Nekromant En-dar

Príbeh nekromanta En-dara.
Podporte scifi.sk
Na bránu búchal muž. Chvíľu načúval, či mu ide niekto otvoriť. Znovu zabúchal a trpezlivo čakal. Začul kroky viacerých ľudí ako sa blížia po kamenitom povrchu ku bráne. Medzi medzerami v ohrade z kolov zbadal ich siluety. Zastavili sa neďaleko brány.
“Buďte pozdravení, obyvatelia tohto obydlia. Prichádzam v pokoji,” ozval sa ako prvý muž.
Silný holohlavý chlap, majiteľ statku, hromovým hlasom zahučal: “Ty si nejaký čarodej?”
En-dar, tak sa ten muž volal, sa mu ani nečudoval. Vedel, že gazda uvidel chudého vysokého muža, so snehovo bielymi dlhými vlasmi po ramená, v tmavom oblečení, okolo pása opasok s niekoľkými zavesenými vrecúškami, či dlhý nôž trčiaci z puzdra na boku pravej nohy.
“Možno čarodej, ak sa to tak dá povedať a ak vôbec na tom záleží. Hľadám len niečo na jedenie a pitie. Zaplatím.”
Chlap chvíľu uvažoval. Pozrel sa za seba, stáli tam jeho dvaja synovia, každý s mečom v ruke. “Dobre, ale bude ťa to stáť jeden strieborný. Vopred.”
En-dar siahol do otvoru na vnútornej strany opasku a vytiahol mincu. Prehodil ju cez ohradu. O chvíľu sa brána pomaly otvorila. Pohľadom prešiel vnútro dvora. Veľký dom v ľavej časti spojený s ešte väčšou stodolou pre dobytok. Pravú časť zaberal oplotený výbeh pre zvieratá, v ktorom sa páslo zo desať kusov dobytka.
“Môžeš si sadnúť hen pod strom, do tieňa.” ukázal mu chlap. Žena ti donesie toľko jedla a pitia, za koľko si zaplatil,” dodal.
En-dar sa otočil daným smerom a vykročil ku stromu. Synovia ho pozorne sledovali so stále pripravenými mečmi. Gazda sa zatiaľ otočil a odišiel do domu.
Prišelec sa pohodlne usadil a nasadil ľahostajný výraz tváre.
“Pohostinnosť tohto kraja je hodná chvály až do nebies,” ozval sa mu hlas v hlave. En-dar už bol na tento hlas zvyknutý, preto sa mu nepohol ani kúsok svalu na tvári, ktorým by vyjadril nejaké prekvapenie. Patril najvyššiemu majstrovi Mal-dur-kanovi rádu Rytham-dur, z ktorého pochádzal, ktorý ho vychoval a vyučil umeniu nekromancie. Všetko sa zmenilo jedného dňa pri prepadnutí kláštora jeho rádu démonmi. Rád bol zničený, všetci jeho členovia vyvraždení. Život mu zachránilo jeho vyslanie so žiadosťou o pomoc. Tá už bohužiaľ prišla neskoro. Keď dorazil, majster Mal-dur-kan bol už mŕtvy. En-dar využil všetky svoje znalosti, spojil sa s dušou majstra a s jeho pomocou ju trvalo prepojil so svojím telom. Môže takto s majstrom viesť vo svojej mysli rozhovory.
“Možno majú na to svoj dôvod, majster,” odpovedal En-dar. Privrel oči a čakal, kým mu niekto donesie jedlo.
“Zdravím ťa, cudzinec. Priniesla som ti jedlo a pitie, ak ťa teda nevyrušujem.”
“Nevyrušuješ. Ďakujem ti, pani domu.” Pripojil úctivé kývnutie hlavy. Zobral si misu s mäsom, malý košík s obilným chlebom a k tomu krčah čistej vody.
Žena sa dala na odchod. “Zdá sa mi, ako by ste sa niečoho báli. Alebo sa mýlim?” opýtal sa rýchlo.
Otočila sa k nemu a tichším hlasom odpovedala: “Nemáme tu práve najlepšie časy. V močiaroch sa niečo deje, zverina tu začala miznúť. A už miznú aj ľudia, keď prechádzajú močiarom. A aj hen dobytok sa musel nejako otráviť, polovica leží v stodole, nepije, neje.”
“Môžem sa na nich pozrieť, ak chcete. Možno im budem vedieť pomôcť. Povedz mužovi.” odpovedal En-dar. V otravách a jedoch sa vyznal. Rovnako ako v ich liečení.
Žena prikývla a odišla. O chvíľu vyšiel z dverí domu gazda a smeroval k nemu. Pritom sa nedôverčivo na cudzinca pozeral.
“Počul som od ženy, že by si vedel pomôcť nášmu dobytku? Si nejaký liečiteľ?”
“Niečo také. Môžem to skúsiť,” odvetil En-dar.
“Dobre. Ale budeme dávať na teba pozor,” odpovedal a pokynul synom, nech sa k nim pripoja.
En-dar zanechal jedlo pod stromom a vybral sa za gazdom. V stodole uvidel, ako dobytok leží bezvládne na zemi, sem tam nejaké zviera zúfalo zabučí. Pokľakol si k najbližšiemu zvieraťu a prezrel si jeho oči.
“Otrávené, oči slabo reagujú na svetlo,” povedal majster.
“Súhlasím.”
Sklonil sa k hlave zvieraťa a ovoňal mu dych. Ostrý zápach.
“No, čo to podľa teba je?” spýtal sa majster.
“Je to otrava spôsobená hnilobou. Keďže je tu nablízku močiar, je pravdepodobné, že je jej zdrojom. Niečo alebo niekto tu z neho roznáša vodu po lúkach. Dá sa to liečiť zlovoľníkom močiarnym. Ale ten nemám. Ak chcem dobytku pomôcť zostáva mi jediné,” poznamenal En-dar.
“Použiť svoju krv,” dodal majster.
En-dar pokýval hlavou, zdvihol sa a obrátil sa k gazdovi. “Potrebujem čistú vodu.”
Gazda prehodil pohľad na synov a kývol hlavou. O chvíľu mu jeden z nich doniesol vedro plné vody.
En-dar vytiahol z púzdra dlhú kostenú dýku a pichol si hrotom do palca. Nechal do vedra odkvapkať desať kvapiek krvi a dýkou vodu zamiešal.
“Tu máte. Dajte sa z toho dobytku napiť, ak nebudú chcieť, tak aj nasilu,” povedal smerom ku synom. Potom musíme počkať, kým to zaberie.” Vybral sa smerom von zo stodoly. “Ja zatiaľ idem vonku zjesť svoje jedlo.”
Netrvalo dlho a po najedení k nemu prišiel gazda, ku ktorému sa pridali synovia, strážiaci obďaleč, celý čas nespúšťajúci z nekromanta oči. Usadili sa oproti En-dara, tváriac sa už menej odmerane.
“Polovica dobytka už vstala, síce sa ledva drží na nohách, ale začala piť vodu. Snáď to pomôže aj ostatným zvieratám. Ďakujem ti, cudzinec,” poďakoval gazda a privrel oči keď sa spýtal: “Ty si čarodej?”
“Už si sa raz pýtal gazda. Niečo také,” odpovedal En-dar.
“Tuším kto si. Už som o takých počul. Vedia vraj liečiť otravy ale aj vyrábať jedy. A takisto sa venujú mŕtvym,” pokračoval gazda. Chcel ešte k tomu niečo dodať, ale nakoniec nepokračoval.
“Ale nám si pomohol, nech si kto si.”
En-dar pokýval hlavou.
“Zisti niečo viac o tom močiari,” zaznelo mu v hlave.
“Pani domu spomenula, že sa vo vašom okolí deje niečo zlé. Je to pravda, alebo sú to len ženské povedačky?” spýtal sa chlapov.
Gazda pozrel na synov. Vyšší a viditeľne aj starší začal rozprávať.
“Nie su to povedačky. Vždy sa nám tu žilo dobre, odkedy si pamätám. Ale predčasom sme si všimli, že pri love nestretneme už toľko zveri. Takisto aj les je nejaký tichší.”
“Aj ten dobytok sa nejako otrávil”, doplnil gazda. “Vždy sme ho nechávali pásť sa hen hore na lúke, čo ju vidíš nad stodolou. A náhle sa, pred dvomi dňami, polovica zvierat nevládala postaviť. To sa nám nikdy nestalo.”
“Pred týždňom sme sa vrátili s bratom z osady pri močiari, hen tu neďaleko, kde sme odviezli predať mäso z nášho dobytka a nakúpiť potrebné veci do domu,” ozval sa aj mladší syn. “Na trhu sa šírili zvesti. Jeden známy predajca koží nedorazil, čo sa snáď ešte nikdy nestalo. Ľudia si to všimli, nahlas sa o tom rozprávalo. Pritom sa vedelo, že zo svojho domu vyrazil už deň predtým.”
“Neskôr došli nejakí chlapi, ktorí sa ho vybrali hľadať, že našli len jeho rozbitý povoz a celý tovar roznesený po okolí. Z vola, ktorý povoz ťahal, zostala len krv na zemi,” pokračoval starší brat. “A možno aj z chlapa, lebo po ňom nebola ani stopa. Bola ponúknutá aj odmenu tomu, kto kožiara nájde, prípadne, kto dostane tohto tvora, ktorý roztrhal vola.”
“Dokonca sa ho traja chlapi vybrali hľadať, ale kým sme my boli v osade, tak sa nevrátili,” povedal mladší syn.
“Možno to bude nejaká svorka hladných vlkov,” ozval sa majster.
“Tí by nechali aspoň nejaké zvyšky z vola alebo človeka,” oponoval mu En-dar.
Nekromant sa zamyslel a vstal. “Moja cesta vedie týmto smerom, možno sa tam zastavím,” povedal chlapom. “Ako je to ďaleko?“
“Zo dve hodiny cesty,” odpovedal gazda. “Najlepšie je vybrať sa cez tú lúku, zísť dole do lesa a vychodenou cestou až k dedine. Je až za kopcom, križujú sa tam viaceré cesty. No a za ňou je močiar.”
“Ďakujem za dobré jedlo a vodu. Dobytok radšej nepúšťajte ďaleko od dvora a ohrady. A buďte ostražití.”
Zatiaľ došli ku bráne a mladší syn ju otvoril. En-dar ešte raz kývol hlavou na rozlúčku a vyrazil smerom k lúke. Vybehol hore miernym brehom, prešiel nízkou trávou až k spomínanej ceste v lese a rezkým krokom sa po nej pustil. Po vyše dvoch hodinách začala citeľne stúpať do kopca. Prešiel vrcholom a zišiel dole až na koniec lesa. Ten vystriedala trávnatá rovina s oplotenou skupinou domov v strede. Cesta smerovala až k otvorenej bráne s chýbajúcimi vrátami.
“Buď opatrný,” povedal Mal-dur-kan.
Nekromant neodpovedal, rýchlo zišiel z cesty do trávy a pomedzi kríky sa prikrčený približoval k bráne. Objavil to, čo už očakával.
“Mŕtve telá. Stal sa tu masaker,” povedal majstrovi v mysli.
Vytasil kostenú dýku z púzdra a stlačil v dlani jej rukoväť. Čepeľ zmenila farbu na zelenú.
Vyšiel späť na cestu, pokračujúcej v osade ako hlavná ulica. Uvidel prvé telá, teda skôr ich časti. Pomaly prešiel bránou, rýchlo sa obzeral po stranách. Žiadne stopy po niekom, či niečom, živom. Prechádzal okolo ostatkov ženy, rozoznal to podľa oblečenia, keďže jej chýbala hlava, ruka a jedna noha.
Pokračoval po hlavnej ceste neustále sledujuc okolité domy a okolie. Nič iné ako smrť však nevidel. Mŕtve telá viac či menej roztrhané, niekde dokonca len krvavá značka na zemi bez žiadneho tela. Pohľad oknami do domov bol rovnaký.
Dorazil na križovatku dvoch ciest, ktorá tvorila základ trhoviska, najrušnejšiu čast osady, čomu nasvedčoval veľký neporiadok - pováľané a rozbité stoly, kože, oblečenie a rôzny iný tovar všade po zemi. Mŕtvych tiel tu bolo viac, ako ich doteraz našiel.
“Tam!” zvolal nahlas. Pribehol k svojmu nálezu. Medzi rozbitými stolmi a ďalšími mŕtvolami ležalo neľudské telo, zrohovatená koža žlto hnedej farby, štyri končatiny, zadné o dosť dlhšie ako predné, vyrastajúce z tučného tela. Bezkrká hlava, s veľkými guľatými očami na bokoch a s veľkou sečnou ranou medzi nimi, pripomínala hlavu žaby.
“To nevyzerá na démona, podobá sa to na žabu,” uvažoval v mysli En-dar. “Videl si už niečo také, majster Mal-dur-kan?”
“Hmm. Ak ma moja deravá pamäť neklame, tak nie.” odpovedal majster.
En-dar zasunul dýku do puzdra, pristúpil ku tvorovi, sklonil sa k nemu a otvoril mu rukami papuľu. Vyhrnul sa z nej dlhý jazyk. “Ktorá žaba má také tesáky?” so zdvihnutým obočím skonštatoval.
Ovoňal slizký jazyk.
“Toto je zdroj jedu. Sliny sú otrávené,” pokračoval En-dar. “Už máme predstavu, čo napadlo týchto chudákov a otrávilo dobytok.”
“Skús vyspovedať mŕtvych. Možno sa dozvieme, odkiaľ sa tu táto ohava vzala,” navrhol Mal-dur-kan.
Vstal a pohľad mu padol na zabitého chlapa, s prázdnym púzdrom na meč na boku, mal síce s roztrhané hrdlo ale inak bol v jednom celku.
“Tento chudák by to mohol vedieť, je možné, že on zabil tú žabiu beštiu.”
Nekromant si kľakol a priložil dlaň na ranu na krku. Sústredil sa, hľadal kontakt a našiel ho. Rýchlo siahol do vrecúška na opasku a vybral jeden lístok rastliny mŕtvolníka, dal si ho pod jazyk a začal s vytváraním prepojenia jeho mysle s dušou tela.
“Duša tela, volám ťa, spoj sa so mnou. Vzývam ťa, prikazujem ti, spoj sa so mnou!” vyslovoval v mysli slová zariekania duše. Žiadna duša nemohla odmietnuť volanie nekromanta, preto bolo len otázkou času, kedy sa prepojenie vytvorí.
“Áaachhh... Čo sa to so mnou deje....”, zavzdychal hlas po druhom zariekaní.
“Ja som nekromant a ty si mŕtvy. Chcem sa s tebou rozprávať. Mám otázky a chcem odpovede. Rozumieš?” opýtal sa duše.
“Som mŕtvy... Áaachhh… Áno... Pýtaj sa...”
“Čo sa tu stalo? Kto vás napadol?”
“Áno… Napadol… Monštrá… Z močiara…“
“Bolo ich veľa?”
“Bolo… Ale nie viac ako nás… Prekvapili nás… Preskákali cez plot… Prerazili bránu… Boli ako žaby… Pľuli na nás… Trhali nás… Áaachhh… Prepusť ma… Chcem ísť...” pomaly odpovedala duša, akoby ťažko hľadala slová.
“Našiel som jedno mŕtve monštrum. Zabili ste ich viac? Kam odišli? Odpovedz a prepustím ťa”
“Neviem… Ja som zabil jedného… Som strážca osady… Potom mi druhý odhryzol ruku… Tretí na mňa napľul to svoje svinstvo… Áaachhh… To bolelo… Odišli späť.... Odkiaľ prišli… Možno… Neviem… Videl som… Niektorých aj odniesli… Živých… Neviem…” odpovedala duša. “Prepusť ma…”
“Choď. Prepúšťam ťa. Bol si statočný, nech máš už len pokoj,” vyslovil En-dar a ukončil spojenie.
Vstal, pohľadom vyhľadal bránu na druhej strane osady a vydal sa k nej, stále pozorne sledujúc okolie. Brána dopadla horšie než tá, ktorou vošiel, vráta boli úplne vyvalené aj s kolmi, ktoré ju držali. Prekročil zopár mŕtvych tiel a vyšiel po padnutých vrátach na vonkajšiu cestu. Sledoval ju pohľadom až k miestu, kde sa strácala v lese.
“Rozmýšľaš, či by si tam mal ísť?” ozval sa majster Mal-dur-kan.
“Môžu tam byť ešte nejakí živí osadníci. A takéto monštrá nesmú zostať nažive. Je nutné ich zničiť. Videli sme, čoho sú schopní,“ odpovedal En-dar. “Môže ich byť ale na mňa priveľa.”
“To môže,” povedal majster a týmto nechal rozhodnutia na nekromanta.
En-dar vyjadril svoje rozhodnutie tým, že sa rozbehol cestou k lesu. Na lesnej ceste spomalil a onedlho ucítil bahenný smrad, ktorý mu naznačil, kadiaľ ďalej ísť. Pôda bola čoraz viac vlhkejšia a mäkšia. Husto rastúce stromy prešli do akýchsi ostrovčekov, medzi ktorými rástla nízka tráva, ktorú postupne zaplavovala voda, od malých mlák až po rozsiahlejšie vodné plochy.
Hrdelné zvuky, ktoré začul, ho doviedli k rozsiahlej vodnej ploche, s navŕšenou hŕbou skál a kamenia v jej strede. Vo plytkej vode v akomsi kruhu okolo skál postávali rovnaké tvory ako ten z osady. En-dar sa doplazil ku kríku, vyrastajúcemu celkom blízko vodnej plochy a schoval sa zaň.
V strede kruhu sa povaľovali akési vajíčka, pokryté polopriesvitnou blanou, s pohybujúcim sa vnútorným obsahom. V ich blízkosti ležalo desať ľudských tiel. Na tým všetkým trónil obrovský tučný tvor, výškou hravo prevyšujúci statného muža, so zrohovatenou kožou, tučnými zadnými nohami, obrovským bruchom, bezkrkou hlavou s guľatými očami veľkosti päste. Z papule mu, pomedzi štyri veľké tesáky, visel obrovský jazyk. Ak sa malé monštrá podobali na žaby, tak táto obluda bola ako nafúknuta ropucha. V jednej labe držal obrovský bič, ktorého plieskanie sprevádzalo hlasné chrčanie a škriekanie.
“Majster, mne sa snáď sníva. Videl si niekedy niečo také?”, opýtal sa En-dar.
“Nie, určite nie,” odpovedal majster. “Našťastie, tá opuchnutá opacha určite nie je démon.”
“Čo je to potom? Zviera? Nejaká ropucha?”.
“Podľa mňa niečo také. Žaba, ktorá sa mala tú smolu, že sa stala hračkou niekoho mocného. Niekto to monštrum stvoril zo živého tvora, dal mu nové schopnosti, zapísal do jeho mysle šialenosť a chuť všetko vraždiť. A vyzerá to, že menšie ohavy sú pod jeho nadvládou,” pokračoval hlas v jeho hlave.
En-dar ich skúsil porátať.
“Je ich tu v kruhu dvadsať. Žiadne iné som zatiaľ nevidel. Snáď sú tu všetky, to čo predvádzajú je akýsi ich rituál, možno na tom musia byť prítomné.”
Veľké monštrum stále plieskalo bičom smerom k vajíčkam a škriekalo niečo nezrozumiteľné, ale zreteľne opakujúce sa. Menšie žaby akoby v tranze tento škrekot opakovali. V tom sa stalo čosi, čo nekromanta prinútilo okamžite jednať. Jedno z nich explodovalo. Tekutina a kúsky blán sa rozleteli naokolo a na ich mieste zostal ležať nový slizký tvor. Podľa vernej podoby to bol ich súrodenec.
Niektoré žaby sa k nemu nahrnuli a začal ho olizovať, pričom na seba navzájom nevraživo vrčali. Mladá obluda zavetrila a vrhla sa na najbližšie ležiaceho človeka.
“Tieto obludy sa rodia z vajec a kŕmia sa ľuďmi. To je dôvod, prečo niektoré obete odnášali so sebou. Musím konať, kým sa všetky nevyliahnu!” vykríkol v mysli En-dar.
Vyskočil zo zeme a stiskol rukoväť svojej kostenej dýky, ktorá bola vyrobená k príležitosti jeho vysvetenia za riadneho člena rádu Rytham-dur, pevnosťou a ostrosťou sa hravo vyrovnala ktorejkoľvek železnej dýke. Stiskom dlane sa aktivovala, zozelenela a bola pripravená chrliť do rán, ktoré spôsobila, jed a kyselinu. Obišiel ker a rozbehol sa smerom k monštrám. Jeho myseľ už bola naplno sústredená, keď začal opakovane odriekať zaklínadlo:
“Irad me nuhlan... Irad me nuhlan…”
Pri každom opakovaní zaklínadla sa okolo neho objavil rýchlo otáčajúci sa a jemne žiariaci kruh, plný magických kosti veľkosti prsta ruky, pri prvom vyslovení vo vzdialenosti dvoch paží a pri každom ďalšom sa jeho šírka zväčšila.
Po vbehnutí do vody prezradil svoju prítomnosť. Šeredná ropucha prestala plieskať bičom a otočila sa smerom k votrelcovi. Vydala chrapľavý príkaz, aby jej otroci zaútočili na votrelca. Žaby, posmelené plieskaním biča, sa dlhými skokmi približovali v ústrety bežiacemu nekromantovi. O chvíľu boli takmer pri ňom.
“Irad me nuhlan aldo zar!”, vyslovil En-dar v mysli správne slová a hodil sa na zem. Každá magická kosť v prstencoch v tom okamihu vystrelila v smere jeho pohybu, teda tam, kde sa práve odrážali monštruózne žaby k posledným skokom. Stovky striel rýchlo preleteli krátku vzdialenosť a zasypali svoje obete. Tvory dopadali do vody, škriekali a zomierali.
Nekromant k nim rýchlo priskakoval a dýkou ich prebodával a dorážal. O chvíľu sa už ocitli na zemi všetky monštrá bez známky života.
En-dar sa celý zadýchaný zastavil a sledujúc zrakom veľkú ropuchu oddychoval.
“To bolo pútavé. Aj by som sa ti poklonil, ale vieš, môj starý a boľavý chrbát,” poznamenal majster. “Zostáva už len tá veľká kopa uslintaného hnusu.”
“Bude mi potešením, práve ma to začína baviť!”
Poklusom sa rozbehol smerom ku oblude. Priblížil sa na asi trojnásobok dosahu biča. Obluda bola obrovská, siahal je sotva po hlavu. Vystrel pred seba ruky.
“Irad me nuhlan arak ji!” Vyslovené slová vyvolali magický kostený oštep a vystrelili ho veľkou rýchlosťou smerom k monštru. “Irad me nuhlan arak ji! Irad me nuhlan arak ji!”, znova a znova opakoval, oštepy lietali jeden za druhým a zasiahli svoj cieľ. Ich účinok bol však prekvapivo nepatrný. Jeden ostal zapichnutý v bruchu, ostatné sa odrazili od kože a vyparili sa v belasom záblesku. Ropucha sa po ňom zahnala a poľahky ho vytrhla. Zavrčala a nahnevane švihla bičom po útočníkovi.
“Si odolný voči mágii,” pomyslel si En-dar. “Tak skúsime toto! Irad hana sunatre!”
V ľavej ruke sa mu zhmotnil priesvitný belasý štít v tvare korytnačieho panciera. Stlačil rukoväť svojej dýky a vrhol sa na ropuchu. Stihol sa ešte vyhnúť ďalšej rane bičom a širokým rozmachom vrazil nôž do brucha beštie až po rukojeť. Ropucha zrúkla a zaklonila sa dozadu a pravou labou sa zahnala po votrelcovi. En-dar rýchlo nastavil štít a to ho zachránilo. Ten síce odolal ostrým pazúrom, ale sila úderu odhodila nekromanta stranou. Dopadol do vody a štít, ktorý mu vypadol z ruky, zmizol.
Zastonal, ale duchaplne sa odgúľal z priameho dosahu moštra. Ľavá ruka sa mu roztriasla. Pri pohľade na ropuchu ale s potešením zistil, že dýka si začala robiť svoju prácu. Do tela obludy prúdil prudký jed a samotný nôž magicky zabraňoval, aby sa rana v jeho okolí akýmkoľvek spôsobom zcelila.
Obluda siahla po dýke, aby ju vytiahla z rany. Odporne to zasyčalo, zrevala od bolesti a prudko odtiahla labu preč. Zdvihla si ju pred tvár a neveriaco hľadela na dym vychádzajúci z dlane.
Jej pozornosť však o chvíľu upútalo niečo iné. Jedno z vajíčok explodovalo a zrodilo sa nové monštrum. Ropucha začala vrčať trochu jemnejšie, kolísavým spôsobom sa vybrala smerom ku vajíčkam. Ďalšie vajíčko explodovalo.
“Využi telá osadníkov,” ozval sa majster v hlave. “Vajíčka sú v ich okolí.”
“Nemám na to už dosť energie,” odpovedal En-dar.
“Použi In-dar!”. In-dar bolo magická procedúra umožňujúca získanie magickej energie z mŕtveho tela.
Ďalšie vajíčko explodovalo.
“To ale bude trvať dlho, kým jej získam dostatok,” namietal En-dar.
“Pripojím sa. Skús to,” povzbudil ho majster.
Mokrý nekromant vstal a rýchlo sa rozhliadol. Hľadal mŕtve telo mimo dosahu moštier, či už človeka alebo inej obludy. Počas procedúry In-dar je prijímateľ energie veľmi zraniteľný. Rýchlo sa rozhodol - rozbehol sa späť ku zabitým monštrám, tak rýchlo, ako mu to beh vo vode umožnil. Čoskoro dobehol k najbližšej mŕtvej žabe a zaujal pozíciu, v ktorej mohol naďalej sledovať veľkú ropuchu s vybuchujúcimi vajíčkami. Našiel dve veľké rany na jej hnusnom tele a strčil do nich svoje dlane.
Uvoľnil myseľ. Sústredil sa na telo pred sebou. “In-dar gala suhar aste jana da!” začal zaklínanie a okamžite pocítil jemný teplý prúd energie v dlaniach.
“In-dar gala suhar aste jana da!” pravidelne opakoval zaklínadlo aby proces neustále pokračoval. Prúdenie dlaňami zosilnelo a telom pred ním začali prechádzať jemné záchvevy.
“In-dar gala suhar aste jana da!” ozvalo sa dvojhlasne. En-dar pocítil také prudké teplo v dlaniach, ako nikdy predtým. Vlievalo sa mu do údov a prúdilo celým telom.
Telo moštra sa roztriaslo a začalo sa scvrkávať, akoby sa jeho vnútro prelievalo do nekromanta. Po nejakej chvíli proces skončil, monštrum bolo celkom scvrknuté, zostali len kosti obalené kožou.
Okolo nekromanta žiarila jemná belasá žiara. Telo bolo preplnené energiou, ktorú však musel ale v čo najrýchlejšom čase vypustiť. Nekromanti boli vytrénovaní, aby dokázali na krátky čas udržať väčšie množstva magickej energie, ale aj ich telá to po určitom čase dokázalo zničiť.
Vstal. Voda z neho ešte stále kvapkala, keď sa rozbehol k monštrám. Mysľou sa snažil pripojiť k mŕtvolám pred sebou. Kým sa priblížil a veľká ropucha zaregistrovala jeho príchod, pripojil sa ku deviatim. Vydávajúc hlboké chrčiace zvuky sa monštrum začalo kolísavými pohybmi sunúť jeho smerom. Vôbec si nevšímalo nôž, stále trčiaci z brucha, okolo ktorého sa tvoril zväčšujúci sa zelený fľak.
Počet potomkov rýchlo narástol, už ich bolo viac ako desať. Vajíčka už boli všetky otvorené.
“Teraz sú blízko seba a pri telách,” ozval sa v mysli majster. “Noo, bude to intenzívne.”
“Irad hana sunatre dár!” vyriekol zaklínadlo En-dar a v ľavej ruke mu vyrástol štít podobný tomu prvému, ale dvakrát taký vysoký a široký.
Prudko zastal, hodil sa na kolená do vody, štít priložil k zemi a skrčil sa zaňho.
“Bono sur aldo zar!” vyslala jeho myseľ zaklínadlo do mŕtveho tela. Telo vybuchlo, vyvrhlo mäso do okolia a vystrelilo kúsky kostí takou silou, že preleteli skrz monštrá, ktoré boli príliš blízko. Ako najrýchlejšie vedel, vysielal nekromant zaklínadla do ďalších pripojených tiel. Niektoré žabie mláďatá zomreli skôr, ako si uvedomili, čo sa stalo. Iné umierali s nechutným škrekom a chrčaním. Každým zásahom sa chudáci osadníci mstili svojim vrahom. Obrovskú ropucha dostala desiatky zásahov, úlomky kostí jej prevŕtali kožu a vnikli hlboko do tela.
En-dara ochránil pred týmto peklom magický štít. Keď masaker skončil, pomaly sa zdvihol a hodnotil výsledok. Jemná žiara okolo neho pohasla.
Mŕtve potvory ležali vo vode, všetkým sa dostalo, čo si zaslúžili. Chrčiaca ropucha sa zvalila na bok, z množstva rán jej vytekala žltá tekutina, z jedného oka jej trčala kosť. Labou si držala bok, pomedzi pazúre jej vytŕčal kus stehennej kosti.
Chránený štítom sa nekromant opatrne priblížil k ropuche. Pristúpil k jej bruchu a prudkým pohybom vytrhol dýku z tela. Tekutiny a iná špina z čepele ľahko skĺzli a dýka bola znovu perfektne čistá. Obišiel obludu a zastavil sa pri jej temene hlavy. Nepoškodeným okom ho celý čas sledovala.
“Pôjdeš do horúcich pekiel, ty kus hnusu”, zavrčal na ňu En-dar. Nečakal na odpoveď a s výkrikom vrazil nôž do oka až po rukojeť. Telom prešiel krátky záchvev a znehybnelo. Nekromant nôž vytiahol a zahodil štít.
Zostalo ticho. Opatrne sa obzeral a kontroloval okolie.
“Uh. Si čím ďalej tým lepší,” pochválil ho majster Mal-dur-kan.
“Mám dobrého učiteľa,” zakontroval En-dar.
“Som presvedčený, že toto tu je len prostriedok niekoho mocného, aby šíril teror. Máš chuť sa vnoriť do týchto sračiek a zistiť, kto za tým je?”
“A mám na výber?”
“Samozrejme, že máš. Ja som len hlas, tvoj radca a spoločník. Ozajstnú prácu robíš ty, ó vznešený En-dar,” veselo mu odpovedal majster.
“Pre Váš všetko, ctený majster. Aj vkladať ruky do kadejakých sračiek.”
Nekromant zasunul dýku do púzdra, kľakol si a strčil prsty do diery na mieste bývalého oka aby vyhľadal spojenie s dušou monštra. Takmer okamžite začul v mysli charakteristický šum.
Siahol do vrecúška na opasku po lístok rastliny mŕtvolníka a vložil si ho pod jazyk.
“Duša tohto tela, volám ťa, spoj sa so mnou. Vzývam ťa, prikazujem ti, spoj sa so mnou!” vyslovil v mysli slová zariekania duše. Spojenie sa vytvorilo.
“Hrrrrch… Čo si zač… Hrrrrch… To si ty…” zachrčal hlas. Nekromanti si s dušami vymieňali myšlienky, preto dokázali rozumieť aj zvieratám.
“Som to ja, ty mrchožrút. Odpovedz mi, kto ťa vytvoril?”
“Hrrrrch… Ty si mi zabil moje deti… Roztrhám ťa… Hrrrrch… Nájdem si ťa... Aj keby si sa skryl pod zem...”
“Pch, to by si musel najprv mať nejaké oči. Si už len kus hnijúceho mäsa, takže odpovedz na to, na čo sa ťa pýtam. Kto ťa stvoril?”
“Hrrrrch… Pane… Pomôž… Hrrrrch… Tvoj služobník… Zabil mi deti… Vráť ma späť… Zabijem ho… Pane… Hrrrrch… Mallrod…”
“STAČÍ !!!” zahrmel En-darovi v mysli neznámy hlas. Jeho hlavu zasiahla nesmierna bolesť. Odtrhol sa od tela a hodil sa na zem.
“En-dar! Tu som! Sústreď sa na mňa!” vykríkol majster.
Bolesť v hlave náhle povolila a o chvíľu zmizla. Nekromant chvíľu ticho ležal vo vode.
“En-dar, synu, si so mnou?”.
“Áno, som. Čo… Kto to bol? Kto môže vstúpiť do spojenia duší?” nervózne sa ozval nekromant.
“Len niekto s obrovskou mocou. Mallrod,” pomaly odpovedal majster, “jeden z prvotných démonov.”

Mark Shark

Mark Shark
Mark Shark

Diskusia

BocianSara
Ahoj! Cítiť, že si už trošku vypísaný, príbeh je zaujímavý a viedol si nás ním celkom zručne. Budeš ale ešte musieť popracovať na jazykovej stránke. Vo vete "Pôda bola čoraz viac vlhkejšia a mäkšia." by som vynechala "viac", niektoré slovné spojenia si opakoval blízko seba ako nap. rozsiahla vodná plocha. Taktiež si striedal použitie slova rukoväť a rukojeť - správne je to rukoväť. Okrem toho sa ti tam zatúlalo niekoľko preklepov spôsobených určite prepisovaním ako "vo plytkej vode", "na tým, siahal je sotva po hlavu", "obrovskú ropucha". K tomu by ti stačilo ďalšie pozorné čítanie :) Poviedka sa mi páčila takže asi škoda len toho záveru, kde si predstavil novú postavu a tak celý text vyznieva skôr ako začiatok niečoho väčšieho, nie ako samostatná poviedka :)
06.09.2021

Lukáš Polák
Tento fantasy príbeh ma bavil, možno aj preto, lebo mám rád príšery všetkých druhov. Dokonca mi nevadila ani tá bitka (bola riadne dynamická!), len škoda záveru, kde to vyzerá "opäť" ako len úvod k veľkému príbehu.
07.09.2021

Terry Chrapúňzel
Ono vlastne v poviedkach ani nie je také dôležité, čo do nich človek napíše, ako to, čo z nich človek vyškrtá. A tu by sa dalo škrtať naozaj veľa. Chápem, že vymýšľanie nových svetov je na písaní fantasy tá najväčšia zábava, ale nie všetko, čo je sranda písať, je aj sranda čítať. Chrliť na čitateľa všetky informácie, ktoré si autor o danom svete vymyslel, je bežná začiatočnícka chyba. Označuje sa to info-dumping. Napríklad, je pre tento príbeh dôležité, že En-darov rád prepadli démoni? Že on išiel pre pomoc a tak si uchránil život? Že prišiel neskoro a všetci už boli mŕtvi?
Ďalším príkladom je opis hrdinu - je to len sucho vymenované, že má biele vlasy, tmavý odev, nôž a opasok s vrecúškami.
Dôležitou zásadou je nekopiť príliš veľa informácii naraz, ale roztrúsiť ich postupne v pásme rozprávača aj v dialógoch a prezentovať ich tak, aby boli integrálnou súčasťou danej scény.
09.09.2021

Terry Chrapúňzel
By the way... používaš anglické úvodzovky. V slovenčine sa pred priamou rečou dávajú úvodzovky dole. A možno by nebolo od veci odlíšiť hovorenú priamu reč od telepatie. Pasáže, keď sa nekromant rozpráva v duchu so svojím majstrom, by mohli byť napríklad kurzívami (dajú sa tu používať kurzíva?) alebo pomlčkami.
A je tam dosť veľa slovnej vaty - zbytočné slová ako napríklad "akýsi" a "nejaký". Každé slovo, bez ktorého sa veta zaobíde, je vhodné vyškrtnúť.
Celkom fajn je zbaviť sa aj filtrových slov - teda slov ako videl, zbadal, počul, vedel... Sú to slová, ktoré kladú zbytočnú bariéru medzi text a čitateľa a pripomínajú mu, že dej vníma skrz zmysly literárnej postavy.
Tiež sú tam občas duplicitné informácie - napríklad En-dar povie žene, aby mužovi povedala, že by vedel pomôcť ich dobytku a vzápätí príde statkár a povie: "Počul som od ženy, že by si vedel pomôcť nášmu dobytku?" Dá sa to zredukovať na „Vraj by si nám vedel pomôcť s dobytkom."
A sem tam mi prídu niektoré veci mierne nelogické. Napríklad ako mohol vidieť gazda cez ohradu ako En-dar vyzerá, keď En-dar cez škáry videl len siluety? Ako z jeho vzhľadu usúdil, že je čarodej? Dýku a vrecúška na opasku môže mať kadekto. Prečo mali gazdovi synovia meče? Človek by u chlapcov zo statku čakal skôr zbrane, ktoré sa používajú pri robote - sekery, nože, krompáče, cepy, vidly, kladivá alebo niečo podobné. Meče mi prídu skôr ako panská zbraň (ale to je len otázka vkusu - v tvojom svete môže byť meč bežná vec).
09.09.2021

Terry Chrapúňzel
Hodím sem príklad, ako by vyzeral úvod poviedky, kebyže ho mám vyeditovať ja:
Pred bránou statku zastal bielovlasý muž v tmavom odeve. Zabúchal na bránu a načúval, či mu niekto neotvorí. Po chvíli na kamenistej zemi za bránou zaštrkotali kroky, pomedzi škáry v kolovej ohrade sa mihli tri tiene.
„Kto tam?“ zrúkol hromový hlas.
„Volám sa En-dar,“ odvetil bielovlasý. „En-dar z rádu Rytham-dur.“
„O takom ráde som jakživ nechyroval.“
„To sa nedivím. Som posledný žijúci člen.“
„A čo ťa k nám privodí, En-dar?“
„Prichádzam v pokoji. Zháňam len voľačo do úst. Zaplatím.”
Brána sa so škripotom pootvorila. Von vykukol silný holohlavý chlap – akiste majiteľ statku. Nedôverčivo si premeral En-dara od hlavy po päty. Obzvlášť skúmavý pohľad venoval puzdru s nožom na boku pravej nohy a vrecúškam zaveseným na opasku.
„Čo máš v tých vreckách?“
„Bylinky.“

„Si mastičkár? Alebo nebodaj čarodej?“
„Také čosi. Záleží na tom?“
Chlap váhavo prestúpil z nohy na nohu. „Dobre, ale bude ťa to stáť jeden strieborný. Vopred.”
En-dar siahol do otvoru na vnútornej strane opasku a vytiahol mincu. Gazda sa po nej dychtivo chňapol a až potom doširoka otvoril bránu. „Vitaj u nás. To sú moji synovia,“ ukázal na dvoch zachmúrených mládencov so sekerami v rukách. „Usaď sa tamhľa v tieni pod stromom. Žena ti donesie toľko jedla a pitia, za koľko si zaplatil.”
En-dar vykročil k stromu. Junáci so sekerami ho pozorne sledovali, zatiaľ čo gazda odišiel do domu.
Prišelec sa pohodlne usalašil v chládku a nasadil ľahostajný výraz.
- Pohostinnosť tohto kraja je hodná chvály až do nebies,- ozval sa mu v hlave hlas. Patril jeho zosnulému mentorovi – najvyššiemu majstrovi rádu Rytham-dur, ktorý ho vyučil nekromancii. Vďaka tomuto magickému umeniu sa En-dar dokázal zhovárať s majstrovým duchom i po jeho smrti.
- Nesúďme ich, majster Mal-dur-kan,- odvetil v duchu, - možno na to majú svoj dôvod.
Privrel oči a čakal, kým mu niekto donesie jedlo.
09.09.2021

Goran
Mr. Chrapúňzel, skvelo si to vystihol a opísal, aj Tvoje návrhy sú podnetné. Mark Shark, Terry neplieska len tak do vetra, drž sa jeho rád! :)
Väčšina pripomienok tu už odznela, chodil by som len s drevom do hory. Poviem len svoje osobné dojmy:
Poviedka ma bavila, v duchu som si s úsmevom povedal Zaklínač stretol votrelcov :) Nekromant a pritom veľký klaďas, to sa mi páči. Jeho spojenie s majstrom bolo zaujímavé a ich interakcie osviežujúce. Príšerky sa mi pozdávali, nepreháňal si to s akčnosťou a popritom bola ale akcia dobre podaná! Bolo to také fajn dobrodružné klasické fantasy s temnejšou atmosférou; to teda môžem. Ten takmer westernový sujet mi tiež ulahodil.
Vytknem aj ja zbytočné chyby vzniknuté z nepozornosti či prepisovania. Tiež priveľkú priamočiarosť, komplikácie tušíme len v naznačenom pokračovaní... a z toho vyplýva moja ďalšia námietka. Je to síce uzavretá kapitola, ale kapitola... nie samostatná, ucelená, kompaktná, sama o sebe stojaca poviedka. Ach, a tu mi napadlo - používaš priveľa prechodníkov. Čítajúc to, veľa ma to rušiac, až obočie pozdvihujúc :) - chápeš.
Vytknem i trošku použitie mágie - pripomínalo mi to videohru, o čo by to bolo tajuplnejšie a... magickejšie, keby to bolo podané ináč, ale to je asi len môj osobný vkus. Samotné Tvoje spisovateľské remeslo je už hotové, ale ešte ho treba cibriť, vybrúsiť. Je to v poriadku, ale dá sa aj lepšie. Každopádne, poviedka ma bavila a za to díkes!
10.09.2021

Mark Shark
Ďakujem všetkým za názor, opravy a podnety. Beriem ich všetkými desiatimi. Je to vôbec môj druhý text, čo som kedy napísal a prvý, ktorý čítal aj niekto iný, ako moja manželka s dcérou. Preto si tieto názory veľmi vážim.
10.09.2021

Terry Chrapúňzel
Niet zač. Sú to veci, na ktorých sme sa popálili asi úplne všetci. Napríklad moja prvá poviedka vyzerala ako módna prehliadka - podrobný súpis všetkého, čo mala každá jedna postava na sebe oblečené a akcia takmer žiadna. Našťastie neúspešné poviedky z literárnej súťaže SlavCon sa nezverejňujú, inač by mi neostávalo iné, len chodiť po kanáloch :D
Odvtedy viem, že beta-reading je absolútna nevyhnutnosť. A tiež pomôže, keď si človek nechá poviedku po napísaní trochu odležať v šuflíku a medzi tým si prečíta nejakú dobrú knihu (najlepšie v slovenčine), pri ktorej príde na iné myšlienky. A keď sa po čase pustí do redakčnej úpravy takéhoto odležaného textu, mnohé nedostatky si zrazu všimne aj bez asistencie beta-readerov.
Držím palce pri ďalšom písaní!
10.09.2021

HB
Je to pekný text, aj keď z veľkej časti súhlasím s vypovedaným v komentároch. Rozprávačstvo ti ide, príbeh bol zaujímavý a bavilo ma čítať ďalej a ďalej. Preklepov tu bohužiaľ bolo požehnane, čo je odstrániteľná chyba, nepodceň poriadny betareading... aj viacerými ľuďmi. To zahltenie informáciami o svete a záver, ktorý nie je ani tak záverom, ako skôr pozvánkou na ďalšie príbehy z tvojho vymysleného sveta sú poviedkárskou chybou, opakujúcou sa v našej súťaži pomerne často. Nevadí, nabudúce budeš zas o čosi múdrejší. Aj takto ale poviedku hodnotím slušným počtom bodov, pretože talent máš a rozhodne v texte vidím potenciál.
11.09.2021

Zlodejisnov
Veľmi sa mi páčil nápad. Nekromant s dušou iného nekromanta vo svojej hlave, klobúk dole. No ako tu už bolo povedané, bolo by dobré učesať text. Taktiež bolo od začiatku jasné, kam to všetko smeruje, čiže trochu napätia a záhadná by nezaškodilo.
12.09.2021

Smrtislav Pierko
Osobne sa už veľmi teším na Diablo 2 resurrected :D
Žarty bokom. Kritika odznela a bola plodná. Škoda tých hrúbok a toho záveru čo ani nebol koniec sériovej poviedky ale vyslovene kapitoly. Inak to bol veľmi dobre vypovedaný príbeh.
16.09.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.