Prekliati bohovia - I. Súmrak

Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.

V Perónii, malej provinčnej oblasti, kde sa Udgar nachádzal, už pomaly nastupovala jeseň. Teploty klesli, prišli dažde a dni sa začali skracovať. Podaktorí už vytiahli teplejšie vlnené kabátce a čapice. Blížila sa zima a niektorí udgarskí rybári už začali pripravovať člny na odpočinok. Veru, na jeseň sa často zdvíhala raz hmla, inokedy prudké vetry a mnohé lode na to doplatili. O ich posádkach ani nevraviac.

Ten deň konečne prestalo po dlhšom čase liať. V nočných hodinách už nezriedka klesla teplota k bodu mrazu a ulicami plných blata sa prevaľovali chuchvalce hmly, ktorými sem-tam presvitali lúče mastného svetla rinúce sa z fakieľ a pouličných plynových lámp. Z niekoľkých ešte stále otvorených krčiem sa ozýval hurhaj a smiech, na križovatkách tých pár hlavných ulíc postávali šľapky a lákali nemnohých neskorých nočných pocestných do svojich pelechov.

Väčšina mesta už spala, mala za sebou ťažký deň plný lopoty a neistoty o budúcnosť. Nie je teda divu, že si nikto si nevšimol utekajúcu vychudnutú postavu muža. Roztrhaný kabát mu vial a odkrýval pri tom pahýľ ruky, z ktorého konečne prestala tiecť krv. Uháňal ako o život, no jeho beh pôsobil nepravidelne, tackavo. Muž lapal po dychu, bol na pokraji síl, no napriek tomu pôsobil sťa mačka. Hoci hrozilo, že každú chvíľu zakopne a zvalí sa do kaluže na studenú zem, neustále sa snažil skrývať v tieňoch. Tu skočil za plot, tam sa prikrčil pri rohu. Naplno využíval schopnosti zlodejov a vrahov. Čochvíľa zahol do tmavej bočnej uličky, opatrne splynul s tieňmi a zastal. Pľúca mu šli prasknúť, v boku ho pichalo. Dva-tri pomalé hlboké nádychy do bránice, spomaliť dych a upokojiť sa. Hlavne potichu. Nech je neviditeľný, nepočuteľný. Pozrel na pahýľ ruky. Zo spáleného mäsa trčal kus roztrieštenej kosti. Muž si spomínal, ako ho kedysi pred rokmi cechový majster Hieron každý týždeň bičoval, vraj aby si zvykol na bolesť. Aby vydržal pri mučení. Teraz mu bol za to vďačný. Vďaka tomu vedel čiastočne potlačiť bolesť a vďaka adrenalínu to zvládal lepšie, ako kedy dúfal. Na zastavenie krvácania však musel použiť kombináciu škrtidla, ohňa a magickej formuly. A tú vystopujú, tým si bol istý. Chvíľu tam stál, tieň v temnote. O chvíľu sa začal triasť. Od vyčerpania? Nie, rozplakal sa.

„Poebaní skuenci,“ vydralo sa zašeptanie pomedzi vybité zuby. Keď bral tú prácu, nikdy by ho nenapadlo, ako to dopadne. Celá jeho rodina je po smrti. Svine policajné! Cech rozprášili, jeho partiu umučili. Sám sa tomu prizeral na námestí, schovaný v odpadkoch.

Obrovská šou. Pika, Jeremeho a ostatných upálili, Marianu, sladkú Marianu nabodli na kôl. Hierona zaživa stiahli z kože. Slzy sa mu pri tej spomienke kotúľali po líci. Chcel zasiahnuť, chcel zakričať: „Hej, bastardi, tu to máte!“, ale niečo ho zastavilo. Niečo tak primitívne, tak kruto ľudské. Strach. Mal strach. A tak ostal prikrytý odpadkami a díval sa, ako jeho blízkych vraždia v „mene pokroku a ríše“.

Chceli to, čo mal cech. To, o čo sa starali cechmajstri už celé dekády. To, čo má teraz on. Po chvíli prestal fňukať a začal premýšľať. Mal by im to dať. Siahol do kabáta a z ľavého vrecka vytiahol kúsok handry omotanej okolo drevenej skrinky. Malá škatuľka z obyčajného nelakovaného a vekom poznamenaného dreva, pobitá železom, miestami už hrdzavým, a s bronzovým číselným zámkom. Nič iné, len obyčajná drevená škatuľka. Žiadne zlaté hodinky s retiazkou či mapa k pokladu. Žiadne tajné spisy. Alebo žeby predsa? Chvíľu sa na ňu pozeral. V bratstve bol od svojich siedmich rokov, no nikdy sa nepokúšal zámok otvoriť, hoci patril medzi najšikovnejších z partie. Rešpektoval Hieronovo nariadenie, že skrinka musí ostať zavretá. Niežeby ho to nelákalo, ale dobre vedel, ako sa v cechu zlodejov narába s tými, ktorí chcú okradnúť zlodeja.

Poťažkal si škatuľku v ruke. Nie, predsa len niečo na nej je. Tá jednoduchosť, s akou je zložená a akási starodávnosť, ktorá z nej vyžaruje. Môže si len predstavovať, o čo ide. Čo v sebe ukrývaš, keď po tebe ide polovica inkvizície?

Samozrejme, o skrinke vedeli všetci, ale len málokto ju videl. Kolovali zvesti o tom, čo obsahuje. Niektorí vraveli, že je celá zo zlata, vykladaná drahými kameňmi a skrýva mapu k obrovskému pokladu, ktorý si bratstvo za tie stáročia existencie nakradlo. Iní vraveli, že je tam nejaká listina, dôkaz o smrti cisárovnej. Ďalší špekulovali o magickom artefakte či dokonca priamo o semene stromu bolesti zo starých mýtov a povestí. Ale našli sa aj takí, ktorí tvrdili, že ide o skúšku oddanosti a dôvery. A kto v nej neobstál a skrinku ukradol, o toho sa bratia riadne postarali.

Nie, nie, ty určite nebudeš taká obyčajná vecička. Kvôli obyčajnej drevenej skrinke by predsa nevyhladili celý spolok. Hoci boli zlodeji a podvodníci, platilo nepísané pravidlo, že kým odvádzajú dane, sú v bezpečí. Tak čo sa zmenilo? A prečo teraz? Veď skrinka je v opatere cechu už celé desaťročia. Aké tajomstvo ukrývaš?

Z uvažovania ho vytrhlo slabozelené blikajúce svetielko, ktoré sa mu znenazdajky zjavilo na úrovni očí. Alarm. Tajné kúzlo bratstva zlodejov, ktoré pred rokmi objavili cechmajstri a napriek úpadku mágie a ešte fungovalo. A ani naň nepotreboval éter.

Sú blízko. Nie, nedá im ju. Kvôli Pikovi. A kvôli Mariane. Nedá im ju! Musí sa dostať z tohto prašivého mesta. Splniť prísahu, ktorú sa pri vstupe do bratstva naučil. Ak sa cechmajstrovi niečo stane, ak bratstvo zlodejov starého kontinentu padne, musí za každú cenu skrinku ochrániť a dostať ju do Al Alderthu. Tam už budú vedieť, čo s ňou. V ďalšej dedine, ani nie päť míľ odtiaľto, ju odovzdá spojke. Splní sľub. Zbaví sa tej prekliatej veci a zmizne v dave. Aspoň v to dúfal.

Na zátylku zrazu niečo ucítil. Štípanec. Bodnutie hmyzom. Inštinktívne sa zahnal a votrelca rozpučil. Stiahol dlaň zovretú v päsť a pomaly otvoril. Musel sa uistiť, že to nebude... Pátrač! Pichol ho stopár! Ale takého ešte nikdy nevidel. Dokonalý, maličký. Podoba so včelou či osou tu bola, ale namiesto nožičiek drôty, namiesto tela maličké bronzové ozubené kolieska a pružinky. Ak ho naozaj bodol stopár, potom... Z ničoho nič sa mu zatmelo pred očami. Jed! Koľko času mu ostáva, než začne účinkovať? Desať minút? Päť? Pol minúty? Znova sa roztriasol, možno z otravy, možno z únavy či zo strachu že jeho hodiny sú už zrátané. Z vrecka nohavíc vybral malú fľaštičku s ihlou a oranžovou tekutinou. Zaťal zuby a vrazil si injekciu ju do brucha. Na stopárov jed protilátka nie je, ale toto mu aspoň trochu predĺži život, pomôže zozbierať posledné sily na ďalší beh. Teraz má hodinu, možno dve či tri. Rozhliadol sa. Prenasledovali ho. Vedel to. Už vedel, že im neunikne. Ale možno stihne tú spojku. Rozbehol sa. A znovu utekal sťa o život.

O niečo neskôr sa nad strechami, kde sa zlodej skrýval, prehnali tiene. Zo dvadsať temných postáv. Tiché ako noc, rýchle ako vietor. Smrtiace ako bodnutie zsiolského scropiona. Jediné, čo bolo počuť, bolo ich slabé staccato cvaknutí a pískaní, ktorými sa dorozumievali. Tých pár ľudí, čo ich mali možnosť zhliadnuť a prežiť stretnutie s nimi, vravelo o šepote temnoty. Sčasti zvieratá, sčasti ľudia. Sčasti mágia, sčasti stroje. Nočné mory všetkých obyvateľov ríše. Tajná polícia imperátora. Lovci. Bezmenní. A dnes v noci boli na love. Na love niekoho, kto vzal niečo, čo mu nepatrí. A neboli sami. Tak, ako si niekto z mestečka nevšimol zlodeja či bezmenných, tak si nikto nevšimol ani obrovský tieň cigarového tvaru tam vysoko nad dymiacimi strechami, ktorý v ten okamih zatienil mesiac.

***

„Tak ty nemáš na zaplatenie? Tak bež do pekla, ty skurvysyn!“ rozľahlo sa ulicou, na ktorej stála krčma „U upáleného alchymistu“. Následne cez ufúľané okno na prízemí veľkým oblúkom preletelo čosi neforemné a so žuchnutím dopadlo do najbližšej kopy hnoja stojacej hneď oproti. V tom istom momente či snáď o pár úderov srdca neskôr, sa rozleteli krčmové dvere a v nich stál ohromný chlap s vyholenou hlavou a zásterou okolo pása. V jednej ruke držal drevenú fajku, v druhej dokrivenú palicu a čosi, čo sa kedysi dalo považovať za nejaký batoh. Obe tieto veci sa behom okamihu ocitli vedľa neidentifikovanej hromádky šatstva.

„Tu nemáš čo robiť, takých smradov potulných, ako si ty, tu hádžeme psom!“ Pozrel sa na fajku v ruke. „Tú si nechám a buď rád, že nezavolám inkvizíciu,“ rozlúčil sa s neforemnou kôpkou handier, ktorá sa začala pomaličky dvíhať zo svojho smradľavého stanovišťa, a tresol za sebou dverami.

„Tak čo Cadusko, stále ma ignoruješ? To máš za to, že si sa vystatoval, aký si mocný čarodejník. Ty si sa proste musel ožrať jak doga, že? Ha, a že veľký mág! Veľalchymista dávnej ríše, strážca zabudnutých síl a mystických umení. A to krčmár ešte nevie, čo si tam hore robil s jeho ženuškou. Si troska. Hovno, svinské hovno je z teba, a nie mág,“ ozval sa hlas v hlave.

Starec si ho nevšímal. Vedel že s ním nič nenarobí. Chvíľu štvornožky hľadal žobrácku palicu, ktorú so sebou nosil. Konečne ju našiel. Obďaleč stojace kurvy sa ticho zachichotali. Jedna z nich vzala kameň a hodila ho po ňom, no netrafila sa. Ešteže tak. Ten deň nezačal pre Cadusa vôbec príjemne. Ráno ho niekto okradol o posledný kus chleba. To, že ho predtým on sám ukradol nejakej slepej sirote, nebolo až také dôležité. Na rozdiel od sirôt, mágov už nie je na svete mnoho. Navyše sa mu vylomili dva zuby z otočného hriadeľa na nohe. Dreveného, pravdaže, na kvalitný bronzový nemal. Ani keby sa predal otrokárovi. Kedysi, za starých čias, by to bolo jednoduchšie. Stačilo by zariekadlo a pokazené by sa opravilo. Ale teraz? Mágia sa vytráca, detí s Nadaním sa rodí čoraz menej a navyše sú teraz kúzelníkov, mágov a alchymistov prenasleduje Inkvizícia. Najhoršie ale bolo, že ho trápil hlad a míňal sa mu éter. Zhnusene si očistil tvár od prasacieho lajna.

„Hej hej, priateľku, inkvizícia,“ vysmieval sa mu naďalej hlas. tentoraz sa aj objavil jeho zdroj. Vyzeral ako obrovský tieň s plamennými očami. „To za starých čias nebolo, čo? Ako dávno to bolo, čo si sa stal úbožiakom? Dvadsať rokov? Päťdesiat? Sto? Vy mágovia ste celkom dlhovekí hajzli, čo?“

Starec mlčky vzal barlu, oprel sa o ňu a začal sa pomaly zdvíhať.

„Tak ma napadá, či by si si poradil aj bez tej paličky,“ ozval sa znova hlas. Tentoraz bol však iný. Niekto, alebo niečo, mu podrazilo barlu a on s veľkým čľupnutím padol späť do močovky a hnoja. Ozval sa škodoradostný smiech. Detský smiech.

„Teba to proste baví,“ zašomral starec. Vzhliadol a zbadal nahé, zakrvavené, asi desaťročné dievčatko s vypichnutým okom a so škodoradostným úsmevom, ako hľadí smerom k nemu.

„Tak teraz si si zobral na seba túto podobu?“ pomyslel si. „Jedna z tvojich obetí?“

Dievča si k nemu čuplo. „Chcel by si ma? Som ešte mladá, nevinná.“ Keď Cadus neodpovedal, dievčatko našpúlilo pery a mierne roztiahlo nohy. „Veď taký si kedysi bol, nie? Mal si rád mladé mäsko.“

Starec nereagoval. Vedel, že je to zbytočné. Namiesto toho sa znova zaprel o barlu a pokúsil sa postaviť.

„Ty sa so mnou nerozprávaš? Cítim sa dotknutý. Veď sme spolu už tak dlho, odkedy si ma povolal!“ vyhlásil prízrak a rozplynul sa. Ostal po ňom len výsmešný, chrapľavý smiech plný opovrhnutia: „Môžeš utekať, môžeš si odrezať aj druhú nohu, no aj tak vždy s tebou budem!“

Cadus zavrtel hlavou. Vedel, že je to jeho kliatba. Démon, Tieň, ktorý kedysi povolal, ktorý kedysi stvoril krvavou mágiou. Urobil, čo musel. A urobil by to znova. Na okamih ho popadol strach. Čo ak by ten krčmár predsa len inkvizíciu zavolal? Narovnal sa a krívajúc vykročil smerom od hostinca.

***

Mesto. Starobylé mesto zasypané snehom, obohnané celou sústavou hradieb. Mesto, ktorého meno bolo vždy spojené s bohatstvom a leskom. Al Alderth. Metropola severu, kedysi snáď najdôležitejšie sídlo obchodnej hanzy. Teraz posledná slobodná bašta, hrdo odolávajúca náporu ríšskych vojsk. Padne Al Alderth a celý kontinent bude konečne zjednotený pod vládou jediného cisára.

Aj takéto myšlienky chodili po rozume Taran az Lyssa, najmladšieho zo všetkých maršalov jeho cisárskej výsosti, keď plánoval druhú fázu obliehania Al Alderthu.

Nie veľmi vysoký, ryšavý a škuľavý. Napriek tomu sa Taran na dvore tešil veľkej obľúbenosti, a nie nadarmo. Už v sedemnástich rokoch odvrátil so svojim jazdným plukom takmer prehranú bitku pri Sovasteli, keď do chrbta cisárskej armády z ničoho nič vpadol celý oddiel rebelských žoldnierov. Keď sa nad tým tak zamyslel, toto bol obrat v jeho živote, odkiaľ začal raketovo stúpať po rebríčku slávy. Nasledovali boje pri Tom Averi, rieke Tiosel a pri Dalihore. Všetko samé úspechy. A teraz, takmer dvanásť rokov od tej prvej udalosti, má titul poľného maršala a úspešne velí obliehaniu mesta, sídla rebelov, na ktorom si mnohí slávnejší vojvodcovia vylámali zuby.

Vďaka svojej pozícii prístavu malo Al Alderth skvelú taktickú výhodu. Zo severu ho neustále zásobovali ostrovy Stern a Ziomij, s ktorými ríša už dlhodobo viedla vojnu o kolónie. Z východu bolo chránené Rubínovou horou z pohoria Siedmych bohatstiev, odkiaľ do mesta v minulosti pritekal neustály prúd medi a striebra. Navyše vďaka tomu, že bolo sčasti prakticky tvorené plávajúcimi štvrťami na pontónoch, mohlo byť mesto kedykoľvek evakuované. Práve preto si az Lyss na obliehanie vybral zimu. Plávajúce kryhy znemožnia útek jednotlivých štvrtí.

Samozrejme, Stern ani Ziomij a aj Varijské kráľovstvo západne od Kontinentu si boli veľmi dobre vedomé šíriacej sa moci cisárstva a rozhodne to nemienili nechať tak. Preto v prístave kotvilo niekoľko vojenských fregát a nad mestom sa vznášala balónová hradba poskytujúca veľmi dobrú ochranu proti vzdušným útokom. Na to koniec-koncov prišiel maršal už dávnejšie, keď nad mesto vyslal niekoľko špionážnych vzducholodí, no vrátil sa len zlomok z nich. Takže bombardovanie nepripadalo do úvahy.

Jedinou možnosťou bolo zlomiť pyšné mesto starými prostriedkami. Pod hradbami sa to len hmýrilo parotankami a ďalekonosnými mažiarmi. Tie už niekoľko dní sústredenou paľbou ostreľovali časť okolitého skalného masívu tvoriaceho prvú prirodzenú hradbu brániacu Alderth. A práve dnes nadišiel čas, keď malo dôjsť k druhej časti plánu.

Deň predtým v hlavnom stane, v bezpečí pred strenskými a varijskými ostrelovačmi či ziomijskými temnomágmi, prebiehala posledná porada pred bojom.

„Je jasné, že im varijskí pošlú posily. Určite pechotu, možno aj fregaty vyzbrojené na boj proti vzdušným silám. A možno dokonca aj tie lietajúce stroje, o ktorých vravela rozviedka. Takže budeme musieť konať rýchlo,“ vysvetľoval ten večer maršal svoj plán prítomným veliteľom. Detailný rozbor situácie prechádzali spolu už niekoľkokrát, teraz nasledovalo len záverečné zhrnutie a príprava.

„LeGuer, ako sú na tom vaše jednotky?“

„Pripravené a na vyčkávacích pozíciách,“ odpovedal Migel-Saran az LeGuer, veliteľ špeciálnych oddielov. Starší plukovník slúžil pod maršalom už tretím rokom a počiatočná averzia sa časom zmenila na sympatie a obdiv schopností mladého muža. Jeho jednotky pozostávali z bývalých väzňov, ktorí namiesto trestu smrti dostali milosť. Vyberal ich sám plukovník a okrem bojového výcviku sa učili práci s éterovýbušninami, lanami stavali mosty a prechody. Boli to drsní chlapi a máloktorý z nich výcvik prežil. No vďaka tomu, že dostali druhú šancu, bolo na nich spoľahnutie.

„Dobre. Takže hneď ako začneme s posledným ostreľovaním tu a tu,“ ukázal maršal miesta opevnenia na mape, „začnú vaše jednotku okamžite zlanovať z vrcholu Rubínovej hory na vnútorné hradby. Budete mať málo času. Maximálne hodinu. Musíte to však zvládnuť za každú cenu, dostať sa do mesta a zlikvidovať tú prekliatu balónovú hradbu. Potom dáte signál a nastane ďalšia fáza“

„Rozumiem,“ plukovník bol zo starej školy, nepotreboval dlhé vysvetľovačky.

„Generál az Minari, vy zatiaľ pripravíte všetky svoje bombardovacie vzducholode na štart a budete čakať na signál,“ pokračoval vo svojom výklade maršal a pritom hodil okom na neďaleko stojaceho generála vzdušnej flotily. Minari, starý bruchatý muž takmer bez vlasov, vzbudzoval u mnohých neznalých svojim výzorom smiech a mnohí ho podceňovali. No bol to práve on, kto pred rokmi prišiel s taktikou kobercového bombardovania a podpory pechoty pomocou vysoko zápalných náloží éterického prachu. Jeho dvadsaťsedem vzducholodí tvorilo viac než dve tretiny celej ríšskej vzdušnej flotily. Maršal riskoval a musel využiť všetky svoje kontakty, aby sem dotiahol toľko vzducholodí. Obaja si boli veľmi dobre vedomí, že ak plán nevyjde a vletia s plavidlami do pasce, prídu o vzdušnú nadvládu nielen na kontinente, ale aj v zámorských kolóniách. Vyrobiť bojovú vzducholoď je finančne, časovo aj ľudsky nákladné. „V žiadnom prípade však nesmiete štartovať skôr, než vám dám jasný príkaz.“

„A vy Martiere,“ otočil sa na približne štyridsaťročnú veliteľku so sústavou šošoviek a okulárov namiesto ľavého oka, “vy pripravte všetky pluky kavalérie. Keď sa odpútajú balóny je možné, že sa na nás vyroja ako osy. Ja s generálmi az Schorlom a az Novrym vás budeme kryť pechotou a technikou.“

Martiere az Lima len ticho prikývla. Generálka velila kavalérii už vyše dvadsať rokov a skvelo sa vyznala v taktike. Tušila, že za hradbami je ukrytá celá armáda rebelov podporovaná zahraničnými nepriateľmi ríše, a hneď ako hradby padnú, celé to svinstvo sa vyrúti na nich. Vedela, že bude prvou obrannou líniou, aj to, že najlepšia obrana je útok. Preto bola pripravená riskovať svojich osemtisíc jazdcov a vyraziť do útoku okamžite po tom, ako padne hradba. Bola to smelá taktika, ale keď ju s maršalom prediskutovali, obaja sa zhodli na tom, že rozhodne bude mať výhodu prekvapenia.

Ten večer rozdal maršal ešte niekoľko presných inštrukcií – určil postupnosť velenia a informoval cisárskeho radcu o pokračovaní obliehania. Celý namáhavý deň zakončil krátko a vecne: „Priatelia, toto mesto zajtra musí padnúť!“

Na prípitky nebol čas. Na rozdiel od ostatných maršal neuznával zbytočné oslavy, rozhodne nie pred finálnou fázou výpravy, ktorá trvala už štyri roky.

Na druhý deň, ešte pred svitaním sa z tábora ríšskych vojsk ozvali tlmené buchnutia ďalekonosných mažiarov a parotankov. Začalo posledné ostreľovanie mesta.

V tom istom čase už maršal sedel vo svojom bojovom parochode a osobne dohliadal na poslednú fázu obliehania. Najnovší výkrik vojenskej techniky, vojenský obrnený parochod, mal celokovový rám, štyri pohyblivé nohy, dva manipulátory a dve bojové veže s dohromady štyrmi delami. Vnútri bol okrem maršala aj jeden vodič, jeden operátor manipulátorov a dvaja strelci. Celý stroj pripomínal tak trocha sud s nohami s parným kotlom. Mal však vysúvateľnú vyhliadkovú plošinu, z ktorej bolo možné z bezpečnej vzdialenosti sledovať konflikt, a k nej pripevnený vrhač svetlíc pre vydávanie rozkazov či zmenu taktiky priamo počas boja.

Dve hodiny po úsvite už zúrila bitka naplno. Obliehacie mažiare a katapulty zatiaľ ťažko poškodili, no nezničili stredové opevnenie mesta. Všade horeli ohne a vojaci čakali nastúpení na povel, kým sa konečne budú môcť aj oni zapojiť do bitky.

Stalo sa to niekedy doobeda. Na oblohe nad Rubínovým vrchom sa objavili dva červené ohnivé kvety svetlíc oznamujúce, že jednotky plukovníka LeGuera sú na mieste a pripravené na zlanovanie. Maršal im dal podľa plánu na dosiahnutie vnútorných juhovýchodných hradieb maximálne hodinu a hneď na to zo svojej plošiny vypustil kombináciu zelených a červených rakiet, signál, aby všetky obliehacie zariadenia sústredili paľbu na juhozápadný bod opevnenia. Tým mali prilákať pozornosť obrancov a dať šancu LeGuerovým jednotkám, aby sa dostali do mesta a zlikvidovali tú prekliatu balónovú hradbu.

Maršal práve vydával rozkaz na vypustenie poslednej z rakiet, keď tu odrazu zacítil slabé bodnutie v hrudníku. Bolo to posledné čo zaregistroval predtým, než sa ako podťatý sklátil k zemi. Bolesť v hrudníku čochvíľa odznela a maršal sa prepadol do temnôt.

V chaose, ktorý nastal pár okamihov po tom, čo padol zranený na palubu svojho bojového stroja, si niekto ani len nevšimol malú, snedú útlu postavu so zvláštnou mušketou, ako upaľuje preč od miesta činu.

***

V Astarione, hlavnom meste Asaarskej ríše, medzitým na cisárskom dvore prebiehal medzi dvoma šľachticmi šachový duel. Nikoho by ani len nenapadlo, že sa v skutočnosti rozhoduje o osudu celého kontinentu, a možno aj sveta.

„Priateľu, ste na ťahu.“ Gróf Araxas, starší šľachovitý muž, ktorý na dvore slúžil ako jeden z mnohých cisárových radcov, dokončil ťah koňom a blahosklonne sa pozrel na svojho protivníka, tučného plešatejúceho šľachtica. Vojvoda Majipor sa zamračil. Rád hrával šach, no nie takto. A navyše, prehrával partiu.

„Práve ste prišli o dámu,“ usmial sa Araxas. Obaja z výšky palácového balkóna pozorovali obriu šachovnicu pod nimi, na ktorú práve dopadlo telo mladej otrokyne s podrezaným hrdlom. Nad ňou sa týčil muž oblečený do bieleho šatstva a so sedlom na chrbte, celý zaprskaný od krvi. Tiež otrok.

Majipor sa zamračil. Rozhodne nepatril k tým bláznom, ktorí sympatizovali s otrokmi a snažili sa ich oslobodiť. Ale aj otrok je majetok a toto dievča navyše mohlo byť veľmi skvostným majetkom. Chvíľu sa díval na živú šachovnicu a uvažoval. Vek... možno šestnásť rokov, snedá pleť, koniec-koncov ako u väčšiny obyvateľov južných ostrovov, krásne biele šaty už navždy zničené červeným kvetom, ktorý práve vykvitol z jej krku. Aká asi mohla byť v posteli? Pri tejto myšlienke pocítil tlak v nohaviciach. Napokon smutne obrátil zrak.

Auren az Miar az Majipor patril k veľmi starobylému šľachtickému rodu, ktorý pochádzal z Singiru, západnej provincie, a ktorý bol starej Ríši hlboko oddaný po celé generácie. Časy sa však menia a v poslednej dobe pribúdalo čím ďalej, tým viac hlasov nespokojných so súčasným stavom ríše, ako aj so stúpajúcou mocou Inkvizície.

„Toľká škoda,“ usmial Majipor sa a stiahol späť svojho koňa. Dole sa pohol chlapec oblečený za bieleho tátoša a prešiel na voľné čierne pole.

Signál vydaný jeho partnerom bol jasný. Počas svojho ťahu si gróf slabo odkašľal a nenápadne prekrížil prsty v trochu zvláštnom, ale nenápadnom geste.

Takže z južných ostrovov?

Ani vedľa stojacemu pozorovateľovi by ani len nenapadlo, že ide o tajnú komunikáciu spiklencov, intrigánov a asasínov, zdokonaľovanú celé stáročia s cieľom čo najväčšej nenápadnosti a presnosti vyjadrovania. Ak nebude možné odstrániť cisára, nech padne aspoň jeho matka. Ale veď tá je mŕtva, či nie?

Araxas sa načiahol za bobuľkou hrozna, pritom prstami a rečou tela naznačil jednoznačnú odpoveď. Zajtra ráno. Cvičený asasín – samovrah. Mali by ste dnes odísť, nech vás s vraždou nikto nespája. Nie ste veľmi častým hosťom na dvore.

V poslednej dobe sa ríša zmenila na diktátorský režim. Otvorene vystúpiť proti nemu sa rovnalo rozsudku smrti z rúk Inkvizície. Pomalej a veľmi bolestivej smrti. Napriek tomu to narastajúce šialenstvo spojené s honom na Nadaných a s neustálymi výbojmi za hranice Impéria celú spoločnosť destabilizovalo. Dokonca ani šľachta už nebola uchránená. Práve preto sa rod az Majipor pridal k spiklencom, ktorí si vraveli Bratstvo obrody a ktorí mali jediný cieľ. Zabiť cisára dosadiť na jeho miesto vlastnú poslušnú bábku.

Majipor sa na okamih zasekol, akoby premýšľal. Potom zažmurkal a naklonil sa nad šachovnicu tak, aby mohol vziať strelcom Araxovho pešiaka. Dole na šachovnici vysoký tmavý kopijník vrazil dlhú kopiju do čierno oblečeného muža vyzbrojeného len krátkym mečom. Ten nevydal ani hláska. Prirodzene, veď šachovým figúrkam boli ihneď po ich zaradení vyrezané hlasivky.

V poriadku. O ostatných sa postaráme tiež. Naznačil Majipor

Ostatní? Araxas sa zasekol uprostred pohybu. O ostatných nevedel. Plán bol taký, že zabijú cisára, a ak ju nájdu, tak aj tú starú čarodejnicu, jeho matku. Nesmelý úsmev sprevádzaný cinknutím nechta o pohár s vínom.

Snáď si nemyslíte, že nám ide len o cisára. Časť šľachty je s nami, ale armáda a inkvizícia nie. Dole na šachovnici práve chlap v hranatom brnení veže rozsekal Majiporovho kopijníka.

Prekríženie prstov, dvojité rýchle žmurknutie. Koho ešte?

Všetkých maršalov, vrátane az Teutena a az Lyssa. Vlastne tých predovšetkým. Väčšina generálov, až na niekoľkých, je tiež proti nám, rovnako aj všetci vrchní kňazi inkvizície. Väčšina rodov sú ako ovce. Pridajú sa na tú stranu, ktorá bude držať okovy moci. Ale az Veressun, az Algram, az Seddum a vojvoda az Ittian, musia byť do jedného odstránení. Az Lima sa napokon pridal na našu stranu. Majipor sa usmial a zvedavo sa pozrel na malé, smaragdami vykladané cibuľky. Vlastne, v tomto čase by mala byť už časť z nich po smrti. Byť radcom pri dvore má isto svoje výhody, ale aj provinčný šľachtic, ktorý navyše veľa cestuje, má svoje silné stránky.

Ďalší dvaja mŕtvi pešiaci. Araxas sa nechal touto informáciou úplne vyviesť z rovnováhy.

Vy ste sa zbláznili?

Majipor ťahal vežou proti Araxovmu kráľovi. Čistka musí prebehnúť úplne. Celá oblasť Merkelu je verná cisárovi. Armáda tiež.

Araxas sa zamračil. Medzi mnohými zo spomínaných rodov má priateľov. Nejaká šanca na záchranu aspoň niekoľkých z nich? Zodvihol k Majiporovi prosebne oči.

Prudký výpad strelcom vpred, nenápadné buchnutie ukazovákom o šachovnicu, dotknutie sa prostredníkom palca.Už nemôžete cúvnuť! Majipor sa na Araxa škaredo zamračil. Ten len sklonil hlavu a ostal ticho. Už dávno ľutoval, že sa do konšpirácie voči cisárovi priplietol. Ale kvôli dcére nemal na výber.

Na šachovnici ostalo už len šesť figúriek. Araxov kráľ a dáma a Majiporove veže, strelec a kráľ.

„Vzdávam sa,“ nesmelo navrhol Araxas.

Majipor sa len usmial. Mohol by svojmu priateľovi dať šach, no musel by najskôr zaútočiť na dámu. A tá veru nevyzerá na zahodenie. Už dávno sa rozhodol, že ak sa bude dať, ju ušetrí a v noci sa s ňou zahrá trocha inú hru.

„V poriadku, prijímam.“ V momente keď podával Araxovi ruku sa rozleteli vrazil na balkón posol z cisárskej časti paláca.

Cisár je mŕtvy!

***

Mnoho kilometrov od obliehaného mesta konečne dokrivkal Cadus k ako tak bezpečnému miestu na okraji Udgaru. Hostinec mal už dávno za chrbtom a práve zháňal miesto, kde by zložil svoje staré unavené kosti. Keď obchádzal posledné domy Udgaru, ťažko dychčal. Predsa len, zničená protéza, opica a vek mu nepriali. Čo bolo však najhoršie, hlad sa čím ďalej, tým viac stupňoval. Nejedol už celé týždne a aj jeho tieň začínal pociťovať nedostatok éteru. Práve preto sa správal tak, ako sa správal.

„S tou krčmárskou kurvičkou si sa nemal tak naťahovať, ozval sa mu pri uchu hlas. „Mal si ju vysať čo najrýchlejšie, ako sa dalo, a potom zdupkať.“ Tentoraz znel hlas inak. Už nebol škodoradostný, skôr znel slabo a unavene.

Starec sa na okamih zastavil a chrapľavo sa zasmial. „Zdupkať? Veď ledva chodím, tak ako by som mohol utekať?“

„Len sa netvár Cadusko, obaja vieme, že v sebe skrývaš mnohé prekvapenia.“

Bolo už nadránom a mesiac, ktorý doteraz osvetľoval cestu, zašiel za najbližšie mraky. Cadus sa konečne doplahočil k neveľkému sadu morblín, z ktorého tunajší obyvatelia zvykli robiť skvelú pálenku. Bola zima a starec sa triasol vyčerpaním, hlavu mu zvieralo. Potreboval si oddýchnuť. Už-už si išiel sadnúť pod najbližší morblinovník, keď zbadal, že nie je sám. Kúsok od neho ležala v roztrhaných šatách akási postava. Možno muž, možno žena. Cadus sa opatrne priblížil a zbadal, že dotyčný vyzerá horšie než on sám. A to už bolo čo povedať. Špinavý, ufúľaný, s kýpťom ruky, ktorý bol narýchlo vypálený. Navyše, sa Cadusovi zdalo, že dotyčný nedýcha.

Vedľa muža ležal batôžtek s vecami. Starec po ňom okamžite skočil, no po chvíli ho znechutene odhodil. Starý plesnivý syr, jedno jablko a trocha vody.

„Takže zo vznešeného orla starej Ríše supom? A kde sú tvoje spôsoby?“ ozvalo sa staré známe doberanie. Cadus nereagoval a dal sa do prehľadávania tela. Čochvíľa našiel pár meďákov schovaných za opaskom. Strčil si ich do vačku a hľadal ďalej.

Ako tak prekutrával dotyčného, narazil na malú spleť handier. Zvedavo ju otvoril a tu na neho vykukla malá drevená skrinka. Fascinovane sa na ňu pozrel. Zdala sa mu... zvláštna. Veľmi. Cítil, ako ho tá vec volá, ako ho priťahuje, posmeľuje, aby sa jej dotkol. Ako v tranze vymotal skrinku z handier a vzal ju do oboch rúk.

V hlave mu zaznel Tieň, tentoraz však nie úlisne. Skôr vystrašene. „Počuj Cadus. Neviem čo to je, ale mám z toho divný..., nestihol dopovedať.

Skrinka sa z ničoho nič otočila, rozložila a znovu zložila do malej drevenej hviezdy, pričom náhodné železné zhrdzavené kovania vytvorili magické ornamenty na jej bokoch. Po chvíli čosi cvaklo, niečo zabzučalo a drevená škatuľka sa sama otvorila. Vo vnútri ležalo niečo guľaté. Tmavozlatavé vajce pripomínajúce svojimi pružinkami s kolieskami maličký strojček.

Cadus to vzal do ruky. V tom momente sa mechanické a súčasne živé vajce rozžiarilo fialovým jasom a vznieslo sa do vzduchu. Cadus ostal stáť ako obarený. Tá vec bola zdrojom obrovskej magickej moci. Žiarila tmou silnejšie ako slnko a vznášala sa priamo pred ním. Priam maják v temnote. Už dávno nemala tvar drevenej skrinky. Tá zhorela. To, čo nasledovalo, bolo ako výjav z nejakej nočnej mory.

Cadus sa ocitol niekde inde. Akoby ho vsiaklo do inej reality. Nočnú oblohu plnú hviezd vymenila šarlátová červeň. Celý vzduch napáchol ťažkou sladkastou železitou arómou. Vznášal sa. Pred ním sa týčila obrovská stupňovitá pyramída z kameňa a bronzu a nad ňou dva gigantické mesiace v splne. Atreos a Achamiel, uvedomil si. Ale tie predsa boli dávno zničené.

Na vrchole pyramídy bola nejaká sústava objektov. Niektoré sa hýbali, iné nie. Obrovské mechanické sochy otáčali čiernymi ozubenými kolesami, pružinami a prevodmi. A uprostred toho, gigantický zlatý strom, väčší ako väčšina pyramíd. A na ňom povievali a trepotali sa dajaké handry, kusy červených látok. Chvíľu mu trvalo, než si uvedomil, že to nie sú listy, ale ľudské torzá. Tisícky a tisícky tiel nabodnutých na obrovský strom, zbavené milosrdenstva smrti, odsúdené neustále prežívať bolesť na večné časy.

Pod stromom stovky a stovky ľudí tancujúcich a vlniacich sa v rytme halucinogénnej melódie. Atmosféra sa otriasala divokými údermi bubnov, šialene vysokými tónmi píšťal a obrovskými erupciami temnej energie rozkvitajúcimi na oblohe sťa ohňostroj. Cítil, ako sa trasie. Zmena. Dav už nebol pod ním, ale bol jeho súčasťou. Súčasťou masy ľudí hýbucich sa v akomsi tranze. A spolu s nimi sa hýbal ten zlatý strom. Akoby vo vetre.

Z pyramídy práve niečo spadlo. Bol ďaleko, ale zdalo sa, že je to guľaté, veľké asi ako lopta. Masa ľudí pod pyramídou šalela. Nie! Nie ľudí. Títo tvorovia mali plavé vlasy, modré oči. Špicaté uši. Zuby ako ihličky. Zlá predtucha. Dávna, stratená rasa. Prekliate tvory, mnohých mien znamenajúcich záhubu. Starobylí. Krvaví démoni. El-Aitan. Tuatha. Efirim!

Prebral na zemi. Vedľa neho naľavo ležala tá žiarivá vec a pomaly vyhasínala. Kúsok od nej muž s pahýľom ruky. Vyplašene sa na Cada díval.

„Ty chuj, ty si sa vôbec ani len nepresvedčil, či ten chlap žije!“ zareval Tieň. „Čo ak to videl? Čo ak videl, ako na teba tá vec reagovala? Starý blázon, len slepý by to nevidel!“ pokračoval nepríjemným škrípajúcim hlasom ďalej. „Musíš ho zabiť. Zbav sa ho!“

„Vys..,“ snažil sa zo seba vykoktať súvislú vetu. „Vyste...mág? Musíte mi pomôcť,“ zašepkal muž. Bolo viditeľné, že je na konci síl. Pod tým stromom ležal už ktovie ako dlho a ten pahýľ ruky vyzeral až príliš čerstvo. „Chcú to. Sl... sledujú ma. Al Alderth,“ pokračoval. „Musíte zaniesť. Do Al Alderthu. Tú vec. Dôle...“

„Zabi ho! Spoznal ťa. Zavolá inkvizítorov a ty skapeš!!!“ začal zrazu ziapať vystrašený Tieň.

Cadus, ešte stále otrasený vidinou, čiastočne na mol a vysilený hladom a starobou, začal pomaly prepadávať panike. Démon mal pravdu. Posledných pár dekád sa mu úspešne darilo sa vyhýbať inkvizícii a teraz... To nesmie pripustiť! Vzal barlu, postavil sa na rozklepané nohy a tak, aby to zlodej nevidel, z nej odmontoval vrchnú časť. Tá ukrývala hrot malej ostrej dýky vykladanej rubínmi s dutou čepeľou. V žiadnom prípade nie niečo, čo by ste hľadali u chudáka, akým sa Cadus posledné dekády snažil byť. Otočil sa k ležiacemu mužovi.

„Prosím,“ zašepkal muž, „musíte.“

„Neboj sa, priateľu, už je s tvojím utrpením koniec,“ usmial sa Cadus. V hlave mu ešte stále víril zvyk divokých bubnov, zrak mal zastrený šarlátovou hmlou. So zúrivou maskou vrazil mužovi nôž do hrude a zároveň mu zakryl ústa, aby nemohol kričať. Z rany začala stekať krv. Pološialený Cadus k rane okamžite lačne prisal ústa a začal hltavo piť, muž ešte ani len poriadne nevydýchol. Horúčkovito prehĺtal tú sladkasto železitú hustú tekutinu. Konečne sa nasýti! Konečne po týždňoch pocítil príliv vitálnej energie. Po chvíli sa však odtiahol a v kŕčoch a bolesti padol na zem.

„Je otrávená, zaznelo mu piskľavo v ušiach. Tentoraz mal už aj démon strach. Nielen že pred chvíľou zažil nával magickej energie, z ktorej sa mu roztočilo vedomie ako na kolotoči, navyše sa ešte musí postarať o toho neschopného zdochýnajúceho babráka. Pretože ak by zomrel Cadus, tak by skončil aj on. Musí niečo urobiť!

***

Prebúdzanie bolelo. V hlave mu dunelo, hrudník pálil ako čert. Prvé, čo zastretým zrakom uvidel, bola nemocničná plenta natiahnutá na kovovom ráme. Pokúsil sa posadiť.

„Ostaňte ležať, pane. Ste zranený. Zavolám doktora,“ snažila sa ho upokojiť mladá zdravotníčka.

Neochotne poslúchol.

O chvíľu dobehol jeho osobný lekár. „Pán maršal, ostaňte prosím ležať. Postrelili vás, ale guľka vás len škrabla.“

Taran az Lyss sa zamračil. „Ako dlho?“

„Guľku sme museli vybrať, úplne prenikla kyrysom a zastavila sa tesne pri srdci. Mali ste šťastie. Operácia prebehla veľmi...“

„Ako dlho som mimo?“ nástojil slabým hlasom maršal.

„Pane, mali by ste...,“ chcel pokračovať lekár, no po tvrdom pohľade to vzdal. „Tri dni.“

„Tri. Dni,“ zopakoval po ňom Taran. S vypätím všetkých síl sa čiastočne vzoprel na rukách a zahľadel sa starému šedivému lekárovi do očí.

Jazykom si oblizol popraskané pery. „Čo obliehanie?“

Lekár sklonil hlavu. Opatrovateľky sa na neho pre istotu ani len nepozreli. Niekedy na odpoveď nepotrebujete ani slová. Ruky mu zrazu vypovedali poslušnosť a on sa zvalil späť do postele.

„Krátko po tom, čo vás zranili a preniesli do hlavného stanu, sme museli tábor evakuovať. Neviem, čo sa stalo pane, ale bolo to zlé. Ešte teraz máme ruky plné práce.“

Ako sa to mohlo stať? Vedel, že je možnosť, že sa obliehanie natiahne na neurčito, ale evakuácia veliteľského stanovišťa znamenala prehru na bojovom poli a totálnu porážku. Ako sa to mohlo stať?

„Ako sa to mohlo stať“?“ začal zúriť. „Ako sa to...,“ nedopovedal vetu. Sestra mu napokon na lekárov pokyn musela pichnúť injekciu, po ktorej padol napokon celý vysilený do horúčkovitého spánku.

Trvalo ďalšie dva dni, kým sa maršal, napriek protestu lekárov, postavil na nohy a napriek vysokej horúčke sa vydal do evakuovaného stanu. Ešte ten večer zvolal bojovú radu so všetkými svojimi dôstojníkmi. Bolo ich zúfalo málo. Dostavila sa ich len necelá polovica. Veľa padlo v boji, ešte viac na zdravotných lôžkach. Chýbali LeGuer aj Martiere az Lima.

Všetci preživší ho privítali s opatrným nadšením. Behom prvých pár desiatok minút si vypočul jednotlivé hlásenia. Bola to katastrofa. Podľa toho, čo počul, sa LeGuerovi nepodarilo obsadiť vnútorné hradby mesta a ani balónovú hradbu nezničili. Niekto potom z maršalovho stroja odpálil svetlice vydávajúce signál na útok vzducholoďami. Tie, skôr než mohli vizuálne potvrdiť balónovú hradbu, boli rozsekané nejakou novou zbraňou, ktorú nasadili varijskí.

Strata vzdušnej flotily bola zlá, no to najhoršie malo ešte len prísť. Na zem ešte ani len nedopadli horiace zvyšky poslednej vzducholode, keď sa otvorili brány mesta a z nich sa vyrojila al alderthská armáda, o ktorú sa mala postarať Martiere az Lima so svojou mohutnou jazdou. Mala, no nepostarala. Lima namiesto toho, aby vyrazila útokom proti mestskej armáde, zradila a otočila celú kavalériu o sile ôsmych tisícok jazdcov proti pechote. Tá sa ocitla v kliešťoch. Zo severu na ňu útočili rebeli podporovaní expedičnými jednotkami ostrovov, z východu az Lima a zo vzduchu ich bombardovali balóny, ktoré mešťania napokon uvoľnili z obrannej hradby a vyslali proti bezzubej pechote.

Cisárska armáda nemala šancu. Z pôvodne šesťdesiattisíc mužov ostala sotva tretina. Z dvadsiatich siedmich vzducholodí prežilo masaker šesť, z vyše tristo obliehacích strojov ani jeden. Jedinou možnosťou bol ústup, no s roztrúseným velením sa aj napriek postupnosti velenia zmenil na útek. Situácii nepomohli ani ako oheň šíriace sa správy o tom, že maršal je mŕtvy.

Našťastie, rebeli ani ich spojenci nemali chuť a ani sily a prostriedky na dlhé prenasledovanie. Zmasakrovanie cisárskych vojsk na bojisku im však veľmi zvýšilo sebavedomie. A keby len to.

V súkromí, keď už odišli aj tí poslední dôstojníci, sa Az Lyss skláňal nad mapami. Bol si istý, že bitka pri Al Alderth by mohla podnietiť nacionalistické hnutia na niektorých dobytých územiach a v kolóniách. Už teraz plánoval, ako tomu predísť. No na to, o čom uvažovali zahraniční nepriatelia ríše, ani len nechcel pomyslieť. Jedno po druhom chlape, napomenul sa. Najskôr prítomnosť, potom blízka budúcnosť a napokon ďaleké plány. Teraz bude musieť zabezpečiť postupný, kontrolovaný ústup, ale nie skôr než... Maršalovi sa znova zatočila hlava a so žuchnutím sa sklátil do kresla.

Keď ho ráno našli v mdlobách a s vysokou horúčkou, okamžite zavolali jeho osobného lekára. Ten s pacientom strávil celý deň a napokon sa mu podarilo horúčku zraziť.

Keď sa Taran az Lyss druhýkrát prebral, bol u seba v stane.

„Pol dňa,“ odpovedal lekár na nevyslovenú otázku.

Taran sa posadil a začal sa pomaly obliekať. Musí predsa riadiť ústup a krytie vojsk.

Starý lekár sa už ani len nesnažil niečo svojmu pánovi povedať. Bol s ním už od jeho desiatich rokov a už vtedy bol Taran veľmi tvrdohlavý a čo si zaumienil, to aj dosiahol. Bál sa o neho a mal ho rád skoro ako vlastného syna či vnuka. Možno práve preto sa napokon po dlhom váhaní rozhodol urobiť to, čo mal urobiť už dávno.

„Pane, je zvláštne, ako ste sa z toho zranenia rýchlo dostali,“ začal nesmelo.

„Čo tým myslíte?“ Taran si práve obliekal nohavice.

„Nenapadlo vás, že ste možno trocha iný? Že takmer vždy máte trocha viac šťastia než vaši konkurenti?“

Maršal sa otočil smerom k starému lekárovi a rozpriahol ruky. „Tomuto vravíte šťastie? Keby som mal šťastie, tak už stojím na hlavnom nádvorí toho prekliateho mesta. Namiesto toho sa musím potupne stiahnuť a dúfať, že tú suku Lima nenapadne nás prenasledovať.“ Ako ich vlastne mohla zradiť?

„Ale aj tak,“ pokračoval starý muž. „Veď vás postrelili a navyše otrávenou guľkou. Pravdepodobne sternský snajper. A tí nikdy neminú.“

Az Lyss sa zasekol a prestal sa obliekať. Hrudník mal ešte stále obviazaný, no bolesť už takmer necítil. „To sa len tak vraví.“

„Pane, ja,“ pokračoval lekár a podal prekvapenému maršalovi liekovku s trochou iskrivej fialovej kvapaliny. „Ja viem vaše tajomstvo. Mali by ste to vypiť, doplní vám to sily.“

„Ako dlho?“ vysúkal zo seba šokovaný Taran.

„Upodozrieval som vás už dávno, no potvrdila mi to až operácia. Tie heptaznaky, čo máte vyryté do kože a ktoré vydávate za tetovanie, to bol skutočný dôvod, prečo vás tá guľka a jed z nej nezabil. Nie ten smiešny kúsok plechu, ktorý nosíte na ochranu,“ usmial sa starec.

Maršal sa na lekára zahľadel a vzal si fľaštičku. „Kto to ešte vie?“

„Nie, nebojte sa. Nechal som si to pre seba. Preto som vás operoval sám. Nikto iný to nev...,“ nedokončil lekár vetu. Maršal starému mužovi zakryl ústa a veľmi rýchlym pohybom mu vrazil do hrudného koša dlhú ceremoniálnu dýku, ktorú predtým vytiahol z puzdra na nohaviciach.

„A tak to aj ostane,“ zavrčal pomedzi zuby. Teraz, keď prehral dôležitý boj, je vydaný vojenskému štábu a cisárovi na milosť a nemilosť. A to posledné, čo naozaj teraz potrebuje, je, aby sa niekto dozvedel, že jeden z najschopnejších maršalov ríše je latentný mág. Inkvizícia by si na ňom priam zgustla.

Odsotil umierajúce telo starého osobného lekára na zem. Necítil pritom ani len štipku ľútosti. Bol to len ďalší vojak, jeden z mnoho stoviek, ktorí padli jeho rukou. Priamo či nepriamo. Rýchlo sa doobliekal, nasadil maršalskú čiapku a chystal sa vyraziť do hlavného stanu, odkiaľ bude koordinovať presun jednotiek. Bol už na ceste, keď sa mu nad hlavou zjavila malá vzducholoď, a chvíľu na to dostal od posla z paláca a šokujúcu správu.

„Cisár je mŕtvy. Okamžite sa vráťte do paláca!“

***

V cisárskej pracovni bolo rušno. Majipor aj Araxas dorazili medzi poslednými. V miestnosti už pobehovali rôzni vysokí hodnostári, hlavný radca o niečom diskutoval s neďaleko stojacim veliteľom stráží.

Az Araxas sa predral cez stráž, ktorá ho spoznala a pustila ďalej do vnútra pracovne. Zdá sa mi to, alebo sa na nás nejako divne dívajú?

Cisárska pracovňa bola v porovnaní s grandióznou trónnou sálou omnoho menej zdobená. Vykladaná vzácnym zoralským drevom a vybavená najmodernejšími parnými a magitechnickými vynálezmi, bola prispôsobená skôr na praktickú účelnosť, než na ohúrenie návštevníkov. Na zemi obrovský červený koberec a na ňom uprostred miestnosti veľký pracovný stôl z ťažkého zoralského masívu vybíjaný striebrom a zlatom.

Na pracovnom stole ležalo zvalené telo statného štyridsiatnika. Cisár.

Araxas zalapal po dychu. Neďaleko stojaci vojvoda Majipor pre zmenu takmer vôbec nedýchal. Čo to má znamenať? Ich asasín mal vykonať atentát až zajtra. Nedôverčivo pozrel na šokovaného Araxa. Ten však jasne vykazoval všetky znaky prekvapenia, aké sa nedali zahrať. Znova sa pozrel na telo, na chaos a na okolo stojacich šľachticov, hodnostárov a generálov. Stále mu tu niečo nesedí. Ale čo?

Az Majipor nepatril medzi cisárových dôverníkov, a tak sa ani len nesnažil priblížiť sa k telu. Namiesto toho začal hrať rolu šokovaného šľachtica a chaoticky sa tackať po miestnosti s cieľom dozvedieť sa o tom, čo sa tu stalo, niečo viac.

V rohu miestnosti sa k sebe tislo asi päť či šesť sporo odetých detí rozličného veku. Majipor odvrátil zrak. Vedel, že cisár má podivné chúťky. Popošiel a ďalej skúmal miestnosť. Kúsok od stola, hneď pri stene, stáli dve nehybné sochy obrích rozmerov. Vyše dva a pol metrové skulptúry predstavovali podivnú syntézu kostlivcov a najnovších mechanických vynálezov, organicky prepojených do jedného celku. V očných jamkách boli usadené sústavy šošoviek, z holej lebky sa ťahali smerom k trupu, z ktorého vystupovali dva páry rúk, rôzne hadičky. Samotné ruky, ktoré ich tvorca vybavil v záchvate šialenosti presnými replikami ľudských svalov, boli zakončené dlhými oceľovými pazúrmi, isto ostrými ako britva. Hororovú scénu dokresľoval fakt, že obe sochy boli sfarbené do červena. Majipor sa pri nich zastavil a fascinovane sa na ne chvíľu díval.

Až po chvíli si však z hrôzou uvedomil, že nejde o sochy, ale o skutočné, živé bytosti. Krvavá garda, osobná stráž Jeho Cisárskej výsosti. Bytosti stvorené z najlepších vojakov, vylepšené krvavou mágiou a najnovšími strojovými technológiami. Prakticky nepremožiteľné mlynčeky na mäso.

Z rozprávania veľmi dobre poznal reputáciu osobnej stráže cisára. Koniec-koncov, fungujú na princípe krvavej mágie a tou bol vládca doslova posadnutý. Ešte doteraz mal v ušiach krik úbožiakov, keď sa z ich tiel na cisárov príkaz pokúšal vrchný inkvizítor stvoriť Strom bolesti a znovu sa tak napojiť na prastarý zdroj moci Stroja. Vojvoda podvedome cúvol a skoro sa o niečo potkol. V panike sa bleskovo otočil a zbadal akúsi hromádku handier. Čupol si k nej, aby sa mohol na ňu lepšie pozrieť a skoro okamžite ho naplo na vracanie. Z hromádky handier trčali von zvyšky ľudského tela. Našli sme svojho atentátnika, pomyslel si.

Araxas si všimol priateľa, ako sa k niečomu zohýba a hneď k nemu zamieril. Videl, ako sa situácia postupne vymyká Majiporovi spod kontroly, ako prepadá panike a nenápadne naznačil pohybom prstov, nech je ticho.

„Vy všetci, čo je to s vami?“ ozval sa starý radca na plné ústa. „Jeho veličenstvo je mŕtve. Prečo je ešte stále tu? Kde sú kňazi? A celkovo, kde je armáda?“ hral naďalej rolu verného dvorana. Pár očí sa na neho pozrelo, niektorí zvedavo, podaktorí pohŕdavo.

Zrazu jedno z detí, asi šesťročné hnedovlasé dievčatko vstalo a zamierilo priamo k radcovi, pričom mu všetci ostatní prítomní úctivo ustupovali z cesty.

„Môj milý Araxas, rád vás znova vidím. Hoc pri trošku,“ pozrela smerom k dotrhanému telu vraha, „pri trocha zvláštnej situácii, nemyslíte?“

Až teraz si starý radca všimol zakrvavené prsty dieťaťa a zbledol. Ale veď. To nie je možné.

„Vaša výsosť?“ nesmelo zamrmlal radca.

„Ale áno, Araxas, som to ja. Teda,“ obrátilo sa dievčatko k hlúčiku detí, “skôr MY.“

„Ale veď,“ zajakával sa starý šľachtic.

Obďaleč čupiaci Majipor, úplne bledý, v tichosti pozoroval a snažil sa pochopiť, čo vidí. Mŕtvy cisár nie je cisár, malé deti hovoria v množnom čísle a označujú sa za cisára. Je to snáď nejaký vtip? Alebo intriga zosnovaná starým Araxom? Znova pozrel sa smerom k šľachticovi, ale hneď poznal, že ten je vyvedený z miery ešte viac ako on.

To ale mení plán. Premeral si malé dievča a hlavne jeho prsty celé od krvi. Ak je to aj cisár, ako dokázala, dokázal, napomenul sa v duchu, elimininovať cvičeného zabijaka?

Zrazu to Majiporovi došlo. Celý ten cirkus okolo, dvaja krvaví gardisti a k tomu žiadne veľké haló okolo mŕtveho cisára. Teraz tomu konečne rozumel. Nech už zabijaka najal ktokoľvek, cisár sa o tom dozvedel ako prvý. A rozhodol sa zabiť dve muchy jednou ranou. Využil príležitosť a zaviedol asasína do pasce. Tak, ako jeho a Araxa. Chcel zakričať na Araxa, aby utiekol, no bolo príliš neskoro.

Araxas stál stále ako obarený. Napokon zo seba vysúkal len. „A kto je potom ten ktorému som celé roky slúžil?“

„Vy ste naozaj hlupák, môj milý radca. A ja hlupákov nepotrebujem,“ ozval sa pre zmenu čiernovlasý snedý chlapec. Usmial sa širokým úsmevom odhaľujúc tak rad malých, ako ihly ostrých a ako sklo priehľadných zubov. „Čo však rozhodne potrebovať budem, je nový radca.“ Chlapec luskol prstami a jedna z obrovských červených sôch sa zmenila na šmuhu. Okamih na to Araxovi akoby kúzlom odletela hlava dopadla asi tri metre za telo, ktoré ešte chvíľu stálo, kým padlo na červený koberec.

***

V Udgare medzitým pomaly padla večerná hmla. Tichá, hustá ako hrachová kaša, dráždiaca nos ako stoka, obtáčala sa okolo malého dreveného prístavu, ktorý bol až na pár rybárskych lodiek a veslíc úplne prázdny. Ak by náhodný okoloidúci pozrel smerom na more, zbadal by slabé svetielko pomaly sa blížiace k starému drevenému mólu. Svetielko vydávalo mdlú žiaru, zdalo sa, že troška dočervena. Pomaly sa pohupovalo na malých vlnkách a tvrdohlavo smerovalo k svojmu cieľu.

Po nejakej chvíľke sa konečne zjavil zdroj toho svetla. Malý čln, s dvoma, snáď troma postavami na palube. Jedna z nich mlčky stála, tmavý obrys ledva vystupujúci zo súmračnej hmly. Po chvíli ukázala konkrétnym smerom. Čln upravil smer a po nejakej chvíli s miernym žuchnutím narazil na drevené dosky. Bežný človek by čakal, kým ho veslári neuviažu lanom o najbližší stĺp, alebo aspoň kým chlapi nevytiahnu veslá, no stojaca postava bez jediného slova sebaisto vykročila na klzký povrch spájajúci maličkú loďku s pevninou. Zatiaľ čo sa dívala smerom k osvetlenému mestu, začali obaja muži vyťahovať veslá. Jeden z nich si odkašľal. Snáď sa takto pokúšal upozorniť neznámeho mĺkveho zákazníka, že by im mal za odvoz zaplatiť.

Postava, doteraz od oboch mužov odvrátená, sa otočila a znenazdajky znova vstúpila do člna. Chlapi sa neisto pozreli na seba, veď sľúbený mešec im neznámy mohol hodiť aj z móla. Ten vyšší a starší z oboch sa teda na nestabilnej loďke postavil a načiahol ruku. Tajomná postava v háve podišla ešte kúsok bližšie a natiahla ruku tiež. No na veslárovo prekvapenie bola prázdna a nezastavila sa v úrovni veslárovej dlane, ale pokračovala smerom k jeho hlave, až sa dlaňou dotkla zvráskavenej hrubej tváre. Muž sa snažil odtiahnuť, no už bolo neskoro. Na líci zacítil obrovskú páľavu a bolesť podobnú tisícom nožom. Okamžite vykríkol, a keď postava ruku stiahla, veslárovi chýbala celá predná časť tváre. Na holej lebke bez vlasov a kože svietilo do tmy obnažené mimické svalstvo, oslepené očné buľvy márne zízali do tmy osvetlenej len slabým svetlom na móle. Krv z obnaženého mäsa mu tiekla z rany na hrubú ľanovú košeľu. Muž klesol na kolená a rukami si zakrýval zvyšky tváre, akoby ju chcel pred svetom ukryť. Napriek obrovskej bolesti však nevydal ani hláska, hoci vnútri svojej duše kričal.

Druhý chlap medzitým schmatol veslo a už už sa napriahol, že si cudzinca podá, keď v tom zamrzol uprostred pohybu.

„Už vás nepotrebujem,“ zašepkal neznámy hlasom, pri ktorom by aj snežným ľuďom z ďalekého severu zamrzla krv v žilách, a v rovnakom okamihu zo záhybu plášťa vytiahol sotva badateľným gestom ruky malú, prázdnu ampulku z jantárového skla.

Z úst, očí a iných otvorov začala obom mužom tryskať karmínová tekutina. Priamo do malej ampulky. Tá červená, životodarná kvapalina, akoby sama prúdila vzduchom, vznášala sa a obracala, zvádzala boj s chumáčmi hmly, ktorá ešte stále lenivo dusila celú oblasť. Miestami sa dokonca zdalo, že chce ísť späť, odkiaľ unikala, znovu vniesť do tých slabnúcich tiel život, ktorý z nich tak rýchlo vyprchával, no bol to len prelud. Krv v podobe malých kvapôčok neúprosne prúdila vzduchom a vlievala sa do nachystanej vialky. A tak ako nočný motýľ priťahovaný k plameňu ohňa, v ktorom zhorí, aj krv, len čo sa dotkla okraju skla, zmenila svoju podstatu. Z červenej sa stala fialová a napriek obrovskému množstvu napokon zabrala sotva polovicu fľaštičky. Neubehlo ani pol minúty a z obetí, dokonale odkrvených, ostali len suché, zošúverené ostatky tiel a hromádka dotrhaných šiat váľajúcich sa na dne malého člna. Neznámy sa usmial, zodvihol vialku s fialovou jagajúcou sa kvapalinou k žltému mastnému svetlu lampy kymácajúcej sa na vlnách a uchechtol sa.

„Páni, ďakujem vám za vaše služby.“ Pritom odhalil dvojitý rad tenkých ostrých zubov. Pre také prekliate tvory mali ľudia mnoho mien, on však dával prednosť pomenovaniu podľa toho, čo robil. Bol stopár. Jeden z najlepších. A prišiel sem nájsť posvätnú vec, ktorá by im, polobohom, znova vrátila stratené schopnosti. Najskôr ale...

Stopár si pomaly priložil dlaň, v ktorej zvieral kožu zo starcovej tváre, na tú svoju a niečo zašeptal. Starcova koža sa mu okolo tváre stiahla a presne okopírovala jeho hlavu. Čochvíľa namiesto vysokej postavy v tmavom plášti stál na móle starý veslár zrobený rokmi na mori s vráskavými rukami a ešte vráskavejšou tvárou. Presná kópia mŕtveho muža. Potom urobil palicou, ktorú stále mal v rukách, do dna člnu dieru a poslal ho preč z prístavu, nech sa oň more postará.

Teraz ešte musí povolať svojich sluhov. Siahol pod handry, na ktoré sa zmenil jeho plášť, a vytiahol niečo, čo pripomínalo drahokamami vykladaný zlatý náramok. Hodil to na zem. Zlatý šperk sa chvíľu prevaľoval, kýval sa sem a tam, sem a tam. Stačila však kvapka éteru, tej bezbožnej many démonov, a zrazu sa na náramku objavili malé kovové nožičky. Podobnosť so šperkom bola minulosťou. Teraz pripomínal malého drahokamami vyzdobeného pavúčika. Chvíľu nemotorne mával vo vzduchu nožičkami, kým sa mu konečne podarilo prekopŕcnuť sa na ne, a okamžite začal čulo pobehovať okolo svojho temného pána. Zrazu zastal, zatriasol sa a namiesto jedného pavúčika po móle cupitali dvaja a o niečo neskôr štyria. Keď ich bolo vyše tucta, rozbehli sa na všetky strany do mesta a začali snoriť a pátrať.

Koho by to napadlo? Predpokladal, že bude v hlavnom meste, alebo v Al Alderthe, nie v malom zastrčenom mestečku. Už z člnu videl ten žiarivý výtrysk moci. Samozrejme, vidiel ho len on, možno ešte ostatní nadaní. Pre bežných smrteľníkov sa javilo ako slabé svetielkovanie. Pre neho to bol ale maják, ktorý mu pevne ukázal smer. Teraz síce nevidí ani necíti nič, no už je to jedno. Jeho miláčikovia nájdu aj tie posledné zvyšky magickej energie. Jeho maličkým nik neunikne. A keď ich bude málo, kedykoľvek môžu kohokoľvek zožrať a znovu sa deliť. Jeho zverencom chutilo ľudské mäso. Veľmi. Starec, ktorý býval stopárom, sa chladne usmial. Potom sa otočil a vykročil smerom k mestečku.

Nasledujúca časť: kAnYs - Prekliati bohovia - časť II: Rieky krvi a hnisu (7,67)


cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

draculin
Ci boa :) Mam pocit, ze Fero o pisani JEDNEJ POVIEDKY premyslal tak dlho, az zacal s niecim, nad cim by si aj Martin skrabal hlavu :))) Zatial zaujimave, tak som zvedavy co s tym kto porobite... Inac, neslo by to urobit, aby bola poviedka (alebo cela seria) perma viditelne na uvodnej strane? A preco je dana s datumom 30/12/2018?? Fantastika OK, ale ze by sme uz zabiehali aj do ciest v case? :-P
01.02.2019

YaYa
Krvavé a zvrátené 3:) Strašne sa mi ráta, ako sa v tom mieša absolútne všetko so všetkým (ten Cadus je mág a zároveň kyborg a zároveň kindof upír? WTF) a ako George R. R. Fero na konci takmer každej scény nechá niektorú postavu, aby niektorú inú postavu (nečakane) na niečo nabodla. Nikdy som nič takéto nepísala, ale za tie dve prečítania som sa namotala. Teším sa, keď budem môcť všetky tie hračky - vzducholode, pažravé šperky, rozštiepené osobnosti - čo sú tam rozhádzané, obchytať a poskúšať. Len dúfam, že sa na žiadnej neporežem :D
04.02.2019

jurinko
Hm. Mne sa zas az tak nepozdava, ako sa tam miesa vsetko so vsetkym. Problemom aj Vesmirnych tulakov totiz bolo (ak si pamatam spravne, predsa to bolo davnejsie), ze vsetci iba kosatili a kosatili, nitky sa strapkali a strapkali a nebolo toho, co by to zviazal do zmysluplneho dejoveho obluka.
Prvy diel niecoho takehoto by teda imho mal byt o tom, ze si predstavime svet, nejake zakladne pravidla jeho fungovania, a predstavime max. tri postavy, na ktorych sa da stavat dalej. A ak dalsi autori odolaju pokuseniu pisat nove a nove "zaciatky" (s novymi a novymi postavami), tak by sa snad mozno podarilo cez nejakych par peripetii pospajat tie tri dejove linky dokopy tak, aby sa na konci vsetko fajnovo uzavrelo.
Lenze to bude v tomto pripade velmi tazke, kedze tu je tych zmysluplnych postav nespocet, pricom mnohe z nich este nie su odhalene, ale uz jasne vplyvaju na dej. ...
07.02.2019

jurinko
[pokr.] Mam na mysli najma postavy typu az Lima, ktora uplne mimo zaber zohrala vyznamnu ulohu, nejake struktury Inkvizicie (ktore sa spominaju furt, ale ich motivacie, organizacia, schopnosti, politicke ukotvenie vo vztahu k cisarovi, ktory zjavne magiu pouziva vo velkom, ci dokonca ich konkretne ciny, sa nijako neukazu, hoci su zjavne dost podstatne na to, aby marsal zabil svojho lekara, ktoreho pozna od detstva, a ani pritom okom nemihol - co je inak dost cudne, kedze medzi lekarom a pacientom musi byt v prvom rade dovera, a verny doktor mu prave zachranil zivot... Rossa z Priatelov a jeho "dospelackeho pediatra" pre ilustraciu spomeniem iba okrajom ;-) ), ci samotnych "prekliatych bohov", co budu asi nejaki ti demoni, snaziaci sa ziskat spat moc (ale pritom nevieme, preco ju uz nemaju, kto ich preklial, ak su bohmi, ci preco sa spominaju akisi polobohovia), a tak.
Ti vsetko je ...
08.02.2019

jurinko
[pokr.] je navyse zasadene do sveta, v ktorom sa miesaju nejake pseudo steampunkove mechanicke srandy s magiou, o ktorej povode a sposobe pouzitia, limitoch, fungovani, ci moralnosti vsak vieme iba velmi malo (zda sa, akoby magia bola zalozena iba na ludskych obetiach, ak teda eter vznika z nejako premenenej ludskej krvi, ale na to ju pouziva az privela postav, a stavalo by to Inkviziciu do role pozitivnej sily, co je trosku v rozpore s tradicnym vyznamovym nabojom toho slova), rovnako ako vieme malo o samotnej technickej vyspelosti daneho sveta (ludske implantaty, protezy, a podobne kyberpunkove srandy su zjavne bezne, ale vzdusna sila je reprezentovana iba obmedzene pilotovatelnymi balonmi a vzducholodami, hoci na zemi mame pavukoidy a''la Wild Wild West, na ktorych zostrojenie je potrebna uplne ina uroven znalosti, nez na zostrojenie balona). A hoci sa magia zda byt na ustupe, pricom..
08.02.2019

jurinko
[pokr.] Inkvizicia vsetkych prenasleduje a eter vznika z ludskych obeti, tak marsal, ktory v pohode zabije stareho a doveryhodneho priatela, len aby sa nahodou neprislo na to, ze je latentny mag (za toto pomenovanie inak palec hore :-) ), zaroven pouziva eter vo velkom na kobercove bombardovanie? To dava aky zmysel?
Je tam skratka vsetko, a to je prave hlavna chyba - da sa to dalej kosatit do aleluja, ale zmysluplne pravidla, ramec, v ktorom by sa mali uberat ostatni autori, uplne chybaju.
Ked teraz pride diel, kde bude Vrchny Inkvizitor spolu so samanmi Rebelov z Pustatin za pomoci Prveho Prastareho bojovat v Temnom priestore proti prisluhovacom Radu Krvaveho stromu, reprezentovaneho hordami demonov, ktori vzisli z obcovania Nehodneho s Temnou pani a ktori pomocou Orbu nicoty prenikaju do sveta smrtelnikov, aby v nom nasli Srdce Nehodneho, uvaznene vo Vecnej hradbe, aby pomocou ...
08.02.2019

jurinko
[pokr.] neho opat ziskali moc nad Vsevetom a zvrhli spiacu Radu Prastarych, tak to bude davat uplne rovnaky zmysel, ako komorny pribeh tej snajperky, clenky hnutia asasinov, ktora zastrelila marsala, hoci sa donho tajne zamilovala, lebo na nu cez okular zaposobila jeho latentna magia, ci pribeh kovaca z podlesia, ktory za pomoci eteru kuje drobne filigranske amulety, jeho dcerenka je Nadana a Inkvizicia mu raz, na udanie zavistliveho suseda, vezme vsetko, co kedy miloval, vypali mu dom, znasilni a zotroci zenu, podreze ostatnych sedem deti a jeho sameho zbicuje, rozdrvi mu zapastia mlatom a utopi ho v latrine.
Je toho podla mna proste prilis vela.
A to, ze sa tam opakuju slova, obcas sa vyskytne hrubka, vety su casto kostrbate a zjavne neskontrolovane (sa ... sa), ci tie uchylne sexualne narazky aj na uplne nevhodnych miestach - to ani nespominam ;-)
Dal som 5.
08.02.2019

jurinko
A ozaj: Preco sa to vola Sumrak? Coho je to sumrak? Ci len tak, odkaz na Edwarda Cullena, nech sa potencialne pokracujuce pribehy este o nieco rozkosatia? :-)
08.02.2019

jurinko
To vsetko* ;-)
08.02.2019

draculin
@Jurinko: pravda, pravda. Tak vo vseobecnosti je problem, ze nie je cele univerzum, zapletka, postavy atd. dohodnute dopredu. Kazdy potom zacina ako biliardova gula uprostred partie. Ale vzhladom na tuto formu sa tomu asi nevyhneme. Tu to ma Fero zjavne do detailov premyslene, takze mu to vsetci asi pekne pokazime a zmrvime :))
08.02.2019

cyberstorm
Ty zijeeees :D btw, who the fakin hell is Edwarda Cullena
08.02.2019

jurinko
Vsesvetom* (kurnik aj s mobilmi :-) )
cyberstorm: To je jedna taka teta ;-)
08.02.2019

YaYa
..
26.02.2019

kAnYs
Vynikajuce. Skvela atmosfera. Logicke kopance sa tam sice nasli, ale to nevadi. Niektore sa daju uhladit v dalsich castiach.
11.03.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!

Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.

Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.