Bez slov

Len čo sa K'rael prebudil z nepokojného spánku vedel, že...
Filmová história scifi
Len čo sa K´rael prebudil z nepokojného spánku vedel, že sa stalo niečo zlé. Obloha mala ten istý temný nádych, ako keď si líhal k odpočinku, a Dravcove oči, sledujúce ho z nebeskej klenby, sa k Obeti predkov ani len nepriblížili.
Keď sa obzrel, takmer to vyzeralo, že všetko je v poriadku. Z´jarr spal na druhej strane neveľkej priehlbiny, takmer schovaný pod hŕbou deciek. Tie sa ku nemu ešte stále túlili, aj keď mali prvý lov už dávno za sebou. Každým dňom sa približoval moment, keď budú vyhnané z klanu a prinútené nájsť si, či založiť vlastnú rodinu. Povyše neho boli zase G´sra a D´zri, kúsok ďalej ďalšia dvojica, a tak ďalej. Všetko bolo v poriadku. Takmer.
Až na to, že po jeho boku neležala S´rai.
Len čo sa zobudil, načiahol sa za ňou, a chcel jej pohladiť rastúce brucho, skrývajúce ich potomstvo. Nevedel sa dočkať momentu, kedy uvidí, ako sa jeho vlastná rodina rozširuje. Prirodzene, mal aj obavy, napríklad či sa mu bude aj naďalej tak dariť v love, keďže S´raina noha sa nie a nie zhojiť, a to od zranenia uplynula už takmer celá jedna sezóna.
Preto ho prekvapilo, zároveň aj zarazilo, keď ju nenašiel vedľa seba. Labou márne prechádzal po prázdnom lôžku, nikde jej nebolo. Spánok, ktorý ho ešte chvíľu dozadu držal, sa rozpadol na prach, a na jeho miesto nastúpil strach. Nebol to však obyčajný strach, ktorý už neraz cítil počas lovu Taurov. Tento bol iný, nepríjemný, vysielal mu do mysle obrázky a myšlienky, z ktorých mu vrela krv v žilách.
Na moment netušil, čo robiť. Túžil zrevať na plné pľúca, temnote noci chcel ukázať svoje desivé tesáky, aby mu prinavrátila jeho milovanú. Vedel ale, že by si tým nijak nepomohol. Chvíľu premýšľal, či nezobudí ostatných, nech mu pomôžu v pátraní, rýchlo však tú myšlienku zatrhol.
Čo by si o ňom len pomysleli? Vari je tak neschopný, že si nedokáže nájsť ani vlastnú družku?
Napriek tomu, že ním hnev lomcoval, dokázal sa upokojiť a bez povšimnutia vykĺznuť von. Tesne pred tým, než vkročil do hustého lesa, pohľadom ešte raz skontroloval čistinu, ktorú jeho svorka okupovala už nejakú dobu. Všetci boli na svojich ležoviskách. Oheň, získaný počas poslednej búrky už dávno vyhasol, a tak na každého doliehala zima. Pri pohľade na páry, omotané navzájom chvostami, sa v ňom opäť prebudil strach o S´rai, aj nenarodené dieťa. Preto sa radšej rýchlo otočil, a vstúpil do temného, mĺkveho lesa.
***
Každý krok, ktorý K´raela približoval k vodopádu, ho utvrdzoval v tom, že sa muselo stať niečo hrozné. Okrem tlkotu vlastného srdca totiž počul len putovanie vody po kamenistom koryte, a jej následný pád dole, kde vytvárala menšie jazierko. To zvyčajne o takomto čase bolo priam preplnené kakofóniou zvukov. Húkanie sov, šplechot mláďat Taurov, hrajúcich sa na plytčine, dupot kopýt ich rodičov... Miesto, kde sa pravidelne schádzala takmer polovica lesa, zívalo prázdnotou. Dokonca ani ryby nevyskakovali nad hladinu, v snahe chytiť vážky, či iný hmyz.
K´rael netušil, čo robiť. Vôňa S´rai, ktorá ho sem priviedla, sa náhle stratila, akoby sa pod zem prepadla. Všadeprítomné ticho ho navyše znervózňovalo, na niečo také nebol zvyknutý, priam mu zaliezalo až pod kožušinu, ktorú mal z toho, čo sa deje, celú zježenú. Opäť ho schytila túžba zrevať z plných pľúc, len aby počul niečo iné, než splašený tep vlastného srdca.
Než sa však vôbec stihol nadýchnuť, v diaľke pred sebou na zlomok sekundy zazrel záblesk modrého svetla. To stačilo na to, aby to v ňom prebudilo inštinkty, a tak miesto revu stuhol s nastraženými ušami, pripravený zachytiť zvuky prichádzajúcej búrky.
Nič takého sa ale nedialo. Nepočul ani vzdialené burácanie hromu, hukot dažďových kvapiek, dopadajúcich na listy, či náhle svišťanie vetra. Miesto toho sa opäť objavilo to podivné svetlo. Nezmizlo však okamžite, ako blesk. Viacej sa ponášalo na svetlo vatry, pred ktorou niekto behá. Ešte v živote však nevidel, aby mal oheň takú prečudesnú farbu.
Ako tak premýšľal, kto by mohol mať na svedomí ten tajuplný oheň, po chrbte mu prešiel mráz. Uvedomil si, že svetlo prichádza od Hranice.
V tých miestach bol K´rael len raz, či dva razy, ešte ako malé nezbedné mláďa, dokazujúce sebe aj svojim kamarátom odvahu. Nikdy nezabudne na moment, keď po prvý krát uvideli Hranicu, tú obrovskú sivú kamennú stenu, siahajúcu až do nebies, chladnú a hrozivú, už na prvý pohľad nepriateľskú. Nik sa za ňu nikdy nedostal. Bola to brána do iného sveta, cez ktorú chodili oni.
Démoni.
Pokiaľ K´rael vedel, nik si nepamätal, kedy sa naposledy ukázali. Legendy a chýry o nich však boli stále živé, starešinovia všetkých dôkladne varovali, aby sa stránili tých miest, nech na seba neprivolajú Ich hnev. Vraj nemajú zľutovanie, sú nezraniteľní, zabíjať dokážu aj obyčajným dotykom, prekliaty je každý, kto ich uvidí… K´rael sa tým povedačkám, zdieľaným pri ohni, vždy len smial. Teraz to však bolo iné.
Zrazu ho zo zamyslenia vytrhol uši trhajúci výkrik, doliehajúci z miest, odkiaľ videl svetlo. Krv mu stuhla v žilách, srdce mu zamrelo v hrudi. Okamžite vedel komu ten výkrik patril. Bez váhania sa dal na všetky štyri, a ako blesk vyrazil za S´rai.
***
Hoci bola v pralese tma ako nikdy, K´rael letel s vetrom o preteky. Nebral ohľad na vytŕčajúce korene, uvoľnené kamene, či všadeprítomné liany, nič z toho ako keby ani neexistovalo. V mysli mal len jednu vec: S´rain výkrik, poháňajúci ho za hranice vlastných síl.
Skôr, než si to stihol uvedomiť, pred ním začal lesný porast rednúť, a opäť uvidel záblesk toho zvláštneho modrastého svetla. Zastal s nastraženými ušami, či po ňom bude nasledovať ďalší výkrik utrpenia S´rai, nič takého sa však nestalo. Nechcel ani len pomyslieť, čo by to mohlo znamenať. Načúval ešte chvíľu, počul však len akési podivné hundranie, či piskot. Nemal najmenšej potuchy, čo by mohlo byť pred ním, preto radšej sklonil svoje mohutné telo čo najviac k zemi, akoby bol na love. Pomaly sa začal zakrádať ku kraju lesa, aby sa neprezradil.
Po chvíľke sa mu podarilo nepozorovane sa dostať pod obrovský ker, z ktorého mal rozhľad na celú čistinu. Z toho čo uvidel, zostal zaskočený a zmätený.
Taury, jelene, netopiere, echolíšky… Vyzeralo to, že tu bol zástupca každého zvieraťa, ktoré prebývalo v lese. Na jeho veľké prekvapenie boli všetky zvieratá pokojné, žiadne z nich nevyzeralo byť vystrašené, či zranené. Medzi nimi dokonca zbadal aj mladého Taura, ktorého sa nedávno snažil uloviť. Taurovi sa podarilo utiecť, K´rael mu však počas súboja strhol časť kože nad krkom. Tú mal teraz prekrytú akousi jemnou bielou látkou, tesne priliehajúcou na kožu. K´rael netušil, čo by to mohlo byť. V tom sa jeden z Démonov sklonil k mladej echolíške, a začal jej tú istú podivnú látku omotávať okolo zraneného chvosta.
Démoni ani zďaleka nevyzerali tak, ako ich opisovali starešinovia. Iste, boli celí čierni, až sa ich kontúry takmer strácali, a niektorí z nich držali v rukách podivné veci, z ktorých bola priam cítiť smrť. Nesprávali sa však ako besné monštrá, túžiace po krvi a mäse. Miesto toho prechádzali od jedného zvieraťa k druhému, v rukách držali tú podivnú bielu látku, a akési menšie veci, ktoré nebolo dobre vidieť, pomocou nich im ošetrovali rany.
K´rael nechápal, na čo je to všetko dobré. Na druhú stranu si ale uvedomoval, že najbližších zopár dní bude lov ľahší, keďže tá biela látka bude zvieratá zďaleka prezrádzať. Vtom zazrel niečo, čo mu vymazalo všetky myšlienky z hlavy.
Kúsok od vatry bola S´rai, ležala na akomsi podivnom lesklom lôžku. Ruky aj nohy mala čímsi pripútané, nemohla sa ani len pohnúť, z pazúrov jej kvapkala krv. Okolo nej sa motala hŕstka Démonov. Vyzerali, že ich najviac zaujíma jej obrovské brucho.
K´rael cítil, ako ním lomcuje hnev. Avšak bizarnosť scény pred ním ho omráčila, nedokázal sa prinútiť ku pohybu. Keď však jeden z bielych démonov pristúpil k S´rai a položil ruku na jej brucho, malátnosť opadla. S mohutným revom vyrazil vpred, v očiach túžba po pomste.
Prvý Démon nemal najmenšiu šancu, šmahom prednej laby mu odtrhol hlavu. Druhého odhodil do nízkeho porastu švihnutím chvosta, tretieho pridlávil pod sebou a tesákmi mu rozorval krk.
Ostatní Démoni sa už ale nenechali zaskočiť. Z rúk im okamžite vypadli kusy bielej látky, chopili sa podivných podlhovastých vecí, ktoré im viseli po bokoch, a pred S´rai utvorili polkruh. Tá sa zúrivo metala v putách.
K´rael sa už-už chystal vrhnúť na Démonov, keď vtom dopredu predral jeden z nich, zatiaľ čo mával rukami a vydával akési podivné zvuky. Ostatní sa na neho nervózne obzerali, nakoniec sa však rozostúpili. Medzi nimi stála voľná S´rai, zranenú nohu mala omotanú tou bielou látkou. Akonáhle uvidela, že cestu pred sebou má voľnú, vrhla sa na všetky štyri a rozbehla sa do lesa, len na moment sa obtrela okolo K´raela.
Ten bol tak zmätený, až ho z toho všetkého len rozbolela hlava, preplnená novými, neznámymi myšlienkami. A tak miesto úteku pozoroval Démonov, ako postupne rozháňajú zvieratá a hasia vzácny oheň. Nakoniec s nimi ostal na čistine sám.
Tí akoby ani nevedeli, že je tam s nimi. Plece pri pleci stáli vedľa seba, utvárajúc kruh. V jeho vnútri sa nachádzal ten, ktorý pred chvíľou zabránil ďalšiemu krviprelievaniu. Pri jeho nohách ležali pozostatky mŕtvych Démonov. Až vtedy si K´rael uvedomil, že to nie sú len krvilačné tvory bez kúska rozumu. Dobre si pamätal, ako sa cítil, keď do zeme ukladal svojich rodičov. Z toho zistenia náhle posmutnel, a vydal zo seba hlboký, priam trúchlivý rev. To prinútilo zopár Démonov otočiť hlavy. Teraz si však z hláv zložili svoje masky, a tak im K´rael jasne videl do tvárí. Boli prekvapivo… obyčajné, na prvý pohľad vôbec nevzbudzovali strach, či hrôzu. Neovládal ich reč, oči však dokázal poľahky prečítať. Boli plné smútku.
Než stihol čokoľvek urobiť, na moment ho oslepil záblesk modrého svetla, a medzi Démonmi sa z ničoho nič zjavil vznášajúci sa kruh. Jeden po druhom ním začali prechádzať. K´rael čakal, že sa vynoria na druhej strane, všetci však akoby sa v momente vyparili. Posledný kruhom prešiel ich vodca, ktorý si taktiež zložil masku. Jeho tvár prezrádzala múdrosť vekov, bola ošľahaná životom i prírodou. Oči sa im na moment stretli, nebolo však medzi nimi viac nenávisti, nevraživosti, či nepochopenia. Po chvíli sa mu starec priam obradne uklonil, a prešiel na druhú stranu svetla. To sa ešte chvíľu vznášalo vo vzduchu, potom sa však aj to vyparilo, nezanechávajúc za sebou žiadne stopy.
***
Ako v mrákotách K´rael prešiel lesom, teraz sa ním už niesli tradičné zvuky. Videl niekoľko ošetrených zvierat, no neulovil ani jedno z nich. Mal niečo dôležitejšie na práci.
Premýšľal. Mozog mu pracoval tak tvrdo, až sa mu z nosa pustila krv, vôbec si to ale nevšimol.
Do táboriska prišiel v momente, keď sa Slnko vydalo na svoju každodennú púť. S´rai našiel na ležovisku, chvost mala omotaný okolo brucha. Pri pohľade na ňu sa neubránil úsmevu, zatiaľ čo mu myšlienky vírili v hlave ako uragán, neustále opakovali tie podivné zvuky, ktoré vychádzali z úst Démonov. Náhle zrazu pocítil neovládateľnú túžbu otvoriť ústa a dostať z nej slová, ktoré sa mu formovali v mysli.
"M... m-matka," vyslovil nežne.


Text je počas súťaže anonymizovaný

Diskusia

ama_rilla
Táto poviedka patrí do kategórie skončilo to skôr ako to začalo:D mala som pomerne problém sa nejako vžiť do zvieracieho hrdinu. Nie je mi jasné, kde sa to odohrávalo, čo to bol za svet, prečo zvieratá verili, že (asi) ľudia sú démoni a prečo nakoniec teda sa k nim správali ľudia priateľsky. Koniec s osvojením jazyka mi prišiel tiež taký pomerne zvláštny. Nápadu by pomohlo viac aa venovať budovaniu deja, takto to bol len nejaký útržok, rozpracovaný nápad.
08.05.2024
Hieronymus
Tu sa toho veľa nestalo a aj to, čo sa stalo a udialo bez akéhokoľvek kontextu, čiže neviem, čo tým poviedka chcela povedať. A aj pre mňa je slovo matka na konci iba WTF moment, ktorý som nepochopil.
11.05.2024
Veles
Príde mi to ako ukážkový príklad autorskej slepoty, spolu s nedostatočným betarradingom, čo je škoda.
11.05.2024
BlackTom
Zaujímavý nápad, len sa mi to ťažšie čítalo. Posledná veta výborná.
A povedal by som to na Velesa, nebyť jeho komentáru :DD
12.05.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.