Lesom

Ocitol sa tam, kde nikto nechce byť.
Podporte scifi.sk
Zacítil ich. Vlčí pach k nemu priniesol slabý vietor. Rozbehol sa k skalám napravo. Maľby na jeho chrbte ho hrýzli, varovali ho, blížili sa. Začul šuchot popadaného lístia, vlci bežali. Posledné tri rýchle kroky a liezol hore, najvyššie ako vedel a narazil na jaskyňu. Kľakol si, meč a štít položil vedľa seba a čakal na vlkov. Jeden z jeho strážcov – maľba vlka - ich chcela vidieť. Cítil teplo, ako sa maľba presúvala ku krku.
Mohlo ich byť päť. Vrčali a snažili sa nemu dostať, ale nakoniec to vzdali a odišli preč. Muž počkal kým si bol istý, že sú ďaleko a vydal sa loviť potravu.
Potichu kráčal, tráva tlmila jeho kroky, kríky sa jemne otierali o jeho nohy.
Pohyb. Niečo malé prebehlo po tráve. Vzduchom zasvištal oštep a ozvalo sa krátke zapištanie. Muž bude dnes večerať zajaca.
Ráno vstal, nadýchol sa chladného vzduchu, zbalil si veci. Hrubá, hrejivá látka, na ktorej spal, meč v pošve, tenký nôž zabalený v koži a liečivé korenie v malej kapsičke. To všetko zviazal dokopy a tenkými popruhmi a prehodil si cez plece. Oštep a štít uchopil každý do jednej ruky a zoskočil na zem pod jakyňou.
Kráčal lesom, ktorý postupne hustol ako dav, ktorý nechcel, aby ním prešiel. Často zavadil o konáre, zakopol o korene stromov. Chlad okolo neho narastal, koruny stromov nad ním bránili slnku ohriať priestor pod nimi. Prešli hodiny, kým sa dostal na čistinu a pocítil na tvári slnko. Neponúklo mu veľa tepla, zapadalo. Ucítil vlhkosť a blížiaci sa dážď. Prešiel rýchlo čistinou a znova zmizol v lese.
Stromy v tejto časti lesa nestáli tak blízko seba a muž uvažoval nad tým, že by si spravil prístrešok, ale na druhej strane si uvedomoval, že by sa mal pokúsiť prespať na strome. Celý deň nenarazil na nič, čo by ho ohrozilo, ale zároveň nenarazil ani na nič živé. Ako keby niekto vyhladil všetkých tvorov v lese. Nebyť šusťania listov v korunách a občasného praskania stromov kráčal by v úplnom tichu. Dravci akých poznal by nikdy nespôsobili také ticho. Nebolo by v ich záujme sa pripraviť o všetkú potravu.
Zastavil sa na mieste.
Nebol sám.
Niečo sa plížilo k nemu. Cítil to. Zachytil pach, ktorý nepoznal. Ťažký, zvierací pach za jeho chrbtom, ale nie blízko. Sedemdesiat krokov od neho.
Cítil na koži ako sa maľba vlka presúva do pravej ruky, rovnako ako maľba zubra do ľavej. Jeho strážcovia sa ho pripravovali brániť.
Muž zhodil z pleca svoje veci, zobral meč do ruky, druhou uchopil štít. Otočil sa smerom odkiaľ cítil zviera. Štít pred telom, ruka s mečom voľne zvesená.
Pach sa blížil, počul tiché našlapovanie. Potom ticho. Zviera zastavilo.
A vyrazilo. Hnalo sa k nemu, dupot ťažkých nôh drvil konáre a lámal kríky.
Muž zreval z plného hrdla a zabúchal plochou meča o štít. Rev a buchánie preťalo ticho v lese, doslova ho naplnilo svojím zvukom a prehnalo sa ním ako povodeň.
Zviera prudko zastavilo. Muž nevedel, kde presne je, ale odhadol to na dvadsať krokov medzi nimi.
Muž znova zabúchal mečom o štít a vyrazil vpred. Rýchlo kráčal a pravidelne vykríkol bojový pokrik. Počul kroky pre sebou. Vzďalovali sa. Postupne ich prekrývalo šusťanie listov a kvapiek dopadajúcich všade okolo. Hustý ďažď skryl posledné zvyšky ťažkých krokov, ktoré vydávalo zviera.
Muž prišiel na miesto, kde stálo. Zostali po ňom hlboké a veľké stopy. Chvíľu postál na mieste, ale zviera ušlo hlboko do lesa.
Zobral si svoje veci a pokračoval ďalej lesom.
Prespal na strome. Naštastie nepršalo dlho a podarilo sa mu trochu vyspať. Skrehnutý zoskočil zo stromu a počas toho, ako si zahrieval svaly, rozmýšľal, ktorým smerom sa vydať. Nechal to na náhodu, otočil sa okolo svojej osi na päte a ktorým smerom sa zastavil, tým išiel.
Les postupne redol, stromy nahrádzali vysoké kríky s ostňami trhajúcimi oblečenie. Muž sa musel cez niekoľko takých presekať.
Detský hlas.
Začul ho. Maľba vlka ho pohrýzla do hrude. Varovanie.
Prechádzal od stromu k stromu a snažil sa vyhýbať kríkom. Blížil sa k detskému hlasu. Už vedel rozoznať, že hovorilo malé dievčatko.
„Ty si dobrý, dobrý psíček.“ Ozval sa hlások. Sálala z neho láska, akú len môže mať dieťa voči živému tvorovi.
Muž však cítil pach ako včera v lese.
Vyšiel spoza kríkov a s mečom a štítom v ruke. Dievča a tvor otočil hlavu k nemu.
„Nech ti Asan požehná,“ Povedalo dievčatko. „Chceš ho aj ty pohladkať?“
„Som boh, ty odídeš.“ Zaznelo mužovi v hlave. Otriasol ním strach, pevnejšie chytil meč a štít.
„Dievča, zapchaj si uši.“ Povedal muž.
Dievčatko stálo a nehýbalo sa. „Urob to.“ Povedal muž.
„Dobre,“ Povedalo. Muž počkal kým to spraví a zabúchal mečom o štít. Zvuk preťal ticho lesa. Dievčatko odpadlo. Zviera sa rozbehlo preč, vrážalo do stromov, ktoré sa ohýbali po dotyku s jeho telom. Muž chvíľu stál nehybne na mieste. Dievčatko ležalo na zemi, stále v bezvedomí. Nikto okrem nich dvoch tu nebol. Muž zobral dievčatko na ruky a vydal sa smerom k dymu, ktorý zacítil v diaľke.
„Zlož ju na zem.“ Mladý muž s oštepom v ruke stál dvadsať krokov od neho. Ďalších desať mužov všetko sledovalo spoza hlineného domu. Niekoľko bolo ozbrojených malými nožmi.
„Dievča skoro zožralo zviera, iba ho tu nechám a idem ďalej.“ Povedal muž.
Mladík chvíľu nič nepovedal. „Volám sa Dansún, máš meno?“
„Raiv.“
„Nechaj tu dieťa a odíď.“
Raiv položil dievčatko na zem, otočil sa chrbtom dedine a kráčal preč.
Začul kroky za sebou, potom zvuk ako preniká oceľ telom. Otočil sa a videl Dansúna nad dievčatkom, jeho oštep zabodnutý v jej malom tele. Zdesene sledoval ako z nej Dansún vyťahuje oštep a znova ho zabodáva.
Raiv vytasil meč z pošvy a stiahol si štít z chrbta. Vyrazil proti Dansúnovi. Mladík sa ani nepohol, ale desať mužov, ktorí predtým stáli za domom, teraz vystúpili pred neho. Odhodlané tváre, pripravení bojovať na smrť.
Raiv sa zastavil, meč zhora opretý o štít, ktorý držal pred telom.
„Nerozumieš tomu.“ Povedal Dansún pokojne. „Odíď, alebo ťa zabijeme.“
Raiv stál na mieste. Nerozumel tomu, to čo sa stalo ho vydesilo a rozzúrilo zároveň. Ale chcel tých mužov zabiť? Chcel zjednať spravodlivosť? V tomto kraji nikdy nebol. Nikdy o ňom nepočul. Nechcel tu byť, nechcel nikoho zabiť. Chcel odísť a preto kráčal k lesu a kráčal, keď vošiel medzi stromy a kráčal, kým nenarazil na čistinu, kde zacítil pach ako včera v lese.
„Zabili ju kvôli tebe,“ Ozvalo sa mu v hlave. „Nechal si zabiť boha. Ja som boh. Si môj.“
Raivovi sa roztriasli ruky, skameneli nohy. Chlad mu prenikol do kostí a cítil, že sa rozplače. Nevedel myslieť, cítil len des. Vnútorne sa rozpadal, hlas v jeho hlave sa ozýval naliehavo. Nútil ho obrátiť proti sebe svoj meč a vaziť ho do seba až po rukoväť. Tlačil naňho, nedával mu inú možnosť, bral mu nádej.
Raiv zreval. Z plných pľúc, ako keby už nikdy v živote nemal zrevať. Tlak poľavil, vrátil sa mu cit do rúk. Chytil meč, chytil štít. Udrel mečom o štít. Udrel silno, štít vydal zvuk, aký ani Raiv ešte nepočul. Zvuk, ktorý by zastavil rieku a rozlomil horu napoly.
Hlas v jeho hlave stíchol.
Stál pred ním chlapec. Nemal oči, nemal zuby, jeho ústa pripomínali čiernu jamu. Zatackal sa, padol tvárou na zem a nehýbal sa.
Raiv okolo seba počul šuchot, ťažké laby dopadali na suché lístie. Krúžili okolo neho, ale nepribližovali sa.
Raiv vykročil k chlapcovi a prebodol ho. Zvieratá medzi stromami zajačali, rýchle kroky smerom od neho, zmizli v lese.
Deň nikoho a nič nestretol. Tichý les ho sledoval, občas započul prasknutie vetvičky ďaleko za ním. Preto spal na stromoch, preto putoval s mečom a štítom v ruke.
Na dedinu narazil náhodou. Vyšiel z húštiny a ocitol sa desať krokov od domu z dreva. Komín nedymil, ale z domu cítil život.
Otvorili sa dvere a nízka žena vykročila k nemu.
„Ako si sa sem dostal?“ opýtala sa vystrašene. Obzrela sa za neho, les jej spôsoboval hrôzu.
„Nemal by som prejsť lesom?“
„Dlho sem nikto neprišiel. Roky.“
Raiv ticho čakal, či povie niečo ďalšie, ale mlčala.
„Narazil som na zvieratá, aké som nikdy nevidel, na dedinu, kde zabili malé dievča, ktoré som predtým zachránil pred jedným takým zvieraťom.“
Žena zadržala dych.
„Potom som stretol znetvoreného chlapca, ktorý tie zvieratá ovládal a musel som ho zabiť.“
Žena sa strhla. „Ty si zabil boha?“
„Zabil som chlapca.“
Žena prikývla.
Odviedla ho do domu a dala mu chleba a vodu. „Jedz a pi, hneď sa vrátim s mliekom.“
Nechala ho v dome. Raiv dojedol a prešiel rukou po stole z drsného dreva. So ženou tu žili deti. Kedysi. Už roky nie.
Dvere sa rozrazili a domu vbehlo niekoľko mužov. Raiv by nikdy neurobil tú chybu, že by nechal meč a štít ďaleko od seba. Prvého muža zrazil úderom štítom, na druhého namieril meč. Muži sa zastavili, sledovali ho, odhadovali.
„Nikto ešte nezabil boha sám,“ povedal vysoký muž s vidlami v rukách.
„Zabil som chlapca.“
„To je v tomto kraji to isté.“
„Odchádzam.“
Nikto sa nepohol, aby mu uhol. Všetci ticho stáli.
„Z našej osady zmizlo šesť detí a vrátili sa ako prízraky, ktoré nás zabíjali. Teraz prídeš ty a tvrdíš, že si jedno také dieťa zabil.“
„Ľahké to nebolo.“
„Nás muselo byť naňho desať, aby sme to zvládli. Ako si to zvládol ty?“
„Urobil som všetko, aby som prežil.“
Vysoký muž pevnejšie uchopil vidly. „Neverím ti,“ povedal. „Ale zmizol chlapec a ty pôjdeš s nami ho hľadať. Pôjdeš prvý a keď narazíme na prízrak, ukážeš nám ako si ho zabil.“
Raiv nič nepovedal, ale uvedomil si, že vonku pred domov stáli ďalší muži. Mohlo ich byť dokopy dvadsať. Priveľa na boj.
Preto prebehol k oknu, vyskočil ním von a bežal do lesa. Počul ich za sebou, ale rýchlo to vzdali, báli sa lesa.
Raiv sa zastavil a ticho v lese naňho dopadlo ako kameň. Kde sa to ocitol? Pred týždňom prešiel tiesňavou, vtedy cítil les, v ktorom počul líšky a hraboše, vtáky v korunách stromov. Od stretnutia s vlkmi to všetko zmizlo, vytratilo sa ako sa vytratí sneh po jari.
Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol. Pobúchal mečom po štíte, len slabo, zo zvyku. Vydal sa neznámym smerom. Dával si pozor, aby sa už nepriblížil k žiadnemu obydliu. Na les padla hmla, potichu kráčal. Zastavil sa. Kroky. Niekde pred ním sa niekto predieral lesom. Začul pridusené výkriky, cítil strach a paniku.
Vyrazil vpred.
Výkrik, potom hlas, ktorý niečo hovoril. Nerozumel mu. Blížil sa k nemu. Mužský hlas. Prosil.
„Nie, nie. Eme, nie, nerob mi to.“ Prosil muž.
Muž ležal chrbtom opretý o strom. Osemročný chlapec v otrhaných, deravých šatách stál nad ním a bodal ho nožom. Muž ho zúfalo a vydesene sledoval, ako bez váhania zabára oceľ do jeho tela. Z rán mu tiekla krv, kropila jeho šaty, kropila chlapca, ktorý neprestával bodať.
Chlapec otočil hlavu k Raivovi.
„Toto chceli, chceli ma. Pomáham im.“ Prehovoril hlas v Raivovej hlave.
Chlapec sa otočil späť k mužovi a Raiv si až teraz uvedomil, že muž je chlapov otec.
Pohyb za ním. Stál po vetre, zviera nie, preto o ňom nevedel. Ale iba stálo, možno ho sledovalo, možno čakalo na chlapca, kým skončí.
Raiv vyrazil proti chlapcovi, ten sa rozbehol medzi stromy, zviera sa pohlo za Raivom. Skočilo, ale Raiv sa zohol a preletelo nad ním. Mečom mu presekol šľachy na zadnej nohe, zviera zastonalo a noha sa mu podlomila. Pokračoval bodnutím do brucha. Ustúpil, buchol plochou meča o štít.
Druhé zviera sa k nemu hnalo sprava, uskočil, sekol ho po hlave, meč hladko prenikol lebkou a zviera dopadlo na zem mŕtve. Otočil sa k prvému zvieraťu, ktoré sa trochu pozviechalo, ohnalo sa po ňom labkou s dlhými pazúrmi. Raiv uhol a zároveň sekol mečom po labe a udrel štítom zviera do hlavy. O pol kroka ustúpil, aby si urobil priestor na silné seknutie po krku zvieraťa. Druhé mŕtve telo na chladnej zemi.
Kľakol si na zem a hľadal chlapcove stopy. Našiel ich a vydal sa po nich. Viedli medzi paprade a plazivé kríky, nakoniec ich stratil.
Koľko takých detí tu môže byť? Z jednej dediny zobrali osem detí, koľko z druhej?
Zacítil dym. Vietor ho priniesol z diaľky. Vydal sa tam, ale už z toho miesta vedel, čo ho tam čaká. Prešiel okolo posledných stromov a vstúpil na čistinu. Dvadsať mužov ležalo na zemi, ich zbrane im zostali v rukách, alebo boli porozhadzované po okolí. Rovnako ako ich telá.
Niekoľkí z nich by sa nedali označiť za ľudí, tak boli znetvorení. Krv čerstvo páchla. Cítil moč a výkaly. Niekoľko fakieľ dohorievalo.
Raiv prešiel medzi mužmi a spoznal vysokého muža zo ženinho domu. Patril k tým, z ktorých zostalo najmenej.
Zostal stáť na mieste a počúval. Nikto neprežil.
Hľadal stopy. Okrem stôp mužov našiel stopy zvierat a malé detské stopy.
Veľa detí zabilo mužov. Veľmi veľa. Raiv odhadoval ich počet na najviac desať, ale detí museli byť desiatky.
Otočil sa na päte a rýchlou chôdzou prechádzal lesom. Striehol na podozrivé zvuky v lese, ale ten ako vždy mlčal. Občas k nemu jemný vietor zavial pach krvi, ktorú nechal za sebou.
Kráčal hodnú chvíľu, keď zacítil pach. Ľudský, dokonca ho poznal.. Žena z dediny.
Prešiel okolo stromu, za ktorým sa skrývala, prudko sa otočil a priložil jej meč k hlave.
„Nie, nie, prosím!!“ Vykríkla, mala strach v očiach.
Raiv nič nepovedal. Bola tu len ona, cítil to.
„Chcem ísť s tebou.“
„To by som nerobil.“
„Prosím, prosím. Zomriem tu. Všetci tu zomrieme.“
Raiv nevedel, čo na to povedať. „Ja ťa predtým nezachránim.“
„Pomôž mi, prosím.“
Nechcel jej povedať nie. Priveľa ľudí dnes zomrelo.
„Budeš ticho,“
Žene odľahlo. Naradostene vykríkla a objala ho.
Zvyšok dňa kráčali, takmer sa nerozprávali, lebo ju hneď na začiatku tak rázne zahriakol, že sa neodvážila prehovoriť, kým sa nezotmelo a nenašli dobrý strom na prenocovanie.
Obaja sa zakrútili do svojich látok.
„Ďakujem.“ povedala žena. Predstavila sa ako Eya a poďakovala mu už najmenej stokrát. Raiv na to povedal to isté, čo deväťdesiat deväťkrát predtým. Nič.
„Kedysi sme boli takí šťastní, tak veľmi sme chceli žiť.“ Hovorila Eya.
„Už nechcete?“
„Kedysi sme hladovali, jedli sme jeden druhého. Prvá zima nás stála toľko dobrých ľudí. Vtedy Sarlak povedal, že sa o to postará a potom sme nehladovali.“
„Čo spravil?“
„Povedal bohu, nech nám dá úrodu a úroda bola. Zrazu,“ pousmiala sa. „Len tak. Ale boh chcel obetu, chcel dieťa.“
„Dali ste mu ho.“
„Dali,“ slza jej skĺzne z líca a dopadne na tuniku. „Potom chcel ďalšie a ďalšie, až sme mu nedali žiadne. A boh nás začal týrať, strašiť a obrátil deti proti nám.“
„Toto boh nerobí.“
„Robí,“ povedala prekvapivo nahlas. „Nám to spravil.“
„Neviem koho považujete za boha, ale boh sa vami netrápi. Nás je veľa a nevidí nás všetkých a už vôbec nás nepotrebuje trápiť. Niečo ste si privolali na seba.“
Eya ticho ležala.
Obaja zaspali.
Na svitaní vyrazili ďalej. Raiv ich viedol k jaskyni, v ktorej prespal prvý deň v údolí. Bez slova postupovali údolím.
„Vidíš to?“ Opýtala sa Eya.
Nemusel to vidieť. Na tom mieste stála dedina, kde zabili dievčatko. Dym ho štípal v nose a cítil v ňom smrť.
„Ideme ďalej.“
Eya chcela niečo povedať, ale okríkol ju a rýchlo išli ďalej.
„Aj oni verili v bohov.“ Povedala Eya večer na strome.
„Tiež hladovali?“
„Ako my. Bohovia zariadili úrodu aj pre nich. Tiež za deti.“
Svoje duše ste sľúbili zlu, ktoré si teraz povedalo, že vás už nepotrebuje pre svoju zábavu, pomyslel si Raiv.
Zaspal, aj keď žena ešte niečo hovorila.
Zobudil sa skôr ako žena, ešte bola tma, ale počul zvuk pod stromom. Zviera vetrilo a hľadelo hore.
Nikto neodíde, ozvalo sa mu v hlave. Si môj, ona je moja, som boh.
Žena sa s trhnutím prebudila. „Čo sa deje?“ hlas jej preskakoval od zdesenia. „Oni sú tu.“ Vykríkla, pohla sa a s krikom spadla zo stromu. Raiv sa ani nestihol pohnúť jej na pomoc. Tvrdo dopadla na zem, zavrčanie a potom jačanie. Zviera ženu chytilo do zubov a mykalo ňou ako s bábkou. Praskanie kostí a jačanie prestalo.
Som boh, ozval sa znova hlas.
Raiv ucítil ako mu niekto berie štít.
Nepotrebuješ štít, nepotrebuješ meč.
Niekto za jeho chrbtom si prezeral jeho meč, prehadzoval si ho v rukách.
Raiv pomaly dýchal. Počúval hlas, cítil tlak v hlave, ktorý stúpal a prechádzal do bolesti. Strácal cit v rukách, v nohách, ako keby patrili niekomu inému. Toto už poznal, zažil to a nebál sa toho.
Som boh a ty si môj.
Ja viem, kto si, Raiv.
Ja viem, čo si obetoval, bude to viac ako potešenie ťa poraziť.
Obetoval si zrak, aby si prežil, ale preto ťa vyhnali.
Zabil si vlastné deti, lebo si vedel, že ich budú mučiť.
Bude to potešenie ťa poraziť, si iný ako sluhovia.
Raiv sa ešte raz pomaly nadýchol a vytlačil hlas zo svojej hlavy. Bolesť ustúpila rýchlo ako mávnutie rukou. Tvor nemal úplnú pravdu. Bol slepý, ale aj tak videl. Jeho zmysly ho naučili vidieť bez očí. Ľudia vidia, čo chcú vidieť. Jemu zrak neskreslí skutočnosť odohrávajúcu sa pred ním. Niekedy by povedal, že vidí lepšie ako vidiaci.
Raiv sa naklonil k tvorovi, ktorého cítil pred sebou. Pach zvierat z lesa. Počul ako pískanie vzduchu prechádza medzi jeho krivými zubami, cítil, ako ho sleduje vypleštenými očami bez viečok. Uškŕňal sa, užíval si zdesenie, ktoré vyvolával.
„Ty nie si boh, ja som tvoj boh.“ Povedal Raiv a bodol tvora pod bradou a tlačil nôž hore, až prenikol do hlavy.
Chrčanie, mykanie nohami.
Deti okolo vystrašene plakali.
Raiv odkopol tvora a siahol za seba, kde cítil meč. Uchopil ho za čepeľ a porezal sa, keď si ho stiahol k sebe. Dieťa, ktorého ho držalo udrel do tváre a nechal padnúť dole. Naprázdno švihol okolo seba mečom a niekoho zasiahol. Zadunel štít o konár, padal dolu. Raiv skočil za ním. Dopadol, urobil kotrmelec, nahmatal štít a pripravil sa na útok.
Nič sa nestalo a Raiv nečakal, či sa niektoré dieťa, alebo zviera spamätá zo šoku. Rozbehol sa do noci.
Bežal dlho a pľúca ho boleli, ako keby mu niekto do nich zaťal nôž. Nohy sa už prepletali jedna cez druhú. Cítil ich za sebou. Spamätali sa rýchlo, rýchlejšie ako čakal. Nevedel kde je a smer iba tušil. Nadýchol sa k poslednému behu a po troch krokoch vrazil do skaly. Omráčený spadol na zem. Tackavo sa postavil sa a začal liezť na skalu.
Narazil na jaskyňu. Našiel ju, ale zomrie v nej.
Deti a zvieratá už stáli pod jaskyňou. Detské hlasy mu brázdili hlavou a nedovoľovali mu jedinú myšlienku. Keby bol pri sile, oddýchnutý, vedel by ich vytesniť, ale teraz nevládal dýchať, srdce mu chcelo vyskočiť z hrude ako splašený jeleň.
Raiv si pokojne sadol. Deti a zvieratá otočili hlavami doprava, lebo odtiaľ sa ozvalo zavíjanie z mnohých vlčích hrdiel.
Vytiahol meč z pošvy a brúsil ho zatiaľ čo sa z dola sa ozývalo chrčanie a nárek detí.
Dúfal, že ich vlci zabijú všetkých.
On počká, až to všetko skončí a odíde odtiaľto, z tohto zatrateného rajského údolia.

Hieronymus

Hieronymus
Nadšený autor

Diskusia

Arcey
Má to skvelú atmosféru, to sa musí uznať. Aj príbeh je dobrý, aj záver. Akosi som sa ale v tom strácal, niektoré veci boli vysvetľované nejak ťažkopádne, ani to meviem dpbre vysvetliť. Možno zato mohla tá štruktúra viet a skladanie slov, nesadli mi veľmi. A poviedka mala veľa nezodpovedaných otázok.
11.11.2022

Veles
Chýbajú tomu opisy, tak by som to asi najlepšie vystihol. Príbeh zaujímavý, aj ten koniec, ale niečo tomu chýbalo. Odkiaľ uteká Raiv, čo znamenajú tie zvieratá na chrbte... je tam dosť otázok. Sú tam aj chyby, a pričasto sa tam opakuje povedal, povedala a podobne. A vo veľkej väčšine dialógov by som vetu neukončoval bodkou, ale čiarkou.
13.11.2022

Lucika
Pekny pribeh, aj ked som bola miestami trosku zmatena. Napr. ak bol slepy, nemohol pockat na to, kym si dievcatko zakrylo usi, lebo by nevedel, ci si ich naozaj zakrylo. A celkom som asi nepochopila co za hlas mal v hlave a kto bol ten boh. Inak to ale bolo zaujimave citanie, aj napatie pekne budovane
13.11.2022

Hieronymus
Veľká vďaka za komentáre. No, kde začať... Opisy sú ťažkopádne, lebo je slepý, nemohol som to opisovať klasicky, musel som si predstaviť, ako by svoje okolie vnímal slepý človek, ale zároveň, aby nebolo z opisov očividné, že nevníma okolie zrakom, lebo som chcel, aby to bol zvrat. To som mohol zvládnuť výrazne lepšie, ale chcel som si skúsiť, čo z toho viem vytiahnuť. Hlavná postava bola opísaná dosť slabo, dúfal som, že by to pomohlo atmosfére, ale je pravda, že som si dodatočne uvedomil, že som o nej nepovedal dokopy nič. No a k tomu dievčatku... reálne som vždy, keď to po sebe čítal, počul v hlave vetu, že jej zašuchotal odev, keď zdvihla ruky k ušiam a podľa toho Raiv vedel, že si ich zakryla. :D
15.11.2022

Ray Janonoff
Čitateľ čítal, potom na chvíľu prestal, vrátil sa k čítaniu, urobil si kávu, čítal, popritom pil kávu a krútil hlavou, čítal ďalej. Čitateľ chcel čítať, ale vlastne sa mu nechcelo, tak čítal, hoci videl, že to príliš nejde...
Asi v tomto duchu bol môj hlavný problém s textom. Mohlo to byť zaujímavé, minimálne živé maľby na koži som chcel vysvetliť, no ani neviem, či to bolo objasnené. Množstvo slovies popisujúcich úkony, ktoré tam hádam ani nemuseli byť, ma odradilo, takže hoci som to na druhýkrát dočítal, bolo to nasilu (viem, nedávno to písal Veles mne).
Základná myšlienka bola vlastne celkom fajn, len utopená v tom, čo robil. Slová sa dosť opakovali, príklad z konca - vrazil do skaly, začal liezť na skalu, narazil na jaskyňu, deti a zvieratá stali pod jaskyňou, detské hlasy... Podobne, ako bolo spomenuté, sa opakovali aj slovesá.
Mám pocit, že by možno pomohla prvá osoba, keďže väčšinu času je sám a trochu vnútorného monológu by urobilo opis konania zaujímavejším.
16.11.2022

Olex
Ahoj,
mne sa spôsob podania príbehu páčil, ja mám rozprávkové rozprávanie rada. Akurát neviem, prečo nebolo možné opísať všetko, čo sa okolo hlavnej postavy dialo a ako to v krajine vyzeralo, keď je príbeh podaný cez vševidiaceho rozprávača. Veď pokojne mohol hendikep hlavnej postavy rozprávač odkryť až nakoniec, nevidím v tom žiadny problém, aj tak by to prekvapilo. Toto strohé opísanie diania by dávalo zmysel, len ak by ho popisovala hlavná postava, čili rozprávač by bol priamy. Myslím si, že nie je vôbec potrebné hrabať sa v hrdinovej minulosti, ani nie je potrebné vykresľovať svet, či ako to v tomto svete funguje. Každé ďalšie priblíženie prostredia a fungovania sveta by akurát vytvorilo ďalších desať otázok. Ani to nebolo pre príbeh potrebné. Chcelo by to opraviť chyby, určite ich nájdeš. Napr. - ako sa vytratí sneh po jari – až po jari?
19.11.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.