Nový deň

Zobudíme sa zakaždým do nového "ja" a spánkom umierame?
Podporte scifi.sk
Miro vstával skoro ráno, častokrát aj hodinu pred budíkom, ktorý mal nastavený na 6:00. Dnes spal ako zarezaný. Oči oťažené náročným dňom a nocou mal navreté únavou. Vlasy voľne rozpustené na vankúši mu ako keby plávali na veľkorozmernej posteli.
Zazvonil budík telefónu a v sekunde sa posadil. Studený pot, práve taký aký máva človek po tuhom spánku, sa mu začal vyplavovať z tela. Pozrel sa na nočný stolík a šmahom ruky vypol nepríjemné rinčanie a vibrovanie. Pretrel si oči a zapozeral sa na závesy, za ktorými ho čakal ďalší deň príprav na pracovný projekt.
Postavil sa aby odhrnul záves a v hlave si premietal ako upraví dizajn krídla budúceho raketoplánu. Hneď po zobudení mu mozog pracoval na sto percent a tak schytil ceruzku so zápisníkom a začal kresliť svoju novú víziu.
V plnej sústredenosti sa ho snažil rozladiť mobilný telefón. Na drevenom podklade niekoľkokrát opäť zavibroval, no Miro sa plne orientoval na svoj cieľ. Keď sa otravný zvuk ozval znova, umlčal ho svižným pohybom tento krát definitívne.
Nielen dokonalá aerodynamika aká sa mu hnala hlavou, ale aj ladnosť, ktorá sa bude všetkých divákom sledujúcim štart plavidla páčiť. Grafit sa ľahko hýbal po žltkastom papieri a Mirovi sa na tvári značil úsmev. Z úst sa mu v snahe pomaly začal vytŕčať jazyk.
Prerušil ho burácajúci hluk, ktorý sa hrnul spoza závesov balkónového okna. Ideu mal stále chytenú silou eufórie a snažil sa naďalej sústreďovať na dokresľovanie uhlov komponentov krídla.
Čím viac sa približoval ku znázorneniu svojej myšlienky, tým bol hluk za oknami výraznejší. Odhrnul závesy a otvoril francúzske okno. Spoza izolácie dverí sa k nemu okamžite začal šíriť obrovský rachot. Vybehol na balkón a zapozeral sa na mesto, ktoré sa pred ním rozprestieralo ako na dlani. Zvuk sa šíril akoby odvšadiaľ, no dopplerov efekt mu podvedome pripomínal približujúci sa objekt.
Toto nemohlo byť lietadlo, ani žiadne iné vesmírne plavidlo. Kompletne upustil pracovnú myšlienku a na sekundu sa preklínal, nakoľko vedel že sa k nej už nikdy nevráti.
Zrak mu náhle zastrel obrovský objekt, ktorý sa nad ním objavil a evidentne klesal. Pripomínalo mu to gigantický lietajúci balón no zvláštne pozdĺžneho tvaru. Všimol si ďalších ľudí, ktorí v nemom úžase sledovali pohyb neznámej veci.
Otvoril ústa dokorán a vnímal ako sa to niečo veľké a tmavé pomaly približuje priamo k nemu. Vec padala voľným pádom a mohutný tieň zastieral svetlo dňa. Práve teraz by čakal prítomnosť vojenských lietadiel, ktoré nedávno brázdili nebo na jeho hlavou. No tých sa nedočkal.
Ľudia sa na uliciach pod balkónom rozutekali do všetkých strán no Miro ostal stáť ako obarený. Cítil bezmocnosť a ťarchu, ktorá ho vnútorne tlačila k zemi.
Celý objekt sa po pár sekundách ukázal vo svojej plnej veľkosti a masa vzduchu, ktorú pod sebou stláčal, ovievala koruny stromov. Padajúci obrí vlas, dlhý niekoľko desiatok kilometrov, ktorý pomaly ale isto dopadal na mesto, vibroval v myšlienkach sveta. Miro cítil vo svojom krku napätie a silný pulz adrenalínom rozbehnutého srdca. Mal pocit že mu silné vibrácie roztrhnú hlavu a hrudný kôš.
Vbehol do izby po svoj mobilný telefón, no hneď ako sa vrátil späť na balkón, premohol ho strach. Telefón prepadol cez rímsu a zmizol. Hmota bola už len pár centimetrov od neho a videl na vlastné oči ako to divné neznámo splýva s domom a stromami v okolí.
Nastal okamih keď sa ho tuhá hmota dotkla na temene hlavy a pocítil náhle upokojenie. Nič ho nebolelo a dunenie v ušiach a tele ustalo. Cítil ako sa na ňom hnedastý materiál rozpúšťa od čela preteká k nosu, a odtiaľ až k ústam.
Mal pocit, že má oči neustále otvorené, no viečka mal mimoriadne ťažké. Vnímal svet okolo seba nosom, no už nedýchal. Ústami zatvorenými na pomlčku vykríkol, no nevyšiel z nich žiaden zvuk.
Jeho vnímanie sa presunulo z reálna do nového neznáma. Pozoroval ako sa dlane jeho bosých nôh stávajú opäť jeho súčasťou a ľutoval sa nad márnotratnosťou predchádzajúcich dní. Cítil božskú prítomnosť a nával vitality.
Odrazu mu v ušiach silne puklo a vzduch sa pomaly nalial do jeho tela. Atmosférický tlak sa vyrovnal a pľúca sa znova dokorán rozprestreli ako krídla mohutného vtáka. Prvý nádych bolel a vnútorne tušil, že tento moment už prežil kedysi veľmi dávno.
Otvoril oči a jas ranného svetla ho oslepil. Nebol ešte pripravený na takú dávku fotónov.
Sadol si na balkónovú podlahu a ruky nechal postupne padnúť až na studené kachličky. Ako sa mu postupne rozširovali cievy a telo získavalo sebaistotu, prsty rúk a nôh dostali od mozgu jasný impulz.
Vnímal povrch, na ktorom sedel, ale aj ten ktorého sa nedotýkal. Začal si uvedomovať širšiu prítomnosť a existenciu života v na prvý pohľad neživých materiáloch.
Vstal a vystrel ruky dokorán. Otvoril nesmelé oči a pozrel sa na zmätených ľudí pod balkónom. Niektorí kričali, iní sa mihli záberom jeho zorného poľa len na pár sekúnd v šialenom šprinte odnikiaľ nikam. Uvidel aj malé dievčatko, len pár desiatok metrov od neho, ako sa mu díva do očí.
„Dnešok je iný,“ povedalo mu pokojným a láskavým detským hlasom, ktorý počul vo svojej hlave.
„Včerajšok bol iný, milá moja. Oddnes bude každý deň tým, čo vytvárame. Nepozeraj sa už toľko na to čo bolo,“ odpovedal jej a v hlase ktorým hovoril bolo rozoznať poznanie.
Dievčatko sa na neho zadívalo s láskou v očiach. Nebolo však samé. Ľudia v okolí sa začali zhlukovať pod Mirovým balkónom a načúvali aure, ktorá sa niesla vzduchom. Dievčatko si začalo šeptom spievať starú detskú riekanku, ktorú kedysi dávno poznal. Postupne sa k nej pridali aj ostatní. Miro začínal mať pocit naplnenia. Pozrel sa do diaľky na svet a sledoval ako sa posledné milimetre obrovského telesa pomaly strácali v tráve, poliach a cestách.
Vošiel do izby a sadol si na posteľ. Chvíľku sa díval na rozkreslený náčrt krídiel raketoplánu. Na tvári sa mu začal objavovať úsmev a kus žltkastého papierika nechal odpočívať na stolíku. Ľahol si a na strope začal myšlienkami kresliť to najdokonalejšie čo dokázal vytvoriť. Dal tomu svoju dušu, inteligenciu i končatiny. Zatvoril oči a videl svoj výtvor. Vytvoril nový a lepší zajtrajšok a spokojne sa pousmial sám, no pre všetkých.
Keď skončil, neležal už na svojej posteli a nenachádzal sa vo svojej izbe. Konáre stromov ho vyniesli nad oblaky jesenného dňa a pozoroval ako sa kedysi jeho rodné mesto pomaly rozpúšťa v roztoku nových vedomostí a myšlienok.
Svet pracoval ako jeden organizmus a neznámy vlas naďalej putoval naprieč dimenziami. Teraz však už bohatší o množstvo chýb z malej planéty v studenom kúte galaxie.

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

ama_rilla
Prišlo mi to ako nejaký psychedelický zážitok hlavného hrdinu a vlastne ani mi nie je celkom jasné, o čom to malo byť. Možno to bol zámer autora, popísať nejaký subjektívny "duchovný" zážitok? Neviem, podľa názvu som očakávala, že to bude o čomsi inom. V texte sú niektoré vety trochu krkolomné, napr. : "...ľutoval sa nad márnotratnosťou predchádzajúcich dní." Inak neviem, čo si mám o tom myslieť, napríklad nerozumiem, kto bolo to dievčatko, čo sa tam objavilo? Čo bolo zámerom toho, že autor predstavil túto postavu? A čo má byť ten vlas? :D Príde mi to celé také rozvláčne, akoby autor mal viacero myšlienok, ktoré chcel zachytiť, no vyšiel z toho trochu chaos.
06.01.2022

Veles
Celkom dobre to pomenovala Ama_rilla, tiež by som to asi nazval psychedelickým dačím. Úprimne, absolútne netuším čo sa tam vlastne stalo ani o čom tam išlo, dievčatko som tiež nepochopil, ale možno je to tým že to čítam hneď po zobudení? :D Ja by som to skonštatoval asi tak, že celý príbeh je "dačo", ale je to nedostačujúce. A autora si absolútne netrúfam tipovať, možno to napísal nejaký nováčik?
06.01.2022

Aleš Horváth
to bolo hezkyyy.... páčilo sa. síce miestami klišeovité. ale chutnä jednohubka.
k technickej stránke sa vyjadrí určite Terry, nebudem mu kafrať do kšeftu. Tam to už nebolo také "chutné".
páčilo by sa mi precitať si román z tohoto vesmíru.
06.01.2022

Goran
no nie, nebolo... snaha o poetické vety a lyrické opisy, začínajúca sa síce veľmi pekne, je vzápätí zabitá divnou štylistikou, nesprávnym narábaním s významom slov a kŕčovitou snahou o "umeleckosť", takže to napokon vyznie do prázdna. "Z úst sa mu v snahe pomaly začal vytŕčať jazyk" - ??? Navyše to belo bezdejové, nepríbehové a z literárneho hľadiska nešlo ani len o poviedku. Kebyže to mám niekde zaradiť, tak mi z toho vyjde akási roztodivná LSD UFO impresia. Impresie, reflexie, lyrizované prózy a pod. sú veľmi zaujímavým útvarom, skoro na pomedzí prózy a poézie, ale ich zvládnutie je náročnejšie než by sa mohlo zdať, a naozaj sa nehodia do klasickej poviedkovej súťaže fantastiky. Mám rád experimenty, surrealistické veci aj dobre zvládnutú postmodernu, ale toto bolo úplne do mima. Je mi to ľúto, ale nie. Najpopudzujúcejšie boli zas tie ezo srandy, ktoré sa snažili zapôsobiť ako hlboká spiritualita. Vety typu: "Svet pracoval ako jeden organizmus a neznámy vlas naďalej putoval naprieč dimenziami."
Kombinovanie básnickej štylizácie s odbornosťou väčšinou nepôsobí dobre, viď. "Otvoril oči a jas ranného svetla ho oslepil. Nebol ešte pripravený na takú dávku fotónov."
Krásny začiatok vety hodný naozajstnej básne je zaklincovaný divným prozaizmom: "Konáre stromov ho vyniesli nad oblaky jesenného dňa a pozoroval ako sa kedysi jeho rodné mesto pomaly rozpúšťa v roztoku nových vedomostí a myšlienok."
"Pozoroval ako sa dlane jeho bosých nôh" - azda chodidlá nôh?
Potom tam musí byť nejaké dieťa, ktoré akože svojou nevinnosťou a prirodzenosťou poukáže na pravú cestu, ale hl. hrdina ju nejakým rádoby hlbočizným sofizmatom ešte poučí o skutočnom poznaní...
Veľmi, veľmi sa mi páčila metafora - "Ústami zatvorenými na pomlčku", ale to je tak asi všetko.
06.01.2022

Aleš Horváth
goran, kľudne ma považuj za úchyla, pomätenca, blázna, ... hocičo, je mi to jedno, ale mne sa práve páči to básnicko-vedecké prevedenie.
súhlasím, že to nemá dejový oblúk, klišé postavy či situácie. mňa oslovila tá forma. že to nie je ten klasika knižný sloh a svojím spôsobom je to vtipné a má to svoj orinigál štýl.
mimochodom, tie dlane. šimpanzy ohnu palec aj na nohe, takže majú "dlane" aj na nohách. samozrejme, je to len naše ľudské chápanie, že tam dole sú chodidlá. a práve tie dlane ma tiež pobavili.
inak beriem, z literárneho hľadiska a striktne definitoricky tento text má veľa problémov.
06.01.2022

WriterInTheDark
Páči sa mi šýl autora, je miestami až poetický, ale naozaj mi tam chýbal dejový oblúk. Úvod, jadro, záver, to všetko je dôležité pre dobrý príbeh. Keby sa s tým autor lepšie pohral, bolo by to veľmi dobré. Takto to vyznie ako obraz, kde tu si autor dal záležať, maľoval nám krásne, farebne, ale po ukončení zistil ( a my s ním ), že z portrétu vyšla karikatúra, alebo v lepšom prípade impresionalistická maľba. Čo by nebolo na škodu, keby to malo hlavu a pätu.
06.01.2022

Goran
Ok, ak by som aj na to pristúpil, stále mi tam vadia dve veci - to prvé je pseudofilozofia a pseudoduchovno: tak nejak si predstavujem túžbu po spiritualite, síce úprimnú, ale nič viac než túžbu, bez pevnej doktríny, dokonca bez pevne ukovených myšlienok, a potom, čo je najdôležitejšie - autor nesprávne narába so slovami, takže text je poskladaný z kostrbatých viet. Áno, snaha o poetiku tam je, a ja tam dokonca vidím ten potenciál, to ma potom ale hnevá oveľa viac, keď zisťujem, že autor je aj možno od prírody celkom zručný, ale chýba mu technika. Skrátka to nie je dobre napísané, čo je škoda. Opakujem, experimenty mám rád, ale musia byť zvládnuté.
06.01.2022

Goran
Ok, ak by som aj na to pristúpil, stále mi tam vadia dve veci - to prvé je pseudofilozofia a pseudoduchovno: tak nejak si predstavujem túžbu po spiritualite, síce úprimnú, ale nič viac než túžbu, bez pevnej doktríny, dokonca bez pevne ukovených myšlienok, a potom, čo je najdôležitejšie - autor nesprávne narába so slovami, takže text je poskladaný z kostrbatých viet. Áno, snaha o poetiku tam je, a ja tam dokonca vidím ten potenciál, to ma potom ale hnevá oveľa viac, keď zisťujem, že autor je aj možno od prírody celkom zručný, ale chýba mu technika. Skrátka to nie je dobre napísané, čo je škoda. Opakujem, experimenty mám rád, ale musia byť zvládnuté.
06.01.2022

Aleš Horváth
to pseudoduchovno vadilo aj mne.
06.01.2022

Terry Chrapúňzel
V predošlej poviedke síce chýbali čiarky, ale aspoň tam bola pointa. Tu nebola ani tá pointa :3
Ale najviac ma v celom texte rozhodil ten Dopplerov jav. Ako môže hrdina voľným uchom rozoznať podľa Dopplerovho javu, že sa k nemu to neznáme teleso približuje? Človek je predsa schopný tento efekt vnímať iba vtedy, keď teleso vydávajúce nejaký zvuk (vrčiaca formula alebo húkajúca sanitka) prejde okolo neho a vnímaná frekvencia zvuku sa náhle zmení. Keď sa k nemu tá kozmická vec iba približuje, podľa Dopplerovho javu to nemá ako spoznať.
06.01.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.