Svet. Neblahý a pustý. Prapôvodné minerály vystupujú na zvrásnený povrch zeme. Šedasté farby vzoru, ktorý na tejto nehostinnej pôde zanechal čas, do seba splývajú, prelínajú sa. Sú to cesty, ktorými tadeto šiel ľadovec, jeho stopy po tisíckach rokov nadvlády nad krajinou. Povodie rieky. Jej prúd sa rozbíja o kamene, pereje sa s hukotom valia vpred. Tie sú ale len tichou predzvesťou bezhraničnej dravy a revu, s ktorými sa o niekoľko okamihov neskôr vrhajú do hĺbok vodopádu.

Na brehu rieky stojí bytosť. Humanoidná postava s bledou, skoro sivastou pokožkou zapadá do kulisy tohto sveta, no monolitická hviezdna loď gigantických rozmerov vznášajúca sa nad okrajom horizontu rozpráva iný príbeh o jej pôvode. Je sám, no odhodlaný obetovať sa pre niečo, čo tento svet potrebuje. Čo mu prisúdili. Čoskoro sa jeho telo rozplynie, rozdrobí na genetické mikrokúsky. Jeho podstata prestane existovať, aby sa z jej častíc mohol vytvoriť základ niečoho nového na tomto svete – života.

Epickejšie sa snáď film ani nedá odštartovať: Tak, ako obeť titána Prométea priniesla ľudstvu oheň, tak sa my stávame na začiatku nového dielu ságy Votrelec (Alien) svedkami obete mimozemskej bytosti, ktorej smrť je začiatkom niečoho mocnejšieho – nášho začiatku.* A tak obdržíme zdanlivo jednoduchú odpoveď na mnohé otázky, ktoré si – podobne ako ďalšie stovky vedcov na našom svete v súčasnosti – kladú aj Elizabeth Shaw (Noomi Rapace) a Charlie Holloway (Logan Marshall-Green). Koncom 21. storočia naďabia títo dvaja archoelógovia na ďalšiu z rady indícií poukazujúcich na neznáme bytosti z hviezd, ktoré navštevovali našich predkov počas dávnoveku. Potom je už len otázkou peňazí a fanatizmu, rozhodnúť sa vydať sa za nimi ku hviezdam. A ak ste niekto ako Peter Weyland, tak máte oboje.

Ridley Scott vo svojom filme rozpráva príbeh posádky vesmírnej lode Prometheus sponzorovanú Weyland Corp. Na jej palube sa nachádza okrem vedcov a posádky aj zástupkyňa korporácie, slečna Vickersová (Charlize Theron), ktorá misii zároveň velí. Už od začiatku filmom presakuje atmosféra nedôvery a neistoty, že to, o čo sa Shaw a Holloway pokúšajú, nie je len nemožné, ale z určitého pohľadu bohorúhačstvom. Nik na palube sa nezdá byť čistý a bez skrytých agend. Dokonca – hoci rozum káže inak – ani lodný android David (Michael Fassbender). Po pristátí na cieľovej planéte sa ale aj tým najzarytejším neveriacim Tomášom otvoria oči (a zvierače na iných miestach), keď sa pred ich zrakom pod kupolami obrovských rozmerov rozprestrie niekoľko podzemných komplexov ukrývajúcich tajomstvá vyspelej mimozemskej rasy. Avšak namiesto toho, aby výskum (a film) ponúkol odpovede na otázky, ktoré vedci (a diváci) majú, nachádza výskumný tím stále nové zamknuté dvere, zatvorené Pandorine skrinky a množstvá časom zapečatených urien v kobkách tejto civilizácie... a neváha ich všetky v dychtivosti po poznaní otvoriť. Keď sa potom z úst Ellie dozvedáme, že sme sa pomýlili a že toto miesto nie je tým, čo sme sa nazdávali, je neskoro. Boj o prežitie už dávno (veľmi dávno) začal.

Pomerne dlho trvalo aj, kým sa film konečne dostal na plátna kín. Fanúšikovia čakali pätnásť rokov od uvedenia posledného filmu z tohto univerza (Alien: Resurrection) a 33 rokov od momentu, kedy na režisérskej stoličke pri alienovskom filme sedel Ridley Scott. Tieto roky je na pánovi režisérovi poznať. Jeho réžia je v porovnaní s pôvodným filmom veľkolepá, epicky rozvinutá. Ak bol pôvodný Alien intímnym a veľmi súkromným filmom s pôsobivými dlhými nehybnými cineastickými úsekmi sprevádzanými len zvukom šušťania srdcových komôr, umožňujúc dizajnu a atmosfére filmu takto vstúpiť do popredia, tak nový Prometheus je tour de force vo výprave a réžii. Veľkoleposť scén a ich zasadenia dýcha z každého obrazu. Čo pohľad, to predmet na samotný plagát z filmu. Drsnú neúprosnosť a realistickosť stvárnenia postáv žiaľ nahradili pekne vyžehlené herecké výkony, upravené a bez chyby až na pár logických pochybení v ich dramaturgii. Niekedy by človek ani neveril, že je Michael Fassbender jediným androidom na palube – a réžia to dokonca v jednom (inak úplne nezmyselnom) dialógovom momente aj reflektuje sama. Herecké obsadenie je napriek tomu (a možno práve preto) vynikajúce. Jedinečný výkon ako David podáva najmä Michael Fassbender. Nebudem sa čudovať, ak za túto rolu obdrží nejakú sošku. Noomi Rapace taktiež žiari v roli chtivej a emocionálne napadnuteľnej ale zároveň silnej vedkyne. Z hercov je to najmä tento párik, na ktorého ramenách sa nesie film a dejový záver to iba potvrdzuje. Charlize Theron ponúka verné stvárnenie bezcitnej Vickers, no jej postava sa nakoniec stáva viac-menej scenáristicky bezpredmetnou. Ostatné postavy na základe ich vizuálneho a hereckého stvárnenia zapadajú do prednastavených škatúľ ako zadok na šerbeľ, ich osud je tým pádom zľahka predvídateľný. Škoda, trochu kontroverzie by neuškodilo.

Čaro filmu ale nespočíva len v jeho deji, xenomorfických nepriateľoch alebo riešením vzťahov medzi charaktermi – hoci zo všetkého je tam toho dosť. To, čo tento film robí najmä pre fanúšikov science-fiction tým pravým orechovým žúžom, je bohatá mytológia univerza, ktorá sa v tomto filme začína pomaly odkrývať. Ridley Scott a scenárista Damon Lindelof (Lost) sa neunúvajú ponúknuť na všetko odpovede a tak ponechávajú množstvo interpretácií či možností hľadania pravdy na dychtivých divákoch: Kto sú tí neznámi mimozemšťania? Čo sa udialo na ich planéte? Prečo je táto opustená? Prečo vôbec existuje Alien? A prečo ľudstvo spoiler? Čo spoiler David spoiler? Kto bol ten mimozemšťan na začiatku filmu? Ako je možné, že jednotlivé spoiler sú od seba také odlišné? A týmito otázkami to zďaleka nekončí...

Opätovne sú vo filme naznačené a do nových kontextov zasadené známe témy z pôvodných filmov. Matriarchálny podtón dodáva filmu referencia na "matku" oslovením Vickersovej najatou posádkou ako "mom" (namiesto "mam", ktoré je v v súčasnosti voči ženám na vedúcich postoch zaužívané). Elizabeth Shaw, hlavná hrdinka filmu, na začiatku javiac sa ako citlivá žena, sa postupne transformuje do podoby novej Ripley, ktorá so zaťatými zubami zvláda psychickú a fyzickú záťaž a je schopná pre svoje prežitie a zároveň idealistické prežitie ľudstva urobiť čokoľvek. V oboch ženských postavách sa mieša oveľa silnejší tón vzťahu dieťaťa a rodiča. Ten je reflektovaný tiež pomerom Davida ako androida k ľuďom a vzťahu ľudstva k našim mimozemským "inžinierom". Riešenie osamostatnenia, sebauvedomenia a tým pádom odstrihnutia pomyslenej pupočnej šnúry je ale na všetkých stranách rôzne a scenáristicky otvorené. Nielen o týchto filozofických otázkach budete s priateľmi diskutovať ešte dlho po zhliadnutí filmu. Budete ho riešiť ďalšie dva dni... a predsa to je to, čo nás ako fanúšikov sci-fi trochu delí od mainstreamových konzumentov tohto diela. Tí môžu byť sklamaní, my ho vítame s otvorenou náručou.

Preto neváhajte a choďte na to. Čo najskôr! Pretože ja s vami o filme chcem už teraz na tomto mieste diskutovať! Otázky a pomyslené odpovede hádžte jednoducho do diskusie dole. :)

* Súhlasím, nie je to vo filme presne uvedené - a ten moment dokonca ponecháva nielen túto interpretáciu na stole možností (čo je pre mňa dokonca ešte zaujímavejšie)... ale spomínaný variant vyplýva z rozhovorov, ktoré poskytol Ridley Scott rôznym médiám.