Koniec leta

Medekove sny a realita sa nezlučujú.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Obzeral si svoje ruky akoby sa s nimi lúčil. Dôkladne prebehol pohľadom každý prst, každý záhyb kože. Smutne vzdychol a vzal do rúk masku, ktorá mu ležala v lone.
„Kto som?“ opýtal sa masky, hoci odpoveď poznal.
„Si Medek,“ odpovedala mrzuto Mina sediaca vedľa neho. „A zase robíš hovadiny. Rozbi aj túto masku a ďalšia ťa už vyjde naozaj draho.“
Medek vedel, že tentokrát sa z toho nevyvlečie. Jeho chabý pokus ráno, že je príliš pekný deň Minou vôbec nehlo. Aj vzduch bol akurát! S nádychom slobody a nekonečných dní. Okolité kupoly sa leskli, no vôbec neoslepovali... Len Brána v diaľke mu kazila náladu.
„Nemešká?“ pýtal sa s ťažko skrývanou nádejou v hlase.
„Nemešká,“ odvrkla Mina. „A nasaď si tú masku.“
Skúmavo zhodnotil oblohu a horizont. Poriadna piesočná búrka by plánmi dneška riadne zamávala.
„Ak premýšľaš ako sa z toho vyvliecť, tak zabudni! Predpoveď na dnes som overila, všetci tvoji spoločníci to už majú dávno za sebou a si úplne zdravý. Proste seď,“ prelomila mu myšlienky Mina. Chvíľu teda proste sedel.
Pod nimi sa v uliciach Bieleho mesta zjavila postava a Medekovi vyschlo v krku. Kráčala pomaly akoby čas nehral žiadnu rolu. Postava mala na tvári masku nahlodenú zubom času, znak váženého občana. Zastavila sa až priamo pred nimi a jemne im kývla.
„Je pripravený?“ opýtala sa dvojice.
„Áno!“ odpovedala Mina.
„Nie,“ zašepkal Medek.
Postava sa chápavo usmiala, hoc vďaka maske to potvrdili len jej oči, a podala ruku Medekovi.
„Dnešným dňom si dospelým, platným členom spoločnosti! Už nie si Medek!“ vyhlásila slávnostne. „Aké meno si vyberieš? A čím prispeješ Spoločnosti?“
Nie-Medek prevrátil očami. Celé to aj tak bola len fraška, Edukát dávno každého Medeka zaradil a naplánoval mu celý zvyšok života. Chápal prečo, ale to na frustrácii z celej veci nič nemenilo. Planéta umiera, bla-bla, musíme si pomáhať, ble-ble. No dobre, ale… úplne každý?
Odpoveď mal pripravenú dlho, veď! Prebehol školením, kde naozaj nechtiac rozbil masku a museli jeho prijímanie odložiť. Aké nádherné leto to bolo. Rozbil by aj túto, už schválne, ale Mina by sa s ním už nikdy nebavila. Brala povinnosti veľmi vážne.
„Igor. Pilot-kontakt,“ zamumlal nešťastne.
Postava Igorovo rozhodnutie spečatila vložením identifikačného čipu do jeho masky.
* * *
„Prečo si vlastne taký znechutený?“ zisťovala Mina pri Bráne okukujúc Igorove nové plavidlo. „O tomto snívajú toľkí Medekovia! Ako úplne malá som hltala všetky mikrovlákna o pilotoch.“
Igor šúchal nohami v piesku, v červenom piesku, ktorý už možno nikdy neuvidí. Úplne Mine rozumel, vedel, že o jeho zaradení sníva každý druhý. Rozhodil zlostne rukami a nakopol piesok. Vôbec nechápu! Nič!
„Uvidíš iné svety, dotkneš sa hviezd! Budeš mať toľko príbehov! Vždy keď sa vrátiš domov, budeš môcť rozprávať hoci o tom, ako si vyhadzoval smeti a všetci ti budú visieť na slovách. Lebo ich vyhodíš v nejakej hmlovine!“ roztápala sa Mina nadšene.
Toto nebol jeho sen, ani trochu. On chcel sedieť na zadku, najlepšie úplne sám. Možno by začal písať? Alebo by našiel čaro v starých mikročlánkoch a zabudnutých jazykoch? Možno by sa nadchol pre farmárčenie. Čokoľvek len nie to, čo mu vybrali. A ešte mu ju všetci závidia.
„A táto krásavica, tam bude vždy s tebou,“ poťapkala Mina neveľkú loď. „Tvoj vlastný kúsok v nekonečnom vesmíre.“
A ďalší problém? Nestačí, že ho vystrelia bohviekam a bude celý čas zavretý v škatuli o rozmeroch menšieho paláca. Ó, nie! Ešte musí aj komunikovať s inými pilotmi a riešiť ich problémy. Nespokojnosť s poslednou várkou pasty? Igor to vyrieši. Trasa nie je optimálna a každý tvrdí, že to nie je jeho vina? Dajte vedieť Igorovi! Kto sa bude venovať hádke medzi pilotmi? Igor!
„Som veľmi zvedavá ako si to tu upravíš. Ja by som asi najprv vymaľovala, budeš mať potom pokoj,“ radila s doširoka otvorenými očami. „Už vieš, kam letíš?“
„Viem,“ potvrdil Igor bez známky nadšenia. „Hen, modrá planéta,“ mávol náhodne na oblohu. „Chytili pilota pri pumpovaní vody. Blbec. Vieš, koľko je to papierovačiek?“

xius

xius
Milovnik dun, bullet-time a 8-bitovych hier. Chcel by viac pisat, podcasovat a streamovat, ale rad a vela sa vyhovara.

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Priznám sa, nepochopil som ani na tretie prečítanie. Opäť sa totiž zaoberáme pozadím a zrejme došiel čas a už neostalo na rozuzlenie. Dal som šesť bodo, lebo pointa ma naozaj obišla. :-)
22.08.2020
B.T. Niromwell
Je to mega. Vtip na začiatku ma dostal, vzhľadom na druhú tému som si myslela,že sa mu ruky zmenia na chápadlá a tam šlo o niečo úplne iné. Je to nie len skvelá kombinácia vtipného a vážneho, ale aj snového a reálneho a rieši to dosť hlboký problém, ale neponúka reálne riešenie, čo je tiež super, ale čitateľ sa s hlavným hrdinom veľmi ľahko stotožní. Keby sa to mierne učesalo, občas gramaticky a štylisticky, tak ja za desať.
22.08.2020
Myrmarach
Chcela som napísať komentár, ale vidím, že Marek už za mňa všetko povedal. 6 bodov
22.08.2020
8HitBoy
Máš pre mňa nesmierne príjemný a vtipný štýl písania. Celé mi to sedí, bavilo to, má to dobrú pointu, dávam veľa bodov a nechápem prečo to malo do môjho hlasovania relatívne nižší priemer.
22.08.2020
Aleš Horváth
Pointu som ani ja nepochopil, hoci s hrdinom som sa vedel s totožniť. literárne sa mi to páčilo, možno dotiahnuť pointu, či pridať aj akciu...
23.08.2020
YaYa
Prvých pár odsekov, akoby bolo z inej poviedky ako koniec. Ako, obe tie poviedky majú niečo do seba, pointa bola zábavná. Ale rada by som si prečítala niečo s tou atmosférou z úvodu ;)
25.08.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.