Španielsko, 1944: Občianska vojna skončila. Partizánska začala. Republikáni sa skrývajú po lesoch a napádajú železnice, transporty nacistov a vysunuté základne španielskej armády. V tomto čase cestuje malá Ofelia so svojou tehotnou matkou za svojím novým otcom, brutálnym nacistickým veliteľom Vidalom. Na ceste k základni nachádzajúcej sa na lesnej chalupe nájde Ofelia, ktorá je fascinovaná rozprávkami, hmyz ponášajúci sa na modlivku. Pokladá za vílu. Na počudovanie ju tento hmyz nasleduje až na základňu a uprostred noci prebudí zo spánku. Prekvapivo sa premení na ozajstnú vílu a prevedie Ofeliu prastarým labyrintom ležiacim za domom. Tu stretáva Ofelia pána labyrintu ‒ prastarého pana, ktorý v nej spoznáva dušu princeznej podsvetia Moanny. Tá odišla do sveta ľudí pred dávnymi rokmi, slnko vypálilo jej spomienky na jej pôvod a nakoniec tu aj umrela. Jej duša ale cestuje z jedného tela do druhého a preto kráľ podsvetia, jej otec, nechal otvoriť brány do podzemného kráľovstva, aby jej umožnil návrat domov. Panov labyrint je poslednou z týchto brán. Aby sa ale Moanna dostala späť, predloží jej pan tri úlohy, ktoré má splniť do ďalšieho splnu mesiaca...

Hlavným hrdinom tohto filmu avšak nie je ani tak niekto z hereckého obsadenia. Nie je to ani filmová hudba, nie je to ani maskáreň, ktorá podala vynikajúci výkon (za čo ju ocenili Oscarom). Nie, je to prvý hýbateľ filmu. Je to Guillermo del Toro. Scenárista, producent a režisér v jednej osobe. Tomu je potrebné aplaudovať. Aspoň tých 22 minút ako pri premiére v Cannes. Jemu sa totiž podarilo vytvoriť majstrovské dielo, ktoré očarúva svojou rozprávačskou jednotou, prepojenosťou a zároveň rozľahlosťou. Zároveň však aj dielo, ktoré svojou realistickosťou naháňa strach a brutálnosťou vás necháva prepadnúť do hlbokej bezradnosti. Verte mi, toto nie je rozprávka pre deti! Toto je odporný príbeh z vojnového prostredia zobrazujúci ľudskú príšernosť a porovnávajúci túto s monštrami sveta fantázie. A zatiaľ čo fantastický svet vo filme naháňa strach, ten ľudský zabíja. Z absurdných dôvodov (rasizmus, ideológia, etc.). A to je na základe ľudskosti neodôvodniteľné. Možno je to práve z dôvodu použitia silného vizuálneho násilia, možno v dnešnej dobe, kedy je naše spravodajstvo a tým pádom aj náš život presýtený vojenskou publicistikou, je potrebné až takéhoto zobrazenia agresivity, aby sme boli vôbec vyprovokovaní k činom. Otupeli sme. Guillermo del Toro sa pokúša toto otupenia preraziť. A darí sa mu to. V oboch úrovniach ‒ fantastickej aj ľudskej.

Druhým silným momentom filmu je práve boj medzi poslušnosťou voči určitej idey a možnosťou ísť svojou vlastnou cestou, ktorú nakoniec volí aj hlavná hrdinka Ofelia. Táto stojí v kontraste s bezhlavým počínaním nacistov, ich zadubenosťou a odhodlaním ísť k svojim cieľom cez mŕtvoly. A hoci smrť prináša pre jednu stranu vykúpenie, pre druhú je zdrojom žiaľu a utrpenia.

Film sa v predchádzajúcich recenziách nevyhol porovnaniu s Narniou, ktorá má veľmi podobný námet, obsadenie a dokonca aj postavu pana ako sprostredkovateľa medzi detskými postavami a svetom fantázie. V obidvoch prípadoch je táto postava veľmi rozporuplnou a ambivalentnou. Jej ciele sú nejasné do posledného momentu. Zatiaľ čo ale Narnia je pomýleným pokusom o rozprávku pre deti pomáhajúcu si všemožným klišé, Panov labyrint je krutý film pre dospelých idúci vlastnou cestou Torových predstáv. Provokuje. Pokúša. Zasahuje do čierneho. Je to ostrý štiplavý guláš, ktorý trávite aspoň jeden týždeň a nie vychladnutá riedka slepačia polievočka s cestovinovou abecedou.

Úžasným spločníkom je aj hudobné podfarbenie. Uspávanka Mercedes vám ostane visieť v ušiach ešte hodnú chvíľu, možno sa čoskoro pristihnete si ju popiskovať cestou mestom. A nielen hudba, ale aj samotné základné zvuky sú dôležitou súčasťou filmu. Starý dom ožíva vŕzgajúcou podlahou, les šumí tajomnom, víly cvrlikajú svojimi hlasmi, pan sa pohybuje pukaním dreva. Vizuálne je film - ako sme si už pri Torovi zvykli - v temných, modrých farbách. Tieto mu nedodávajú iba temné tóny, ale tiež dôležitú porciu pocitu zemskej pôdy. A tým pádom aj realistickosti.

Samozrejme, na filme je možné nájsť aj negatíva. Príbeh je mnohokrát ľahko predvídateľný. K tomuto efektu prispieva najmä stereotypizácia postáv. Nacisti sú tí zlí. Partizáni tí dobrí. Ofelia nevinné dievča. Jej matka jednoduchá žena, ktorá sa pokúša prežiť vo vojnových časoch. Samotné by postavy ostali nezáživné a ploché. Sú to však vzťahy medzi nimi, ktoré dodávajú tejto zjednodušenej realite život a nám pôžitok zo sledovania jej vývinu. Osobne aplaudujem Sergimu Lópezovi, ktorý zvládol postavu kapitána Vidala úžasným spôsobom. Je to herec, ktorý dokáže pracovať aj na minimálnej úrovni mimiky. Taktiež Mirabel Verdú ako služobná Mercedes a zároveň spolupracovníčka partizánov sa skve vo svojej roli. Mladá Ivana Baquero, na ktorej visí v mnohých momentoch osud filmu, podáva výborný výkon, hoci niekedy pôsobí trochu skostnatelo.

Mnohí kritici hovoria o najlepšom filme roku 2006. Ja sa k nim nepridám, pretože som minulý rok videl niekoľko veľmi dobrých počinov. No Panov labyrint by som určite zaradil do prvej trojice.

Malé varovanie na koniec: V žiadnom prípade na to nechoďte, ak nemáte silný žalúdok! (Ja som do seba po zhliadnutí musel naliať jednu hrušku, aby som sa zahnal ten nepríjemný pocit.)