Nie až taká nežná revolúcia

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.

Hlaveň tanku T-72M sa natočila smerom k protestujúcim.

„Máme holé ruky!“ skandoval dav. „Nechajte nás prejsť!“

Čierne ústie k ľuďom vyslalo tiché varovanie. Ustúpte, ináč sa to skončí zle.

Nepočúvli.

Z davu sa oddelila dievčina. Za povzbudzovania ostatných kráčala k oceľovému netvorovi s karafiátom v rukách. Socialistická ratolesť mieru.

Ustúp dievča, kým je čas!

Na námestí stále vládla dobrá nálada. Dievčina sa otočila k davu a zamávala: „Všetko je v poriadku!“

Motor tanku zavrčal, z výfukov sa vyvalil dym.

Nestihli ju varovať. Guľomet krátko zakrákal. Útle telo dopadlo na zem so sotva počuteľným žuchnutím. Celé námestie v ohromení zmrzlo.

„Bastardi, veď to bola ženská!“ vykríkol ktosi. Z davu vybehol muž, zvyšní zhromaždení ho ihneď nasledovali ako veľká vlna pripravená rozdrviť stroj a jeho posádku.

Ja som vás varoval.

BUM!

Z hlavne vyšľahol oheň. Na dlažbu dopadli kúsky ľudských tiel.

***

Zmena vraj visí vo vzduchu.

Ľudka túto vetu počula za posledný mesiac toľkokrát, že už to prestala počítať. Prirodzene, išlo o klebety a šuškanie, nikto sa neodvážil proti strane vystúpiť verejne.

„Prídeš teda?“

Strhla sa a hľadela na Irenu. Aj ona patrila medzi členov Socialistického zväzu mládeže. Poznali sa od škôlky, časom sa z nich stali veľké kamarátky.

„Kam a kedy?“ nechápala.

Irena sa zasmiala. „Vidím, že dnes s tebou nie je rozumná reč. Večer sa koná zhromaždenie na námestí. Budeme spomínať na, ehm, študentov.“

Ľudka pochopila, že pôjde o obete z augusta zo šesťdesiateho ôsmeho roku. Verejne sa o tom nesmelo hovoriť, pietnu spomienku zamaskovali ako „oslavu študentstva“.

„Neviem, Renka“ pokrčila nakoniec plecami. „Musím sa ešte učiť.“

„To určite. Že máš zasa rande s tým... Jožom?“

„Sme iba kamaráti!“

Dobre vedela, že to nie je pravda. Hoci sa smiala, v duchu poďakovala Irene za zmenu témy.

Túžila ísť na demonštráciu, no jej otec, vzorný straník a presvedčený komunista, o niečom takom nechcel ani počuť. Každý večer jej prízvukoval, že má študovať, zamestnať sa, dobre sa vydať. Hlavne nech si nepokazí kádrový posudok, nezabudol zdôrazniť. Občas pri tom mávol rukou tak vehementne, že mu z pohára vyšplechlo pivo.

„Musím ísť,“ zdvihla sa Irena. „Ak by to s Jožom predsa len nevyšlo, príď.“

„Jasné,“ zaklamala a radšej sa rýchlo pozrela naspäť do knihy.

Dvere zavŕzgali a Ľudka osamela.

Pri pohľade cez okno si radšej odpila z horúceho čaju. Zima sa tohto roku prihlásila akosi skoro, aj dnes teplota vystúpila iba pár stupňov nad nulu. Komu by sa chcelo ísť von a mrznúť, keď si môže doma v teplučku užívať výdobytky socializmu?

Pohľad jej padol na lístoček pri telefóne. Myšlienky jej neustále utekali k Jožovi.

***

Pritiahla si kabát a pridala do kroku. Triasla sa, ale nie pre nepriaznivé počasie.

Mierila na námestie. Dúfala, že medzi kamarátmi zabudne na to, čo sa práve stalo. Na lícach jej zasychali dva slané potôčiky.

Veď jej sľúbil, že bude nežný!

Namiesto toho sa jej zmocnil ako nejaký grobian. Pošpinil ju, nechal tak. Na dôvažok si aj zapálil, priamo v ich byte! Otec ju za to zabije. Okrem poslušnosti k režimu a strane totiž hlásal aj absolútny zákaz fajčenia v ich domácnosti.

Keď Jožo odišiel, dotackala sa do sprchy. Lenže ani celá cisterna vody by z nej nezmyla ten pocit hanby.

Niečo sa v nej zmenilo. Pripadala si ako v tranze. V mysli jej zavládol dokonalý chaos. Zatočila sa jej hlava, na okamih akoby sa ocitla niekde inde.

Náhle zacítila niečo cudzie. Chladné, mechanické, no o to viac rozhorčené. Mrazilo ju z toho po celom tele napriek tomu, že jej po pokožke stekala teplá voda.

Po asi štvrťhodine to vzdala. Osušila sa, obliekla a vyšla von. Otcovi nechala na chladničke odkaz, že dnes sa budú s Irenou učiť na skúšku.

***

„Tak predsa si dorazila!“ privítala ju Irena žoviálne. „Tak čo, bolo dnes... Veď vieš!“

Hlúčik ich kamarátok sa sprisahanecky zachichotal. Iba pokrútila hlavou a stisla pery do tenkej čiarky. Irena pochopila.

„No tak, baby, choďte po sviečky a transparenty. Nech neostaneme v hanbe!“

Ľudka jej v duchu poďakovala. Bola totiž druhá v ich partii, ktorá o to prišla. Predtým si myslela, že ide o niečo výnimočné. No po dnešku by najradšej na všetko zabudla. Jej kamarátky dychtili po podrobnostiach, ale dnes nemala silu odpovedať na ich otázky. Keď osameli, všetko Irene vyklopila.

„Ten hajzel...“ zavrtela hlavou.

„Ale ja som mu verila...“

„To zamilovaní ľudia robia. Ako si myslíš, že sa to stalo mne? Presne takisto. Namotal ma na medové rečičky, a hneď ako ho do mňa vrazil, zabudol na všetky sľuby.“

Po týchto slovách sa Ľudka opäť zadúšala od plaču.

***

„Niečo sa stane!“ opakovala neustále blondínka vedľa nich.

„Netrep, Miša!“ zahriakla ju Irena. „Zhromaždenie sme riadne ohlásili, nič zlé nerobíme. Čoho by sme sa mali báť?“

Hoci sa Ľudka tvárila sebavedomo, aj ju zožieralo nepríjemné tušenie. Zima jej zaliezala pod vlnený kabát, prehlbovala jej pochybnosti. Okrem toho v mysli zacítila ešte niečo.

„Ja netrepem!“ ohradila sa ich spolužiačka. „Tatko to spomínal. Vraj súdruh Jakeš poslal do Moskvy list. Údajne sa chystá revolúcia či čo. Všade sa šepká o sovietskych vojakoch. Vraj sem posielajú aj tanky!“

„Miška, viem, že sa bojíš, ale naozaj na to nemáš dôvod,“ kontrovala o niečo zmierlivejšie Ľudka. Na rozdiel od sebavedomej Ireny jej prišlo blondínky ľúto. „Nikto nechce nič nekalé. Okrem toho sovietski vojaci a tanky tu už dávno sú. Od šesťdesiateho ôsmeho. A Gorbačov nie je Brežnev.“

Snažila sa upokojiť nielen svoju kamarátku, ale aj seba.

Tá myšlienka sa jej mihla mysľou ako nejaký záblesk. Akoby jej ju tam niekto vložil a hneď nato aj vymazal. Lomcovala ňou zmes pocitov, keď si uvedomila, že na svet okolo seba hľadí cudzími očami.

***

Všade okolo sa nachádzali len betónové múry s ostnatým drôtom. Naokolo neho stáli vojaci v uniformách.

V poslednom čase sa akosi všetci niekam ponáhľali. Rozhovory sa obmedzovali len na pár úsečných viet, nikto nechcel nič prezradiť. Obzerali sa cez rameno, kontrolovali svoj výstroj.

Určite sa stane niečo veľké, šepkali si medzi sebou.

***

„Tak, keď sme všetci, ideme!“ zavelila Irena a hlúčik ľudí sa pohol za ňou.

Ľudka sa obzerala okolo seba s ústami dokorán. Pred chvíľou hľadela na vojenskú techniku v garáži a zrazu sa opäť nachádza na námestí. Bolo to niečo skutočné alebo sa s ňou len pohrala jej unavená myseľ?

„No tak poď, lebo to nestihneme!“

Ľudka počúvla a nasledovala svoje kamarátky na čele s Renkou.

Hoci Ľudka zastávala funkciu predsedníčky miestnej pobočky SZM, rada prenechala svoje miesto na piedestáli svojej najlepšej kamarátke. Irena sa vyžívala v pozornosti ostatných. Na dôkaz toho začala spievať študentskú hymnu. Ostatné dievčatá sa k nej pridali.

Keď zabočili do ďalšej ulice, ten pocit sa opäť objavil. Zastala a obzerala sa okolo seba v snahe zistiť, čo sa to vlastne deje.

„Si v poriadku?“ Renka ju objala okolo pliec. Zmohla sa iba na prikývnutie.

Miša viac nepotrebovala. „Ja som to vravela, niečo sa deje! Prídu vojaci!“

„Prestaň, takto jej nepomáhaš!“ okríkla ju Irena. Otočila sa k Ľudke. „Počuj, naozaj nevyzeráš dobre. Asi by sme ťa mali odprevadiť domov.“

Oslovená iba pokrútila hlavou. Vôbec si nevedela predstaviť, že by sa tam vrátila a správala sa akoby nič.

„Naozaj sa nechceš vrátiť?“

„Naozaj, Reni.“

Ľudka sa nepresvedčivo usmiala. Irena si dala ruky vbok a chvíľu si svoju kamarátku premeriavala. Nakoniec sa obe dievčatá objali a vykročili do chladnej noci.

***

Musím byť pripravení. Niečo sa deje.

Velitelia štekali pokyny. Vojaci sa pripravovali. Zbrane nabíjali ostrými nábojmi.

„Dnes sa možno dočkáš akcie, kamarát,“ zaškeril sa naňho fúzatý chlapík. Na dôvažok ho srdečne potľapkal. „Spoliehame na teba.“

Aj by mu odpovedal, lenže fúzač už kráčal preč, v rukách pritom zvieral Kalašnikov.

Nepríjemný pocit silnel. Vraj sa čoskoro socializmus začne otriasať v základoch.

Nie, nesmie sa báť. Dokáže, že je pripravený. Obráni svoju socialistickú vlasť.

***

Z uličky vyšli na väčšie námestie.

Ľudia živo debatovali, sledovaní niekoľkými príslušníkmi Verejnej bezpečnosti. Dievčatá sa zvítali s ďalšími ľuďmi zo školy. Ľudke sa uľavilo, keď medzi nimi nevidela Jozefa.

„Koľko času nám ešte ostáva?“ spýtala sa Irena.

„Asi polhodina, ale ešte neprišli všetci.“

„Tak počkáme.“

Úkosom sledovala Michaelu. Tá sa ako-tak upokojila, no stále nervózne preskakovala pohľadom po okolí.

***

Ľudka vedela, že Miškin starý otec skončil v Jáchymovskych baniach. Vždy, keď sa o tom rozprávali, sa jej kamarátke očiach zračila hrôza. No celý príbeh sa dozvedela až nedávno.

„Raz som bola s kamarátkami vonku,“ rozprávala Ľudke stíšeným hlasom. „V bare si nás všimla partia chlapcov. A vieš, ako to chodí. Pozvali nás, začali sme sa spolu baviť.“

Pre Mišku to bolo ťažké, a tak jej v povzbudzujúcom geste položila ruku na rameno.

„Ďakujem,“ šepla v odpovedi na Ľudkino gesto, následne pokračovala vo vysvetľovaní. „Jeden z nich sa do mňa vraj strašne zaľúbil. Silou mocou mi chcel dať darček. Platňu. Údajne ju doniesol jeho brat zo zahraničia.“

„Ako sa volala?“

„Pink Floyd.“

„A čo sa dialo potom?“

Miška sa na chvíľu odmlčala, v očiach sa jej zjavili slzy. Nakoniec ale našla silu pokračovať.

„Zrazu sa vyrojili eštebáci. Ja som nestihla utiecť, našli ma so zakázanou vecou v rukách. Zobrali ma na stanicu, zavolali našim. Nikdy som nezažila otca takého rozzúreného.“

„Ale prišiel po teba, však?“ spýtala sa Ľudka.

Jej kamarátka len zavrtela hlavou: „Nie. Vyzdvihol ma starý otec. Celé to vzal na seba. Vraj to bolo pre neho, akurát dúfal, že mladú dievčinu ako ja nebude nikto podozrievať. Bohužiaľ, vtedy sa to celé pokazilo.“

Pohybom ruky vyzvala Mišku, nech pokračuje.

„Dostal ma na starosť príliš horlivý policajt. Povedal niečo o protikuministických špinách a že som tá, ehm, štetka. Vtedy sa starký otočil a vykričal mu na celú strážnicu, že on bol partizán a také normalizačné krysy ako on nevedia, o čom tento režim je. Zvyšok sa zbehol príliš rýchlo. Zmlátili ho, uväznili a odsúdili. Urobil jedinú chybu, praskli mu nervy pri protekčnom synáčikovi, ktorý mal kontakty na správnych miestach. Odvtedy to u nás doma pripomínalo peklo.“

„Čo sa stalo?“

„Otec začal piť. Nevynechal jedinú príležitosť, aby ma zmlátil. Za starkého.“

„Odvtedy vidíš tie... veci?“

Blondínka prikývla. „Snažila som sa to nejako prečkať. Tak som sa v mysli začala utiekať inam. Až zrazu prišli tie vízie. Objavia sa vždy, keď som vo veľkom strese.“

„Chápem,“ smutne sa pousmiala Ľudka. Podobne sa snažila vyrovnať sa s Jozefovou hrubosťou vtedy u nich doma. Potom pokynula hlavou k jej rukám. „Ešte ťa mláti?“

Miška si vyhrnula rukáv. Na jej predlaktí sa vynímali čerstvé modriny.

***

Keď sa vzdialili od spolužiakov a kamarátov, Ľudka ju pohybom hlavy vyzvala, nech jej prezradí, čo sa deje.

„Asi mi neuveríš,“ habkala Miška, „ale mám predtuchu. Víziu, obraz. Skrátka, niečo sa stane a nedopadne to dobre!“

„Tichšie!“ karhala Ľudka svoju kamarátku. „Ešte raz. Nerozumiem. Čo sa má stať?“

„Dnešná demonštrácia...“

„Veď sme ju riadne ohlásili na emenvé.“

„Ja viem...“

„Tak potom sa nemáme čoho báť,“ usmiala sa v snahe upokojiť rozrušenú dievčinu. „Nerobíme nič zlé. Chceme si iba pripomenúť študentstvo a jeho posolstvo svetu. Socialistickému svetu.“

Michaela chcela niečo namietať, no vtedy sa jej tvár skrivila od bolesti. Skrčila sa za stánkom a škrípala zubami. Prerývane dýchala.

„Miška!!“

Blondínke sa nejako podarilo postaviť. Zreničky sa jej rozšírili od hrôzy a pery sa jej sotva badateľne chveli.

„Mala by si sa vrátiť domov, Ľudka. Dnes to nedopadne dobre. Ľudia budú umierať,“ drmolila Michaela ako v tranze. Náhle sa otočila k hlúčiku ľudí a skríkla: „Počujete? Utekajte! Dnes tu všetci umriete!!“

Chcela jej na to odvetiť, že zbytočne panikári. Zdalo sa, že Miša už-už ujde, no vtedy ju Ľudka povzbudzujúco chytila za ruku. Jej kamarátka sa navonok upokojila, no pohľad prezrádzal strach.

Vtedy Ľudka zacítila v mysli opäť cudzie myšlienky. Pred očami sa jej zhmotnil ďalší obraz.

***

„Vyrážame!“ veliteľ posádky komandoval svojich podriadených. „Na miesta! Čakajte na pokyny z velenia!“

„Slúžime našej socialistickej vlasti, súdruh plukovník!“

Aj on sa pridal, hoci jeho slová nikto nepočul.

Všetky tie emócie sa v ňom hromadili. Už to nedokázal ďalej znášať, potreboval si od nich nejako uľaviť.

„Vraj sa zapoja aj Sovieti, kamarát. Jednotky špeciálnej polície sú už na pozíciách. Verejná bezpečnosť čaká na rozkazy.“

„Nevykecávaj sa s ním a poď nám pomôcť, Fero!“

„Prepáč, kamaráde,“ Fero ho povzbudzujúco potľapkal a otočil sa k vojakovi, ktorý ho volal. „Už idem!“ Predtým ale šepol: „Dnes nás čaká boj s nepriateľom, kamoško.“

Vnímal, ako Fero kráča preč. Mal ho celkom rád. On s ním zaobchádzal s úctou, zatiaľ čo ostatní ho iba využívali. Jeho slová v ňom rezonovali. Boj s nepriateľom.

Celkom sa na to tešil.

***

„Ty si to videla tiež!“ Miškine zreničky sa rozšírili od hrôzy. „Vieš, čo sa stane!“

Ľudka zneistela. Myslela si, že tieto predstavy sú výsledkom rozrušenia. Výraz v očiach kamarátky ju ale presviedčal, že nejde len o nejaké preludy.

„A čo si videla ty?“ odvážila sa nakoniec opýtať.

„Renku. Našich kamarátov. Cudzích ľudí. Všetci ležali mŕtvi na námestí.“

„Ako?“

„Ja neviem,“ Miška rozhodila rukami, potom si zaborila prsty oboch rúk do vlasov. „Videla som to tak jasne, ako teraz vidím teba. Ty... to vidíš tiež?“

Oslovená pokrútila hlavou. „Nie, ja vidím len vojakov. Na niečo sa pripravujú.“

„Musíme varovať ostatných!“

„Nie, Miška. Teraz musíme hlavne zachovať pokoj. Videla si predsa, je tu aj Verejná bezpečnosť. Dobre vieš, že čakajú na akúkoľvek zámienku, aby nám vtĺkli do hlavy trochu kázne.“

„Ale...“

Ľudka ju chytila za ramená a pozrela jej do očí. „Povieme im to. Ale potichu a nenápadne.“

Aj ju stálo veľa síl nepodľahnúť panike. No životy svojim kamarátom zachránia, len ak si zachovajú chladnú hlavu.

***

„Tu ste!“ zvolala žoviálne Irena a objala obe dievčatá okolo pliec. Ľudka aj Miška sa namiesto odpovede iba rozpačito usmiali. „Kde ste boli?“

„Bolo mi zle,“ zaklamala Michaela. „Ľudka sa so mnou trošku prešla.“

„Ach, priveľmi to prežívaš!“

„Nechaj ju tak, Renka,“ zamračila sa Ľudka. Potom o niečo zmierlivejšie dodala: „Prosím.“

Irena len zavrtela hlavou. Vzdialila sa od nich a začala diskutovať s ďalšími dievčatami

Ľudka si zrazu všimla čulý pohyb v bočných uličkách.

Príslušníci Verejnej bezpečnosti si medzi sebou niečo šepkali. Vojak neďaleko od nich významne poklepkával prstami po tele samopalu. Vodič bevepéčka fajčil už druhú cigaretu v priebehu niekoľkých minút. V neblahej predtuche pozrela na strechy okolitých budov a prikrčila sa. Nikoho nezbadala.

Keď už si myslela, že to horšie nemôže byť, ozval sa za ňou známy hlas.

„Tak tu si. Všade som ťa hľadal.“

Otočila sa a pohŕdavo odsekla: „Čo tu chceš, Jozef?“

Mladík sa chvíľku ošíval. Nakoniec sa zhlboka nadýchol, rezignovane zvesil ramená. „Môžeme sa porozprávať niekde v súkromí? Prosím?“

„Nechaj ju tak!“ zahriakla ho Miška a chytila svoju kamarátku za rameno.

„Nepleť sa do toho, bloncka!“

Ľudka sa oslobodila z kamarátkinho zovretia. Vykročila vpred, hrdo pri tom zdvihla hlavu. „Nechaj ju! Ty už si dnes urobil dosť!“

Jozef sa ešte chcel pokúsiť obhájiť sa, no vtedy pocítil na ramene Ireninu ruku. Nakoniec zdvihol ruky na znamenie, že sa vzdáva.

„Pozri sa, Ľudka. Viem, že som ti ublížil. Ale sľubujem ti, že to napravím!“

Otočila sa mu chrbtom. Pokynula aj Irene a Miške, aby ju nasledovali. Chcela od neho byť čo najďalej. Možno neskôr nájde v sebe silu prepáčiť mu a porozprávať sa s ním, no dnes ho už nechcela vidieť.

Obzrela sa za seba, pohľadom zachytila výraz v jeho očiach. Nehodlal sa jej len tak vzdať.

Predierali sa hlúčikom ľudí, keď sa v jej mysli zhmotnila ďalšia vízia. Padla na kolená, slová kamarátok k nej doliehali ako keby z veľkej diaľky.

***

Konečne na čerstvom vzduchu!

Vraj na dnes hlásili zimu, ale jemu to nevadilo. Nevnímal chlad. Naopak, vítal každú príležitosť opustiť priestory garáží. Zachvel sa, keď pocítil záplavu nových vnemov.

Vedľa neho klusali vojaci.

„Čoskoro tam budeme!“ vo Ferovom hlase cítil nervozitu. „No tak, nesklam ma.“

Chcel odvetiť, že sa nemusí báť. Jemu by to neurobil. Mal ho rád.

Fero totiž občas prišiel a rozprával o všetkom, čo zažil. Ako sa stane umelcom, až mu skončí vojenčina. Dokázal ho počúvať celé hodiny.

Ten istý usmievavý chlapík sa ale dnes mračil, na čele sa mu perlili kvapky potu.

„Pozor, pred nami sú ľudia! Nestrieľajte, kým na to nedostanete príkaz! Opakujem, páľte až na môj rozkaz!“

„Rozkaz, súdruh plukovník!“ odvetil Fero do vysielačky. Potom ju vypol a šepol: „Dúfam, že ho nevydá. Nechcem ich zabíjať, kamaráde.“

Nechápal, prečo sa Ferovi bridí zabíjanie. Na to ich predsa pripravovali. Vziať život bez zaváhania.

***

Zacítila, ako ňou niekto trasie. Zároveň si uvedomila, že počuje zvuky hádky.

„No tak, Ľudka, preber sa!“ Miška mala slzy v očiach, ako sa ju snažila prebrať. „Musíš byť v poriadku! Prosím!!“

„Hovorím ti, prestaň už hysterčiť!“ napomenul ju mužský hlas. „Pomotala si jej hlavu a ona tu teraz odpadáva ako nejaká cintľavka!“

Konečne nabrala silu a otvorila oči. Okrem Mišky, ktorá sa o ňu starala, si všimla Jozefa. Z očí mu šľahali blesky, červený od zúrivosti kričal na blondínku.

„Už ma k nej, kurva, pusti! Nedovolím, aby si jej ešte viac ublížila!“

„Nič som neurobila!“

„No to ti tak verím... Vždy si priťahovala problémy. Dofrasa, celá tvoja rodina sa nevedela zmestiť do kože. Veď povedz – vrátil sa už dedko?“

„Ty jeden...“ vetu nedokončila. Namiesto toho vylepila Ľudkinmu frajerovi facku.

„Za toto mi ešte zaplatíš!“ zasyčal, držal sa pri tom za líce. Podľa grimasy na tvári do úderu Miška vložila všetku silu, ktorej bola schopná. Hlasno zanadával a zmizol v dave.

„Prepáč, “ šepla blondínka ospravedlňujúco a opäť jej začala pomáhať vstať. „Môjho dedka si brať do úst nikto nebude!“

Ľudka chápavo kývla. Stále sa jej točila hlava, ale s pomocou kamarátky dokázala stáť. Pohľadom šibla do blízkej uličky.

„Je ich tu stále viac a viac,“ hlesla Miška, hlas sa jej pri tom chvel. „Takto to pri iných akciách nevyzeralo.“

Príslušníkov v uniformách za poslednú polhodinu skutočne pribudlo. Občas niektorý z nich ukázal smerom k davu, no zatiaľ sa stále nič nedialo. Medzi nimi občas prešiel nejaký dôstojník, vydal ďalšie rozkazy a stratil sa v prítmí uličky.

Ľudkinu pozornosť ale upútala Irena, ktorá sa postavila na pódium.

„Aha, Miška!“ poťahala ju za rukáv. „Teraz bude rečniť Renka.“

Obe dievčatá upreli pohľad na svoju kamarátku. Tá si to všimla, odvetila im úprimným úsmevom. Potom podišla k mikrofónu, odkašľala si a začala hovoriť.

„Študentky, študenti, drahí hostia,“ Renka pohľadom prebehla po zhromaždených. „Dnes sme si prišli uctiť ideu študentstva. Všetci nám hovoria, že sme budúcnosťou našej krajiny. A my im to tu chceme dokázať.“

V dave to zašumelo.

„Práve my, mladí ľudia, upozorňujeme na problémy v spoločnosti. A my ich aj riešime. Práve s vašou pomocou, vašimi skúsenosťami a naším nadšením to všetko dokážeme. Urobíme z našej vlasti krajšie miesto!“

Pár ľudí zatlieskalo. Aj Ľudka podporila svoju kamarátku. Pohľadom ale neprestávala sledovať dianie na okraji námestia.

„Aha, na niečo sa pripravujú!“ šepla Miška vydesene. Príslušníci Verejnej bezpečnosti totiž začali formovať kordón.

Ľudka pozrela naspäť na pódium. Renka si zjavne ešte nič nevšimla, pretože ďalej v prejave pokračovala stále s rovnakým zápalom.

***

„Čoskoro to vypukne, kamarát,“ šepol Fero a zovrel opierku sedadla tak silno, až mu zbeleli hánky.

Počúval ten prejav. Každé slovo ho vytáčalo dobiela. Aké problémy? Aké riešenia? Veď všetko funguje tak, ako má!

Za celý ten čas počúval klebety o prehnitom zriadení. Ale jemu sa dostával vždy dostatok starostlivosti. Dobre, možno sa s ním takmer nikto nebavil, ale sťažovať sa nemohol. Nikto ho nikdy nezanedbal.

„Zvládneme to, však?“ Ferov hlas sa sotva badateľne chvel. Uvedomoval si, že má na sebe uniformu.

Vo vysielačke to zaškvrčalo.

„Všetkým jednotkám, všetkým jednotkám! Akcia Papierový kvet je pripravená na spustenie. Čakáme na heslá –sloboda- a –demokracia-. Hneď ako ich začujete, ideme na to. Opakujem, po zachytení hesiel spustíme očistu spoločnosti!“

„Slúžim našej socialistickej vlasti, plukovník!“ ozývalo sa hromadne zo slúchadla.

Fero zavrtel hlavou. „Toto ja neurobím.“

***

Táto vízia prišla a odznela tak náhle, že sa pod Ľudkou ani nestihli podlomiť kolená. Stála ako prikovaná s ústami otvorenými dokorán.

Zato Miša bola bledá ako sneh. Ak by bola trošku bledšia, hádam by spriesvitnela.

„Renku zabijú ako prvú!“ šepkala ako v tranze. Ľudka sa konečne prebrala z ohromenia a objala svoju kamarátku tak silno, až tá zapišťala.

„Miška, pokoj,“ chlácholila ju. „Nedáme esenbákom žiadnu zámienku. Tak sa trošku vzchop, dobre? Urobíš to pre mňa?“

Odpoveďou jej bolo váhavé prikývnutie.

Medzitým pokračoval Renkin prejav.

„Pripomíname si všetkých našich priateľov, priateľky, známych. Tých, ktorí zaplatili životom za svoje ideály. Nech na nich nikdy nezabudneme!“

Vtedy Ľudka vpredu zbadala Jozefa. Niečo schoval v bunde.

„Nech žijú študenti!“ zakričal a otočil sa k ostatným zhromaždeným. „Nech žije naša vlasť!“

„Nech žije!“ ozvalo sa zborovo z publika.

Nasledoval mohutný potlesk. Aj Renka na pódiu sa pripojila, vôbec jej neprekážalo, že má papiere v rukách.

„Chceme viac!“ zvolal a zahľadel sa Ľudke do očí. Na okamih sa jej zdalo, že sa v nich mihlo ospravedlnenie. „Chceme slobodu! Chceme demokraciu!!“

***

Ľudka sa snažila predrať davom k svojmu frajerovi. Lenže vtedy sa v jej mysli zhmotnil pocit tak silný, až sa musela predkloniť. Prerývane dýchala. Zdvihla hlavu a oči uprela tým smerom, odkiaľ vnem prichádzal. Z bočnej uličky sa vynorila oceľová opacha. Tank T-72M s československými insígniami.

***

„Pokoj, chlapci!“ inštruoval Fero svoju posádku. „Chceme ich iba postrašiť. Takže ak niekto vystrelí, osobne mu preženiem guľku hlavou!“

„Ale plukovník hovoril...“

„Ja ti seriem na to, čo hovoril plukovník! Proste s tým tankom zaparkujeme na námestí a to je všetko, rozumiete?!“

„R-rozkaz...“

Chápal rozčarovanie Ferovej posádky. Vôbec nerozumel obratu svojho kamaráta, ktorý odmietal splniť pokyny svojich nadriadených. Ale čo mohol robiť? Fero tu tomu velil, on ho musel počúvať.

Vlastne...

„Kurvadrát, čo sa to deje?“ vykríkol vodič, keď sa pred ním zaklapol priezor. „Nevidím na cestu!“

„Tak zastaň!“

„Rád by som, Fero. Ale ten skurvený tank ide ďalej sám!“

„Robíš si kozy?“

„Tak si to skús sám!“

„Doboha, Mišo, pusti ma. Prečo ja vždy dostanem do posádky tých najväčších kreténov!“

Fero sa presúkal na miesto vodiča, ale ani on nedokázal vozidlo zastaviť. Jeho snaha bola odmenená len zvýšením výkonu motora.

Pásy drvili asfalt, prekvapení esenbáci sa uhýbali postupujúcemu stroju. V uličke razom zavládol chaos. Ale iba na chvíľku. Operácia Papierový kvet práve dospela do svojej záverečnej fázy.

„Dofrasa, kamarát, čo robíš?“ Fero búchal po vnútri panciera. „Prisahám, ako keby si mal vlastný rozum.

Veď aj mám! A ja na rozdiel od teba rozkazy plním!

Všetci vo vnútri náhle pocítili slabosť. Akoby z nich samotný tank vysával život. Nevedeli si vysvetliť, čo sa dialo.

„Kurva, veď tu zakapeme!“ zakričal radista.

Fero medzitým usilovne ladil frekvencie na vysielačke. Márne.

Búšenie jeho posádky postupne slablo, až úplne zaniklo. Ako posledný sa na podlahu zviezol práve Fero.

„Prečo?“ zneli jeho posledné slová.

Pretože ťa mám rád, Fero. Nechcem, aby sa z teba stal zbabelec.

***

V okamihu na námestí zavládlo napäté ticho. Ľudia sa vydesene zomkli k sebe, keď uvideli, ako ich obkľúčili príslušníci Verejnej bezpečnosti, esenbáci aj vojaci.

No aj tak všetci upierali zrak na tank. Zatiaľ, čo ostatné armádne vozidlá a technika blokovali východy z námestia, tento stroj zastavil niekoľko metrov pred líniou ťažkoodencov. Hlaveň dela sa sklopila a veža sa natočila smerom k protestujúcim.

Na námestí zavládlo hrobové ticho.

***

„Dofrasa, čo sa tu deje?“ šepkala Renka vydesene. Ľudka si ani nevšimla, kedy stihla zbehnúť z pódia.

Miške tiekli po lícach slzy. Neustále drmolila niečo o mŕtvolách. Vraj to už čoskoro vypukne. Ale ona nechce zomrieť.

„Nikto dnes nezomrie,“ ozval sa Jozef potom, čo sa pretlačil cez ľudí až k nim. „Ľudka, láska moja, poď, prosím.“

„Nikam nejdem! Najmä nie s tebou!“

Prevrátil očami, ale ovládol sa. Naklonil sa k nej a stíšil hlas, aby ho počula len ona. „Ak tu ostaneš, nedopadne to dobre.“

Pokúsila sa od neho odtiahnuť, ale chytil ju za ruku. Bolestivo jej pritom zovrel zápästie.

„Čo to nechápeš?“ pomaly už strácal trpezlivosť. „Toto je vopred pripravená akcia. Za okamih spustia streľbu do davu. Strana potrebuje obete. Stráca podporu, a tak robí to, čo musí. Ľudí totiž zjednotí iba kontrarevolúcia. Pretože nikto nemá rád komunistov. Ale desia sa toho, čo by mohlo prísť po nich.“

Odmietala ho ďalej počúvať. Otočila sa s úmyslom vrátiť sa k Renke a Miške, no vtedy pocítila, ako ňou zatriasol.

„Ty to nechápeš?“ zvýšil hlas. „Strana má oči všade. Nakoniec všetkých chytí. Preto je s nimi lepšie spolupracovať. Pozri na takú Mišu. Myslela si, že je viac, a ako dopadla?“

„Čo tým myslíš?“

Naklonil sa k nej. „Ako si myslíš, že sa eštebáci dozvedeli o tej platni?“ Sprisahanecky na ňu žmurkol. „Všimol som si, čo jej dávajú. To ja som ju nahlásil.“

„To nemôže byť pravda...“

„Ale je,“ skočil jej do reči. Potom o niečo miernejšie dodal. „Ľudka, prosím. Poď domov. Nechaj, nech ľudia zaplatia cenu za ďalšie desaťročia pohodlia. Ver mi, o pár rokov si na tento deň už nikto nespomenie.“

Jeho slová jej rezonovali v hlave. Pohľadom preskakovala z neho na svoje kamarátky a opäť naspäť. Odmietala uveriť tomu, že režim by sa znížil k niečomu takému.

Pokrútila hlavou a vykročila naspäť k dievčatám.

„Ako chceš,“ odvrkol a opäť začal kričať. „My chceme slobodu. My chceme demokraciu!“

Tank pred nimi zrazu naštartoval motor, z výfukov sa vyvalil dym.

***

Prečo to kričia? Prečo sa vzpierajú systému, ktorý sa o nich stará?

Počas svojej existencie počúval, ako je každému dobre. Síce veci chýbajú, ale každý nakoniec dostane všetko. Ak nekradneš, okrádaš svoju rodinu, vravieval mechanik, ktorý sa oňho staral.

Fero zasa vravieval, že na Západe je všetko prehnité a ľudia tam nocujú na uliciach. To by sa v Československu stať nemohlo.

Každá z týchto myšlienok sa doňho otlačila. Formovala ho. Tak ako heslá vládnucej strany. Prijímal ich bez výhrad. Burcovali v ňom odhodlanie brániť svet, ktorý ho stvoril. Jeho socialistický svet.

Teraz hľadí na ľudí, cíti ich túžbu po zmene. Prahnú po dekadencii a voľnomyšlienkárstve. Zahadzujú generáciami využívané istoty.

Nie. Kým funguje, nedovolí žiadnu zmenu. Aj keby ich mal všetkých pozabíjať.

***

„Ľudia, robte niečo,“ hlesla Miška, bledá v tvári.

Renka sa obzrela okolo seba. Ukázala na karafiáty v náručí jednej panej. Jeden si zobrala.

„Nemáme sa čoho báť,“ povedala Ľudke a Miške. „Nie sme ozbrojení. Ukážeme im, že nestojíme o problémy.“

Potom sa predrala dopredu.

„Máme holé ruky! Nechajte nás prejsť!“ zvolala smerom k policajtom a vojakom.

„Máme holé ruky! Nechajte nás prejsť!“ pridávali sa aj ostatní.

Ťažkoodenci sa obzerali. Čakali organizovaný odpor. Dokonca sa šírili chýry, že niektorí demonštranti majú pri sebe zbrane. Nikomu z nich sa nechcelo bezhlavo mlátiť obyčajných ľudí a najmä nie študentov. Mnohí z nich mali deti v rovnakom veku.

„Tak vidíte,“ usmiala sa Renka a vykročila vpred, v ruke držala karafiát na znak dobrej vôle.

Pohľady všetkých sa sústredili na ňu. Iba Ľudka pozerala na tank. Želala si len jedno, nech nevystrelí.

Na okamih zadržala dych. Renka už bola v polovici cesty.

Možno to naozaj dopadne dobre.

Vtedy zakrákal guľomet. Jej kamarátka zavrávorala, v ďalšom okamihu padla na zem.

***

„Bastardi, veď to bola ženská!“ chlapík vykríkol a vyrazil vpred. Len tak, so zaťatými päsťami, ako keby mal šancu proti samopalom a kanónom. Nehovoriac o esenbákoch s obuškami a štítmi.

Ostatní ho bezhlavo nasledovali. Do ich hnevu sa pretavili desaťročia krívd a represie. Každý mal niekoho, kto sa nedostal na vysokú školu alebo do roboty kvôli zlému kádrovému posudku. Z každej dediny niekto robil podradnú prácu alebo otročil v Jáchymovských baniach. Desiatky, stovky nespravodlivých rozsudkov. Davy politických väzňov. Všetky tieto emócie hnali ľudí vpred.

Ľudka si čupla, keď sa delo otočilo proti protestujúcim. Aj napriek masakru naokolo v kútiku duše dúfala, že sa jej nič nestane.

***

Ja som vás varoval!

Bum!

Z hlavne vyšľahol oheň. Do davu vletel explozívny granát. Námestie pokropila krv, na dlažbu dopadli kusy ľudských tiel.

Masa ľudí sa zastavila.

„Kto vám dal, kurvadrát, príkaz strieľať?“ plukovník besnel od zúrivosti. „Výtržníkov ste mali prenechať policajtom!“

Vy ste vydali ten rozkaz. Brániť našu vlasť.

Pretože toto už viac nie sú občania našej vlasti. Toto sú nepriatelia. A ja nedovolím, aby vyhrali.

Bum! Tak-ta-ta-ta-ta.

Ďalší výstrel a zakrákanie guľometu. Ďalší mŕtvi.

Nadšenie davu ochabovalo. Nakoniec možno predsa len zvíťazí.

***

Ďalší výstrel. Ďalší mŕtvi.

Slúžim vlasti.

Už to nevládala ďalej vydržať.

„Prosím, už dosť,“ zašepkala s privretými očami.

Náhle streľba utíchla.

Poobzerala sa a odvážila sa postaviť. Na chvíľku sa zahľadela na Renkino telo. Ležala horeznačky, z úst jej vytekal pramienok krvi. Ešte žila, no podľa záchvevov tela jej už veľa času neostávalo.

Sotva sa stihla spamätať z chaosu naokolo, v jej mysli sa opäť objavil ten odporný pocit, ako by v nej mala chladnú oceľ. Hlaveň dela mierila priamo na ňu. Tie myšlienky jej vysielal sám tank.

Tak mi povedz, prečo by som mal prestať?

Ľudka vytreštila oči na stroj.

Až doteraz si myslela, že má vidiny. Prinajhoršom pripúšťala, že vidí očami nejakého vojaka. Ale to, že sa uvidí svet z pohľadu tanku nečakala ani v najdivokejšom sne.

Nevedela prečo, vykročila smerom k tanku. Mysľou jej vírilo more otázok.

Stoj. Prosím.

„Nechcem nikomu ublížiť,“ zdvihla ruky na znak, že sa vzdáva.

Ak neostaneš stáť, tak ti budem musieť ublížiť.

„Prečo?“

Je to rozkaz. Musím ho splniť.

„Chcem sa len porozprávať. Myslíš, že to dokážeš?“

Vycítila zaváhanie oceľovej obludy. Sklonila hlavu, vysielala smerom k tanku všetky svoje myšlienky.

Ochutnával jej myseľ. Prehrabával sa jej spomienkami. Jedna ho zaujala obzvlášť. Prvé milovanie s Jozefom. Nevedomky sa zapýrila.

Ty ho...

„Milujem,“ dokončila vetu. „Áno, ublížil mi. Ale to sa občas vo vzťahu stane. Možno je komunista, ale nie je zlý človek.“

Hm. Prečo potom zakričal dohodnuté heslo? My chceme slobodu, my chceme demokraciu.

Ako obarená sa otočila za seba. Jozef sa na ňu z diaľky usmieval. Ten hajzel... Kvôli nemu umreli všetci tí nevinní ľudia! Kvôli nemu umrela Renka!

Neboli nevinní. Zaútočili.

Padla na kolená. Po lícach jej začali stekať potôčiky sĺz.

Prečo plačeš? Nemusíš byť smutná, veď sme vyhrali. Naša vlasť je opäť v bezpečí a režim sa postará o všetkých.

„Zastav ho, prosím.“

Nerozumiem. Koho? Nikto už na nás neútočí.

„Jeho,“ ukázala prstom na Jozefa. „On za všetko môže.“

***

Jozef si zjavne jej gesto vyložil nesprávne, pretože si všimla, že sa pohol smerom k nej. Tak vyslala k tanku ešte jednu myšlienku.

Oceľový stroj sa zachvel. Tento pocit ešte nepoznal. Jediná emócia prevrátila jeho vnímanie sveta na ruby. Jeho útrobami sa ozývalo len – zradca.

Výstrel z dela Ľudke pretrhol ušné bubienky.

Z Jozefa neostal ani mastný fľak.

***

Vtedy si všimla ešte jednu postavu, ktorá k nim kráčala. Blond vlasy mala na polovici hlavy zoškvarené, jedno oko jej chýbalo. Tvár jej lemovali ťažké popáleniny, pomedzi nich sa vynímali škvrny zaschnutej krvi.

Miška niečo šepkala, ale Ľudka ju nepočula. Pohyby jej pier akoby vraveli: „Ja som to vravela. Nikto ma nepočúval...“

Naposledy vydýchla, jej telo s tichým zadunením dopadlo na dlažbu.

***

Medzitým sa konečne pohli vojaci aj policajti. No namiesto lynčovania davu a zatýkania výtržníkov im začali pomáhať. Zručne ošetrovali rany, odnášali ranených do bezpečia.

Keď sa spamätala z ohlušujúcej rany, váhavo došla k tanku. Vysadla na jeho pancier a položila ruku na kryt veže. Aj keď nič nepočula, nevadilo jej to. Prúd ich myšlienok to neohrozilo.

„Kedy si zistil, že vieš premýšľať?“ spýtala sa ho. Chvela sa od hrôzy, no zároveň túžila zistiť, ako je to vôbec možné, že hovorí so strojom.

Neviem. Vnímal som ľudí okolo seba. Ich emócie. Prijal som ich za svoje.

„Zneužili ťa. Táto vláda ťa zneužila. Tak ako všetkých. Socializmus sa snaží potláčať naše túžby a urobiť z nás nemysliace stroje.“

Potom je iróniou, že u mňa to prebehlo naopak.

V očiach sa jej mihol závan šialenstva z prežitej hrôzy, tvár jej skrivil groteskný úsmev. Čím viac sa snažil socializmus udržať pri moci, tým viac proti sebe burcoval ľudí.

Možno si pohlavári mysleli, že sa nikdy nenájde dostatočná sila, ktorá by zatriasla ich teplými miestečkami. No zásah proti študentom, a takto tvrdý, to už vyburcuje aj tých najväčších zbabelcov.

Komunistické ideály sa utopili v krvi bežných ľudí. Tých, ktorým pôvodne sľubovali lepšiu budúcnosť.


Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.

Diskusia

YaYa
Poviedka má veľmi silnú úvodnú scénu, pri ktorej možno naskočia až zimomriavky. Okrem nej sa mi páči vykreslenie hlavnej postavy. Pokiaľ ide o myšlienku, kulisy a výber historických súvislostí, patrí v antológii k tomu najreprezentatívnejšiemu. Preto si aj vyslúžila zverejnenie samotného 17. novembra. Pozor, tou reprezentatívnosťou ale nemyslím, že by sa k téme nestavala originálne. Do celkovej témy a ladenia mi ale nesadol motív pomsty v závere (hoci sa týka praktického záporáka, čiže čitateľ za ním slzu nevyroní).
18.11.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem pekne za komentár. Pochvala poteší, čo sa samotnej pomsty týka, viem, že to nie je top, ale už som to nemal silu riešiť a zdalo sa mi, že každý zásah do tejto časti už výsledný dojem iba zhorší (povestné "utekanie za horizontom"). Som rád, že som mohol otvárať túto antológiu, teším sa na ďalšie kúsky.
18.11.2019

Tono Stiffel
Marek, paráda, páčilo sa mi to. Atmosféru si vykreslil presvedčivo, postavy sú plastické a zápletka zaujímavá. Úvod, ako má byť, hanbu to zbierke určite neurobilo :)
Neviem, či si to doteraz nikto nevšimol, ale treba v texte opraviť chybu, ktorá asi vznikla pri nahadzovaní na web... týka sa italiky v tomto riadku: „Vyrážame!“ veliteľ posádky komandoval svojich podriadených. {i,text„Na miesta! Čakajte na pokyny z velenia!“}
20.11.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem, Tóno. Keď som sa dozvedel, s akými autormi budem v zbierke, padla mi sánka. Písalo sa to ťažko, skúsenosti som mal žiaľ len z druhej ruky. Preto som rád, že sa páčila. Veľmi ma to potešilo.
20.11.2019

Aleš Horváth
Dlho som sa tomuto textu bránil, lebo som čakal, že to bude viac polarizované a bolo toho o Nežnej až moc. Zažil som obidve obdobia, pred i po, osobne som ešte nestihol dostatočne vyrásť aby som bol priamy účastník.
Poviedka mala super atmosféru. Text beriem ako učebný vzhľadom na môj problém s "***".
Trochu mi pripomenula Pelíšky, najmä vzťah Jožo Ľudka, i tým otcovym absolútnym zákazom fajčiť.
Prekvapil ma hlavne ten fantasy prvok, ten tam bol zapojený fantasticky.
24.11.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem, Aleš :-) Slová chvály vždy potešia, ale poviedka sa nerodila ľahko. A ver mi, aj "***" som niekoľkokrát prerábal, kým konečne sedeli tak, aby nerušili príbeh. Námet som mal v hlave dlho, ale nikde sa nehodil. Potom prišla táto výzva a ľaľaho. Poviedka je na papieri.
24.11.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.

Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.

O mesiac to bude 30 rokov od momentu, kedy sa námestia zaplnili ľuďmi, ktorí požadovali zmenu systému z komunistickej totality na demokratický. Čo ale, ak by sa veci pred tými rokmi uberali iným smerom? Alebo by boj prebiehal inak? Alternatívna história je jedným zo žánrov fantastiky, na ktorom stavia aj nová slovenská zbierka poviedok.