Filmári, ktorí sa nehrejú v priazni Hollywoodských nabobov, a nemajú k dispozícii rozpočty podstatne presahujúce výdavky sumu vynaloženú na celú slovenskú kinematografiu za posledných dvadsať rokov, to nemajú vždy beznádejné. Len jednoducho musia používať pri získavaní diváckej priazne iné zbrane a nemôžu sa spoliehať, že dokonalá vizuálna stránka prekryje iné prešľapy. Môžu bodovať bezchybným scenárom, vypilovanými dialógmi, dokonalou psychologizáciou, hereckými výkonmi, nemusia brať ohľad na politickú korektnosť. To neznamená že filmy s nižšími rozpočtami (keďže ide o desiatky miliónov a nie stovky – no aj napriek tomu sa nedokážem prinútiť napísať „nízkorozpočtové filmy“) sú vždy lepšie ako megalomanské blockbusteri. Len útočia na iné časťi diváckeho vkusu a neraz dokážu veľmi príjemne prekvapiť – za posledný rok stačí spomenúť District 9, Pandorum alebo Paranormal Activity. Podľa prvých správ mal aj britský Moon vyšliapnuté k postaveniu „prekvapenia za zopár šupov“. Na nešťastie, iba mal vyšliapnuté – a samotná realizácia niekoľkokrát zakopla práve tam, kde ako relatívne nezávislý film, mala nasadiť forsáž.

Hurá, Zem je zachránená, môžeme si povedať na začiatku filmu – existuje nekonečný zdroj ekologickej a čistej energie, ktorý sa ťaží na odvrátenej strane Mesiaca. Tam, na stanici Sarang, pomaly končí svoj trojročný turnus Sam Bell, jediný člen posádky, ktorý sa stará o niekoľko ťažobných harvesterov. Len niekoľko dní pred návratom na Zem však príde takmer smrteľná nehoda – a Sam sa prebudí vo výrazne poničenom stave a pred sebou vidí – seba samého. Mladšieho. Ďalšieho Sama Bella, ktorý práve prišiel na stanicu a začína trojročnú službu. Začiatok zápletky viac než zaujímavý...

Vizuálne je film až prekvapujúco dobrý. Mesačné exteriéry sú jednoducho úchvatné (mimochodom, kedy ste naposledy videli Mesiac v scifi filme? Ja si už ani nepamätám). Interiéry stanice síce úchvatné nie sú, ale pôsobia dostatočne reálne – biele, dokonale osvetlené, takže vytvárajú výborný podklad pre prípadnú špinu alebo krv. A že bude oboje.

Nápad za ktorý si filmári zaslúžia oba palce hore je staničný robot Gerty (s hlasom Kevina Spaceyho), ktorý ukazuje svoje „emócie“ pomocou (žltých) smajlíkov na obrazovke. Zdanlivo len detail, ale dodáva filmu takmer surrealistický nádych. Týmto sa však zoznam pozitív prakticky končí.

Prvé zakopnutie – originalita nápadu. Vieme že stanica Sarang patrí nadnárodnej korporácii Lunar Industries. Tak isto vieme, že všetky nadnárodné korporácie sa venujú zásadne nekalým, hnusným a škodlivým činnostiam a svoj zisk dosahujú najradšej mimoriadne nemorálnymi spôsobmi. A to platí aj pre kórejské korporácie. Jednoducho klišé ako plavovlasá princezná, o tom kto je pôvodcom všetkého zlého, niet pochybností. Za skutočný „vodvaz“, nezávislú produkciu, nápad nespútaný konvenciami, by som naozaj považoval prípad korporácie, ktoré pre zmenu nebude radostne zabíjať, úmyselne znečisťovať svet, alebo likvidovať medvedíkov Koala.

Nuž a keď je zo Zeme ohlásený „záchranný tým“, ktorého členovia vyzerajú ako zamestnanci externej ukrajinskej spoločnosti vybavujúcej účtovné nezrovnalosti, je každému jasné , že nebude všetko s kostolným riadom. Klišé nad klišé, takúto povrchnosť by som skôr očakával v nejakom poslednom filme so Stevenom Seagalom, nie v diele, ktoré má byť vraj nezávislé.

Zakopnutie druhé – ak je vyššie spomenuté, že každému je jasné o čo ide, nemyslel som tým dvojjedinú rolu Sama Rockwella. Ten síce hrá o dušu, ale noty mu napísal niekto iný, takže ani Marlon Brando by nezachránil deravý scenár. „Staršia“ verzia Sama hrá postupný rozpad telesnej a duševnej celistvosti dobre, takže v tomto prípade sa dá chápať správanie na hranici zdravého rozumu. Ale skúste si predstaviť situáciu, že prídete na mesačnú základňu, obytnú kóju nájdete oblepenú fotografiami svojej manželky a malej dcéry, v rozbitom vozidle nájdete seba samého – a s pokrčením ramien si poviete že to je klon a venujete sa športu. Keďže som na vlastné oči zažil Angličana, ktorý po vypadnutí z lyžiarskeho vleku, letiac smerom k zasneženému svahu, len precedil medzi zuby: „Sucks!“ – verím všetkým tvrdeniam o anglickej chladnokrvnosti a nadhľadu, ale toto? Zvedavosť a pud sebazáchovy sú zjavne výrazy, ktoré scenáristi vymazali zo svojich slovníkov a obe postavy sa stanicou v podstate len tak motajú. Až tesne ku koncu filmu im dôjde z päty do hlavy, že im nie len ide o život, ale že sa k tomuto faktu môžu postaviť iným spôsobom, ako sadenice petržlenu.

Chybou filmu nie je, že by bol vyslovene zlý. Jeho chybou je, že celý film si človek uvedomuje, ako mohol byť ešte lepší, aby nezapadol do šedého priemeru. Akčnejší, alebo halucinogénne psychologický, na spôsob pôvodného Solarisu. Klaustrofobickejší. Hororovejší. Menej prvoplánovaný. Ale nech riadky vyššie vyznievajú akokoľvek negatívne, stále je Moon lepší ako väčšina takzvanej „fantastickej“ produkcie, skladajúcej sa z upírskych emo-poblijonov, alebo prevarených komiksov, s intelektuálnou hĺbkou písmenkovej polievky.