Koľko času už ubehlo? Minúta? Hodina? Deň? Či azda celé storočie?

Prečo si sa sem vybral?

Vieš ešte, kto si?

***

Prázdnota na mňa prilieha ako ťažká deka. Nedokážem sa z nej vymotať, prepadávam sa hlbšie a hlbšie do jej vnútra.

Mám pocit, akoby som ani nič iné nepoznal. Celý život som prežil v nej. Ale som vôbec nažive? Komu smerujem tieto otázky? Prichádzam vari o rozum, či som sa už dávno zbláznil?

***

Prečo naďalej kráčaš vpred?

Nebolo by vari lepšie odovzdať sa osudu?

Ľahnúť si, a naveky zaspať?

***

Ten hlas... spoznávam ho. Neviem si však spomenúť odkiaľ. Je zo na zbláznenie. Mám to takmer na jazyku, no predsa mi to uniká.

Je toto nejaká skúška? Alebo azda trest?

***

A čo ak je to boje?

###

Malý chlapček kráčal ľudoprázdnym koridorom. Na sebe mal pyžamu s dinosaurami, ktorú dostal na posledné Vianoce. V rukách držal malú svetielkujúcu guľu. Ďalší darček, na pamiatku, od jeho matky.

„Ak sa budeš báť, pevne ju zovri, a pritiahni si ju k hrudi,“ v ušiach sa mu ozývali jej slová. Jedny z posledných.

###

Odbila polnoc. Unavený muž zapísal aj poslednú stranu z denníka. S tichým plesknutím ho zavrel a položil na stôl. Na ňom bol poltucet navlas podobných denníkov, každý zaplnený do poslednej strany.

Ak nie pre nikoho iného, musel to aspoň sám sebe odôvodniť. Až potom nastane čas.

***

Čo sa to deje? Koho sú to myšlienky? ODPOVEZDTE MI NIEKTO!

***

Odpovede musíš hľadať sám. Ale veľa času ti už nezostáva.

Tik.

Tak.

Tik.

Tak.

***

Čo za obludného skurvysyna si zač? Prečo ma tresceš? Prestaň rozprávať v hádankách, a začni hovoriť na rovinu!

***

Inak čo?

###

Nespomínal si, kedy sa zjavila prvá silueta. Teraz však boli všade. Načahovali sa po neho z tieňov, chniapali po jeho pyžame, snažili sa ho prinútiť upustiť guľu.

Chlapček sa však nedal, hoci mu po lícach tiekli slzy, a celým telíčkom mu otriasali vzlyky.

„Nesklamem ťa, mami,“ povedal a potiahol nosom.

###

Muž už ležal na posteli. Miesto denníka mal v ruke otvorenú fľaštičku s barbiturátmi, v druhej zase pohár plný whisky.

Už sa to viac nedalo zniesť. A vždy je tu posledné, finálne východisko. Tú možnosť nedokáže nik zobrať.

Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere.

***

Čo? Čo mám urobiť, aby sa skončilo toto utrpenie? Prečo musí byť každá sekunda môjho bytia utopená v nekonečne bolesti?

***

Už si blízko.

Teraz to nevzdávaj.

***

Čomu? Ďalšej bolesti? Novej tme, čo ma zožerie zaživa?

***

Vydrž.

###

Napriek strachu, slzám a vyhrážkam beštií chlapček nakoniec prišiel na koniec svojej cesty. Pred ním stáli obyčajné dvere, najobyčajnejšie na dvere. Netušil prečo sa musel dostať sem, ani kto ho sem poslal, či ako sa sem vôbec dostal.

Vedel však, že je to dôležité. Aj napriek svojmu nízkemu veku nemohol zlyhať. To mu bolo jasné.

Opatrne siahol na kľučku.

###

Muž sa v sekunde posadil, ako blesk počas búrky. Nepoznal totožnosť nečakaného návštevníka, hoci mu bol istým spôsobom povedomý.

Ten ku nemu bez slova podišiel, v rukách mu všetkými farbami hrala podivná guľa.

Muž sa po ňu bezmyšlienkovito načiahol. V momente, kedy sa jej dotkol, mal pocit, akoby ním prešlo milión voltov.

***

Ja... To nie je možné... Ako? Kto?

***

Čas je prapodivná vec. Nesnaž sa ju pochopiť. Dôležité je to, že si tu.

Že si neodišiel.

Sľúbila som ti, že na teba dám pozor.

###

Muž sa prudko strhol zo sna. Nočná mora plná temnoty rýchlo mizla do úzadia. Rýchlo sa načiahol za nočnou lampičkou, mementom z detstva. Len čo začala hrať farbami, zaslzili sa mu oči.

„Mami?“