ZBNB

Medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj bytosti, ktoré kráčajú za hranicou reality, a hoci sa snažia udržať svoje svety oddelené, nie vždy je to možné. Blíži sa November a oni sa musia rozhodnúť, ako zareagujú na spoločenské udalosti. Režim totiž uťahuje slučku rovnako okolo obyčajných, aj nadprirodzených obyvateľov republiky.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
„Drahí súdruhovia, drahé súdružky, zišli sme sa tu dnes,“ začal prehnane formálnym tónom Anton, študent pokročilej mágie, „aby sme prediskutovali dianie v našom meste i v republike. Začneme prezenčkou,“ dokončil rýchlo, než ho stačil niekto prerušiť a koncom pera ukazoval na jednotlivých členov Zväzu bratislavských nadprirodzených bytostí, kým ich potichu počítal.
„... sedem, osem... To nie je veľa. Veď som posielal obežník týždeň dopredu, aby si všetci našli čas,“ mrmlal si rozčúlene popod páperové fúzy. Naučene odignoroval tiché frflanie a prevracanie očami a pedantne všetkých odškrtal v zozname.
„Dobre, druhý bod programu. Nejaké novinky z cenzúrneho úradu? Z vlády? Z politiky?“
„Na základe záznamov z posledných troch mesiacov cenzúrny úrad vydal nový zoznam zakázaných diel. Je ich asi 23,“ oznámila upírka Nataša a predložila pred Antona zoznam. „To je o desať viac ako minulý štvrťrok,“ zamyslel sa Anton.
„Bratranec hovorí, že sa sprísnili aj podmienky. Polovica týchto diel bola doteraz úplne bezpečná.“
„Dobre. Zaradím ich k ostatným. Ďalej?“
„Pred pár dňami bola razia v skladoch vo Vrakuni. Vraj tam našli celý sklad okultných predmetov. Anonymný tip. Nočného strážnika tam robil upír, na druhý deň ho našli ohoreného v Dunaji,“ podal správu Boris.
„Niekto z našich?“ zaujímal sa Anton.
„Nemyslím si. Musel byť nový, nikto o ňom nevedel.“
„Hmm, raziu sme tu už dávno nemali, a takú, ktorá by išla po okultných predmetoch už vôbec,“ Anton si zamyslene poklepkával perom po perách. „Ale keď tak nad tým rozmýšľam, počul som majsterku sťažovať sa, že jej pomizli z knižnice nejaké knihy a niekto kontaktuje obchodníkov ohľadne podpultového predaja. Môže to spolu súvisieť?“ nečakal na odpoveď, len si myšlienky poznačil do zápisníka a správu založil do plastového obalu.
„Ešte niečo?“ chvíľu bolo ticho a on si už chcel vydýchnuť, že žiadne ďalšie katastrofy sa nestali, keď na konci stola vzhliadol od knihy Vladimír a nezaujato oznámil: „Mám v pivnici učiteľku.“
Odpoveďou mu bolo šokované ticho.
„Čo je? Nie, nemienim ju vycucať. Nosila mi knihy,“ s povzdychom sa vystrel. „Jej brat asi pred rokom emigroval, čo jej veľmi neprospelo. Akurát ešte k tomu pašovala zakázané knihy. Keď pred dvomi dňami prišla domov zo školy, našla vyrazené dvere a počula z bytu buchot. Ani nevyšla na svoje poschodie, rovno bežala ku mne. Doniesla mi Tatarku, tak som ju pustil dnu,“ poklopal po zväzku na stole.
„Aha,“ Antonovi zmrzol výraz na tvári. „Neboj sa,“ Vladimír sa uškrnul, vo svetle lampy sa zaleskli biele tesáky. „Bol som opatrný. Telá som vyniesol mimo mesta a dal si záležať na tom, aby to vyzeralo ako nehoda.“
„Áno, v tom ty máš prax,“ Anton si rezignovane niečo poznačil do notesu.
„Ešte nejaké prekvapenia? Nie?“ díval sa s nádejou z jedného člena na druhého.
„Nie,“ ozvala sa Nataša, „ale niečo sa deje. Všetci sú akýsi... nepokojní.“ Zhlboka nasala vzduch, akoby ho ochutnávala, „Cítim to až sem. Niečo sa chystá. Ľudia si čoraz viac šepkajú v tieňoch a pohlavári sú nervózni. Všetko sa sprísňuje, chystajú sa nové kontroly. Z Ruska prišla perestrojka už dávno, ale mám pocit, že režim zase začína uťahovať slučky.“
„Áno, tiež sa mi zdá,“ súhlasil Anton a ostatní smutne prikyvovali.
„Mali by sme niečo robiť. Už ich nestačí len sledovať. Veď lovia aj nás. Vraj nie sme reálni!“ rozčúlil sa Boris a buchol do stola. Od veľkej päste sa po dreve rozbehla pavučina prasklín. „Ja im dám takí nereálni, že uvidia...!“
Nataša sa ho snažila upokojiť, ale Anton mávol rukou a pochmúrne prehovoril: „Súhlasím. Mali by sme niečo robiť.“
Prekvapene sa naňho pozreli. Práve on ich najviac odrádzal od komunikácie s ľuďmi, práve on určil pravidlá ich zväzu – že sa nebudú starať do záležitostí ľudí a budú riešiť iba problémy svojich. A teraz toto?
„Máte pravdu,“ posadil sa, dal si dole okuliare a pomasíroval si koreň nosa, „niečo sa deje. Niečo väčšie, ako sme my. Poznáte ľudí, nikdy sa nedali dlho utláčať. Isté zmeny už nastali a ani režim ich nedokázal znova potlačiť. A deje sa to znova.“
„Veci sa čoskoro dajú do pohybu,“ súhlasil Vladimír ticho. „Mali by sme sa aj my.“
„Potrebujeme ďalších agentov. Nemôžeme sa spoliehať len na obyčajných úradníkov, nočných dozorcov a noviny. Potrebujeme niekoho, kto sa dostane priamo do ich hniezda.“
Piadimužík, ktorý musel na stoličke stáť, aby ho bolo nad stolom vidieť, si nadšene pomädlil ruky, presvedčený, že nastala jeho chvíľa, keď sa z tieňov pod stropom ozval hlboký hlas: „Ja pôjdem.“
Všetkým z toho hlasu nabehli zimomriavky a ako jeden upreli pohľad do temnoty, ktorá sa prevaľovala v rohu miestnosti. Bola hustejšia, ako by im bolo pohodlné.
„De-desmodus,“ vykoktal čarodejník a nervózne si popravil okuliare, „zabudol som, že sa zúčastníš schôdze.“
„Ja viem. To vždy.“
Anton kútikom oka mrkol do prezenčky. Desmodus mal ako jediný, okrem neho, dokonalú dochádzku.
Nastalo ticho, nikto sa nedokázal spamätať natoľko, aby pokračoval v načatej téme.
Nikto okrem malého piadimužíka, ktorý sa škriabal na stôl a malou pästičkou hrozil tieňom; nemienil si nechať ukradnúť svoju chvíľu.
„A prečo si myslíš, že sa na to hodíš? Je tu viacero kandidátov, ktorí sú ochotní a schopní,“ to slovo zdôraznil, „dostať sa do kuchyne nepriateľa a zistiť, čo tam varí!“
Tiene sa prestali prevaľovať, ale zdalo sa, že sa roztiahli. Miestnosť potemnela. Nastalo ťaživé ticho, nikto sa neodvážil ani nadýchnuť. Bolo počuť škrabanie pazúrov po stene. Potom sa za piadimužíkom vztýčil stĺp temnoty. Vystrelila z neho ruka a chytila ho za dlhú bradu. „Pre toto,“ zasyčala temnota. Na okamih sa vytvarovala do siluety muža s rozviatym plášťom, ktorý pripomínal krídla, a s hlavou s dvomi veľkými, špicatými ušami. Medzi nimi zasvietili čierne oči, hlboké ako bezmesačná noc.
Piadimužík zajačal a pravdepodobne stratil vedomie, pretože keď tvrdo dopadol na zem, nevydal zo seba ani hláska.
Bubák sa usadil za stôl, ale už z neho nešiel taký strach. Stiahol tiene do bezprostrednej blízkosti, takže takmer bolo vidieť celú jeho postavu, len tvár si nechal milosrdne zatemnenú.
Anton naprázdno prehltol a upravil papiere na stole, aby získal späť stratené sebaovládanie. Odkašlal si. „Ja súhlasím.“ Ostatní prikývli tiež. Anton zapísal výsledky hlasovania do zápisníka. Neobťažoval sa dodať, že je pravdepodobne neplatné, keďže na schôdzi nie je prítomná nadpolovičná väčšina členov.
„Treba pripraviť plán. Zoznam osôb, ktoré treba preveriť. Zoznam budov, kde sa vyskytujú. Aspoň kým nezistíš niečo, čo nám dovolí pokračovať ďalej,“ začal vyratúvať Anton. Pokyny si zároveň v bodoch zapisoval, zdalo sa, že plánovanie ho upokojuje.
„Budeme s tebou musieť aj nejako komunikovať. Treba nájsť bezpečné miesta a dohodnúť sa na časoch stretnutí...“
„To nebude treba,“ prerušila ho Nataša a spod stoličky vytiahla kufrík, „pred nejakým časom sa mi podarilo získať mikrofón, ktorým ŠtB odpočúva byty, a trochu sa s ním pohrať.“
Vytiahla z kufríka malý mikrofón a slúchadlo. Pristúpila ku strašidlu, na okamih zaváhala, ale nakoniec ponorila ruky do temnoty, aby mu ho mohla pripevniť na telo. Keď mu však chcela vložiť slúchadlo do ucha, aby mohol počuť aj on ich, prudko sa uhol. „Do ucha nie. Oslepnem. Pripnite mi to krk. Budem vás počuť.“
Po zvyšok schôdze pripravovali zoznam ľudí, ktorých pozorovanie by mohlo byť užitočné. Bolo tiež potrebné kontaktovať zvyšných členov zväzu alebo aspoň zástupcov ich rodín a skupín.
Vladimír mal za úlohu stretnúť sa s Mariškou a jej sestrami zo severnej časti Bratislavy. Nataša a Boris mali vlastnú skupinu ruských upírov. Skupinu chrličov zo starého mesta a spod hradu kontaktujú Scopulus a Petrus. Laktibrada dostal na starosť informovať svojich početných bratov a matku. Desmodus sa ponúkol, že ešte pred odchodom do utajenia kontaktuje niekoľko strašidiel, ktoré sa momentálne vyskytujú v meste. Za iných okolností by ho zdvorilo odmietli, ale teraz nevedeli, čo sa chystá, preto mu návrh schválili. Anton bude o všetkom informovať Radu čarodejov.
Niekoľko ďalších týždňov sa striedali pri prijímači a zapisovali bubákove hlásenia a informácie dopĺňali aj hliadky chrličov nad mestom.
Dvaja vyšší pohlavári skončili v blázinci, lebo „sa ich pokúšala zožrať temnota“.
Ochranka okolo prezidenta a niektorých jeho najbližších spolupracovníkov bola posilnená.
Bol vydaný aktualizovaný zoznam zakázaných kníh a filmov.
Ľudia sa začali stretávať častejšie a debatovali o závažnejších veciach. Študenti trávili viac času v knižniciach. Pár ich na to doplatilo, buď ich uväznili alebo sa museli skrývať.
Trvalo však takmer mesiac, kým medzi získanými informáciami našli nejaké zásadnejšie.
Množili sa razie a zabavovanie kníh a náboženských relikvií.
Začalo sa strácať viac ľudí.
Našlo sa niekoľko ľudí s roztrhanými bruchami a vyžratými vnútornosťami. K týmto obetiam sa nechcela priznať žiadna nadprirodzená bytosť.
Zrútilo sa zopár budov na okraji Bratislavy, následne sa zistilo, že sú pod nimi zasypané tunely. Medzi troskami sa našli zakázané okultné relikvie a niekoľko neidentifikovateľných tiel.
„Myslím, že sa pokúšajú niečo vyvolať,“ vyslovil Vladimír domnienku, ktorú nikto z nich nechcel počuť.
Ale vlastne ich to až tak neprekvapilo. Bol to krásne jednoduchý plán – zhodiť vinu na nadprirodzené bytosti, kým predstavitelia režimu by ostali čistí a ešte by sa mohli hrať na hrdinov, ktorí prídu zachrániť obyčajný ľud. Pri plánovaní teda počítali aj s takouto alternatívou, hoci v tejto fáze nebolo ľahké domyslieť si, čo a akým spôsobom chcú vyvolať.
Začiatkom novembra trávili členovia ZBNB v schôdzovej miestnosti takmer celé dni a noci. Pozorne počúvali hlásenia, pilovali plány a snažili sa nenechať sa ovplyvniť nervozitou, ktorá zachvátila ľudí. Všetci ju vnímali napriek tomu, že medzi nich chodili už len v nevyhnutných prípadoch.
13. novembra stratili kontakt s agentom Desmodusom. Jeho posledná správa bola, že sa dostal na stopu čarodeja-kolaboranta a sleduje ho do kanálov pod mestom niekde v oblasti Rače.
Bubák im celý čas pomerne dobre hlásil svoju polohu, vďaka čomu mohli sledovať jeho postup na mape mesta. Ale túto noc sa ozýval čoraz menej a informácie o jeho pozícii boli nepresné a zmätené. Chvíľu aj sám pochyboval, či sleduje správnu stopu. Chodby v podzemí sa podivne krútili a zapletali, minimálne dva razy sa vrátil na tú istú odbočku, hoci z nej odišiel rôznymi tunelmi. Posledných pár hodín počuli len zvláštne hvízdanie, ktoré pripomínalo pískanie netopierov.
„Je tu tma,“ ozrejmil im, keď sa pýtali na podrobnosti. „Myslím, že klesám. Už to nie je cítiť ako kanály a je tu chladnejšie.“
Chvíľu nato sa spojenie prerušilo.
Nikto z nich sa ani nepohol, natŕčali uši, či predsa len nezačujú nejaký šuchot alebo hlas. Keď ticho trvalo niekoľko minút, vyslovil Anton otázku, ktorá trápila všetkých: „Myslíte, že ho dostali?“
„Myslím, že sa dostal príliš hlboko,“ skonštatovala Nataša znepokojene. „Vysielač má pomerne dobrý dosah na povrchu a na voľnom priestranstve, ale čím viac budov a stien je medzi nami, tým je signál slabší. Počítala som s tým, ale nepočítala som s tým, že...“ odmlčala sa.
„Že bude musieť ísť tak hlboko?“ dokončil za ňu Boris, bez pohybu hľadiaci na vysielačku.
Prikývla.
„Čo budeme robiť?“
„Čo už len môžeme robiť?“ vzdychol Anton, sťažka sa oprel o stoličku a masíroval si unavené oči. „Budeme čakať. Medzi ľuďmi to vrie, už to nebude dlho trvať. Ale stále musia prvý krok urobiť oni. Do toho sa im miešať nemôžeme. Verím, že Desmodus sa o seba dokáže postarať. Veď desil ešte aj nás,“ dodal s trpkým smiechom. „Chrliče môžu nad mestom hliadkovať donekonečna a Laktibradovi bratia sú prekvapivo dobrí nosiči správ. Čiže budeme ďalej čakať, upravovať plány podľa správ a...“ nedokázal premôcť zívnutie, „a ja sa idem vyspať. Neznášam toto ponocovanie tak dobre ako vy, potvory,“ zasmial sa pochmúrne.
***
„Veci sa dali do pohybu,“ oznámil Anton skupine, keď si prečítal najnovšiu správu od chrličov. V malej miestnosti sa tlačili bytosti rôzneho veku a výzoru, dnes prišli takmer v plnom počte.
„Ľudia oznámili protest. Plánujú sa zhromaždiť na Mierovom námestí pred palácom. Väčšina chrličov obsadila strechy okolo. Zatiaľ je pokoj.“
„Mali by sme ísť,“ ozval sa Boris.
„Veru mali,“ povedal Anton a na tvári sa mu objavil malý úsmev. „Drahí súdruhovia a drahé súdružky, myslím, že budeme svedkami dejinných udalostí,“ oznámil hrdo. Vyznelo by to lepšie, keby sa nenachádzal v miestnosti plnej nesmrteľných bytostí, z ktorých polovica už bola svedkom toľkých dejinných udalostí, že ich to prestávalo baviť. Ale nikto ho neopravil ani neprerušil. Predsa len cítili dôležitosť chvíle.
Nie všetci však nakoniec odišli. Ešte nezapadlo slnko, a hoci bolo pomerne zamračené, na upírov bolo ešte stále príliš veľa svetla. Tí sa mali k davu pripojiť neskôr. Tiež mali dôležitú úlohu strážiť vysielačku, či sa náhodou neozve Desmodus, hoci jeho mlčanie trvalo už tretí deň.
V chaose odchodu odtiahol Anton Vladimíra do rohu a potichu sa spýtal: „Máš ešte doma tú učiteľku?“
Vladimír prikývol.
„Obávam sa, že ju budeme potrebovať, ak sa stane to, čoho sa najviac obávame. A budeme musieť použiť toto,“ ukázal mu knihu viazanú v koži, s remienkom a zlatým božím okom na obale. Upír zasyčal a odtiahol sa, akoby ho už len pohľad na ňu pálil.
„Kde si to našiel?“ spýtal sa s odporom.
„Stratila sa z majsterkinej knižnice. Tentoraz však s jej požehnaním,“ pritiahol si ju na hruď, akoby to bolo dieťa. „Ako mnoho iných. Našťastie. Pretože pár dní potom, čo sme odniesli najvzácnejšie kúsky, prišla razia aj k nám. Už štyri dni nemám o nej žiadne správy,“ povedal trpko. Zdalo sa, že za posledný mesiac zostarol o niekoľko rokov. Zabalil knihu do hnedého papiera, potom do plátna a nakoniec ju vložil do čiernej aktovky. Tú podal upírovi.
„Zober si ju. Takto by ti nemala ublížiť. Keď bude treba, dovedieš učiteľku a povieš jej, čo má čítať.“
„Uvedomuješ si, ako veľmi nám to ublíži? Nám všetkým?“ upozornil ho Vladimír.
„Preto je to posledný možný plán. Možno budeme mať šťastie a budeme mať čas na útek,“ snažil sa znieť presvedčivo, ale veľmi sa mu to nedarilo.
„Ľudia chcú, aby to všetko prebehlo mierumilovne. Bez násilia.“
„Ja viem. Ale verejnosť sa nikdy nemusí dozvedieť, čo sa stalo nám.“
„Odkedy sa chceš takto obetovať pre obyčajných ľudí?“
Anton pokrčil plecami: „Asi odkedy som ich začal sledovať a všimol si ich odvahu.“
Počkal, až si upír prehodí tašku cez plece, potom mu silno potriasol rukou a bez rozlúčky odišiel.
Vladimír si vzdychol, položil ruku na tašku, akoby sa chcel uistiť, že ho kniha nepopáli, a posadil sa medzi zvyšných upírov.
Len o pár minút sa však z vysielačky ozvalo chrčanie. Upíri vyskočili ako naježené mačky a zhrčili sa okolo nej. Pár minút nebolo počuť nič iné okrem netopierieho švitorenia a škrabania pazúrov po stenách. Ale znamenalo to aspoň, že Desmodus žije.
„Myslím, že uteká,“ povedal Boris. „Objavili ho?“
Nataša pokrútila hlavou, ale neodpovedala. Na ušiach mala slúchadlá a snažila sa naladiť lepší signál. Ozvalo sa nepríjemné škvrčanie a zrazu: „Haló? Počuje ma niekto?“
V živote nikto z nich nebol tak rád, že počuje Desmodusov desivý hlas, ktorý dokázal spôsobiť nočnú moru ešte aj nesmrteľnému.
„Počujeme!“ vyhŕkla Nataša. „Tu Nataša. Ste v poriadku?“
„Áno,“ neznel zadýchane, ale odpovedal úsečne, aby šetril dychom. „Sledujú ma, ale zatiaľ sú ďaleko. Našiel som hniezdo. Pod mestom. Neviem, kde presne.“
Vladimír zamyslene pristúpil k mape s náhodnou spleťou bodiek a čiar. Doteraz im nedávali zmysel, ale keď si uvedomil, kde sa dnes koná zhromaždenie ľudí, zrazu to zmysel dávať začalo. Desmodus sa väčšinu času pohyboval v okolí Mierového námestia. Zobral fixku a zakrúžkoval ho na mape: „Tu.“
Nataša prikývla a oznámila to Desmodusovi, aby mu pomohla v orientácii. On zatiaľ pokračoval v hlásení: „Je tam skupina čarodejov a niekoľko nadprirodzených bytostí, pár ruských a českých, ale aj našich,“
„Kolaboranti,“ zasyčal ktorýsi upír, Boris naňho zasyčal naspäť, aby bol ticho.
„Smrdel tam dym, vosk a krv, pravdepodobne ľudské obete. Snažia sa otvoriť peklo.“
V pozadí sa ozval zvuk lámaného kameňa a dunenie zasypávaných tunelov.
„Už sa to začína!“
Škrabol pazúrov v tme sa zrýchlil.
„Démoni prichádzajú.“
Nikto z nich nestačil zareagovať, keď sa Vladimír hodil na vysielačku a vytrhol Nataši mikrofón z rúk. „Okamžite vypadni z mesta! Nevystupuj na povrch, ak to nebude nutné. Proste vypadni! A daj vedieť svojim, ak to zvládneš! Nastupuje plán Kľúče.“
Hodil mikrofón na stôl a vybehol z miestnosti. Vonku bolo ešte svetlo, ale našťastie sa vedel k sebe do bytu dostať cez tajné chodby.
Zvyšní upíri síce potrebovali na spamätanie pár sekúnd, ale všetci vedeli, čo to znamená. Ak sa nedostanú preč, straty na ich strane budú rovnaké ako na nepriateľovej.
***
Posledných niekoľko ulíc preletel Vladimír po povrchu. Slnko už takmer zapadlo a nad mestom sa zhromažďovali mračná.
Vtrhol do vchodu, ale pred vlastnými dverami sa zastavil, uhladil si rozviate vlasy a kabát, upravil si tašku, aby učiteľku nevydesil už len svojím príchodom.
Zaklopal, až potom si odomkol.
Slečna Valéria sedela v jeho kresle a čítala. Keď vošiel, zdvihla hlavu a pozrela naňho spoza okuliarov: „Dobrý večer, pán Vladimír. Už ste dlho neboli doma,“
„Ospravedlňujem sa, slečna Valéria, musel som riešiť isté... záležitosti. Mali ste dosť jedla?“
Prikývla a odložila knihu. „Čo sa deje?“
„Začína sa protest. Mali by sme sa pripojiť,“ vo chvíľach, keď prichádzal domov, sa s ňou delil o informácie. Nemala sa ako inak dozvedieť, čo sa deje, keďže sa už viac ako mesiac skrývala.
Odložila knihu, postavila sa a uhladila si sukňu a vlasy. „Tak teda protest,“ povedala trochu neisto. Keď sa jej zrazu naskytla príležitosť odísť, nebola si istá, či ju chce naozaj využiť.
Pohľad jej zablúdil na hodinky, potom na zastreté okno. „Nie je ešte málo hodín?“ spýtala sa nečakane. „Slnko už zapadlo?“
Vladimír sa zarazil na ceste ku skrini, odkiaľ si chcel vytiahnuť rukavice, aby mohol bezpečne narábať s nebezpečnou knihou.
„Už je takmer tma. Vadí vám to?“
„Mne nie,“ zdôraznila a prísne sa naňho pozrela. Vladimír prestal hľadať rukavice a po chvíli sa rozhodol čeliť jej pohľadu. „Ako ste to zistili? Myslel som si, že po tých rokoch už viem, ako byť opatrný,“ upozornil trochu ironicky.
„Možno vonku. Ale tu?“ ukázala okolo seba. Okrem toho, že byt sa nachádzal prakticky v podzemí a jediné okno bolo vždy zastreté a zvonku obité doskami, bol vyzdobený starožitnosťami dávno spred prvej republiky, niektoré vyzerali, že pochádzajú až z minulého storočia. A neboli to muzeálne kúsky, ale predmety dennej potreby, pravidelne používané.
Nevedel, čo jej na to povedať, či chce, aby to potvrdil alebo vyvrátil, a ona mu to rozhodne neuľahčovala. „Máte pravdu. A dobrý pozorovací talent,“ uznal a usmial sa tak, aby odhalil aj špicaté zuby. Vlastne bol na ňu dosť hrdý. „Pôjdeme?“ pokynul ku dverám.
Slečna Valéria si obliekla bundu a cez plece prehodila kabelku. Rozhodla sa, že na zvyšok Vladimírovho príbehu si môže počkať. Teraz sa diali dôležitejšie veci.
Keď vyšli na ulicu, pocítili otras, ktorý rozcinkal sklá v oknách budov okolo.
„Čo sa...“ vyhŕkla Valéria, ale upír len zahrešil, schytil prekvapenú učiteľku okolo pása a prehodil si ju cez plece. Rozbehol sa ulicou tak rýchlo, až sa zdalo, že letí.
Už nemali veľa času. Cítil vo vzduchu pach mágie a to boli stále niekoľko ulíc ďaleko.
***
Na priesečníku podzemných tunelov stáli mágovia a niekoľko magicky nadaných bytostí okolo obrovského kruhu s okultnými znakmi. Niekoľko ďalších držalo skrvavené nože, ktorými podrezali ľudské obete. Tie teraz ležali v kruhu, ktorý ich mal pohltiť. Jeho stred žiaril načerveno, začínal bublať a topiť sa. V tuneloch sa ozývali zaklínadlá na privolanie démonov.
Keď sa roztavený povrch rozšíril až k obvodu magického kruhu, atmosféra sa zmenila. Niekoľko chodieb okolo sa zrútilo.
Vzduch sa začal mihotať, bol neznesiteľne horúci. Z otvorenej brány sa začali ťahať von démoni. Liezli jeden po druhom, po roztavených okrajoch, po stenách. Zaklínajúcich v ochranných kruhoch obchádzali. Jeden z čarodejov sa však zatackal a prekročil čiaru. Temné sily okamžite vysali jeho dušu a nakŕmili ňou prichádzajúce zlo.
Boli ich desiatky, stovky.
Príliš veľa.
Rozbehli sa do tunelov, niektorí sa začali prebíjať cez strop, aby našli čo najkratšiu cestu na povrch.
***
Dav na námestí sa pomaly rozrastal. Ľudia zo začiatku váhali, či sa pripojiť, ale nakoniec sa pridávali ďalší a ďalší. Tí, čo tam boli ako prví, sa pochytali za ruky, aby vytvorili živú reťaz. Začínali skandovať heslá o slobode, demokracii a reformách.
Členovia ZBNB boli strategicky rozmiestnení medzi nimi a sledovali okolie. Niektorí sa nechali strhnúť náladou a zamiešali sa do reťaze. Anton sa nervózne prechádzal popri ceste a vyzeral upírov. Už tu dávno mali byť, už bola tma. Keď sa otriasla zem, skoro spadol z nôh, hoci to nebol silný otras. Zdalo sa, že nikto z ľudí si to nevšimol, jeho to však vyrušilo zo zamyslenia. Uvedomil si, že napätie, ktoré cítil, nebolo spôsobené len nedočkavosťou. Pozrel si pod nohy a zacítil ďalší slabý otras. Zahrešil a rozbehol sa krížom cez námestie, aby našiel nejakého piadimužíka, ktorý by vyliezol na strechu za chrličmi a zistil, či sa niečo deje aj na povrchu.
Našiel však niekoho iného.
Takmer sa zrazil s Vladimírom, ktorý práve prebehol cez ulicu.
„Vlado! Konečne aspoň niekto z vás! Čo sa deje? Cítil si to?“ zahrnul ho otázkami, až potom si všimol učiteľku prevesenú cez plece.
„Áno. Otvárajú peklo. Musíme vypadnúť. Daj vedieť ostatným,“ oznámil tichým hlasom a položil učiteľku na nohy. „Bež!“ okríkol Antona, ktorý zamrzol, keď si naplno uvedomil, čo upírove slová znamenajú.
„Chrliče sa už sťahujú zo striech. Oznámil som im to cestou.“
„Vaši?“ spýtal sa ešte, než sa rozbehol preč. Počkal len na upírovo prikývnutie, že o tom vedia.
Vladimír sa vzápätí otočil k Valérii, chytil ju za plecia a vážne sa jej pozrel do očí, čím prerušil rodiacu sa záplavu otázok. „Počúvajte. Na nič sa nepýtajte. Deje sa niečo veľmi zlé a potrebujeme vašu pomoc,“ z aktovky prevesenej cez plece vybral knihu, rýchlo ju rozbalil a strčil jej ju do rúk. „Potrebujeme, aby ste pre nás niečo prečítali,“
Slečna Valéria si popravila okuliare na nose a zadívala sa na ňu. Zdalo sa jej, že zlaté oko na obálke na ňu mrklo.
„Keď nastane tá správna chvíľu, začnete čítať.“
Opatrne knihu otvorila a začala v nej listovať. „Čo je to? To je latinčina?“ prečítala si pár slov, „to je... exorcizmus?! Nebudem vám tu na verejnosti, uprostred davu, čítať exorcizmus!“ vyhŕkla pohoršene, napriek rozhorčeniu sa snažiac tlmiť hlas. Upír ju rýchlo tíšil.
„Ak je vám život milý, aj životy týchto stoviek ľudí naokolo, budete čítať. Deje sa toho viac, než si viete predstaviť.“
Neúprosný pohľad sa mu zavŕtaval do očí, až sa vzdal: „Pod nami práve otvárajú peklo, aby vyvolali démonov, ktorí zmasakrujú tento dav.“
Neodpovedala, nevedel, či je v šoku alebo len rozmýšľa, ako zareagovať. Dav okolo nich zhustol tak, že sa ľudia začali tlačiť až na nich.
Konečne sa nadýchla a ticho sa spýtala: „Ako budem vedieť, že je tá správna chvíľa?“ Vladimír ju otočil smerom k fontáne a ukázal na malý chrlič, ktorý práve zaliezol za okraj. „Oni vám dajú znamenie.“
Učiteľka sa zrazu zachvela, až mal pocit, že ňou otriasol vzlyk: „Prežijem to?“ Upír ju chlácholivo pohladil po pleciach: „Vám to neublíži. Preto to musíte byť vy. Ste dobrý človek. To nám to ublíži.“
Dav okolo znehybnel, niekto vpredu práve prehovoril.
„Odtiaľto!“ zabodol tenký dlhý prst s tenkým dlhým nechtom doprostred stránky, nedbajúc sa pálenie, ktoré mu to spôsobilo.
Potom Valéria počula už len zašušťanie plášťa a zacítila slabý závan vzduchu vo vlasoch, keď sa premenil na malého netopiera a o dušu mával krídlami, aby sa čo najrýchlejšie dostal preč.
Na okamih sa započúvala do hesiel, ktoré skandoval dav, keď zrazu pocítila, ako sa jej zem pod nohami zatriasla. To už bol silnejší otras a zdalo sa, že si to všimlo aj pár ľudí okolo.
„Nebojte sa,“ ozvalo sa vedľa nej. Keď zdvihla pohľad, zbadala mladého muža so strhanou tvárou. Podľa hlasu spoznala, že to s ním sa pred chvíľkou rozprával Vladimír.
„Anton,“ predstavil sa, „som Vladimírov známy. Ospravedlňte ho, prosím, ale on tu naozaj nemohol ostať. Ale niekoľkí z nás tu ostanú.“ Valéria si všimla si, že fontána je zrazu akási príliš nepravidelná. Potom si uvedomila, že je plná chrličov, ktorí v malých i veľkých, deformovaných, zvieracích i ľudských prstoch držia kľúče.
„Dajte mi tú knihu, je to moja zodpovednosť...“ načiahol sa Anton pre knihu. Uvedomil si, že by nemal vystaviť nevinnú učiteľku takému nebezpečenstvu. Čo ho to len napadlo? Nikdy neprišla do kontaktu s mágiou, ktovie, čo jej to urobí? Mal by to urobiť on. Vtedy však jeden chrlič pohol kľúčmi. Po chvíľu druhý. Tretie zaštrngotanie sa ozvalo z druhej strany. Valéria cítila, ako sa jej kniha v rukách zachvela. Mala pocit, že je teplejšia, že ju začína cez rukavice páliť.
„Neskoro!“ zvolal Anton roztrasene. „Už... už sa to začalo. Musíte čítať vy. Prepáčte, chcel som vás od toho odbremeniť, ale mágia už začala pôsobiť a vy držíte knihu.“ Chlácholivo jej položil ruku na rameno a zopakoval pevným hlasom: „Nebojte sa. Sme tu s vami.“
Zhlboka sa nadýchla a potichu, trasľavo začala čítať, snažiac sa spomenúť si na správnu výslovnosť.
Uvedomila si, že štrngajúce kľúče počuje aj z iných strán. Ľudia si to všimli a vytiahli vlastné.
Zvýšila hlas.
Anton predpokladal, že naňho kúzlo nebude účinkovať, veď vo svojej podstate nie je zlou bytosťou, je človek ako ona. To mu dalo odvahu zostať. Ale experimentovanie s čiernou mágiou sa mu teraz veľmi nevyplatilo. Zaklínadlo ho švihlo do žalúdka ako obrovské koleno, zatmelo sa mu pred očami a takmer si ovracal vlastné topánky.
Čistý štrngot kľúčov začal stúpať do vzduchu, hutný a hlasný ako kostolné zvony. Valéria prestala vnímať dav okolo, uši jej napĺňal zvuk kľúčov a vlastný hlas, ktorý zrazu znel drsne a cudzo. Vytvoril sa okolo nej prázdny kruh, akoby niečo neviditeľné odtlačilo okolostojacich a vytvorilo jej priestor. Kým jej slová splietali mágiu, začali jej viať vlasy, päty sa odlepili od zeme a ostala sa vznášať niekoľko centimetrov nad chodníkom. Oči sa jej zatiahli bielym povlakom, už sa ani nepozerala do knihy. Stránky sa prevracali samé od seba. Mágia vinúca sa okolo žiariacich kľúčov nad ňou prevzala moc.
Štrngot kľúčov začínal byť neznesiteľne hlasný, napĺňal oblohu a šíril sa do všetkých ulíc a zákutí mesta. Niesol sa pomedzi domy, škárami a odtokmi prenikal do kanálov, až napokon doľahol k čarodejom recitujúcim temné zaklínadlá a démonom raziacim si cestu na povrch.
Hluk do nich narazil ako stena a rozkolísal rozbehnuté rady. Démoni zastavili, zúrivo revali a snažili sa uniknúť, no štrngot im trhal uši a zariekanie ich držalo na mieste, až kým pod nimi nezačala praskať zem. Brány do ich dimenzie sa začali otvárať všade, kde stáli. Pohlcovali ich a vracali späť, zatvárali sa im nad hlavami.
Mágia tisícov kľúčov zatvárala aj pôvodnú magickú bránu. Ako posledný útok z kruhu vyvrela roztavená masa kamenia, betónu a kovu. Narazila do stropu, ale už nemala dosť sily ho preraziť. Rad čarodejníkov zakolísal a magický kruh sa rozpadol, keď ich zasypali rozžeravené trosky. Ohnivý stĺp sa s revom zrútil sám do seba a zapečatil vchod do pekla.
***
Hore na námestí sa dav pomaly upokojoval. Kľúče doznievali a ruky klesali. Učiteľke spľasli vlasy, kniha dopadla na zem, ona na ňu. Ostala bezvládne ležať.
Keď sa mágia začala vytrácať, Anton sa narovnal a konečne sa mohol normálne nadýchnuť. Prežil, za čo bol nesmierne vďačný, aj keď sa mu triasli všetky končatiny a mal pocit, že v tele mu neostali žiadne vnútornosti. Snažil sa čo najskôr sa spamätať.
Rýchlo skontroloval, čo sa deje na námestí. Chrliče sa schovávali vo fontáne, tie zo striech sa pomaly sťahovali preč. Zem sa už netriasla, ani nebola popraskaná. Ľudia vyzerali v poriadku, možno len trochu omámení. Poschovávali zväzky kľúčov a opäť sa pochytali za ruky. Jeden po druhom začali skandovať svoje požiadavky. Dav sa pohol smerom na Obchodnú, akoby sa ani nezastavil.
Stihli to včas.
Potom Anton zbadal nehybne ležiacu učiteľku.
Opatrne sa dotkol Valériinho ramena a preveril, či dýcha. Vyzeralo to, že je len v bezvedomí. Nemala žiadne viditeľné zranenie, z očí ani z úst jej netiekla krv. Uľahčene si vydýchol. Jedinú zmenu si všimol na jej vlasoch – bol si istý, že predtým ich mala tmavé, no teraz boli šedivé ako vlasy stareny. Opatrne chytil jeden prameň a zaťahal – nič sa nestalo. Nuž, nebude nadšená, ale aspoň jej vlasy nevypadávajú. Veci sa stávajú, keď sa človek zahráva s mágiou.
Knihu našiel ležať pod ňou, taška bola pohodená neďaleko. Vložil knihu do nej a prehodil si popruh cez plecia. Poobzeral sa, ale námestie už bolo prázdne. Z diaľky však stále doliehal hluk davu a zdalo sa mu, že videl aj pár áut VB.
Ich dvoch si nikto nevšímal, okrem skupinky ustarostených chrličov schovaných vo fontáne. Kývol im na znak, že je v poriadku. Sťažka vzal učiteľku do náručia a na trasúcich sa kolenách sa vybral do klubovne.
Nepredpokladal, že ľuďom hrozí nejaké nebezpečenstvo zo strany nadprirodzena. Zariekanie pravdepodobne vyčistilo mesto od všetkého zlého, čo by im chcelo ublížiť. Už si musia poradiť len so svojimi.
Keď sa napokon dovliekol do schôdzovej miestnosti, bolo tam niekoľko členov ZBNB. Len čo ho zbadali, utekali mu na pomoc. Takmer nevnímal, že mu niekto vzal učiteľku z rúk a niekto ďalší ho podoprel. Usadili ho do kresla a snažili sa ho udržať pri vedomí, kým mu neprinesú vodu a jedlo.
Keď sa ako-tak spamätal, v skratke im porozprával, čo videl, a spýtal sa na ostatných členov. Niektorí utiekli príliš ďaleko, niektorí ešte stále cítili účinky zaklínadla a nechcelo sa im vracať do zamoreného mesta. Účasť na schôdzi bola úbohá ako vždy. Anton si vzdychol a povedal si, že mená neprítomných odškrtá neskôr. Vzápätí upadol do nepokojného spánku.
Keď sa o niekoľko hodín prebral a vošiel do spoločenskej miestnosti, všetci prítomní sedeli okolo televízie ako nočné motýle okolo svetla.
„Čo sa deje?“
Nataša sa zdvihla zo stoličky, aby mu uvoľnila miesto na sedenie. „Vysielajú záznam z protestu. Nezostrihaný.“
Na obrazovke sa práve mladá Henrieta Hlinková s davom ľudí za chrbtom dožadovala dialógu o budúcnosti.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Stano Lacko
Perfektne citanie, len mozno koniec bol predvidatelny inak by som dal 10.
16.12.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Čítalo sa dobre. Nápad fajn, atmosféra tiež oslovila. Čo mi ale trošku varilo, boli nedotiahnuté postavy ( identifikoval som len Antona) a nie práve šťastné odsekovanie. Koniec sa odohral trochu prirýchlo.
Dal som 7, ale pokojne to ber ako 7,5. :)
23.12.2019

Magda Medvecká
Stano - ano, bol predvídateľný, lebo som k tomu tak nejak smerovala? :D Nesnažila som sa o alternatívnu históriu, bola to len udalosť, ktorá sa mohla stať v rámci toho, čo sa historicky udialo. Nechcela som nič meniť. Akurát možno to, že štrnganie kľúčmi sa reálne udialo až neskôr, ak si to správne pamätám, ale aj to som mala vymyslené tak, že to vlastne bolo ovplyvnené touto "magickou" udalosťou a potom sa to prenieslo do "reálnych" udalostí, lebo to ostalo v podvedomí ľudí. :)
07.01.2020

Magda Medvecká
Marek - no veru, tých postáv som sa trochu bála. Od začiatku som rozmýšľala, čo s nimi, lebo som chcela urobiť menšiu skupinu v rámci tej ich "organizácie", ale zase nie príliš malú, a v úplne pôvodnom pláne mal každý výraznejšiu úlohu. To sa ale v konečnom dôsledku nepodarilo, ale ani mi nenapadlo ich dodatočne preriediť.
07.01.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Videl ľudí, ktorí prechádzali jeden cez druhého a cez rôzne nereálne aj reálne budovy. Dokonca zazrel potetovanú a holohlavú verziu Heleny s preškrtnutými tromi korunkami na transparente a kričiacu čosi v cudzom jazyku. Všade chaos, šialený chaos. A uprostred toho neborák Valja, ktorému znova dal niekto hlavu do zveráku a poriadne utiahol, až cítil, ako mu praská lebka. Premkla ho silná nevoľnosť.
Studená vojna, špionáž, KGB a nejakí tí superhrdinovia, ktorí si svoj osud možno nikdy vlastne nepriali. Ich kroky dejinami sa ale podpíšu na udalostiach k novému zajtrajšku. Cesta k Nežnej revolúcii nebola zafŕkaná len krvou...
V roku 1947 ovládol ZSSR takmer celú kontinentálnu Európu. V roku 1989 sa komunistický kolos, silnejší a sebavedomejší než poznáme z našej reality, začína otriasať. Nespokojnosť ľudí s nadvládou Moskvy narastá, nádej na zmenu strieda apatia a ako sa blíži kritický november '89, sa ľudia ocitajú medzi kladivom a nákovou síl, ktoré nemajú šancu ovládať.
Medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj bytosti, ktoré kráčajú za hranicou reality, a hoci sa snažia udržať svoje svety oddelené, nie vždy je to možné. Blíži sa November a oni sa musia rozhodnúť, ako zareagujú na spoločenské udalosti. Režim totiž uťahuje slučku rovnako okolo obyčajných, aj nadprirodzených obyvateľov republiky.
Mala revolúcia v novembri 1989 nejaký kľúčový okamih? Nakoľko bol dôležitý? Mala by revolúcia rovnaký priebeh, aj keby sa neudial? Štvrtá poviedka z antológie Iná nežná.
Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.
Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.
Čo ak by sa udalosti roku 1989 uberali iným smerom? Alebo by boj prebiehal inak? Alternatívna história je jedným zo žánrov fantastiky, na ktorom stavia aj nová slovenská zbierka poviedok k 30. výročiu Nežnej revolúcie.