Los Angeles, Mesto anjelov sa do roku 2019 premenilo na mestskú aglomeráciu, kde smogový opar tvorí novú hranicu neba, ktoré vidíme a deň nikdy neprichádza. Veci sú naopak – temnota je hore a svetlo prichádza z hĺbok mesta, ktorého podhubie žije bujarým životom. Neónové nápisy a reklamy sú novým slnkom, zdrojom svetla (no nie tepla) v tomto upršanom a zatuchnutom kvázi-podzemí. Ľudstvo, ktoré na to malo, už Zem opustilo a žije mimo nej – vo vesmírnych kolóniách, ktoré využívajú replikantov, teda vylepšených ľudských klono-robotov ako otrokov. Na Zemi sú replikanti zakázaní. Na ich „vyradenie“ slúžia špeciálne vycvičené jednotky – blade runneri.

Pôvodný Scottov Blade Runner ani po viac ako 35 rokoch nestáca na kráse a intenzite. Dá sa mu síce v dnešnej uponáhľanej dobe vytknúť relatívne pomalý spád, ale ten je nutnou súčasťou a rekvizitou v tomto diele, kde každá snímka má svoju ako estetickú, tak funkčnú hodnotu. Dej sleduje príbeh Ricka Deckera (Harrison Ford), blade runnera v dôchodku, ktorého na poslednú misiu povolá (s pomocou výpalníckych taktík) jeho bývalý veliteľ. Jeho úlohou je nájsť a zneškodniť štyroch replikantov, ktorí sa dostali späť na Zem. Dej filmu je síce červenou niťou, ktorá vedie diváka po jednotlivých scénach, ale tie stoja aj silne samé o sebe, pričom každá z nich rozpráva iný ľudský príbeh. Nedajme sa oklamať tým, že ich hlavnými postavami sú replikanti. Ich poznanie, pohnútky a túžby sú rovnako ľudské ako tie naše – láska, túžba po živote, identite či príslušnosti.

Starý Frankensteinovský motív sa tu objavuje v podobe Eldona Tyrella (Joe Turkel), magnáta bývajúceho sťa boh v najvyššom poschodí pyramídového mega-objektu tróniaceho nad celým Los Angeles. On stojí za vytvorením replikantov, snahou o ich priblíženie čo najviac človeku a je aj cieľom ich snaženia. Jeho pohnútky k stvoreniu ostávajú nevyslovené, ale zosobnený dôvod cítiť v podobe Rachael (Sean Young), ktorá má vystupovanie a spomienky jeho netere. Vyvrcholenie prichádza v stretnutí Tyrella so svojím výtvorom, Royom Battym, replikantom typu Nexus 6, ktorého neopakovateľne stvárnil Rutger Hauer. Finálny stret Roya s Deckerom je nervydrásajúcou naháňačkou v noir prostredí, no neukončuje film žiadnym happy-endom. Z Deckera je antihrdina, ktorý nič z toho, čo sa udialo, vlastne nechcel. A v divákovi nakoniec pretrváva pocit ľútosti.

Otázka samotnej identity Deckera – replikant alebo človek? - ktorú pred neho postavila Rachael, ostáva aj po skončení filmu otvorená a samotní scenáristi či režisér v rôznych rozhovoroch vyslovili úplne odlišné názory: jedni, že ho vnímajú ako človeka, ďalší, že vychádzali z toho, že je replikant, alebo že jeho nejednoznačnosť príslušnosti k jednej alebo druhej identite je práve ten požadovaný efekt filmu. Tak či onak, moment prebudenia a voľba vlastnej identity namiesto tej, ktorou musí byť, pre neho prichádza až vo chvíli, kedy aj jeho oponent Roy finálne prijíma svoj vlastný osud. Silný moment, ktorý som zvedavý ako využijú tvorcovia pokračovania, ktoré má prísť už 5.10.2017 do kín.

Film určite nie je pre tých divákov, ktorí čakajú rýchlu akciu alebo zaujímavý vývoj postáv či rôznorodý vývin deja. Pointa tohto filmu spočíva v jeho pomaly sa odkrývajúcej kráse. A tá je zakódovaná v genius loci. Je nutné hľadať jeho pravdu v postavení scény, v mikromimike postáv, v každej kvapke pretrvávajúcich dažďov. Možno sú niektoré z nich slzami...