Bar na polceste bol skoro prázdny. Okrem barmana a dvoch spiacich opilcov tam bol už len muž sediaci za barom. Oblečený mal kabát rovnako čierny ako barový pult. Pred sebou mal prázdny pohár a uvažoval, či si ešte naleje. Keď sa chcel načiahnuť za fľaškou, otvorili sa dvere. Na sekundu zaváhal, každý nerv v tele mu radil, aby sa otočil, jeho inštinkty boli napäté a kričali: „Otoč sa, skontroluj, či ti nehrozí nebezpečenstvo.“ No trvalo to len sekundu, potom si uvedomil, kde vlastne je. Bar na polceste, jediné miesto, kde sa ho nikto nepokúsi zabiť. Posledné neutrálne miesto; nie, jediné neutrálne miesto vo všetkých realitách. Miesto, kam chodili piť anjeli spolu s démonmi, satanisti s kňazmi a nočné mory sa opíjali spolu s tými najkrajšími snami. Jedine tu ste si mohli pripiť s vaším úhlavným nepriateľom. Mnohokrát sa stalo, že sem prišli dvaja chlapi, opili sa do bezvedomia ako najlepší priatelia, keď sa prebrali a vytriezveli, odišli a v momente, ako opustili bar, sa na seba vrhli a navzájom zo seba vymlátili dušu. Tu nezáležalo na farbe pleti, na vierovyznaní, na pohlaví, na tom, či ste zástupca svetla alebo temnoty. Jediné, čo platilo, bolo: ak zaplatíš, pi, s kým chceš a ako dlho chceš.

Z myšlienok ho vytrhla niečia prítomnosť, niekto stál vedľa neho.

„Pán Crow,“ začal neznámy, „volám sa Smith, som asistent pána Tausenda a mám pre vás prácu.“ „S niekým ste si ma pomýlili, pán Smith.“ No skôr, ako stihol povedať ešte niečo, Smith ho prerušil.

„Nie, viem presne, kto ste. Ste Nathan Crow, ste mág a nie hocijaký, ste jednou z konštánt, vtelením jednej zo síl, ktorá drží realitu pohromade. Konkrétne mágie, to z vás robí najmocnejšieho mága na zemi. A jediného, kto môže pomôcť pánovi Tausendovi. Zabudol som na niečo?“

Muž pri bare chvíľu nič nehovoril. Znova sa rozhodoval, či si naleje, keďže jeho prvý pokus bol prerušený Smithom, ktorý tam stále stál a čakal na mužovu reakciu.

„Dobre, povedzme, že som Nathan Crow. Akú prácu ponúkate?“ spýtal sa Smitha a otočil sa k nemu. Ten si sadol na vedľajšiu stoličku, pristúpil na jeho hru a začal:

„Povedzme, že ide o dcéru pána Tausenda. Potrebujeme, aby ste ju vyliečili.“

Crow reagoval: „Nie som liečiteľ, poznám mágov, ktorí sa v liečiteľstve vyznajú lepšie ako ja.“ No Smith pokrútil hlavou. „Všetkých sme už vyskúšali. A nielen to, pán Tausend zbohatol na medicínskom výskume, môže si dovoliť tých najlepších doktorov na planéte. No žiaden z nich mu nevedel pomôcť. Preto začal skúšať aj menej tradičné možnosti.“ Crow tušil, kam smeruje. „Takže keď zlyhala veda a najmodernejšia technika, keď odpoveď nenašiel pod mikroskopom ani v stavbe DNA, rozhodol sa skúsiť mágiu?“

Smith pokračoval: „Pochopte, je zúfalý, po smrti jeho ženy je jeho dcéra to jediné, na čom mu záleží. Je ochotný vyskúšať všetko, čo by jej mohlo pomôcť. A verte mi, už sme vyskúšali všetko. Podľa nášho konzultanta pre mágiu ste jej posledná nádej.“

Crow si povzdychol, bolo to tu zas. Je jedno, ako usilovne sa snažil držať od mágie bokom, znova ho našla. Mal sto chutí oblbnúť Smitha kúzlom a odísť. Ale to, že ho dokázal nájsť, ho znepokojovalo a vyvolávalo v ňom zvedavosť. Plus tu bolo to dievča trpiace záhadnou chorobou, s ktorou si nedokázal zatiaľ nikto poradiť. Stále to mohla byť pasca niektorého z jeho nepriateľov, aj keď všetko, čo mu Smith povedal, bola pravda. To dokázal rozpoznať. Nakoniec sa rozhodol. Pomôže mu, pokúsi sa vyliečiť to dievča. Aj keby to mala byť pasca, aj keby mal nakráčať priamo do pekla. Vo svojom vnútri sa na možné komplikácie tešil, konečne by mal možnosť poriadne si zabojovať. Vstal, upravil si čierny kabát, ktorý mu siahal po kolená. Pozrel na Smitha, ešte stále sediaceho na barovej stoličke.

„Máte pravdu,“ začal Crow, „som to, čo hovoríte. Konštanta mágie, mám znalosti staré tisíce rokov, ovládam každé kúzlo, ktoré kedy bolo vymyslené alebo ktoré bude vymyslené. Prúdi mnou magická moc neba, pekla a ľudí. Ale napriek tomu vám nemôžem zaručiť, že dokážem tomu dievčaťu pomôcť.“ Počas toho, ako to hovoril, v miestnosti akoby všetko stíchlo. Bolo počuť len jeho pevný hlas a z každej slabiky sršala sila, ktorá by roztopila ľadovce. No keď dohovoril, všetko sa zdalo normálne. Smith vstal a pohol sa ku dverám.

„Mám vonku auto a na letisku nás čaká lietadlo. Ak hneď vyrazíme, môžeme byť v sídle pána Tausenda o päť hodín.“ Po pár krokoch sa zarazil a obzrel sa, Crow tam len stál a usmieval sa. „Čo je?“ spýtal sa ho. „Chcete cestovať autom, keď máte k dispozícií mágiu?“ pobavene sa spýtal Crow. Smith sa zatváril prekvapene. Keď Crow mávol rukou, vyzeralo to, akoby rozrezal vzduch. V priestore sa zrazu vznášala žiariaca čiara. Tá sa začala rozširovať, až vytvorila žiariace dvere. To upútalo pozornosť barmana. „Dopekla, Crow, čo som ti povedal o vytváraní portálov v bare?! Zase budem musieť týždeň obnovovať ochrany, ktoré mi ten tvoj portál naruší.“ Nathan naňho pozrel. „Nemusel by som ich používať, keby si mi dal kľúč od všedverí.“ Usmial sa.

Všedvere; dvere, ktoré viedli všade a nikam, boli väčšinou nastavené ako dvere do baru, s tým rozdielom, že viedli zároveň do tucta miest. Takže ste sem mohli prísť napríklad z Londýna, New Orleans alebo z Petrohradu, ak ste vedeli, kde dvere hľadať. No ak ste mali kľúč, zaviedli vás kamkoľvek.

„Na to zabudni,“ reagoval barman, „som neutrálny, zabudol si? Neposkytnem výhodu nikomu. Ani tebe nie. Ty konštanta!“ zasmial sa a tým ukončil debatu.

Nathan sa otočil späť k Smithovi. Ten len neveriacky hľadel na žiariaci portál.

„Stačí myslieť na miesto, kam chcete ísť,“ inštruoval ho Crow. A bez čakania ho do portálu sotil a vošiel za ním. Vyšli, teda Crow vyšiel, Smith skôr vypadol, z portálu na bielu podlahu vo veľkej hale. Kým sa Smith snažil postaviť, Nathan si miesto obzeral. Z haly viedli dve schodištia, ktoré sa spájali na prvom poschodí a vytvárali tak galériu nad halou. Smithovi sa zatiaľ podarilo dopotácať ku kreslu a sťažka sa doň zvalil. Prvá cesta portálom býva vždy nepríjemná, zvlášť ak vás do neho niekto sotí.

Zrazu do haly začali vbiehať muži v tmavých kombinézach a so zbraňami v rukách. Obstúpili Nathana tak, aby sa ich palebné línie navzájom nekrížili.

„Pohov, to je on!“ ozval sa ženský hlas z prvého poschodia. Ozbrojenci sklonili zbrane a ustúpili. Ten hlas spoznal okamžite a hneď mu aj bolo jasné, ako ho našli. Hlas v ňom vyvolal staré spomienky, no rýchlo ich zase zaplašil. Pozrel na galériu, na ktorú práve vošla žena. Bola bosá a oblečené mala ľahké zelené šaty. Tie vyzerali, akoby boli vyrobené zo vzduchu, samovoľne sa vlnili, aj keď nefúkal žiaden vietor. Vlasy mala po ramená a rovnako zelené ako šaty. Samozrejme, takto ju videl on, nevedel, ako sa javí ostatným. Bola to totiž Serafina. Tak ako on bol konštantou mágie, ona bola konštantou života. Darkyňa života, liečiteľka chorých. Bola opakom smrti. No ak tu bola, prečo nevyliečila to dievča sama? Dôvody, ktoré mu napadali, sa mu vôbec nepáčili.

„Ahoj, Sef. Mohlo mi napadnúť, že ty jediná budeš vedieť, kde ma hľadať.“ Skôr, ako mu mohla odpovedať, vynoril sa vedľa nej asi päťdesiatročný muž. Čierny oblek, ktorý mal na sebe, vyzeral trocha zanedbane, rovnako ako mužova tvár. Vypadal nevyspato a utrápene. Čierne vlasy mal prešedivelé, no v jeho očiach si Nathan všimol nepatrnú iskru. Boli to oči človeka, ktorý si ide za svojím cieľom, no nie cez mŕtvoly. Na to v ňom bolo príliš veľa dobra. Tá iskra teraz ale pomaly zhasínala, no keď muž uvidel Nathana, zdala sa opäť o niečo jasnejšia. Muž sa postavil vedľa Serafiny. „To je on? To je Crow?“ spýtal sa s nádejou v hlase.

„Áno, to je Nathan Crow,“ pritakala.

„Takže tam bol. Smith, našli ste ho,“ pokračoval muž a očami pátral po Smithovi. Ten stále sedel v kresle, no vyzeral už o niečo lepšie. Keď ho zbadal, spýtal sa: „Čo sa vám stalo?“

„Iba nevoľnosť, bude v poriadku,“ odpovedal Crow. Serafina spolu s mužom zišli do haly. „Nathan, toto je Artur Tausend,“ predstavila ho Serafina. Muži si podali ruky.

„Som rád, že ste prišli, pán Crow,“ začal Tausend, „ ste moja posledná nádej, posledná šanca pre moju Susan.“ Nathan počkal kým dohovorí. „Skôr, ako začnem, musíte pochopiť, že vám nemôžem zaručiť, že vašej dcére dokážem pomôcť. Urobím síce všetko pre to, aby sa mi to podarilo, ale ak ju nedokázala vyliečiť ani Sef, neviem, či je ešte nádej.“

„Ďakujem za úprimnosť. Ak vám to nevadí, mohli by ste sa na ňu pozrieť hneď.“ Nathan prikývol.

Vošli do veľkej izby na poschodí. Cez francúzske okná do nej prúdilo slnečné svetlo a dominovala jej veľká posteľ. V nej ležalo mladé dievča, asi tak pätnásťročné. Okolo postele boli rozmiestené lekárske zariadenia. Niektoré by ste nenašli v žiadnej nemocnici. Boli to totiž najnovšie vynálezy Tausendovej spoločnosti. Okrem dievčaťa boli v izbe ešte traja ľudia, podľa oblečenia doktor a dve sestričky.

Keď Nathan vstúpil, okamžite pocítil množstvo mágie. Miestnosť bola preplnená zvyškami po kúzlach, ktoré tu vykonali predošlí mágovia. Mágia ho oviala ako horúci vietor. Zastavil a Tausend so Serafinou, ktorí kráčali priamo za ním, do neho skoro vrazili.

„Deje sa niečo?“ chcela vedieť Sef.

„Je tu priveľa mágie, chvíľu sa nehýbte,“ odpovedal Crow. Doktor a sestričky zvedavo pozreli na Tausenda, ten len prikývol. Nathan podišiel k posteli, kde bola mágia najsilnejšia. Zopäl ruky na hrudi a začal šepkať zaklínadlo. Z celej miestnosti sa k nemu začala sťahovať akási hmla. Všetci prítomní ho ohromene sledovali, avšak iba Serafina vedela, čo robí. Absorboval stopovú mágiu, ktorá tu ostala po predošlých čarodejníkoch, šamanoch a kňazoch. Sama cítila jej prítomnosť, hoci ju nemohla vidieť ani s ňou akokoľvek narábať. Nathan očividne mohol. Predsa len, toto bola jeho parketa, ako sa hovorí. Celé to trvalo asi minútu. Po skončení sa všetkým v miestnosti viditeľne uľavilo. Opadol z nich tiesnivý pocit, ktorý im mágia spôsobila a ktorý si ani neuvedomovali, pokiaľ oň neprišli.

„Čo ste to spravili?“ pýtal sa Tausend. „Mám pocit... neviem, cítim sa sviežo.“ Nathan sa k menu otočil. „Vstrebal som zvyšky mágie po predošlých kúzlach.“

„Prečo to nespravil niektorý z čarodejníkov, ktorých som tu mal predtým?“ chcel vedieť Tausend.

„Pravdepodobne o tom ani nevedeli. Väčšina sa sústredila na liečenie vašej dcéry a nedbala na okolie.“ Tausend podišiel k posteli. „Mohlo jej to dajako uškodiť?“

„Pochybujem, nevšimol som si žiadnu zmenu. Ale nech ju váš doktor skontroluje, ak chcete mať istotu.“ Starší muž v bielom plášti, až doteraz stojaci v úzadí, prišiel k posteli. Skúsenými pohybmi skontroloval životné funkcie dievčaťa, očami prebehol monitory prístrojov.

„Žiadna zmena, je mi ľúto,“ povedal Tausendovi. Ten len prikývol a doktor sa vzdialil. „Povedzte mi, ako sa jej to stalo,“ začal sa Nathan vypytovať.

„Bolo to pred dvoma rokmi,“ začal Tausend vysvetľovať, „ bol som so Susan a so ženou na výlete. Chcel som ich odfotiť, keď do nich z čistého neba udrel blesk.“ Odmlčal sa, bolo to preňho stále bolestivé. Serafina k nemu pristúpila a položila mu ruky na plecia.

„Blesk zabil Arturovu ženu, Susan prežila, ale odvtedy je v tomto stave,“ dokončila zaňho. Nathan zamyslene pozeral na dievča. Niečo sa mu na nej nepozdávalo, no nevedel čo. „Do koho ten blesk udrel? Do vašej ženy alebo do dcéry?“ opýtal sa napokon.

„Do Susan. Trafil ju do pleca,“ odpovedal Tausend.

„Čo teda zabilo vašu ženu?“

„Podľa lekárov to bolo skrytá srdcová vada, keď sa to stalo, držala Susan za ruku, takže ju tiež čiastočne zasiahlo. Zrejme to stačilo na to, aby jej zastalo srdce.“ Nathan dievčaťu skontroloval obe plecia, no nenašiel žiadnu stopou po zásahu bleskom. Bolo to síce pred dvoma rokmi, ale aj po takej dobe muselo niečo ostať. No pokožka dievčaťa bola absolútne čistá, žiadne ranky ani chybičky krásy. Dalo by sa povedať, že bola dokonalá. Vtom mu to došlo.

„Sef, čo sa ti na Susan nezdá? Čokoľvek. Pozri sa na ňu a povedz prvé, čo ti napadne,“ vyhŕkol a trocha ustúpil od postele. Serafína pristúpila bližšie a pozrela na dievča. A nemohla uveriť tomu, čo videla. Jej pokožka bola zvláštna, dokonalá, dalo by sa povedať. Nechápala, prečo si to nevšimla už skôr.

„Je to tam, však?“ rozjarene sa spýtal Nathan. „Áno, jej pokožka je zvláštna, nechápem, prečo som si to nevšimla skôr.“ Pozrela na Nathana a čakala. Poznala ho dosť dobre, aby vedela, že na niečo prišiel.

„Pretože si si to nemala všimnúť. Pôsobí tu mágia, ale je to niečo nové. Keď som vošiel, miestnosť bola plná zvyškov kúziel. Boli doslova všade, ako prach. Najviac ich bolo okolo Susan, ale nie na nej. Akoby odpudzovala mágiu.“ Vtom ho prerušil pán Tausend: „Chcete povedať, že jej nemôžete pomôcť pomocou mágie?“

Crow pokrútil hlavou. „Nie, ide o to, že akékoľvek kúzlo, ktoré by som použil, sa na vašej dcére neudrží dosť dlho, aby jej pomohlo.“

„Prečo to nezistili tí mágovia, čo tu boli predtým?“ nechápal Tausend.

„Toto je niečo nové aj pre mňa, oni si to zrejme vôbec nevšimli.“ Nathan vzal Susan za ruku a zblízka sa zahľadel na jej kožu. Tausend sa chcel niečo spýtať, no Serafina ho zastavila. Odviedla ho bokom. „Artur, bude to v poriadku, on jej pomôže.“

„Ale veď tvrdí, že niečo také ešte nevidel,“ podotkol trocha rozčúlene. Serafina sa len usmiala. „Práve preto verím, že jej pomôže. Jeho zvedavosť mu nedovolí prestať, kým to nevyrieši.“ V momente, ako to povedala, Nathan prehovoril: „Zatiahnite závesy.“ A sám pristúpil k jednému z okien a začal zaťahovať ťažké tmavočervené závesy. Tausend so Serafínou urobili to isté na zvyšných oknách. V izbe zavládla tma. Jediné svetlo teraz pochádzalo z lekárskych prístrojov. Nathan pristúpil k posteli, roztiahol ruky a niečo vyslovil. Nad posteľou sa objavil záblesk. Najprv slabý, no ustálil sa, a zrazu sa nad ňou vznášala žiariaca guľa, veľká ako tenisová loptička. Prítomní si zakryli oči, pretože jej žiara bola príliš silná. Nathan čosi zašepkal a svetlo stratilo na intenzite a aj jeho lúče už smerovali len na posteľ. Preniesol ďalšie zaklínadlo a farba gule sa zo žltej zmenila na fialovú. Tausend všetko so záujmom pozoroval. Oči od toho zázračného svetla odtrhol, až keď začul Serafínu.

„Preboha, čo to je?!“ spýtala sa prekvapene. Tausend pozrel na svoju dcéru a skoro odpadol. Bola totiž celá pokrytá zvláštnym tetovaním. Mala ho na rukách, krku, dokonca aj na tvári. Čudné prepletené symboly a ornamenty.

„Videl si už niečo podobné?“ opýtala sa Serafina Nathana.

„Pripomína to pečať, aká sa používa pri posadnutí démonom.“ Táto odpoveď donútila Tausenda odtrhnúť oči od dcéry a pozrieť vydesene na Crowa. „Chcete povedať, že je moja dcéra posadnutá?“

Nathan len záporne pokrútil hlavou, oči stále upieral na tetovanie. Síce vyzeralo ako pečať používaná pri posadnutí, no zároveň bola odlišná. Zodvihol hlavu a jeho oči sa stretli s očami Artura Tausenda. „Nie, nemyslím si, že je posadnutá. V skutočnosti som presvedčený, že za stav vašej dcéry nemôže peklo.“ Po tomto vyhlásení sa ho Serafina opýtala: „Chceš povedať, že za to môže druhá strana?“ Nathan súhlasne prikývol.

„Aká druhá strana? Na čo ste prišli, o čom to hovoríte?“ zúfalo vykríkol Tausend. No Nathan ho nevnímal, znova pozorne sledoval Susan. Miesto neho odpovedala Serafina: „Je možné, že za stav tvojej dcéry môžu anjeli.“ Toto vyhlásenie ho na chvíľku pripravilo o reč. Keď sa spamätal, vyjachtal: „Ale anjeli sú dobrí, prečo by robili niečo také?“ Serafina ho upokojujúco vzala za ruku a začala vysvetľovať: „Je síce pravda, že niektorí anjeli nám pomáhajú, ale nie všetci nás majú radi. Mnohí si myslia, že sme ich okradli o lásku Boha. Už dávno by nás vyhladili, keby im to nezakázal. Takže hrajú svoje úlohy a čakajú. Vieme, že sa už mnohokrát pokúsili nás zničiť. A to, čo sa deje vašej dcére, môže byť ďalší ich pokus. Preto musíme byť opatrní.“

Hneď, ako dohovorila, Nathan prestal prezerať Susan a povedal: „Idem sa s ňou porozprávať.“ Sef s Arturom naň nechápavo hľadeli. Prvý sa spamätal Tausend: „Ako sa s ňou chcete rozprávať? Je v kóme.“

„Na niečo si prišiel?“ s nádejou sa spýtala Serafina. Nathan sa usmial. „To, čo tu vidíme,“ ukázal na tetovania, „je obdoba démonickej pečate. Lenže má úplne iný účel, toto je veľmi silná ochranná pečať. Tie zvláštne znaky sú zaklínadlá v prvom jazyku anjelov. No je príliš silná, preto je Susan v tomto stave. Ten blesk, čo ju zasiahol, nebol totiž obyčajný. Verím, že pomocou neho anjeli do Susan ukryli niečo alebo niekoho.“

„Ale prečo to všetko? Prečo si vybrali moju dcéru?“ skočil mu do reči Artur.

„Neviem, ale idem to zistiť. Vstúpim do mysle vašej dcéry a snáď tam zistím viac.“ Serafina obišla posteľ a pristúpila k nemu. „Myslíš, že sa dostaneš cez ochrany, ktoré tá pečať určite má?“ Neodpovedal, pozrel na Susan ležiacu na posteli, na Artura zničeného žiaľom. „Musím to urobiť, kvôli nim,“ povedal skoro šeptom. „Neurobili nič, čím by si to zaslúžili. Prečo by mali trpieť kvôli tomu, že si anjeli myslia, že môžu všetko?“ Proti tomu nemohla nič namietať. Zas mal v očiach ten oheň. Teraz ho nemohla zastaviť, mohla sa len pridať.

„Ako ti môžem pomôcť?“

Kľakol si k posteli, jednu ruku položil Susan na čelo a do druhej vzal jej pravú ruku. „Aby som sa dostal cez pečať, budem potrebovať čas, rok by mal stačiť.“ Keď to počul Tausend, zarazil sa: „Chcete povedať, že tu budete kľačať rok?“ Nathan obrátil hlavu k nemu. „V inej situácii by to tak bolo, ale teraz mám k dispozícií konštantu života.“ To bolo všetko, čo povedal. Tausend bol zmätený. No skôr, ako sa stihol spýtať, Serafina začala vysvetľovať: „Ako konštanta života môžem manipulovať so životnou energiou, takže môžem Nathanovi darovať rok života priebehu pár sekúnd.“

„Ja ju použijem, aby som urýchlil kúzlo, takže to, čo by mi normálne trvalo rok, teraz zaberie len pár minút,“ dokončil za ňu Nathan. „Teraz, prosím, ustúpte, a nech sa deje čokoľvek, nezasahujte.“

Artur Tausend odstúpil od dcérinej postele. Nathan pozrel na Sef a prikývol. Postavila sa zaňho a obe ruky mu položila na spánky. Sekundu sa nič nedialo, potom sa okolo nich objavila silná biela žiara. Zopár sekúnd pulzovala a zmizla. Serafina zložila ruky a odstúpila od Nathana. Ten sa ani nepohol. Napätie v miestnosti narastalo. Okrem slabého svetla okolo Nathanových rúk sa nič nezmenilo. Prešla ďalšia minúta. Zrazu Nathanovou tvárou prebehol kŕč. A potom Nathana odhodilo od postele, dopadol na stôl pri stene a celý ho rozmlátil. Serafina sa k nemu rozbehla, no mladšia zo zdravotných sestier bola pri ňom skôr. „Ste v poriadku?“ chcela vedieť, no miesto odpovede jej Nathan prešiel rukou po tvári a zanechal na nej krvavú šmuhu. Sestrička odskočila a chcela si krv z tváre zotrieť, no Nathan už bol na nohách, ruku, z ktorej mu tiekla krv, mal vystretú smerom k sestričke.

„Krvou som ťa označil, krvou ťa spútam, pravdivo odpovieš, na čo sa spýtam,“ predniesol zaklínadlo, všetko sa udialo veľmi rýchlo. Serafina sa zastavila na polceste k nemu, doktor spolu s druhou sestrou sa krčili v kúte. Oči všetkých teraz sledovali mladú sestričku. Tá sa stále snažila zotrieť si krv z tváre, no bolo to beznádejné. Krvavá šmuha sa totiž začala rozširovať, už ju mala aj na rukách, na hrudi, dokonca aj na nohách. Vyzeralo to, akoby ju ovíjalo červené lano. Zrazu sa krvavé lano stiahlo a bol koniec. Sestrička visela vo vzduchu, ruky zviazané za chrbtom. Vydesene hľadela na Nathana.

„Čo to, preboha, robíte?! Pustite tú ženu!“ vydesene prehovoril Tausend. A prešiel priamo k Nathanovi. „Nathan!“ vyhŕkla Serafina. Ten odtrhol pohľad od vznášajúcej sa ženy. „Po prvé, vaša dcéra je v poriadku, jej myseľ je nepoškodená,“ začal vysvetľovať. „Po druhé, nie je vo svojom tele sama. Je tam s ňou ďalšie vedomie, veľmi silné. Keď som chcel zistiť, kto to je, magická ochrana ma vykopla.“ Chvíľu naňho hľadeli, vstrebávali to, čo sa práve dozvedeli. „Je v poriadku,“ zopakoval Tausend, viac-menej pre seba. No potom akoby mu došla aj tá druhá časť. „Nie je tam sama? Chcete povedať, že je posadnutá?“ Crow energicky pokrútil hlavou, na tvári sa mu objavil úsmev. „ Nie, vôbec nie. Pri posadnutí je hostiteľské vedomie zatlačené do úzadia. Vedomie vašej dcéry a to druhé sú v rovnováhe. Ani jedno nie je dominantné. Nebojte sa, už viem, ako jej pomôcť.“ Keď to povedal, otočil sa späť k zviazanej žene.

„Je načase, aby si sa nám predstavil,“ povedal. „Čo to stvárate? To je predsa jedna zo sestier, čo sa stará o Susan. Volá sa Emili Watersová,“ povedal Tausend. No Crow ho nevnímal, miesto toho žene prikázal: „Povedz svoje pravé meno!“ Zopár sekúnd sa nič nedialo, sestrička vyzerala, akoby chcela niečo povedať, no zároveň sa snažila to neurobiť. Nakoniec ju sila zaklínadla premohla. „Som Niel,“ povedala.

„Kto si?“ pokračoval v otázkach Crow. Niel znova vyzerala, že nechce odpovedať, no krvavé kúzlo, ktoré na ňu Nathan uvalil, bolo silnejšie.

„Som strážny anjel,“ znela odpoveď, no zdalo sa, že Nathana to nijako neprekvapilo.

„Prečo si tu a aká je tvoja úloha?“ Po tejto otázke sa zdalo, že neodpovie, no Nathan zaťal päsť a krvavá stuha okolo Nielinho krku sa viac zatiahla. No miesto očakávaného dusenia sa vyhŕkla: „ Mám strážiť Susan Tausendovú, mám ju udržovať v bezpečí.“ Po tejto odpovedi Nathan päsť povolil a s ňou sa uvoľnila aj stuha okolo krku. Chcel položiť ďalšiu otázku, no Tausend ho predbehol. „Tak prečo si ju teda neuchránila pred tým bleskom? Prečo je v tomto stave?“ Niel však neodpovedala. Zdalo sa, že odpovedať musí, len keď sa pýta Crow. Miesto odpovede len vrhla opovržlivý pohľad na Tausenda. „Odpovedz mu,“ zaznel ostrý príkaz podporený mágiou. Teraz odpovedala hneď: „Keď mi túto úlohu pridelili, už bola v tomto stave.“ To všetkých evidentne zaskočilo. No na ďalšie otázky už šancu nedostali. Krvavá stuha, ktorá spútavala Niel, totiž zmizla. Oslobodený anjel roztiahol krásne biele krídla a pozrel na Nathana. „Škoda, že neuvidím, ako si poradíš teraz. Jeho tak ľahko nespútaš ako mňa.“ A bez ďalšieho vysvetlenia zmizla. Nathan, Serafina a Artur prekvapene sledovali nečakaný vývoj udalostí.

„Čo to malo znamenať?“ chcela vedieť Sef. No Nathan stále hľadel na miesto, kde ešte pred chvíľou bola Niel. „Sef,“ povedal po chvíli, „pamätáš na tú fľaštičku, čo som ti kedysi dávno dal a povedal som ti, aby si ju neotvárala a mala ju stále pri sebe?“ Serafina prikývla. „Tak dúfam, že si ju neotvorila a máš ju pri sebe.“ Miesto odpovede mu podala malú sklenú fľaštičku s korkovou zátkou. On ju rýchlo otvoril a tekutinu z nej vychrstol na miesto, kde pred chvíľou stála Niel. No miesto toho, aby preletela prázdnym priestorom, vletela rovno do tváre mužovi, ktorý sa tam znenazdajky objavil. Asi minútu sa nič nedialo. Všetci napäto čakali, no nič sa nestalo. „Dobre, čakal som niečo iné,“ prerušil ticho Nathan. „Vlastne som čakal trocha viac kriku, bleskov a iných magických efektov,“ pokračoval. „Keď uvážim, že tá tekutina mala spútať akéhokoľvek vyššieho anjela. Takže, kto ste? “ Na mužovej tvári sa objavil nepríjemný úsmev. Miesto odpovede rozprestrel krídla. Neboli to však obyčajné krídla, aké mala Niel. Jeho boli väčšie a vytvorené z ohňa. Teplo, ktoré sálalo z červenožltých plamenných krídel, prinútilo Nathana ustúpiť o krok dozadu a rukou si zacloniť oči. No po chvíli si zvykol a vrátil sa na pôvodné miesto. Teraz už vedel, s kým má tu česť. Jediný anjel s ohnivými krídlami bol archanjel Michael. Michael bol vykonávateľ Božieho hnevu. Jeho ohnivé krídla spálili Sodomu a Gomoru, zničili Babylonskú vežu... Pomocou plamienka z jeho krídla vraj Lucifer založil peklo. Nathan si pozorne prezrel krídla a naozaj, na pravom horelo jedno ohnivé pierko slabšie ako ostatné. Takže to bola pravda! Michael si všimol jeho pohľad a krídla zložil za chrbát. „Ustúp, smrteľník, prišiel som po dievča, už tu nie je v bezpečí,“ prehovoril a jeho jasný hlas zahrmel v miestnosti. Mágia v ňom mala donútiť každého človeka poslúchnuť. No na Nathana evidentne nefungovala, pretože povedal: „Tak na to rýchlo zabudni,“ a hodil po ňom jedno zo svojich kúziel. Michael bol šokovaný z toho, že ho Nathan neposlúchol, takže nestihol zareagovať a sila kúzla ho odhodila. No zrejme nebolo dosť silné, pretože sa v polovici letu zastavil a zniesol sa na zem. Pozrel na Nathana a krídla sa mu rozhoreli silnejšie, no potom presunul pohľad na Susan a krídla mu zmizli. Nechce ohroziť Susan, došlo Nathanovi. To bola výhoda preňho. Michael znovu prehovoril: „Opovažuješ sa napadnúť anjela Pána?! Za svoju drzosť zaplatíš.“ A v ruke sa mu objavil horiaci meč. Neuveriteľne rýchlo sa presunul k Nathanovi a sekol mu po krku. Už videl, ako ohnivá čepeľ prešla telom, a hlava toho drzého človeka padla na podlahu. Nikto beztrestne nenapadne archanjela Michaela. No miesto toho sa čepeľ odrazila od meča, ktorým Nathan vykryl archanjelov výpad. „Nemožné! Nič nedokáže zablokovať ohnivý meč!“ vykríkol Michael a ustúpil do obranného postoja. Pozrel na meč, ktorý v ruke zvieral smrteľník. Nebol tvorený ohňom, no napriek tomu žiaril nádherným modrým svetlom. Michaelovi sa zdalo, že začul tichú hudbu, rovnakú, aká znie v nebi. A vtedy mu to došlo. Meč toho človeka bol vytvorený z duše, z kúska ľudskej duše. Ale niečo také bolo nehorázne! Použiť dušu ako zbraň, znesvätenie najhoršieho stupňa.

„Hádam, že už si prišiel na to, z čoho je môj meč.“ konštatoval muž.

„Za znesvätenie duše budeš trpieť celú večnosť,“ povedal Michael, no nevyznelo to tak hrozivo, ako chcel. „Kto vlastne si? Obyčajný smrteľník by neodolal archanjelovi v boji, ani by nedokázal použiť dušu ako zbraň.“ Muž sa slabo uklonil a predstavil sa: „Nathan Crow, konštanta mágie. A čo sa týka toho, že si ma neporazil, z toho si nič nerob. Nie si prvý archanjel, s ktorým mám tú česť. A teraz mi povedz, prečo je pre vás to dievča také dôležité.“ Michael neodpovedal. Premýšľal o tom, čo sa práve dozvedel. Ak bol muž tým, čo tvrdil, jeho misiu by to skomplikovalo.

„Alebo mi radšej povedz, kto je tá žena ukrytá v Susaninom tele?“ z ničoho nič sa spýtal Nathan. Michael šokovane otvoril ústa a ruka s mečom mu poklesla. „To nie je tvoja starosť! Teraz si vezmem dievča, tak odstúp alebo čeľ Božiemu hnevu,“ ostro prehovoril Michael, pozdvihol meč, široko roztiahol krídla a vykročil smerom k Nathanovi. Ten nestihol zareagovať. Keď sa naň hrnul Boží hnev, pochopil, že doteraz Michael nepoužil ani stotinu svojej moci. Príliš sa obával, že ublíži Susan. Presnejšie neznámej žene, ktorej vedomie bolo v Susaninom tele ukryté. No teraz, keď priznal, že o nej vie, nemal Michael na výber. A tak Nathan Crow sledoval, ako sa k nemu blíži archanjel Michael a jeho ohnivé krídla akoby vyplnili celú miestnosť. Ochromil ho strach. Niečo také sa mu ešte nestalo. Zrejme takto sa cítil Lucifer, keď ho Michael na Boží príkaz vykopol z neba. Michael už bol skoro pri ňom, meč pripravený na konečný úder. Vtom sa zablesklo, oslepujúce biele svetlo oboch odhodilo. Na mieste záblesku stál druhý archanjel, na rozdiel od Michaela jeho krídla vyzerali, akoby boli z lístia, trávy a konárov stromov. Tohto Nathan poznal tiež. Síce sa s ním nestretol, ale podľa krídel to bol Gabriel, strážca zeme. Gabriel sa rozhliadol po izbe. Prešiel k posteli, dlho hľadel na Susan, dotkol sa jej tetovaní a ich svetlo zosilnelo. Napokon prehovoril: „Situácia sa zmenila. Stalo sa to, pred čím nás varoval,“ presunul sa k Michaelovi. Ten, síce neochotne, ale predsa prikývol na súhlas. Nathan medzitým vstal, pripravený na možný útok. No ani jeden z archanjelov sa nepohol. Gabriel znova prehovoril: „Najprv by som sa chcel ospravedlniť za Michaela. Jeho úlohou bolo získať Susan bezpečne, no niekedy je priveľmi horlivý. Ubezpečujem vás, že sme nechceli nikdy nikomu ublížiť.“

„A čo moja žena?!“ vykríkol Tausend.

„To bola nehoda a je nám jej ľúto,“ vysvetlil Gabriel. „Môže mi konečne niekto povedať, prečo je pre vás to dievča také dôležité a kto je vlastne tá žena v jeho tele?“ dožadoval sa Crow odpovede. „Je to Mirael,“ povedal Gabriel. Nič viac. Po vyslovení toho mena obaja anjeli zvesili hlavy. „Matka anjelov,“ šokovane vyhŕkol Nathan. „Kto je tá Mirael?“ chcel vedieť Artur. „Je to prvý anjel,“ začal Nathan „Boh ju stvoril ešte pred tým, ako povedal Budiš, svetlo. Ona potom vytvorila ostatných anjelov. Preto sa jej hovorí matka anjelov. Ale zahynula predsa v Luciferovej vojne...“ Do reči mu skočil Gabriel: „To je omyl. Bolo zničené iba jej telo. Jej esencia, niečo ako anjelova duša, bola rozptýlená po nebi. Nedávno sa nám ju konečne podarilo zhromaždiť a nájsť vhodné telo.“

„Takže čakáte na znovuzrodenie? Čo sa stane so Susan, keď sa to stane?“ ostro sa spýtal Nathan. Nič, žiadna odpoveď.

„No, tak čo bude s mojou dcérou?!“ vykríkol Artur.

„Je mi ľúto, keď sa Mirael znovu zrodí, vedomie vašej dcéry zmizne,“ povedal Gabriel. „Nie, to nedovolím!“ začal Artur kričať. „Vy! Vraveli ste, že jej viete pomôcť, a miesto toho sa tu vybavujete s nimi!“ oboril sa na Crowa. Ten pozrel na Susan, na Artura a na oboch archanjelov. „Nemôžem vám dovoliť zabiť to dievča,“ vyhlásil a postavil sa medzi posteľ a anjelov.

„Si síce mocný, ale ak sa rozhodneme si ju vziať, nezabrániš nám v tom. Akurát pri tom umrie viac ľudí,“ povedal Gabriel. No Nathan odpovedal: „Keď som bol dnu, trocha som sa pohral s pečaťou. Teraz ju môžem kedykoľvek zničiť a dobre viete, čo by to znamenalo.“ Michael vyzeral, že sa chystá zaútočiť, no Gabriel ho zadržal. Keď vtom prehovorila Serafina: „Nechápem jednu vec. Prečo ste nevytvorili rovnaké telo, aké má Susan? Ste predsa anjeli, to by pre vás nemal byť problém.“ Archanjeli na ňu zarazene hľadeli. „Nemôžeme vytvoriť ľudské telo, môžeme ho vyliečiť z akejkoľvek choroby, ale to je všetko. Nové môže vytvoriť len Boh,“ vysvetlil Gabriel.

„Tak to spravíme my,“ povedal Nathan Sef. „S vašou pomocou, samozrejme,“ pozrel na anjelov. Začal sa prechádzať po izbe a o niečom premýšľal. „Mám to,“ povedal po chvíli „Ja a Serafina vytvoríme Susaninu kópiu, budeme potrebovať vašu pomoc, Gabriel. Musíte nám dodať energiu.“ Keď vysvetlil, čo má v pláne, ozval sa Michael: „To nemôžeme riskovať, aj malá zmena, nech je akokoľvek nepatrná, by mohla Mirael ohroziť. Neexistuje záruka, že to nové telo prijme jej esenciu.“

No Nathan sa len usmial. „To nebude problém. Do nového tela nebudeme presúvať ju, ale Susan. Ľudská duša nie je taká náchylná, čo sa týka prostredia.“ Po tomto vyhlásení sa otočil k Arturovi. „Chápete, čo chcem urobiť? Vytvorím pre vašu dcéru nové telo. V podstate ju naklonujem a presuniem jej vedomie z pôvodného tela do nového.“ Artur podišiel k posteli, odhrnul Susan vlasy z čela. „Vyzerá ako jej matka,“ povedal s láskou. Dlho tam stál a potom sa spýtal: „Keď to urobíte, bude v poriadku?“

Crow pozrel na oboch archanjelov, akoby čakal, že niečo povedia, no nič nespravili. „Bude v poriadku,“ pritakal Nathan. Potom podal ruku Serafine a spolu prešli k posteli. Každý z jednej strany. Navzájom sa chytili za ruky, archanjeli sa postavili za nich. A Nathan začal vydávať inštrukcie: „Sef, ty mi dodáš pätnásť rokov života. S ich pomocou vytvorím Susaninu kópiu. Gabriel a Michael, keď bude nové telo hotové, budem potrebovať vašu liečiteľskú energiu, aby som ho ustálil. Vy potom presuniete Susanino vedomie do nového tela.“ Serafina pevnejšie zovrela Nathanove ruky. Gabriel položil svoje dlane na Serafinine plecia, Michael to isté urobil s Nathanom. Potom roztiahli krídla a ich koncami sa navzájom dotkli. Tak vytvorili kruh, tvorený ohňom a lístím. „Začíname,“ povedal Nathan. Svetelná guľa, ktorá až doteraz osvetľovala miestnosť, zhasla. Chvíľu bol jediným zdrojom svetla oheň z Michaelových krídel. Potom nad posteľou zažiarilo biele svetlo, najprv párkrát zablikalo, no potom sa začalo zväčšovať a naberať na intenzite. Artur si zaclonil rukou oči a ustúpil. Svetlo už zakrývalo celú posteľ a stále rástlo. Keď pohltilo aj oboch anjelov, zastavilo sa. Niekoľko minút sa nič nedialo, potom nastalo až neprirodzené ticho. Artur s obavami sledoval svetelnú guľu, v ktorej vnútri sa nachádzala jeho Susan. Chcel podísť bližšie, keď vtom svetlo zmizlo. Anjeli stáli tak ako predtým, akoby sa nič nezmenilo. No keď stiahli krídla a odstúpili, uvidel na posteli ležať dve telá. Obe vyzerali ako jeho dcéra, no to napravo malo stále viditeľné tetovania. Neveriacky hľadel na posteľ. „Si v poriadku?“ spýtal sa Nathan Sef. Ta si vydýchla. „Hej, len sa potrebujem posadiť. To bolo teda niečo! Dokázal si to, zachránil si ju!“ povedala a prešla k najbližšiemu kreslu. Medzitým Michael vzal do náruče Susanino telo, to, na ktorom boli tetovania. Teraz to už nebola Susan, ale Mirael. Spolu s Gabrielom odstúpili a urobili miesto pre Artura. Ten si kľakol k posteli a opatrne sa dotkol Susan, akoby sa bál, že je to len sen a rozplynie sa pod jeho dotykom. Prešiel po nepotetovanej pokožke ruky. A potom sa to stalo. Susan trocha otvorila oči a pozrela sa priamo naňho. „Oci,“ prehovorila slabým hlasom, „vyzeráš smutne, čo sa deje?“ Artur sa usmial prvýkrát za dva roky. „Nič, to nič nie je, teraz už je všetko v poriadku.“ Medzitým obaja archanjeli pokynuli Nathanovi a zmizli. Nathan sledoval, ako sa Susan pomaly preberá. Serafina k nemu podišla a chytila ho za plece. „Poď, nechajme ich osamote. Toto je ich moment šťastia.“ Pozrel na ňu a ponúkol jej rameno. Ona ho vďačne prijala a potom odišli cez magický portál. Po tom, ako odišli, Susan skontroloval doktor, bola dokonale zdravá. O niekoľko dní dostal Nathan Crow poštou obálku. Okrem pierka, vytvoreného z lístia, ktoré sa rozpadlo po tom, čo sa ho dotkol, bol v obálke len list a na ňom odkaz. Ten znel „Ďakujeme.“