Cintorín pokroku

Nesplatený dlh zosnulej samaritánke ho bodá ako šrapnel v tele. Možno to, čo začalo ako obyčajný žoldniersky džob, bude príležitosťou na jeho vykúpenie.
Podporte scifi.sk
Podvečerný vzduch smrdel ako horiaca guma a sneh, čo padal na znivočenú zem, mal farbu šťaniek.
Chcel by som vidieť toho, čo by na jazyk chytal tieto vločky.
Tunajší kraj klasifikovali ako priemyselnú pustatinu, čo znamenalo, že na životné prostredie sa nemuselo vôbec prihliadať. A či to bolo kurva vidno! Kde len oko dovidelo, týčili sa gigantické šedé monobloky výrobných hál. Vyrastali z mŕtvej zeme ako nejaké pomníky. Áno, to miesto bolo cintorínom.
Stál som na vrchu pustého kopca a sledoval, ako hnedastým ovzduším plným toxínov plávajú medzi tými továrňami nákladné drony.
Nikde nikoho. Bol som tu sám, ako živý v podsvetí. Akurát namiesto pekelníkov mi spoločnosť mali robiť stroje hrdzavejúce od kondenzovaného smogu. Tak to bolo snáď lepšie, aspoň žiadna krv. Tej som sa neprelieval už aj tak dosť.
Na spánku pod prilbou so vzdušným filtrom mi zavibrovala vysielačka. V hlave sa rozoznel hlboký mužský hlas. „Si na mieste?“
„Som tu.“
„Tak ešte raz, cieľom je hala s označením 41P. Výrobňa komponentov pre hviezdne fregaty. Vieš, čo máš spraviť?“
Sám sebe som prikývol. „Znič a zmizni.“
„Čo si si so sebou zobral?“
„To, čo zvyčajne.“
Muž na druhej strane sa drsne zachechtal. „Si stará škola. To sa mi na tebe vždy páčilo.“
Mal pravdu, bol som staromódny. Na krk mi dýchala šesťdesiatka, hoci vďaka revitalizačným procedúram som na ten vek rozhodne nevyzeral. No bol som starý muž a ako taký som dával prednosť klasikám z mojej mladosti. Plastická trhavina bola jednou z nich. Niesol som ju v nepriestrelnom batohu na chrbte.
„Fúzny reaktor je na úrovni -3. Veľa šťastia.“
Jednateľov hlas sa vytratil, opäť som počul len vzdialený hukot motorov nákladných vznášadiel a svišťanie ľadového vetra.
Cez priezor prilby som sa znovu zadíval na ten ponurý cintorín pred sebou a potom som vykročil po vŕzgajúcom žltom snehu vpred.
Váha výbušniny na mojom chrbte ma zvláštne upokojovala.
* * *
Ochranka na tomto mieste spočívala v sondách, čo sa vznášali vysoko nad tou jedovatou púšťou a monitorovali okolie súčasne cez termovíziu i detektor EMR žiarenia. V prípade detekcie hrozby bola v neďalekom sile pripravená zásahová jednotka. Útočné drony vojenského grádu boli schopné z narušiteľa spraviť v priebehu sekúnd oškvarok a tak zabezpečiť, aby sa do tej priemyselnej nekropoly nedostal žiaden sabotér. Ani živý, ani neživý.
Ja som však nebol ani jedno, ani druhé.
Skafander z aerogélu, čo som mal natiahnutý na svalnatom tele, pohlcoval tepelnú stopu. Ako stará škola som nemal žiadnu integrovanú kybernetiku, subdermálne implantáty či iné hračky. Bol som teda neviditeľný aj pre EMR senzory.
Ako som tak kráčal k cieľu, neďaleko mňa sa z nory vynorila na kosť vychudnutá líška. Prekvapilo ma to. Nečakal som v tejto jedovatej žumpe žiadnu inú formu života. Jej špinavý kožuch mal nezdravú farbu, z pysku sa jej rinulo akési svinstvo. Premklo ma nutkanie siahnuť po pištoli, čo mi visela v puzdre pri boku a ukončiť jej trápenie. Ovládol som sa však; dobre som vedel, že výstrel by pritiahol nechcenú pozornosť. A o tú som nestál, nikto ma nemal spozorovať.
Bol som predsa duch!
Bol som ním celý svoj život. Žobrajúca troska z ulice, ktorú nikto nikdy nevidel. Prečo tú schopnosť teda nevyužiť? V okrádaní som bol už ako decko dobrý. Netrvalo to dlho a moje talenty upútali tých hore. Prišli prvé sabotáže i likvidácie nepotrebných korporačných položiek. Áno, zašpinil som si ruky krvou, no ako sirotu, čo vyrastala v tom najhoršom slume Novej Bratislavy, mi to vonkoncom neťažilo svedomie.
Výrobná hala zväčšujúca sa pred pozadím toxickej hnedej noci bola ako titanská citadela skrývajúca úchvatné poklady. Bolo na tom čosi pravdy. V útrobách tých obrovských štruktúr sa nachádzali mechanizmy a dáta za miliardy. Klenoty, po ktorých prahli rivalské korporácie najímajúce si žoldnierov, akým som bol aj ja. Niekedy som sa mal nabúrať do továrenskej konzoly a tie poklady skrátka stiahnuť. Inokedy bol môj džob viac fyzickej nátury.
Z ťarchy plastickej trhaviny ma už pobolieval chrbát.
V tomto prípade môjmu zamestnávateľovi nešlo o žiadnu lúpež. Chcel, aby som zmrzačil príjmy jeho konkurenta tým, že mu vyhodím do povetria najkritickejšiu továreň. V poriadku, vždy som preferoval poctivú prácu rukami pred hackovaním. A ak bolo niečo, v čom som bol ozaj dobrý, bola to práve demolácia. Na tvári sa mi pri vyhliadke na ohňostroj zakaždým objavil radostný úškrn.
Ozrutné vráta hangáru, ktorým neprestajne prúdili nákladné vznášadlá, boli mojim vchodom do tej citadely plnej skvostov. No na to, aby som nimi prenikol dovnútra, som sa musel najprv zbaviť strážcu. Nad hangárom bola osadená otočná veža s ťažkým guľometom a pokročilými senzormi, ktoré by som už oklamať nedokázal.
Ten rotačák by poľahky narobil ementál aj s obrneného vozidla. No iba za predpokladu, že hrozbu zaregistruje. Slepý a hluchý strážca si svoj účel splniť nedokáže.
Z plecniaka som vytiahol jednotlivé súčasti rozloženej odstreľovacej pušky. Osvedčenú snajperku som v priebehu sekúnd poskladal, ľahol si na zmrznutú zem a zacielil na modul zo senzormi, čo vykúkal vedľa masívnych hlavní guľometu.
Výstrel zoslabený tlmičom zanikol v kakofónii priemyselného hluku navôkol.
Vedel som však, že mi to nijak nepomôže.
Umelá inteligencia zaregistrovala v náhlom prerušení detektorov hrozbu, poklop sila pár stoviek metrov odo mňa sa zlovestne rozškľabil. V ďalšom momente z neho zúrivo vyrazila letka neveľkých, no smrtiacich dronov. Roj bzučiacich strojov sa rozletel do noci a ostrými lúčmi sa dal snoriť po narušiteľoch.
Ja som zatiaľ bez jediného pohybu ležal vo svojom maskáčovom skafandri na zemi pokrytej snehom, čo páchol ako fet. Ešteže som mal prilbu so vzdušným filtrom, inak by som sa už ani nepostavil.
Nemohli ma vidieť, počuť, cítiť a tak po pár minútach musela UI usúdiť, že snímače otočnej veže skrátka doslúžili. A že vraj umelá inteligencia. Letka sa vrátila do sila, ktoré sa znovu zatvorilo.
Vstal som zo zeme a oprášil sa od jedovatého snehu. Pušku som znovu rozložil a vopchal do plecniaka. Potom som sebavedomo vykročil k továrenskému hangáru, z ktorého do temnej noci vyžarovalo jasné svetlo. Okolo mňa premávali obrie vznášadlá s kontajnermi. Nezaujímal som ich.
Do závratnej výšky sa nado mnou týčila šedá, vetrom ošľahaná stena výrobnej haly. Naozaj sa podobala na náhrobný kameň.
Už som sa nevedel dočkať, kedy to miesto vyhodím do luftu.
* * *
Neviem prečo som si na ňu spomenul. No stalo sa to, v mysli sa mi objavila jej vrúcna, vráskavá tvár. Volal som ju Babička, i keď mi ňou nebola. No bol to jediný človek, ktorý sa o mňa staral, keď som vyrastal ako sirota v slume. Aj ona bola bezdomovec, no aj tak sa so mnou delila o všetko. Nikdy mi nepovedala nie. Priznávam, boli časy, keď som to aj zneužíval, no nakoniec som jej neostal nič dlžný. Keď som sa stal žoldnierom s dobrou plácou, vrátil som jej všetko, čo mi za tie roky dala.
To je vlastne lož.
Chcel som jej to vrátiť, núkal som jej tučnú obálku. Ona ju neprijala. Vedela totiž, ako som tie prachy zarobil. Povedala mi, že o krvavé peniaze nestojí. Nahnevane som od nej odišiel a už sa k nej nevrátil. O pár rokov som sa dopočul, že v slume vypukol požiar a ona bola jednou z obetí.
Nesplatený dlh ma vždy bodá ako šrapnel v tele.
V očiach ma z tej spomienky zaštípali slzy. Zaklipkal som viečkami, z hlavy vytriasol boľavú minulosť. Odhodlane som vstúpil dovnútra hangáru.
Bola to gigantická hala plná hýbajúcich sa strojov a ohlušujúceho lomozu. Z jednotlivých krídel budovy sem prúdil tovar, ktorý roboty tlačili do kontajnerov a odvážali preč. Zvonku sem naopak prichádzali nákladné drony plné surovín, ktoré sa pohyblivými pásmi distribuovali do výrobných sál. Vo vzduchu tu visel ťažký pach ocele a prepáleného maziva.
Obozretne som prešiel tým labyrintom obrích mašín a našiel klesajúcu rampu. Tá ma mala zaviesť do podzemia; k fúznemu reaktoru, ktorý tisíckami megawatt hodín denne zásobil celú túto parádu. Tam som plánoval nastražiť výbušninu.
Zišiel som na podlažie -1.
Bol tam vstup do ďalších podzemných priestorov. Plánoval som okolo neho prejsť a pokračovať hlbšie, k môjmu cieľu.
No zrazu som zastal a zmeravel.
Z tmavých hlbín koridoru, ktorý ústil pri rampe, som začul nepatričný zvuk.
Samozrejme, najprv som si pomyslel, že sa mi to iba zdalo. Alebo možno, že to bol zvuk nejakého stroja.
No keď sa ten kašeľ ozval opäť, moje pochybnosti sa rozplynuli.
Bez toho, aby som si to uvedomil, zmenil som plány. Vykročil som do tienistej chodby, z ktorej zaznievalo škaredé pokašliavanie. To, čo ma tam ťahalo, som v tej chvíli ešte nevedel uchopiť a pomenovať. Moje nohy kráčali samé.
Z puzdra pri boku som vytiahol pištoľ Desert Eagle. Ďalšia klasika z mojej mladosti. Jej rukoväť som stískal tak silno, až ma rozboleli prsty.
Keď som došiel na koniec chodby, predo mnou sa roztvorila rozľahlá, nízka miestnosť ponorená v prítmí.
Prsty mi ochabli, pištoľ zadunela na mrežovej podlahe.
Zo šera sa na mňa dívali stovky očí.
Stovky prázdnych pohľadov.
Vedľa zhrdzavených montážnych liniek sa ako sardinky v konzerve krčili ľudské postavy. Muži, ženy i deti; všetci vychudnutí, otrhaní, špinaví. Každá jedna bytosť mala chorľavý vzhľad - prepadnuté oči, pľuzgiernatú pokožku a sinavú tvár.
Zízali na mňa, v choro sa lesknúcich očiach mali strach. Niektorí prestali pracovať, čo ich však stálo elektrošok z ťažkého kovového obojka. Ten každému z nich visel na chudom krku.
Vedel som, o čo ide. Snáď preto ma tu nohy samé doniesli.
Keď som sa vtedy dopočul, že Babička umrela, chcel som jej prichystať dôstojný pohreb. To bolo to najmenej, čo som mohol spraviť pre jediného človeka, ktorý sa o mňa v detstve na ulici staral. No keď som šiel vyzdvihnúť jej ostatky z márnice, zistil som, že žiadne neexistujú. Povedali mi, že požiar bol tak divoký, že z nej ostal iba popol, ktorý sa znehodnotil pri hasení.
Najprv som im veril. No čosi mi na tom nesedelo.
Začal som teda pátrať a zistil, že ten požiar sa udial za veľmi podozrivých okolností. Z video záznamu, ku ktorému som sa doslova prebil, bolo zjavné, že vôbec nešlo o takú spúšť.
Bolo to celé zinscenované. Ale prečo?
Aj na tú otázku som neskôr našiel odpoveď.
V podsvetí som sa dopočul o istom tajnom programe. Malo ísť o rafinované, hromadné únosy bezdomovcov, ktoré sa vraj pravidelne diali už dlhé roky. Tam však moje pátranie narazilo na dno. Nedozvedel som sa už kto, alebo prečo, by niečo také robil. Ktokoľvek za tým bol, dobre zaplatil, aby to ostalo tajomstvom. No mal som vtedy svoje podozrenie.
Stovky zúbožených otrokov pred mojim zrakom mi teraz dali za pravdu.
Akoby vo mne vybuchla sopka. S červenou tvárou a navretými žilami na krku som vykročil pomedzi rady zotročených bezdomovcov.
Ľudské mäso bolo odjakživa lacnejšie než stroje. Platilo to pred storočiami, platí to dnes. Hlavne dnes. Pokrok na tomto mieste skapal, korporácie sa vrátili do dôb temna, v ktorých blaho vyvolených záviselo od krvi postrádateľných a bezbranných.
Bol som šokovaný, no nie prekvapený. Za tie roky som toho videl dosť. Ak niečo také, ako posvätnosť ľudského života v tejto dobe vôbec existuje, megakorporáciam nič nehovorí. Biznis je biznis. Ľudskosť sa v kvartálnom reporte akcionárom nevyskytuje. Tí neboráci okolo mňa boli len číslami, ktoré krátili iné, dôležitejšie čísla.
Keď som prešiel okolo stareny s vrúcnou, vráskavou tvárou, akú mala aj Babička, z hrdla sa mi vydral zúrivý rev.
Zohol som sa k nej, vzal ju do náručia a dal sa kráčať vonku. V tej chvíli som bol odhodlaný ich tak zachrániť všetkých. No len čo som spravil pár krokov, obojok na jej krku sa aktivoval a nás oboch zasiahol elektrický šok. Pred zrakom sa mi vykresali iskry.
Padol som s ňou k zemi, no hneď som bol späť na nohách a dal sa hľadať centrálnu jednotku, ktorá obojky riadila. Našiel som ju rýchlo, no ako som sa správne domnieval, na jej ovládanie bola za potreby identifikačná karta. Zlostne som do panela udrel päsťou.
Otroci medzitým pochopili, že im chcem pomôcť. Možno tiež vycítili, že som bol kedysi jedným z nich. Svoji sa poznajú. Na ich žalostných tvárach sa zjavila nádej, ktorá tam už veľmi dlho nezavítala. Povedali mi, že raz denne sem príde dozor, ktorý im donesie jedlo a vynesie mŕtvych. Tí sa vraj nájdu na konci každej jednej šichty. Mali pravdu, aj teraz som pri montážnej linke zbadal zopár nehybných tiel.
Ako na zavolanie, kdesi na začiatku vstupného koridoru zadupotali kroky.
Na tvári sa mi rozostrel priam démonický úškrn. Z náprsného puzdra skafandra som zvučne vytasil dýku. Prilepil som sa za jeden z pilierov, čo podporoval tie nízke podzemné priestory. Triasol som sa nedočkavosťou.
Kroky sa približovali. Odhadol som správne troch návštevníkov.
Vstúpili do haly. Jeden z nich hneď pochopil, že čosi nie je s kostolným poriadkom. Prezradili ma zrejme nepatrične rozjasnené tváre otrokov. Skrytý v tieňoch za stĺpom som sledoval, ako muž v taktickej vojenskej kombinéze a s plynovou maskou na tvári siahol po samopaly. Dal sa snoriť po miestnosti.
Približoval sa ku mne. Dobre.
Krvilačný výraz na mojej tvári sa prehĺbil.
Vyrazil som, keď bol tesne pred pilierom.
Do bodnutia som dal všetku tú sopečnú zúrivosť. Predstavil som si, že práve on tu vtedy dovliekol moju drahú Babičku. Možno som mal aj pravdu.
Mieril som na srdce. Čepeľ zahvižďala a prešpikovala mu hruď. Vojak nestihol vydať hláska, taktickú vestu mu zaliala červeň.
Zvyšní dvaja boli civili, nemali zbrane. No istotne to neboli žiadne neviniatka. Podľa emblémov na kombinézach pracovali pre korporáciu, ktorá toto svinstvo zosnovala. Keď uvideli, ako som prudko vytiahol dýku z vojakovho tela, ktoré sa sklátilo na zem, upustili prepravky s jedlom a vzali nohy na plecia.
Desert Eagle zaškriekal. Neminul som.
Zohol som sa k zakrvavenému vojakovi, chladnokrvne ho prehľadal a našiel identifikačnú kartičku. Potom som prešiel k ovládaciemu panelu, autorizoval sa a vypol všetky obojky. Taktiež sa mi podarilo cezeň napojiť na ústredný bezpečnostný systém a deaktivovať zásahovú jednotku v sile.
Chorľavé tváre otrokov ozdobili úsmevy. Tá starena ma chytila za ruku, vďačne mi ňou potriasla. Pousmial som sa na ňu rovnako, ako kedysi na Babičku, keď sa so mnou podelila o jedlo.
„Poďme z tohto pekla preč!“
* * *
Ešte predtým, než som s nimi všetkými vyšiel von, zišiel som na najnižšie podlažie. Z plecniaka som vytiahol plastickú trhavinu. Kázal mi to džob, no spravil by som to aj tak. To prekliate miesto muselo skrátka zmiznúť z povrchu zemského.
Nechal som ju pri vstupe do komory s fúznym reaktorom. Na staromódnom naťahovacom budíku, ktorý slúžil ako spínač, som nastavil odpočet dvadsať minút.
Keď sa spustili ohňostroje, boli sme už v bezpečnej vzdialenosti. Zo starenou v náruči som sledoval, ako výrobná hala ohlušujúco explodovala. Studenú noc presvetlila žiara mohutných plameňov požiaru.
Pomník bol fuč, v očiach som mal z toho radostné ohníčky.
A nie len ja. Starena sa uľavene usmievala, rovnako ako všetci bezdomovci. Zhŕkli sa ku mne, priam som z nich cítil sálať vďaku.
Dokonca z neďalekej nory opäť vyšla tá úbohá líška. Aj ona sa spokojne zadívala na inferno v diaľke.
Ustaté telo mi zaplavil pocit zadosťučinenia. No iba na chvíľu. Potom som starenu opatrne zložil na zem, rozlúčil sa a vykročil smerom k ďalšiemu z pomníkov na temnom horizonte.
Stále som mal dlh, ktorý som potreboval Babičke splatiť.

Marek Grega

Marek Grega
Som Marek. Rád objavujem fantastické svety, ešte radšej ich vytváram. A najradšej prokrastinujem, preto zvyšok tohto medailónika dopíšem neskôr.

Diskusia

BlackTom
No teda! Atmosféra by sa dala krájať, popisy miest sú až desivo realistické a hlavnému hrdinovi nejde inak ako držať palce, hoci takýchto vlkov - samotárov už tu bolo.
Na prvotinu super, len v závere mi chýba kus väčšia pointa.
02.07.2024
Marco Ottra
Výborné vykreslenie atmosféry a popisy kulís. Zaujímavý hlavný hrdina. Oceňujem zabrúsenie do jeho minulosti, pekne to postavu doplňuje. Opäť som mal pocit, že to je začiatok väčšieho celku. Pre ešte väčší čitateľský zážitok mi chýbala akčnejšia zápletka. Ale hodnotím pozitívne. :)
02.07.2024
Ray Janonoff
Páčil sa mi úvod s opisom prostredia, niektoré prirovnania.
S vetou "Tak ešte raz, cieľom..." som začal tušiť military - a zároveň ma opustilo nadšenie - keby si cieľ zopakoval sám pre seba/čitateľa, no dajme tomu. Takto si dve postavy povedali to, čo dávno vedeli, ešte sa na to aj upozornili, len aby čitateľ dostal informáciu. Lenže celý dialóg s objednávateľom bol divný - nechal ho ísť na misiu bez toho, aby sa dopredu spýtal, čo si berie so sebou? Čo keby to nestačilo? Pošle mu to dodatočne do stráženého územia?
Filter bude pravdepodobne vzduchový, nie vzdušný.
Komponenty pre hviezdne fregaty - nebolo to vôbec dôležité, aj keby tam robili granule pre psy. Takto som len začal rozmýšľať čo za komponenty to sú.
Líška bol zvláštny, ale zbytočný prvok - nemala v deji žiadnu úlohu. Keby sa k nemu aspoň na konci pridala, alebo mu ona doniesla tú bezpečnostnú kartu - a potom zistí, že je to zviera s čipom v hlave a vezme ju za parťáka.
Zmienka o Novej Bratislave podobne, navnadila ma pýtať sa, čo to bude za svet a potom už do konci ani ťuk.
Gramatiku nezvyknem riešiť, ale "s obrneného vozidla" a "modul zo senzormi" mi udreli do očí.
Zhrdzavené monážne linky toho veľa nezmontujú, tento popis mi nesedí, hlavne ak ľudia na nich pracujúci nemôžu zastať ani na chvíľu.
Okamžitá premena mi nesedí, napriek tomu, že nám popíše Babičku aj to, čo sa dialo s bezdomovcami... iba nám to popísal. A keďže je žoldnier, čakám, že to s ním asi veľa nerobilo - pretože doteraz tak sám seba opisoval.
"Zvučne vytasil dýku" - toto si neviem predstaviť, jedine ak také to holywoodske cvendžanie pri tasení meča a podobne. Lenže to reálne príliš nejde a už vôbec nie, pokiaľ je puzdro na dýku kevlarové alebo aké by mohlo byť v tomto scifi zasadení.
"Čepeľ zahvižďala" - pri priamom bodnutí na srdce? Pri švihnutí mečom okej, možno aj krátka čepeľ dýky naberie švihnutím dostatočnú rýchlosť. Pri bodnutí sotva.
"Prešpikovala hruď" - tu si nie som istý, ale nie je špikovanie o tom, že narobím viac dier, ktoré plním niečím iným? Čiže jedno bodnutie mu hruď prebodne, ale neprešpikuje, ak mám správny význam.
"Desert Eagle zaškriekal" - hovorím si wtf? A potom ááá, akože eagle zaškriekal, geniálne:D Fakt krása, negatíva sa dajú napraviť, ale toto by mi nenapadlo.
A zase k detailom - vypol zásahovú jednotku pre tú jednu halu, alebo pre celú oblasť? Pretože tá mi z úvodného opisu prišla dosť veľká a plná ďalších hál s ďalšími jednotkami. Ale možno to mám chápať tak, že sa chystá oslobodiť úplne všetkých?
Dvadsať minút chôdze vyčerpaných ľudí. Nie som fyzik, ale príde mi to málo, možno dva kilometre? Vie niekto aký veľký výbuch môže mať taký fúzny reaktor /v betónovom podlaží -3 samozrejme/?
Celkový dojem, neskutočne patetické? Kebyže zachráni starenu lebo mu pripomína Babičku a aj tá mu na ceste dodýcha, no okej. Takto zachránil stovky ľudí a stále pokračuje. Zachránil ich, pretože on je zrazu citlivý žoldnier a nebudú sa takto správať k jeho ľuďom, pretože on bol jeden z nich /na ulici možno, v továrni určite nie/. Tú premenu, alebo odhalenie charakteru, ak bol taký od začiatku, som proste neveril.
Inak svet vyzerá zaujímavo /Nová Bratislava, fregaty - a pritom pred 40 rokmi bola ešte v kurze plastická trhavina, čiže sa udial nejaký skok. Chcem vedieť aký :D/
Chlapík po vojenskej stránke pôsobí dobre, technológie sú zakomponované a aj nedostatok technológie môže byť výhodou, fajn detaily.
Ospravedlňujem sa za extrémne dlhý komentár:D Ako milovník military si občas uletím na detailoch a tu boli nielen tie.
02.07.2024
Marek Grega
Ďakujem všetkým za spätnú väzbu.
@Ray: Vďaka za detailný rozbor všetkých prehreškov, očakával som ho :) Ako píšem, tento žáner som skúsil prvý krát, takže beriem, že ortodoxného sci-fi čitateľa ten text skôr irituje.
02.07.2024
Veles
Asi najviac súhlasím s Rayom, ale aj tak som dal celkom dobré hodnotenie. Bolo to trochu patetické a silno predvídateľné, ale napísané dobre :)
02.07.2024
mayo
miestami to bolo trocha pateticke a moralizujuce, ale pacilo sa mi to, aj sa dobre citalo.
opravil by som nejake drobnosti: "Kde len oko dovidelo" -> kam, "zo senzormi" -> so, "po samopaly" -> samopale, potom prebytok prechodnikov: "zväcsujúca sa ... skrývajúca ... najímajúce si" (v 2 vetach za sebou), a nejake nadbytocne slovka, napriklad: "hala plná hýbajúcich sa strojov a ohlusujúceho lomozu" -> z kontextu vieme ze sa hybu, "jednotlivé súcasti rozlozenej odstrelovacej pusky" -> vieme, ze je rozlozena, kedze vytahoval jej sucasti, "Slepý a hluchý strázca si svoj úcel splnit nedokáze" (to je uz jasne z predoslych viet). este mi nerezalo podivne vyjadrenie "ze cosi nie je s kostolným poriadkom", to znie skor ako keby tam slo o nieco nadprirodzene, nie podozrive. dal by som proste "nieco nie je v poriadku" alebo "nieco nehra".
tiez sa mi nezdalo ze by len tak od soku vypustil pistol na zem, a menil plany, "bez toho, aby si to uvedomil", kam sa podel vycvik? to by slo lahko napravit, keby si to ospravedlnil nejakym vojenskym pravidlom ktora mu dovoluje kratkodobo zmenit plan a ostrazite preskumat co sa deje, pretoze to moze ohrozit misiu atd..
a este, aerogel by ho pred termokamerou neochranil, lebo je to sice skvely izolator pre teplo co sa siri konvekciou (bola by z neho dobra termoska), ale pre infracervene ziarenie je priehladny. okrem toho, ide skor o tuhy a krehky material takze si neviem celkom predstavit ako by z neho bol zhotoveny skafander, skor len nejake casti panciera.
inac ta veta ze "Skafander z aerogélu, čo som mal natiahnutý na svalnatom tele" znela trocha akoby sa chvastal, kedze ide o rozpravaca v 1. osobe a nie v 3. kde sa taketo opisy bezne pouzivaju.
tiez by mal vypnut vysielacku, lebo aj ked je len na prijme, nejaka elektronika v nej bezi, a tu by mohli EMR senzory zachytit.
na prvu poviedku co si tu poslal je to pekna praca!
03.07.2024
Hieronymus
Mno... kde začať... Začiatok sa mi páčil, išlo to dobre, až kým nenarazil na tých ľudí. Tam mi to prestalo dávať zmysel, lebo ma nikto nepresvedčí, že v budúcnosti budú ľudské zdroje lacnejšie ako stroje. Stroj nepotrebuje pravidelne piť, jesť a keď zomrie tak sa nerozkladá a nesmrdí, o výkone ani nehovorím. Keď sa stroj pokazí, tak sa niečo vymení a znova všetko fičí 24/7. Skrátka stovky chorľavých ľudí znamenajú väčšie náklady ako stroje.
Potom prerod hlavného hrdinu. Z opisu som pochopil, že je drsný a skúsený, vie, čo spraviť a ako to spraviť v dobe, ktorá je na to najvhodnejšia. A robí to dlho, lebo mu ťahá na šesťdesiat a robí to dobre, lebo ešte nie je mŕtvy. Aby toto nejaký človek dokázal, tak musí byť chtiac, či nechtiac nemilosrdný. Možno kedysi bol rovnaký otrok, ako ľudia, ktorých zachránil, ale medzitým prešlo asi 45 rokov, počas ktorých sa musel naučiť potlačiť empatiu a súcit, aby prežil. Preto si nemyslím, že by ho spomienka na babičku zrazu zmenila a chcel by zachraňovať. Proste by ich tam nechal, nešiel tam kvôli nim, nie sú jeho problém.
Potom tá líška... Pripomenulo mi to Collateral a scénu s kojotom, ktorý prechádzal cez cestu. Tam išlo o porovnanie dvoch mužov, jeden (ten za volantom a protagonista) nechal kojota prejsť na druhú stranu, ten druhý (nájomný vrah a antagonista) keby sedel za volantom, tak kojota zrazí a ide ďalej. Píšem to preto, lebo tu by mohla mať líška presne rovnaký význam, len to nebolo využité.
Na konci ma pobavilo, že zachránil ľudí tým, že ich vyviedol z továrne do dokonale toxického prostredia.
Poviedke by pomohlo, keby boli žoldáci dvaja. Potom by aj úvodný pokec medzi nimi bol v pohode, lebo by som vedel pochopiť, že si ešte dali záverečný check a išli do akcie. Mohlo by pomôcť aj to, keby hlavná postava o otrokoch nevedela, ale jej partner áno a to by mohlo vytvoriť napätie medzi nimi, pretože HP je bývalý otrok a spustili sa tým staré traumy atď. Mohla by si medzi nimi strhnúť hádka a ktovie ako by to skončilo. Keby nebola HP od začiatku vykresľovaná ako drsný suverén, ale ako poškodený človek, ktorý už je opotrebovaný desaťročiami enormného stresu a do textu by boli vhodené náznaky, že sa to na ňom prejavuje, potom by to mohlo fungovať. Možno by s tým HP už chcela skončiť, už nechce zabíjať a preto by nedorazila líšku, na ktorú natrafí vonku a zabránila by v tom aj partnerovi, ktorý by to spravil bez zaváhania.
A keď už tam treba tých ľudí, tak by som im dal inú ako pracovnú úlohu. Mohli by byť žrádlo pre nejakého tvora, alebo by na nich mohli robiť testy, alebo niečo podobné.
Čiže keď to zhrniem, tak začiatok dobrý, ten zvyšok pokrivkával, ale napriek týmto mojím kecom sa to dobre čítalo.
03.07.2024
Ray Janonoff
@Marek Grega: Som rád, že napriek očakávaniu kritiky si do toho šiel:)
Osobne sa nepovažujem za ortodoxného scifistu (z hľadiska písania je to asi moja najslabšia oblasť, ktorú dokážem maximálne prekryť military prostredím), ale tu nebol problém so scifi ako takým. Ako spomínajú viacerí - hlavná postava, jej uveriteľnosť, jednotlivé prvky príbehu, ktoré nefungovali, alebo neboli využité.
Jednoduchá kontrola, či bol problém v žánri -kebyže ten istý príbeh posadíš do druhej svetovej/Sever proti Juhu/steampunkového Londýna - stále by sme mali tie isté problémy s extrémnym prerodom, pátosom, nevyužitou líškou napríklad.
03.07.2024
Scarecrow
Ten úvodný rozhovor mi prišiel trochu neprirodzený. Taktiež si myslím, že trošku prirodzenejšie by bolo, keby si na svoju Babičku spomenul vtedy, keď by uvidel tých ľudí uväznených v hale (alebo konkrétne tú starenu) a nie len tak z ničoho nič. Čo sa týka poviedky ako celku, napísané to bolo fajn, len tento žáner akosi nie je moja šálka kávy (čo samozrejme nie je chyba autora a ani poviedky ako takej :D ) Na konci mi ešte chýbal nejaký ten väčší zvrat.
09.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.