Dara

Aj geokešing môže zmeniť život.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
„Mama, naozaj musím ísť na tie blbé kešky?“ začala sa rozčuľovať Amelia. „Môžem zostať pomôcť babke.“ Obrátila sa na ňu po podporu. „Že? Napríklad s obedom.“
Linda ju s provokačným úsmevom objala. „To by si stíhala aj pomáhať pri tvojom večnom ťukaní do tých sociálnych sietí?“
„Stále to isté. Ja za to nemôžem, že ty sociálne siete nenávidíš!“ Jej hnev naberal obrátky.
„Lindi, nemôže zostať tu?“ ozval som sa. „Nevidíš, kam to zase smeruje? Načo chodiť na výlet s niekym, kto o to nemá záujem. Bude len kaziť náladu.“ Tento scenár sa začal opakovať čoraz častejšie. Vinníkom nebol nikto iný, ako sám pubertálny hormón našej takmer pätnásťročnej dcéry.
„Lukáš, celý čas sedí za mobilom.“ Zdvihol som ruky, že sa vzdávam. „Bude to náš rodinný výlet,“ povedala dcére a venovala jej pusu na čelo.
„Ale mne by nevadilo, keby ostala,“ prihovorila sa babka. „Keď nechce hľadať tie tašky, tak mi môže pomôcť s obedom.“
Zasmiali sme sa. Pohladil som ju po ramene. „Kešky, babička. Nie tašky.“
Linda zavrtela hlavou. „Nie. Nech len pekne ide s nami.“ Amelia sa celá odutá vymanila z jej objatia. „Fajn! Idem do auta.“
My dvaja sme sa rozlúčili s babičkou.
„Pripravené?“ spýtal som sa, keď sme už všetci sedeli v aute.
„Áno,“ zanôtila moja milovaná manželka.
„Hej,“ zahundrala moja milovaná dcérenka.
„Tak ideme.“ Naštartoval som a vyrazili sme.
Geokešing sme objavili pred tromi rokmi práve tu na východe. Linda chcela spoznávať okolie a táto zábava bola na to ako stvorená. Hľadanie kešiek nám poskytlo množstvo zaujímavých cieľov na výlety. Tentokrát sme vyrazili k vodnej priehrade Starina.
„Ami, nájdeš nám nejaké informácie o keške? Volá sa myslím Dara, alebo tak nejako,“ požiadal som dcéru spoza volantu.
„Dobre.“ Chvíľu sme čakali v tichu. „Našla som. Čo chceš vedieť?“
„Prečítaj nám základné informácie.“ Samozrejme som približne vedel, kde je keška schovaná. Chcel som však zapojiť nášho znudeného potomka do hľadania.
„Keška sa volá Dara - Zaniknutá dedina. Jedná sa o rusínsku dedinu. Bla, bla, bla…“
„Počkaj,“ ozvala sa Linda. „Čítaj to pekne celé. Nech sa aj my niečo dozvieme.“
Začala čítať.
„A ešte zaujímavosť na záver,“ dodala vo chvíli, keď som si myslel, že skončila. „Senzitívny ľudia môžu v okolí bývalej dediny pociťovať prudké bolesti hlavy, záchvaty úzkosti, prípadne pocity slabosti. Miestna legenda hovorí, že za to môžu duchovia mŕtvych ľudí, ktorých hroby zaplavila priehrada. Vedci však dávajú prozaickejšie vysvetlenie. Pravdepodobne ide o anomálie magnetického poľa zeme.“
„Luky, nespomínal si, že tu máte aj strašidelné miesta.“ Pozrel som na Lindu. Potmehúdsky sa usmievala.
„Vôbec som nemal potuchy, že sa tu šíria takéto hlúposti.“ Fakt som to počul prvýkrát.
„Nechajte ma hádať. Mama si vyberie prvú možnosť a tatino druhú. Že?“
„Presne tak,“ potvrdil som.
„Yes. Som ja ale dobrá, brácho.“
„No, počkaj, ty brácho,“ ozvala sa Linda. „Ja nehovorím, že druhá možnosť nemôže byť pravdivá. Ja len pripúšťam aj tú prvú. Na rozdiel od tu pána neverím v také hlúposti.“
A bolo to tu zasa. Náš večný boj ezoteričky so skeptikom.
„Máš pravdu, Lindi. Vystihla si to presne.“ Uťal som ďalšiu diskusiu v tejto oblasti hneď na začiatku. Sme predsa na výlete. Zmenil som tému.
„Ale ja mám pre vás prekvapenie. Teda dúfam, že to vyjde.“
„Ale. A čo je to?“
„No dievčence, ak budeme mať šťastie, môžeme stretnúť stádo zubrov.“
„Zubrov? To vážne?“ Manželka sa viditeľne potešila. „Nevedela som, že tu žijú.“
„Stádo čoho?“ spýtala sa dcéra, čím ma vôbec neprekvapila. Svojim nezáujmom o prírodné vedy bola povestná.
„Zubrov, dieťa naše.“ Linda sa k nej otočila. „Máš štrnásť rokov a nevieš, čo je zubor?“
„Asi si matne spomínam. Niečo ako krava?“ Teraz som obrátil oči ja. „Bože, Ami. Zubor je…“
„Viem, viem. Niečo ako bizón. Len si z vás robím prču.“ Zachichotala sa. „Au! Čo robíš?“
Pozrel som sa na manželku. Usmievala sa.
Takto sme si teda cestovali. Minuli sme tri dediny a dorazili k hranici vodnej nádrže. Zastavili sme na odstavnej ploche pre autá. Neďaleko ústila stará cesta prehradená závorou so značkou zákaz vjazdu.
Vystúpil som z auta, natiahol sa a zavelil. „Tak a ďalej sa ide pešo. Ami, nezabudni vziať batoh.“
Spustil som na mobile kompas v geokešovacej aplikácii.
„Ukazuje to nejakých dvestoosemdesiat metrov,“ povedal som a ukázal som na severovýchod. „Týmto smerom.“
„Ale tati, však to je celé zarastené. To sa budeme tade predierať?“
„Nie dcérenka. Pôjdeme po ceste a verím, že ďalej nájdeme lepší priechod.“
„Ešteže tak.“
„Kam pôjdeme hľadať tie zubry?“ spýtala sa manželka.
„No to presne neviem.“ Ukázal som na auto, prichádzajúce po starej ceste. „Môžeme sa spýtať ich. Možno tu pracujú.“
Skontrolovali sme, či máme všetko. Dcéra s batohom už bola pár krokov pred nami. Vybrali sme sa za ňou.
Auto zastalo neďaleko závory. Vystúpil z neho muž, pozdravil nás a dal sa do jej otvárania.
„Prosím vás,“ oslovil som ho. „Môžem sa spýtať… Viete, dočítal som sa, že sa tu vyskytujú zubry a že je ich možné aj pozorovať. Kam by sme sa mali vybrať, aby sme ich videli?“
„Hm… No áno, sú tu zubry. Ale či ich aj uvidíte, to neviem. Ja som ich videl naposledy… no… asi mesiac dozadu… Ty ako, Ďuri?“
Chlap za volantom prikývol. „Asi tak. Ale skúste vyjsť na rozhľadňu, možno budete mať šťastie a uvidíte ich z nej.“
„Jasné,“ doplnil prvý muž a ukázal smerom odkiaľ prišli. „Choďte po tejto ceste, kým sa nedostanete von z lesa. Hneď ju zbadáte, hore na kopci. Vedie k nej aj udržiavaný chodník.“
Poďakovali sme sa a vykročili na cestu. Dorazili sme na malé rázcestie. Zastal som a skontroloval kompas. „Tadeto by sme mali ísť hľadať kešku.“
Linda zastala. „Čo keby sme išli najprv pozrieť tie zubry? Kešku pohľadáme na spiatočnej ceste. Však neujde.“
„To sa fakt budeme trepať hore kopcom na nejakú rozhľadňu?“ nezaprela sa naša dcéra.
„Jasné,“ reagovala Linda. „Videla si niekedy zubra?“
„Ale však ani nevieme, či tam budú.“
„To nevadí. Dáme si aspoň poriadnu prechádzku. Z rozhľadne sa môžeme kochať výhľadom na túto parádnu prírodu.“
„Ako inak.“ Vykročila vpred. Pozrel som sa na manželku s výčitkou Vravel som ti. „Však ide, či nie?“ usmiala sa a vyrazila za ňou.
Plynule sme kráčali ďalej. Linda sa rozplývala nad krásnou prírodou a ja som spomínal, ako tento kraj vyzeral, keď som bol ešte dieťa.
„Matne si vybavujem, že sa touto cestou normálne chodilo do dedín, ktoré už neexistujú. Potom, keď začali stavať…“
Linda zaostala. „Počkajte chvíľu.“ Oprela sa rukami o kolená a pozerala sa smerom na zem. Vrátil som sa k nej a chytil ju.
„Čo sa deje?“
„Nejako sa mi zatočila hlava. Asi mám nízky tlak.“
„Nechceš si sadnúť?“
„Netreba.“ Vystrela sa a chytila ma za plece. Zhlboka sa nadýchla. „Už to prešlo.“
„Možno je to tá magnetická anomália,“ povedala zrazu Amelia. „Alebo okolo nás prešli duchovia zatopených mŕtvych…“
„Haha, smiešne,“ zareagovala Linda dotknuto. „Vám nič nie je?“
„Nie“. Dcéra takisto zavrtela hlavou.
Napila sa vody a dala znamenie, že môžeme pokračovať. Dorazili sme na koniec lesa. Na ľavej strane síce pokračoval, ale bol viditeľne redší ako doteraz. Napravo sa pred nami otvoril priestor kopcovitých lúk, kde tu posiatych zhlukmi stromov a kríkov. Zastali sme.
„Vidí niekto tú rozhľadňu?“ prehovoril som ako prvý. Nevideli.
„Tak čo teraz?“
„Poďme ešte ďalej,“ navrhla manželka. „Možno neskôr narazíme na spomínaný chodník.“
Súhlasili sme a pokračovali. Na trávnatých pláňach sa začali objavovať ďalšie cesty, križujúce tú našu. Niesli viditeľné známky využívania ťažkými vozidlami. Hlboké brázdy od veľkých pneumatík sa nedali prehliadnuť. Linda to okomentovala patrične šťavnatými výrazmi. Po jednej z nich kráčal človek.
„Tam niekto ide,“ ozvala sa Amelia, ktorá ho zbadala prvá. „Nespýtame sa ho na tú… Onú… Rozhľadňu?“
Počkali sme zopár minút, kým k nám dorazil. Bol to mladý chlap, oblečenú mal károvanú košeľu s krátkym rukávom a zelené skrátené nohavice. Ulízaný účes a vysoké biele ponožky v pevných topánkach len zvýrazňovali jeho bizarnosť. Cez rameno mal prehodenú veľkú koženú brašňu. Oslovil nás hneď, ako sa priblížil.
„Česť práci, občania.“
Pozreli sme sa s Lindou na seba. Zdvihol sa jej kútik úst. Ale udržala dekórum, keď sa s ním dala do reči.
„Česť práci aj vám. Neviem, či nám pomôžete, ale hľadáme tu v okolí rozhľadňu. Dokonca by mal viesť k nej aj chodník.“
Zašpúlil ústa a poškrabal sa po hustých smiešnych fúzoch. „Hm… Bohužial, nie som odtiaľto, ale čo tade chodím, žiadnu rozhľadňu som tu nevidel. Ale, ak sa však nad tým zamyslím, prečo by tu aj bola.“ Ukázal za seba smerom odkiaľ prišiel. „Ale tam ďalej je menej hluku. Tam by som ju šiel hľadať ja.“
„Aha,“ pokračovala Linda. „Viete, počuli sme, že sa tu dajú vidieť zubry. Tak sme si mysleli, že budeme mať to šťastie ich zazrieť.“
„Zubry a tu? O tom neviem. Ale nie som odtiaľ, ako som spomínal. Som z Košíc.“ Znova sa poškrabal po fúzoch. „Viete, ja som novinár.“ Podal nám všetkým ruku. „Ján Zelený, Východoslovenské noviny. Zubry sú predsa v zoo. Ale tu? Hm… Podľa mňa, je tu veľa hluku.“
„Mali ich tu vysadiť pred niekoľkými rokmi. Tak som to čítal. Videl som aj fotku na webe, ktorú niekto zdieľal.“
„Hm… Smiem sa spýtať, čo tu robíte? Viete, profesionálny záujem.“
„Sme na výlete. Holdujeme geokešingu.“
„Geo čo?“
„Geokešing. Hľadanie kešiek v prírode, pri pamiatkach a tak.“
Utrel si pot, ktorý sa mu robil na čele. „Aha. Ale máte povolenie, však?“
Linda sa s nevyslovenou otázkou na mňa pozrela. „Povolenie?“ Nič také mi ani nenapadlo. „Jasné, že máme,“ zaklamal som.
„Dobre. Aj ja mám, špeciálne. Robím tu reportáž.“ Vyzeral, že je na to patrične hrdý.
„Tak to vás už nebudeme zdržiavať. Ďakujeme za radu.“
Zakýval nám na pozdrav a pobral sa ďalej.
„Aké povolenie to chcel?“ spýtala sa manželka, keď nás už nemohol počuť.
„Neviem. Možno je potrebné mať nejaké povolenie, keď chceš ísť do zakázaného pásma.“
Linda prikývla. „To dáva zmysel.“
„Vám sa nezdal ten týpek nejaký… pošahaný?“ ozvala sa dcéra.
Pozreli sme sa na ňu. „Prečo hovoríš pošahaný?“ vychovávala ju mama. „Bol možno nejaký iný. Dnes už stretneš kohokoľvek.“
„Že Česť práci, občania,“ smiala sa Amelia. Pridal som sa. „A to meno. Ako sa len volal? Modrý?“
„Ján Zelený, ty modrý,“ opravila ma Linda a začala sa smiať aj ona.
Mávol som rukou. „Prašť, jak uhoď. A kam teraz?“
„Poďme už nájsť tú kešku,“ navrhla Amelia.
„Ja by som ešte predtým chvíľu išla touto cestou.“ Dcéra už išla vzbĺknuť, ale Linda ju zastavila a pokračovala. „Keby tu nebola tá rozhľadňa, prečo by nám to tí dvaja pri bráne navrhli. A ten novinár, veď ani nie je odtiaľ.“
„Zasa je po vašom!“ protestovala Amelia, keď videla, že s tým súhlasím.
Manželka sa na ňu usmiala. „Ale predtým, ako sa pohneme, si môžeme vytiahnuť niečo na občerstvenie.“
Dcéra zhodila batoh z chrbta a podávala ho mame. „A čo také máme?“
„Pozri sa a uvidíš.“
Neochotne nakukla dovnútra. Jej úsmev prezradil, že sa mama trafila.
Pokračovali sme v chôdzi ďalej. Po asi desiatich minútach sme začuli za sebou zvuk auta. Rýchlo sa blížilo, až som v ňom rozpoznal červenú nákladnú Tatru. Uhli sme sa a počkali, kým prehrmela popri nás.
Cesta pred nami pomaly stúpala a nákladiak sa nám nakoniec stratil z dohľadu za horizontom kopca. Trvalo to ďalších dobrých desať minút, kým sme aj my vyšli na jeho vrchol. Odkryla sa nám nečakaná scenéria - na ľavej strane cesty bolo stavenisko. Stáli tam dve tatrovky. Do modrej nakladal bager zeminu z veľkej kopy, zjavne nahrnutú buldozérom, ktorý bol odstavený bokom. Momentálne tu vládla pracovná pauza. Pri známej červenej tatrovke stáli piati robotníci a o niečom diskutovali.
„Fúha,“ ozval som sa. „Tu sa ešte niečo stavia? Pri takom hluku asi fakt žiadneho zubra neuvidíme.“
„Poďme sa spýtať aspoň na tú rozhľadňu.“
„Prečo zas…“ reagovala Amelia, ale radšej ďalej nepokračovala.
Zišli sme dole kopcom. Medzi chlapmi vládla viditeľne družná nálada.
Zbadali nás. Jeden z nich, snáď najtučnejší človek, akého som na vlastné oči videl, nám vyšiel oproti. Pripomínal mi jedného plyšiaka - ovocného vitamana zo starej reklamy. Ešte aj nos mal taký malý a guľatý.
„Dobrý deň,“ privítal nás rusínčinou ako remeň. „Tak to ste asi vy, čo sa na nás máte prísť dnes pozrieť.“
„Exkurzia,“ ozval sa niektorý z jeho kolegov a všetci sa začali smiať. Zjavne vtip, ktorému rozumeli len oni.
„Dobrý deň, páni,“ pozdravil som s úsmevom po slovensky, aby rozumeli aj dievčatá. „Sklamem vás, ale asi nebudeme tá exkurzia, ktorú čakáte. Sme na výlete a len sa tu tak prechádzame.“
„Aha… Vedúci nám povedal, že nás dnes niekto príde pozrieť.“ Chlapík síce prešiel na slovenčinu, no originálny prízvuk si zachoval.
„Vy asi nie ste odtiaľ, keď si to tu tak obzeráte? Domáci tu na výlety veľmi nechodia.“
„Nie,“ ozvala sa manželka. Sme z Bratislavy a tu sme na návšteve u manželovej mamy.“
„No… Tak to by som na vás nepovedal, pani. Také pekné ženy, ako vy, máme len tu u nás na východe. Že chlapi?“ Ozval sa hromadný súhlas.
„Vy ale viete pekne klamať.“
„Ja hovorím vždy pravdu. A vidno, že aj dcéra je po mamine. Že Milan?“ Obrátil sa na najmladšieho člena partie, snáď dvadsaťročného mladíka.
„Povedz niečo, veď ty máš stále novú frajerku!“ Chlapi sa zjavne dobre bavili.
Rozhodol som sa zmeniť tému. Ešte by mi tu náhodou zasnúbili dcéru s miestnym plejbojom. „Vidím, že ste v plnom nasadení. Čo to tu vlastne teraz robíte?“
„Kladieme odvádzacie potrubie. Ťažká robota, to vám poviem.“ Potom hrdo ukázal na červený nákladiak. „Ale, pozrite sa, čo nám dnes prišlo. Nová Tatra 815.“
„Pekná.“ Potvrdil som mu to, aby som ho neurazil. Mne to totiž nič nehovorilo.
„Tak. Hlavne je silná! Že chlapi? Tie staré stoštyridsaťosmičky sú oproti tomu hovno.“ Smiešne si chytil ústa. „Pardon, pani.“
„Asi máte pravdu. Tuším takáto tatrovka vyhrala niečo na pretekoch Paríž Dakar.“
„To ja neviem. Ja som len obyčajný robotník. Ale viete koľkokrát sme tú stoštyridsaťosmičku už museli vyťahovať, lebo zapadla?“
Manželka sa dotkla môjho ramena.
„Páni, viete, hľadáme rozhľadňu. Vraj by tu v okolí mala niekde byť.“
„Myslíte posed? Hm… Neviem o nijakom. Ale ja nie som odtiaľto, tu Maťo je z vedľajšej dediny.“
Oslovený robotník sa poškrabal po hlave. „No… Najbližší posed je hen až za Ruskovom. A to je poriadne ďaleko odtiaľto.“
„Aha. Asi sme mali zlú informáciu. No aspoň sme sa prešli. Prepáčte, že sme vás vyrušili pri práci.“
„Nám to nevadí. Máme aj tak prestávku. Kocháme sa tuto našim novým krásavcom. Pozrite sa, akú má…“
„Anton, niekto k nám ide,“ prerušil ho jeden z robotníkov. Otočili sme sa smerom, kam ukazoval.
„Máte ďalšiu návštevu,“ povedal som Antonovi. Bol to náš známy novinár.
„Česť práci, súdruhovia,“ pozdravil, keď došiel k nám.
„Akí sme my len súdruhovia,“ odpovedal ako vždy Anton. „To si nechajte pre papalášov.“ Obzrel sa okolo seba a dodal: „Veď my sme len švárni chlapci z východu. Je tak?“ Ozval sa smiech a súhlas.
Novinár sa usmial. „Som novinár z Východoslovenských novín.“ Prešiel ku každému robotníkovi a podal mu ruku. „Ján Zelený, je moje meno.“ Manželka sa ku mne naklonila a šepla: „Vravela som ti, že sa volá Zelený a nie Modrý.“
„Viete, súdruhovia, bol som poverený spraviť článok o tom, aké to tu je a tak chodím, zapisujem, rozprávam sa s ľuďmi a fotím.“
„Takže, to vy budete tá exkurzia.“ Znova hromadný smiech. Do šľaka, čo majú stále s tou exkurziou?
„Takže, nech sa darí páni a zbohom.“ Chceli sme sa už rozlúčiť a ísť.
„Pán novinár, keďže fotíte, urobíte nám tuná s touto milou rodinkou nejakú fotečku?“ opýtal sa pán Anton.
Pozrel na nás. „Samozrejme. My sme sa už stretli. Výletníci s povolením.“ Povedal to akýmsi zvláštnym sprisahaneckým spôsobom. Partia sa na seba uznanlivo pozrela a niečo si zahundrali.
Postavili sme sa k tej novej tatrovke. Novinár nás naaranžoval - chlapi sa chytili za plecia a my sme si kľakli pred nich. Novinár vytiahol z brašny historický foťák.
„Fúha, aký fotoaparát,“ neudržal som si poznámku.
„To si píšte. Toto je najnovší Pentacon. Priamo z Nemecka.“ Bol na svoju techniku zjavne hrdý.
Objal som Lindu a dcéra nahodila jednu z tých moderných selfie tvárí a pridala znak véčka. Novinár zdvihol foťák a odfotil nás. Srdečne sme sa rozlúčili a pobrali preč.
Rozhodli sme sa vrátiť a hľadať kešku. Voľným krokom sme prešli kopec, viacero rázcestí, až sme sa dostali k lesíku.
„Sme tu dobre?“ spýtal som sa dievčat. Skúsil som kompas na mobile.
„Mali by sme,“ odpovedala manželka.
„Apka hlási, že tu nie je GPS signál. A pozerám, že ani mobilný.“
Amelia už mala mobil v ruke. „Ani ja tu nemám signál.“ Pozreli sme sa na Lindu. „Predpokladám, že ani ja, keď nemáte ani vy.“ Napila sa z fľaše, ktorú držala v ruke. „Tak čo ďalej?“
„Čo tak vybrať sa k autu a odtiaľ sa skúsiť dostať ku keške. Tam bol signál aj GPS.“
„Ako povieš.“
Vošli sme do lesíka a pokračovali v chôdzi. Konečne sme ju zbadali - závoru cez cestu so značkou zákaz vjazdu.
„Do riti!“ nahradilo v okamihu moje plánované „No konečne“. „Kde je naše auto?“ Rozbehol som sa dopredu, prebehol okolo závory a zastavil sa pri hlavnej ceste. Žiadne auto. Do riti! Čo teraz? Začal som chytať paniku.
Otočil som sa ku dievčatám. Práve prichádzali ku bráne.
„Ukradli nám auto!“ kričal som, keď som šiel späť.
Linda videla, aký som nahnevaný a snažila sa ma ukľudniť.
„Mne sa to nezdá,“ ozvala sa Amelia. „Sme na správnom mieste?“
Lepšie som si prezrel okolie. Naozaj! Mala pravdu. Až teraz som si všimol, že táto cesta ústi do hlavnej cesty úplne inak, ako na mieste, kde sme zaparkovali.
„Fakt,“ povedala Linda. „Tá brána vyzerá byť nová. Tá, pri ktorej sme zaparkovali, bola hrdzavá. Takisto, auto stálo na odstavisku a tu žiadne nie je.“
Padol mi kameň zo srdca. Linda ma pohladila po tvári, ako keby ho počula. „Ty náš streser.“
„Nevrav mi, že si sa tiež nezľakla. Čo iného sa dá myslieť, než že ho ukradli.“
„Ale hej, zľakla. No už je dobre. Vráťme sa a nájdime správne miesto.“
Objal som dcéru. „Ešte, že ma máš, ty môj zákonný zástupca,“ povedala a krásne sa na mňa usmiala.
Išli sme späť. Skúšal som GPS, ale stále tu nebol signál. Kým som sa tým zaoberal, trochu som zaostal.
„Tati, poď sem!“
Linda sa opierala o kolená a dcéra stála pri nej. Dobehol som k nim.
„Čo je? Zase sa ti spravilo zle?“
„Hej. Zatočila sa mi hlava.“ Vyrovnala sa a napila vody.
„Už je lepšie?“
„Asi hej.“
Obzrel som sa okolo seba. Boli sme inde ako pri prvom prípade. „Keď sme tade išli pred chvíľou, bola si v poriadku?“
„Áno, bola som v pohode. Čo tým myslíš?“
Radšej som nechcel na nič myslieť. Začalo sa tu, na môj vkus, diať až príliš zvláštnych vecí. „Na nič. Asi to bol zase ten tvoj nízky tlak.“
Neodpovedala a dala sa na pochod. Pridali sme sa.
„Ty kokso,“ vypadlo z Amelii, ktorá bola v tom momente pred nami. Dobehli sme ju a pozreli na miesto, kde ukazovala.
„Ty kokso,“ zopakovala Linda.
„Ty kokso,“ pridal som sa aj ja.
Rozhľadňa.
„No sláva, predsa sme ju našli!“ zvolal som. No dievčatá moje nadšenie nezdieľali.
„Mne sa tu už vôbec nepáči. Rodičia, poďme odtiaľ preč.“
„Ja začínam byť tomu takisto naklonená.“ dodala manželka. „Predtým tu nebola.“
„Ale musela byť,“ namietal som. „Len sme ju nevideli.“
Dcéra, úspešná účastníčka diskusných súťaží vo svojej škole, začala argumentovať. „Ako nevideli? Pred chvíľou sme tade išli. Keby tu bola, tak by sme ju videli.“
„Ja ani neviem, či som sa tým smerom pozeral. Vy ste si isté, že ste sa tam pozerali?“
„Asi áno. Teda nie. Neviem, už si to nevybavujem.“ Videl som na Lindinej tvári zmätok. Amelia mlčala.
„No vidíte. Určite sme ju nezbadali kvôli tomu porastu, čo pri nej rastie a zakrýva ju z jednej strany.“ Nebol som si tým ale vôbec istý. Ale iné vysvetlenie som fakt nemal. „Pôjdeme k nej…“
„Nie!“ prerušila ma dcéra.
„Nechaj ma dohovoriť. Pôjdeme tam, nie je to ďaleko. A z nej môžeme uvidieť naše auto.“
„To je dobrý nápad,“ podporila ma manželka.
„Ako vždy! Nikdy na mňa nedáte!“ Chápal som jej rozčúlenie. No chcel som nájsť auto. A toto bola podľa mňa najrýchlejšia cesta.
„Tatino, ale potom už žiadnu kešku hľadať nebudeme. Prosím.“
Pozrel som na manželku. „Nebudeme,“ odpovedala jej namiesto mňa.
Vybrali sme sa teda k rozhľadni. Tráva nám siahala takmer ku kolenám a mierne stúpanie nás ani obzvlášť neunavilo.
Bol to skôr malý posed, niečo ako domček na stračej nôžke. Dali sme sa stúpať po rebríku. Ešte nevyšla ani Linda a dcéra už kričala, že vidí naše auto.
Naozaj. Pekne stálo pri hlavnej ceste. Neďaleko bol kostol s malým cintorínom. Videl som aj cestičku, ktorú sme vyšľapali, keď sme sem prišli. Smerovala… Do frasa, smerovala k lesíku, z ktorého sme vyšli. Do toho lesíka, za ktorým stálo naše auto. To auto, ktoré tam predtým nebolo. Otočil som sa k dievčatám, že im to poviem, ale prerušila ma manželka.
„Pozrite, tam sú nejaké zvieratá. Sú to zubry?“
Nevedeli sme to rozoznať. Napočítal som dvadsaťtri kusov. „Celkom pekné stádo. Škoda, že nemáme ďalekohľad.“
„Nevadí, kochajme sa aspoň krásnym výhľadom,“ uzavrela to Linda.
Čakal som, kedy naša dcéra vydá zo seba to svoje uštipačné koch, koch.
„Nepohli sa?“ spýtala sa namiesto toho. Po chvíľke už bolo jasné, že áno. Blížili sa k nám. Zvieratá boli stále väčšie a väčšie.
„Sú to zubry! Paráda!“ zvolal som.
„A idú k nám,“ dodala Amelia.
„Ty brďo, fakt.“ Linda sa otočila ku mne. „Nezrámujú nás aj s týmto posedom?“
Nadšenie vyprchalo a prepadli ma obavy. „Čo ja viem?“
Už sme počuli ako dupocú. Blížili sa rýchlo. Fakt to boli obrovské zvieratá. Držali sme sa okraja zábradlia a cítili sme, ako vibruje. Ako keby sa na nás valili tanky.
Asi päťdesiat metrov od nás sa náhle stočili a začali sa vzďalovať. O päť minút z nich boli znova len bodky.
Celý čas sme ich len ticho pozorovali.
„To bola paráda,“ vzdychla si manželka.
„Si píš, že hej.“ Amelia držala v ruke mobil. „Mám to natočené. Všetci z toho padnú na prdel.“
„No čo dievčatá? Ideme? Kým si to nerozmyslia a nevrátia sa.“
Súhlasili. Zišli sme dole kopcom smerom k cintorínu. Obišli sme lesík a dostali sa až k hlavnej ceste. Ami sa rozbehla k autu. Roztiahla ruky a objala predný kufor.
„Naše autíčko, naše,“ opakovala dookola.
Nasadli sme do auta a vyrazili domov. Podvedome som pridal. Začalo mi totiž škvŕkať v žalúdku.
*
Sedeli sme všetci za stolom a vychutnávali si obed. Popri tom sme babičke rozprávali naše zážitky. Keď sme hovorili o novinárovi a novinách, pre ktoré pracoval, babka si na niečo spomenula.
„Východoslovenské noviny? Tie sme odoberali ešte za socializmu.“ Ukázala prstom hore. „Na povale by ich mali byť celé kopy.“
Obrátila sa na vnučku. „Vieš, tvoja teta, keď bola malá, zbierala noviny.“
„A kde presne sú?“
„Hore je taká veľká drevená škatuľa. Tam boli niekedy uložené.“
„Idem tam.“ Zdvihla sa a utekala na povalu. My sme zatiaľ počúvali babku a jej historky z obdobia výstavby priehrady.
Amelia došla aj s hŕbou novín v rukách. S úľavou ich plesla na vedľajší stôl a začala si v nich listovať. Babička vstala a odišla pripraviť niečo sladké ako dezert. Linda začala upratovať stôl.
„Mami, ako sa volal ten novinár?“
„Myslím, že Ján Zelený. Prečo?“
„Tiež som si tak nejako myslela.“ Vzala noviny do rúk a otočila sa k nám. „Tuto, hneď na hlavnej strane je veľký článok. Má nadpis - Starinská priehrada, veľkolepé dielo socialistických rúk. Autor článku je Ján Zelený.“
„Z ktorého roku to je?“ spýtal som sa.
„Počkaj… Je to 1986.“
„To je teda náhoda.“
Vstal som zo stoličky a pomáhal manželke pozbierať všetko zo stola.
„Nie!“
Dcéra hodila noviny na stôl a utekala do vedľajšej izby. Tam sa posadila na zem a oprela sa chrbtom o skriňu.
„Čo je Ami? Čo sa ti stalo?“ Podišiel som k nej.
„Povedzte mi, že to nie je pravda! Povedzte!“ Rukami si zakryla tvár. Začala chytať hysák.
„Čo Ami? Čo nie je pravda?“
„Tam! Pozrite sa tam!“
Otočil som sa k manželke. „Amelia!“ skríkla rázne. „Kam sa máme pozrieť?“
„Do novín!“
Manželka sa otrávene otočila a nahla sa nad stôl. Ja som chytil dcéru za plecia a snažil sa ju upokojiť.
Tresk!
Zľakol som sa a otočil sa za zvukom. Linda stála pri stole medzi rozbitým servisom na zemi. Doširoka otvorené oči hľadeli na našu dcéru. Rukou si držala ústa. Bolo vidieť, ako naprázdno prehltla.
„Mama! Nemôže to byť pravda. Že nie?“
Vstal som a podišiel k manželke.
„Lindi.“ Zatriasol som ňou. „Linda!“ Otočila ku mne hlavu. „Čo vám je?“ Nahnevane som pozrel na stôl. Prisunul som si otvorené noviny k sebe. Čo je v nich také hrozné? Na ľavej strane bolo pokračovanie článku z prvej strany. Zrnitá čiernobiela fotka nejakého riaditeľa výstavby. Na ďalšej boli ľudia v stavebných prilbách a za nimi hrádza. Naši socialistický hrdinovia - hlásal nadpis na druhej strane. Pod ním asi desať fotiek. Dvaja robotníci pred bagrom. Štyria s lopatami. Piati pred tatrovkou…
„Čože?“ Sklonil som sa aby som lepšie videl. Mráz mi prešiel po celom tele. Pozrel som na dievčatá.
„Že to nie je pravda? Že? Tató!“
Chcel som ju ukľudniť a povedať, že to nie je pravda. Veľmi som chcel. Preskočil som pohľadom na Lindu. Stále bola v šoku.
Opäť som sa pozrel na fotku v tých poondiatych novinách. Či je to pravda? Čo sa to tu deje? Prečo je v zažltnutých novinách zrnitá fotka tatrovky s piatimi robotníkmi, pred ktorými kľačia traja ľudia - muž, žena a dievča, ukazujúce véčko do záberu?
Otočil som sa.
„To… To sme my…“

Juraj Des

Juraj Des
Človek, ktorého baví scifi, horor a fantastika. Takisto písanie.

Diskusia

Veles
Taká Karikovka, by som povedal, ale v dobrom tentoraz :D Na začiatku som sa trochu strácal, že kto hovorí. Dej mne osobne odsýpal trošku horšie ako pri predchádzajúcich poviedkach, ale nič strašné. Možno zopár chýb a nejaké čiarky tam chýbali, nie som si istý.
Čudujem sa, že im to neprišlo skôr podivné, veď kto už len dnes koho zdraví Češť práci? (Okrem Blahu). Celkom dosť skoro som odhadol, že tam bude nejaká verzia cestovania v čase. Príde mi to trošku zvláštne, že nikto si nič nevšimol, predsa len museli mať nejaké modernejšie oblečenie, nehovoriac o smartfónoch. Koniec nebol zlý, ale keďže bolo jasné o čo sa jedná, nemal taký ten wau efekt, ktorý by si to žiadalo. Inak celkom dobré :)
03.09.2023
ama_rilla
Mne táto poviedka až tak nesadla. Ako píše Veles, príbeh odsýpal pomalšie, mala som dojem, že sa tam toho akosi málo deje. Nejaké tie časopriestorové anomálie som očakávala už keď tam bola spomenutá pasáž, že niektorí citliví ľudia zažívajú na danom mieste nevoľnosti a pod. Poviedka nebola napísaná zle, dialógy boli fajn, uveriteľné. Akurát ten dej ma veľmi nezaujal. Záver mi potom prišiel taký ťažko uveriteľný - keďže sa vlastne rodine nič nestalo, tak som tomu zdeseniu dcéry veľmi nepochopila. Ak mala poviedka vyvolať v čitateľovi nejaké napätie alebo strach, tak u mňa sa to nepodarilo. Ak to teda mala byť taká hororová poviedka, tak by som popracovala na budovaní napätia. Skrátka pridať tam niečo, čo dokáže emocionálne vtiahnuť čitateľa.
03.09.2023
Lucika
Mne to prišlo, ako by to bol začínajúci autor. Čo je v pohode, atmosféra bola celkom fajn vykreslená, ale bolo tam viac vecí, ktoré by sa dali vylepšiť. Dosť často sa opakovali vety typu: usmiala sa, povedala...
Odseky boli zle delené. Každá postava má mať svoj odsek. Potom niekedy konanie či hovorenie dvoch postáv splývalo v jednom riadku. Napr.:
„Že Česť práci, občania,“ smiala sa Amelia. Pridal som sa. „A to meno. Ako sa len volal? Modrý?“
Inak rozprávanie kľudne mohlo byť v tretej osobe, lebo z jeho pohľadu sme aj tak nič podstatné nevnímali.
Zvláštne mi prišlo, že on odtiaľ pochádzal a nebolo mu čudné, že na mieste, kde mala byť priehrada, bolo ešte len stavenisko.
Novinár síce zareagoval na geokešing ale úplne prepočul vetu predtým, kde Lukáš spomenul fotky zdieľané na webe. Muselo mu aj to prísť zvláštne.
Keška bola vlastne úplne nepodstatná pre príbeh. Mohli ísť rovno pozrieť stádo zubrov :) a tak isto by som vyhodila aj tú pasáž, kde bola Amélia hladná a nakukla do ruksaku. Jednak neviem, čo tam našla a jednak to bolo úplne jedno :D
Inak, ale keď som to začala čítať, tak som si myslela, že tam pri priehrade budú strašiť duše mŕtvych. To by bolo tiež celkom zaujímavé, ako by sa to mohlo vyvinúť :)
A na konci mi Améliina reakcia prišla prehnaná, na teenagerku by som skôr tipovala, že bude z toho paf, ale nie vydesená na smrť. A aby matka zareagovala otrávene, keď je jej dieťa v takom rozpoložení mi tiež neprišlo úplne vhod :D
Inak potenciál to malo, len treba doladiť niektoré veci.
03.09.2023
Kasiopejka
Poviedka pekná, bavila ma, témou mi brnkla na strunu. Koniec bol predvídateľný a taký nejaký stručný. Autor sa mu mohol ešte trocha viac povenovať.
04.09.2023
Hieronymus
V tejto poviedke sa toho veľa rozpráva, ale málo povie. A vlastne sa tam nič nestane. Dúfal som v nejaký twist na konci, ale nič. Škoda, lebo aj keď nápad nemusí byť originálny, vždy sa z neho dá veľa vytrieskať, ak sa k nemu autor pokúsi pristúpiť neošúchane. Tu som veľmi skoro pochopil, kam sa to bude uberať a uberalo sa to tam hrozne pomaly, až som si hovoril, nech postavy už prejdú k veci. Ale ak to bola autorova prvá poviedka tu, alebo v živote, tak v pohode, treba skúšať a on sa to zlepší.
04.09.2023
BocianSara
Prechádzky po lese, ktoré vedú do iného času ja veľmi môžem :D Trochu sa mi zdá prehnaná reakcia dcéry na konci ale na druhú stranu je tínedžerka a netuším ako by som ja reagovala pri zistení, že som cestovala časom a takmer sa nevrátila späť.
Nesúhlasím úplne s predošlými komentármi - mňa to bavilo a tešila som sa na scénu kde sa nájdu na fotografii :) Úvodom to nabáda k duchárčine ale bola som príjemne prekvapená keď bolesti hlavy neznamenali, že je Zelený iba duchom. Ešte ako ostatní nechápu, že sa osoby v minulosti nezamýšľali nad modernými prvkami - naše postavy riešili ako boli ostatní divní len medzi sebou ale robotníkom ani novinárovi ani slovom nenaznačili, že by niečo nebolo v poriadku. Predpokladám, že to bolo rovnako z druhej strany - všimli si to len to nespomenuli primamo.
04.09.2023
Martin Hlavňa
Nápad bol fajn. Cestovanie časom vie vypáliť zaujímalo. Páčilo sa mi, že sa tam rodina dostala len tak náhodou. Začiatok začínal sľubne, ale takmer okamžite ma z toho vytrhla časť "pomáhať pri tvojom večnom ťukaní do tých sociálnych sietí". Slovné spojenie mi tu prišlo dosť neuveriteľné. Matka by asi povedala "do mobilu". Pri pubertálnom dievčati sa dá polemizovať, či je to uveriteľné, alebo nie, ale ani u nej mi to až tak nesedí. Linda na mňa celkovo pôsobila dialógmi menej uveriteľne ako ostatné postavy. Naopak, veľmi sa mi páčilo, že babka povedala "tašky" namiesto "kešky". Tam bolo krásne ukázané ako dané vyjadrovanie a neznalosť pojmov sedí k veku postavy. Po jazykovej stránke mi ešte vadilo časté opakovanie slov. Najmä spojenia "som", "sme", "tak." V rámci remeselnej časti by som zapracoval ešte aj na budovaní napätia a dynamiky. Pripájam sa k tomu, že príbeh mi ubiehal pomaly.
***
V rámci príbehu som sa viackrát pozastavil. Niektoré časti pôsobili ako balast - načo boli napríklad v príbehu ľudia, prechádzajúci závorou? Ak vedel otec o zubroch, mohol sa dopočuť aj o rozhľadni. Alebo by to mohla Amelia vygoogliť. Čo našla Amelia v batohu? Buď by som to chcel vedieť (ak mi to má viac vykresliť charakter postavy), alebo to tam nemusí byť vôbec. Tajomstvo poviedky bolo vyzradené, hneď ako ich novinár pozdravil a preto sa u mňa úplne rozsypalo odhalenie na konci. Mimochodom v tom závere našla Amelia pomerne rýchlo tie správne noviny. Ako ju to vôbec napadlo?
Ako čitateľ by som možno ešte rád vedel, čo bolo spúšťačom cestovania v čase. Prečo to malo citeľný vplyv iba na matku a nie na ostatné postavy, keď cestovali tiež? Inak v rámci celkového dojmu pôsobí poviedka ako veľmi dobrý základ.
16.09.2023
Martin Hlavňa
Mimochom teraz mi napadlo. Prečo sa poviedka volá Dara?
16.09.2023
Martin Hlavňa
Mimochodom teraz mi napadlo. Prečo sa poviedka volá Dara?
16.09.2023
Tom Hotep
Jediným problémom tejto poviedky bol ľahko predvídateľný koniec. V momente keď padla veta: "Česť práci, občania." mi bolo jasné, že rodinka si zacestovala v čase. Miestami mi to tiež prišlo až príliš rozťahané, ale inak šlo o veľmi pekný príbeh a dobre sa čítal.
07.10.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.