcnosti úspešná nielen na tejto stránke.
Dovtedy sa ale teším na množstvo ďalších skvelých poviedkových súťaží, kde sa všetci, ktorí sem píšeme, navzájom potlačíme k lepším a lepším výkonom. Drž sa (a príď aj na nadchádzajúce Poviedky na počkanie)! Pozdravujem aj bábo! :)
05.11.2020

Kristína Leonhard
Ahoj, ďakujem za čítanie aj koment. Ono je to tak, že moje vzdelanie z oblasti historickej som s písaním paradoxne spojila len nedávno a fakt si v tom zatiaľ "libujem". Možno nejaké soft scifi alebo hororček by zo mňa mohlo opäť časom vypadnúť, uvidím. Pokiaľ ide o PNP, toho sa ja bojím :D. Všetci, čo tam píšete, máte môj obdiv. Prvé verzie mojich poviedok... napíšem to tak, že sa mi nepáčia, navyše to, ak sa nemýlim býva okolo 8-9? Vtedy si ma uzurpuje mláďa, ktoré pozdravuje späť :)
Ktoré časti sa ti zdali strojenejšie? Skúsim sa na to kuk.
05.11.2020

Tomáš Staviteľ
Ahoj, asi sa nám to trochu obrátilo, keďže toto je zas z iného súdku pre mňa :). To že máš rada históriu, som vedel skôr, než som zamieril ku komentárom. Je to z textu strašne cítiť. Máš presne ten svojský štýl, keď sa asi vyžívaš v deskripcii starých svetov, na mňa bolo toho opisovania priznám sa priveľa, ale ty sa v tomto asi nachádzaš a to je dobré.
Čo sa týka príbehu a myšlienky, ten sa mi páčil. Zo začiatku som mal pocit že to bude nejaká klasická nudná lovestory o žene, ktorá sa chce vydať za iného, ale rýchlo si ma vyviedla z omylu :) Priznám sa že som mal problém trochu uveriť tej premene, resp. prerodu Prisce, ale neviem ti zdôvodniť prečo. Asi mi k tomu chýbalo viac vnútornej emocionálnej motivácie hlavnej hrdinky. Popravde ma ten záver aj prekvapil, pretože to smerovanie som tam počas čítania necítil, čo je v tomto prípade ale asi nežiadúce. Samozrejme, možno je to len mnou a je tam všetko, čo treba :)
Občas sa mi text ťažšie čítal, niekde by som prehodil poradie viet, inde trošku preformuloval, ale v prvom rade nechcem vôbec hodnotiť tvoj štýl písania, ani štylistiku, pretože je to niekde úplne inde než to, čo väčšinou čítam, alebo ako ja sám píšem. V tomto nemá žiadny zmysluplný význam porovnávať sa, predsa len ja som muž z ďalekej budúcnosti, zatiaľ čo ty žena z dávnej minulosti :D Možno sa niekedy stretneme v tej prítomnosti :)
Celkový dojem super ;) áno a skoro som zabudol... záver sa mi páčil :D
05.11.2020

HB
Nechcem nejako hnidopišsky vyhľadávať konkrétne pasáže, ale skúsim objasniť ako som to myslel na tejto scéne:
"Kvádski bojovníci dostrkali pred štítovú hrabu Caeliu. Waldhar sa poškrabal na jazve nad obočím, zatiahol Caeliine vlasy, zaklonil jej hlavu a podal Prisce spathu. Prisca zaryčala ako zviera a jediným prudkým pohybom otvorila svojej matke hrdlo."
Neviem či strojený je to správne slovo, možno by som teraz už použil iné, ale skrátka je v tom podľa môjho vnímania neskutočne veľa intenzity. Až toľko, že celá scéna na mňa pôsobí trošku umelo, neuveriteľne. Možno ale riešim somariny, doba to bola istotne krutá a v tomto prípade sa jednalo aj o akýsi druh obradu, kde istá forma pompéznosti a divadelnosti možno má svoje miesto. Neviem, úprimne neviem, ak v tomto komente nájdeš niečo čo ti pomôže, len dobre, ak nie, ignoruj ma :D
A tie PnP... no snáď niekedy! Dobrých hororov v PnP nie je nikdy dosť!
Inak naozaj nemám
05.11.2020

Kristína Leonhard
To Tomáš Staviteľ: Je mi jasné (podľa komentov), že záver sa ti páčil :D. Pekne si to napísal o tej minulosti a budúcnosti, napadlo mi, kde sa pekne stretávajú, napríklad v Timeline od Michaela Crichtona, kde záveru trochu dochádzal dych :D, ale inak sa mi to veľmi páčilo.
A ešte som chcela, že sa mi fakt páči, ako sa opatrne vyjadruješ :D
To HB: Ďakujem, že si si dal námahu! Aj za názor. Vidíš, konkrétne táto scéna mi príde OK :D Jednak z toho, čo viem o tej konkrétnej dobe, a jednak ešte oveľa hnusnejšie aj teatrálnejšie veci nachádzam v beletrii u svojich obľúbených autorov. Napríklad taká séria Posledné kráľovstvo, čo je troška iná éra, ale aj tak. Tam to skoro s nikým dobre nedopadne a vodcovia sa chovajú ako zvieratá a občas aj ako malí chlapci :D.
Asi si prečítam zas nejaké scifíčko alebo klasiku, lebo tieto moje obľúbené romány ma ovplyvňujú. Ak ešte niečo odpíšete, podeľte sa, aké knihy momentálne bavia vás.
05.11.2020

HB
Satamaranga! Slovenská fantastika, Richard Brenkuš. Je to veľmi fajn, recenzia tu na stránke bude čoskoro O:)
Zo scifi ak chceš teda by som odporučil asi Janu Plauchovú, aj keď scifi ako žáner ide často aj mimo mňa.
A ten nickname je taký neosobný, tak sa rovno skamošme, som Martin, ahoj!
05.11.2020

Magda Medvecká
Už asi chápem, prečo sa ti nepáčia poviedky s málo opismi, máš veľmi opisný a podrobný štýl :) Vďaka tomu to bol hutný text, aj sa ti podarilo vybudovať atmosféru či dve a priblížiť dobu, v ktorej sa to odohráva. Myslím, že v rámci celej poviedky sa ti podarilo udržať pomerne rovnakú úroveň opisnosti, čo je dobré, aj keď tam boli miesta, kde som mala pocit, že by sa hodilo viac akcie a menej opisu.
Ale čo sa týka príbehu. Mám s tým podobný problém ako s tvojou predchádzajúcou poviedkou – napísané je to pekne, ale dej ide mimo mňa. Resp. postavy mi neboli nijako extra sympatické a celú poviedku sa so mnou tiahol nepríjemný pocit z toho nanúteného manželstva a hrozba nechceného sexu a tehotenstva. Ja viem, že to deje/dialo, ale sú to veci, o ktorých fakt nechcem čítať. A keď to od začiatku vyzerá, že to bude v celej poviedke... Dosť mi to pokazilo zážitok, čo je škoda, lebo žánrovo nie je mimo môjho záujmu. A toto celé sa potom spojilo v konci – nebol zlý, vlastne o dosť lepší ako v predchádzajúcej poviedke a chápem, čo si chcela urobiť. Ale tým, že som k nimi nemala žiadny vzťah, niečo mi chýbalo aj v tom Priscinom prerode a Waldhar mi neprišiel ako sympatický „zloduch“, nemal ten správny účinok.
Takže, štýlovo sa mi to páčilo, ale dejovo mi to, bohužiaľ, nesadlo.
06.11.2020

Kristína Leonhard
Teší ma Martin :) Moje krstné meno je tu skutočné. Satamarangu evidujem výrazne na FB a hoci je to povrchné, obálka ma odrádza. Asi 2x som čítala k tomu anotáciu, ale nejak... ja ani neviem, o čom to má byť. Asi sa na to ešte teda pozriem. Jana Plauchová je tiež mimo môj záber... keď už scifi, tak u mňa skôr niečo ako Deň trifidov, Marťan, Le Guin, aj King má v podstate scifíčka, a aj Ready player one sa mi páčil. Aha, asi máš na mysli tuzemských autorov... Máš goodreads konto?
Magda, ďakujem za prečítanie aj koment.
06.11.2020

HB
https://www.goodreads.com/user /show/8935965-martin
06.11.2020

xius
Dychberuca detailnost! O polovici slov neviem, co opisuju, len sipim z kontextu. Ale ono to nevadi, dodava to vahu uveritelnosti prostredia ako moj milovany technobabble v scifi. S dejom a pointou je to priamociarejsie, ciastocne asi dane rozsahom FP, ale vo finale to je trochu skoda. Chcel by som citat o momentoch a skusenostiach z dob minulych, o ktorych nic neviem. Co nam ukazat ich skoly, netypicke povolania a zivoty, ci bezne dni s pointou, ktora stavia prave na odlisnom svete vtedy vs dnes? Formu mas zvladnutu, world-building tiez. Hlasujem za vytiahnutie nejakych ne-epickych historickych periel nabuduce. :)
10.11.2020

Dzany
Wau, tento text mi trochu dal zabrať, ale v dobrom, podučím sa nové slová. :) Mierne ma zmiatol Marcus Aurelius, lebo som odrazu pochybovala, či som v našom svete alebo vymyslenom, ale niet pochýb, že sa vyznáš a máš to premyslené. V celkovom dojme mi ale chýbal akčnejší dej. Minimálne prvú polku som sa strácala, nevedela som, o čo presne pôjde. Poslali Priscu vyzvedať, ale napokon sa tam ako špión nikde nezakrádala a nepozorovala ich tajne, ani nič podobné. - Asi moje nesprávne očakávania. :D Okrem toho tam bolo na môj vkus priveľa vysvetľovačiek pozadia, ktoré v podstate smerovali k jedinému - záverečnej scéne, kde Prisca zabije matku, aspoň tak sa mi zdalo. Vtedy som si povedala: oo, super, ide do tuhého, teraz začne tá sranda! No a ona ju zrazu podrezala a hotovo. Zrejme si chcela úsečnosťou a náhlou smrťou na konci prekvapiť, ale tým, že som to považovala za dôležitý moment, kde príde k riadnemu napätiu, ma to rýchle riešenie sklamalo.
15.11.2020

HB
Neklesni na duchu! Priemerné hodnotenie si napokon dostala nižšie než som čakal a než si asi čakala aj ty sama, dosť ma prekvapilo. Písanie máš ale v malíčku a sú to parádne texty. Určite sa zapoj aj nabudúce, ja budem určite veľmi rád a budem sa tešiť. Posielam pozdravy a veľa dobrej energie! 😇
16.11.2020

Kristína Leonhard
No veru, niekto mi tu presekol Achillovu šľachu. Ja som ani nečakala vysoké umiestnenie, myslím, že je to tu skôr komornejšia súťaž (zatiaľ), takže sa zdá, že zaváži najmä (aj) koľko hlasujúcich si ten ktorý súťažiaci zabezpečí. No a ja som v tomto nezabezpečovala. Ak mi teda niekto z tunajších z nejakého dôvodu obodoval povedzme jednotkou alebo podobne nízkym číslom, čo si môj text nezaslúži určite, dopadlo to takto (vzhľadom na (predpokladám) malý počet hlasujúcich). Veru, zvažujem, či ešte niečo poslať. Sú aj iné možnosti, takže na duchu neklesám a ďakujem HB :)
16.11.2020

cyberstorm
Ahoj Kristína. Nikto ti jednotku nedal. Dohromady si získala 7 hlasov s nasledovnými hodnotami: 7, 6, 2, 8, 6, 7, 6. Ako sama vidíš, mala si dve sedmičky a tri šestky. Možno máš pravdu, že ťa 2 stiahla dole, ale rovnako ťa vynieslo vyššie osem bodov. Ja som žiaľ z osobných dôvodov nestíhal hodnotiť, ani čítať, takže som nehlasoval. Čo samozrejme môžem časom napraviť, i keď to vplyv na výsledné poradie v rámci tohto kola mať nebude.
Pevne verím, že to všetko nebudeš vnímať ako zlovôľu, ale naopak. Našim cieľom a ani cieľom tejto súťaže nie je zhadzovať písanie niekoho iného či neobjektívne sem "ťahať kamarátov" a tým si prihrávať čo najviac hlasov. I keď aj s týmto nešvárom sa do budúcna budeme musieť vysporiadať, nech sa nám nestane, že objektívne slabšia poviedka bude mať sedem desaťbodových hodnotení, lebo sú autorovi kamoši.
Záverom verím, že s nami ostaneš a budeš aj naďalej prispievať, nielen pre potenciálny finančný zisk, ale najmä aj pre zdokonaľovanie sa v písaní. Držím palce a vemrím že s nami ostaneš aj naďalej ;) FG
17.11.2020

Kristína Leonhard
Ahoj, ďakujem za koment.
Tak 2? :DDD
Ja samozrejme nemá žiadnu zlovôľu, tobôž voči serveru či súťaži ako takej, naopak to samozrejme oceňujem, vidím aj propagáciu poviedok, aj veľa z toho, čo robia organizátori a za to môžem byť akurát vďačná. Myslím, že fantastická poviedka ašpiruje k podobnej obľúbenosti ako ohnivé pero a veľmi jej to prajem. Za takých podmienok, keď bude aj hodnotiť viac hlasujúcich, sa samozrejme aj stratia neprimerané hodnotenia (či už vysoké alebo nízke).
Dobre to robíte, minimálne ako čitateľ ostávam určite :)))
18.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.