Sedím tu v kresle už polovicu noci. Viem to úplne presne, pretože prvé účinky som zacítil presne keď odbíjalo polnoc. Na mahagónovom konferenčnom stolíku predo mnou otvorená fľaša Chardonnay du Rousierr ročník 1886 a naliaty pohár. Takmer nedotknutý pohár. Takmer, až na ten jeden dúšok. Aj ten však stačil na to aby som tu ostal takto meravo sedieť, plne pri vedomí avšak neschopný sebemenšieho pohybu. Už mi nezostáva nič iné ako tu takto sedieť a zdanlivo nekonečné hodiny čakať na neodvratne sa blížiaci koniec. Jedinou kratochvíľou je výhľad cez francúzske okno, s dlhými a ťažkými, čiernymi zamatovými závesmi po stranách do v temnote utopenej záhrady prináležiacej môjmu sídlu a za jej horizontom na to ako Luna, dnes v plnej žiare, putuje po oblohe od východu na západ, aby jej prítomnosť nakoniec, za pár hodín, zanikla vo svetle nového dňa. To, občasné, nočnou oblohou prelietavajúce lietadlo a ešte analýza mojej existencie. Nemôžem povedať, že by som s ňou bol nejako nespokojný. Je to možno nespravodlivé, ale netrvalo mi dlho, kým som sa stal tým, čím som dnes. Človek nenazbiera taký majetok ako teraz mám len tak za pár rokov, ak nemá riadny kusisko šťastia. A ten som ja nemal, nie vždy. Môj život sa začal v rovnakom roku v akom je ročník vína ktorý ho za niekoľko hodín ukončí, ten druhý. Syn nie príliš majetného garbiara, chlapec pôvodne ničím výnimočný a zaujímavý asi toľko, čo ostatné deti pobehujúce po predmestí Toulouse. Keď som odrástol z pochabých snov mladíckej nerozvážnosti a romantických predstáv o budúcnosti môjho života, zodpovedne som po otcovi prevzal jeho remeslo a aj to, mi zmenilo život. Jedného dňa si totiž prišla vybrať kožu, z ktorej pre ňu ušijú nové jazdecké sedlo nádherná dáma. Zahalená celá v čiernom, s bledou pleťou a s očami... No povedzme, že v ich odlesku bolo niečo nadpozemské. Hneď druhý deň ma navštívila opäť, súkromne. A potom sme sa začali stretávať. Ešte pred našou svadbou v roku 1907 zo mňa urobila nového človeka. Nešlo o naše prvé spoločné milovanie, milovali sme sa už aj predtým, ale ten krát som sa naozaj cítil ako znovuzrodený. Svadbou som nezískal celý môj súčasný majetok ak Vám to napadlo, ale bol do dobrý štart a to čo sme už mali som zveľadil. Aj ja sám som sa zvykol čudovať, čo urodzená dáma mohla na mne vidieť. Keď som sa jej na to pýtal vždy s potmehúckym smiechom odpovedala:

„Pripadal si mi chutný.“

Keď tak nad tým rozmýšľam, zase raz mala pravdu. Zaujímalo sa o mňa aj niekoľko dievčat zo susedstva takže som asi nebol najšerednejší z našej štvrte. Aby som bol úprimný, nebol som vždy úplne čestný, najmä nie potom čo som z garbiara presedlal na grófa a mám osobne na svedomí aj zopár desiatok ľudských životov za tie roky. Najmä obe svetové vojny boli v tomto ohľade prajné a ak to tak môžem povedať, výživné. Hoci pôvodom som Francúz nevyberal som si, Francúzi, Nemci, Briti, Američania... bral som čo sa pritrafilo. Ale to čo sa mi stalo som nikdy nepovažoval za prekliatie a odmietam s tým začínať teraz, keď je koniec tak blízko. Ako roky bežali hľadal som stále nové a nové spôsoby ako sa zabaviť, úklady, intrigy, zámerné provokácie spoločníčok mladých horkokrvných mužov len aby som si vychutnal ten ich výraz tváre keď mi srdce prevŕtali guľkou z pištole a ja som ďalej vzpriamene stál na nohách. ÁCH, TO BOLI ČASY! Moderná doba už dnes nič také neponúka. Na krádež ďalšieho milióna netreba viac než pohnúť prstom, presnejšie prstami na klávesnici. Už to nie je, také vzrušujúce. Do svitania zostávala menej než hodina keď som začul ako dlážka za mojim chrbtom jemne zavŕzgala. Uvedomil som si jej prítomnosť v salóne. Takže ďalšia z jej hier? Mysľou mi preblesklo kam posunie hranicu tentoraz? Bolo ju ešte vôbec kam posunúť? Čo sme ešte nevyskúšali? Je pravda, že svätenou vodou ma ešte nepoliala, ale možno práve tú použila na moje otupenie a priliala mi ju do vína. Zohla sa ku mne a objala mi ramená svojimi rukami. Pritom ako mi šepkala do ucha:

„Stvorila som nás, láska a rozhodla som sa, že nás aj znesiem zo sveta. Čo ty na to hm drahý? Po vyše storočí to bohužiaľ aj s tebou začalo byť nudné. A ja viem, že by si bezo mňa nedokázal žiť, pretože ty si ma vždy tak veľmi miloval aj potom, čo som nechala tvoje srdce pokryť námrazou. Aj ja ťa budem milovať až do konca.“

Nemôžem povedať, že by v jej slovách nebol ani kúsok pravdy. Ja som si tiež na začiatku nemyslel, že prežívať stáročia ako upír by človeka mohlo jedného dňa omrzieť. A kupodivu, stačilo mi na to iba sto dvanásť rokov. Zostala so mnou, objímajúc ma, až do spaľujúceho východu slnka.