George

Taká je spoločnosť.
Filmová história scifi
Park bol plný ľudí. Neznášal ich. Nenávidel pach ich arogancie. Iba jeden jediný vlkolak prešiel okolo a venoval mu ustarostený pohľad. Ľudia sa nikdy nezaujímali. Ľudia boli slepí. Ľudia chceli iba svoj vlastný zisk. Tak veľmi ich nenávidel. Táto nenávisť však v zajatí otupela. Najprv sa zamerala na jeho trýzniteľa, no napokon sa celkom vytratila a zostalo iba číre zúfalstvo s odrobinkou nezlomnej nádeje.
Obojok okolo krku sa mu vždy zdal priúzky. Navykol naň, no vždy, keď mu ho Lyonel zakladal, mal chuť mu vyškriabať oči. Pokúsil sa. Odmenou mu bol tucet rán železnou palicou. Najbližší týždeň sa nevládal ani pohnúť. Vtedy schudol celých päť kíl.
Popravde, už si nepamätal, ako vyzeral kedysi. Už ani netušil, aké črty má jeho tvár. V chladnom podzemí zrkadlo nebolo. A keď ho Lyonel vypustil, vždy bol na vôdzke. V jeho moci ako nejaké zviera. Mal zakázané skrývať svoje hybridné časti. Takisto už za to okúsil trest. Bol akousi trofejou človeka, o ktorom si kedysi myslel, že ho má rád. Teraz sa mu už len slovo človek hnusilo na jazyku.
Lyonel sa s niekým rozprával. Predvádzal ho ako výstavného psa. Príhodne povedané. Jeho uši sa síce nevedeli rozhodnúť, či sa chcú ponášať na mačku alebo na psa, no chvost mal v tejto otázke jasno. Ešte ani raz za ten rok nemal dôvod ním zavrtieť. Nežil, prežíval, a aj to si želal, aby sa skončilo.
Rozhovor nevnímal. Všimol si však, že vôdzka v Lyonelových rukách klesla. Možno by jej stačilo iba trhnutie a... V posledných mesiacoch opatrne nahlodával obojok. Vlastne odkedy mu ho Lyonel nechal natrvalo a skladal iba vôdzku. Dával si pozor, aby to robil nenápadne, no nikdy si nemohol byť istý. Teraz by snáď mohol niečo podniknúť.
Nemohol sa poobzerať. Nemohol ani len otočiť hlavu, nijako naznačiť, na čo sa chystá. Srdce sa mu rozbúchalo, čo človek našťastie nemohol zachytiť. Prenikol ho adrenalín. V hlave sa mu zrodilo niekoľko predstáv, ako by to mohol uskutočniť. Bude lepšie najprv strhnúť obojok alebo sa radšej rozbehnúť a dúfať, že už je dosť nahlodaný a roztrhne sa? Jedna chyba a viac sa mu niečo také nepodarí. Už teraz ho striasalo pri pomyslení, ako ho Lyonel zmastí.
Ten bol zabraný do rozhovoru. Ešte nikdy nebol takýto nepozorný. Čo ak je to pasca? Nemohol si dovoliť pochybovať. Musel to risknúť teraz, už by nemusel dostať šancu. Opatrne zavetril. Cítil množstvo ľudí, no zároveň vedel, že naľavo, takmer celkom za jeho chrbtom, sa nachádza úzka ulička. Možno bola plná grázlov a možno bola jeho jedinou záchranou. Cítil odtiaľ bytosti a niečo mu hovorilo, že tam nájde útočisko.
Ruky mu vyleteli ku krku, strhol obojok a okamžite bežal. Lyonelovi trvalo, kým všetko zaregistroval, takže výkriky sa ozvali až o niečo neskôr, než George očakával. Až teraz mu prišlo na um, že Lyonel je omnoho väčší, silnejší, a takmer určite ho dohoní. Pri tom pomyslení sa mu do očí nahrnuli slzy. Už sa tam nechcel vrátiť. Niečo hlboko v srdci mu hovorilo, že by to neprežil. Cítil že ho naháňa celá banda ľudí. Nebolo ich do toho nič, ale to by neboli ľudia, aby nepokladali hybrida za menejcenného. Cítil sa ako zvieratko, ktoré ušlo z klietky. Slzy mu zastierali zrak, keď bežal. Najrýchlejšie ako vedel sa ponáhľal do uličky. Nesnažil sa premeniť. Bol taký slabý, že sa ledva držal na nohách, vedel, že by ho to zabilo.
Bežal, koľko vládal, no cítil, ako sa mu skracuje dych. Strach, stres a napätie mu kolovali v žilách hádam vo forme koncentrovanejšej, než jeho vlastná krv. Vedel, že prehrá, Lyonel ho chytí a tentoraz mu doláme všetky stavce. Už ho iba priviaže v pivnici o stenu a bude sa na ňom uspokojovať. Pri tej predstave mu prišlo neskutočne zle a ruky sa mu roztriasli.
Zrazu do niečoho narazil. Myseľ kričala varovanie. Cítil čarodejníka. Vykríkol a začal sa metať, keď ho zdrapili pevné ruky.
,,Hej, pokojne, je to v poriadku,“ ozval sa mužský hlas a on až teraz zaregistroval modrú policajnú uniformu. Chcelo sa mu zo srdca rozplakať. Mohlo to znamenať záchranu alebo záhubu. ,,Čo sa stalo?“ prišla otázka namiesto očakávaného rasistického „komu patríš?“.
,,Ja, ja, ja,“ panicky zo seba vyrazil slabým hlasom. Celý sa triasol a ani si to neuvedomoval. Jeho mozog zhodnotil možnú blízkosť záchrany a kolená mu vypovedali službu. Adrenalín odznel.
Počul dupot. Vetril ľudí. Srdce mu strachom poskočilo, strhol sa. Nevšimol si, kedy ho policajt podchytil, aby nespadol na zem. Rútila sa k nim tlupa ľudí, no väčšina sa pri pohľade na policajnú uniformu obrátila na odchod. Za Lyonelom zostali len dvaja. To je koniec, pomyslel si George a oblial ho studený pot, zreničky mal takmer také, ako dúhovky.
Policajt pozorne sledoval jeho reakciu. Čarodejník ho prichytil v páse, aby sa nezosunul na zem, a posunul ho mierne za seba. Potom sa obrátil k príchodzím. Prišlo mu zle. Ľudia. Naháňali toho úbohého, zjavne podvyživeného a na smrť vydeseného hybrida. Typické.
,,Ten hybrid mi patrí,“ prehovoril ten na čele. Chase sa posmešne uchechtol. Takých sa už našlo.
,,A na ktorom čiernom trhu ti k nemu vystavili vlastnícky papier?“ nadvihol obočie. Chlap trochu zaspätkoval. ,,Aj meno dodávateľa, ak by som smel poprosiť a iste budeš taký láskavý a zostaneš tu, kým tebe a tvojim kamošom vypíšem zatykač.“ Načiahol sa voľnou rukou, akoby hľadal zápisník a pero. Chlap si viac nenárokoval, no ani nezmizol. Chase ho mal už plné zuby. Ďalší z tých nechutných typov, čo berú hybridov za zvieratá.
,,No čo, vypadneš už alebo ti mám napariť pár bezpodmienečných, nech sa odučíš kupovať, čo ti nepatrí?“ zamračil sa. Chlap vyzeral stále celkom odhodlaný, tak na dôvažok zavrčal. ,,Nikto ti nemá právo predať živú bytosť,“ zlostne naňho zagánil a chlap sa konečne spakoval. V momente, keď bol dostatočne ďaleko, hybrid za ním stratil vedomie.
Keď sa prebral, boli už takmer na stanici. Samozrejme, nájduc sa v policajnom aute, prepadla ho panika. Okamžite sa začala obzerať, strach mu zastrel mozog a až po chvíli mu napadlo skúsiť dvere. Načiahol sa za kľučkou, no niečo v hlase čarodejníka za volantom ho zastavilo.
,,Kým si vnútri, si v bezpečí.“ Chase neodtrhol pohľad od cesty. Mal sto chutí zapnúť húkačku, aby predbehol kolónu, no nemal vlastne dôvod. ,,Mimo tohto auta a stanice už nie si pod ochranou polície.“ Netrpezlivo bubnoval prstami o volant, zatiaľ čo George sa váhavo stiahol.
Netušil prečo, no tento muž ho zachránil. Vďaka nemu naňho Lyonel viac nemal dosah. To uvedomenie prišlo ako úder obuškom a poriadne ho omráčilo. Na chvíľu sa zdalo, že už len predstava slobody je príliš veľká, aby sa mu zmestila do hlavy. Rukami si mimovoľne siahol na krk a strhol sa, keď nahmatal citlivú kožu, no žiaden obojok.
Chase sa snažil nezareagovať, no vidieť takýto prípad z bezprostrednej blízkosti bolo znepokojujúce. Mal šťastie, že dostal obchôdzku. Ten hybrid bol ešte taký mladý, snáď ešte dieťa, vychudnutý na kosť a zjavne zneužívaný, len Boh vie ako dlho. Nevzhľadná nízka budova konečne vplávala do zorného poľa a on si vydýchol, keď zaparkoval.
Hybridovi musel pomôcť z auta a podopierať ho cestou hore schodmi. Sotva sa držal na nohách, no bol odhodlaný. Chase si bol takmer istý, že to bude chcieť hypersenzora. Konečne sa prešuchtali do kancelárie, kde chlapca opatrne zložil na stoličku. Celý sa triasol a oči mal naširoko, no vyzeral, že vníma okolie. Prikázal mu, aby tam počkal, a vošiel do vedľajšej miestnosti. Rozhliadol sa.
,,Kde je Ro?“ zamračil sa.
,,Dnes asi nemá službu,“ pokrčila plecami Gillian. Chase zanadával. ,,Čo je?“ pozrela naňho.
,,Hybrid z čierneho trhu, našiel som ho vonku,“ stručne odvetil. ,,Kde je tá osoba, keď ju človek potrebuje?“ hundral si popod nos.
,,A, má službu, ale až večer,“ objavila Gill v rozpise. Potom sa zháčila: ,,Čo si vravel?“
Chase vzdychol: ,,Nič.“ Z chodby sa ozvalo spláchnutie a do miestnosti vstúpil hnedovlasý hybrid. Okamžite vycítil situáciu.
,,Tak to vyklop,“ vrhol na Chasea pohľad.
,,Max, práve teba potrebujem,“ vyhlásil menovaný a vyšiel, očakávajúc, že ho druhý muž bude nasledovať. Neveľký mladík pokrčil plecami a takisto vyšiel.
,,Panenka na nebi,“ zhíkol, keď zbadal hybrida chvejúceho sa na stoličke. ,,Čo tu stojíš ako kus plota?“ osopil sa vzápätí na kolegu. ,,Už si mu mal dávno priniesť deku!“ Chase sa defenzívne odpratal a Max za ním ešte zakričal: ,,A daj zovrieť vodu!!“
Georgea myklo. V otupenej mysli mu prebleslo, čo mu s tou vodou asi chcú, no veľmi mu to nechcelo myslieť. Všetku energiu spálil pri behu a teraz by bol zaspal, keby sa cítil aspoň trochu bezpečne.
Max si čupol tak, aby mu hybrid dobre videl do tváre. Vycítil z chlapca závan všetkého, čím prešiel, a takmer ho myklo.
,,Ahoj,“ polohlasom ho oslovil. Tmavé oči sa zafixovali s ostražitým očakávaním. ,,Ja som Max, robím tu hlavne zdravotníka.“ Hybrid nereagoval. Stále naňho hľadel, akoby čakal, že mu Max povie, čo od neho chce. ,,Vieš mi povedať svoje meno?“
Hybrid otvoril ústa, potom ich zavrel, zdalo sa, že sa zamyslel. ,,George,“ vyšlo z neho nakoniec zachrípnuto. ,,Alcanzar Lanca.“
,,Prepána, som ja ale odľud,“ pousmial sa Max, dúfajúc, že pomôže Georgeovi uvoľniť sa. ,,Spovedám ťa a ani ti nedám napiť.“ Vzápätí mu nabral vody do jedného z čerstvo umytých pohárov a podal mu ju. Pozrel naňho tak obozretne, až mu chcel povedať, že mu tú vodu aj ochutná, aby mu uveril, že je v poriadku. Medzitým však vychudnutý hybrid prekonal strach, či skôr jeho smäd premohol jeho nedôveru, a zdvihol pohár k perám, aby sa napil. V momente, keď sa jeho pery dotkli vody, tá sa stratila akoby tam ani nikdy nebola bývala.
Max prevzal prázdny pohár a opäť ho naplnil. Kým George dopíjal aj ten, Chase sa vrátil s dekou a kanvicou horúcej vody.
,,Pomaly, kamarát, aby ti nebolo zle,“ varoval Max, keď pohár napĺňal znovu, no vnútri sa celkom tešil. Chlapec už bol hydratovaný. Zostávalo len ešte asi pol tucta problémov.
Inštruoval Chasea, aby spravil instantnú polievku, zabalil hybrida do deky a ďalej sa pýtal. Áno, spomínal si, ako sa dostal k svojmu pánovi. Volal sa Lyonel Jarr, býval na tej a tej ulici. Opísal všetko, čo sa s ním dialo. Spomínal si aj na život predtým. Pamätal si, ako ho niekto niečím ovalil, keď sa neskoro večer vracal z univerzity, potom tmu a potom už len prepravu na dražbu. Bol, ako Chase predpokladal, jedným z nelegálnych otrokov predávaných na čiernom trhu. Jedným zo sto tisícov.
,,Kedy si sa narodil?“ spýtal sa Max. George sa už viac-menej upokojil, dýchal normálnejšie a oči mu prestali behať po miestnosti. Teraz sa sústredil na Maxa.
,,Šiesteho októbra 2002.“
Max vypleštil oči. Tá trieska pred ním vyzerala sotva na šestnásť. Potrasením hlavy sa prinútil príliš nad tým nerozmýšľať, keď do zápisu poznačil: 21 rokov. Chase priniesol pohár s polievkou. Max ju ponúkol Georgeovi, ktorý spočiatku síce jesť odmietol, no nakoniec ho premohol ukrutný hlad.
,,Ako to hodnotíš?“ pýtal sa Chase slabšieho hypersenzora.
,,Bude v poriadku,“ odvetil Max a Chaseovi odľahlo. Hybrid sa však zamračil. ,,Musím sa mu pozrieť na rany, dúfam, že ma k sebe pustí. Vyzerá to, že je zvyknutý na bitku. Musím sa presvedčiť, či nemá nič zlomené alebo možno už aj zle zrastené.“
Chase prikývol. V tej chvíli k nim preniklo Gillianino: ,,Chlapci!!“
,,Čo je?“ zastal Max na prahu.
,,Hlásenie. Odchod, hneď.“ Pevne rozdala inštrukcie.
,,Nemôžeme ho tu nechať,“ neveriacky na ňu hľadel Chase.
,,Je to z trhu,“ odvetila Gillian a pozrela mu priamo do očí. Na toto čakali mesiace. Čierny trh s hybridmi bol presýtený a obchodníci viac riskovali, aby predali, čo nahonobili. Každú chvíľu čakali, až niečo praskne. Všetko v Chaseovi sa však priečilo myšlienke nechať toho chlapca – Georgea – len tak.
,,Kto-“
,,Nikto s ním nezostane,“ prerušila ho Gillian. ,,Nás dvoch tam treba a Max bude ako zdravotník potrebný celkom určite.“
V Chaseovi sa bili pocity. Dlho sa díval sa zúboženú hybridnú tvár a premýšľal. Snažil sa niečo vymyslieť, nájsť riešenie. Ktovie, čo sa mu môže stať, kto sa sem môže dostať, čo si sám môže urobiť. Čo ak má vnútorné krvácanie?
Rozhodnutie napokon padlo. Vedel, že sa nesprieči povinnosti. Všetci traja opúšťali uzamknutú stanicu s modlitbou, aby Ro čoskoro dorazila. Ak aj ona nedostala rozkazy. Chase sa díval za miznúcou budovou s vedomím, že krv toho chlapca má už teraz na rukách. Taká bola jednoducho spoločnosť.

Avery

Avery
Autor, čitateľ, drak ;)

Diskusia

Marco Ottra
Fajn napísaný úvod do zaujímavého sveta. Keby som to mal hodnotiť ako poviedku, chýba mi tam zápletka a rozuzlenie. Trochu som bol tiež chvíľami dezorientovaný, kto je ktorá postava - dobehol k policajtovi, odrazu tam bol akýsi Chase, atď., ale potom si to sadlo. George je ale určite hrdina, ktorý by si zaslúžil ďalší príbeh. :)
01.07.2024
Veles
Škoda že je to začiatok čohosi väčšieho, čo nevidíme. Súhlasím s Marcom, bol som zmätený z policajta/čarodejníka/Chasea . Taktiež mi tam chýba nejaké to rozuzlenie, končí sa tak nijako. Bolo tam zopár slovíčok, ktoré mi nesedeli, prišli mi ako čechizmy.
01.07.2024
BlackTom
Je to hravé, je to čtivé, ale niečo mi tam chýba. Ako úvod čohosi väčšieho by to bola výborná pnpčka.
02.07.2024
Hieronymus
Takto si predstavujem prológ k románu. Prečítal by som toto a potom na ďalšej strane by bol nadpis: Po piatich rokoch. George by pomáhal hybridom a čakal by naňho veľký prípad.
Inak sa tu toho veľa nestalo a pomohlo by tomu, keby sa nemenil rozprávač, ale držali by sme sa jednej postavy. Vedelo to miestami robiť chaos.
Čiže ako prológ dobre, ako poviedka už horšie, ale je to dobrý prológ.
03.07.2024
Ray Janonoff
Za mňa to úplne nefungovalo ani ako prológ, niekde v dvoch tretinách som mal z mien guláš.
Podobne som zmätený zo spoločnosti - tak hybridi sú otroci, ale na začiatku mu vlkolak venoval pohľad. Vlkolak v ľudskej podobe? Ak áno, ako ho hlavná postava spoznala? Aké sú schopnosti hybrida a ako inak než bitkou ich majiteľ potláčal?
Namiesto odpovedí som dostal kolotoč uvažovania "čo ak" a keď sa už niečo stalo, zamotal som sa ešte viac u policajtov.
Vlastne keby to nebol hybrid s obojkom, ale človek otrok, menilo by to niečo?
A prečo je Ro tak podstatná, keď ani nepovedia prečo? (a možno povedali, len som bol už úplne stratený)
03.07.2024
Scarecrow
Nič nové sem asi nenapíšem, pridám sa k ostatným. Tiež sa mi chvíľu ťažšie orientovalo v postavách a celkovo dielo pôsobí dojmom prológu k niečomu väčšiemu. Nápad má ale určite potenciál, načrtnutý svet vyzerá zaujímavo :)
09.07.2024
Vivid
Mne sa to páčilo :) Zo začiatku mi síce chvíľu trvalo kým som zistila kto George je ale dej ma chytil a aj postavy som si obľúbila. Páčilo sa mi, že boli policajti dobrí a že medzi policajtmi mohli pracovať aj čarodejník aj hybrid. Rada by som sa s týmito postavami stretla aj v ďalších poviedkach.
09.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.