Múza

Múzy (gr. Μουσαι - Músai) sú v gréckej mytológii ochrankyne umení...
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
„No pohni si, kde si toľko,“ hovorím sám sebe, zatiaľ čo pozerám na prázdny dokument vo Worde. Cider je naliaty, Power Writing playlist pustený, pohodlne som usadený, čakám len na ňu.
Moju Múzu. Ktorá má dnes celkom dosť veľké zdržanie. Už je štvrť na osem a stále sa neukazuje, čas sa mi kráti a ja nemám zatiaľ ani slovko napísané. Zúfalo prekliknem na scifi.sk, a takmer hypnotizujem dnešné tri témy. Samy o sebe nič moc, no dúfam že sa mi podarí ich nejako spojiť dokopy, aby z toho vzniklo niečo dobré.
„Ja viem, ja viem, za vysoké body v PnPčkach nič nedostanem, ale poteší to na duši,“ vravím sám sebe, a snažím sa zahnať narastajúci strach. Čo ak nepríde? Možno sa niekde zdržala, čo ak sa na mňa vykašľala, alebo ešte horšie, podvádza ma s niekým iným?
„Prosím neopusti ma, čo budem bez teba robiť? Veď to si môžem ísť hneď hodiť slučku!“ naliehavo prosíkam, no bez reakcie, stále som tu sám, tá prázdna stránka sa mi vysmieva! „No čo, bez nej ti to dnes nejako nepíše, no nie?“ priam počujem ako sa mi rehoce. Neznášam ju, protiví sa mi pohľad na prázdny papier i stránku, najradšej by som ju hneď zaplnil, hoci aj zbytočnosťami, ako sú napríklad moje myšlienky. Nie, netreba strácať nádej, veď ona príde, ja to viem! A čo že už je pól ôsmej, písal som už aj neskôr! V tom to zbadám!
„Ja chuj! Veď ja mám zase nastavený ako typ písma to šľaktrafené Calibri!“ vykríknem a rýchlo to prepínam na jej obľúbené Comic Sans MS. Niektorí ľudia úplne nespravodlivo odsudzujú tento typ písma, no ja naň nedám dopustiť. S ním sa mi najviacej darí, len s ním píšem tie najlepšie, teda ako sa to vezme najlepšie, poviedky. A len tento typ písma akceptuje moja Múza. Počkať, čo to bolo?
„Haló, Múza?“ nesmelo sa pýtam a pátram po nej očami, keď v tom ju vidím. „Konečne si prišla! Och, ani nevieš aký som šťastný že ťa vidím!“ hovorím celý natešený, keď v tom sa pozriem na čas. Trištvrte na osem! Bohovia dobrotiví, dajte mi silu!
„Ako, pripravená?“ spýtam sa jej nežne, na čo sa ona len usmeje a do mysle mi začne posielať nápady.
„To je skvelé, tipujem že toto dostane veľa bodov!“ poviem a začnem zúrivo písať. Príbeh sa predo mnou rozprestiera ako tapiséria či plátno, na mne je len zaznamenať ho. Nebojte sa, nevyzradím vám ho, koniec koncov, prečítate si ho neskôr na stránke, treba byť len trpezliví. No mám pocit že by som vám mal ozrejmiť niekoľko vecí týkajúcich sa mojej múzy. Veď ktovie, možno sa potom aj vám zjavia vaše vlastné múzy. Ale moju mi neberte!
Takže, kde by som začal... No jasné, na začiatku to bude asi najlepšie, však?
---
„Miro, ja ti to hovorím, mňa tu normálne jebne. Presne tuná ako stojím, normálne ma vyjebe keď nám nedonesú nejakú robotu,“ hovorím môjmu predákovi počas jednej extrémne nudnej nočnej šichty v mojej milovanej fabrike (názov nepoviem, nebudem im robiť promo zadarmo).
„Nepreháňaj Jaro, furt to len sľubuješ a nič z toho, ja ti to už neverím,“ so smiechom mi odpovie a odbehne preč. Zostávam teda sám, znudený a unavený, a to je ešte len pól jedenástej! Do mobilu ma už nebaví pozerať, upratovať si pracovisko už vôbec nie, a vyrezávať totemy som začal až o niekoľko mesiacov neskôr.
„Jebne ma! Predsa musí existovať niečo, ako sa môžem teraz zabaviť!“ hovorím si sám pre seba a sadám si na krabicu vysúšadla. Už po niekoľký krát vytiahnem telefón a znovu ho zamknem, nič nového tam nie je, a nemám so sebou nabíjačku, takže musím šetriť baterku (z tejto chyby som sa našťastie už poučil).
„Jebať, idem si aspoň „vercajch“ poupratovať,“ vzdychnem nakoniec, a načiahnem sa po nádobku, v ktorej je môj „vercajch“, alebo inak povedané všetko čo potrebujem na prácu, plus pár vecí ktoré som si, dá sa povedať, privlastnil. Kliešte malé aj veľké, šraubovák, imbusové aj klasické kľúče, blitzky, asi tak milión pier a fixiek... a úplne na spodku on. Môj zošit, do ktorého som si zapisoval všetko potrebné keď som sa zaúčal.
„Na čo ťa tu ešte furt mám? Môžem si akurát tak lietadielka z teba robiť,“ povedal som si a listoval som ním. Zaplnených bolo ani nie prvých desať strán, zvyšné strany boli prázdne. Prázdne, nie čisté, pretože aj tam sa dostal ten šľak trafený prach čo tu stále poletuje! No nič, zas odbieham.
Nakoniec som sa dostal až na poslednú stránku. Bol na nej symbol, ani už neviem kedy som ho tam nakreslil. Môžem vám poskytnúť len jeho hrubý opis, na viac moje schopnosti nestačia. Vyzeralo to ako číslo deväť zobrazené na kalkulačke, ale poležiačky, a nožičku to malo pretiahnutú. Viem, slabý opis, ale musí stačiť aj ten.
Ako som sa tak na ten symbol pozeral, prišla mi na um myšlienka. ,Čo keby som zase skúsil písanie?´ preblyslo mi hlavou. Nebol by to môj prvý pokus, možno teraz by som napísal aspoň niečo krátke. Ale po minulých skúsenostiach som bol dosť skeptický.
Ja a písanie... mali sme komplikovaný vzťah v minulosti. Už ako malé decko som sa snažil niečo napísať, no odhodlanie mi nikdy nevydržalo dlhšie ako pár viet. V mysli som nosil epické výjavy, no dostať ich na papier bol problém, akoby som sa nikdy nevedel poriadne vyjadrovať. Prvý prelom nastal keď som chodil na strednú. Napísal som nie vetu alebo dve, ale 30 husto zaplnených strán vo Worde, plných tých najotrasnejších chýb aké len človek dokáže stvoriť. Bol to pokus o moje vlastné fantasy, bez všetkých klišé. Bude asi najlepšie, keď poviem že to veľmi nevyšlo, a teraz to sedí na mojom disku, z ktorého sa to nikdy nedostane von.
Toto všetko mi preblyslo hlavou, všetky tie varovania a prázdne pokusy, no aj tak som sa pristihol ako beriem pero do ruky, a prikladám ho na ufúľanú stránku.
„No dobre, môžem skúsiť písať, ale o čom to bude?“ pýtal som sa sám seba, a vtedy som to pocítil. Bolo to, akoby mi niekto posielal obrázky do hlavy, to je najlepšie ako to viem popísať.
Ako prvá mi v nej pristala Lovecraftova fotka, určite viete ktorú myslím, tá jeho najznámejšia. Len nedávno predtým som prvý krát čítal jeho diela, a hlavne Dagon mi imponoval.
Druhý obrázok patril symbolu v mojom zošite, no teraz vyzeral hrôzostrašnejšie, a slabo svetielkoval na červeno, až šarlátovo.
Posledné sa mi zjavili obrovské parohy, patriace Megalocerusovi, inak známemu aj ako Írsky jeleň. Pomaly mi začali víriť v hlave, naberali na rýchlosti, až mi z nej zrazu zmizli.
„Čo to kurva bolo?“ spýtal som sa, keď v tom som pocítil akoby mi niečo pristalo na zošite. Najprv som sa zľakol že po mne zase lezú myši, a chcel som sa rýchlo postaviť a začať sa šialene oprašovať, no to čo som zbadal, ma okamžite prikovalo na miesto.
Bol to akýsi miniatúrny chlapík, oblečený ako z dvadsiatych rokov minulého storočia. Sedel za písacím stolom a niečo usilovne písal. Zrazu len zdvihol hlavu a zagánil na mňa, a ja som po prvýkrát pocítil, aké to je, keď sa človeka dotkne múza.
V mysli sa mi náhle predostrel príbeh, a ja som cítil že ho musím zo seba dostať von. Nie celý príbeh, to by bolo až príliš ľahké, ale mal som zrazu dosť materiálu aby som vedel čo robiť. Šťukol som teda perom, a začal som písať:
„Les. Miesto pokoja, pozbavené ruchu...“
---
Takto som napísal svoju prvú poviedku. Samozrejme, nebolo to za jeden večer, to ani omylom. Múza sa mi zjavila len na začiatku, potom som sa s tým musel pasovať sám. Nakoniec mi to zabralo cez štyri mesiace. Ale ten pocit, keď som dopísal posledné slovo, bol... nádherný. Extatický. Neopakovateľný. Chcel som ho zažiť znovu. A tak som písal ďalej. Sprvoti len raz za mesiac, za dva, vtedy som ešte nevedel ako nalákať Múzu, aby prišla kedy ju ja potrebujem. Teraz sa mi, našťastie, objavuje čoraz častejšie.
Zväčša má výzor hlavnej postavy mojich poviedok. Raz sa mi ukázala ako malý chlapec s vlkom, inokedy zase ako ľudožrútske čínske dievčatko, raz mala aj moju podobu. A nie, nepoviem ako vyzerala keď mi vnikla ten vskutku brilantný nápad na Stolček-Barančeka, sám sa to snažím vymazať z mysle, nebudem aj vás s tým strašiť.
A už sme na konci. Poviedka dopísaná, cieľ splnený, spokojný pocit sa dostavil. Ale ako ukončenie to nie je nič moc, však? Tiež si myslím. Tak sa zahrám na Johnatana Frakea z môjho obľúbeného seriálu Veřte nevěřte:
„Co z toho, co ste teď přečetli je skutečně pravda? Opravdu se mezi náma nacházejí ony prastaré Múzy, o kterejch tolik básnili starí Řeci? Nebo je to jenom všecho iluze, klamstvo zrozené za klávesnicí jediným člověkem? Pravdu se, milí čtenáři, dozvíte na konci kola.“

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

Aleš Horváth
No tak každý máme svoje metódy ako ju prilákať. Samozrejme, nie vždy funguje aj ten osvedcený spôsob. Ale do deailov zachádzať je zbytočné.
Toto tu je tvoj pnp-čkový priemer. vzhľadom na to ze tu je málokedy možnosť získať vecný komentár mimo FP tak sa ti ani nečudujem, že si to sem dal. ale skušaj ďalej, experimentuj, napodobňuj rôzne literárne štýly.
inak s tým notesom v práci to nie je zlý nápad.
14.03.2022
Veles
Túto poviedku by som asi prirovnal ku Grimburovej Bosorečke, tiež to bola taká psychohygiena pre mňa a nevedel som či ju mám uverejniť, ale potom som si pomyslel že jeden nikdy nevie či sa dočká nového kola.
14.03.2022
Goran
Mne sa táto poviedočka, či skôr také rozpamätávanie + arteterapia, veľmi páčila! Jasné, a to musí byť jasné aj Tebe, vďaka svojmu formátu, pre samotnú svoju fabulu, nemôže súperiť s ťažšími váhami tohto kola, ale je to krásne vyznanie a každý spisovateľ a pisateľ vie, o čom hovoríš, ba ostane až dojatý a na tvári sa mu musí rozhostiť súhlasný úsmev, možno dokonca slzu potlačí. Jednoduchý, ale veľmi závažný nápad si pekne premostil s vlastnými skúsenosťami a ako bonus poslúži i to, že prispievateľ na scifi.sk si pri čítaní postupne vybavuje o čom píšeš a vstupuje na známu, domácu pôdu. Keby to bolo pnp hodnotím veľmi vysoko, v súťaži klasických poviedok FP veru nie až tak (to vyplýva z charakteru súťaže), a predsa sa mi to veľmi páčilo a takmer sa mi žiada povedať, že som si k tejto prózičke počas čítania vybudoval osobný vzťah.
14.03.2022
Veles
Keď sa nad tým tak zamyslím, tak mám pocit že prvú verziu poviedky som napísal do hodiny, čiže by niekto mohol povedať že je to PnPčka prepašovaná do FP :D Ale som rád že sa ti to páči Goran. A Aleš, podľa mňa nemáš celkom pravdu, aj pod PnPčkami sa nájdu dobré komentáre od BT, xiusa a ďalších. Ale súhlasím že pod Nesúťažnými poviedkami je občas pusto.
14.03.2022
Aleš Horváth
jj, veles, súhlas. len neplatí že dám komentár=> dostanem komentár. je síce pekne že mnohí podakuju za komentár ale... však určite vieš že ten komentár, hlavne ten vecný, ti je hodnejší ako to poďakovanie. teda niežeby som si to ďakujem nevážil. Alebo komentár typu "bolo to super" - no ďakujem za to, človeka to poteší(dokým nezistí že to super sú 3 body) ale neposunie.
14.03.2022
Veles
Súhlasím s tebou, vecný komentár ktorý vypichne nejaké nedostatky je samozrejme lepší, a práve na takéto som narážal pod PnPčkami. Ale ja osobne privítam hocijaký, nech je aký chce.
14.03.2022
Pospíšilová.luca
Je to pěkné a každý autor nad tímto textem souhlasně přikyvuje, jenže... neber to špatně, ale tohle mi nepřijde jako povídka, která se sem nehodí. Bylo by lepší, a myslím, že už to někde zmiňoval i Aleš, kdybys místo čtyř pnp napsal jeden opravdu fp kousek. Každé kolo se zlepšuješ a chtělo by to další krok vpřed. Máš talent, tak si dej místo cideru něco tvrdšího a pořádně múzu zmáčkni 😀 takhle se podle mě zbytečně degraduješ na průměr. A to je škoda, pevně věřím, že se naše jména sejdou někde na Ceně Karla Čapka 😁.
14.03.2022
Pospíšilová.luca
Oprava: povídka, která se sem hodí
14.03.2022
ama_rilla
Ja sa pripájam k Lucii. Myslím, že tento text bol užitočný hlavne pre teba. Nie je vôbec zlý, len mi to príde skôr ako taká úvaha, resp. akési zamyslenie sa nad údelom autora. Otázka je, čo to malo dať čitateľom?
14.03.2022
Veles
Lucia aj Ama, vďaka za postrehy :) Dala si dobrú otázku Lucia, na ktorú ale asi nepoznám odpoveď :D Viem, nemá nejakú výpovednú hodnotu, ale to má málo mojich poviedok. A ak už nič iné, tak každý kto si to prečíta by mal skúsiť Comic Sans, ja môžem povedať že s tým písmom sa mi lepšie píše😁
Lucia, snažím sa písať lepšie, a minimálne čo sa týka gramatiky a štylistiky som na tom lepšie ako keď som pred rokom začínal, ale príbehy sa neposunuli nikam, stále sú jednoduché a priamočiare, nič sa za nimi nenachádza. Nemám núdzu o nápady, ale väčšina z nich je na jedno kopyto, aj keď mám jeden, ktorý, ak ho dobre uchopím a napíšem, by mohol byť fakt dobrý. Na druhú stranu ide ešte viac hranu ako obvykle, takže to vôbec nebude ľahké napísať. Plus teraz som sa viacej venoval môjmu Magnum Opus ako FP, aj keď už sa dve-tri rysujú 😀 A už som skúšal aj tvrdšie, a ver mi, nedalo sa to potom čítať😂 A na PnPčky nemôžem zanevrieť, Hergerta som si už obľúbil😁
14.03.2022
Aleš Horváth
Lucka to myslela tak, že nemáš písať pnp poviedky do fp, nie že máš úplne vynechať pnp. veď skús nejakú dlhšiu poviedku o Hergertovi. ale viac príhodovú., nie na úrovni pnp
14.03.2022
ama_rilla
Veles, podľa mňa je je super, že máš stále nápady a dokážeš vyprodukovať aj dielka rôzneho žánru. Ono niekedy je to aj plus, keď človek dokáže veci príliš nekomplikovať, lebo do rozsahu poviedky sa nejaké extra sofistikované deje nevojdu. Ale tiež by som bola zvedavá, ako by to dopadlo, keby si sa prinútil sedieť pri tom jednom napadne dlhšie a skúsil ho rozpracovať :) ja mám taký pocit (ale môžem sa mýliť), že ťa najviac baví písať také tie uletené hororové príbehy, čo môže byť niekedy problém viac rozvinúť. Ale napr. tá tvoja fantasy poviedka, čo si mal ako prvú v tomto kole, tá už má aj nejaký rozsiahlejší dej, na ktorom sa dalo ešte trochu stavať. Otázka je, či sa ti do niečoho takého chce alebo nie :D
15.03.2022
Goran
Mňa osobne to obohatilo, nie iba dodalo pekný pocit - že by som sa v tom vzhliadol (inak, nájsť sa v tom môže každý autor, aj keď Veles menoval priamo seba a vychádzal zo seba), áno, je to skôr taká roztomilá "hrátka" s píšucim čitateľom, úvahové rozprávanie než regulárna poviedka, isto nie víťazný materiál do literárnej súťaže, a predsa sa mi to veľmi páčilo, do istej miery aj preto, lebo tam bolo veľa z Velesa.
15.03.2022
Terry Chrapúňzel
Hahahaaa, comic sans :D Ten často vyhovuje dyslektikom. Nie je aj Tvoja múza náhodou dyslektička? Ja mám radšej bookman old style – je to síce serif font, ale má pekne široké písmená a dokonca je to písmo dobre čitateľné aj vo forme kurzív.
15.03.2022
Terry Chrapúňzel
Vieš, problém s Tvojimi poviedkami je hlavne ten, že sú to len také slice-of-life výjavy bez konfliktu a bez dejového oblúka. Táto poviedka ukazuje spisovateľov bežný večer v čase PNP, tá predošlá zase bežný deň v živote kanibala, atď, atď.
Nie je to zlý text, ale na poviedku je to málo. Dá sa však na tom stavať. Ten slice-of-life výjav je totiž použiteľný ako expozícia – teda prvá fáza dejového oblúka. V expozícii čitateľovi pomocou výjavu z bežného života hlavného hrdinu načrtneš status quo a zadefinuješ reálie, v akých sa príbeh odohráva (ďaleká budúcnosť vo vesmíre, súčasný reálny svet, imaginárny rozprávkový svet vo svete na technologickej úrovni staroveku/stredoveku/novoveku. ..).
Lenže potom by mala prísť nejaká disrupcia statusu quo – nejaká zmena, ktorá hrdinu vytrhne z normálu a vďaka ktorej budeš následne môcť vystavať konflikt.
Príklad: Vyzerá to na bežný večer v živote PnPéčkara. Zapne počítač, nastaví comic sans a čaká… Lenže toto nie je bežný PnPéčkový večer. Tentokrát múza nepríde.
Hrdina sa zdesí. Nasleduje krátka reaktívna scéna s vnútorným konfliktom. Hrdina premýšľa – prečo neprišla? Opustila ho? Nie. To by neurobila. Niečo sa jej stalo. Po chvíli váhania sa rozhodne ísť ju hľadať.
Potom nasledujú proaktívne scény, kde hrdina koná - hľadá múzu, zistí čo sa stalo a my spoznáme hlavného záporáka, ktorý hrdinovi zabezpečí vonkajší konflikt. Či už hrdina svoju múzu bude musieť vyslobodiť pomocou samopalu a granátov z mafiánskeho dúpäťa, alebo sa za ňou s mečom v ruke vydá do fantazijného sveta za dverami starej skrine, závisí na Tebe.
Keď dopíšeš prvý draft, vyšperkuj ho – skús doňho dať nejaké slovné hračky, easter eggy a Čechovovu pušku, ktorá neskôr vystrelí. Napríklad v úvode rozprávač len tak nevdojak povie: „Pero je mocnejšie ako meč, aspoň tak hovorieva moja múza.“ Neskôr, keď sa balí na záchrannú výpravu, vezme si okrem meča/samopalu aj pero a zastrčí si ho do náprsného vrecka. V záverečnej bojovej scéne mu meč/samopal vypadne z ruky a už-už to vyzerá, že sa všetko totálne poserie, ale on vytiahne z vrecka pero a zabodne ho drakovi/mafiánovi do oka. Zloduch zvrieskne, zapotáca sa, hrdina schmatne meč/samopal a zasadí mu poslednú ranu.
To, či hrdina svoju dyslektickú múzu nájde v drakovom/mafiánovom dúpäti živú a zdravú, alebo mu smrteľne ranená múza v závere umrie v náručí, to závisí opäť len na tebe.
15.03.2022
Veles
Tak mňa baví písať každý jeden príbeh Ama :D ale chápem ťa, neboj sa. Pomaly sa snažím písať aj dlhšie poviedky, ak sa nemýlim tak Biele dvere sú mojou najdlhšou súťažnou poviedkou. Nad väčšinou svojich poviedok dlhšie premýšľam potom čo ich napíšem, nechám si ich na disku dlhšie a potom ich ešte prerábam po troche. V tomto je Múza výnimkou, tú so vytvoril za štyri dni, a do toho počítam aj deň kedy som dostal nápad. A už som sa raz tak "nasilu" držal pri jednej poviedke, hral som sa s ňou a nonstop som ju prerábal, až bola nakoniec príliš dlhá aby som ju sem pridal, a tak skončila v Nesúťažných poviedkach. Nehovorím že je to zlé, ale ako Aleš povedal, najlepšie komentáre sa dajú nájsť tu :D
Terry, môže byť, nepýtal som sa jej :D Ale práve to by malo byť na ňom dobré, že je pre dyslektikov. Neviem ako presne to funguje, ale keď ho mám nastavený tak píšem oveľa viacej, vlastne odkedy som si ho prehodil som začal pridávať po dve poviedky do kola :D A som si vedomý že moje poviedky sú ploché ako lata, tú vadu si priznám ako prvý. Snažím sa zlepšovať, experimentovať, viem že väčšinu času to nevyjde a som stále na tej istej úrovni, ale tak snáď sa raz posuniem ďalej :)
15.03.2022
Aleš Horváth
Veles, lenže nejde o dlhšiu poviedku v zmysle počtu znakov. to môžeš dať milión päťsto opisov, lyrizáciu, metafyzické kecy atď. ale to tvoju poviedku nevylepší.
skús si vyhladať, je to volne dostupné, Turkobijca od Červenáka. Je to historická fantasy s hororovými prvkami. nejde mi teraz o štýl písania ale o fabuláciu. Prípadne Hrdlorez tiež od Červenáka. Nie sú to dlhé práce. Veľa čítaj, hlavne také čo chceš písať, ale skús si to rozoberať, pripadne napiš niečo podobné aby si si to vyskúšal.
na jednej strane sa trochu posunieš, ale potom sa točíš v kruhu a opakuješ sa ako Lukáš.
alebo ešte taký vrták do hlavy, prečítaj si Rogana(stačí poviedku s ním) a porovnaj si to s Desiatkou od Pavelkovej.
Celkom dobrý noir je Kladivák od Janka Išu, vrelo odporúčam.
Na YouTube si vyhľadaj Písečnici od G. R. Martina, audiokniha cca 2 hodiny, scifi horor ako vyšitý, úplne pre teba ako ušité. Alebo , neviem názov ale poviedka z MaCeFa, vikingovia vs woodoo.
Komentáre si čítaj aj na Fandome, Ohnivé pero, tam sa uciš na cudzích poviedkach pod taktovkou p. Pavelkovej. možnosti je veľa , len treba aj počúvať rady druhých nielen ísť si svoje.
15.03.2022
Terry Chrapúňzel
To vikingské voodoo sa volá Koniec sveta príde skôr.
https://kultura.sme.sk /c/20662026/cena-fantazie-2017 -robert-hric-koniec-sveta-prid e-skor.html
15.03.2022
Terry Chrapúňzel
A Pavelková má na fandome peknú sériu blogov o písaní. Volá sa to spisovateľská alchýmia.
15.03.2022
Aleš Horváth
A ešte jedna dôležitá vec: choď von medzi ľudí. maj s nimi rôznorodé zážitky, komunikuj s nimi, vzdelavaj sa v rôznych oblastiach, uč sa nejaký netradičný jazyk... poteším Gorana, ale nedávno som počúval o Hemingwayovi, samouk, ale väčšinou vychádzal z vlastných zážitkov a skúsenosti. mňa osobne na písaní baví priravná fáza, lebo sa veľa naučím a dozviem, hoci 90 percent sa do príbehu nedostane.
Karika napríklad písal diela na základe listov či zážitkov ľudí, na Červenáka nedám dopustiť, lebo vidím to, že chodí po archívoch a mňa v tých detektívkach veľmi obohacuje.
Monošová napríklad napísala pentalógiu o zámku, ktorý navštívila alebo má dve knihy o au-pairke, ktorú robila zamlada.
Dominika Madro má knihu z prostredia kde žije, hoci historicko-fantásy.
Skrátka, pisanie, to nie je o tom, že ťukas do pc, ale o tom všetkom predtým.
15.03.2022
Veles
Viem že možno to tak nevyzerá, ale snažím sa poučiť sa z každej jednej rady Aleš :) Ale občas som na vlastnú smolu až príliš tvrdohlavý, a možno zohráva rolu aj mladosť, ale to je nepodstatné. Po tom Kladivákovi už dlhšie pozerám, asi si ho nakoniec kúpim. A taktiež ma baví robiť si rešerš, ale občas zabudnem že vôbec niečo píšem a len sa túlam po Wikipédii :D Snažím sa tiež písať poviedky podľa toho čo som zažil, a vidím že (minimálne jedna) majú najvyššie hodnotenie, a mám ešte zopár zážitkov ktoré by som po úprave mohol hodiť sem, len to nebude také ľahké.
A Terry, snažím sa do poviedok narvať tie easter eggy, no tak dobre ich tam schovám, že občas ich ani ja potom nenájdem :D
15.03.2022
Aleš Horváth
Svojho času mi Jurinko tu na scifi.sk radil aby som nebol ako grafoman. viem že je to úžasný pocit, keď ťa pochvália, a možno u teba to pôsobí ako vysokonávyková droga. ver tomu, že fest tvrdý(podrobný, úprimny) feedback je viac ako tých 50e za výhru. a preto som nervózny, keď ho v komentároch nedostávam. ty máš na rozdiel odo betareadera, tak nemusíš postnúť úplne všetko, čo vyťukáš, ono sa kvôli súťažiam oplatí mať nezverejnené poviedky v zálohe. ja občas nejakú vytiahnem po roku a chytám sa za hlavu, vtedy super nápad a po roku konina. a ideálne by bolo, keby po roku si urobíš samému sebe betareadera. potom bude "wtf, čo som tým chcel povedať?".
možno sa zlepšujem najpomalšie tu zo všetkých, už mi to nevadí, aj mesiac kvasená kapusta je vždy chutnejšia ako tá vykvasená za tri dni. ale radšej pomaly, život nie je o tom či vyhrám fp, MaCeFa alebo vydám 10 trilógii s 5 pokračovaniami. Vyhrať by mal čitateľ.
15.03.2022
Veles
Neviem síce kto alebo čo je grafoman, ale asi ťa chápem, dobrý feedback, aj keď tvrdý, je lepší ako výhra. Moji betareaderi nie sú nič moc, v poslednej dobe ich musím takmer doslova dokopávať aby si moje poviedky prečítali.
Jednu poviedku mám už tak dlhšie odloženú, chystám sa ju už nejaký čas prerobiť, ale trvá to.
A myslím si s tým pomalým zlepšovaním sa som narovnako ako ty. Tento rok som si povedal, že ak sa aspoň jedna moja poviedka umiestni v top trojke, tak by som bol spokojný.
15.03.2022
Terry Chrapúňzel
Inak, možno by nebolo na škodu odpútať sa od postavy Jarika, ktorý je zrejme tvoj self insert - teda, oprav ma ak sa mýlim, ale je to mladý chalan, zo Slovenska, pracuje v továrni, píše PnPéčka... Problém s takýmito spisovateľskými avatarmi je, že sú to často ploché postavy. To neznamená, že v literárnom diele nemôžu byť, ale väčšinou nie sú vhodní ako hlavní hrdinovia.
Aby bol hlavný protagonista realistický, musí mať svoje klady aj zápory a nikto predsa nechce sám seba vykresľovať ako hajzlíka. A tiež má človek problém takéhoto hrdinu kvalitne vytrápiť, takže konflikty v príbehu bývajú často nemastné-neslané. Hovorím to z vlastnej skúsenosti - poviedky, v ktorých bola hlavná postava môj self insert stáli za hovno.
Skús trebárs do poviedky ako point of view postavu obsadiť nejakú svoju bývalú lásku. Niekoho, ku komu prechovávaš lásku a zároveň zášť. Pokojne jej zmeň meno, vzhľad a trebárs aj pohlavie. Spomeň si na jej klady aj zápory, skús ich ukázať čitateľovi. Poriadne tu postavu vytráp, hádž jej polená pod nohy a potom sa nad ňou zľutuj a daj jej ako taký happy end, v ktorom vyviazne aspoň s holým životom.
15.03.2022
Terry Chrapúňzel
A možno skús aj trochu iný prístup k nadávkam. Asi sa ti môj názor bude zdať trochu bigotný, ale slovo beletria znamená krásna literatúra. Ak si chce človek prečítať, ako sa ľudia prirodzene vyjadrujú, stačí mu kliknúť na facebook. Keď čitateľ siaha po beletrii, čaká trochu vyššiu úroveň jazyka, ako je v živote bežné.
To samozrejme neznamená, že v poviedke nemajú byť žiadne nadávky, ale treba sa zamyslieť nad ich počtom a výberom. Ak autor do textu nasúka vždy prvú nadávku, ktorá mu napadne, tak je to otrava čítať. Áno, keď ťa niekto naserie, pomyslíš si, že je to jebnutý kokot a v hovorenej reči to znie prirodzene. Ale "zlámaný chuj" alebo "vyšťaný čurák" vyzerá na papieri akosi poetickejšie, lebo je to niečo menej obvyklé.
Navyše nadávky by mali gradovať s dejom. Tie najhrubšie teda môžeš vytiahnuť, keď ide do tuhého. Ak sa hrdina len nudí v nočnej službe, je trochu neadekvátne používať slovo "jebať".
Tiež je fajn prispôsobiť nadávky kontextu, žánru a aj jednotlivým postavám - ich vzdelaniu a socioekonomickému zázemiu. Môžeš im vymyslieť aj nejaké špecifické hlášky, vďaka ktorým sa budú dať ľahko rozoznať v dialógu. Trebárs zombee, ktorý hovorí "jebem ti hrob" alebo elementalista, ktorý hovorí "ja tvojho elementa".
15.03.2022
Aleš Horváth
Veles, ani sa nečudujem tvojim betareaderom. sorry za úprimnosť. zlepšuje sa ti štýl ale ako Terry písal, keď nemáš príbeh, respektíve nič zaujímavé v tom, tak časom to človeka omrzí keď sú poviedky skoro na jedno kopyto. potom sú ako žena, ktorá čaká rok na muža než sa ju odhodlá pobozkať a nakoniec dostane len pusu na líce miesto vášnivého bozku. Xius má poviedky, že v tebe rezonuje ešte týždeň a pritom tam nie je akcia tradičného typu, no vyvolá fest poetický zážitok.
Terry, ten "zlamany chuj" nemá chybu. 😂 mňa vždy fascinovala srbská hláška, v preklade "bolí ma kokot", znamená to "je mi to jedno" najmä keď to hovorí žena 😁 mne raz ktosi vyčítal v poviedke "vbehol do kuchyne a začal vulgárne nadávať" že som tam mal dať priamo nadávky. ale tiež si myslím že nie vždy človek by mal hovoriť tie najhoršie nadávky a niekedy sa to priamo ani nehodí. podľa mňa už to že človek vulgárne nadával, či sa mu na hlavu znesie spŕška nadávok, už dostatočne vypovedá o emočnom stave postavy a nie vždy tak treba spomenúť to, čo človek bežne počuje 500krat za deň.
16.03.2022
Terry Chrapúňzel
Podľa mňa je úplne normálne, keď rozprávač občas odvráti zrak alebo si zapchá uši a nechá čitateľa, aby si niektoré veci domyslel.
Dám moje dva obľúbené príklady zo Železného polmesiaca od Červenáka, oba sú z ôsmej kapitoly, ktorá sa odohráva počas bitky pri Parkáne. Báthorymu sa v bitevnom virvare stratí syn a felčiar Domanický sa dozvie, že Forgáč zavelil na ústup a všetkých ranených, ktorých horko-ťažko pozošíval, nechajú napospas Turkom:
"Báthory klial ako posadnutý zlým duchom. Ba horšie ako slovenský sedliak v krčme."
"Domanický klial, že sa za ním aj žoldnierski odroni pohoršene obzerali, ale poslúchol."
16.03.2022
Aleš Horváth
presne Terry. ako Červenák mal v Padlom anjelovi dobrý easter egg , pisal tam o Kokotovi z Kokotska , čo v miestnom dialekte znamelo Kohút z Kohútska. tuším aj nejaký český futbalista sa tak volá. Ale človek to zobral ako slovnú hračku, zasmial som sa a život ide ďalej.
16.03.2022
B.T. Niromwell
Toto som si rada prečítala😊 Ťažko sa mi k tomu pristupuje ako k poviedke, ale nech si sa uniesť nostalgiou, tak sa nechám uniesť aj ja. Pamätám si tvoju prvú poviedku, pamätám si ju veľmi dobre. Myslela som si, že si dievča, z nejakého dôvodu. Malo to výrazne iný, akýsi lyrický nádych, chvíľu trvalo, kým si nám ukazoval svoje rôzne autorské polohy a myslím, že v tomto kole sme videli, v ktorých ti to ide najlepšie.
Ale nauč sa tie čiarky.
25.04.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.