Miestnosť číslo 23

Autor loví inšpiráciu. A nedarí sa mu.
Podpor scifi.sk 2% dane
Emil nešťastne hľadel na nekonečný výber programov, ktorý jeho holo-priestor zase ponúkal. Strácal sa v tom. Tie úplne pôvodné boli len číslované a to mu vyhovovalo. Vedel, že napríklad do štvrtého programu už v živote nevstúpi. Ak by chcel hľadieť do bezodnej priepasti, tak určite nie len akože. Ale on predsa nechcel!
Vzdychol a ťapol na 23. možnosť. Chytil sa steny a s neutíchajúcim nadšením sledoval ako generátor vykresľuje najprv rámcovú štruktúru a postupne dopĺňa detaily. V manuále písali, že vtedy nemá byť vnútri. A mali pravdu, vždy mu prišlo trochu nevoľno. Ale za ten pohľad to stálo.
Miestnosť bola zosobnením klišé. Zrubová chata s písacím stolom, knižnicou až po strop a krbom. Na stole trónil praveký písaci stôl a nekonečný list papiera v ňom. Výhľad z okna mával zastrený hmlou. Aj tak nestál za veľa – samé stromy.
Sadol si k stolu a pohladil jeho opotrebovaný povrch. Vždy ho tu nakopla inšpirácia. Ale chodil sem, len keď si už nevedel rady. Bál sa, že jej silu vycicia a prestane fungovať. Nechcel potom hľadať novú múzu, čo ak by sa nedala kedykoľvek vypnúť?
* * *
Po hodine práce si dal pauzu a vybehol nazad do svojho nudne moderného bytu. Nebol príliš spokojný s výsledkom, ale aspoň začal, blok sa možno naštrbil.
So šálkou čaju sa vrátil do miestnosti a zabehol mu vzduch.
Písací stroj mal prázdny papier. Emil zanadával tak strašne až mu vychladol čaj.
* * *
Ďalšia pauza a ďalšia šálka. Tentokrát v nej bol aj rum. „Veď je to už jedno,“ zahundral si a tak napoly narážal na svoju produktivitu. Hoci ten najnovší text mal viac vtipu a zopár pekných nápadov... A napoly na strácajúce sa čaro miestnosti.
Žiarivá bielosť listu na stole ho vlastne ani neprekvapila. Automatické ukladanie tiež nefungovalo, to už overil predtým. Nemal chuť žiť. Sadol si odovzdane na stôl a hlučne vysŕkal čaj.
Kútikom oka, pri posteli v rohu, zahliadol rozmazanú škvrnu. Priamy pohľad neodhalil nič. Emil zadumane preskúmal prázdny hrnček a zaškúlil znova do rohu. Kútikom.
„Ah-ha!“ skríkol naoko nebojácne na malú bytosť, ktorá tam úpenlivo blikala. Vyzerala ako trpaslík z rozprávok o Snehulienkach. Hodil po nej šálku, ale tá ňou neškodne preletela a tupo sa zviezla na zem s jemným „dunc“.
Bytosť prestala blikať. Ticho medzi nimi by sa dalo krájať. Očný kontakt aspoň nahmatať.
„Ty si kto?“ opýtal sa podráždene Emil.
„Ja som vizuálna chyba, vnemový omyl. Prosím, nevšímajte si ma. O chvíľu ma zmažú,“ pípla bytosť a hompáľala nohami prehodenými cez okraj postele.
„He? Nie sú chyby len také... prebliknutia?“ uisťoval sa neisto. Také už zažil! Stačil reštart.
„Väčšinou áno. Ja som výnimočná chyba!“ vypla Chyba útlu hruď.
„Ale..." zamyslel sa Emil, "zmažú ťa ako akúkoľvek inú chybu, vieš?“
„Áno. To nevadí,“ kontroval nepozvaný hosť. „Lebo aj tak sa ma nikdy nezbavia. Nevedia ako. A vždy, keď si myslia, že ma opravili. Puf! Som späť!“ zamávala víťazoslávne pästičkami.
Emil z útrob pamäte vylovil dávnu poučku. Vraví, že oprava každej softvérovej chyby zanesie hneď dve nové chyby! Vlastne to mohlo byť horšie, mohlo mu tu nohami hompáľať celé stádo virtuálnych trpaslíkov.
„Prečo si mi vlastne mazala prácu?“ opýtal sa nakoniec kľúčovú otázku.
„??“ vypúlila oči Chyba.
„To si nebola ty?“
Chvíľu deliacu ho od odpovede vyplnilo spustenie klímy.
„Nie! To bol vedľajší efekt mojej materializácie. Generátor miestnosti sa zacyklil. Vždy ju zmazal a vytvoril nanovo.“
„Hm, tak o jednu záhadu menej,“ pokýval hlavou Emil spokojne. Nešibe mu. Ale to vlastne tušil, jeho dielam chýbal dotyk nepochopenej mysle. Škoda.
„Každý ďalší cyklus bol menej stabilný. Akumulácia chýb viedla až ku mne. Simulácia sa mojim stvorením zastabilizovala,“ dovysvetľovala Chyba.
„Takže už mi nič nebude miznúť?“
„Už nie,“ súhlasila.
„Dobre. Tak tu pekne seď a veľmi sa nemrv. Ja musím niečo dokončiť a potrebujem simuláciu úplne zastabilizovanú.“
„Nechcete ma nahlásiť?“
Emil sa zachmúril. Stratil už strašne veľa času. Ak to nahlási, začnú mu vyvolávať z poruchového, pýtať sa ho milión a jednu otázku, bude vypĺňať nejaké dotazníky a do schránky mu zase vlezie kopec nevyžiadaných zliav. A miestnosť celkom isto a určite stratí svoju moc.
„Nie,“ vyslovil a myslel to vážne. „Možno si moja nová múza? Snažím sa písať. Niečo krátke, len tak pre zábavu. Aby ma to odblokovalo.“
Krátka pauza prerušená opätovným spustením klímy.
„Čo takto o dinosauroch vo veľkomeste?“ navrhla Chyba a usmiala sa.

xius

xius
Milovnik dun, bullet-time a ery videohier, ked este neboli graficke karty.

Diskusia

HB
„??“ vypúlila oči Chyba. Boze, super, toto ma ozaj dostalo! :)
Poviedka sa mi naozaj veľmi páčila a skvelé sa čítala, chválim!
23.05.2020

Marek Páperíčko Brenišin
Nieee, to si neurobil :-( Škoda, tak pekne rozbehnuté a zabil si to deus ex machinou a lacným koncom. Ináč ale to išlo svižne, púlenie očí Chyby dostalo aj mňa. Sedem bodov.
23.05.2020

Myrmarach
Toto je mega! A kiežby boli všetky chyby také sympatické :D 9 bodov
23.05.2020

Milan "Miňo" Tichý
Výborné :) nemám čo vytknúť. Od prostredia, štylistiky až po chybu to nemalo chybu :)
23.05.2020

Aleš Horváth
Celkom fajn. Pripájam sa k ostatným. Mňa to preniestlo do Startreku na loď Enterprise.
24.05.2020

YaYa
Vydarené. Možno mi unikajú niektoré technické detaily, ale chyba môže byť v prijímači. Ale dáva mi to zmysel v tej rovine, že chyba môže byť pre autora inšpiráciou. Aj Gaimanova Koralína bola najprv len spreklepovaná Karolína.
24.05.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.