Les poznala ako svoje topánky. Ako šesťročná sa v ňom stratila a prežila mesiac na malinách, jahodách a inom ovocí. Raz dokonca chytila králika, ale nemala to srdce mu ublížiť, tak ho pustila. Napokon ju našiel otec s mamou a zobrali ju domov. Odvtedy sa do lesa vracala a niekedy v ňom aj prespala.

Prešli tri roky a teraz išla za svojou starou mamou, ktorá sa na staré kolená presťahovala do toho lesa, lebo chcela byť s ľuďmi čo najmenej.

Itši-Ani to nechápala, ale len nad tým mykla plecom. Babička bola vždy čudná.

Ale pivo mala rada. Pokiaľ možno vo väčšom množstve.

„Kam ideš, dieťa?“ Začula za chrbtom Itši-Ani.

Prešedivelá stará žena v čiernych otrhaných šatách stála vedľa dubu a prívetivo sa usmiala.

„K babičke, býva tu v lese,“ odpovedala Itši-Ani.

„A mohla by som k nej ísť aj ja? Stratila som sa a tri dni som nespala.“

„Neviem, babička chce byť sama. Ale asi by to pochopila, keď ste sa stratili.“

„Asi áno, moje drahé dieťa. Mohla by to pochopiť.“

Kráčali okolo stromov a kríkov, počuli štebot vtákov a vietor medzi konármi. Starena sa pýtala na Itši-Aninu starú mamu. Prečo žije sama v lese? Nebojí sa? Aha, ona sa necíti dobre medzi ľuďmi. To chápem, áno, dievčatko, to chápem.

Starena sa volala Nandliisha a dievčatko jej voňalo. Mladé mäso, výživné. Ľahko sa trhalo zubami, rozplývalo sa na jazyku.

Mohla by ju podrezať hneď tu, ale vidina prístrešku s horiacim ohňom bola až príliš vábivá. Malý nôž s čepeľou z medvedej kosti zatiaľ zostal skrytý v záhyboch šiat.

Nandliisha s dievčaťom chvíľu viedla zdvorilostný rozhovor, čo neskôr oľutovala, lebo dievča sa rozhovorilo o všetkom, z čoho Nandliishu nezaujímalo nič.

Napravo od nich zašustli listy, zadupotali ťažké kroky. Starena s obzrela tým smerom, ale nič nevidela. Dievčatko, ale niečo zahliadlo a s úsmevom sa za tým chcelo rozbehnúť.

To dievča má možno dobré mäso, ale inak je idiot. V lese neutekáš za šuštiacim kríkom, ale od neho.

Chytila ju okolo pásu a utekala s ňou lesom „Musíme utiecť, moja drahá, je to tu nebezpečné,“ opakovala neustále. Itši-Ani sa jej snažila niečo povedať, ale Nandliisha ju nepočúvala a utekala ďalej.

V diaľke medzi stromami sa zjavila chatrč s dymiacim komínom.

Taktiež vyšiel spoza stromu pred nimi veľký čierny vlk.

Nandliisha nikdy takého vlka nevidela. Hlavu mal vo výške jej očí a svaly mohutné ho korene stromov.

Hodila Itši-Ani pred seba. „Ber ju, mňa nechaj,“ kričala.

Dievča tvrdo dopadlo na zem a kým sa stihla pozrieť okolo seba, vlk ju schmatol zozadu za košeľu a ťahal ju do lesa.

Nandliisha to spokojne sledovala, ale potom si uvedomila, ž ju sledujú ďalšie dva páry vlčích oči. Pozrela sa za seba a uvidela dvoch bielych vlkov. Rovnako vysoký ako ten čierny, rovnako svalnatý.

Jeden vlk zostal na mieste, druhý krúžil okolo smrteľne bledej Nandliishe.

„Vraj sa tu potuluje čarodejnica, ktorej chutia deti,“ povedal a starena prekvapene zdvihla obočie.

Vlk sa zastavil a uprene jej hľadel do očí. Nandliisha okrajovo počula ako sa druhý vlk za jej chrbtom pohol.

„Teraz sa porozprávame o tom, čo si chcela spraviť mojej dcére.“ Zvrčal.

Vlk odvliekol Itši-Ani hlbšie lesa, ale potom ju pustili a zmizol v kríkoch.

Ona ho spoznala! On a dvaja ďalší ju ochránili pred pumou, ktorá ju chcela zabiť. Hneď potom sa objavili jej rodičia a zobrali ju domov. Bodaj by tak stalo aj teraz, pomyslela si.

A splnilo sa jej to, lebo narazila na rodičov o niekoľko minút.

Zvítali sa a Itši-Ani im všetko povedala. Opýtala sa na starenu.

„Nikoho takého sme nevideli, dcérka. Asi ju zožral les.“