Elixír

Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.

Ola vošla do stodoly a po dvoch krokoch ostala stáť. Vnútri panovalo šero, ale aj v ňom uvidela, čo nechcela. Pohľad na Vencovo telo nehybne visiace na podstrešnom tráme ju primrazil na mieste. Iba sa dívala, nebola schopná ničoho. Ani plakať, ani kričať o pomoc, a nemalo význam, aby sa pokúšala zistiť, či ešte žije. Už na pohľad bolo jasné, že nie.

Musel tam visieť už hodnú chvíľu. Ani si nevšimla, kedy sa vytratil z chalupy, vraj sa ide prejsť s Ďulou. Ale tá bola doma, ticho ležala na koberčeku pred svojou búdou. Ani nehlesla, keď zbadala svoju pani. Bála sa jej. Ola nemala rada psy a sučka foxteriéra to vycítila.

Nechápala, prečo to urobil. Všimla si síce, že v posledných dňoch bol dosť nervózny, nevrlý, podráždený. Hlavne Jirkov pohreb ho dosť zobral. A Sašov ešte viac. Snažila sa ho upokojiť, ale márne. Bol ako vymenený. Nepoznávala ho, ale vysvetlenie sa jej postupne rodilo v hlave.

Hnusní eštebáci! Takto s nimi vybabrali. Vlastne ani nie eštebáci. Za všetko mohol Gorbi. Mal tu stále veľký vplyv a sympatie. Stačil mu jeden telefonát a všetko sa zmenilo. Gusto abdikoval, dokonca ani neskrýval radosť z toho, že po toľkých rokoch bude mať konečne od politiky pokoj. Nechal sa odviezť do tej svojej dediny menom Bratislava a užíval si tam dôchodok v pohode a pohodlí. Aj Milošek sa porúčal kade ľahšie, ale nebola si istá, či tí noví, ktorí prišli po nich, boli lepší. Z jej pohľadu.

Prezidentom sa stal bývalý premiér Láďo Adamec a novým šéfom strany ten mladý Slovák, Peťo ho volajú. A tí to začali brať riadne od podlahy. Na Láďov pokyn ŠtB zrušila a rozpustila celé oddelenie pre boj s vnútorným nepriateľom, prezident tiež prikázal prepustiť všetkých politických väzňov a armáda vypla všetky tie elektronické srandy, ktoré rušili vysielanie Slobodnej Európy.

Je to akási ľudská prirodzenosť, že zakázané ovocie najlepšie chutí. Kým ich – chartistov – eštebáci sledovali, odpočúvali a všelijako šikanovali, mnohí ľudia k nim prechovávali významné sympatie. A potom zrazu nič. Nikto ich nesledoval, ploštice z pražského bytu aj z chalupy zmizli, mohli sa voľne pohybovať, Vencovi dokonca vrátili pas a colníci ho bez slova pustili za závoru, keď sa vydal na cestu do Mníchova. No skrátka, zakázané ovocie sa zmenilo na dovolené a už nebolo zaujímavé. Prestalo chutiť. Disidenti zrazu prestali ľudí zaujímať. Stali sa zbytočnými. Na výročie okupácie prišla na Václavák oproti minulým rokom asi tak štvrtina ľudí. A ani proti nim nikto nezakročil. Ani západné médiá sa tam nijako netrhali, prišla iba ORF, ale keď pani Barbara zistila, že žiadna bitka nebude, mávla rukou a zmizla v najbližšej krčme. Veď prečo by mala doma piť ten močkovitý Kaiser, keď si tu môže dať poriadny Pilsner.

No, ako inak, celá tá náhla zmena sa stala významným dôvodom na oslavu. Bol to riadny raut. Na chalupe sa zišli všetci známi, bola tu celá šľachta Charty, a všetci, snáď okrem nej, sa hrdinsky spili do bezvedomia. Viacerí sa ráno ani nevedeli rozpamätať, kde sú a prečo sú tam, kde sú. Koľko sa vtedy vypilo vodky a kadečoho iného, nemalo význam zisťovať. Venco mal našťastie vždy dostatočné zásoby.

Rozišli sa vtedy s tým, že si oslavu zopakujú po auguste, ale nikto neprišiel. Každý sa všelijako vyhováral. Jeho priatelia to vzdali. Disent pre nich skončil, našli si zamestnania a prestali rýpať do komančov. Stali sa slušnými predstaviteľmi pracujúceho ľudu.

Venco sa zrazu začal cítiť osamelý a zbytočný. A po každej pitke sa jeho pocity viac a viac zhoršovali. Najmä potom, ako sa Jirko otrávil v tej svojej kotolni oxidom uhoľnatým, ako sa Saša vrhol z balkóna svojho bytu na deviatom poschodí na asfalt, ale úplne ho skolilo, keď sa Uhlík zastrelil vo svojom byte. To zdeptalo aj ju, nemala predstavu, kde vzal tú búchačku. Bol to zarytý pacifista a zbrane neznášal. Ale že to dopadne až takto, na to nepomyslela. Poznala Venca, ani v časoch najhoršieho prenasledovania nepomyslel na to, že by to skončil sám. Tak prečo teraz, keď ho už nikto neprenasledoval?

Pochopila, že nemá zmysel tu stáť a hľadieť na telo nebohého manžela. Pomalým, tackavým krokom sa vrátila do chalupy, zdvihla slúchadlo telefónu a trasúcimi prstami vytočila 1-5-8.

* * *

Pohreb bol veľký, ale to sa dalo čakať. Nádvorie krematória v Strašniciach bolo nabité, ale do samotnej rozlúčkovej miestnosti na súkromný pohreb smeli len pozvaní. Smútočnú omšu celebroval akýsi neznámy, mladý kňaz. Kardinál bol odcestovaný, vraj vybavoval čosi dôležité vo Vatikáne. A biskup jej zložil slúchadlo s poznámkou, že samovrahov nepochováva. Zrejme si to však len nechcel pokaziť u mestskej verchušky. Celý pohreb vrátane všetkých tých oslavných rečí sledovala ako v sne. Sotva vnímala, čo kto hovorí, prebrala sa, až keď rakva začala pomaly klesať do podzemia. Až vtedy ju skutočne premohli city a rozplakala sa. Naozaj, úprimne a nahlas.

Koľko prijala kondolencií, si nepamätala. Bolo ich veľa. Väčšinu tých ľudí poznala, niektorých iba zbežne, ani netušila, kto ich na súkromný pohreb vlastne pozval. Ale bolo jej to jedno. Koniec koncov, už pred dvomi dňami, krátko po Vencovej smrti vyhlásila, že sa nebude konať žiadny kar, že chce byť sama a upratať si v hlave myšlienky, ktoré boli ako šialené. Musela myslieť na sto vecí naraz.

Nechcelo sa jej predierať davom ľudí na nádvorí. Už vopred sa dohodla s personálom, že ju pustia von bočným služobným východom, aby ju ľudia nevideli. Vedela, že auto ju tam bude čakať.

* * *

Čakalo. Čierny bavorák s tmavými sklami. Rýchlo nastúpila dozadu a zabuchla dvere. Ani ju neprekvapilo, že tam sedí Shirley. Napokon auto patrilo americkej ambasáde, teda neoficiálne. Nemalo diplomatické číslo. Bežne ho však s Vencom využívali, pretože vlastné nikdy nemali. Aj vodiča poznala, volal sa Jack. Slušný, pozorný, tichý. Nebolo mu treba nič hovoriť, vždy presne vedel, čo má robiť a kam ísť. Aj teraz rovno naštartoval a vyrazil vpred.

„Ako sa držíš?“ opýtala sa Shirley lámanou češtinou. Nech sa akokoľvek snažila, tento jazyk jej prosto nešiel do hlavy. Aj túto jednoduchú otázku sa určite drela celé hodiny. Preto Ola radšej prešla na angličtinu. Určite hovorila Churchillovým jazykom lepšie, ako Shirley Máchovým.

„Ako sa môžem držať? Keby tebe manžel spáchal samovraždu, ako by si sa držala?“

„Prepáč, asi to bolo nevhodné.“

„Kašli na to!“

„Viem, že teraz skutočne nie je vhodný čas, ale musíme sa porozprávať. Zajtra sa to malo začať...“

„Je to v prdeli! Nič sa nezačne. Ani zajtra, ani desiateho.“

„Chápem. Budeme musieť vymyslieť nový plán.“

„Čo chceš vymýšľať? Nemáme ľudí. Však vieš, ako dopadli. Ako Venco. A komančovia sa nám rehocú.“

„Nechal Venco nejaký list na rozlúčku?“

„Nie, nič také som nenašla. Odrazu sa len kamsi stratil, a keď som ho potom objavila v tej stodole, už bol najmenej hodinu po smrti. Nechápem to.“

„Som si istá, že za tými samovraždami stojí ŠtB. Je ich podozrivo veľa, nemyslíš?“

„Určite, aj ja som si tým istá, ale nič neviem dokázať. Už celé mesiace sa nikto z nich neukázal. A nemysli si, že neviem zistiť, či ma niekto sleduje.“

„Určite ťa sledujú, len o tom nevieš. Ale pripúšťam, ani naši chlapci ich nevidia. Ak ťa sledujú, tak fakt veľmi šikovne.“

„Teraz mi už môžu pokojne aj fúkať...“

„Ale no tak! Niečo vymyslíme. Nejakí ľudia sa skôr či neskôr nájdu. Už teraz mám podchytených pár nespokojných študentov. A Monte tiež niekoho pošle. Slovenský disent je prakticky nedotknutý. Pokiaľ si spomínam, Venco na tie vaše rauty žiadnych ľudí zo Slovenska nepozýval.“

„To kvôli mne. Ja ich nemám rada. A Monte? Toho by som tu chcela najmenej zo všetkých. Vlastne, už len to by nám chýbalo, aby to tu prevzali Slováci!“

„Prečo? Monte je pragmatik...“

„Však práve! Dá sa do spolku s hocikým, ak mu to niečo prinesie. Ide legalizovať tú svoju Tajnú cirkev.“

„Viem. Hovoril mi o tom. No, nech si ju má. Je to jeho vec.“

„Vie o našom pláne?“

„Ani slovo.“

„To je dobre. Ani nemusí. Hoci, žiadny plán už vlastne nie je.“

„Bude druhý, lepší. Nechaj to na mňa a na chlapcov z Langley.“

„Dobre, nechám sa prekvapiť.“

„Kam ťa máme zaviezť?“

„Na chalupu. Vidiecky vzduch mi urobí dobre. Tu v Prahe sa dusím.“

Jackovi ako obvykle nebolo treba nič hovoriť. Nebol hluchý, počul a bavorák nemal zvukotesnú priečku. Na prvej križovatke odbočil doľava a o chvíľu už boli na výpadovke.

* * *

Generál L. sedel vo svojej pracovni a bavil sa. Tá severokórejská šifra, ktorú mu pred dvomi dňami priniesol na posúdenie Kimov vyslanec, bola úplná sranda. Niečo tak primitívne dávno nemal v ruke. Tí malí šikmookí chlapci z opačného konca sveta zjavne nemajú ani šajnu o viacvrstvovom kódovaní. Ale učiť ich to nebude. Ešte tú šifru trochu upraví, aby sa nepovedalo, a potom disketu vráti vyslancovi, ktorý mu bude ruky bozkávať. Ale urobí si z nej ešte dve kópie. Jednu pre seba a druhá poputuje tajnými kanálmi do Soulu. A zo Soulu rovnakými tajnými kanálmi dorazí do Prahy kontajner s tými najšpicovejšími pécéčkami, aké sa dali vyrobiť. Počítače mal rád a zakladal si na tom, aby ich mali radi aj jeho podriadení.

Vtom ktosi zaklopal na dvere a na vyzvanie vošiel mladý kapitán. Hoci bolo už desať hodín večer, hlásenie sa podávať muselo. ŠtB pracovala dvadsaťštyri hodín denne.

„Počúvam, súdruh kapitán. Ako dopadol pohreb?“

„Podľa očakávania, súdruh generál. Kopa ľudí, ale nič mimoriadne. Žiadne protištátne prejavy. Dav sa pokojne rozišiel.“

„Čo pani Ola?“

„Tiež podľa očakávania. Lady Shirley ju čakala pri zadnom východe. Chvíľu len tak jazdili po meste a potom sa vydali na chalupu. Pani vyslankyňa sa potom vrátila na ambasádu.“

„Škoda, že nevieme, o čom sa bavili.“

„To je pravda. Laserový snímač sa dá použiť iba na stojace objekty.“

„Nevadí, skôr či neskôr sa to dozvieme.“

„Ešte niečo, súdruh generál?“

„Ani nie. Máme ešte z toho nášho elixíru?“

„Samozrejme. Operácia Elixír života pokračuje. Jeho druhá fáza sa zameria na Slovensko. Konkrétne ciele už sú určené.“

„V poriadku, držte sa plánu. Keby sa niečo zmenilo, dajte mi vedieť. Mimochodom, ozval sa ten náš nový agent v Ríme?“

„Andante? Áno, je tam už dobre zabývaný. Má výborné krytie a po taliansky hovorí ako rodený Riman. Vystupuje vo varieté Stella Lanza. A má tam obrovský úspech. A nielen tam, podľa jeho správy sa mu už dvakrát podarilo nepozorovane vkradnúť do Vatikánu. K pápežovým dverám sa síce nedostal, ale inak tam pobudol dosť dlho. Švajčiarski gardisti o ňom ani netušili.“

„To je skvelé. Nech pokračuje, ale nech to nepreháňa. Nerád by som o neho prišiel. Mám totiž preňho úlohu, ale o tom až neskôr.“

„Rozumiem, súdruh generál.“

„To je všetko, môžete ísť, súdruh kapitán.“

Mladý dôstojník odišiel a generál ešte hodnú chvíľu len tak sedel v kresle a dumal. Andante bol špičkový agent, šikovný, hoci trochu nápadný a výstredný. Ale možno práve tým bol nenápadný. Bol ako socha na námestí – každý ho videl, ale nik ho nevnímal. Dokonale vycvičený akrobat pôvodne vystupoval v ktoromsi potulnom cirkuse. Zaplietol sa s dcérou majiteľa a musel preč. Ostal bez práce. Ale okrem skákania a lezenia nič iné robiť nevedel. Až na to, že hovoril plynule štyrmi jazykmi. Štátna ho zverbovala a urobila z neho špióna. Doslova ho to uchvátilo. A keď mu povedali, že bude pracovať v Taliansku, bol radosťou bez seba. To krycie meno si vybral sám.

Úloha, ktorou ho generál mienil poveriť, bola veľmi riskantná. Práve preto, lebo sa týkala Vatikánu. A ten bol pod dobrou ochranou. Andante mal dostať zásielku s fľaškou Elixíru a prepašovať ju do Vatikánu, presnejšie do miestnosti, kde mal ten poľský pápež uložené svoje omšové víno, a trochu mu ho vylepšiť. Ten Wojtyla mu riadne liezol na nervy. Aj jeho sa bude treba zbaviť. Nebol síce nijaký veľký znalec dejín katolicizmu, ale bude to zrejme prvý rímsky pápež, ktorý spáchal samovraždu.

Elixír! Geniálny vynález. Už si nepamätal meno človeka, ktorý ho vyrobil, ale zaslúžil by si najvyššie vyznamenanie. V podstate neškodná zlúčenina bez farby, chuti a zápachu. Ale v kombinácii s alkoholom fungovala ako droga. Nie hneď, až po istom čase začal mať človek, ktorý ju do seba dostal spolu s vodkou či vínom, neskutočne silné pocity podobné depresii. Pocity vlastnej zbytočnosti, márnosti, ba až nenávisti k sebe samému, ktoré nedokázal zastaviť inak než samovraždou. A disidenti veľmi holdovali alkoholu.

To s tým oslavným večierkom bol vlastne len experiment. Pokus, či to bude naozaj fungovať. Trvalo to síce skoro mesiac, ale keď prvý z tej veselej partie skočil z Nuselského mosta, generál si spokojne vydýchol. Fungovalo to a v nasledujúcich týždňoch prišli ďalšie nečakané a nepochopiteľné samovraždy účastníkov disidentskej párty.

Nebolo potrebné vypiť veľa, stačili tri-štyri poháriky akéhokoľvek alkoholu. Domáci pán toho vtedy vypil menej ako obvykle, preto mu to trvalo tak dlho, a pani Ola nepila vôbec, veď niekto musí ostať triezvy, aby sa postaral o tých opitých.

Na operáciu Elixír života, ako ju sám nazval, nasadil najlepších ľudí. Skvele vycvičených špecialistov, ktorí prenikli do Vencovej chalupy tak, že po sebe nenechali nijakú stopu. Akurát do všetkých fliaš s alkoholom nakvapkali príslušné množstvo Elixíru. A potom už stačilo len čakať.

Áno, Štátna bezpečnosť na príkaz prezidenta skutočne zrušila oddelenie pre boj s vnútorným nepriateľom a nahradila ho oddelením pre boj s organizovaným zločinom. A disent bol preňho organizovaná skupina zločincov. Boj pokračoval.

* * *

Ola vstala dosť skoro, urobila si raňajky, ale príliš jej nechutili. Po opici jej obvykle vôbec nechutilo. Keď po pohrebe prišla na chalupu, odrazu dostala neodolateľnú chuť sa opiť. Siahla do baru a vytiahla poslednú nedopitú fľašu rumu. Potom celý večer sedela pri kozube, popíjala, počúvala Stivína a ľutovala sa. Kedy a ako sa dostala do postele, si ani nepamätala.

Nakoniec si urobila len kávu. Tá by ju mala postaviť na nohy. A potom – potom začne rozmýšľať, čo ďalej. Chudoby sa báť nemusela. Od štátu síce nedostávala nijaký dôchodok, ale prúd peňazí zo zahraničia sa nezastavil ani po Vencovej smrti. Ba práve naopak. Dostala správu, že bude ešte väčší. Úbohá vdova predsa nemôže ostať bez prostriedkov. Pražský byt možno predá, načo jej bude? A určite zaň dostane dobre zaplatené. Bude si užívať. Možno aj cestovať, však pas jej vrátili.

Dopila kávu a zapla rádio. Ozval sa známy hlas. „Dobré ráno. Dnes je sedemnásteho novembra tisícdeväťstoosemdesiatdeväť, osem hodín. Československý rozhlas vysiela správy. Dnes je medzinárodný deň študentstva…“


Ondrej Trepáč
Knihovník a spisovateľ, ktorý v roku 1988 založil sci-fi klub SFK Orion v Nových Zámkoch. Píše najmä fantasy. Aktuálne mu minulý rok vyšla kniha Conan - Tři klíče k Asambale a na ďalšej "conanovke" práve pracuje. Vzhľadom na jeho dejinný rozhľad sme veľmi radi, že prijal pozvanie do našej zbierky.

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Krátka, mrazivá, pointa, ktorá možno nie je až taká prekvapivá, ale o to skutočnejšia. Trošku ma miatol dialóg v strede, ináč ale veľmi dobré! Dal som 9 :-)
24.11.2019

YaYa
Poviedka, ako má byť. Čo do dĺžky úsporná, po dočítaní sa ale v hlave začne rozpínať, až zistíte, že príbeh má oveľa širšie dôsledky, ako sa zdalo.
25.11.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.

Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.

O mesiac to bude 30 rokov od momentu, kedy sa námestia zaplnili ľuďmi, ktorí požadovali zmenu systému z komunistickej totality na demokratický. Čo ale, ak by sa veci pred tými rokmi uberali iným smerom? Alebo by boj prebiehal inak? Alternatívna história je jedným zo žánrov fantastiky, na ktorom stavia aj nová slovenská zbierka poviedok.