Spoiler:

Na rozlúsknutie toho, v akom vesmíre naozaj žijeme, vymyslí ľudstvo experiment, ktorý sa tvári ako meranie subatomárnych častíc v dokonale izolovaných podmienkach (Lagrangeov bod 2, tienenia voči všetkému možnému a veľmi pekné teoretické vysvetlenie, za ktoré si autorka zaslúži plusový bod) a ktorého cieľom je zistiť, či subatomárne častice narazia vždy z rovnakého štartovacieho bodu do rovnakého miesta detektora, ako by to tvrdila teória predurčenosti. Vysvetľovacia postava č. 1 (fyzik) hovorí, že to vraj dopadlo tak, že častice narazili vždy inam, čo znamená, že deterministi prehrali, čo ich vraj mohlo aj celkom naštvať (konšpirácia hodná Da Vinciho kódu, ktorá sa nakoniec ukáže ako úplne nechutné zavádzanie autorky ;-) ). Bohužiaľ, toto sa následne celé zmaže tým, že experiment vlastne prebiehal úplne inak a na palube lode Odyssey sa nachádza stroj schopný prekmitávať do okolitých paralelných vesmírov. Úlohou tohto stroja je jednak potvrdiť samotnú existenciu paralelných vesmírov ako takých, ale hlavne ním chcú vedci do niektorého vesmíru poslať dobrodruha Arnieho Springa, ktorého si Odyssey pre jeho neohrozenosť vezie so sebou na palube.

Spoiler:

Ako sa dá čakať, veci sa pokazia, Arniemu prepne, zapne prekmitávač (v knihe sa to volá fermión-bozónový transferátor, resp. kvantový synchronizátor), pozabíja posádku, vyberie sa naspäť na Zem a napikuje to s Odyssey do oceánu, kam sa ho vyberie hľadať misia viacerých záchranných lodí. To by nebolo také zlé, ak by sa pole synchronizátora nezačalo rozpínať, neovplyvňovalo stále viac a viac paralelných vesmírov a nehrozilo zničením Zemegule.

Spoiler:

Na scénu prichádza hlavná postava – Pete Murray, hlbokomorský záchranár, ktorý sa bojí hĺbok, čo mu samozrejme všetci dávajú poriadne vyžrať. On teda v knihe vystupuje od začiatku a udalosti, ktoré som práve opísal, odhaľuje postupne až počas samotnej záchrannej misie, ale ja som sa pre účely tejto recenzie rozhodol opísať veci v poradí, v akom sa stali, a nie tak, ako nám ich ukázala autorka. Pete príde, trochu si zamachruje na porade, trochu sa mu vysmejú, že sa bojí hĺbok, potom sa čosi stane, on párkrát zomrie, aby sa znovu objavil (paralelné vesmíry, viemeako), a popritom spolu s čitateľom objavuje ďalšie a ďalšie dieliky do skladačky. Zároveň bojuje sám so sebou, s víziami šialených udalostí paralelných Pítov (keď už autorka v knihe pri čítaní grafov namiesto slova „peak“ používa slovo „pík“, tak ja zas s dovolením budem rezignovať na skloňovanie mena Pete so slovenskou koncovkou, ako sa to hrozne krkolomne objavuje v celej knihe ;-) ) a zároveň sa začína stále viac ukazovať, že to celé bude iba a výlučne na ňom.

Spoiler:

A tak sa Pete napriek paralyzujúcemu strachu vyberie na dno, nastúpi do Odyssey, v ktorej to vyzerá ako v Horizonte udalostí (vnemy z paralelných vesmírov sú najmä silné emočné vzruchy, čiže hlavne rôzne nepravdepodobné scenáre strašnej smrti, v ktorých si ale šialený Arnie voľká úplne rovnako ako postava Sama Neilla v spomínanom filme), opäť tam párkrát umrie, aby to opäť nemalo nijaký efekt na nič, lebo vo veľa vesmíroch aj tak stále žije, a stále sa mu existuje horšie a horšie, napriek tomu, že sa postupne, aj za pomoci iných silných emócií, avšak pozitívnych (ach, tá láska nebeská :-) ) učí ovládať svoje „prekmitávanie“.

Spoiler:

Synchronizátor stále beží, paralelné vesmíry sa prelínajú stále viac a viac, zasahuje to stále širšie a širšie „pole“ vesmírov, až nakoniec zistíme, že v niektorých realitách je Pete astronautom na palube Odyssey, čo mu pomôže zorientovať sa, prežiť ďalšie emočné vypätia a nakoniec zachrániť svet.

Spoiler:

Problém je, že on ten Pete vlastne svet vôbec zachraňovať nemusí. Autorka stále rýchlejšie a rýchlejšie rukuje s novými a novými zákonitosťami multivesmíru, ktoré sú ale všetkým iným, len nie novými (všetko sa už „niekde“ stalo) a všetkým iným, len nie zákonitosťami (v zásade ide totiž vždy iba o pohľad na tú z nekonečna pravdepodobnostných vĺn, ktorá existuje paralelne so všetkými ostatnými a zrovna nám vyhovujú jej udalosti). Synchronizátor je tak najprv nutné zničiť iba v ktorejkoľvek jednej realite, potom sa rozmýšľa, či nie náhodou vo všetkých, a nakoniec stačí zničiť iba jeden, ale zato ten jediný kľúčový, ktorý ovplyvňuje všetky ostatné. Bombardovanie vraku Odyssey by to najprv nezvládlo, ale potom zrazu prúd neutrín z jadrovej bomby, odpálenej priamo do jadrového reaktora Odyssey (lebo zanedbateľné pravdepodobnosti zrazu neriešime a chceme mať istotu) bude prekmitávať do všetkých paralelných vesmírov, čiže zrazu to bomba zvládne, spustí reťazovú reakciu reťazových reakcií a všetko bude vlastne paráda. Niektoré mechanizmy sa síce občas pokazia aj „samé od seba“ (v súlade s pravdepodobnosťami, ktoré už zas riešime), ale nikoho nenapadne, že by sa tak mohli pokaziť aj zabezpečovacie mechanizmy reaktora, ktoré je také ťažké obísť (lebo na moment zas pravdepodobnosti neriešime, hoci princíp „prehodím sa do vesmíru, kde sa deje niečo hyper nepravdepodobné, ak mi to vyhovuje“ Pete už viackrát použil, dokonca vrátane prechodu cez pevnú stenu pretlakovej komory, čo je vraj fyzikálne možné, hoci to takmer nikdy nenastane – nuž, ale v nekonečne vesmírov sa predsa aj to „takmer nikdy“ vlastne rovná nekonečnu možností, že?).

Spoiler:

Celkovo sa k tým nepravdepodobnostiam pristupuje pomerne voľne, dokonca tak, že keby to bol odľahčený typ literatúry, spomenul by si človek aj na Stopárovho sprievodcu po galaxii a mohlo by to byť aj zábavné. Ale on to odľahčený typ literatúry nie je a nie je to ani akčný typ literatúry. Takže sa napríklad takému boju so šialeným Arniem Springom, ktorý má všetko premyslené, vidí za rohy a všetko už pochopil, a ktorý ponúka absolútne vzrušujúce možnosti, venuje úplne minimálny priestor, pričom daný boj ani neskončí nejakou rozumnou katarziou, ale sa len presunieme zas do nových vesmírov.

Spoiler:

A čitateľ si pomyslí: „Moment, tie vesmíry už Arnie zrazu neovláda? Veď pred chvíľou videl všetky, lebo to jediný vie kontrolovať, tak prečo sa nepostaví čo desať centimetrov po celej ploche Odyssey, aby okolo neho nikto nikam neprešiel? Či nemôže, lebo vlastne nevníma všetky vesmíry? Či ako to vlastne je?“

Spoiler:

Najhoršie na tom je, že ak sa človek nad tým celým skutočne zamyslí (k čomu ho kniha vyložene vyzýva, čo je na nej zároveň to najlepšie, pretože naozaj nejde o knihu na plážové vypnutie mozgových závitov), tak príde na to, že celé toto sledovanie práve tejto línie (čo ako prekmitávajúcej a presúvajúcej sa tam, kde sa to autorke práve hodí) je úplne bezpredmetné. Synchronizátor dokonca ani nebolo potrebné vypnúť, bolo výslovne povedané, že má obmedzený zdroj energie, čiže by sa po čase vypol sám. Oukej, možno by medzičasom zasiahol polku galaxie a rozšíril by sa aj do veľmi vzdialených paralelných vesmírov, ale veď no a čo? Tak by mal Pete nočné mory aj vo vesmíre, kde vôbec nie je krátkozraký, kde pracuje ako účtovník, či kde je ženou v domácnosti, z globálneho pohľadu by to neznamenalo žiadny problém, pretože akokoľvek gigantický by bol počet vesmírov, zasiahnutých (či dokonca zničených) synchronizátorom, v porovnaní s nekonečnom je to stále iba zanedbateľné nič. Nehovoriac o tom, že ak chcel niekto zničiť kvantový synchronizátor, stačilo, aby Pete iba sedel na lodi so založenými rukami a čakal, kedy sa niektorému inému Pítovi nakoniec podarí ten synchronizátor zničiť. V nekonečne možností taká predsa skôr či neskôr musela nastať a je jedno, koľko nekonečien Pítov by sa na to vykašľalo, ďalších x nekonečien Pítov (či dokonca úplne iných ľudí) by sa vydalo synchronizátor zničiť a stačilo, aby uspel iba jeden z nich.

Spoiler:

Zábavné je, že autorka si to celé zjavne aj uvedomuje, pretože alternatívna realita, ktorú nám predstavila na záver (strana 426), je presne takýmto sledom udalostí – Pete stojí na palube, zaznamenajú výbuch reaktora Odyssey a všetky negatíva zrazu prestanú „samé od seba“, lebo niekde v nejakom paralelnom vesmíre sa prestali prelínať paralelné vesmíry.

Spoiler:

A tak vlastne nie je o čo bojovať. Ak by bol počet vesmírov obmedzený (napr. ak by bolo vypočítané, koľko vesmírov synchronizátor aktuálne zasahuje) alebo ak by to celé fungovalo štýlom „zipsu“ (v každom Planckovom čase zanikne nekonečno mínus jedna vesmírov možností, ktoré sa nestali, všetky ostatné pravdepodobnostné vlny sa zrútia a zostane iba jedna, podobne ako keď otvoríte veko a zistíte, či je Schroedingerova mačka nažive alebo nie), potom by tie rozhodnutia boli kľúčové a dávali by zmysel. Ale ak je vlastne úplne jedno, ako sa kto rozhodne, lebo v globále to aj tak nič neovplyvní, potom je akékoľvek snaženie rovnako nezmyselné ako v prípade fatalistického determinizmu. Ak je všetko dané (resp. ak sú, naopak, všetky možnosti stále v platnosti), potom nemá zmysel sa o čokoľvek snažiť, lebo výsledok sa nikdy nezmení. Zdanlivo ide o paradox, ale iba do chvíle, kým si uvedomíme, že extrémy k sebe majú bližšie, než by si boli ochotné priznať a že sa často opačným smerom iba vrátia do toho istého bodu.

Spoiler:

A to je možno aj pointa tohto diela, aspoň z jeho filozofického hľadiska (pričom opäť zdôrazňujem, že to, že to vôbec má filozofický rozmer, je obrovským a pre mňa dávno nielen na slovenskom literárnom trhu nezažitým bonusom) – vesmír nemôže byť ani striktne deterministický, ani striktne a do dôsledkov chaotický. Kauzalita je vlastne 100%-ná pravdepodobnosť, a tá existovať musí. Možno iba spätne, pri pohľade na udalosti, ktorých pravdepodobnostné vlny sa už zrútili a zostal iba výsledok v podobe jednej jedinej „živej“ vlny, ale musí. Nemôže všetko existovať povedľa seba, lebo potom sa netreba o nič snažiť úplne rovnako, ako keby existovala iba jedna jediná možná verzia udalostí. Život a ľudské snaženie predsa musia mať zmysel, inak to celé nedáva zmysel (pekná zdanlivá tautológia, páči sa mi ;-) ).