Palimpsesty slobody

V roku 1947 ovládol ZSSR takmer celú kontinentálnu Európu. V roku 1989 sa komunistický kolos, silnejší a sebavedomejší než poznáme z našej reality, začína otriasať. Nespokojnosť ľudí s nadvládou Moskvy narastá, nádej na zmenu strieda apatia a ako sa blíži kritický november '89, sa ľudia ocitajú medzi kladivom a nákovou síl, ktoré nemajú šancu ovládať.
Filmová história scifi
# Palimpsest: pergamen, z ktorého bol zoškrabaný pôvodný text a prepísaný novým.
„Od Skagerraku cez kanál La Manche až po Pyreneje sa spustila krížom cez kontinent železná opona. Za touto čiarou ležia všetky hlavné mestá starobylých štátov Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Amsterdam, Brusel, Paríž, Rím, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia. Všetky tieto slávne mestá a národy spadajú do sovietskej sféry, ale aj pod stále sa zvyšujúcu kontrolu Moskvy.“
Winston Churchill, 1948
Máj 1989, Alžír
Z mora vyzeral Alžír malebne, biele domy vyrastajúce na pahorkoch na brehu blankytného Stredozemného mora, právom ho volali Bielou dámou Stredomoria. Na rozdiel od čias, keď býval strediskom berberských pirátov, kotvili teraz pred ním odlišné lode: hranaté, no stále smrtiaco elegantné šedivé siluety raketových krížnikov sovietskej Stredomorskej flotily na pravidelnej plavbe po spriatelených krajinách – od Istanbulu, cez Alexandriu, Tunis, Alžír, pokračujúc do Marseille a Ríma. Zrkadlový obraz Sovietov, americká šiesta flotila, kotvila v päťsto kilometrov vzdialenej Barcelone, kde strážila posledné zvyšky vplyvu USA v tejto časti sveta: Španielsko, Portugalsko a Maroko. Bez akéhokoľvek preháňania sa hovorilo, že obe loďstvá sa mohli pustiť do súboja bez toho aby museli zdvihnúť kotvy.
„Kurva, to nebola oslava, ale kar,“ Václav Jursák, chargé d´affaires ad interim Československej socialistickej republiky v Alžírsku, mal dlhoročný výcvik v pití a bežne dokázal držať krok s ktorýmkoľvek Rusom alebo Poliakom, no celonočné chľastanie na sovietskom veľvyslanectve sa na ňom podpísalo a ledva bľabotal.
„Ogrcal by som ich,“ zabrblal a oprel si čelo o chladivé okno taxíka. Za sklom bolo vidieť už ružovejúcu oblohu nad morom a ulice zatiaľ ešte nezaplnené davmi. „Videl si tie ksichty? Šliapu nám na krk a hovorím ti, do roka zatvoria aj nás, tak ako Nemcov, Bulharov a Rumunov. A akákoľvek čierna či hnedá huba je pre nich dôležitejšia než slušný biely komunista.“
Roman prikývol, pre istotu ale neotváral ústa. Pre chvíľou urobil chybu a zapálil si cigaretu – síce ju po dvoch šlukoch zahodil, no stále cítil, ako mu kyselina a zvyšky jedla a pitia stúpajú hore hrdlom. Vašek mal síce pravdu, ale nebolo príliš čo dodať.
Deň ľudstva bol najväčším sviatkom v ZSSR a bloku komunistických štátov, svojou dôležitosťou prekonal aj oslavy VOSR a na sovietskom veľvyslanectve sa zišla medzinárodná i miestna smotánka. Dokonca prišiel aj Ahmed Zeroual, jednou nohou v hrobe stojaci alžírsky prezident, celý čas podopieraný dvoma telesnými strážcami. So šesťdesiatkou na krku nebol starý, no návyk na alkohol, ktorý si vypestoval počas štúdií v Prahe, ho postupne priviedol k cirhóze pečene, teraz už v konečnom štádiu. Podľa životopisu študoval medicínu, v skutočnosti sa učil za zubného laboranta, pričom štúdium ukončil len vďaka presvedčivým aktivitám v strane. Ktovie, čím ho teraz nadopovali, ale takmer hodinu vydržal pri zmysloch a objímal a bozkával na líca každého z plejády predstaviteľov troch desiatok afrických a ázijských režimov, ktoré sa tlačili Moskve do zadku. Zo západu, toho nekomunistického, neprišiel nikto. Pre nich bol Deň ľudstva dňom prehry a hanby.
Keď sa po porážke nacistov v roku 1945 rozhodol prezident Truman stiahnuť americké jednotky z Európy, len najväčší pesimisti predpovedali to, čo príde. Stalin nečakal ani rok a v marci 1946 zavelil na útok. Zruinované a zničené štáty západnej Európy sa zmohli len na symbolický odpor proti červenému prílivu – o ďalší rok neskôr, 12. mája 1947, padol Paríž a nad Francúzskom, Nemeckom a Beneluxom zaviali zástavy s kosákom a kladivom. Neskoršie obsadenie Dánska, revolúcia v Taliansku a intervencia v Turecku víťazstvo Moskvy len podčiarkli.
Ani opulentnosť oslavy nedokázala zakryť niektoré zachmúrené tváre. Márius Beckert a Tibor Király, rovnako ako Jursák, len zastupovali prednedávnom odvolaných veľvyslancov. Z Bulharska a Rumunska prišli ešte nižší úradníci, predstavujúci zvyšky zdecimovaných zastupiteľstiev. Andrzej Tomasziewicz sa tváril, akoby sa nič nedialo, čo bolo vzhľadom na ešte čerstvý zásah Červenej armády vo Varšave prejavom neuveriteľného sebaovládania a diplomacie, no Barbara, jeho žena, temperament na uzde neudržala. Pri prípitku zdvihla pohár šampanského vysoko nad hlavu a držala ho tam ešte dlho potom, ako ostatní dopili. S vysokou postavou bývalej basketbalistky, honosným účesom a vo vyberanej róbe pôsobila ako antická bohyňa upierajúca obviňujúci pohľad na Danilova. Ivan Petrovič Danilov, dvojnásobný hrdina Sovietskeho zväzu, zvláštny a splnomocnený veľvyslanec ZSSR a zastupujúci veľvyslanec niekoľkých ďalších socialistických štátov, nedal na svojej širokej slovanskej tvári znať ani náznak znepokojenia. Stál uprostred sály a vyžarovala z neho sebaistota a sila.
V suverenite sa mu vyrovnal jedine Claude Thoreaux, vždy usmiaty a blazeovaný veľvyslanec Francúzskej socialistickej republiky. Ten dobre vedel, že ako jediný si môže dovoliť Danilova podpichovať a občas vysloviť aj menší žart, či dokonca aj kritiku na adresu Matky Rusi. Kým Nemecko stále splácalo vojnové reparácie, Taliansko sa venovalo budovaniu špagetového socializmu s rovnakým nadšením, s akým predtým budovalo fašizmus, a východná Európa sa nevedela vymaniť z marazmu priemernosti, Francúzsko držalo európsku ekonomiku nad vodou. Thoreaux zastupoval štát, ktorý uznával vedúcu úlohu Moskvy, ale v čomkoľvek inom jej konkuroval – a dával to náležite najavo.
„No konečne,“ zastenal Jursák, keď dorazili pred obytný blok vo veľvyslaneckom komplexe. Neistým pohybom otvoril dvere a vypadol von. Jeden z ruských strážcov komplexu dobehol a začal zdvíhať diplomata rozvaleného na zemi.
„Vypadni, molodec,“ zavrčal. „Leží sa tu dobre, tak sa mi do toho neser.“ Zašmátral vo vrecku a vytiahol prázdnu krabičku Marlboriek. „Nemáš cigy?“
Roman sa z celej sily snažil udržať na nohách a práve dospel k záveru, že snaha by beztak skončila nezdarom, a sadol si do prachu. „Len Hoggarky,“ ponúkol pokrčenú bielu krabičku.
„Ako môžeš fajčiť ten ťaví trus,“ Jursák si strčil cigaretu do úst naopak, zapálil filter a zhlboka potiahol. „Ale vždy lepšie než nič,“ zahundral. „Vidíš to?“ ukázal na budovu. „Bývame tu ako blbí študenti na internáte a nič sa nedeje, doriti. Vzali nám všetko, sme tu len do počtu a nič nerobíme.“
***
„Čo si vybavil?“ Václav Jursák rozlial slivovicu zo súkromných zásob a ponúkol okolosediacich.
„Vďaka Bohu za túto dezinfekciu,“ Alois Knott, hospodársky atašé a predstaviteľ ŠtB na veľvyslanectve, hodil panáka do seba a sám si dolial ďalší.
„Bez tohto by sme snáď všetci skapali na choleru,“ súhlasil Josef Urban, kultúrny atašé, z nedostatku akýchkoľvek kultúrnych akcií v poslednom čase výrazne nevyužitý, a tak trpiaci častou „diplomatickou nudou“ pridelencov v Treťom svete.
„Na zdravie,“ pridal sa druhý tajomník Petr Černý.
„Nemám nič,“ priznal Roman po prípitku. „Minimálne týždeň budeme ešte bez vody.“
Rozhodnutie Moskvy zriadiť Spoločné zastupiteľstvá slobodných národov viedlo k centralizácií veľvyslanectiev, kde mali všetky štáty teoreticky rovnaký hlas, ale reálne ich diplomatické funkcie preberal miestny veľvyslanec ZSSR. V Alžíri to okrem iného znamenalo, že všetok diplomatický personál skončil ubytovaný v spoločnej rezidencii v štvrti Chabáni – novo postavenom komplexe, obohnanom trojmetrovým múrom a s ruskou strážou. Pri delení kompetencií pripadla Československu úloha správy komplexu. Inými slovami, Roman ako vedúci Oddelenia Technickej správy SZSN bol hlavným údržbárom, zásobovačom, inštalatérom, otrokárom zháňajúcim robotníkov a osobou, na ktorú sa nadávalo, ak niečo nefungovalo. Po piatich rokoch v Alžírsku poznal miestne prostredie dosť dobre na to, aby sa v ňom vedel suverénne pohybovať, ale zázraky nedokázal.
Pred mesiacom došlo k menšiemu zemetraseniu so silou ani nie štyri stupne Richtera, no vodovodné potrubia, ktorých časť si ešte pamätala francúzsku kolonizáciu, to nevydržali. Naplánovať opravu na prostriedok ramadánu, vlastne čokoľvek plánovať na ramadán, bol vždy zlý nápad. Po niekoľkých týždňoch, keď väčšina ľudí cez deň držala pôst a v noci hodovala, sa krajina prepadla do stavu medzi kómou a chaosom. Surrealistické výjavy ako dopravný policajt driemajúci opretý o plot pri križovatke, ktorú mal riadiť, neboli výnimkou. Oprava potrubí sa skončila rozvŕtaním časti ešte fungujúcich rozvodov a pätinou mesta bez vody. Komplex mal síce vlastný zásobník, ktorý každý deň doplňovala cisterna, no táto voda aj po dvoch prevareniach páchla rybinou a odpadkami. Práce síce stále v zmätku prebiehali, no ako naschvál, diplomatická rezidencia zostávala na suchu. Danilov sa snažil zapôsobiť na starostu, zatiaľ čo Roman bol vyslaný priamo k zdroju – dvom úplatným zástupcom starostu, ktorí mali opravy na starosti. Obaja sa volali Mohamed, pre rozlíšenie ich označovali Mohamed Škultéty (neuveriteľne škúlil na obidve oči) a Mohamed Smarkaty (večne poťahoval nosom).
„Smarkaty ma hneď poslal do riti,“ pokračoval Roman. „Škultéty sa aspoň rozprával, ale nič z toho nebolo.“
„Vari sme mu ponúkli málo?“ Jursák mal posledné slovo pri rozhodovaní o výške úplatku a tisíc dolárov bolo z akéhokoľvek pohľadu viac než dosť.
„V tom to nebolo. Myslím že sa bojí čokoľvek urobiť.“
Jursák prevrátil oči: „Kurva, a koho sa bojí?
„Tak všeobecne. Ramdaneho davov, režimu, ktorý možno príde po Zeroualovej smrti, a toho, že bude s nami spájaný. Ak nastúpi Ramdane alebo niekto podobný, taký, čo začne vyháňať Rusov, schytajú to všetci, čo s nimi mali niečo spoločné.“
„To sa nestane,“ zavrčal Knott. Eštebák sa vždy tváril, že vie viac než ostatní, a občas to bola aj pravda. „Keď Zeroual otrčí kopytá a je jasné, že to bude onedlho, nastúpi Boudjerda. Má podporu parlamentu, Moskvy, všetkých.“ Hamid Boudjerda, predseda parlamentu a celoživotný aparátčik študovaný v Moskve a Budapešti, bol logickou náhradou. Bolo verejným tajomstvom, že v prípade potreby postačí jeden telefonát a z Moskvy dorazí oddiel výsadkárov – na dôvažok k námornej pechote sediacej na lodiach stredomorskej flotily.
„To je už jedno, Škultéty pre nás rozhodne nič neurobí. Ale vraj do týždňa prídeme na rad.“
„Ten týždeň myslel vážne?“
„Inšalláh,“ pokrčil plecami Roman a zatlačil ohorok. Celý rozhovor s Mohamedom Škultétym nemal v úmysle reprodukovať, ale dosť ho vystrašil.
„Vieš, Rahmán,“ komolil mu meno Mohamed, „nie je to dobré, veď sa pozri okolo seba. Zeroual, Boudjerda, Ramdane, Kaddafí, je jedno, kto príde, ale nebude to dobré a na vine ste tomu vy. Pomohli ste nám zničiť Izrael, ale váš komunizmus je bezbožný a bezbožná vláda raz padne a príde odplata. Vaše vlády uplácajú, ale naozaj rád vás nemá nikto. Boja sa Rusov, ale neuznávajú vás.“
Roman sa nadýchol na odpoveď, ale Škultéty ho predbehol a rozhodil rukami: „Mám ťa rád, ale si biely a nevidíš veci ako moslim a Arab. Pozri sa okolo seba. Tieto cigarety sú americké, rádio je japonské a peniaze, ktoré si priniesol, sú tiež americké. Nie ruské alebo francúzske, však? Vieš, čo je tu ruské? Tanky pred prezidentským palácom. Modlím sa, aby nevyhral Ramdane alebo neprišiel Kaddafí, ale ak sa tak stane, nemám kam utiecť a ver mi, nechcem byť označený za poskoka bezvercov.“
Romana striaslo a napriek teplu cítil zimomriavky. Úradník s ledva dokončenou strednou školou, len tak, akoby mimochodom, jedným mávnutím ruky poprel dlhoročné smerovanie svojej krajiny.
„Máme tu ešte jednu vec, súdruhovia,“ pokračoval Knott. Formálne oslovenie znamenalo problém. „Oznámi sa to zajtra ráno, ale Poliaci to dosrali. Z Oranu im ušiel nejaký doktor Zawalski aj so synom. Veľké zviera v strane a teraz toto, proste to skurvili.“ Niečo sa už cez neformálne kanály donieslo, klebetné tamtamy v diplomatickom zbore fungovali vždy na jednotku. Danilov vraj dorazil na poľské veľvyslanectvo a ziapal až sa steny triasli a Tomasziewicz chodil ako spráskaný pes.
„Za tým Zawalským prišli jeho rodičia aj s vnukom a rozhodne to mali celé naplánované. Doktor aj so synom sa zbalili, asi na nejakú loď do Španielska, a tie dve staré škatule si pokojne odleteli domov. Zawalského manželka zostala v Poľsku, mimochodom.“ Toto zasa nebolo prekvapivé – iba výnimočne dostali povolenie na pobyt v zahraničí celé páry, jeden zostával doma ako záruka. Len diplomati dostali občas výnimku.
„Ako vieme, zďaleka nebol prvý,“ dodal eštebák. „Všade sa nájdu čierne ovce, ale v poslednom čase ich pribúda. Takže kvôli tomuto pankhartovi, ktorý si nevážil privilégium svojho postavenia a zradil svoju vlasť aj stranu, musíme prijať opatrenia. Po dohode so sovietskym veľvyslanectvom platí od zajtra pre všetkých kooperantov v Alžírsku, že pokiaľ budú chcieť opustiť svoje bydlisko na noc alebo dlhšie, musí im to schváliť miestny zástupca bezpečnosti.“
Odpoveďou mu bolo ticho. V Alžírsku pracovalo k tomu dňu 112 kooperantov z Československa – lekárov, architektov, stavbárov, geológov, v tucte miest. Každá skupina mala „svojho“ prideleného konfidenta ŠtB, ale ten doteraz okrem bežného dohľadu každodennú slobodu neobmedzoval. Nikto sa neopýtal, čo by sa stalo, ak by niekto odišiel bez povolenia. Miestny eštebák by ťažko niekoho naháňal so zbraňou v ruke, ale alžírska polícia, i keď zvyčajne neschopná, na slovo poslúchala prezidenta, teda aj Moskvu. Všetci si pamätali prípad skupiny Nemcov zastrelených na lodi v prístave v Tenese aj bulharský manželský pár zatknutý v Annábe. Dvojica zmizla zo sveta a po dvoch mesiacoch sa ich telá objavili niekde na predmestí. Tí, čo ich videli, vraveli, že boli obaja rozmlátení na kašu a ženu pred smrťou pravdepodobne viackrát znásilnili.
Nemalo zmysel čokoľvek hovoriť. Aj Jursák chápal, kto naozaj rozhoduje a kto je prvý, komu prídu príkazy z Prahy a s kým Danilov konzultuje dôležité veci – a on, i keď attaché, tou osobou nebol. Situáciu uľahčovalo vedomie, že kontrola navyše bude len nepríjemnosťou, ktorá snáď čoskoro pominie.
„Aspoňže to nebol nikto od nás,“ zahundral Jursák a Knott po ňom šľahol pohľadom.
Tentoraz, dodal sám pre seba v duchu Roman.
„Roman, ty ešte počkaj,“ povedal Knott, keď sa rozchádzali a on rozvalil v kresle, „Máme tu ešte záležitosť s tvojimi excesmi v súkromí. Sadni si a netvár sa ublížene.“
„Radšej postojím,“ Roman si zapálil cigaretu. Vedel, čo ho čaká.
„Ešte kým si pichal tú Poľku s najväčším poprsím na tomto brehu Stredozemného mora, v poriadku, to sa dalo,“ namieril Knott prstom. „Toto je ale naozaj cez lajnu a trvá to už rok. Uvedom si súdruh, že ty aj Diana máte obaja doma partnerov. Je mi jedno, že vaše manželstvá sú len naoko, ste zadaní, a to, čo predvádzate, nie je správanie hodné správneho komunistu. Ukazujete zvrhlú morálku a čo horšie, stavia vás to do zlého svetla a zapamätaj si, že keď príde previerka, ja vás ospravedlňovať nebudem.“
Roman sledoval, ako eštebák brunátnie. Od začiatku vzťahu s Dianou, keď si obaja uvedomili, že to je vážnejšie než len občasný sex, vedel, že skončí u Jursáka alebo Knotta na koberčeku. Platilo pravidlo, že pokiaľ išiel do zahraničia len jeden z partnerov, chápalo sa to ako plus. Keď však zmizli záväzky doma, človek sa stával podozrivým – ak by nemal pre čo a koho sa vrátiť, hrozilo, že utečie, emigruje. Reakciou bývalo okamžité odvolanie z funkcie a pravdepodobne aj koniec kariéry. O ich vzťahu vedeli všetci, koniec-koncov, komplex ani nedával veľa priestoru na súkromie. Ostatní to však akceptovali a neraz ich podvedome brali ako pár a tak sa k nim aj správali. Výnimkou bol Danilov, ktorého hraná žoviálnosť prekrývala studený pohľad – ale ten nebýval v komplexe, sovietsky veľvyslanec mal vlastnú rezidenciu.
„Kurva, Roman, nemohli ste šukať niekde v pivnici pod komplexom? Mám tu na vás oficiálnu sťažnosť z ministerstva a Danilov mi hodinu čistil žalúdok, že si nevieme ustrážiť vlastných ľudí a ich vtákov. Nenechám sa kvôli vám dvom zdrbávať ako malý chlapec. A zo zamini chcú odpoveď a tú dostanú bez príkras.“
„Rozumiem,“ prikývol Roman, „ale...“
„Toto nie je diskusia, doriti. Proste vypadni a nechovajte sa ako malé decká.“
***
„Áno mami, budeme si dávať pozor.“ Václav Jursák volal so svojou matkou raz za týždeň, i keď deväťdesiatdvaročnej vdove sa i to zdalo málo. Rozhovory prebiehali podľa nemennej šablóny.
„To hovoríš vždy,“ odfrkla, „ale pozri sa, ako dopadol Pavol Myjavský a taký to bol milý chlapec. Viete vlastne, čo je sním?“ Pavla Myjavského, bývalého československého veľvyslanca, ktorého Jursák zastupoval, odvolali v januári a odvtedy o ňom nemali správy.
„Neviem mami, ale o tomto by sme sa nemali rozprávať, sú to interné informácie.“
„Vždy sa len vykrúcaš, ale chápem. Ani tu to nie je dokonalé, ale tam, kde si ty, medzi tými divochmi, to musí byť strašné.“ Niektoré veci si stará pani nedala vyhovoriť ani za nič a medzi predstavy, ktorých sa tvrdohlavo držala, patrilo aj vnímanie Afriky ako kontinentu, ktorý je pokrytý džungľou, kde sa to hemží ľudožrútmi, kontrarevolucionármi a nebezpečnou zverou.
„Neboj, tu sme naozaj v bezpečí. Ale aj ty si dávaj pozor, podľa správ, ktoré dostávame, to ani doma nie je ružové.“
„Prosím ťa. Mládež behá po uliciach, protestuje a vykrikuje, strana vládne, Biľak má prejavy a v obchodoch už mesiac nie sú vajíčka ani hladká múka. Nič nového. A keby aj bolo najhoršie, prežila som ruské oslobodenie v štyridsiatom piatom aj sedemdesiatom, prežijem aj ďalšie.“
„Čo hovorila?“ opýtala sa Věra Jursáková manžela.
„Bojí sa o nás a máme si dávať pozor, aby nás nezjedli, keď pôjdeme na trhovisko. A pýtala sa na Paľa Myjavského, či niečo vieme.“
„A vieme?“
Diplomat si bezradne prešiel rukou po plešatejúcej hlave. „Nie,“ priznal smutne, „ani slovo.“
***
Alois Knott pil a to znamenalo, že pil veľa. Pil každý deň od rána, ale kým nezapadlo slnko, držal sa na uzde. Teraz už bola polnoc, čo znamenalo, že dopíjal druhú fľašu írskej whisky – našťastie sa na Alžírsko nevzťahovali obmedzenia európskeho socbloku a kúpiť sa dal aj kvalitný alkohol. Za ešte väčšie šťastie považoval, že akékoľvek množstvo nápojov mohol napísať do nákladov veľvyslanectva.
Knott si odpľul na koberec a dolial whisky do dvojdecového pohára. Nenávistne pritom hľadel na televíziu a hundral si pod nos. V komplexe mal malý dvojizbový byt, kde býval sám – s treťou manželkou sa rozviedol pred rokom a ani trochu mu nechýbala. To, čo mu chýbalo, bola práca.
Hospodárstvo, ktoré mal reprezentovať, mu nič nehovorilo a nezaujímalo ho. Občasné vynútené akcie bral ako utrpenie a chápal, že domácich československá ekonomika zaujíma, len keď sa prejaví dodávkou zbraní alebo pomocou pri stavbe elektrárne. Snaha o budovanie komunistického hospodárstva končila pri prezentácii nejakého darmožráča na stretnutí Kominterny.
Ubíjal ho a k pitiu priviedol fakt, že úlohou ŠtB zostalo len strážiť zopár Čechov a Slovákov a písať nekonečné hlásenia, sumáre bezvýznamných vecí. Potom sa občas objavil problém, ktorý sa skončil krčením sa pred Danilovom. Poníženie by Knott zvládol, ale desil sa predstavy, že mu niekto v Prahe po každej takejto udalosti urobí do zložky čierny bod, a keď bude bodov dosť, tak ho odvolajú a on skončí – ani nemal predstavu kde vlastne. Nebol si vedomý toho, že by niekedy konal v rozpore s príkazmi strany, ale to nemuselo nič znamenať. Veci sa dejú, zvláštne veci, napríklad tá s Myjavským.
Určite sa však nechcel vrátiť. Neznášal Alžírsko, jeho teplé a vlhké podnebie, neznášal všadeprítomný chaos a neporiadok, neznášal Arabov s ich laxným prístupom k životu a povýšenectvom, s ktorým hľadeli na Európanov, ktorým sa mali podľa neho skôr klaňať. Neznášal aj Čechoslovákov, ktorí sa nevedeli slušne správať. I tak by dal ale čokoľvek za to, aby sa nemusel vrátiť.
Zistil, že si potrebuje opláchnuť tvár, z vodovodného kohútika však vytieklo len niekoľko kvapiek.
„Hovädá hnedé,“ nahnevane kopol do steny. „Oni chcú budovať komunizmus, a pritom sa ani z feudalizmu nedostali. A to sa im strkáme do zadku, zatiaľ čo doma aby človek uplácal, ak chce kus hovädziny. Kurva.“
Zachmúrený sa vrátil k televízii. „Všetci sú pankharti,“ zahundral. Francúzska TVFR1 síce dodržiavala stranícku líniu, ale francúzski komunisti boli trošku... iní. Neraz sa v ich správach objavovali veci, o ktorých médiá ostatných štátov mlčali, alebo boli dokonca v priamom rozpore s tým, čo prichádzalo z Moskvy. V polnočnom štúdiu sedel analytik, s vážnym výrazom rozoberal politické zmeny a hovoril o niečom, čo označoval za „Komunizmus pre dvadsiate prvé storočie“.
„... a i keď je pán Gorbačov vo funkcii Generálneho tajomníka KS ZSSR len jeden rok, jeho prekvapivé kroky priniesli ako nádej na potrebné zmeny, tak i veľmi nebezpečné reakcie. Po jeho berlínskom prejave, keď vyhlásil, že nemecký národ splatil svoj historický dlh a NDR nebude musieť naďalej platiť vojnové reparácie, státisíce ľudí vyšli nadšene do ulíc, no oslavy sa rýchlo premenili na reakcionársku vzburu. Rovnako aj v Budapešti a vo Varšave musela byť na potlačenie nepokojov povolaná armáda. Podľa odhadu našich korešpondentov sa na demonštráciách v Československu zúčastnili desaťtisíce. Otázkou teda je, čo bude nasledovať a či prístup, ktorý zvolil československý prezident Biľak, teda rozhovory s občianskymi aktivistami vedenými Václavom Havlom, nie je správnym riešením?“
„Rozhovory s fašistami,“ hádal sa Knott s televíziou. „Ešte tak.“ Časť jeho mozgu naloženého vo whisky si veľmi dobre uvedomovala, že žiadne československé či sovietske médiá neuvádzali nič o nejakých demonštráciách. „A teraz ktorý z vás klame, ha?“
***
Jún 1989, Tipaza
„Nad čím premýšľaš?“ Diana sa spokojne natiahla na posteli. „Vyzeráš neuveriteľne zamyslene.“
Roman si vychutnával pohľad na jej odhalený zadok a nohy. Tvár a krk, nenápadné detaily na nich naznačovali skutočný vek, no zvyškom tela by Diana pokojne zahanbila aj ženy o desať rokov mladšie.
„Je to dilema,“ povedal, snažiac zachovať vážnu tvár. „Mám po štyridsiatke, čo je čas na správnu krízu stredného veku. A pozri, ako som dopadol.“
„Vari zle?“ Diana sa zdvihla na lakte a ponúkla pohľad na výstavnú hruď.
„To nie, ale pri správnej kríze stredného veku by som nemal mať predsa milenku rovesníčku, ale skôr nejakú – čo ja viem? Možno dvadsaťpäťročnú, aby to pôsobilo primerane.“
„Tak dvadsaťpäť? A čo by si s takou robil?“ Diana vyprskla a sadla si na Romana. „Navyše tu máš ešte prácu.“
„Bože, ešte? Trikrát nestačilo? Veď sme mali ešte v pláne prejsť sa k moru.“
„More počká, ja nie. A nemôžem za to, že sa ťahám so starým chlapom, ktorému tak dlho trvá, kým je pripravený na ďalšie číslo.“
„No to som si dal,“ zastenal Roman. „Tak dobre, jedno číslo áno, ale potom budem potrebovať kyslík. A rozmyslel som si to, chcem radšej nejakú päťdesiatročnú, ktorá nebude taká nemravná a neuženie mi infarkt.“
Diana ho pobozkala a hryzla do pery: „Si strašný chlap, ale milujem ťa, vieš?“
O hodinu neskôr ležali ešte stále v posteli, fajčili a sledovali, ako za oknom zapadá slnko. Do Tipazy trvala cesta z Alžíru ani nie dve hodiny, hotelovú izbu si prenajali len na jeden deň – ústupok Knottovi a Danilovovi. Malý výlet cez voľný deň nemusel nikto schvaľovať.
„Nechcem, aby sa to skončilo,“ povedala Diana potichu.
„Neskončí. Aj keby sme sa vrátili domov, tak môžeme byť spolu... budeme. Na ministerstve máme už oficiálny záznam a odvolajú nás tak či onak. Potom už na tom nebude záležať, môžeme sa rozviesť a byť spolu.“
„Najradšej by som sa nevracala, vieš? Stratiť sa niekam preč, ďaleko od všetkých. Ktovie, ako bude doma... vieš, čo sa včera stalo v škole?“ Diana spolu s Věrou Jursákovou učili za československé osadenstvo v spojenej diplomatickej škole. V tej, pri zmenšujúcom sa osadenstve veľvyslanectiev, chodilo už len jedenásť detí.
„Malý Vova Savčev celú prestávku plakal, a keď sme sa ho opýtali, čo sa deje, tak povedal, že to jeho matka. O mesiac sa vracajú domov a ona vravela, že v Bulharsku ľudia miznú a zabíjajú ich, a Vova teraz sa bojí, že ich všetkých povraždia. Čo sme mu mali na to povedať?“
Roman ju objal a privinul k sebe. „Už nevládne Stalin, takéto veci sa dávno nedejú.“
„Áno, ale pri tom všetkom, demonštrácie, armáda, tiež sa bojím. O Paľovi Myjavskom stále nič neviete, však?“ Roman len pokrútil hlavou.
„Věra volala nejakým známym a zistila, že zmizla aj jeho žena a obidve deti. Zvláštne...“ Bolo to čudné. Myjavského mohli obviňovať z mnohých vecí, no ťažko z nelojálnosti. Nie pretože by bol skalopevným komunistom, skôr bol len príliš jednoduchý na akúkoľvek podvratnú hru. I tak bol bez udania dôvodu odvolaný.
„A keď niekto emigruje,“ pokračovala, „vedia to všetci, aj deti. Ako im máme vysvetliť, že ľudia utečú niekam do Španielska, Švédska či Ameriky, k fašistom?“
Pri návrate, ako tak prechádzali obchádzkami cez Hassiba Ben Bouali, ich obklopil dav.
„Dočerta,“ zanadával Roman, „len toto nie.“ Nešlo o bežné zhromaždenie. Po celom meste aj štáte viseli na stenách budov obrovské obrazy prezidenta a v poslednom čase aj zábery, kde Zeroual a nástupca Boudjerda spoločne zdvíhajú päste vo víťaznom geste. Kričiaca masa však niesla iné zástavy, niektoré čierne, iné zelené, popísané súrami z Koránu. Niekto kopol do auta a na kapotu dopadli kamene.
„Ramdaneho fanatici, musíme vypadnúť.“ Mali bežný starý Peugeot bez diplomatického označenia, ale modro-žltá cudzinecká ŠPZ stačila. Masúd Ramdane, pôvodne majiteľ obchodu s topánkami a teraz tribún ľudu, srdce a meč Islamu, viedol kampaň proti spojenectvu s bezbožným ZSSR a cudzincom vo všeobecnosti. Hádzanie kameňov bolo zlé, ale oproti tomu, čo sa dialo pred troma rokmi, keď Sovieti vybombardovali líbyjského Kaddafího, to takmer nestálo za reč. Vtedy niekoľko týždňov nevychádzali z opevneného komplexu. Emócie postupne utíchli, no v poslednom čase zase zosilneli.
„Tá ich vďačnosť za pomoc pri zničení Izraela a miliardy, ktorými ich kŕmime, nemala dlhé trvanie,“ Roman sústredene hľadal cestu medzi stovkami postáv a snažil sa ignorovať pľuvance plieskajúce na čelné sklo. Radšej pľuvance než kamene.
Keď sa po desiatich minútach vymotali, pot z nich tiekol prúdom.
„Naozaj som sa bála,“ Diana sa triasla ako osika, pred troma rokmi nebola v Alžíri a nezažila vtedajšie nepokoje. „Pri tomto sa návrat domov ani nezdá taký zlý.“
„V Berlíne a vo Varšave strieľali,“ povedal Roman potichu.
„Čože? O čom to hovoríš?“
„Andrzej mi to predvčerom prezradil. V správach hovorili len o zatknutí zopár výtržníkov, ani Jursák údajne nič nevie, ale v skutočnosti išlo o stovky zadržaných, a keď Rusi rozháňali demonštrantov, vraj sa aj strieľalo.“
„Bože...“
***
„Rusi nevedia robiť revolúcie,“ povedal Claude Thoreaux a odpil si z džúsu. „Mali sa poučiť od nás. Tiež sme popravili kráľa a onedlho nastúpila Napoleonova diktatúra. My máme už druhý pokus a ten je úspešný, zatiaľ čo oni sa držia stále toho prvého.“
„Pravda,“ prikývol Roman. „Ale Gorbačov vyzerá byť rozumný, tak prečo nad nimi lámať palicu? Možno sa poučili, i keď oneskorene.“
„O tom môžeš rozprávať vo Varšave a v Berlíne, opýtať sa Rusov v tankoch, čo si myslia o umiernenosti,“ zahundral Andrzej Tomasziewicz, „alebo sa opýtaj Királyho, čo hovorí na to, že im celú vládu posadili Rusi do väzenia.“
„U nás v Prahe to je iné.“
Thoreaux pochybovačne nakrčil majestátny galský nos: „Váš Biľak je stará štruktúra, stalinista, jeho zmierlivosti by som neveril. Pravdepodobne sa snaží vyriešiť problémy sám, bez toho, aby musela Moskva zase zasiahnuť, tak ako v sedemdesiatom.“
Komplex SZSN vybavili špičkovo, okrem iného aj tenisovými kurtmi a bazénom, pred ktorým teraz sedeli. Roman síce nepatril medzi diplomatický personál, ale za roky na veľvyslanectve každého poznal a diplomati ho brali ako „svojho“. Okrem iného oceňovali aj jeho schopnosť vybaviť takmer čokoľvek.
„A to si hovoríš komunista...“
„Ale ja som,“ Thoreauxovi po tvári prebehol hrdý výraz. „Skutočný, nie ako tí, pre ktorých je strana len prostriedkom na postup. Veď som ti vravel, že pradedo bojoval na barikádach Parížskej komúny,“ zasmial sa. „My sme boli komunistami skôr, než sa Marx zistil, čo je to vykorisťovanie. Uvidíš, že budúcnosťou komunizmu nie je ruská cesta, ale francúzska. Kultúrna a humanitná cesta.“
***
„Mami, je to strašné, ale musel to byť nejaký omyl, hlúpa náhoda...“
„Takéto veci nikdy nie sú omyl,“ stará pani Jursáková mala pamäť ako slon a ako Pražáčka narodená v cisárskej Prahe okrem češtiny hovorila plynule aj po nemecky a jidiš. „Vždy som mala z tých milicionárov zlý pocit a teraz, keď sú všade na uliciach, vyzerá to skoro ako za Protektorátu. A to, čo urobili Helenke...“
„Takto by si nemala hovoriť,“ skočil jej Jursák do reči. „Mne povedali, že Ľudové milície nikto oficiálne nepovolal, asi šlo len o niekoľko bláznov, ktorí budú potrestaní.“
„Stoja na každom námestí a nikto nič nerobí,“ namietla. „Ak ich nikto nezavolal, ako to, že sú tu? A Helenka neurobila nič, vôbec nič zlé, len okríkla milicionárov, keď mlátili tie vlasaté máničky a tehotnú ženu, čo bola s nimi. A oni ju zbili obuškami a kopali do nej, aj keď už ležala na zemi. Aj keď to boli živly, ako ich môžu takto zbiť za bieleho dňa? A tehotné dievča...“
„Mami, prosím ťa, najmä zachovaj pokoj a zostaň doma. Nikam nechoď a počkaj, kým sa to neskončí.“
„Ani ma za ňou nepustili do nemocnice.“
„Bola len nešťastná náhoda,“ zopakoval Jursák. „Som predsa diplomat, máme lepšie informácie a viem, že vláda rokuje a robí všetko preto, aby sa nepokoje skončili.“
„Tak rada by som tomu verila, synak. A čo ty, u vás v tej čiernej Afrike sa nestrieľa? Vraj tam sú fašisti, ktorí vás nenávidia.“
„Nie fašisti, len blázni... asi ako tí doma. Ale tých sa báť nemusíme, pokričia si a zmiznú tak ako vždy.“
***
Júl 1989, Alžír
Márius Beckert zorganizoval vo svojom byte v komplexe malú rozlúčkovú oslavu. NDR, tak ako predtým Maďarsko, Bulharsko a Rumunsko, previedli zahraničné zastúpenie na sovietske veľvyslanectvo a zostávalo len niekoľko konzulárnych pracovníkov.
Roman smutne sledoval Nemca, ktorý bez slova postával so zvesenými ramenami a zlomený výraz na tvári sa ani nesnažil skrývať. Ťažko bolo uveriť, že patril k národu, ktorý nedávno dvakrát ohrozoval celú Európu. Ešte smutnejšie pôsobila hromádka vecí pripravená na posteli na zabalenie – skromné poklady vracajúceho sa diplomata, muža, ktorý údajne patril k elite: niekoľko rúžov, voňaviek a maskara, všetko najlacnejšie a kúpené na tržnici v centre. Menštruačné tampóny. Tričká s farebnou potlačou a džínsy pre deti. Poltucet časopisov o jachtách a cestovaní. Tri manikúrové sady. A najväčšia vzácnosť, dva walkmany Sony. Len maličkosti, ale pre Nemcov nedostižný luxus.
„Neboj, bude to dobré,“ povedal Roman. „Dajú ti nejaké teplé miesto na ministerstve, kde budeš prekladať papiere. Alebo po roku, dvoch ťa pošlú kamsi do Burkiny-Faso a ty budeš ešte smútiť za Nemeckom.“
„Nepošlú, že vraj mám zlý kádrový profil, kontakty s cudzinou a tak. Pravdepodobne sa nedostanem ani do Poľska. A doma,“ vzdychol si. „U nás v Hannoveri sú domy stále neopravené od vojny, polovička krajiny sa zastavila v roku 1945.“
Tak si naliali, potom opäť a zase. Beckert sa prepil do depresie a násilím ho museli zastaviť, keď chcel zničiť a vyhádzať kufre. Potom mu zabránili vyskočiť z okna. Napokon, už nad ránom, keď sa ledva držal na nohách, vydal sa si to povedať „z očí do očí“ s Danilovom. Dohonili ho až pred komplexom, kričal z plného hrdla, ale pre opitosť mu našťastie nebolo rozumieť ani slovo.
***
Dvestoročnica pádu Bastily znamenala príležitosť usporiadať recepciu na francúzskom veľvyslanectve. Teraz to bol Thoreaux, kto žiaril, a úlohy šarmantného hostiteľa sa zhostil s gráciou. Hrala živá kapela „dovezená“ z Francúzska a Roman s Dianou si dokonca aj zatancovali tango. Kroky ani jeden nepoznal a ich neumelé pokusy vyvolali smiech a obrovský aplauz okolostojacich.
„Škoda, že je svet nedokonalý,“ poznamenal Thoreaux. „Boli by ste dokonalý pár. Ale čo nie je, môže byť,“ dodal s veľavýznamným úsmevom.
Popoludní sa oslava chýlila ku koncu, keď Andrzej Tomasziewicz zaťahal Romana za ruku: „Rýchlo poď dnu, je tu problém. Cholernie duży problem.“
Claude bledý ako stena stál pred televíziou a zatínal päste. Zábery z výšky ukazovali Champs Elysées plné ľudí, komentátor hovoril o miliónoch v uliciach. Roman nechápal, kde je problém, oslava pádu Bastily sa dlho pripravovala, mala byť vrcholom roka.
„Vlajky,“ sykol Andrzej, „sú francúzske.“ Teraz už porozumel. I keď nad davom viali aj červené revolučné vlajky, prevládali francúzske – s trikolórou, ale bez komunistického zlatého kosáka s kladivom uprostred. Zástavy francúzske, no imperialistické, kapitalistické, štandardy starého režimu, niektoré s číslovkou 200 v bielom poli.
Pred zástupy spievajúce Marsellaisu vystúpil prezident. Hymna mala našťastie text dostatočne revolučný, a preto prežila aj zmenu režimu. Hlasy burácali, akoby sa celý Paríž premenil na spevácky chór. Spev pomaly utíchal a odniekiaľ zaznelo zvolanie „Deux cents!“, dvesto. Ďalší sa pripájali, a ak sa pred chvíľou zdalo, že Paríž hučí, teraz sa snáď otriasal aj vzduch. Deux cents, deux cents, deux cents, deux cents. Vyvolávanie výročia sa ale menilo. Nenápadne, akoby sa slová komolili zlou výslovnosťou, no teraz už nešlo o číslovku. Deux cents znelo ako... descend. Descend! Zostúp! Už nie omyl ani chyba, zástupy hučali „Zostúp“ a kamera ukázala neveriaci pohľad prezidenta a pohlavárov na tribúne.
Jedna červená zástava začala padať k zemi, za ňou ďalšia. Claude ani nedýchal, oči pripichnuté na obrazovke a niečo si mrmlal pod nos.
„Je nesprávne, ak si niekto zamieňa Glasnosť s anarchiou,“ ani si nevšimli, kedy prišiel Danilov. V elegantnom sivom obleku, aj napriek teplu bez jedinej kvapky potu, vyzeral dokonale, nevzrušene a nad vecou.
„Kontrarevolúcie živené nepriateľmi neprestávajú, ale my im vyhrať nedovolíme a zničíme ich. Však, drahý kolega?“ položil Claudovi ruku na rameno a ten ho mlčky sledoval. „Spoločne ich porazíme, súdruh so súdruhom po boku, Sovietsky zväz a Francúzsko, dvaja partneri v revolučnom boji,“ pozeral Claudovi do očí. „Súdruh Thoreaux?“
Stáli tam tvárou v tvár a všetci chápali, o čo ide. Sekundy Thoreauxovho mlčania v úplnom tichu ubiehali neskutočne pomaly, počuť bolo len kričanie „Descend“ z televízie. Danilov sa mierne usmieval, ale oči mal ako dve skaly.
„Máš pravdu, súdruh,“ odpovedal Thoreaux a akoby sa zmenšil. Ani nie o centimeter, ale aj to stačilo. „Musíme ich spoločne poraziť.“
***
„Roman, prebuď sa, poplach! Vstávaj!“ Urban búchal na dvere ako zmyslov zbavený.
Roman zaškúlil na budík, ten ukazoval pol tretej v noci. „Čo sa deje? Ak horí, tak ja hasič nie som.“
„Horšie,“ Urban vpadol dovnútra a uvidel Dianu, ako naňho hľadí z postele. „Ahoj! Aspoň sa to dozvieš tiež. Zeroual je mŕtvy, Boudjerda prevzal moc.“
Roman zívol: „To predsa každý čakal, nemusel si sem vraziť ako veľká voda.“
„Ale to bolo pred hodinou. Boudjerda vyhlásil stanné právo a Ramdane zase generálny štrajk, v centre sa už vraj zhlukujú ľudia a zaútočili na policajné stanice.“
***
August 1989
K najhoršiemu nedošlo, ale nechýbalo veľa. Dva týždne sa Alžírsko kolísalo na hrane občianskej vojny, dva týždne prebiehali strety medzi políciou, armádou a protestujúcimi – Boudjerda volal po pokoji a kontinuite, Ramdane po revolúcii. Veľvyslanectvá zostali zatvorené, a ak to nebolo úplne nevyhnutné, bieli cudzinci radšej nevychádzali do ulíc. Sfanatizované masy nerobili rozdiely, každý beloch bol pre nich imperialistom. Na námestiach pálili vlajky – sovietske, americké, i keď USA v tomto prsty nemali, a Izraelské, aj keď išlo už o pätnásť rokov neexistujúci štát.
Sovieti splnili sľub a prezidenta chránili oddiely zo Stredomorskej flotily, armáda zatiaľ nasadila slepú brutalitu, ktorá však priniesla len čiastočný úspech. Ramdane skončil vo väzení, no odpoveďou na krutosť vlády boli ešte väčšie zverstvá rebelujúcich.
Na druhom brehu mora horel Paríž a s ním aj Marseille, Toulouse, Štrasburg a tucet ďalších miest. Hnutie „Dvesto“ získavalo na sile, a i keď cieľom nebolo zvrhnutie socializmu, otvorené volanie po demokracii znelo dostatočne nebezpečne. Francúzsko vyhlásilo výnimočný stav a uzatvorilo hranice. Desiateho augusta na požiadanie francúzskej vlády vstúpili do krajiny z Nemecka jednotky Červenej armády.
Generál Tejero Molina oznámil, že Španielsko privíta každého utečenca pred diktatúrou – Francúzi sa mohli pridať k štvormiliónovej diaspóre, ktorá v Španielsku vznikla po roku 1946.
Americká šiesta flotila operujúca v Barcelone bola v pohotovosti.
V mestách od Amsterdamu až po Bukurešť sa začali organizovať skupiny protestujúce s heslom „dvesto“. Zmizli tak rýchlo, ako sa objavili, bez mediálnej pozornosti, zostali po nich len rýchlo zatierané grafitti na stenách a ľudia neodvažujúci sa pýtať úradov, kde sú ich nezvestní príbuzní.
Československý prezident Vasiľ Biľak si pred objektívmi fotoaparátov podal ruku s vodcom Občianskej platformy Václavom Havlom a v spoločnom vyhlásení sľúbili, že budú na upokojení situácie spolupracovať. Nevysloveným heslom bolo: „Len nie ďalší Paríž, Berlín alebo Varšava.“
Poľský veľvyslanec v Tunise požiadal o azyl na Švédskom veľvyslanectve, rovnako aj francúzsky v Ankare.
V Chlefe zabili rebeli skupinu bulharských architektov.
Uprostred Oranu za bieleho dňa znásilnili taliansku zdravotnú sestru.
Európske štáty začali sťahovať svojich občanov z Alžírska.
Roman oslávil narodeniny a Diana mu venovala seba samu, oblečenú v hriešnej červeno-čiernej talianskej spodnej bielizni.
„Čo budeme robiť, láska?“ Noc strávili milovaním a žartovaním, ale nadránom ich dohnala realita.
Roman zamyslene fajčil a hľadal slová: „Neviem už, čomu veriť. Každý hovorí niečo iné. A keby sme aj chceli emigrovať, tak kam?“
„Psst,“ priložila mu prst na pery, „o tom sme sa už rozprávali. Ak utečieme, odnesú si to naše rodiny doma, zničíme im kariéry, životy, takí sebci byť nemôžeme.“
***
„Roman, ak by bolo na výber, nežiadal by som ťa o to, ale nemáme nikoho iného,“ Jursák s Knottom vyzerali vážne a znepokojene. „V Tamanrassete je päť našich geológov, ktorí mali byť evakuovaní. Miestna polícia niečo zmrvila, skôr im však ide len o to, ako vytrieskať čo najviac na úplatkoch – všetkých zatkli pod nejakou nezmyselnou zámienkou. Z ministerstva vnútra máme papiere, že naši chlapi sú v poriadku, ale polícia v Tamanrassete tvrdí, že je dajaký problém a nemôžu ich pustiť. Niekto tam musí ísť a vybaviť to.“
„A to mám byť ja?“
„Áno,“ prikývol Knott. „Chápem, že tam je to divoké, rebeli a tak, ale ty si z nás jediný, kto to s tými burnusákmi dokáže vykecať.“ Označenie „divoké“ nebolo úplne presné. Ešte prednedávnom sa dala dvaapoltisíckilometrová trasa po vcelku pohodlnej ceste cez púšť bezpečne prejsť za dva dni. Odkedy však Kaddafího nepolapiteľná púštna armáda plienila a útočila po Sahare od Maroka po Egypt, ísť smerom na juh bola lotéria.
„Poletíš lietadlom, prirodzene. Dokumenty sú pripravené, postačí vybaviť, aby našich chlapov pustili, a letíte naspäť.“
Roman si vzdychol. I keď nerád, musel uznať, že málokto z osadenstva veľvyslanectva vie s domácimi úspešne komunikovať – ich postoj sa pohyboval medzi Knottovým ostentatívnym pohŕdaním až po strach z barbarských Afričanov. „Ešte bakšiš,“ dodal. „Nebudem na mieste zháňať banku.“
„Mysleli sme, že by si mohol odhadnúť, koľko bude treba?“
„Päťsto,“ odpovedal bez váhania. „Na osobu.“
Jursák skoro prehltol cigaretu: „Zbláznil si sa? Nejakému dedinskému prašivému žandárovi?“
„Ak si dovolil ignorovať rozhodnutie z ministerstva, zjavne sa cíti dosť silný a zopár drobných nepostačí. Nebudem sa s hanbou vracať a pýtať si peniaze navyše. Päťsto za jedného bezvýznamného geológa je dobrá cena. Prirodzene, ak nechceme o mesiac platiť Tuarégom stonásobok alebo dovoliť, aby ich Kaddafí popravil ako imperialistických okupantov. Takže päťsto.“
„Kurva, spolu to je tritisíc, kurva,“ nadával Knott. „Keby tie svine aspoň brali ruble.“
Dvaapolhodinový let prebehol v poriadku. Obstarožný Iljušin síce letel, ale dva vrtuľové motory v kabíne hučali ako vysávač pri uchu a Romanovi sa nepodarilo zdriemnuť si ani na minútu.
V Tamanrassete bol už dvakrát, v pokojnejších časoch. Mal rád túto metropolu severnej Sahary, mesto, kde sa čas zastavil niekde v minulom storočí a len autá, elektrické káble a taniere satelitov na tradičných hlinených hranatých domoch naznačovali skutočný letopočet. Oproti tomu, čo si pamätal, sa však mesto zmenilo.
Na uliciach hliadkovali vojaci a na každej križovatke stál obrnený transportér – BVP československej výroby. Pri bližšom pohľade bolo však vidieť, že hliadkujúci vojaci sa držali až neprirodzene blízko pri sebe a paranoidne obzerali za chrbát. Bévepečka boli pokryté špinou a pod jedným si Roman všimol mláku pravdepodobne čerstvého oleja. S týmto typom jazdil počas vojenskej služby a dobre vedel, že ak z vozidla, ktoré malo chránený motor a opancierovaný podvozok, vytekal olej, bolo na odpis. A prirodzene, všadeprítomné zelené a čierne popísané zástavy. Ľudia na neho pokrikovali nadávky a vyhrážky, no aspoňže nelietali kamene. Prešiel okolo policajnej hliadky, ktorej veliteľ si veľavýznamne odpľul k jeho nohám. Počas cesty z malého zaprášeného letiska až na policajné riaditeľstvo v centre nevidel ani jednu „bielu“ tvár. Cítil sa ako votrelec.
Policajný šéf sa volal neprekvapivo Mohamed. Tváril sa priateľsky, ponúkol Romanovi čaj a sťažoval sa na problémy – s prácou, rebelmi, hlupákmi z ministerstva, nedostatočným rozpočtom, hemoroidmi a druhou manželkou, ktorá trpí šikanou zo strany tej prvej. Zo spôsobu, akým o svojej prvej manželke Mohamed rozprával, Roman odhadoval, že tá dáma šikanuje aj jeho, a keby počula, čo hovorí, pravdepodobne by ho utĺkla papučou. Po polhodine stenania a ufkania sa policajt konečne dostal k jadru veci:
„Ospravedlňujem sa, išlo o chybu v papieroch, ale keď je raz niečo zapísané, nemôžeme človeka len tak prepustiť. Chýbali by správne dokumenty a najbližšia ministerská kontrola, bodaj by choleru dostali, by s nami vyrazila dvere. Musíme prerobiť papiere, veľa papierov,“ s nešťastným výrazom rozhodil rukami, „ale nemáme rozpočet, nemáme ľudí, nemá to kto spraviť. Inšalláh, do dvoch týždňov to snáď bude hotové, ale ktovie?“
Roman mu gestom platným všade na svete podal hrubú obálku. Peniaze rozdelil na niekoľko častí, nechcel hneď vybaliť všetko, čo mal so sebou. Doláre mal v dvadsať a päťdesiatkových bankovkách, väčší balík vyzerá vždy lepšie. „Ak by sme za spriatelený československý národ prispeli, mohli by ste najať niekoho, aby sa to vybavilo rýchlejšie?“
Policajtovi zasvietili oči a natiahol ruku. „Ach áno, to by bolo možné...“
„A keby ste ich najprv prepustili, hneď dnes, a vybavili papiere neskôr?“
Policajt nazrel do obálky. „Tisícpäťsto,“ povedal Roman. „Postačí to na nových zamestnancov?“ Odpoveďou mu bol široký úsmev a ponuka ďalšieho čaju.
„Nikam neletím,“ odsekol dvojmetrový geológ s postavou medveďa. „Bojím sa lietania a do žiadneho lietadla nesadnem.“
„Ani ja,“ pridal sa druhý. „Lietadlá sú nebezpečné. Vy si leťte, my pôjdeme autom.“ Traja ďalší geológovia súhlasne prikývli, len jeden sa neveriaco pozeral.
„Páni, súdruhovia, to nemyslíte vážne? Tu pán z veľvyslanectva prišiel, dostal nás z väzenia, priniesol letenky a vy chcete takto riskovať?“
„Ty, súdruh, už nič nehovor,“ odsekol ten s medveďou postavou a zaťal päste pripomínajúce dve chlpaté tehly. „O dva dni sa stretneme v Alžíri a ty budeš môcť podať hlásenie Štátnej bezpečnosti.“ Aha, tak toto bol „ten ich“ eštebák, domyslel si Roman.
„Ako sa chcete dostať do Alžíra?“
„Máme auto, našu terénnu Toyotu. Saharu poznáme a nestratíme sa. Za volantom sa budeme striedať a dorazíme raz-dva.“
Neveril im ani slovo a oni to vedeli. Nikdy nemali v pláne dôjsť do Alžíra. Roman odhadoval, že pôjdu na sever po In Salah, potom na západ k Bécharu a tam sa pokúsia vyhnúť pohraničiarom a prejsť do Maroka. Ak budú mať šťastie a nenarazia na rebelov alebo kaddafiovskú hliadku, ak sa v pohraničnej oblasti nestratia, ak ich armáda na mieste bez opýtania nezastrelí alebo nezatkne a nepošle do hlavného mesta, budú mať šancu.
„Tak v poriadku,“ odvetil. „Je to vaša voľba.“
Eštebák na neho neveriaco hľadel: „To nič nespravíte?“
Roman sa zarazil a opatrne natiahol ku geológom ruku. „Šťastnú cestu,“ povedal, „a šťastný nový život!“
Alois Knott nemal ďaleko od infarktu. „Ty si ich nechal len tak zdrhnúť?“ reval. „Kurva, vyslali sme ťa, aby si ich sem priviedol, nie vyexpedoval na západ, kurva fix, tebe už naozaj jebe?“
„Čo som mal robiť? Ak chceš silou presvedčiť piatich chlapov, ktorí posledný rok strávili v púšti a vedie ich kríženec gorily a Old Shatterhanda, nech sa páči, nabudúce môžeš ísť sám.“
„Kokot,“ odsekol Knott. Potom mu myšlienky poskočili o krok ďalej. „Peniaze vzal všetky? Bože, toto je prúser, Danilov nás zahluší.“
Vo svojom miniatúrnom byte vybral Roman tisícpäťsto dolárov, vložil ich do pokladničky a tú ukryl do dvojitého dna, ktoré sám vyrobil v šatníkovej skrini. Mal tam už vyše päťdesiatdvatisíc dolárov, v podstate bohatstvo. Nesledoval žiaden zvláštny úmysel, len sa riadil princípom, že nech bude akokoľvek dobre alebo zle, vždy je lepšie mať rezervu. Za päť rokov sa rezerva rozrástla na sumu, ktorú by ani celá jeho širšia rodina spolu nezarobila do konca života.
***
September 1989
S evakuáciou zahraničných pracovníkov sa rezidencia premenila na dočasnú ubytovňu. Armáda a polícia strážili len niekoľko hotelov v meste a ostatné boli vystavené hrozbe útoku pouličnej lúzy. Pracovníci nezostávali dlho, väčšinou len jednu či dve noci, kým prišiel na rad ich let, no i tak to diplomatom prevrátilo život hore nohami.
Ešte pre začiatkom evakuácie zvolal Danilov poradu. Stál pred nimi ako prísna učiteľka v triede a oni poslušne počúvali.
„V tejto situácii môžeme očakávať, že sa pokusy o útek stanú častejšími. Ľudia sú obeťami propagandy, tápajú v neistote, no nech sú ich motívy akékoľvek, tieto činy pôsobia demoralizujúco a za žiadnu cenu ich nemôžeme dopustiť.“ Od štátneho prepravcu prenajali zopár autobusov, vláda prepožičala niekoľko vojenských džípov aj s vojakmi a nimi zvážali pracovníkov do hlavného mesta. Používať vlastné vozidlá sa neodporúčalo a mimo oblastí pod kontrolou armády, čo znamenalo len hlavné aglomerácie, útoky neprestávali.
Okrem alžírskych vojakov, neprejavujúcich žiaden záujem o zdravie cudzincov, bol v každom autobuse predstaviteľ veľvyslanectva – a niekoľko ozbrojených Rusov, ktorých poskytol Danilov. Keď ľudia vystupovali v cieli, len s malými kuframi a strachom v tvári, pôsobilo to ako vykladanie väzenských transportov. Ozbrojení Rusi ani neskrývali, že ich úlohou nie je len chrániť, ale aj zaručiť, aby nikto ani nepomyslel na odmietnutie evakuácie. Niektorí však pomysleli.
Keď sa Tibor Király vrátil z Médey bledý ako vápno a z autobusu okrem neho a ozbrojencov nikto nevyšiel, pochopili, že stalo niečo zlé. Na druhý deň naložili Királyho prednostne do lietadla, ale predtým sa mu podarilo na chvíľu uniknúť pozornosti strážcov.
„Postrieľali ich,“ povedal zlomeným hlasom. Sedeli v suterénnom skladisku rezidencie, ako paródia na konšpirátorov z béčkového amerického filmu – Király, Tomasziewicz, Thoreaux, Jursák, Roman a Borisov, posledný dôležitejší bulharský úradník. „Odmietli odísť, jednoducho odmietli a tí vojaci, naši, teda ruskí, ich tlačili do autobusu násilím. Bránili sa, strhla sa bitka, jednému z Rusov vytrhli zbraň – a oni to do nich jednoducho nasypali. Všetkých päť rozstrieľali na mieste. Alžírčanom prikázali mŕtvoly vyhodiť za mestom, aby to vyzeralo ako práca rebelov. A potom...“ ťažko si vzdychol, „na chvíľu bolo vidieť, ako váhajú, či nemajú zastreliť aj mňa.“
Aj tí pracovníci, ktorí išli bez problémov, nechápali, čo sa deje, a najmä nevedeli, kam sa vlastne vracajú. Správy z médií, ak aj vôbec boli, si vzájomne odporovali. S nádejou sa obracali na diplomatov a kládli otázky, na ktoré nikto nemal jednoznačnú odpoveď: Strieľa sa u nás doma? Je tam revolúcia, kontrarevolúcia, vzbura, povstanie? Davy na uliciach naozaj vypaľujú a vraždia? Kto vlastne vládne? Je u nás doma v uliciach Červená armáda či iná armáda? A nevyslovená otázka – čo bude s nami?
***
„Ach mami, to je mi tak ľúto. Odkáž Helenkinej rodine moju úprimnú sústrasť.“
„Bol to následok tej bitky,“ plakala stará pani Jursáková do telefónu. „Umlátili ju na smrť a ani to neuviedli ako príčinu smrti. Napísali, že išlo o následok pádu na schodoch, ale ona nikde nespadla. Potom prišli milicionári, strašní chlapi, také primitívne balvany, celý deň nás držali zatvorených a kričali, že ak čo i len slovo povieme, tak zaplatíme. Ale čo mi už môžu, všakže?“
Jursák cítil strach svojej matky, ale mozog mu neprestával pracovať. O úradnom povolaní Ľudových milícií sa neobjavilo ani slovo, a keď sa priamo opýtal Prahy, odpoveďou bolo, že Milície sú len pomocné zbory Verejnej bezpečnosti a rozhodne nepôsobia samostatne. S dodatkom, že sa má venovať svojej práci, a nie klásť neprimerané otázky.
Niektoré veci však stále vzbudzovali nádej na zlepšenie. Či skôr niektorí muži, ako napríklad Michail Gorbačov – akoby si mladý generálny tajomník uvedomil, čo jeho snahy o uvoľnenie spôsobili, a vyrazil na okružnú cestu po Európe. Nezastavil sa ani na deň, lietal z jedného mesta do druhého, stretával sa s bežnými ľuďmi na ulici, v kaviarňach aj fabrikách. V košických železiarňach obedoval so zlievačmi, v Katowiciach sfáral do uhoľnej bane, v Lyone navštívil továreň vyrábajúcu Citroeny a riadil vysokozdvižný vozík. V Berlíne sa prešiel ulicami stále nesúcimi stopy po bombardovaní z druhej svetovej vojny. „Ich bin ein Berliner,“ povedal. „Toto mesto si vytrpelo viac, než si vieme predstaviť, a čas obviňovania sa dávno skončil. Teraz nie je čas revolúcií, burcovania davov ani plamenných prejavov. Je čas budovať a odmietnuť tých, ktorí volajú po prevratoch a borení svetového poriadku. Svet je plný nespravodlivosti a jedine tvrdou a poctivou prácou môžeme nespravodlivosť vykoreniť – každý z nás. Komunistická strana je to, čo nás spája a vedie napred. Preto sa nepýtajte, čo môže strana urobiť pre vás, ale pýtajte sa, čo môžete urobiť vy pre stranu.“
Druhým, ktorý dával vieru, bol paradoxne Vasiľ Biľak. Jeho verejné prejavy zostávali rovnako ťažkopádne ako vždy predtým a prezrádzali nízke vzdelanie, ktoré neprekryli ani desaťročia vo funkcii. Nemusel byť druhým Cicerom, mohol v televízii neobratne hovoriť o víťazstve marxizmu-leninizmu, no skutočné kroky ukazovali zmierlivosť. S Občianskou platformou neprestával vyjednávať, dokonca sa zdalo, že jej členov akceptuje ako takmer seberovných partnerov.
„Neveril by som mu,“ Claude Thoreaux bol od udalostí pri oslave pádu Bastily, ktoré takmer prerástli do revolúcie, a odkedy ho Danilov ponížil, len tieňom suverénneho elegána. „Gorbačovovi možno áno, ale stalinistu poznám na prvý pohľad. Váš Biľak je jeden z tých, proti ktorým sme bojovali a chceli zachrániť komunizmus. Chráni seba a bojí sa, že ak to nezvládne on, tak prídu Rusi a urobia poriadok, pričom odpracú aj jeho. A čo sa týka Gorbačova, povedz mi sám, čo hovoríš na toto…,“ na stôl hodil jeden z posledných výtlačkov La Liberté, novín exilových Francúzov. Vo francúzsku sa rozširovanie ilegálnych novín trestalo väzením. Nadpis hlavného článku a číslovka boli jednoznačné.
„37 000 zatknutých! I keby preháňali a číslo zdvojnásobili, je to predsa šialené. S Gorbim sa na verejnosti usmievajú a zatiaľ potajomky zatvárajú ľudí? Ako môžu zatknúť desaťtisíce bez toho, aby sme o tom ani my nevedeli, a kam ich dávajú?“
„Možno naozaj preháňajú,“ nadhodil Roman.
Thoreaux prikývol, „Máš pravdu. Možno. Ale niekoľko mojich známych zmizlo aj s rodinami. Možno sú len na dovolenke. Úspech tých demonštrácií a protestov ma desí.“
„Práve si ukázal, ako ich likvidujú a zatvárajú, nemala by ťa desiť skôr odpoveď?“
„Ty to nechápeš,“ Thoreaux mal sedemdesiat rokov a zažil viac než dosť. „Po druhej svetovej vojne získali Sovieti viac, než si ktokoľvek z nich vedel predstaviť. Mali predstavu o komunistickej revolúcii, ale jediné, čo vedeli, bolo dobíjať – ako mali budovať, keď pred vojnou za Stalina nezvládali ani vlastnú krajinu? Bola to dobrá idea, ale v rukách katastrofálne nekompetentných a brutálnych ničomníkov.“
„Predsa vidíš, že teraz je už iná doba a všetko sa zmenilo.“
„Prišlo to príliš skoro. Staré vedenia sú stále príliš silné, stále pred sebou vidia to obrovské víťazstvo a polovicu sveta, ktorá sa im klania. Zmenu zvonku komunizmus nikdy nepripustí, možná je jedine vnútorná evolúcia. Ak by za Stalina nedosiahli Rusi také úspechy, dnes by mali protesty šancu, ale teraz idú proti múru. Stará garda sa zatiaľ dosť nevyčerpala, ale zároveň stratili pôvodnú dynamiku a boja sa, ani si nevieš predstaviť, ako sa boja.“
„Boja sa neozbrojených demonštrantov?“
Thoreaux sa takmer hanblivo usmial: „Snažil som sa byť komunistickým intelektuálom a vidieť veci z iných pohľadov. Takže áno, boja sa nahnevanej ulice, ktorá ich môže zomlieť. Boja sa Rusov, ktorí ich môžu zomlieť. A váš Biľak sa určite bojí aj Ľudových milícií, ktoré ho môžu zomlieť.“
„To je ale dobré znamenie – práve zo strachu môžu ustúpiť.“
„Presne to si myslím. Kto je najväčšia hrozba pre politbyrá, aby práve im ustúpili? Naozaj si myslíš, že to sú davy na uliciach?“
***
Október 1989
Cítili sa ako vo vzduchoprázdne, otupeli zo správ o nepokojoch, zabíjaní a čakali, ani nevedeli, na čo presne.
Hamid Boudjerda zložil prezidentskú prísahu a pri inaugurácii sľúbil do troch mesiacov zorganizovať prezidentské voľby. Nasledoval ďalší výbuch násilností a diplomati opäť niekoľko dní radšej nevychádzali. Nedalo sa rozoznať, za čo a proti komu davy bojujú. Poslední pracovníci boli odvezení do svojich domovín a z Čechoslovákov utieklo len dvanásť. Dobrý výsledok. Po hektickej evakuácii nebolo nič na práci, tak prežívali zo dňa na deň a čakali.
***
„Ako si vôbec dostal toto miesto?“ smiala sa Diana, keď ošetrovala Romana. Čelo mal rozseknuté na desať centimetrov a krv sa z rany liala prúdom. „Si predsa šéf technického zabezpečenia a ty vezmeš do ruky hasák a skoro sa sám zabiješ.“
„Nie som inštalatér, ale kancelárska krysa,“ zahundral Roman. „Píšem objednávky a podpisujem ich.“
„Tak kde si dal rozum a prečo si išiel opravovať kanalizáciu?“
„Pretože tu už nikto nezostal. Celý technický personál pred dvoma týždňami odišiel, a kým sa dočkáme niekoho z miestnych, tak záchod prestane fungovať úplne a budeme chodiť na dvor, do diery v zemi. Nuž a trošku som spadol.“
Diana ho pobozkala na obväz. „Ešteže si nás zachránil a zostaneme civilizovaní,“ zasmiala sa. „Keď budeš nabudúce robiť niečo nebezpečnejšie než podpisovanie papierov, vezmi si radšej helmu.“
Po hodine boli stále v izbe, pri vypnutom svetle popíjali miestne červené víno – na moslimskú krajinu prekvapivo dobré.
„Táto neistota ma zabíja. Nevieme, čo bude zajtra tu ani doma.“
„Stále môžeme odísť,“ Roman si veľmi dobre uvedomoval, že ani sám nevie, čo presne chce. Dianu áno, ale kde, ako, za akých podmienok, v týchto otázkach tápal. „V Alžíri sa na loď nedostaneme a prejsť do Tenesu či Bejaie je teraz riziko. Pasy sú zamknuté u Jursáka, ale i keby sme prišli bez nich na španielske alebo švédske veľvyslanectvo, od dverí nás nevyhodia.“
„Chcem byť s tebou,“ pritúlila s k nemu. „Ale za cenu, že našim rodinám zničíme životy? Všetkým, veď vieš ako to chodí. Na strednú sa dostanú možno za kuchára, i to len ak bude mať niekto šťastie. Robiť skladníkov, nočných strážcov, bez nádeje na zmenu? Všetko im skazíme.“
„Druhá možnosť je vrátiť sa. Predsa len, doma je pokoj a ja môžem robiť aj obyčajného referenta niekde na Národnom výbore v Bruntále.“
„Bruntál? Majú tam vôbec elektrinu?“ rozosmiala sa Diana. „V lesoch sa budeme vyhýbať medveďom a ja budem na základnej škole učiť deti tých divokých domorodcov – myslíš, že tam ešte jedia Pražákov alebo už len mačky?“
„Že vraj už nie, ale neveril by som každej správe. Snáď nás nebudú nútiť obetovať pohanským bohom, to radšej prestúpim na Islam.“ Chvíľu sa smiali, potom Roman zvážnel. „K tej našej rezerve, ak ju budeme cez vekslákov rozmieňať pomaly a opatrne, bude to viac peňazí, než by sme kedy mohli potrebovať.“ O peniazoch Diana vedela a on ich bral ako spoločné, pre spoločnú budúcnosť.
„Dvojizbový byt v paneláku nám postačí.“
„Nie je to trošku málo?“
„Menej upratovania,“ pripomenula. „Kým tam bude vaňa, veľká posteľ a ešte väčšia knižnica, viac nebudem potrebovať. A teba.“
Vsunul jej ruky pod tričko a fúkol do vlasov. „Keď si ma ošetrila a zachránila pred smrťou vykrvácaním, musím sa ti nejak odvďačiť. Napríklad v naturáliách.“
Diana troma pohybmi zo seba zhodila oblečenie: „Bola to veľká rana a to ťa bude stáť veľa naturálií.“
***
Zachmúrený Jursák dorazil z už takmer nevyužívaného veľvyslanectva. „Poďte sem,“ povedal. „Dozvedel som sa, čo sa stalo s Paľom Myjavským. Neoficiálne prirodzene, ale je to od dobrého kamaráta, ktorý by mi neklamal ani nekecal neoverené hlúposti.“
„No čo?“ nevydržal Roman.
„Zatkli ho za protištátnu činnosť a sprisahanie,“ šľahol pohľadom po Knottovi. „Ty o tom nič nevieš, však? Čo si o ňom napísal do Prahy?“
„Kurva, čo? Ja?“ Ak eštebák prekvapenie hral, bol prvotriedny herec. „Čo si myslíš, že som ho potopil? A za čo vlastne? Veď ten bol tupý ako bedňa gitu, dokelu.“
„Takto o ňom nehovor. Bol to kamarát a kolega. Doriti, aj tvoj súdruh, zabudol si?“
„Ale ja nič neviem,“ ručal na oplátku Knott. „Nič, rozumieš? Nič som nepísal, veď na neho ani nebolo čo písať. Sám som zisťoval, kde zmizol, ale nikto mi nič nepovedal. Kurva, ste vy dvaja normálni?“
Pavol Myjavský mohol byť akýkoľvek, ale z protištátnej činnosti ho ťažko mohol niekto podozrievať. Nebol zlý, zákerný, intrigánsky, bol presne taký, ako ho Knott označil – jednoduchý. Vyštudovaný agronóm niekde z východného Slovenska, vďaka strane získal RSDr. a k diplomatickej kariére prišiel ako slepý k husliam. Po zopár nepodstatných postoch získal vďaka bratrancovi, vysokému funkcionárovi v ÚV KSS, miesto veľvyslanca v Alžírsku, na ktoré sa absolútne nehodil.
Po polhodine na slnku sa vždy spálil a každý jeho vstup do mora skončil popŕhlením od medúzy alebo ostňom morského ježka zabodnutým do nohy. Z cudzích jazykov hovoril iba lámanou ruštinou, v ktorej neskutočne zaťahoval, až pripomínala nejaký nový a rozhodne neslovanský jazyk. Aj jeho slovenčina bývala takmer nezrozumiteľná. Z ideologických školení si pamätal zopár poučiek, ale vedecký komunizmus mu bol rovnako vzdialený ako kvantová fyzika. Mýlil si Mali s Mauritániu, nepamätal si mená a pozície diplomatov, vlastne jeho rozlišovacia schopnosť sa končila pri rozdeľovaní na belochov a černochov. Na druhej strane vydržal celú noc piť a hrať mariáš či kanastu. Jeho domáca slivovica bola legendou až po Tunis a takmer mala na svedomí talianskeho veľvyslanca, ktorý po dvanástich štamprlíkoch skončil v nemocnici. Robil výborné halušky s kapustou, v borovicových lesoch okolo mesta zbieral hríby, ktoré sušil na chodbách veľvyslanectva a privádzal zamestnancov do zúfalstva. Nenávidel chrobáky väčšie ako lienka, kuskus, každodenné zvolávanie na modlitbu a miloval svoju ženu Anku, pôvodne krajčírku zo Šale, korpulentnú dámu rovnakého razenia ako on sám. Prekvapivo nevyrobil žiadne faux-pas, jeho nezrozumiteľný prejav, pevné nervy a kúzla tlmočníkov dokázali odfiltrovať všetko, čo by nepochybne spôsobilo tucty diplomatických roztržiek.
„Ahoj chlapi, ja som Paľo,“ povedal, keď vystúpil z lietadla a podal im mozoľnatú ruku. „Práve som prvýkrát v Afrike a je to super!“.
Nie, Paľo Myjavský rozhodne nebol človekom schopným podvratnej činnosti.
„Odviezli ho niekam do Ruska. Nové nariadenie, protištátne živly idú do Sajuzu a tam ich riešia oni.“
„Nič som nevedel,“ Knottovi sa viditeľne triasli ruky. „Nechápete, dopiči, že my sme tu nuly? Nikoho nezaujímame, všetko o nás vedia, ako si ulievame prachy, rodinám domov prevážame blbosti, oni na to kašlú. Vari si myslíte, že ja som tu nejaký superšpión? Dohliadam na bandu bezvýznamných núl, ktoré kašlú na komunizmus a zaujíma ich len, ako si trhnúť stodolárovku alebo do koho, kurvafix, zasunúť. Ak by sme robili niečo podozrivé, tak by nám zakrútili krkom, a nie naši, ale Danilov. Chápete to, doriti? Ani keby som chcel, tak na Myjavského nebolo absolútne nič!“
Roman to pochopil. Knott sa zľakol, o to viac, že i keď neznamenal veľa, predsa len bol súčasťou ŠtB, privilegovanej skupiny, ktorá stanovovala pravidlá – rovnako ako aj diplomati, pre ktorých mnohé obmedzenia neplatili. Teraz však ruka strany, štátu, ani nevedel koho, dopadla na absolútne nemožnú osobu. Myjavského, ktorý si snáď ako jediný neulial ani tú stodolárovku. Myjavského, ktorý skončil v nejakej ruskej base, a ktovie, či niekto vlastne vedel, z akého dôvodu. Keď nebol proti nezmyselnému úderu imúnny veľvyslanec, tak kto potom?
„Jeho deti a žena? Vieme o nich niečo“?
„Žena sedí s ním a deti neviem. Možno ich dali k rodine, možno do detského domova.“
***
Ku koncu mesiaca už nezostával v Alžírsku žiaden z vyslaných pracovníkov a veľvyslanectvá fungovali s minimálnym stavom. Nikomu to neprekážalo, beztak sa nekonali žiadne udalosti, ktoré by si vyžadovali diplomatickú prítomnosť.
***
November 1989
Prvého novembra odstúpil Michail Gorbačov z funkcie. V prejave sa kajal, vyslovil tvrdú sebakritiku a priznal prehnanú ambicióznosť, ktorá viedla k nesprávnym rozhodnutiam. Ospravedlnil sa za odklonenie od myšlienok marxizmu-leninizmu, čo viedlo k chaosu v spriatelených štátoch, za čo prijal plnú zodpovednosť. Za jeho nástupcu bol jednohlasne zvolený Vladimír Krjučkov.
„Šéf KGB,“ poznamenal Knott. „Možno dá do poriadku to, čo Míša rozjebal.“ Bol obed a Knott už triezvel z rannej opitosti. Odkedy sa dozvedeli o Myjavskom, takmer s nikým sa nerozprával, nevychádzal zo svojho bytu a pil ešte viac než kedykoľvek predtým. „Alebo to pôjde do sračiek, tak ako celý tento svet,“ dodal.
***
Piateho novembra zabili Václava Havla.
Prvé zmätené správy priniesla neprekvapivo francúzska TVFR1. Najprv nebolo jasné, čo sa vlastne stalo. Havel aj celé vedenie Občianskej platformy sa v posledných mesiacoch stali súčasťou československej politickej scény a prezident Biľak, i keď bez zjavného nadšenia, opakoval, že národ potrebuje pokoj na prácu, a nie rozbroje.
Až na druhý deň priniesla televízia stanovisko vlády a jediný záber – rozostavaný panelák, z balkóna na druhom poschodí viseli tri postavy, jedna z nich mala na hrudi pripnutý papier s nápisom: „Smrť fašistom.“ Tváre sa dali rozoznať dostatočne dobre – Havel, Kovarčík a Jurczak, vedúce postavy Občianskej platformy.
Reportéri TVFR1 sa snažili pýtať na názor ľudí v pražských uliciach, ale každý sa len bez slova odvracal. Potom sa pred kameru pretlačil milicionár s dôstojníckymi výložkami.
„Bola to revolučná spravodlivosť, a nech to urobil ktokoľvek, zaslúži si medailu za odvahu a statočnosť.“
„Takže neviete, kto to urobil? Podľa vyjadrenia vlády išlo o zločin šialencov...“
Milicionár prerušil reportérku prudkým gestom. „My sme to boli,“ povedal po krátkom zaváhaní.
Reportérka zalapala po dychu: „Počkajte...vy? Ale ako...“
„My,“ milicionár pozeral priamo do kamery, „ozbrojená päsť robotníckej triedy udrela na nepriateľov národa. A tam, kde vláda nemiestne ustupovala fašistom, nastúpila vyššia spravodlivosť. Revolučná spravodlivosť. Verte nám, že tu sa to nekončí a krv imperialistov a ich agentov potečie prúdom, história je na našej strane.“
Niekto potichu vzlykol.
***
Desiateho novembra presiakla do správ informácia o bitke medzi alžírsko-lýbijskými silami a Kaddafího armádou niekde v púšti. Revolučný vodca triumfoval a vládne armády porazil na hlavu. Neoficiálne sa hovorilo o tom, že polovica vládnych jednotiek zbehla k saharskej armáde. Ešte neoverenejšie správy tvrdili, že na strane porazených bola aj tisícka sovietskych výsadkárov a špeciálnych jednotiek, ktoré mali poskytovať podporu. Po víťazstve oznámil Kaddafí vytvorenie Revolučnej islamskej republiky Maghreb.
Pokiaľ ide o vraždu vedenia Občianskej platformy, československá vláda stále trvala na pôvodnom vyjadrení o útoku neznámych páchateľov, po ktorých sa pátra a budú potrestaní. Prezident Biľak vyhlásil november za Mesiac národnej jednoty a vyjadril presvedčenie, že robotnícka trieda vedená komunistickou stranou zvládne akúkoľvek výzvu.
***
Dvanásteho novembra pri samovražednom útoku a za cenu stoviek mŕtvych ovládli vzbúrenci armádne väzenie v Constantine a Masúd Ramdane sa dostal na slobodu. V ten istý deň v rozhlasovom vysielaní oznámil pričlenenie Alžírska k Revolučnej islamskej republike Maghreb.
Dva dni na to dosiahla Kaddafího armáda čeliaca len minimálnemu odporu púštny Laghouat, sotva štyristo kilometrov južne od Alžíra.
Prezident Hamid Boudjerda sa údajne ukrýval na neznámom mieste a sovietska stredomorská flotila zdvihla kotvy.
Pätnásteho novembra vybuchol pred veľvyslanectvom ZSSR automobil naplnený výbušninami. Danilov prežil útok bez zranenia, vraj dokonca aj osobne so samopalom v ruke pomohol zahnať teroristov. Deň na to nasledovali útoky na zastupiteľstvá Poľska, Holandska, USA a Japonska, všetky našťastie už vyprázdnené.
Masúd Ramdane oznámil, že Hamid Boujderda bol zastrelený na úteku z krajiny: „Zomrel ako pes, pretože psom slúžil.“
Európania, Američania, všetci cudzinci sa snažili dostať preč za každú cenu a akýmkoľvek spôsobom. Kaddafího jednotky sa dostali päťdesiat kilometrov od hlavného mesta a únikových ciest ubúdalo. Československá vláda odklonila lietadlo ČSA, pôvodne letiace do Grécka – dohodnutá evakuácia pre posledných Čechoslovákov, Poliakov a Maďarov.
„Nepôjdeme s vami,“ Andrzej Tomaszievicz hovoril potichu, no rozhodne. Bol už večer a do vlhkej vône blízkeho mora sa miešal ťažký zápach z požiarov v meste. „Nevrátime sa a nepôjdeme s vami. Doma vládnu Rusi, nič dobrého tam nikoho nečaká.“
„Ako chcete odísť?“ namietol Roman. „Tí Rusi nás síce chránia, ale nedovolia vám len tak opustiť komplex. Kam pôjdete? V meste takmer nikto nezostal.“
Barbara pokrútila hlavou: „Vy neviete to, čo my, nemôžeme sa vrátiť. Tam vonku sa strieľa, ale nie všade. Vždy sme si poradili, poradíme si aj teraz. A čo ty, Claude, nejdeš s nami?“
„Vraciam sa,“ odpovedal Francúz. „Ten chaos doma raz skončí a potom ma tam budú potrebovať. Ale ďakujem, priatelia.“
Objali sa a pobozkali na líca mokré od sĺz.
Andrzej s Barbarou to spravili tak, ako hovorili – sadli to konzulárneho Peugeotu a vyrazili k železnej bráne komplexu. Strážnik sa postavil pred auto, gestikuloval a odmietal bránu otvoriť. Dvaja ďalší neisto stáli obďaleč a samopalmi mierili na automobil. Andrzej zacúval a plnou rýchlosťou vyrazil k bráne, strážnik len v poslednej chvíli stihol uskočiť. Ťažké vráta sa pod nárazom zakývali a jedno krídlo takmer vypadlo z pántov. Andrzej opäť zacúval a vyštartoval dopredu. Strážnik, ktorý takmer unikol zrážke, sa opäť vrhol pred auto, tentoraz však nemal šťastie a zaznel tupý zvuk kovu narážajúceho o telo.
Dvojica strážnikov na okamih skamenela – ale len na sekundu, potom začali strieľať na stojaci Peugeot. Každý z jednej strany, smerom na miesto vodiča a spolujazdca, dávku za dávkou.
Šestnásť posledných obyvateľov komplexu stálo dvadsať krokov od nich. Streľba utíchla a aj v šere bolo vidieť, ako spod dverí vyteká na piesok krv.
***
17. november 1989
Prvé slabé dunenie Roman v spánku nezaregistroval, pri druhom vyskočil z postele. To neboli výstrely ručných zbraní, ale delostreľba a tanky. Kaddafí. Vystrelil k Dianinmu bytu, mal to len niekoľko metrov cez chodbu.
Kým Diana nemala druhú rannú kávu, bývala bežne nepoužiteľná, zakopávajúca o vlastné nohy a vrážajúca do stien, teraz však stála uprostred izby úplne prebudená a sústredená. „Čo tu robíš?“ vykríkla.
„Vonku sa bojuje, prišiel som ti pomôcť…“
„Nepotrebujem pomôcť, došľaka! Ty sa bež zbaliť!“ Už bola oblečená a v ruke držala cestovnú tašku.
Roman sa zbalil ani nie za desať minút, tých niekoľko najdôležitejších vecí mal pripravených v turistickom ruksaku. Doláre vložil do podšívky, predpokladal, že ak vôbec, doma budú colníci najskôr hľadať ideologicky škodlivé materiály, a nie bankovky.
Za úsvitu pre nich prišla dodávka obchodov OFLA, ešte pred niekoľkými dňami rozvážajúca zeleninu – nenápadná, aby nevzbudila pozornosť. Riadil Bulhar Christo Saterov, dosť tmavý na to, aby vyzeral ako Arab. Ostatní si sadli na špinavú podlahu do uzatvoreného priestoru. Z mesta nevideli nič, len počuli – občas výkriky, vzdialené výstrely, Christove nadávky.
Dostať sa do cieľa trvalo štyri hodiny. Letisko Houari Boumediena vyzeralo ako vojenský tábor – obkolesené tankami a obrnenými vozidlami. Pomaly kľučkovali pomedzi betónové zátarasy, na každom kontrolnom bode museli zaplatiť – staré zvyky pretrvávali, v mieri aj vojne.
„Lietadlo priletí na obed,“ oznámil unavene Jursák, keď zistil, ako sa veci majú. Bol to babylon, tisícky ľudí sa tlačili jeden cez druhého, ťažký vzduch sa takmer nedal dýchať.
Na obed lietadlo nepriletelo a na letisku prestali fungovať záchody. V núdzi si ľudia uľavovali, kde sa dalo, a zápach vnútri i vonku bol neznesiteľný. Z mesta správy neprichádzali, no zvuky bojov a stúpajúce stĺpy dymu sa nedali ignorovať.
Hektický odchod z rezidencie očakávali a každý mal v príručnej batožine zabalenú vodu a jedlo, no na niečo zabudli. Trafiku a všetky stánky s občerstvením vyrabovali už pred niekoľkými dňami a Romanovi trvalo hodinu, kým našiel asi dvanásťročného chlapca, ktorý predával cigarety. Pýtal desať dolárov za krabičku Marlboriek. Roman kúpil kartón.
O piatej nemali ani lietadlo, ani informácie o tom, kde sa nachádza. V prístave sa vraj zrazil trajekt s nákladnou loďou, v meste padol parlament a prezidentský palác, teraz už bez prezidenta. Rusi strážiaci Boudjerdu vraj mesto opustili so stredomorskou flotilou hneď po smrti hlavy štátu. Danilov asi odišiel s nimi, nikto to nevedel presne. Paniku vyvolala fáma o samovražedných atentátnikoch medzi ľuďmi, ale našťastie bola planá. Lietadlá pristávali a odlietali, davy sa tlačili a tí, čo nemali potrebné dokumenty, mávali zväzkami bankoviek, aby ich niekto zobral. Ktokoľvek a kamkoľvek. V teple a dusne niektorí omdlievali a zostávali ležať bez záujmu okolia, odstrkovaní a pošliapavaní, do toho všetkého sa ozýval plač detí a nárek a výkriky dospelých. Miestami sa strhli bitky.
„Kde je Knott?“ opýtal sa niekto. Eštebáka už hodnú chvíľu nikto nevidel.
„Možno pije dakde v ústraní alebo ho ušliapali. Chýba vari niekomu?“
„Možno zmizol,“ povedal Roman. „Natlačil sa do prvého lietadla smerom na západ a podarilo sa mu posádku presvedčiť, že je dôležitý špión, a oni ho vzali.“ Pohľadom našiel Dianu. „Nie, láska,“ ledva pohla perami a pokrútila hlavou, „my nie.“
O siedmej lietadlo ČSA stále nepriletelo, ale vraj už krúžilo a čakalo na povolenie pristáť. Toto im za popoludnie povedali už trikrát.
„Veď to je Národní třída,“ vykríkol Jursák. „Tam, v televízii.“ Nad barom, teraz už prázdnym, a policami pokrytými črepinami, bolo spustených niekoľko televízií – alžírska a tuniská štátna stanica, panislamský Al Manar, dokonca aj americká CNN a TVFR1. Na Francúzoch bola Praha. V hurhaji nepočuli ani slovo, no obraz si spliesť nemohli.
„Čo sa to tam preboha deje?“ Najprv zábery na Václavské námestie plné ľudí nesúcich transparenty a potom Národní. „Ďalšia demonštrácia? Naozaj im to nestačilo?“
Na Národnej triede bol dav ľudí, tisíce, možno desaťtisíce, zapĺňali bulvár po dĺžke snáď dvoch kilometrov. Nad hlavami mali československé vlajky, nápisy na transparentoch sa nedali prečítať, ich myšlienka sa ale odhadnúť dala. Po stranách a najmä v prednej časti, pred čelom zástupu, stáli bezpečnostné sily, biele prilby boli rozoznateľné aj na zrniacej obrazovke. Za ozbrojencami parkovali tmavé, oblé monštrá. Tanky a obrnené transportéry, uvedomil si Roman. Podľa ťažko rozoznateľných znakov sa našťastie zdalo, že nie sú sovietske, chýbali im červené hviezdy.
„Neviete niekto, čo sa tam deje?“ Nikto netušil. Televízny štáb mal vyvýšené miesto, Národní zaberal z vrchu a podarilo sa im obraz priblížiť tak, že niektoré heslá mohli prečítať. 200, Sloboda, Havel, Nechceme násilie, Nie násiliu, Nežiť v klamstve, Nie vrahom, Spravodlivosť. Medzi ozbrojencami a demonštrantmi bol voľný priestor so zapálenými sviečkami, rozoznať dokázali len malé mihotajúce bodky.
„Máme tu lietadlo!“ Urban so sebou ťahal vystrašene sa tváriaceho muža v pilotnej uniforme. „Máme tu naše lietadlo! Rýchlo, do polhodiny musíme byť vo vzduchu.“
Predierali sa masou, držali svoje skromné kufre a obrazovku nechali za sebou.
Roman zastavil Dianu a spýtavo na ňu pozrel: „Máme poslednú šancu.“
„Bojím sa, veľmi sa bojím, ale toto zvládneme.“
„Takže malý panelákový byt v akejkoľvek diere? Spolu?“
Chytila ho pevne za ruku a pokúsila sa usmiať: „Spolu.“
Do lietadla dobehli bez akejkoľvek kontroly, prázdne miesta zaplnili ľudia z letiska, obaja piloti pri vstupných dverách vyberali peniaze, bankovky si pchali do vreciek. Jursák bez opýtania otvoril skrinku s nápojmi a vybral niekoľko fliaš. Otvoril vodku, napil sa priamo z fľaše a poslal ju ďalej. To už sedeli na miestach a alkohol zaberal.
Christo Saterov mal so sebou malú prenosnú televíziu na batérie, zobrali mu ju a po chvíli naladili Francúzov, stále vysielajúcich z Prahy. Na malej, ani nie dlaň širokej čiernobielej obrazovke nebolo vidieť detaily, ale scéna sa zmenila.
Biele helmy ozbrojencov zreteľne svietili a postupovali vpred k demonštrantom, tlačili na nich a oni cúvali. Kamera opäť zaostrila a videli obušky dopadajúce na hlavy a ramená protestujúcich, niektorých za nohy vyťahovali z davu a ťahali po zemi.
Ľudia ustupovali sto metrov, dvesto, tristo, potom sa pohyb zastavil. Nerozhodný stav trval ani nie minútu – a masa vyrazila dopredu. Za okamih sa preliala cez pohotovostný pluk a biele prilby zmizli, zmietol ich príliv, na obrazovke pripomínajúci zhluky kociek v odtieňoch šedej. Príliv sa valil vpred, smerom k poslednému zástupu bielych prílb nastúpenému pred tankami.
Televízia stále nemala zvuk, len šumenie, a v prvom okamihu nepostrehli, čo sa vlastne stalo. Čelo postupujúcej demonštrácie akoby niekto vymazal, šedé kocky sa stratili, za nimi ďalšie a ďalšie. Pri hlavniach tankov a transportérov sa objavili takmer nepostrehnuteľné záblesky.
„Oni ich strieľajú,“ Roman otvoril ústa, ale nedokázal vydať ani slovo. Záblesky na tankoch nemizli a dav sa otočil, demoštranti utekali, narazili na bezpečnostný kordón po stranách ulice a streľba neprestávala. Reportéri kričali niečo nezrozumiteľné, tanky sa pohli dopredu, už museli prechádzať po telách padlých a blikanie hlavní guľometov neprestávalo. Časť demonštrantov unikla do bočných ulíc, ale preplnený bulvár nedával veľa šancí. Telá padali ako klasy.
Diana zatínala Romanovi nechty do predlaktia a lapala po dychu. Roman si spomenul na Thoreauxa, večne oscilujúceho medzi nadšeným komunizmom a znechutením z moskovskej politiky. Na to, čo hovoril o Biľakovi a celom politbyre, že urobia čokoľvek, aby nemuseli volať na pomoc Sovietov – čokoľvek. A ako vravel, že ak sa raz začne revolučná brutalita, tak nie je na výber, brutalita musí trvať a ničiť nepriateľov, skutočných aj imaginárnych, až kým sa postupne sama nevyčerpá. Po zopár rokoch, niekedy desaťročiach, sa ukrutnosti zmiernia. Možno. Niekedy sa opäť vrátia a beštia znovu ožije.
Na zemi už museli ležať stovky tiel, tanky ich drvili a vytrvalo postupovali.
Za oknom lietadla horel Alžír. Na okamih, krátky, ale stále postrehnuteľný, premkol Romana pocit, že občianska vojna, fanatici, Kaddafí, to všetko dávalo väčšiu nádej na život, než miesto, ktoré stále označoval ako „domov“.
Lietadlo začalo rolovať po dráhe.

draculin

draculin
.

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Poviedka má solídny námet, najviac sa mi páčili alžírske reálie (vidno, že krajinu poznáš). Zvyšok na mňa pôsobil ale trochu rozpačito. Remeselne píšeš skvelo, ako som už spomenul, nápad výborný, minimum chýb v texte. Ale samotný text by uživil rozsahom novelu, možno i krátky román. Je to škoda. Ako si písal inde, postavy a udalosti by vynikli viac. Dal som 8 :-)
31.12.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Videl ľudí, ktorí prechádzali jeden cez druhého a cez rôzne nereálne aj reálne budovy. Dokonca zazrel potetovanú a holohlavú verziu Heleny s preškrtnutými tromi korunkami na transparente a kričiacu čosi v cudzom jazyku. Všade chaos, šialený chaos. A uprostred toho neborák Valja, ktorému znova dal niekto hlavu do zveráku a poriadne utiahol, až cítil, ako mu praská lebka. Premkla ho silná nevoľnosť.
Studená vojna, špionáž, KGB a nejakí tí superhrdinovia, ktorí si svoj osud možno nikdy vlastne nepriali. Ich kroky dejinami sa ale podpíšu na udalostiach k novému zajtrajšku. Cesta k Nežnej revolúcii nebola zafŕkaná len krvou...
V roku 1947 ovládol ZSSR takmer celú kontinentálnu Európu. V roku 1989 sa komunistický kolos, silnejší a sebavedomejší než poznáme z našej reality, začína otriasať. Nespokojnosť ľudí s nadvládou Moskvy narastá, nádej na zmenu strieda apatia a ako sa blíži kritický november '89, sa ľudia ocitajú medzi kladivom a nákovou síl, ktoré nemajú šancu ovládať.
Medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj bytosti, ktoré kráčajú za hranicou reality, a hoci sa snažia udržať svoje svety oddelené, nie vždy je to možné. Blíži sa November a oni sa musia rozhodnúť, ako zareagujú na spoločenské udalosti. Režim totiž uťahuje slučku rovnako okolo obyčajných, aj nadprirodzených obyvateľov republiky.
Mala revolúcia v novembri 1989 nejaký kľúčový okamih? Nakoľko bol dôležitý? Mala by revolúcia rovnaký priebeh, aj keby sa neudial? Štvrtá poviedka z antológie Iná nežná.
Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.
Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.
Čo ak by sa udalosti roku 1989 uberali iným smerom? Alebo by boj prebiehal inak? Alternatívna história je jedným zo žánrov fantastiky, na ktorom stavia aj nová slovenská zbierka poviedok k 30. výročiu Nežnej revolúcie.